Ernest Shackleton - po stopách najväčšieho polárneho dobrodruha

V arktickom lete 2019, teda koncom januára, vstupujem do svojej „chatky“ v exotickej východnej Antarktíde. Príbytok so zvláštnym architektonickým rukopisom, ktorý pripomína vajíčko tučniaka cisárskeho, nesie – ako inak, meno Shackleton. Chatka je luxusná. Najmä, ak si uvedomíte, že som za južným polárnym kruhom. Teda na mieste, kam sa dostalo možno menej Slovákov, akoby ste dokázali spočítať na prstoch vlastných rúk.

Osem rokov predtým som stál na kapitánskom mostíku a ponúkal kapitánovi našej lode „čokoľvek“, ak „to“ potiahne o dva stupne na juh. Boli sme na 64.5 stupni južnej zemepisnej šírky, teda kúsok od vysnívanej hranice 66‘33‘, na ktorú slnko svieti kolmo iba raz v roku - 21. decembra. Vtedy kapitán odmietol. Mal na to svoje dôvody. Každých sto kilometrov sa tu zásadne mení počasie, pribúda krýh a risk rastie exponenciálne.

Dobre, poznáme práve prípad Shackletona a jeho kapitána Franka Worsleyho, ktorého loď sa potopila, neúprosne rozdrvená ľadom kdesi na 68. rovnobežke. Bolo to niekde tu, v blízkosti miesta, na ktorom práve stojím. Presne z tohto miesta sa musela celá Shackletonova posádka dostať do bezpečia, a tak vyrazila na sever, mimo ohrozenia, smer - Južné Shetlandské ostrovy. A my sme sa vybrali po ich stopách.

Po stopách Ernesta Shackletona putujem až k jeho náhrobnému kameňu. Odpočíva tu v tichu, v pokoji, v lone divokej a nádhernej čistej prírody Južnej Georgie. Ako sa vraví, dobrodruh aj po smrti. Ticho tu narúša iba krik tuleňov.

Pomaličky, krok po krôčiku, lúštim príbeh tohto polárneho hrdinu, hľadám a snažím sa porozumieť. Dokážem sa niečo naučiť? Nájdem súvislosti, ktoré pomôžu iným cestovateľom (lídrom výprav) v budúcnosti?

V januári 2019 stojím blízko miesta, kde sa Shackletonova expedičná loď Endurance pravdepodobne potopila. Na juhoafrickej lodi Agulhas II tu Endurance práve hľadá výprava vedená Falklanďanom Mensunom Boundom. Expedičným lídrom tejto výpravy je John Sears. V tú noc mali prespať v rovnakom tábore ako my.

O necelé tri roky neskôr, v decembri 2022, vydal Mensun Bound knihu The ship beneath the ice - The discovery of Shackleton’s Endurance. Je to hrubá kniha a autor v nej jednak spomína dve výpravy, ktoré viedol, keď hľadali Endurance, ale dej preplieta aj detailami zo Shackletonovho života.

Píše o svojej návšteve múzeí venovaných polárnikom, opisuje rozhovory kamarátov - vedcov, cituje z denníkov, ktoré dostal od Shackletonovej rodiny. V knihe je množstvo pikošiek, a tak sa opäť o tomto dobrodruhovi dozviete o trošku viac. Veci vám do seba lepšie zaklapnú a nájdete tu aj zopár odpovedí na otázky, ktoré sa pri čítaní bežnej literatúry zákonite objavia.

Podobne, ako je dnes v nemilosti Krištof Kolumbus - preto, lebo podporoval otrokárstvo - pokojne by v nej mohol byť aj Shackleton, keď jeho posádka pre zábavu strieľala do modrej veľryby (str. 239). Dnes je to medzi slušnými ľuďmi čosi nemysliteľné. Vtedy však nevedeli, že sa to nemá. Odvážni veľrybári boli ich kamaráti a, ako sa dozviete aj v tomto blogu, zachránili im životy.

Moja prvá výprava po stopách Ernesta Shackletona sa začína v meste Ushuaia, ktoré získalo poetický prívlastok Koniec sveta (orig. Fin del Mundo). Je to hlavné mesto Ohňovej zeme a pýši sa najjužnejším Hard Rock café, ale aj najjužnejším golfovým ihriskom na svete.

V tunajších reštauráciách servírujú obrovské čerstvé kraby, sú tu také vymoženosti ako pošta, elektrina, normálny záchod... Jednoducho, „prudká“ civilizácia. Vraví sa, že leto tu trvá iba jeden deň, no ja som tu bol už viackrát a vždy som mal šťastie na pekné počasie.

Zaujímavé je, že o Shackletonovi tu nevedia nič. V kurze je tu iný britský bádateľ. Charles Darwin. Dokonca aj voda, ktorá obmýva Ushuaiu, sa nazýva Beaglov prieplav - podľa lode, na ktorej sem mladý Darwin plával. No pre mňa je Ushuaia iba začiatkom, podobne ako kedysi pre Shackletona.

Beznádejne priťahovaný jeho výpravami nastupujem na loď a mierim na Hornov mys – miesto, ktoré označuje najjužnejší bod celého amerického kontinentu. Cape Horn takto pomenovali Holanďania v ľahko zapamätateľnom roku 1616, no anglický pirát Francis Drake okolo neho plával ešte pred nimi. Myslím si, že ostrov mal byť pomenovaný práve po ňom, no meno kapitána Drakea dostal najširší a najhlbší prieliv na Zemi s najbúrlivejším morom sveta.

