Čakajte prosím...

Ernest Shackleton - môj hrdina, môj vzor v nezlomnosti, odvahe a serióznosti. V histórii cestovateľstva nenájdete zrejme ambicióznejšie výpravy a väčšie ľudské odhodlanie, ako je vpísané na cestách tohto muža. Už celé roky putujem po stopách tohto obdivuhodného britského polárneho bádateľa, a tu sú spísané moje doterajšie fascinujúce objavy, poznatky a stretnutia s jeho veľkým cestovateľským dielom.

V arktickom lete 2019, teda koncom januára, vstupujem do svojej „chatky“ v exotickej východnej Antarktíde. Príbytok so zvláštnym architektonickým rukopisom, pripomínajúci vajíčko tučniaka cisárskeho nesie – ako inak, meno Shackleton. Chatka je luxusná, ak si uvedomíte, že sme za južným polárnym kruhom, kde Slovákov, ktorí sa za neho dostali, spočítate na prstoch svojich rúk. Pamätám si, ako som pred ôsmimi rokmi stál na kapitánskom mostíku a ponúkal kapitánovi našej lode „čokoľvek“, ak „to“ potiahne o dva stupne na juh. Boli sme na 64.5 stupni južnej zemepisnej šírky, teda kúsok od vysnívanej hranice 66‘33‘, na ktorú slnko svieti kolmo raz v roku - 21. decembra. Kapitán vtedy odmietol. Mal na to svoje dôvody. Každých sto kilometrov sa tu zásadne mení počasie, pribúda krýh a risk rastie exponenciálne. Dobre poznáme práve prípad Shackletona a jeho kapitána Franka Worsleho, ktorého loď sa potopila, neúprosne rozdrvená ľadom kdesi na 68. rovnobežke. Bolo to niekde tu, v blízkosti miesta, kde teraz stojím. Práve odtiaľto sa musela celá Shackletonova posádka dostať do bezpečia, a tak vyrazila na sever, mimo ohrozenia, smer - Južné Shettlandské ostrovy. A my sme sa vybrali po ich stopách.

Loď zakotvená v Beaglovom prielive v centre Usuhaia
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Ostrovy južnejšie od Južnej Ameriky

Moja prvá výprava po stopách Ernesta Shackletona sa začína v meste Ushuaia, ktoré získalo poetický prívlastok Koniec sveta, alebo Fin del Mundo. Je to hlavné mesto Ohňovej Zeme, a pýši sa najjužnejším Hard Rock cafe, ale aj najjužnejším golfovým ihriskom na svete. V tunajších reštauráciách servírujú obrovské čerstvé kraby, sú tu také vymoženosti ako pošta, elektrina, normálny záchod... Jednoducho, „prudká“ civilizácia. Vraví sa, že leto tu trvá iba jeden deň, no ja som tu bol už viackrát, a vždy som mal šťastie na pekné počasie.

Zaujímavé je, že o Shackletonovi tu nevedia nič. V kurze je tu iný britský bádateľ Charles Darwin, a všetko s ním spojené. Aj voda, ktorá obmýva Ushuaiu, sa nazýva Beaglov prieplav, podľa lode, na ktorej sem mladý Darwin plával. No pre mňa je Ushuaia iba začiatkom, podobne ako kedysi pre Shackletona. Beznádejne priťahovaný jeho výpravami, nastupujem na loď a mierim na Hornov Mys – miesto, ktoré označuje najjužnejší bod celého amerického kontinentu. Mys Horn takto pomenovali Holanďania v ľahko zapamätateľnom roku 1616, no anglický pirát Francis Drake plával okolo neho ešte pred nimi. Ja si myslím, že ostrov mal byť pomenovaný práve po ňom, no meno kapitána Drakea dostal najširší a najhlbší prieliv na Zemi, s najbúrlivejším morom sveta.

