Briti, ktorí nakreslili mapu Afriky a zaplatili za to svojou dušou

Takéto príbehy sa dnes nedajú rozprávať jedným tónom. Popri britských menách a archívoch k nim vždy patrí aj druhá vrstva, akási lokálna pamäť a to, ako sa o týchto kapitolách hovorí v Zimbabwe, Zambii, Ugande či Sudáne. Práve preto ich na cestách rámcujeme opatrne: so sprievodcami, ktorí dokonale poznajú miestne pomery a uhly pohľadu, v menšom formáte a s BUBO sprievodcami vyškolenými v rámci BCA, aby sa z dejín nestala ani oslava impéria, ale ani lacný súd.

Kolos, ktorý vyryl svoje meno do africkej žuly

Príbeh muža, ktorý chcel anektovať planéty, sa paradoxne začína v atmosfére fyzickej slabosti a strachu zo smrti. Cecil John Rhodes sa narodil v roku 1853 v ospalom mestečku Bishop’s Stortford ako piate dieťa anglikánskeho vikára. Nebol to predurčený alfa samec, práve naopak. Bol to chorľavý, astmatický chlapec, o ktorom si rodina aj lekári šepkali, že sa pravdepodobne nedožije dospelosti. Kým jeho bratia hrali kriket a rugby, športy, ktoré vo viktoriánskom Anglicku formovali charakter a odolnosť, malý Cecil sedel doma a čítal. Tento fyzický deficit v ňom vytvoril obrovskú potrebu kompenzácie.

Psychológovia by v jeho dospelých ambíciách videli učebnicový príklad Napoleonovho komplexu preneseného do sféry budovania impéria. Jeho posadnutosť veľkosťou a expanziou bola priamou reakciou na krehkosť jeho vlastného tela. Keď ho v sedemnástich rokoch poslali do Afriky, nebolo to s cieľom, aby ju dobyl, ale aby ho horúce podnebie a vzduch zachránil pred tuberkulózou. Práve toto vedomie vlastnej smrteľnosti a tikanie biologických hodín v ňom vyvolalo neskôr tú povestnú netrpezlivosť.

Rhodes nemal čas na byrokraciu ani na pomalé vyjednávanie, pretože nevedel, či sa dožije ďalšieho rána. Jeho detstvo bez hier a v tieni fary z neho spravilo muža, ktorý vnímal svet len ako surovinu na pretváranie. Nikdy nedospel v emocionálnom zmysle slova, čo vysvetľuje jeho neskoršiu neschopnosť nadviazať vzťah so ženou a jeho obklopovanie sa výlučne mladými, oddanými mužmi, v ktorých hľadal silu, ktorú sám ako dieťa nemal.

V panteóne postáv, ktoré formovali modernú Afriku, stojí Cecil John Rhodes ako osamelý, megalomanský monolit. Pre niekoho vizionár, ktorý priniesol na kontinent železnicu a modernú ekonomiku, pre iných bezcitný architekt rasovej segregácie a krádeže pôdy. Jeho príbeh je fascinujúcim oblúkom od chorľavého chlapca až po muža, ktorý vlastnil krajiny pomenované po sebe samom, pričom jeho tieň dodnes dopadá na politiku a spoločnosť južnej Afriky.

Jeho africká odysea sa začala v roku 1870, keď ako sedemnásťročný astmatický mladík vystúpil z lode v prístave Durban. Do Afriky ho neposlala imperiálna ambícia, ale zúfalá rodina, ktorá verila, že horúci a suchý vzduch kolónie Natal zachráni jeho pľúca pred anglickou vlhkosťou. Začínal ako neúspešný pestovateľ bavlny, no jeho génius sa prebudil až s objavením diamantov v Kimberley.

Rhodes nebol typom zlatokopa, ktorý by sa hrabal v blate. Bol to finančný stratég s chladnokrvnou trpezlivosťou. Postupným skupovaním malých nárokov (claims) a strategickým ovládaním odčerpávania vody zo zatopených šácht vybudoval monopol, ktorý vyvrcholil založením spoločnosti De Beers. V tridsiatke už ovládal 90 % svetového trhu s diamantmi, čo mu poskytlo neobmedzené finančné zdroje na realizáciu jeho skutočného sna – politickej dominancie britského impéria.

Rhodesovou mantrou bola myšlienka „Cape to Cairo“ – neprerušeného pásu britského územia tiahnuceho sa od Kapského Mesta až po Káhiru, spojeného železnicou a telegrafom. Veril v nadradenosť anglosaskej rasy a považoval za svoju morálnu povinnosť obsadiť čo najviac sveta pre britskú korunu. Aby tento sen naplnil, neváhal použiť podvod. Jeho najznámejším manévrom bolo získanie koncesie od kráľa Lobengulu, vládcu bojovného kmeňa Ndebele (Matabele) na území dnešného Zimbabwe.

Pomocou takzvanej Ruddovej koncesie v roku 1888 oklamal negramotného kráľa a získal výhradné práva na ťažbu, čo neskôr interpretoval ako mandát na okupáciu a kolonizáciu celého územia. Vyslal tam svoju súkromnú armádu, známu ako pioneer column, a založil mesto Salisbury (dnešné Harare). Územie bolo následne na jeho počesť pomenované Rodézia (Rhodesia) – Severná (Zambia) a Južná (Zimbabwe). Stal sa tak jedným z mála ľudí v histórii, po ktorom boli ešte počas jeho života pomenované štáty.

Ako premiér Kapskej kolónie (1890 – 1896) položil základy toho, čo sa neskôr stalo apartheidom. Presadil zákon nazvaný "Glen Grey act", ktorý obmedzoval práva černochov na vlastnenie pôdy a zaviedol dane, ktoré ich nútili opustiť svoje domovy a pracovať v baniach a na farmách bielych osadníkov. Jeho pád bol však rovnako spektakulárny ako jeho vzostup. Jeho arogancia ho viedla k zosnovaniu katastrofálneho nájazdu v roku 1895, známeho ako „Jameson raid“ s cieľom zvrhnúť búrsku vládu v Transvaale a ovládnuť tamojšie zlaté bane. Akcia skončila fiaskom, Rhodes musel odstúpiť z funkcie premiéra a jeho politická kariéra bola v troskách, hoci jeho ekonomický vplyv pretrval.

Cecil John Rhodes zomrel v roku 1902 vo veku len 48 rokov na zlyhanie srdca v chatrči v Muizenbergu pri Kapskom Meste. Jeho posledné slová údajne zneli: „Tak málo urobeného, tak veľa treba urobiť." Miesto jeho posledného odpočinku je rovnako kontroverzné ako jeho život. Vybral si ho sám – na vrchole žulového kopca Malindidzimu v pohorí Matobo v dnešnom Zimbabwe, na mieste, ktoré nazval „World’s view“ (Pohľad na svet). Jeho hrob je vytesaný priamo do skaly, uprostred posvätného územia, kde odpočívajú duchovia predkov kmeňa Ndebele a kráľ Mzilikazi. Pre miestnych je prítomnosť Rhodesovho hrobu na tomto svätom mieste dodnes vnímaná ako duchovná urážka a symbol koloniálnej arogancie, ktorá pretrváva aj po smrti.