O 21.15 h prekračujeme Antarktický polárny front široký cca 45 km a teplota mora náhle klesne zo siedmich na mrazivý jeden stupeň. Dostávame sa z teplých vôd Atlantiku do chladných teritórií bájneho Južného mora. Za loďou nám poletujú albatrosy - obrovské vtáky s rozpätím krídel viac ako 3 metre, čo je viac než kondor. Naša loď vyzerá celkom bizarne - posádka oblepila jej schodisko, chodby, v podstate každý pol meter vreckami. Vraj „pre prípad, že by nám náhodou prišlo zle.“

Morská púť, ktorou sa práve plavíme, sa nazýva aj „Drake passage“ a nikdy neviete, čo si na vás pripraví. Niekedy je to Drake Shake, to keď sa búrlivé more pohráva s vašou loďkou ako s gumenou kačičkou a vás to môže hádzať a natriasať zo strany na stranu. Aj preto tie záchranné vrecká.

Inokedy je more zas hladučké ako zrkadlo. Vtedy šťastlivci na palube zažívajú tzv. Drake Lake – vody pokojné ako jazero. No treba povedať, že ja som taký „zrkadlový“ pokoj v týchto vodách nezažil.

Pokojnú plavbu tu nemal ani samotný Shackleton. Zo začiatku išiel rovnakou trasou, akou sa plavíme my a jeho loď Endurance dostávala zabrať už v týchto miestach. Keď mieril späť, popisoval to ako ‘the worst portion of the worst sea in the world’. Ja mám obdobnú skúsenosť, zažil som tu vlny, ktoré mali v priemere osem metrov a niekoľko hodín boli aj vyššie.

Raz, práve keď som vyšiel na hornú palubu, sa vlna preliala krížom cez našu loď tak, že ma skoro zmietla do vody. Jednoducho pravý polárny adrenalín! Postele sme tu mali na kolieskach, inak by nás to z nich vždy pri náraze vĺn vyhodilo. Takto, vďaka zlepšováku, ste sa „skĺzli“ len trošku a kinetická energia sa oslabila.

V jedálni niet tri dni ani živej duše, iba dvaja Záhoráci tu vytrvalo sedia a popíjajú, akoby sa nič nedialo. Život berú s nadhľadom, zle im býva z „jiných vjecí“, nie z takýchto „maličkostí“.

Zábradlia lode sú obalené lanami, aby sa človek mohol riadne držať a nedoráňal sa. Po dvoch dňoch búrlivej plavby stretávam nápadne bledú spolucestovateľku, pýtam sa jej, ako sa má a čo po celý ten čas robila. „Upratovala som skriňu,“ odpovedá úprimne. „Dva dni upratuješ tú malú skriňu v kajute?“ divím sa.

„No, ja som ju vlastne neupratovala, len som sa snažila vyložiť si veci. Už som to vždy takmer mala, a keď som išla skriňu zavrieť, prišla ďalšia, ešte vyššia vlna, heglo to a všetko sa mi vysypalo... Toto sa zopakovalo asi tisíckrát. Nakoniec sa mi ju nejakým zázrakom podarilo zavrieť a už ju asi nikdy neotvorím,“ vystihuje moja spolupútnička bežné strasti, ktoré so sebou drsná plavba, priťahujúca dobrodruhov, prináša.

Shackleton tunajšie vody a túto trasu dobre poznal, veď na Antarktídu sa vracal po tretí raz. Prvýkrát, na polárnej expedícii vedenej Robertom Falconom Scottom, tu dosiahol spoločne s dvoma parťákmi rekord, keď sa dostal na 82. rovnobežku. Dovtedy nebol nikto nikdy ďalej na juhu než práve oni.

Na ďalšej expedícii s názvom Nimrod, ktorú už viedol sám, sa dostal až za 88. rovnobežku, teda necelých 180 km od pólu. Táto expedícia nemala ani zďaleka také skvelé financovanie ako Scottove expedície, loď Nimrod bola viac než o polovicu menšia ako Scottova Discovery, ani posádka nebola dostatočne vytrénovaná.

Musela to byť obrovská odvaha, ísť takto „naslepo“ do neznáma. A obrovská duševná sila vrátiť sa späť, keď už ste tak blízko cieľa. Viete si to predstaviť? Byť už necelých 180 km od pólu a otočiť to? Vtedy sa písal začiatok roku 1908.

Hovorí sa, že keď Robert Falcon Scott vyrazil v októbri 1911 na južný pól, tak nebojoval s Nórom Roaldom Amundsenom, ale práve so Shackletonom. Chcel tú bájnu 88. rovnobežku pokoriť, aj keby čo bolo. Čítal som mnohé vyjadrenia, ktoré vyčítali Roaldovi Amundsenovi, že vyprovokoval takéto nebezpečné preteky, ktoré skončili tragédiou - napokon celá Scottova výprava zahynula.

Ja si však, napriek oficiálnym teóriám, myslím, že Scott sa sem nevypravil kvôli Amundsenovi, ale kvôli Shackletonovi. Boj s blízkym človekom je vždy ešte o kus urputnejší. A prekonať Shackletona bolo naozaj ťažké.