O 21.15 prekračujeme Antarktický polárny front, široký cca 45 km, a teplota mora náhle klesne zo siedmich na mrazivý jeden stupeň. Dostávame sa z teplých vôd Atlantiku do chladných teritórií bájneho Južného mora. Za loďou nám poletujú albatrosy - obrovské vtáky s rozpätím krídel viac ako 3 metre, čo je viac než kondor. Naša loď vyzerá celkom bizarne - posádka oblepila na každom pol metri, na chodbách a schodišti lode vrecká, „pre prípad, že by nám náhodou prišlo zle.“ Morská púť, ktorou sa práve plavíme, sa nazýva aj „Drake passage“, a nikdy neviete, čo si na vás pripraví. Niekedy je to Drake Shake, to keď si búrlivé more pohráva s vašou loďkou ako s gumenou kačičkou, a vás to môže hádzať a natriasať zo strany na stranu. Aj preto tie záchranné vrecká. Inokedy je more zas hladučké ako zrkadlo, vtedy šťastlivci na palube zažívajú tzv. Drake Lake – vody pokojné ako jazero. No treba povedať, že ja som taký ´zrkadlový´ kľud v týchto vodách nezažil.

Plavím sa vyše 10m vysokými vlnami. Keď som vyšiel na palubu vlny ma skoro zmietli do mora. Naša loď sa správala ako orechová škrupinka Video: Ľ. Fellner

Prejsť si Drakeovým peklom

Pokojnú plavbu tu nemal ani samotný Shackleton. Zo začiatku išiel rovnakou trasou, akou sa plavíme my, a jeho loď Endurance dostávala zabrať už v týchto miestach. Keď mieril späť, popisoval to ako ‘the worst portion of the worst sea in the world’  Ja mám obdobnú skúsenosť, zažil som tu vlny, ktoré mali v priemere osem metrov, a niekoľko hodín boli aj vyššie. Raz, práve keď som vyšiel na hornú palubu, sa vlna preliala krížom cez našu loď tak, že ma skoro zmietla do vody. Jednoducho, pravý polárny adrenalín! Postele sme tu mali na kolieskach, inak by nás to z nich vždy pri náraze vĺn vyhodilo. Takto, vďaka zlepšováku, ste sa „skĺzli“ len trošku a kynetická energia sa oslabila. V jedálni niet tri dni ani živej duše, iba dvaja Záhoráci tu vytrvalo sedia a popíjajú, akoby sa nič nedialo. Život berú s nadhľadom, zle im býva z „jiných vjecí“, nie z takýchto „maličkostí“.

Zábradlia lode sú obalené lanami, aby sa človek mohol riadne držať a nedoráňal sa. Po dvoch dňoch búrlivej plavby stretávam nápadne bledú spolucestovateľku, pýtam sa jej, ako sa má a čo po celý ten čas robila. „Upratovala som skriňu,“ odpovedá úprimne. „Dva dni upratuješ tú malú skriňu v kajute?“ divím sa. „No, ja som ju vlastne neupratovala, len som sa snažila vyložiť si veci. Už som to vždy takmer mala, a keď som išla skriňu zavrieť, prišla ďalšia, ešte vyššia vlna, heglo to, a všetko sa mi vysypalo... Toto sa zopakovalo asi tisíc raz. Nakoniec sa mi ju nejakým zázrakom podarilo zavrieť, a už ju asi nikdy neotvorím,“ vystihuje moja spolupútnička bežné strasti, ktoré so sebou drsná plavba, priťahujúca dobrodruhov, prináša.

Kúpeme sa na Antarktickom polostrove. V pozadí naša loď
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Naháňačky za rekordnou rovnobežkou

Shackleton tunajšie vody a túto trasu dobre poznal, veď na Antarktídu sa vracal po tretí raz. Prvý raz, na polárnej expedícii vedenej Robertom Falconom Scottom, tu dosiahol spoločne s dvoma parťákmi rekord, keď sa dostal na 82. rovnobežku. Dovtedy nikdy nebol nikto ďalej na juhu, než oni. Na ďalšej expedícii s názvom Nimrod, ktorú už viedol sám, sa dostal až za 88. rovnobežku, teda necelých 180 km od pólu. Táto expedícia nemala ani zďaleka také skvelé financovanie ako Scottove expedície, loď Nimrod bola viac než o polovicu menšia ako Scottova Discovery, ani posádka nebola dostatočne vytrénovaná.

Inzerát (1907) - Hľadám dobrovoľníkov pre nebezpečnú cestu. Nízka mzda, krutá zima, dlhé hodiny v úplnej tme zaručené. Návrat neistý. Uznanie len v prípade úspechu. Henry Shackleton

Prečo sa mi polárne oblasti páčia? Antarktický polostrov
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Musela to byť obrovská odvaha, ísť takto ´naslepo´ do neznáma. A obrovská duševná sila, vrátiť sa späť, keď už ste tak blízko cieľa. Viete si to predstaviť? Byť už necelých 180 km od pólu, a otočiť to?... Vtedy sa písal začiatok roku 1908.