Ale práve tu je dobré spomaliť. Malindidzimu nie je len „výhľad“. Je to aj posvätný priestor, kde sa očakáva ticho, rešpekt a často aj jednoduché pravidlá miestnych komunít. Keď sem prichádzame, dôležité nie je urobiť si fotku, ale pochopiť, prečo je tento hrob dodnes otvorenou ranou.

Dedičstvo Cecila Rhodesa je dnes všadeprítomné, no polarizujúce. Zanechal po sebe obrovské majetky, z ktorých bolo založené prestížne Rhodesovo štipendium na Oxfordskej univerzite, ktoré umožnilo vzdelanie tisícom študentov vrátane Billa Clintona. V Kapskom Meste stojí na pozemkoch, ktoré daroval štátu, univerzita University of Cape Town (UCT) a svetoznáma botanická záhrada Kirstenbosch, ktorú navštevujeme v BUBO aj my na našich zájazdoch Juhoafrickou republikou.

Kapské Mesto je v tomto ideálnym „uzlom“: v jednej línii tu vidno prírodu, univerzitu, pamäť aj spor o symboly, a človek si to môže prepojiť bez naháňania, v pohodlnom tempe. Práve na UCT sa v roku 2015 zrodilo hnutie #RhodesMustFall, keď študenti žiadali odstránenie jeho sochy, ktorú vnímali ako symbol inštitucionalizovaného rasizmu. Socha bola nakoniec za jasotu davu strhnutá, čo spustilo globálnu debatu o dekolonizácii verejného priestoru.

Cestovateľ dnes cíti Rhodesove činy na každom kroku: Keď prechádza po železnici v Zimbabwe, keď pije čaj v hoteli Victoria Falls (ktorý bol súčasťou jeho vízie železnice, z ktorej pasažieri uvidia vodopády), alebo keď stojí pri jeho hrobe v Matobo. Najsilnejšie to často vyznie skoro ráno alebo podvečer, keď má človek čas počuť vodopád skôr než vlastné myšlienky a keď sa z „atrakcie“ znovu stane krajina. Miestni na Rhodesa spomínajú s hnevom ako na zlodeja pôdy, no zároveň s pragmatickým uznaním, že infraštruktúra, ktorú vybudoval, tvorí kostru ich ekonomík. Rhodes sa stal tragickou postavou shakespearovských rozmerov. Mužom, ktorý chcel civilizovať kontinent, no namiesto toho zasial semená rasovej nenávisti, ktoré klíčili ešte storočie po jeho smrti.

Svätý tulák, ktorého srdce navždy bije v Afrike

Ak bol Cecil Rhodes oceľovou päsťou britského imperializmu, Dr. David Livingstone bol jeho utrápeným svedomím a nepokojnou dušou. Jeho príbeh je jedným z najväčších paradoxov koloniálnej éry – bol to misionár, ktorý za tridsať rokov pokrstil jediného človeka, lekár, ktorý nedokázal vyliečiť vlastnú ženu, a otec, ktorý opustil svoje deti, aby sa stal otcom celého kontinentu. Pre scestovaného človeka nie je Livingstone len menom z učebníc dejepisu, ale archetypom cestovateľa, ktorého hnala vpred neznesiteľná potreba vidieť to, čo leží za obzorom, pričom táto posadnutosť ho stála všetko, okrem nesmrteľnosti.

Jeho detstvo je príbehom extrémnej chudoby a nezlomnej vôľe, ktorá hraničila až s masochizmom. Narodil sa v škótskom Blantyre, v jednoizbovom byte v činžiaku pre robotníkov. Už ako desaťročný musel nastúpiť do miestnej pradiarne bavlny. Predstavte si desaťročného chlapca, ktorý štrnásť hodín denne viaže pretrhnuté nite pod hlučnými, nebezpečnými strojmi, v prachu a horúčave. Väčšinu detí by tento život zlomil, no Livingstone si priamo na spriadací stroj pripevnil učebnicu latinčiny.

Každý moment, keď sa stroj zastavil, využil na prečítanie vety. Toto prostredie ho naučilo trom veciam, ktoré neskôr definovali jeho africké expedície - schopnosť ignorovať fyzickú bolesť, schopnosť absolútneho sústredenia uprostred chaosu a predovšetkým spaľujúcej túžbe po úteku. Afrika pre neho nebola len misijným poľom, bola to antitéza hlučnej, preplnenej a špinavej továrne. Hľadal ticho a priestor, ktoré mu v detstve boli odopreté. Jeho otec, prísny náboženský fanatik, ktorý zakazoval čítať čokoľvek okrem teológie, v ňom vybudoval silný pocit viny, ale aj presvedčenie o vlastnej vyvolenosti. Livingstone celý život utekal – od továrne, od otca, a nakoniec aj od vlastnej rodiny, ktorú zanedbával, len aby mohol kráčať ďalej do neznáma. Jeho nezastaviteľnosť nebola len vecou viery, bola to naučená stratégia prežitia chlapca z továrne, ktorý vedel, že ak zastane, systém ho zomelie.

Dr. Livingstone pôvodne sníval o Číne, no ópiové vojny uzavreli hranice, a tak ho osud v roku 1841 zavial do južnej Afriky, na misijnú stanicu Kuruman. Veľmi rýchlo však pochopil, že statický život kazateľa nie je pre neho. Livingstone trpel zvláštnym druhom klaustrofóbie – akonáhle uvidel dym z inej dediny, cítil potrebu posunúť sa ďalej. Jeho filozofiou sa stalo heslo „commerce and christianity“, teda obchod a kresťanstvo. Veril, že ak otvorí Afriku obchodu cez rieky a cesty, civilizácia prirodzene vytlačí barbarstvo a najmä otrokárstvo.

Jeho najslávnejším objavom, ktorý navždy zmenil mapu Afriky, bolo objavenie vodopádov Mosi-oa-Tunya (Dym, ktorý hrmí) v novembri 1855. Keď sa doplavil na kanoe k hrane priepasti na rieke Zambezi, bol taký ohromený majestátnosťou padajúcej vody, že porušil svoje pravidlo rešpektovania domorodých názvov a pomenoval ich po britskej kráľovnej a nazval ich Viktóriine vodopády. Do denníka si vtedy zapísal vetu, ktorú dnes cituje každý sprievodca: „Scény tak pôvabné, že sa na ne museli pozerať anjeli z letu.“ Livingstone bol v tom čase už v Británii celebritou. Ako prvý Európan prešiel kontinent naprieč, od angolskej Luandy na západe po mozambický Quelimane na východe, čo bol výkon porovnateľný s cestou na Mesiac. Vracal sa domov ako hrdina, no v Afrike zanechal nielen svoje stopy, ale aj kus svojho tela – po útoku leva mal doživotne zmrzačenú ľavú ruku, ktorú nedokázal zdvihnúť nad úroveň ramena.

Livingstonov život však nebol len sériou triumfov. Jeho druhá expedícia po rieke Zambezi (1858 – 1864) bola absolútnym fiaskom. Ukázalo sa, že Livingstone je síce geniálny solitér, ale katastrofálny vodca iných bielych mužov. Bol náladový, tajnostkársky a neschopný komunikácie. Expedícia zlyhala, keď narazili na neprekonateľné pereje Cabora Bassa, o ktorých Livingstone mylne tvrdil, že sú splavné. Najväčšou tragédiou však bola smrť jeho manželky Mary, dcéry slávneho misionára Roberta Moffata. Livingstone ju ťahal so sebou do divočiny, kde v roku 1862 zomrela na maláriu v osade Shupanga. Jej smrť ho zlomila a naplnila pocitom viny, ktorý sa snažil vykúpiť ešte fanatickejším cestovaním.