Ohromná fyzická kondícia, vytrvalosť, duševná sila, prirodzené vodcovské schopnosti... Nie, nevyvyšoval sa, on prosto bol lepší a bolo to tak zrejmé, že to všetci akceptovali. Scott nebol veľmi vzhľadný chlap, Shackleton bol fešák. Scott bol detailista, skôr introvert. Shackleton, aj keď sám v ľade a snehu, bol očarujúci extrovert, schopný „predať“ svoje cesty v médiách vtedajšej doby.

Shackleton išiel vždy osobným príkladom, rýchlo a dobre sa rozhodoval, a tak si získaval dôveru spolucestovateľov. Viem, aké je to dôležité. Viedol som mnoho výprav a keď skupina nedržala spolu, dosiahli sme vždy omnoho menej, ako keď sme ťahali za jeden povraz, vo vzájomnej dôvere a podpore.

„Problémy“ robia vždy tí najmenej skúsení. Neskúsený nevie ohodnotiť kvalitu ani nebezpečenstvo, no profesionál si druhého „profíka“ vedľa seba váži. Dve moje veľké antarktické výpravy boli, našťastie, z toho úspešného súdka. Držali sme spolu, boli sme takí silní, že nás ľudia zo všetkých kútov sveta obdivovali: „Crazy Slovaks!“ hovoril nám Larry - plastický chirurg zo Sydney, ktorý okamžite chcel ísť na ďalšie cesty s nami.

A musím povedať, že tie výpravy mi naozaj vyšli v duchu Shackletona. Všetci vždy prežili a zažili jedno z najlepších (ak nie najlepšie) dobrodružstiev svojho života.

Už tretí rok čakám na príležitosť dostať sa na Južný pól. Ten je totiž ešte omnoho ďalej, ako „len“ dostať sa na samotnú Antarktídu. Väčšina turistov si odškrtne Antarktídu tým, že pristane niekde na okolitých ostrovoch, ktoré ešte nie sú pod ľadom. No to je to isté, ako pristáť na Kanárskych ostrovoch a tvrdiť, že som bol v Európe.

Ja som stál na antarktickej pevnine opakovane. No aj tak - južný pól je magické miesto, ktoré mi nedá spať. Prečo? Lebo tu je. Rád bojujem, rád vyhrávam, rád dosahujem méty. Je to súčasť mojej povahy – niekedy tá dobrá, niekedy tá zlá. Idem neustále za svojím cieľom, za svojím snom.

Už tretí rok mám okolo seba partiu desiatich ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť si takúto cestu s tým, že južný pól stojí minimálne desaťnásobok toho, čo samotná Antarktída (aj s vylodením sa na pevninu). No tu sa prejavuje ďalšia problematická stránka mojej povahy. Ja nechcem iba južný pól, ja chcem vidieť aj niečo navyše! To, čo ešte takmer nikto nevidel a čo určite dosiaľ nezažil žiaden Slovák...

Plánujem odlet z Punta Arenas ležiacom na pobreží Magalhaesovho prielivu v Čile, a tak v roku 2017 navštívim toto mesto na juhu Patagónie dvakrát. Dávam do toho naozaj všetko. Ísť inými cestami, než ostatní, za tým je vždy veľmi veľa práce. A výdrže. Tri roky čakám a nie a nie nájsť pre nás voľný slot, voľný termín.

Tá výdrž už nebola o fyzičke ako v Shackletonovom prípade, ale v dnešnej rýchlej dobe čakať na niečo tri roky, to je skôr záležitosť perfektných nervov. No aspoň mám dostatok času niečo si naštudovať. O Shackletonovi som sa už veľa dozvedel na prednáškach počas výpravy v januári 2012, no teraz si o ňom zháňam ďalšie „tajné“ informácie, čítam, študujem, pátram, hľadám.

Narazím na mapu s vyznačením miesta, kde stroskotala jeho loď Endurance a keď sa pozriem na mapu Antarktídy, ako najbližšia a najschodnejšia sa javí cesta z Afriky. Vtedy mi dohodí nový kontakt Martin Karniš - náš špecialista na Afriku. Vraj stretol v juhoafrickom Port Elizabeth istého Matta, podobného cestovateľského blázna, ako sme my, a ten mu potvrdil, že by to išlo.

A tak kontaktujem Mattovho šéfa Patricka, lúčim sa s ideou vyraziť na pól z Južnej Ameriky ako všetci a rozhodujem sa pre bláznivú cestu na neznámu polovicu Antarktídy, na jej východnú časť. Patrick si pýta dvojnásobnú cenu – teda 20x toľko, ako je bežná návšteva Antarktického polostrova, no je ochotný počúvať moje sny.

„Áno - vypraví skupinu čisto pre nás. Áno - pomôže mi s objavovaním krajiny kráľovnej Maud a zrealizujeme aj prvo-výstupy. Áno, áno - aj on si myslí, že k stroskotanej Shackletonovej lodi je bližšie z východnej Antarktídy. Ak to vyjde, hneď po nás do nášho kempu zavíta výprava, ktorá má miliónové rozpočty a podujme sa hľadať Endurance.“

Poznámka: V danom roku Shackletonovu Endurance nenašli, no o dva roky už áno. V blízkosti miesta, kde som stál a nakrúcal video do tohto blogu.

Patrick mi garantuje, že sme prvou skupinou zo Slovenska a z Čiech, že takúto trasu ešte nikto neprešiel. Je to sveták, ktorý prešiel krížom celou Antarktídou a má prehľad. Voláme si symbolicky, keď práve odchádzam z Bahrajnu do Saudskej Arábie, kde som tiež dosiahol nedosiahnuteľné - navštívil Mekku – najsvätejšie mesto moslimov.