Hovorí sa, že keď Robert Falcon Scott vyrazil v októbri 1911 na južný pól, tak nebojoval s Nórom Roaldom Amundsenom, ale práve so Shackletonom. Chcel tú bájnu 88. rovnobežku pokoriť, aj keby čo bolo. Čítal som mnohé vyjadrenia, ktoré vyčítali Roaldovi Amundsenovi, že vyprovokoval takéto nebezpečné preteky, ktoré skončili tragédiou - napokon celá Scottova výprava zahynula. Ja si však, napriek oficiálnym teóriám myslím, že Scott sa sem nevypravil kvôli Amundsenovi, ale kvôli Shackletonovi. Boj s blízkym človekom je vždy ešte o kus urputnejší. A prekonať Shackletona bolo naozaj ťažké. Ohromná fyzická kondícia, vytrvalosť, duševná sila, prirodzené vodcovské schopnosti... Nie, nevyvyšoval sa, on proste bol lepší, a bolo to tak zrejmé, že to všetci akceptovali. Scott nebol veľmi vzhľadný chlap, Shackleton bol fešák. Scott bol detailista, skôr introvert, Shackleton, aj keď sám v ľade a snehu, bol očarujúci extrovert, schopný „predať“ svoje cesty v médiách vtedajšej doby.

Shackleton išiel vždy osobným príkladom, rýchlo a dobre sa rozhodoval, a tak si získaval dôveru spolucestovateľov. Viem, aké je to dôležité. Viedol som mnoho výprav, a keď skupina nedržala spolu, dosiahli sme vždy omnoho menej, ako keď sme ťahali za jeden povraz, vo vzájomnej dôvere a podpore. „Problémy“ robia vždy tí najmenej skúsení. Neskúsený nevie ohodnotiť kvalitu ani nebezpečenstvo, no profesionál si druhého „profíka“ vedľa seba váži. Obidve moje veľké antarktické výpravy boli, našťastie, z toho úspešného súdka. Držali sme spolu, boli sme tak silní, že nás ľudia zo všetkých kútov sveta obdivovali : „Crazy Slovaks!“ hovoril nám Larry - plastický chirurg zo Sydney , ktorý okamžite chcel ísť na ďalšie cesty s nami. A musím povedať, že tie výpravy mi naozaj vyšli v duchu Shackletona. Všetci vždy prežili, a zažili jedno z najlepších (ak nie najlepšie) dobrodružstiev svojho života.

Pre výnimočné veci musíte riskovať

Už tretí rok čakám na príležitosť dostať sa na južný pól. Južný pól je totiž ešte omnoho ďalej, ako „len“ dostať sa na samotnú Antarktídu. Väčšina turistov si odškrtne Antarktídu tým, že pristane niekde na okolitých ostrovoch, ktoré ešte nie sú pod ľadom. No to je to isté, ako pristáť na Kanárskych ostrovoch a tvrdiť, že som bol v Európe. Ja som stál na antarktickej pevnine opakovane. No aj tak - južný pól je magické miesto, ktoré mi nedá spať. Prečo? Lebo tu je. Rád bojujem, rád vyhrávam, rád dosahujem méty. Je to súčasť mojej povahy – niekedy tá dobrá, niekedy tá zlá. Idem neustále za svojím cieľom, za svojím snom.

Už tretí rok mám okolo seba partiu desiatich ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť si takúto cestu s tým, že južný pól stojí minimálne desaťnásobok toho, čo samotná Antarktída (aj s vylodením sa na pevninu). No tu sa prejavuje ďalšia problematická stránka mojej povahy. Ja nechceme iba južný pól, ja chcem vidieť aj niečo navyše! To, čo ešte takmer nikto nevidel, a čo určite dosiaľ nezažil žiaden Slovák...

Plánujem odlet z Punta Arenas, ležiacom na pobreží Magalhaesovho prielivu v Čile, a tak v roku 2017 navštívim toto mesto na juhu Patagónie dvakrát. Dávam do toho naozaj všetko. Ísť inými cestami, než ostatní, za tým je vždy veľmi veľa práce. A výdrže. Tri roky čakám, a nie a nie nájsť pre nás voľný slot, voľný termín. Tá výdrž už nebola o fyzičke, ako v Shackletonovom prípade, ale v dnešnej rýchlej dobe čakať na niečo tri roky, to je skôr záležitosť perfektných nervov. No aspoň mám dostatok času niečo si naštudovať. O Shackletonovi som sa už veľa dozvedel na prednáškach počas výpravy v januári 2012, no teraz si o ňom zháňam ďalšie „tajné“ informácie, čítam, študujem, pátram, hľadám.