Posledné roky jeho života sú príbehom posadnutosti hľadaním prameňa Nílu. Livingstone zmizol v buši na celé roky, svet o ňom nemal správy a považoval ho za mŕtveho. Blúdil v okolí jazera Tanganika a Bangweulu, trpel tropickými vredmi, cholerou a opakovanými záchvatmi malárie, často bez liekov a zásob. Práve vtedy, v roku 1871, ho v dedine Ujiji našiel novinár Henry Morton Stanley a vyslovil slávnu vetu: „Dr. Livingstone, I presume?“ Pre Stanleyho to bol novinársky zázrak, pre Livingstona len krátka úľava.

Iba pár dní po stretnutí v Ujiji sa títo dvaja páni vydali na spoločnú plavbu na sever jazera Tanganika. Zakotvili práve pri Bujumbure v Burundi, asi 12 km južne od dnešného centra mesta. Tu strávili istý čas (25. – 27. novembra 1871) a práve tu sa nachádza pamätný kameň Livingstona a Stanleyho, ktorý navštevujeme aj my v BUBO počas nášho zájazdu Burundi, Uganda, Rwanda. Na podobných miestach sa oplatí mať pri sebe sprievodcu, ktorý pozná aj lokálne čítanie príbehu, aby doplnil históriu o hlasy, ktoré v starých cestopisoch chýbajú. Doktor Livingstone sa odmietol vrátiť do Británie. Bol presvedčený, že prameň Nílu je niekde južnejšie (mylne považoval rieku Lualaba za Níl, hoci v skutočnosti tiekla do Konga) a chcel svoju misiu dokončiť, alebo pri nej zomrieť.

Smrť si ho našla 1. mája 1873 v dedine náčelníka Čitamba v dnešnej Zambii. Zomrel tak, ako žil – kľačiac pri lôžku v modlitbe. To, čo nasledovalo potom, je jedným z najdojemnejších dôkazov lojality v dejinách prieskumov. Jeho dvaja verní sluhovia, Abdullah Sussi a James Chuma, vedeli, že Livingstoneovo telo patrí Británii, ale jeho duša patrí Afrike. Vyrezali mu srdce a pochovali ho pod stromom mvula priamo na mieste, kde zomrel. Telo potom nabalzamovali soľou a sušili na slnku dva týždne, aby ho následne niesli neuveriteľných 1 500 kilometrov pešo k pobrežiu, čeliac chorobám, nepriateľským kmeňom a divokej zveri, len aby ho odovzdali britskému konzulátu. Dnes Livingstone odpočíva vo Westminster Abbey v Londýne, no v Zambii je miesto, kde je pochované jeho srdce, národnou pamiatkou.

Na rozdiel od Rhodesa, ktorého sochy padajú, Livingstoneov odkaz v Afrike pretrval s prekvapivou úctou. Mestá ako Livingstone (Zambia) a Blantyre (Malawi) si ponechali jeho meno aj po dekolonizácii. Afričania ho nevnímajú primárne ako kolonizátora, ale ako človeka, ktorý sa k nim správal ako k ľuďom, nie ako k divochom. Jeho zúrivé reportáže o brutalite arabského obchodu s otrokmi vo východnej Afrike priamo viedli k tomu, že Británia prinútila zanzibarského sultána tento obchod ukončiť. Livingstone nebol svätec bez chýb – bol zlý manžel a vždy neprítomný otec, ale bol mužom, ktorý svoj život doslova obetoval kontinentu, ktorý miloval viac než svoj domov. O Livingstovom živote, príhodách a dedičstve si rozprávame viac počas našich zájazdov do africkej bushe.

Temný génius, ktorý vedel príliš veľa

Ak bol David Livingstone svätcom viktoriánskeho objaviteľstva a Cecil Rhodes jeho bezohľadným podnikateľom, Sir Richard Francis Burton bol jeho temným, nebezpečným a fascinujúcim tieňom. Bol to muž, ktorého sa britská spoločnosť bála rovnako intenzívne, ako ho obdivovala. Šermiar, vojak, špión, diplomat, etnológ, lingvista ovládajúci 29 jazykov a prekladateľ zakázanej erotickej literatúry.

Burton nešiel do Afriky, aby ju civilizoval alebo zbohatol. Išiel tam, pretože pohŕdal nudou anglických salónov a v chaose divočiny nachádzal jediný priestor, kde jeho nepokojná, takmer démonická povaha nachádzala mier. Pre scestovaného človeka je Burton archetypom intelektuálneho dobrodruha, ktorý sa nepozerá na svet cez ružové okuliare morálky, ale skúma ho v jeho surovej, často brutálnej nahote.

Burton je dobrá pripomienka, že „pozorovať“ ešte neznamená „rozumieť“. To, čo si zapisoval, bolo na svoju dobu výnimočné, no stále to bol pohľad človeka zvonka. A v Afrike je dôležité nepliesť si zvedavosť s právom na posledné slovo.

Jeho inakosť sa začala formovať dávno predtým, než vkročil na africký kontinent. Narodil sa v roku 1821 v Torquay, no Anglicko bolo pre neho cudzou krajinou. Jeho otec, podplukovník s podlomeným zdravím, vláčil rodinu po Francúzsku a Taliansku v nekonečnom cykle sťahovania. Malý Richard nemal domov, nemal korene a nemal priateľov zo "správnych rodín". Namiesto kriketu sa bil s neapolskými uličníkmi, učil sa miestne dialekty, nadávky a šermiarske triky. Vyrastal v prostredí, kde neplatili rigidné pravidlá viktoriánskej morálky, čo z neho spravilo celoživotného outsidera.

Jeho fenomenálny talent na jazyky pramenil práve z tohto kočovného detstva – naučil sa počúvať a napodobňovať zvuky skôr, než sa naučil gramatiku. Keď ho neskôr poslali na Oxford, bolo to ako zavrieť vlka do klietky s pudlami. Jeho vylúčenie bolo nevyhnutné. Nie pre nedostatok inteligencie, ale pre absolútny dešpekt k autoritám, ktorý vyvrcholil tým, že vyzval iného študenta na súboj a navštevoval zakázané konské dostihy. Tento moment definitívne potvrdil, že Burton nebude kráčať po vychodených chodníkoch.

Sir Burton v Afrike nehľadal Boha ako Livingstone, ani moc ako Rhodes. Hľadal to, čo zažíval ako dieťa – vzrušenie z neznámeho, možnosť byť niekým iným, možnosť splynúť s davom v prestrojení. Jeho celoživotný pocit outsiderstva, ktorý sa zrodil počas detstva stráveného v hoteloch a prenajatých vilách, mu umožnil preniknúť do kultúr, kam sa iní Briti neodvážili, no zároveň ho odsúdil na večnú osamelosť a nepochopenie zo strany vlastného národa.