S Patrickom sa dohodnem, že do týždňa mu zaplatím. Ide o najvyššiu sumu, akú sme za 27 rokov fungovania BUBO komukoľvek platili. Je to risk, ale sľubujem, že do týždňa peniaze pošlem. Prenajímam celé privátne lietadlo iba pre nás. Ak nás bude menej, prerobím. Prerobím veľa...

Prvotné polárne výpravy (či už Scotta, alebo Shackletona) začínali v zátoke McMurdo, kde sa dnes nachádza americká základňa s rovnomenným menom. Zásobujú ju z Nového Zélandu.

Fotografie Shackletonovej chajdy mám od Lillie, s ktorou sa plavím na lodi vyše päť týždňov. Ak odhliadneme od plavieb na Antarktickom polostrove, McMurdo navštevuje tak 1 % turistov a 99 % prichádzajú na západnú Antarktídu - na Union Glacier. 

No o tom, že sa dá dostať na východnú Antarktídu, sa nevie. Veď Patrick pristávaciu dráhu otvoril až tento rok. Sem prichádza ročne 0 % turistov. A rok tu znamená dva a pol mesiaca. Zvyšné mesiace fúka taký silný vietor, že sa pristáť jednoducho nedá.

Lode, ktoré na Antarktídu mieria, majú väčšinou kapacitu 70 až 120 turistov. Potom sú tu ešte aj obrovské lode, ale tým (našťastie) nedovolia vylodiť sa na Antarktíde. Už v januári 2012 som videl takúto veľkú loď pri brehoch Antarktídy.

Ja som sedel na malom Zodiaku a hladkal som veľrybu Minky. Turisti s veľkými ďalekohľadmi zo svojej pohodlnej gigantickej lode mohli iba závidieť. Iste, mali to za oveľa lacnejšiu cenu. Ale aj za oveľa menší, pre mňa takmer nulový zážitok.

O to viac sa mi páči naša terajšia cesta. Sem na východ nechodí nikto, ide o najmenej prebádanú, panenskú oblasť. Napriek zarážajúco vysokým nákladom vyrážame. Nedá sa sem dostať inak, než privat jetom, je to omnoho ďalej, než z Punta Arrnas, či Usuhaia, no odmenou nám je, že sme tu úplne, úplne sami!

O takých dvadsať rokov (bojím sa, aby to nebolo už o päť) to bude určite inak, davy dorazia aj sem, ako všade. No teraz sme tu dlho pred ostatnými.

Zároveň je definitívne potvrdené, že expedícia Weddell Sea pod vedením Mensuna Bounda a Johna Searsa využíva ten istý kemp ako my. Prídu po nás. John chce byť prvým človekom, ktorý sa k Endurance dostane.

Shackleton stroskotal vo Weddellovom mori na svojej tretej výprave do Antarktídy v roku 1915. Jeho loď odriftovala na východné pobrežie a niekde tam sa po siedmich mesiacoch aj potopila do hĺbky tri kilometre. Aspoň tak sa domnievajú vedci. Všetci sme vzrušení, či sa expedícii Weddell sea podarí nájsť Endurance.

V prípade Johna Searsa ide o veľkolepú expedíciu s neuveriteľným rozpočtom. Z „nášho“ kempu odletia k moru, kde sa stretnú s ľadoborcom Agulhas II, pomenovanom po najjužnejšom bode Afriky. /Cape Agulhas - Strelkový mys – sa nachádza 170 km juhovýchodne od Kapského Mesta./

“Just as in Shackleton’s days, expedition 2019 is an adventure,” hovorí Sears. A je to tak. Antarktída je aj dnes riadnym dobrodružstvom. Napriek akejkoľvek dobrej výbave, akémukoľvek luxusu, nikdy neviete, ako veci dopadnú, musíte improvizovať, prispôsobovať sa. Úspešná expedícia musí mať dobrého lídra. A ešte jednu vec: Musíte mať skrátka Shackletonovskú odvahu…

Wedellove more objavil pred 200 rokmi, vo februári 1823, britský námorník a navigátor James Weddell. Keď sme mu prichádzali bližšie v ústrety, museli sme sa vyhýbať ľadovým kryhám, ktoré sa práve uvoľňovali. Obrovské kvádrové ľady, niektoré – odhadujem – mohli mať rozmery Bratislavského kraja.

A to je ešte nič, sú známe aj kryhy omnoho väčšieho rozsahu. No a potom klasické bielo-modré malé ľadovcové kryhy, na vrchole ktorých, ako na privátnej jachte, oddychovali tučniaci okatí. Občas si skočili z kryhy do vody a potom neuveriteľne vrtko vyskakovali späť. Zdalo sa mi, že vedia lietať.

Tieto roztomilé tvory sú v latinčine nazvané podľa manželky ich objaviteľa Adèle Dumontovej - Pygoscelis Adeliae. Vážia 3 až 6 kilogramov, teda až 8x menej ako tučniaky cisárske. Tieto obrovské a vzácne stvorenia presne 12. januára 1915 objavila vo Wedellovom mori Shackletonova výprava.

Zazrieť ich je celkom problém. Nežijú totiž bezprostredne pri mori ako ostatné tučniaky, ale hlboko na ľade, vo vnútrozemí. Vraj sa takto bránia proti napadaniu wedellovými a leopardími tuleňmi. No ja verím, že to musí mať aj iný dôvod… Vidieť na vlastné oči tučniaky okaté je jedným z cieľov našej cesty. Počet Slovákov, ktorí sa s nimi stretli, spočítate na prstoch jednej ruky. Takže aj tu riadne zmeníme štatistiky.