Narazím na mapu s vyznačením, kde stroskotala jeho loď Endurance, a keď sa pozriem na mapu Antarktídy, ako najbližšia a najschodnejšia sa javí cesta z Afriky. Vtedy mi dohodí nový kontakt Martin Karniš - náš špecialista na Afriku. Vraj stretol v juhoafrickom Port Elisabeth istého Matta, podobného cestovateľského blázna, ako sme my, a ten mu potvrdil, že by to išlo. A tak kontaktujem Mattovho šéfa Patricka, lúčim sa s ideou vyraziť na pól z Južnej Ameriky ako všetci, a rozhodujem sa pre bláznivú cestu na neznámu polovicu Antarktídy, na jej východnú časť. Patrick si pýta dvojnásobná cenu – teda 20x toľko, ako je bežná návšteva Antarktického polostrova, no je ochotný počúvať moje sny. „Áno - vypraví skupinu čisto pre nás. Áno - pomôže mi s objavovaním krajiny kráľovnej Maud a zrealizujeme aj prvo-výstupy. Áno, áno - aj on si myslí, že k stroskotanej Shackletonovej lodi je bližšie z východnej Antarktídy. Ak to vyjde, hneď po nás do nášho kempu zavíta výprava, ktorá má miliónové rozpočty a podujme sa hľadať Endurance.“

Patrick mi garantuje, že sme prvou skupinou zo Slovenska a z Čiech, že takúto trasu ešte nikto neprešiel. Je to sveták, ktorý prešiel krížom celou Antarktídou a má prehľad. Voláme si symbolicky, keď práve odchádzam z Bahrajnu do Saudskej Arábie, kde chcem tiež dosiahnuť nedosiahnuteľné - navštíviť Mekku – najsvätejšie mesto moslimov. S Patrikom sa dohodnem, že do týždňa mu zaplatím. Ide o najvyššiu sumu, akú sme za 27 rokov fungovania BUBO komukoľvek platili. Je to risk, ale sľubujem, že do týždňa peniaze pošlem. Prenajímam celé privátne lietadlo iba pre nás. Ak nás bude menej, prerobím. Prerobím veľa...

Ľadové kráľostvo a my vyrážame zdolať 2 najvyššie vrchy. Video: Ľ. Fellner

Chce to ´Shackletonovskú´ odvahu...

Prvotné polárne výpravy (či už Scotta, alebo Shackletona) začínali v zátoke Mc Murdo, kde sa dnes nachádza americká základňa s rovnomenným menom. Zásobujú ju z Nového Zélandu. Dnešní turisti na 99.9% prichádzajú na západnú Antarktídu. Teraz nehovorím o tých „škrtačoch krajín“, čo na skutočnej pevnine ani nevystúpia, ale o tých, čo sa naozaj na Antarktídu dostanú. Väčšina z nich vystúpi na Antarktický polostrov, alebo priletí na Union Glacier. Už veľa-veľa rokov sa sem takto chodí.

No o tom, že sa dá dostať na východnú Antarktídu, sa nevie. Veď Patrick pristávaciu dráhu otvoril až tento rok. A rok tu znamená dva a pol mesiaca. Zvyšné mesiace fúka taký silný vietor, že sa pristáť jednoducho nedá.

Veľryba pláva pod naším zodiakom
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Lode, ktoré na Antarktídu mieria majú väčšinou kapacitu 70 až 120 turistov. Potom sú tu ešte aj obrovské lode, ale tým (našťastie) nedovolia vylodiť sa na Antarktíde. Už v januári 2012 som videl takúto veľkú loď pri brehoch Antarktídy. Ja som sedel na malom Zodiaku a hladkal som veľrybu Minky, a turisti s veľkými ďalekohľadmi zo svojej pohodlnej gigantickej lode mohli iba závidieť. Iste, mali to za oveľa lacnejšiu cenu. Ale aj za oveľa menší, pre mňa takmer nulový zážitok.