Jeho príchod do Afriky predchádzala povesť, ktorá hraničila s mýtom. Ešte pred africkými expedíciami sa preslávil tým, že v dokonalom prestrojení za afganského lekára a derviša navštívil Mekku a Medinu – miesta, kam mal nemoslim vstup zakázaný pod trestom smrti. Do Afriky, konkrétne do Somálska a neskôr do východnej Afriky, prišiel v 50. rokoch 19. storočia s jasným cieľom - vyriešiť najväčšiu geografickú hádanku doby a nájsť prameň Nílu. Jeho partnerom sa stal John Hanning Speke, aristokratický a konvenčný dôstojník, ktorý bol Burtonovým presným opakom. Táto dvojica, intelektuál a lovec, vytvorila jednu z najslávnejších, no najtragickejších spoluprác v dejinách prieskumu čierneho kontinentu.

To, čo na Burtona v Afrike čakalo bola v prvom rade brutalita. Už pri prvej expedícii v Somálsku v roku 1855 bol tábor prepadnutý domorodými bojovníkmi. V zúrivom boji vrazil jeden z útočníkov Burtonovi oštep do tváre – hrot vstúpil do jedného líca, prerazil podnebie, vyrazil niekoľko zubov a vyšiel druhým lícom von. Burton s oštepom v hlave bojoval ďalej a podarilo sa mu uniknúť. Táto jazva na tvári sa stala jeho poznávacím znamením a dodávala mu ešte hrozivejší vzhľad, ktorý neskôr desil londýnsku smotánku. Napriek tomuto zraneniu sa vrátil v rokoch 1857 až 1859, aby viedol expedíciu do vnútrozemia Veľkých jazier. Bola to cesta peklom. Obaja muži trpeli tropickými chorobami tak strašnými, že Burtona museli mesiace niesť na nosidlách, pretože mal ochrnuté nohy, a Speke dočasne oslepol a ohluchol po tom, čo sa mu chrobák zavŕtal do ucha.

Práve počas tejto expedície sa zrodil Burtonov najväčší omyl a zároveň sa udiala aj najväčšia krivda. Keď dorazili k jazeru Tanganika, Burton bol presvedčený, že našiel prameň Nílu. Bol však príliš chorý na to, aby pokračoval v prieskume. Speke sa vydal na sever sám a objavil obrovskú vodnú plochu, ktorú nazval Viktóriino jazero. Intuitívne správne určil, že práve toto je zdroj rieky, no nemal pre to vedecký dôkaz. Burton, precízny vedec a skeptik, jeho teóriu vysmial. Tento spor rozdelil geografickú spoločnosť a zničil ich priateľstvo. Keď Spekeho v roku 1864, deň pred plánovanou verejnou debatou s Burtonom, našli mŕtveho po poľovačke, Burton to niesol s trpkosťou. Hoci vyhral intelektuálny spor (pretože Speke už nemohol argumentovať), v hĺbke duše vedel, že jeho rival mal pravdu a on sa mýlil.

Burtonov prístup k Afrike bol v ostrom kontraste s Livingstonom. Kým Livingstone chcel Afričanov „zachrániť“ kresťanstvom, Burton ich chcel študovať. Bol prvým moderným antropológom, hoci tento termín vtedy ešte neexistoval. Fascinovalo ho všetko, čo viktoriánska morálka považovala za tabu – sexuálne zvyky, rituály, ženská obriezka, polygamia a fetišizmus. Do svojich denníkov si zapisoval detaily s chladnou vedeckou presnosťou, bez odsudzovania. Ovládal miestne dialekty a dokázal sedieť hodiny s kmeňovými šamanmi, diskutujúc o teológii. Nebol rasistom v zmysle Rhodesa (ktorý chcel vykorisťovať), ale bol elitárom, ktorý považoval väčšinu ľudstva – bielych aj čiernych – za intelektuálne podradných.

Po africkom dobrodružstve Burtona britská vláda „upratala“ na diplomatické posty, vrátane konzulátu v Terste, čo bolo pre muža jeho formátu vyhnanstvo. Práve tam naplno rozvinul svoju druhú kariéru prekladateľa. Dal svetu prvý neskrátený preklad Tisíc a jednej noci a Kámasútry. Jeho poznámky pod čiarou boli často dlhšie než samotný text a obsahovali encyklopedické znalosti o východnej a africkej sexualite, ktoré nazbieral počas ciest. Šokoval tým puritánsku Britániu, no zároveň jej nastavil zrkadlo.

Richard Francis Burton zomrel v roku 1890 v Terste na infarkt. Jeho smrť však priniesla poslednú, nenapraviteľnú tragédiu. Jeho manželka Isabel, fanatická katolíčka, ktorá ho celý život milovala, no nerozumela mu, sa po jeho smrti rozhodla „očistiť“ jeho pamiatku. Spálila tisíce strán jeho denníkov, poznámok a nepublikovaných rukopisov, vrátane prekladu Voňavej záhrady (arabského erotického manuálu), pretože ich považovala za nemorálne a bála sa o spásu jeho duše. Tento akt literárneho vandalizmu nás pripravil o obrovskú časť poznatkov o Afrike a Ázii, ktoré Burton počas života nazhromaždil.

Dnes v Afrike nenájdete Burtonove sochy na námestiach. Nezanechal po sebe politické systémy ako Rhodes, ani misie ako Livingstone. Je však postavou, ku ktorej sa vracajú všetci, ktorí chcú pochopiť históriu objavovania bez pátosu a prikrášľovania. Pre vzdelaného cestovateľa je Burton pripomienkou, že skutočné objavovanie vyžaduje odvahu pozrieť sa nielen za horizont, ale aj do temných zákutí ľudskej prirodzenosti. Bol to muž, ktorý vedel príliš veľa na to, aby bol šťastný, a videl príliš veľa na to, aby mohol byť súdený bežnými meradlami svojej doby. Jeho hrob v Londýne má tvar beduínskeho stanu – posledná pocta kočovníkovi, ktorý sa nikde necítil doma.

Osamelý lovec, ktorý uhádol najväčšiu geografickú hádanku

V dejinách afrických objavov je meno John Hanning Speke často vyslovované jedným dychom s menom Richarda Burtona, zvyčajne ako "ten druhý". Ten menej charizmatický, menej vzdelaný, ten nudnejší. Ak bol Burton temným géniom a Livingstone svätcom, Speke bol tragickou postavou zo Shakespearovej hry – mužom, ktorý mal pravdu, no chýbal mu hlas, aby ju obhájil. Bol to aristokratický samotár, ktorého intuícia priviedla k vyriešeniu tisícročnej záhady prameňa Nílu, no ktorý za tento objav zaplatil zničenou reputáciou a predčasnou, záhadnou smrťou. Pre vnímavého cestovateľa, ktorý stojí na brehu Viktóriinho jazera v ugandskej Jinji, je Spekeov príbeh pripomienkou, že v dejinách nestačí len objaviť pravdu. Musíte ju aj vedieť predať.

Spekeov osud sa začal písať v roku 1827 v grófstve Devon, v lone privilegovanej britskej aristokracie. Na rozdiel od Burtona či Livingstona nemusel bojovať o spoločenské postavenie. Narodil sa doň. Bol to typický „golden boy“ vidieckej šľachty – vysoký, plavovlasý, fyzicky zdatný. Jeho detstvo však poznačila skrytá intelektuálna neistota. V škole nevynikal, knihy ho nudili a dnes historici špekulujú, že pravdepodobne trpel dyslexiou. Kým iní chlapci recitovali latinské verše, Speke nachádzal útočisko v lesoch s puškou v ruke. Lov sa stal jeho jazykom, jeho spôsobom, ako komunikovať so svetom. Matka ho zbožňovala a chránila, čo v ňom vytvorilo zvláštnu zmes sebavedomia a krehkosti – bol zvyknutý na obdiv, no akonáhle čelil intelektuálnej konfrontácii, sťahoval sa do seba.