V čase, keď sa Shackleton vydal na svoju tretiu expedíciu (Imperial Transantarctic expedition, 1914 -1917), južný pól bol už dva roky dobytý. No on si dal inú výzvu, a to prejsť Antarktídu krížom. Tak, ako aj ja viem, že už nebudem prvým Slovákom na južnom póle. Preto sme si tiež stanovili iné výzvy. Shackleton chcel prejsť z Weddellovho mora cez južný pól do zátoky McMurdo.

Niečo, čo je poriadne ťažké aj dnes. Práve začiatkom roka sme mohli počuť o Britovi Louisovi Ruddovi a Američanovi Colinovi O’Bradym a ich unikátnych prechodoch. Reklama znela – prvý samostatný prechod krížom Antarktídou, bez akejkoľvek pomoci. Vyšli z Atlantického oceánu, zo zamrznutej časti a prešli cez najvyšší kontinent sveta (Antarktída má najväčšiu priemernú nadmorskú výšku 2 280 m n.m.) k Tichému oceánu, k Rossovej ľadovej platni o veľkosti cca Francúzska.

New York Times aj National Geographic oslavujú prvý samostatný prechod, no skutoční polárnici sa smejú. Zasväteným je jasné, že je to takto omnoho ľahšie (najhoršie úseky nakopeného ľadu preletíte) a z prechodu Antarktídou sa teda stáva čosi ako Havajský triatlon. „To je fakt blbosť,” hovorí mi najskúsenejší slovenský polárnik Peter Valušiak, ktorý mi pri tohoročnej ceste radil s výstrojom. „Je to skrátka podvod,” uškrnie sa skromne Valdo.

Naozaj, ich cesta sa dá len ťažko porovnať s tým, čo chcel absolvovať Shackleton a čo po ňom prešiel Nór Borge Ousland na prelome rokov 1996/1997. Na porovnanie: Colin O’Brady prešiel 1 700 km, pričom Borge Ousland 3 000 km. O’Brady išiel z Južného pólu po označenej (každých 100 m) a udupanej (traktormi, ťahajúcimi ťažké sánky) ceste, ktorá sa volá McMurdo-South Pole Highway resp. SPOT = South Pole Overland Traverse Road.

No o tom sa v civilizovanom svete nehovorí, o tom sa vie iba na Antarktíde. „Že udupaná cesta nie je podporou? Pchch.” Výkon neuznáva ani Patrick, ktorý používal na prechod Antarktídou padák – kite. Borgemu a neskôr Mikeovi Hornovi (ktorý prešiel v roku 2017 krížom Antarktídou 5 100 km) vyčítajú práve „nedovolené” používanie kitu. Nedovolené pravidlo, ktoré si však dodatočne vymysleli.

Mne sa však cesta, ktorú tak spropagoval O’Brady celkom páči. Vy, ktorí behávate, robíte triatlon, by ste túto trasu zvládli a mohli tak byť prví Slováci, čo prešli Antarktídu krížom. Naozaj to ide! Už nejde o život ako za čias Shackletona. A nemáte ani problém s navigáciou, akú mal Borge Ousland. Prechod Antarktídou sa týmto zmenil na športový výkon. Stavím sa, že o niekoľko rokov sa tu budú konať klasické preteky…

My sme do krajiny kráľovnej Maud doleteli. Shackleton túto možnosť na výber nemal. Z vonkajšieho ľadu začínali aj bratia Mordreovci, Messner s Fuchsom (aj keď tých vysadili o kus ďalej a Messner sa chcel s organizátormi za to súdiť, lebo nechcel takúto výhodu), Dansercouer a Hubert, aj Ranulph Fiennes. Prechádzame ľadovými vlnami, ktorými prechádzali títo ozajstní dobrodruhovia, veď sa predierate permanentnou ľadovou pokrývkou, ktorá sa neroztápa ani v lete.

Ide o pevninský ľad, takže ho treba počítať ešte ku kontinentu. No Colin O’Brady túto časť obletel. A je to práve tá najťažšia časť prechodu. Sme naviazaní na laná, na nohách mám mačky, inak by som sotva urobil jeden krok. Ľadovcové vlny majú vyše 20 metrov. Sú krásne a teraz sa medzi nimi nachádzajú jazierka a nádherná rieka tej najkrajšej modrej farby na svete. Viem, že sme tu dlho pred ostatnými, rieku objavili naši francúzski sprievodcovia pomerne nedávno.

Stojím tu priam v idylickom počasí a uvedomujem si, koľko námahy a financií to dnes stojí - byť niekde prvý, pred ostatnými. Ale ten pocit teraz stojí za to. Keby som sa v tomto momente šmykol a spadol do ľadovej rieky podo mnou, ktorá sa o zopár metrov stráca v ľadovci, už by ma nikdy nikto nevidel. Ale aj to sú pocity, za ktorými dobrodruhovia idú trebárs aj na druhý koniec sveta.