O to viac sa mi páči naša terajšia cesta. Sem na východ nechodí nikto, ide o najmenej prebádanú, panenskú oblasť. Napriek zarážajúco vysokým nákladom vyrážame. Nedá sa sem dostať inak, než privat jetom, je to omnoho ďalej, než z Punta Arrnas, či Usuhaie, no odmenou nám je, že sme tu úplne, úplne sami!

O takých dvadsať rokov (bojím sa, aby to nebolo už o päť) to bude určite inak, davy dorazia aj sem, ako všade. No teraz sme tu dlho pred ostatnými. Zároveň je definitívne potvrdené, že expedícia Weddell sea pod vedením Johna Searsa využíva ten istý kemp, ako my. Prídu po nás. John chce byť prvým človekom, ktorý sa k Endurance dostane.

Shackleton stroskotal vo Weddellovom mori v roku 1915. Jeho loď odriftovala na východné pobrežie a tam niekde sa po 10. mesiacoch potopila do hĺbky tri kilometre. Aspoň tak sa domnievajú vedci. Všetci sme vzrušení, či sa expedícii Weddell sea podarí Endurance nájsť. V prípade Johna Searsa ide o veľkolepú expedíciu s neuveriteľným rozpočtom. Z „nášho“ kempu odletia k moru, kde sa stretnú s ľadoborcom Agulhas II, pomenovanom po najjužnejšom bode Afriky. /Cape Agulhas - Strelkový mys – sa nachádza 170 km juhovýchodne od Kapského mesta./

“Just as in Shackleton’s days, expedition 2019 is an adventure,”hovorí Sears. A je to tak. Antarktída je aj dnes riadnym dobrodružstvom. Napriek akejkoľvek dobrej výbave, akémukoľvek luxusu, nikdy neviete, ako veci dopadnú, musíte improvizovať, prispôsobovať sa. Úspešná expedícia musí mať dobrého lídra. A ešte jednu vec: Musíte mať skrátka Shackletonovskú odvahu…

Tučniaky cisárske sú vzácnejším prírodopisným úlovkom než gorily. Ich charakteristika? Výdrž a láska. Video: Ľ. Fellner

Na Weddellove more za tučniakmi cisárskymi

Wedellove more bolo objavené bezmála pred 200 rokmi, vo februári 1823, britským námorníkom a navigátorom Jamesom Weddellom. Keď sme mu prichádzali bližšie v ústrety, museli sme sa vyhýbať ľadovým kryhám, ktoré sa práve uvoľňovali. Obrovské kvádrové ľady, niektoré – odhadujem – mohli mať rozmery Bratislavského kraja. A to je ešte nič, sú známe aj kryhy omnoho väčšieho rozsahu. No a potom klasické bielo-modré malé ľadovcové kryhy, na vrchole ktorých, ako na privátnej jachte, oddychovali tučniaci okatí. Občas si skočili z kryhy do vody, a potom neuveriteľne vrtko vyskakovali späť. Zdalo sa mi, že vedia lietať.

Tieto roztomilé tvory sú v latinčine nazvané podľa manželky ich objaviteľa Adèle Dumontovej - Pygoscelis Adeliae. Vážia 3 až 6 kilogramov, teda až 8x menej ako tučniaky cisárske. Tieto stvorenia presne 12. januára 1915 objavila vo Wedellovom mori Shackletonova výprava. Zazrieť ich je celkom problém. Nežijú totiž bezprostredne pri mori ,ako ostatné tučniaky, ale hlboko na ľade, no vnútrozemí. Vraj sa takto bránia proti napadaniu wedellovými a leopardími tuleňmi. No ja verím, že to musí mať aj iný dôvod… Vidieť na vlastné oči tučniaky cisárske je jedným z cieľov našej cesty. Počet Slovákov, ktorí sa s nimi stretli, spočítate na prstoch jednej ruky. Takže aj tu riadne zmeníme štatistiky.

82 rovnobežka - Tu spíme a sem sa dostal Shackleton na svojej prvej antarktickej výprave. Nedávno na tejto rovnobežke namerali -92 C. No my sme spali úžasne. Video: Ľ. Fellner

Ktorá výprava krížom cez Antarktídu bola tá NAJ??!