Do Afriky ho nepriviedla vedecká zvedavosť, ale lovecká vášeň. Chcel zbierať trofeje, aké v Anglicku nemal nikto. Keď sa v roku 1854 pripojil k Burtonovej expedícii do Somálska, bol to stret dvoch svetov. Burton, intelektuál ponorený do mystiky a jazykov, Spekem pohŕdal pre jeho jednoduchosť. Speke naopak nerozumel Burtonovej fascinácii „barbarskými“ zvykmi. Napriek tomu ich spojila krv – doslova. Počas útoku somálskych bojovníkov na ich tábor bol Speke zajatý a brutálne dobodaný oštepmi (mal jedenásť rán na nohách a rukách), no podarilo sa mu zázračne utiecť. Táto skúsenosť z neho spravila tvrdého muža, ktorý sa nebál bolesti, no zároveň prehĺbila jeho nedôveru voči divochom, ktorých vnímal čisto cez optiku imperiálnej nadradenosti.

Vrchol a pád jeho života prišiel s expedíciou k Veľkým jazerám v rokoch 1857 až 1858. Bola to cesta dláždená utrpením. Speke počas nej dočasne oslepol na zápal očí a utrpel jedno z najbizarnejších zranení v dejinách prieskumov - do ucha mu vliezol chrobák, ktorého sa snažil vybrať nožom, čím si natrvalo poškodil sluch. Keď dorazili do Tabora v dnešnej Tanzánii, Burton bol príliš chorý na to, aby pokračoval. Speke, hnaný intuíciou a informáciami od arabských otrokárov o veľkej vode na severe, sa vydal na cestu sám.

Dňa 3. augusta 1858 sa pred ním rozprestrela nekonečná vodná hladina. Speke stál na brehu dnešného mesta Mwanza a hľadel na jazero, ktoré miestni volali Nyanza. V tej chvíli, bez akýchkoľvek vedeckých meraní, bez oboplávania jazera, bez nájdenia výtoku rieky, Speke jednoducho vedel, že našiel to, čo hľadal. Pomenoval jazero po kráľovnej Viktórii a do denníka si zapísal: „Už nepochybujem, že jazero pri mojich nohách dalo zrod tej posvätnej rieke, ktorej prameň bol predmetom toľkých špekulácií a cieľom toľkých bádateľov.“ Bol to triumf intuície nad vedou.

Návrat do Anglicka sa však zmenil na vojnu. Speke porušil sľub, že s oznámením objavu počká na Burtona, a vyhlásil sa za objaviteľa prameňa Nílu sám. Londýn ho oslavoval, no vedecká komunita bola skeptická. Burton ho verejne roztrhal v zuboch – pýtal sa, ako môže tvrdiť, že jazero je zdrojom Nílu, keď nevidel rieku z neho vytekať? Argumentoval, že Viktóriino jazero môže byť len sústavou lagún. Speke, ktorý nebol rečníkom a pod tlakom koktal, sa ocitol v defenzíve. V roku 1862 sa vrátil do Afriky (tentoraz s Jamesom Grantom), aby svoje tvrdenie dokázal. Našiel výtok Nílu pri osade Jinja, ktoré dodnes navštevujeme aj na našich zájazdoch do Ugandy, odoslal slávny telegram „Níl je vyriešený“, no opäť zlyhal v detailoch – nepreskúmal celý tok rieky, čím nechal dvere pre pochybnosti otvorené. Jinja je práve ten typ miesta, kde sa „veľká debata“ z Londýna zmení na veľmi obyčajnú vodu pod nohami. A v menšej skupine má človek priestor pýtať sa nielen „kto mal pravdu“, ale aj „čo to urobilo s krajinou a ľuďmi“.

Jeho koniec je jednou z najväčších záhad viktoriánskej éry. Na 16. septembra 1864 bola v meste Bath naplánovaná verejná debata medzi ním a Burtonom. Celé Anglicko čakalo na tento duel. Burton, brilantný rétor, bol pripravený Spekeho vedecky a verejne zničiť. Speke bol vystrašený, deprimovaný a zahnaný do kúta. Deň predtým, 15. septembra, sa vybral na lov jarabíc na panstve svojho strýka. Popoludní zaznel výstrel. Spekeho našli ležať pod kamenným múrikom s prestrelenou hruďou, jeho vlastná puška ležala vedľa neho. Oficiálna verzia znela, že to bola tragická nehoda pri preliezaní múru. No klebety v Londýne hovorili jasne – bola to samovražda muža, ktorý radšej zvolil smrť v tichu lesa, než poníženie na pódiu pred zrakom svojho rivala.

Iróniou osudu je, že Speke mal pravdu. Henry Morton Stanley o dekádu neskôr potvrdil, že Viktóriino jazero je skutočne hlavným rezervoárom Nílu. Speke bol rehabilitovaný až po smrti. Dnes, keď cestovateľ stojí v Jinji pri pamätníku na mieste, kde Níl opúšťa jazero, pozerá sa na triumf Spekeovej intuície. V Afrike je jeho meno menej emotívne nabité ako Livingstoneovo či Rhodesovo. Je vnímaný ako technokratický objaviteľ, muž, ktorý „nakreslil“ Ugandu na mapu. V Londýne zasa nájdeme spomienku na tohto muža v Kensingtonských záhradách, kde má svoj obelisk.

Spekeho odkaz však žije aj v biológii – krásna antilopa sitatunga (ktorej vedecký názov tragelaphus spekii nesie jeho meno) je pripomienkou jeho loveckej vášne. John Hanning Speke bol mužom, ktorý videl to, čo iní nevideli, no nedokázal o tom hovoriť jazykom, ktorému by svet rozumel. Je patrónom všetkých introvertov, ktorí majú pravdu, no prekričia ich tí charizmatickejší.

Chlapec, ktorý hľadal smrť

V galérii britských imperiálnych hrdinov pôsobí Charles George Gordon ako postava z iného sveta. Nebol to chladný pragmatik ako Rhodes, ani systematický vedec ako Burton. Bol to náboženský fanatik, askét, alkoholik a geniálny vojenský stratég v jednej osobe. Jeho život pripomína skôr grécku tragédiu než vojenskú kariéru a jeho smrť v sudánskom Chartúme je pravdepodobne najslávnejším a najviac mytologizovaným momentom britskej koloniálnej histórie. Pre vzdelaného cestovateľa, ktorý sa dnes prechádza po brehoch Nílu v Chartúme, je Gordonov duch stále prítomný – nie ako duch dobyvateľa, ale ako duch muža, ktorý miloval smrť viac než život a ktorý veril, že jeho osud je priamo riadený Bohom.

Najkomplikovanejší psychologický profil patrí práve generálovi Gordonovi. Narodil sa vo Woolwichi, v srdci britského vojenského priemyslu v roku 1833, ako syn generála. Od malička bol obklopený uniformami, disciplínou a očakávaním hrdinstva. No malý Charlie bol iný. Bol divoký, nepredvídateľný, so sklonmi k zvláštnemu, až maniackemu správaniu. Mal prenikavé modré oči, ktoré ľudí desili aj priťahovali. Jeho detstvo a mladosť boli poznačené vnútorným bojom medzi túžbou po svetskej sláve a hlbokou, až fanatickou pobožnosťou.