Tu v tomto namačkanom ľade nie sú ľadovcové trhliny – tzv. seraky. Ľad je vcelku pevný, nemusíte sa báť, že by sa pod vami prepadol, ako na iných miestach v Antarktíde. No každú chvíľu vidím pod nohami okrúhle otvory – „hrnce”, do ktorých môžete omylom stúpiť, a ste poriadne premočení. Kamarát sa do jednej takej zradnej diery prepadol, a aj keď tu na pobreží je teplota prijateľná – cca mínus 10 stupňov, ak ste mokrí, tak aj z prijateľnej teploty sa razom stáva peklo…

Winston Churchill odmietol tretiu Shackletonovu výpravu financovať, veď Južný pól už dobytý bol. Začala I. svetová vojna a Shackleton svoju loď a svojich mužov ponúkol na boj za Britániu. Vláda odmietla, a tak vyráža na juh.

Ernest Shackleton mal v roku 1914 všetko naplánované. Jedna loď (Endurance) ich k Antarktíde vysadí vo Wedelovom mori a druhá (Aurora) pre nich príde do Rossovho mora. Mal 69 kanadských psov, podobne ako Amundsen, a všetko podľa veľkých skúseností z predchádzajúcich výprav. Mal 40 rokov a vedel, že toto je jeho posledná šanca na veľký úspech.

Jeho loď Endurance však uviazla z ľade. Hovorí sa, že to bolo iba jeden deň plavby od pôvodného cieľa. Dlhé mesiace v ľade driftovali ako Nansen. Prešlo 7 dlhých mesiacov, mnohí by sa zložili, no líderstvo sira Ernesta Shackletona bolo badať.

Muži mali každodenný dril, zabehané úkony, no popri práci hrali aj futbal, divadlo, pretekali v strihaní vlasov…  Keď prišla jar, konečne vyšlo slnko, mysleli si, že teraz ich ľad pustí. No nastal pravý opak a ľad roztvoril ich loď ako vlašský orech. Stalo sa to 21. novembra 1915 o piatej hodine večer. „Ideme domov,” povedal pokojne Shackleton.

Dvadsaťosem členov posádky zobralo tri záchranné člny a trekovalo k moru. Ťahali tie člny cez otrasný terén a ľady, aké vidíte na mojich fotografiách. Psy boli ich miláčikovia a držali v mužstve 7 mesiacov dobrú náladu. Narodili sa im dokonca štyri šteniatka. Mali aj mačku. Keď počas plavby Atlantikom spadla cez palubu, celá loď sa otočila, aby ju vytiahli z mora.

No teraz počas vyčerpávajúceho pochodu všetkých milovaných psov utratili a zjedli. 29. októbra tisícdeväťstopätnásť Shackleton nariadil zastreliť aj Mrs. Chippy ako kocúra volali. Pomenovali ho predtým  ako vedeli jeho pohlavie a meno už nechali. Od roku 2004 viete sochu milovanej mačičky nájsť na cintoríne v hlavnom meste Nového Zélandu na hrobe jej majiteľa McNeisha, ktorý bol na Endurance lodným tesárom. Výprava putovala na miesto, kde predpokladali, že nájdu vodu - otvorené more, na ktoré budú môcť člny vyložiť.

Shackleton udal kurz Deception Island. Tento ostrov v BUBO dobre poznáme. Piati ľudia z nášho Base Campu na Dunajskej ulici na ňom stáli. Rovnako ako aj desiatky našich klientov. Po troch dňoch a troch nociach Shackleton zmenil kurz, proti prúdu sa nedalo veslovať a rozhodli sa zamieriť na Elephant Island. Mal som to šťastie pristáť na tomto ostrove a toto pristátie si kvôli Shackletonovi veľmi vážim. Po siedmich dňoch hladní, uzimení vystúpili na pevnine. 

Po 8 mesiacoch sú teda opäť na pevnine. Keď som podnikol cestu po stopách Shackletona v roku 2012, na Južných Shetlandských ostrovoch bolo ročne menej než polovica turistov v porovnaní s týmto rokom. Nárasty turistov sú ohromné. Zastavujú sa tu skoro všetky lode a na ostrove King George Island je stále funkčnejšie a rušnejšie letisko. Ja som stál na troch ostrovoch, no najviac si vážim návštevu Elephant Island. Veď to je práve ten ostrov, na ktorom sa zachránili Shackletonovi ľudia!

Po strastiplných 500 míľach veslovania na rozbúrenom ľadovom mori boli konečne na pevnine. Vyjsť s takými lodičkami na studené more bolo takmer istou smrťou. Preveslovať 900 km vo vode, ktorá má maximálne 1 stupeň (ja som sa tu kúpal a v tom ľade namerali -2 stupne, bŕŕ), je heroicky výkon. Pristáli na pevnine, no civilizácia bola stále veľmi ďaleko. Shackleton prikázal zmeniť lokalitu, a tak sa na Sloňom ostrove presunuli na lepšie miesto. Živili sa tuleňmi a tučniakmi a bývali schúlení pod obrátenými člnmi. Neskôr si z naplaveného dreva postavili príbytok.

Elephant Island bol mimo trás veľrybárov, a tak nechal Shackelton partiu 22 chlapov so svojím verným parťákom ešte z predchádzajúcej výpravy na Antarktídu, vybral si kapitána a 3 najsilnejších chlapov a piati vyrazili pre pomoc.

Táto časť expedície v ľadovom oceáne, v najhoršom mori sveta a v otvorenom člne, sa považuje za najhrdinskejší expedičný počin v dejinách. Preplávať 800 míľ „najhoršou časťou najhoršieho mora sveta” je ohromný výkon. Keď toto píšem, práve plávam po tej istej trase. Mne táto plavba trvala 5 dní. Shackletonovi 14, ale tesne pred Južnou Georgiou ich chytil hurikán.