V čase, keď sa Shackleton vydal na svoju tretiu expedíciu (Imperial Transantarctic expedition, 1914 -1917), južný pól bol už dva roky dobytý. No on si dal inú výzvu, a to - prejsť Antarktídu krížom. Tak, ako ja viem, že už nebudem prvým Slovákom na južnom póle, a tak sme si tiež stanovili iné výzvy. Shackleton chcel prejsť z Weddelovho mora cez južný pól do zátoky Mc Murdo. Niečo, čo je poriadne ťažké aj dnes. Práve začiatkom roka sme mohli počuť o Britovi Louisovi Ruddovi a Američanovi  Colinovi O’Bradym a ich unikátnych prechodoch. Reklama znela – prvý samostatný prechod krížom Antarktídou, bez akejkoľvek pomoci. Vyšli z Atlantického oceánu, zo zamrznutej časti a prešli cez najvyšší kontinent sveta /Antarktída má najväčšiu priemernú nadmorskú výšku 2280 m.n.m./ k Tichému oceánu, k Rossovej ľadovej platni o veľkosti cca Francúzska.

New York Times aj National Geografic oslavujú prvý samostatný prechod, no skutoční polárnici sa smejú. Zasväteným je jasné, že je to takto omnoho ľahšie (najhoršie úseky nakopeného ľadu preletíte), a z prechodu Antarktídou sa teda stáva čosi ako Hawajský triatlon. “To je fakt blbosť” hovorí mi najskúsenejší slovenský polárnik Peter Valušiak, ktorý mi pri tohoročnej ceste radil s výstrojou. “Je to skrátka podvod,” uškrnie sa skromne Valdo. Naozaj, ich cesta sa dá len ťažko porovnať s tým, čo chcel absolvovať Shackleton, a čo po ňom prešiel Nór Borge Ousland na prelome rokov 1996-97. Na porovnanie: Colin O’Brady prešiel 1700 km, pričom Borge Ousland 3000 km. O’Brady išiel z južného pólu po označenej (každých 100m) a udupanej (traktormi, ťahajúcimi ťažké sánky) ceste, ktorá sa volá McMurdo-South Pole Highway resp. SPOT = South Pole Overland Traverse Road. No o tom sa v civilizovanom svete nehovorí, o tom sa vie iba na Antarktíde. “Že udupaná cesta nie je podporou? Pchch.” Výkon neuznáva ani Patrick, ktorý používal na prechod Antarktídou padák – kite. Borgemu a neskôr Mikeovi Hornovi (ktorý prešiel v roku 2017 krížom Antarktídou 5100 km) vyčítajú práve “nedovolené” používanie kitu. Nedovolené pravidlo, ktoré si však dodatočne vymysleli.

Mne sa však cesta, ktorú tak spropagoval O’Brady celkom páči. Vy, ktorí behávate, robíte triatlon, by ste túto trasu zvládli, a mohli tak byť prví Slováci, čo prešli Antarktídu krížom. Naozaj to ide! Už nejde o život, ako za čias Shackletona. A nemáte ani problém s navigáciou, akú mal Borge Ousland. Prechod Antarktídou sa týmto zmenil na športový výkon. Stavím sa, že o pár rokov sa tu budú konať klasické preteky…

20 metrové ľadové vlny. Video: Ľ. Fellner

V objatí ľadovcových vĺn

My sme do krajiny kráľovnej Maud doleteli. Shackleton túto možnosť na výber nemal. Z vonkajšieho ľadu začínali aj bratia Mordreovci, Messner s Fuchsom (aj keď tých vysadili o kus ďalej, a Messner sa chcel s organizátormi za to súdiť, lebo nechcel takúto výhodu), Dansercouer a Hubert, aj Ranulph Fiennes. Prechádzame ľadovými vlnami, ktorými prechádzali títo ozajstní dobrodruhovia, veď sa predierate permanentnou ľadovou pokrývkou, ktorá sa neroztápa ani v lete. Ide o pevninský ľad, takže ho treba počítať ešte ku kontinentu. No Colin O’Brady tuto časť obletel. A je to práve tá najťažšia časť prechodu. Sme naviazaní na laná, na nohách mačky, inak by som sotva urobil jeden krok. Ľadovcové vlny majú vyše 20 metrov. Sú krásne, a teraz sa medzi nimi nachádzajú jazierka a nádherná rieka tej najkrajšej modrej farby na svete. Viem, že sme tu dlho pred ostatnými, rieku objavili naši francúzski sprievodcovia pred necelým mesiacom.

Stojím tu priam v idylickom počasí a uvedomujem si, koľko námahy a financi to dnes stojí - byť niekde prvý, pred ostatnými. Ale ten pocit teraz stojí za to. Keby som sa v tomto momente šmykol a spadol do ľadovej rieky podo mnou, ktorá sa o pár metrov stráca v ľadovci, už by ma nikdy nikto nevidel. Ale aj to sú pocity, za ktorými dobrodruhovia idú trebárs aj na druhý koniec sveta.