Gordon veril v reinkarnáciu, ostrov Seychely považoval za biblickú záhradu Eden (a tamojší orech coco de mer za zakázané ovocie) a viedol s Bohom neustále, intímne dialógy. Celý život zápasil s depresiami a pocitom márnosti bytia, ktorý tlmil fajčením obrovského množstva cigariet a popíjaním brandy so sódou. Psychológovia by dnes možno hovorili o bipolárnej poruche alebo aspoň o extrémnych výkyvoch nálad.

Gordon celý život hľadal otcovskú figúru – najprv v Bohu, s ktorým viedol intenzívne dialógy, a neskôr v utláčaných národoch, ktoré chcel zachrániť. Jeho konanie v Chartúme, kde odmietol odísť a zvolil si istú smrť, nebolo len vojenským rozhodnutím. Bola to kulminácia jeho celoživotnej túžby po mučeníctve. Od detstva bol fascinovaný smrťou ako bránou k niečomu lepšiemu, ako únikom z vlastnej komplikovanej psychiky. Afrika mu poskytla dokonalé javisko pre tento grandiózny, tragický odchod, po ktorom podvedome túžil už ako chlapec hrajúci sa s vojačikmi na koberci.

Svoju prezývku „Chinese“ získal v Číne, kde ako veliteľ „Vždy víťaznej armády“ potlačil povstanie tchaj-pchingov. Už tam sa ukázala jeho genialita – do boja chodil len s ratanovou palicou v ruke, bez zbrane, čím si vyslúžil povesť nezraniteľného poloboha. Do Afriky, konkrétne do Sudánu, prišiel prvýkrát v roku 1874 v službách egyptského chediva. Jeho úlohou bolo spravovať provinciu Equatoria a zmapovať horný tok Nílu, no Gordon si dal iný cieľ - zničiť odporný obchod s otrokmi.

Jeho pôsobenie v Sudáne bolo ukážkou nadľudskej energie. Gordon pohŕdal byrokraciou a pohodlím. Jazdil na ťave takou rýchlosťou, že jeho sprievod mu často odpadával od vyčerpania – dokázal prejsť tisíce kilometrov púšťou, často sám, len aby prekvapil skorumpovaných úradníkov alebo otrokárov. Bojoval proti mocným otrokárskym klanom (ako bol ten Zubeira Pašu) s fanatickým zápalom. Znížil si vlastný plat o polovicu, rozdával peniaze chudobným a tvrdil, že vládne „v mene utláčaných“. Afričania ho milovali a báli sa ho zároveň. Videl v nich ľudské bytosti s dušou, čo bolo na tú dobu revolučné, hoci jeho postoj bol stále silne vyhranený – bol to prísny otec, ktorý trestá aj chráni.

Osudovým sa mu stal návrat do Sudánu v roku 1884. V krajine vypuklo masívne povstanie vedené Muhammadom Ahmadom, ktorý sa vyhlásil za Mahdiho (islamského mesiáša). Britská vláda v Londýne, vedená premiérom Gladstonom, nechcela vojnu. Gordona poslali do Chartúmu s jediným, jasným rozkazom a to bolo evakuovať egyptskú posádku a európskych civilistov a nechať Sudán Mahdimu. Gordon však po príchode do mesta urobil pravý opak. Videl zúfalstvo ľudí, ktorí by po odchode armády čelili masakru, a jeho svedomie (a ego) mu nedovolilo utiecť. Vyhlásil: „Neopustím týchto ľudí."

Začalo sa slávne obliehanie Chartúmu, ktoré trvalo 313 dní. Je to príbeh o súboji dvoch duchovných vodcov – Gordona v paláci a Mahdiho v púšti. Gordon opevnil mesto, tlačil vlastné peniaze, aby udržal ekonomiku, a každý deň trávil hodiny na streche guvernérskeho paláca s ďalekohľadom, pozerajúc na sever, či nevidí prichádzať britskú pomocnú armádu, tzv. Nile expedition. Tá sa však, kvôli politickému váhaniu v Londýne, blížila trestuhodne pomaly. V meste dochádzalo jedlo, ľudia jedli psy, potkany a kožu z topánok, no Gordonova charizma ich držala pri živote.

Koniec prišiel v skorých ranných hodinách 26. januára 1885. Mahdiho derviši využili pokles hladiny Nílu, prebrodili sa cez obranu a vtrhli do mesta. To, čo sa stalo potom, je predmetom legiend. Najznámejšia viktoriánska verzia (zvečnená na slávnom obraze Georgea Williama Joya, na fotke vyššie) zobrazuje Gordona, ako pokojne stojí na vrchole schodiska paláca, v uniforme, s rukou na rukoväti šable, a s pohŕdaním hľadí na dav útočníkov, prijímajúc smrť ako mučeník. Realita bola pravdepodobne krvavejšia – malo sa jednať o prestrelku na schodoch. Isté však je, že Gordon bol rozsekaný na kusy. Jeho hlavu odrezali, napichli na kopiju a odniesli Mahdimu ako trofej. Mahdi, ktorý údajne chcel Gordona zajať živého (ako hodného protivníka), bol z toho nešťastný, no dav oslavoval.

Pri Chartúme je opatrnosť na mieste aj dnes: nie je to kulisa pre romantické legendy, ale priestor pamäti. Najlepšie funguje, keď sa príbeh rozpráva bez pózy, s faktami, kontextom a s rešpektom k tomu, ako ho vnímajú Sudánci.

Gordonova smrť spôsobila v Británii šok, aký nemal obdoby. Vláda padla, kráľovná Viktória zúrila a verejnosť žiadala pomstu. Tá prišla o 13 rokov neskôr v podobe guľometov generála Kitchenera. Dnes v Chartúme nenájdete Gordonovu sochu (bola odstránená po nezávislosti Sudánu), ale jeho duch tam stále je prítomný. Prezidentský palác stojí na mieste toho jeho. Pre Sudáncov je Gordon symbolom koloniálneho útlaku, no zároveň rešpektovaným nepriateľom, ktorého odvaha a osobná integrita vysoko prevyšovali bežných byrokratov.

Charles Gordon nebol len vojakom. Bol to muž, ktorý celý život hľadal zmysel v utrpení a ktorý si svoju smrť v podstate naplánoval ako veľkolepé finále. Nezanechal po sebe deti, ale legendu o „kresťanskom samurajovi“, ktorý radšej zomrel so svojimi zverencami, než by mal žiť s hanbou úteku. Pre cestovateľa je mementom toho, že najväčšie drámy Afriky sa často neodohrávali na bojiskách, ale v dušiach mužov, ktorí si mysleli, že sú nástrojmi samotného Boha.

Vojenský stroj s láskou k porcelánu

Ak bol Gordon mystickým ohňom, ktorý spaľoval sám seba, a Livingstone riekou, ktorá hľadala cestu, Lord Horatio Kitchener bol ľadovcom. Chladným, nezastaviteľným a ničivým. V dejinách britského impéria nenájdete postavu, ktorá by bola tak obdivovaná pre svoju efektivitu a zároveň tak nenávidená pre svoju neľudskosť. Väčšina sveta ho pozná z ikonického plagátu z prvej svetovej vojny, kde jeho tvár s fúzmi a namiereným prstom prikazuje „Your country needs you“. Pre vzdelaného cestovateľa v Afrike je však Kitchener niečím iným – je architektom prvej modernej, priemyselnej vojny a mužom, ktorý zaviedol do slovníka pojem koncentračný tábor. Jeho príbeh je štúdiou o tom, čo sa stane, keď sa inteligencia zbaví empatie a nahradí ju čistou logikou.