Worsley bol neuveriteľne schopný kapitán a navigátor. Na udanie smeru potreboval slnko a horizont a v obrovských vlnách a za hrozného počasia mu často chýbali oba tieto údaje. Na pevninu v Južnej Georgii v zátoke Kráľa Haakona vyšli až po 17 dlhých dňoch.

Po toľkých dňoch boli radi, že sú na pevnine, na ostrove Južná Georgia, odkiaľ ich výprava začala. Problém bol v tom, že boli na opačnej strane ostrova, ktorú veľrybári - ich záchrana - navštevovali zriedka. Shackleton nariadil prechod na druhú stranu do veľrybárskej osady Stromnes, odkiaľ vyrážali na výpravu v roku 1914.

Dvoch slabých nechal na mieste so zásobami tuku a vyrazil s dvoma najsilnejšími - Tomom Creanom a Frankom Worsleym. Topánky si prederavili klincami a vytvorili si takto provizorne mačky. Ráno bol sneh zmrznutý, a tak ľahšie stúpali na vrchol hory. Keď vidíte moje fotografie ostrova Južná Georgia, ktorý prirovnávam k Vysokým Tatrám položeným v studenom oceáne, viete si poľahky predstaviť, aké to bolo nebezpečné.

Podobne ako stúpať ľadovou stenou. Jeden zlý krok a nikto vám nepomôže. Tu v dialavách sa každé nebezpečenstvo násobí!

Nemali spacák, vnútro ostrova bolo neprebádané a oni sa museli dostať na druhú stranu. Keď prišli na vrchol, Ernest videl, že do tmy nestihnú zostúpiť klasicky: „Musíme to risknúť a sklĺzneme sa dole,” rozhodol Shackleton a oni sa teda po prudkom svahu sklzli dole a… nezabili sa. „Chvíľu si oddýchneme,” hovorili dvaja druhovia.

Samozrejme, ihneď od vyčerpania zaspali. Shackleton si uvedomil, že toto už nemôžu spraviť, lebo zamrznú. Zobudil ich po piatich minútach a oklamal ich, že spali pol hodinku. Vyrazili opäť, na nohách boli 36 hodín. 20. mája zaklopali na dvere manažéra veľrybárskej stanice, ktorý im otvoril.

„Kto, dočerta, ste?” spýtal sa. „Som Ernest Shackelton,” odpovedal. Veľrybár ho dobre poznal. No zarasteného, špinavého, zavšivaveného a úplne zničeného chlapa, ktorý strávil mesiace v ľadovom pekle, najprv nespoznal. Vyspali sa a začala taká búrka, že keby vyšli na trek o deň neskôr, nemali by šancu.

Tu vám pripájam video priamo z Fortuna Bay, kde dnes nájdete kolóniu asi 50 000 párov tučniakov kráľovských. Shackletonova partia išla práve trasu Fortuna Bay - Stromness. Toto video je z ďalšej mojej expedície, z 5-týždňovej plavby krížom Atlantickým oceánom z najjužnejšieho mesta sveta krížom cez rovník.

To, čo Shackleton dokázal, je z fyzického, ale aj psychického hľadiska doslova nadľudské. Samozrejme, veľrybári sa hneď ponáhľali zachrániť dobrodruhov na Elephant Island. No to sa im pre hrubý ľad podarilo až na štvrtý raz a na ďalší rok.

Našťastie, všetko napokon dobre dopadlo a šťastlivo ich previezli do Punta Arenas. Všetci do jedného z posádky boli zachránení a zo Shackletona sa stal šľachtic, celebrita a model pre firmu Burberry.

Môj kamarát Yann Delevaux zo Chamonix prišiel na ostrovy Južná Georgia jachtou v roku 2014. Yann je špecialista na lezenie v ľade, a tak som si nenechal ujsť príležitosť spoločne s ním si nejaký ten ľad zliezť v Zemi kráľovnej Maud. Teda - on liezol a ja som pri tom skoro umrel. No aj tak to bolo geniálne.

Yannova partia vyliezla na unikátne vrcholy na Antarktíde - ako prví pretraverzovali Sierra du Fie na ostrove Wiencke. Francúzi sem chodia jachtami už mnoho rokov, aj ja tie jachtičky stretávam, a tak trochu im závidím. 10- až 12-členná partia, odľahlý kus sveta, ľad, adrenalín, nádherné dobrodružstvo. No ako hlava rodiny a otec malých detí mám aj iné priority a tiež oveľa menej času.

Na ostrove Wiencke som však bol aj ja. 17. januára 2012, čo bolo presne na sté výročie dobytia južného pólu kapitánom Robertom Falconom Scottom. Na ostrove je britská báza, kde si môžete kúpiť motýlika so špeciálnym vzorom (tartanom), ktorý dostať kúpiť iba tu. Keď som o niekoľko rokov oslavoval dobytie severného pólu, expedičný líder výpravy prišiel na večierok v tom istom motýliku.

Tak sme boli na ľadoborci dvaja. Kúpil som si tu aj odznak lekára, Scottovho kamaráta Edwarda Adriana Wilsona. Bol to vzdelaný človek, charakter, ktorý neopustil svojho expedičného druha. Dá sa povedať, že zomrel kvôli nemu, iba deň-dva od zásobovacieho miesta. Keď čítate Scottov denník, až sa vám tisnú slzy do očí.