Tu v tomto namačkanom ľade nie sú ľadovcové trhliny – tzv. seraky. Ľad je vcelku pevný, nemusíte sa báť, že by sa pod vami prepadol, ako na iných miestach v Antarktíde. No každú chvíľu vidím pod nohami okrúhle otvory – “hrnce”, do ktorých môžete omylom stúpiť, a ste poriadne premočení. Kamarát sa do jednej takej zradnej diery prepadol, a aj keď tu na pobreží je teplota prijateľná – cca mínus 10 stupňov, ak ste mokrí, tak aj z priateľnej teploty sa razom stáva peklo…

Ostrovy južne od Južnej Ameriky. Video: Ľ. Fellner

Spása na Ostrove slonov

Keď Shackletonov Endurance stroskotal, 28 členov posádky najprv trekovalo k moru. Ťahali so sebou záchranné člny, na ktoré nasadli, a následne veslovali 800 kilometrov až na Južné Shettlandské ostrovy. Táto časť expedície v ľadovom oceáne, v najhoršom mori sveta a v otvorenom člne sa považuje za najhrdinskejší expedičný počin v dejinách. Mal som to šťastie, že som sa zastavil na troch ostrovoch, tak vzdialených od civilizácie a masového turizmu. V roku 2018 sem zavítalo 90 000 turistov, čo je niekoľkonásobne viac turistov, než na Zem Kráľovnej Maud (ale zasa menej ako na Aljašku). Južné Shettlandské ostrovy sú 732 x menšie, než krajina Kráľovnej Maud, kde v roku 2018 prišlo okolo 100 turistov. No turizmus rastie a ja predpovedám o 20 rokov na južnom póle časenky a rady ako na Burj Khalifa v Dubaji.

Keď som podnikol cestu po stopách Shackletona v roku 2012, na Južných Shettlandských ostrovoch bolo ročne menej než polovica turistov v porovnaní s týmto rokom. Nárasty turistov sú ohromné. Zastavujú sa tu skoro všetky lode, a na ostrove King George Island je stále funkčnejšie a rušnejšie letisko. Ja som stál na troch ostrovoch, no najviac si vážim návštevu Elephant Island. Veď to je práve ten ostrov na ktorom sa zachránili Shackletonovi ľudia! Po strastiplných 500 míľach veslovania na rozbúrenom ľadovom mori boli konečne na pevnine. Vyjsť s takými lodičkami na najhoršie more sveta bolo takmer istou smrťou. Preveslovať 800 km vo vode, ktorá má maximálne 1 stupeň (ja som sa tu kúpal a v tom ľade namerali -2 stupne) je heroicky výkon. Pristáli na pevnine, no civilizácia bola stále veľmi ďaleko. Všetci boli zničení a vyčerpaní, no líder expedície Ernest Shackleton a navigátor Worsley sa s malou posádkou (spolu 5 ľudí) a chabou navigáciou vybrali krížom cez more do veľrybárskej osady v Južnej Georgii zavolať pomoc. Zvyšní členovia posádky sa zatiaľ živila tuleňmi a tučniakmi, večere a noci trávili pod otočenými loďkami. Neskôr si z naplaveného dreva postavili príbytok.

Volám sa Frankie Wild-ó Mám chatu na ostrove Slonov Steny bez jedinej tehly A strecha bez škridle Napriek tomu musím priznať Že na mnoho-mnoho míľ Je to najluxusnejšie sídlo, aké len Nájdete na ostrove Slonov

Pristáli na južnej strane South Georgia úplne vyšťavení. No Ernest niekde v sebe ešte našiel silu a vydal sa krížom cez neprebádané vnútrozemie, cez ľadovce a hory do nórskej veľrybárskej osady na druhej strane ostrova. Veľrybári Shackletona dobre poznali, no teraz, keď k nim dorazil úplne vyčerpaný a zničený z treku, ho spoznali len horko-ťažko. To, čo dokázal, je z fyzického, ale aj psychického hľadiska doslova nadľudské. Samozrejme, veľrybári sa hneď ponáhľali zachrániť dobrodruhov na Elephant Island. No to sa im pre hrubý ľad podarilo až na štvrtý raz. Našťastie, napokon všetko dobre dopadlo, a šťastlivo ich previezli do Punta Arenas. Všetci do jedného z posádky boli zachránení a zo Shackletona sa stal šlachtic, celebrita a model pre firmu Burberry.