Kľúč k pochopeniu Kitchenerovej takmer robotickej osobnosti leží v jeho detstve, ktoré bolo všetkým, len nie šťastným. Narodil sa v roku 1850 v írskom grófstve Kerry, no do anglickej rodiny. Jeho otec, podplukovník Henry Kitchener, bol domáci despota, ktorý veril, že výchova detí je len predĺžením vojenského drilu. Malý Horatio vyrastal v atmosfére strachu, kde sa akýkoľvek prejav citu trestal a kde sa poriadok cenil nad lásku. Matka, často chorá, nedokázala deti chrániť. Horatio sa stiahol do seba. Našiel útočisko v matematike, mapách a samote. Ľudia pre neho predstavovali chaos a sklamanie; čísla a logistika boli bezpečné a predvídateľné. Tento obranný mechanizmus z detstva vytvoril muža, ktorý sa nikdy neoženil, nemal blízkych priateľov a ktorý sa najlepšie cítil v spoločnosti svojich pobočníkov, pokiaľ plnili rozkazy bez otázok.

Jeho príchod na africkú scénu bol spojený s túžbou po pomste. Po Gordonovej smrti v Chartúme v roku 1885, Británia roky vyčkávala, kým vyšle armádu späť do Sudánu. Keď ten čas prišiel, vybrali Kitchenera. Nebol to romantický hrdina, ktorý by viedol kavalériu s tasenou šabľou. Bol to inžinier. Pochopil, že nepriateľom v Sudáne nie sú len derviši, ale púšť. Jeho stratégiou nebola bitka, ale železnica. Kitchener nechal položiť koľajnice naprieč najnehostinnejšou púšťou sveta, meter po metri, aby mohol svoje vojská zásobovať vodou, jedlom a muníciou. Bola to pomalá, metodická slučka, ktorá sa sťahovala okolo hrdla Mahdiho nástupcu, kalifa Abdalláha.

Vyvrcholením tejto kampane bola bitka pri Omdurmane v roku 1898. Nebol to boj, bola to poprava. Kitchener tu prvýkrát masovo nasadil guľomety Maxim. Zatiaľ čo derviši útočili s fanatickou odvahou a stredovekými zbraňami, britská armáda ich kosila v radoch ako obilie. Bilancia bola desivá, vyše 10 000 mŕtvych Sudáncov oproti necelým 50 mŕtvym Britom. Kitchener sledoval masaker z diaľky s chladnou tvárou, bez náznaku emócie. Toto je presne okamih, kde sa oplatí spomaliť a nepoužiť skratku „vojenské víťazstvo“. Skúsený sprievodca tu vie ukázať, ako sa z technológie a logistiky stane morálna otázka a prečo sa takáto pamäť v krajine nezmazáva ani po generáciách.

Po dobytí Chartúmu urobil Kitchener niečo, čo šokovalo aj jeho vlastných dôstojníkov: nariadil vykopať telo mŕtveho Mahdiho, jeho kosti nechal hodiť do Nílu a lebku si chcel ponechať ako kalamár alebo trofej. Až priamy rozkaz zdesenej kráľovnej Viktórie ho prinútil lebku pochovať. Tento čin ukázal jeho absolútnu absenciu rešpektu k nepriateľovi, živému či mŕtvemu. 

Ešte temnejšia kapitola sa však začala písať v Južnej Afrike počas druhej búrskej vojny v rokoch 1899 až 1902. Kitchener prevzal velenie v čase, keď sa vojna zmenila z otvorených bitiek na partizánsky boj. Búrske komandá (afrikánci) útočili zo zálohy a potom sa rozplynuli v krajine, podporovaní civilným obyvateľstvom na farmách. Kitchener, frustrovaný neuchopiteľnosťou nepriateľa, aplikoval svoju brutálnu logiku - ak ryba pláva vo vode, musíme vypustiť vodu. Zaviedol taktiku spálenej zeme. Jeho vojská systematicky vypaľovali búrske farmy, zabíjali dobytok a ničili úrodu.

Kam však s civilistami – ženami, deťmi a starcami, ktorí ostali bez strechy nad hlavou? Kitchenerovým riešením boli koncentračné tábory (termín, ktorý vtedy použili ako prví vôbec Briti). Neboli to vyhladzovacie tábory v zmysle nacistického Nemecka, ale tábory smrti z nedbanlivosti. Kitchener ich vnímal len ako logistický problém uskladnenia ľudí. Zabezpečenie hygieny a jedla bolo na katastrofálnej úrovni. Výsledkom bolo, že v týchto táboroch zomrelo na hlad, osýpky a týfus viac ako 26 000 búrskych žien a detí a približne 20 000 čiernych Afričanov. Keď sa v Británii vďaka aktivistke Emily Hobhouseovej zdvihla vlna odporu, Kitchener bol prekvapený – nerozumel, prečo svet rieši civilné straty, keď on len vojensky efektívne riešil problém podpory partizánov.

Paradoxom Kitchenerovej osobnosti bolo, že tento „stroj na zabíjanie“ mal jemnú, umeleckú stránku, o ktorej vedel málokto. Bol vášnivým zberateľom čínskeho porcelánu a starožitností. Vo svojom súkromí miloval aranžovanie kvetov, vyšívanie a dekorovanie interiérov. Tieto koníčky, spolu s jeho celoživotným staromládenectvom a blízkym vzťahom s jeho pobočníkom kapitánom Oswaldom FitzGeraldom, viedli historikov k špekuláciám o jeho potlačenej homosexualite, čo by v kontexte viktoriánskej doby a jeho otcovskej traumy pridávalo ďalšiu vrstvu k jeho uzavretosti.

Jeho koniec bol symbolický. Muž, ktorý ovládol púšť, zomrel vo vode. V roku 1916, počas prvej svetovej vojny, sa plavil na krížniku HMS Hampshire do Ruska na diplomatickú misiu. Loď narazila na nemeckú mínu pri Orknejách a potopila sa za 15 minút. Kitchenerovo telo sa nikdy nenašlo. Jeho smrť vyvolala v Británii šok a množstvo konšpiračných teórií, no pre mnohých búrskych farmárov v Južnej Afrike to bola práve božia spravodlivosť, ktorá ho pripravila o život.

Dnes je Kitchener v Afrike vnímaný ako temný symbol imperiálnej arogancie. V Juhoafrickej republike je jeho meno navždy spojené s utrpením v táboroch a nenávisťou, ktorá formovala afrikánsky nacionalizmus (a neskôr apartheid). V Sudáne je rešpektovaný ako silný protivník, no zároveň nenávidený ako ničiteľ Mahdiho hrobky. Pre cestovateľa je Kitchener mementom, že vojna nie je len o hrdinstve, ale o chladnej kalkulácii, a že najnebezpečnejšími mužmi v dejinách často neboli tí, ktorí kričali v hneve, ale tí, ktorí bez slova a bez emócií podpisovali rozkazy pri šálke čaju, obklopení výšivkami a vzácnym porcelánom.