Scott nebol zlý chlap, aj on bol veľkým, slušným a odvážnym človekom. Shackleton však, na rozdiel od Scotta, všetkých svojich ľudí zachránil. Scottovi ľudia na ceste od pólu - po ohromnom sklamaní, keď zistili, že ich o 5 týdňov predbehol malý a mladý národ Nórov pod vedením Roalda Amundsena, všetci zomreli. Wilson mal vtedy 39 rokov.

Keď objaviteľ Ernest Shackleton a jeho posádka stratila svoju loď Endurance vo Weddellovom mori, ich šance na prežitie vyzerali mizivo. 28 mužov strávilo mesiace driftovaním v ľade a potom tranzitovaním mora na malých záchraných člnkoch, aby konečne dorazili na Zem. No to nebolo všetko.

Museli ďalšie dlhé mesiace prežiť v tme a mraze a ich líder sa preplavili kamsi pre záchranu. V tej strašnej zime a strašných vlnách, smerom na Južnú Georgiu a tam trekkom, ktorý sa dnes nazýva Shackeletonova trasa z King Haakon Bay do Strommess Bay. Krížom cez zaľadnené ostré hory. Výsledok snaženia bol neistý a išlo o maximálne fyzické ale aj psychické vypätie.

Sir Ernest Shackleton sa potom na Južnú Georgiu vrátil. Bol slávny, no nedokázal byť bez dobrodružstva, chcel žiť naplno a nie v mestských salónoch. Málo kto vie, ale na tejto plavbe sa zastavil aj na hyperexotickom ostrove Tristan da Cunha, ktorý má meno ako najizolovanejší obývaný ostrov na našej planéte.

Na môjho hrdinu som si spomenul aj na vzdialenom Tristane.

Návšteva Južnej Georgie sa však stala pre Ernesta Shackletona osudnou a 5. januára v roku 1922 tu zomrel (zrejme) na infarkt myokardu a jeho smrťou skončil Hrdinský vek Antarktických objaviteľov. Mal necelých 48 rokov. Jeho pozostatky mali preniesť domov, no jeho žena povedala, že on by si prial byť pochovaný TAM. Vedela kde bol najšťastnejší. Vraj povedala „keep him”, teda „nechajte si ho" =).

A tak z Montevidea preniesli pozostatky zasa späť a Shackleton je dnes pochovaný v Cumberland Bay v bývalej veľrybárskej osade Grytviken na miestnom cintoríne.

Odkedy Shackleton zomrel, skončili heroické antarktické objavy a odvtedy sme my ostatní iba turistami.

No je pravda, že tým že sa Antarktíde v BUBO toľko venujeme (aj tu sme boli oveľa skôr), máme tu lepšie kontakty a vieme teda zariadiť lepšiu cestu aj cenu. Chcete ísť na južný pól peši? S doprovodom? Alebo úplne sami bez akejkoľvek pomoci? Alebo pohodlne loďou, či dokonca lietadlom?  Dlho máme takéto turistické výpravy v ponuke. Je to užasný zážitok, ktorý prekoná aj maratón zabehnutý za dobrý čas.

Vrátil som sa na Južnú Georgiu, aby som dopísal tento blog a vzdal hold veľkému cestovateľovi, dobrodruhovi a lídrovi. Zoberiem pohár whisky a aj keď kvôli ramadánu nepijem alkohol, ovlažím si pery a, hlavne, ponúknem whisky Shackletonovi. Viem, že ju mal rád. Polejem jeho hrob a nerobím to sám. Zem Shackletonovho hrobu je najnasiaknutejšia zem od whisky na našej planéte. To je milé, však?

Na stanici McMurdo je veľký drevený kríž na počesť obetí počas Scottovej expedície Terra Nova z konca marca 1912. Na kríži sú vyryté sugestívne slová: „Usilovať sa, hľadať, nájsť a nepoddať sa.”

Či už stojíte v historickom Port Locroy pod Sierra du Fie, alebo zauvažujete nad slovami vytesanými na kríži, nedá vám nespomenúť si na prvých dobrodruhov, ktorí trávili na svojich cestách nie týždne, ale roky. Išli do absolútneho neznáma, bez vymožeností techniky. Sakra, koľko by som sa mohol učiť z ich guráže a sily?...

A tak si teraz sedím vo svojej chatke, ktorá nesie meno Shackleton, v Zemi kráľovnej Maud na Antarktíde a pripíjam si na cestovateľov whisky Shackleton. V roku 1907 si Ernest objednal 25 bedničiek pitia (netrochárčil) od Mackinlay’s a po sto rokoch sa po ňom našlo 11 fľaštičiek - perfektne zakonzerovaných v antarktickej zime.

Podľa nich Richard „Nos” Paterson vykreoval túto whisky. Nie je lacná, no keď ju pijete, podporujete tým Antarctic Heritage Trust. V príjemne komplexnej bohatej whisky mi pláva ľad, ktorý som si nasekal v blízkej jaskyni. Podľa vedcov má údajne až 25 miliónov rokov. Do ľadovej jaskyne som sa musel plaziť, no vo vnútri som objavil takú krásu, aká bola aj v srdci Shackletona.

Je január 2019 a prvá Slovenka so mnou práve stála na južnom póle. Pripíjam si na všetkých pravých hrdinov, a tých, čo majú odvahu byť prví! 

Poznámka: všetky fotografie a videá sú originálom a nafotil ich autor blogu alebo cestovatelia, s ktorými cestoval.