Ladové lezenie. Áno to som ja. Prajem Vám to. Geniálny zážitok! Video: P. Dosedla

Motýlik na jachte

Môj kamarát Yann Delevaux zo Chamonix prišiel na ostrovy Južná Georgia jachtou v roku 2014. Yann je špecialista na lezenie v ľade, a tak som si nenechal ujsť príležitosť spoločne s ním si nejaký ten ľad zliezť v Zemi kráľovnej Maud. Teda - on liezol a ja som pri tom skoro umrel.. No aj tak to bolo geniálne. Yannova partia vyliezla na unikátne vrcholy na Antarktíde - ako prví pretraverzovali Sierra du Fie na ostrove Wiencke. Francúzi sem chodia jachtami už mnoho rokov, aj ja tie jachtičky stretávam a tak trochu im závidím. 10- až 12-členná partia, odľahlý kus sveta, ľad, adrenalín, nádherné dobrodružstvo. No ako hlava rodiny a otec malých detí mám aj iné priority a tiež oveľa menej času.

Južný pól.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Na ostrove Wiencke som však bol aj ja. 17.januára 2012, čo bolo presne na sté výročie dobytia južného pólu kapitánom Robertom Falconom Scottom. Na ostrove je britská báza, kde si môžete kúpiť motýlik so špeciálnym vzorom (tartanom), ktorý dostať kúpiť iba tu. Keď som o pár rokov oslavoval dobytie severného pólu, expedičný líder výpravy prišiel na večierok v tom istom motýliku. Tak sme boli na ľadoborci dvaja. Kúpil som si tu aj odznak lekára, Scottovho kamaráta Edwarda Adriana Wilsona. Bol to vzdelaný človek, charakter, ktorý neopustil svojho expedičného druha. Dá sa povedať, že zomrel kvôli nemu, iba deň-dva od zásobovacieho miesta. Keď čítate Scottov denník, až sa Vám tisnú slzy do očí. Scott nebol zlý chlap, aj on bol veľkým, slušným a odvážnym človekom. Shackleton však na rozdiel od Scotta všetkých svojich ľudí zachránil. Scottovi ľudia na ceste od pólu - po ohromnom sklamaní, keď zistili, že ich o 5 týdňov predbehol malý a mladý národ Nórov pod vedením Roalda Amundsena, všetci zomreli. Wilson mal vtedy 39 rokov.

Whisky s 25 miliónov starým ľadom

Na stanici Mc Murdo je veľký drevený kríž na počesť obetí počas Scottovej expedície Terra Nova z konca marca 1912. Na kríži sú vyryté sugestívne slová: “Usilovať sa, hľadať, nájsť a nepoddať sa.” Či už stojíte v historickom Port Locroy pod Sierra du Fie, alebo zauvažujete nad slovami, vytesanými na kríži, nedá vám nespomenúť si na prvých dobrodruhov, ktorí trávili na svojich cestách nie týždne, ale roky. Išli do absolútneho neznáma, bez vymožeností techniky. Sakra, koľko by som sa mohol učiť z ich guráže a sily?...

Ľadovcové vlny a nádherná modrá voda mizne pod nedozerným ľadom. Video: Ľ. Fellner

A tak si teraz sedím vo svojej chatke, ktorá nesie meno Shackleton, v Zemi kráľovnej Maud na Antarktíde, a pripíjam si na cestovateľov whisky Shackleton. V roku 1907 si Ernest objednal 25 bedničiek pitia (netrochárčil) od Mackinlay’s, a po sto rokoch sa po ňom našlo 11 flaštičiek, perfektne zakonzerovaných v antarktickej zime. Podľa nich Richard “Nos” Paterson vykreoval túto whisky. Nie je lacná, no keď ju pijete, podporujete tým Antarctic Heritage Trust. V príjemne komplexnej, bohatej whisky mi pláva ľad, ktorý som si nasekal v blízkej jaskyni. Podľa vedcov má údajne až 25 miliónov rokov. Do ľadovej jaskyne som sa musel plaziť, no vo vnútri som objavil takú krásu, aká bola aj v srdci Shakletona.

Pripíjam si na všetkých pravých hrdinov, a tých, čo majú odvahu byť prví!

Posledná úprava článku