Architekt chaosu a muž, ktorý spojil nespojiteľné

V panteóne britských koloniálnych tvorcov stojí Frederick Lugard trochu bokom od romantických dobrodruhov a krvilačných vojakov. Nebol to posadnutý hľadač prameňov ako Speke, ani megaloman typu Rhodesa. Lugard bol prototypom dokonalého imperiálneho technokrata, muža, ktorý nedobýval územia len puškou, ale predovšetkým perom a pečiatkou. Pre moderného cestovateľa, ktorý navštívi Nigériu – najľudnatejšiu krajinu Afriky – je Lugardovo meno kľúčom k pochopeniu všetkého, čo na tejto krajine milujeme aj nenávidíme. Bol to on, kto vzal pero a na mape spojil dva rozdielne svety, čím vytvoril kolos na hlinených nohách. Jeho príbeh je dôkazom, že najväčšie zmeny v dejinách často nepramenia z túžby po moci, ale zo zúfalej snahy zabudnúť na zlomené srdce.

Frederick John Dealtry Lugard sa narodil v roku 1858 v indickom Madrase, v rodine vojenského kaplána. Jeho detstvo bolo presiaknuté prísnou viktoriánskou morálkou a imperiálnou službou. Bol vychovávaný k povinnosti, disciplíne a viere, že britská civilizácia je darom pre svet. Po absolvovaní vojenskej akadémie Sandhurst slúžil v Indii, kde sa pred ním črtala sľubná, no nudná kariéra. Všetko však zmenila osudová a tragická láska. Lugard sa v Indii bláznivo zamiloval do istej rozvedenej ženy (niektoré zdroje uvádzajú, že bola dokonca stále nešťastne vydatá). Keď tento vzťah skončil škandálom, odmietnutím a spoločenským znemožnením, Lugard sa psychicky zrútil. Trpel ťažkými depresiami, nespavosťou a pocitom absolútnej prázdnoty.

Do Afriky v roku 1888 neodchádzal ako dobyvateľ, ale ako samovrah, ktorý nemal odvahu stlačiť spúšť. Nastúpil na loď ako palubný pasažier s minimom peňazí a s úmyslom vrhnúť sa do najnebezpečnejších situácií, dúfajúc, že ho zabije malária alebo domorodý oštep. Práve táto absencia strachu o vlastný život z neho spravila desivo efektívneho vojaka. Začínal v bojoch proti arabským otrokárom pri jazere Nyasa (dnešné Malawi), kde utŕžil ťažké zranenia, no odmietol zomrieť. Neskôr zabezpečil Ugandu pre britskú korunu v pretekoch s Francúzmi, pričom využíval svoju vojenskú drzosť na pacifikáciu miestnych kráľovstiev. Práca sa stala jeho drogou, jediným spôsobom, ako nemyslieť na ženu, ktorú stratil v Indii.

Jeho najväčšie dielo sa však začalo písať, keď vstúpil do služieb Royal Niger Company v západnej Afrike. Lugard sa stal architektom modernej Nigérie, a to vďaka pragmatizmu, ktorý vošiel do dejín politológie ako „indirect rule“ (nepriama vláda). Keď v roku 1900 Británia oficiálne prevzala kontrolu nad obrovským územím severnej Nigérie (vrátane mocného Sokotského kalifátu), Lugard čelil neriešiteľnému problému. Mal pod kontrolou územie veľké ako západná Európa, obývané miliónmi ľudí s vyspelou islamskou štruktúrou, no k dispozícii mal len hŕstku britských dôstojníkov a takmer nulový rozpočet. Nemohol vládnuť priamo, nemohol dosadiť na každú dedinu Brita.

Lugardovo riešenie bolo geniálne a cynické zároveň. Rozhodol sa ponechať pri moci miestnych emirov a sultánov. Nechal im ich tituly, súdy, náboženstvo (islam) aj zvyky, pokiaľ neboli „odporné civilizovanému svetu“, ako boli otroctvo či mrzačenie. Emirovi povedal: „Vládni svojim ľuďom tak ako doteraz, ale odteraz sa zodpovedáš mne a časť daní pôjde britskej korune.“ Tento systém bol lacný, efektívny a minimalizoval odpor, pretože bežný roľník na poli ani nevedel, že mu vládne Británia – na čele stále videl svojho emira. Lugard o tom napísal knihu The Dual Mandate in British Tropical Africa, ktorá sa stala Bibliou koloniálnych úradníkov po celom svete.

V roku 1914 urobil Lugard svoje najkontroverznejšie rozhodnutie – amalgamáciu. Spojil Severný protektorát (moslimský, feudálny, konzervatívny) a Južný protektorát (kresťansko-animistický, bohatší, otvorenejší západnému vzdelaniu) do jedného štátneho celku. Na mape to vyzerá ako jednoduchý administratívny ťah, no v realite to znamená, že cestovateľ dnes prechádza krajinou, kde sa rôzne identity a záujmy učili žiť spolu „zhora“. Preto má zmysel počúvať aj lokálnych ľudí, nie iba čítať koloniálne memorandá.

Dôvod amalgamácie bol čisto ekonomický. Juh mal prebytky z obchodu (palmový olej, neskôr ropa), kým sever bol deficitný. Lugard potreboval peniaze juhu na financovanie severu. Urobil to bez konzultácie s miestnymi obyvateľmi, čím vytvoril akési manželstvo z rozumu, v ktorom sa partneri nenávideli. Do tohto procesu vstúpila aj jeho manželka, slávna novinárka Flora Shaw (ktorá bola jeho intelektuálnou rovnocennou partnerkou a vyliečila jeho staré rany). Práve ona v článku pre The Times vymyslela názov pre toto nové územie – skrátila „Royal Niger Company Territories“ na zvučné Nigéria, podľa rieky Niger.

Lugardov život v Afrike nebol životom v buši. Bol to život v guvernérskych palácoch, obklopený papiermi a legislatívou. Bol to workoholik, ktorý pracoval 18 hodín denne, posadnutý detailmi. Nemal charizmu Gordona ani vášeň Burtona, mal chladnú efektivitu inžiniera moci. Po odchode z Nigérie slúžil ako guvernér Hongkongu, no srdcom ostal v Afrike. Na rozdiel od mnohých iných z nášho zoznamu, Lugard nezomrel násilnou smrťou. Zomrel v roku 1945 v pokoji v Anglicku, povýšený do šľachtického stavu ako barón Lugard, rešpektovaný ako najväčší teoretik kolonializmu.

Dnešná Nigéria je Lugardovým dieťaťom, aj s jeho vrodenými chybami. Keď cestovateľ vidí napätie medzi moslimským severom a kresťanským juhom, pozerá sa na priamy dôsledok Lugardovej amalgamácie z roku 1914. Nigérijčania ho vnímajú ambivalentne. Nie je nenávidený ako Cecil Rhodes, pretože nevzal ľuďom pôdu a rešpektoval ich tradičné štruktúry. Je však vnímaný ako „otec chaosu“, ktorý násilne zošil dokopy národy, ktoré spolu nemali nič spoločné, len aby ušetril britskej pokladnici peniaze. Frederick Lugard je dôkazom, že pero úradníka môže byť niekedy ničivejšie a trvácnejšie než guľomet generála. V konečnom dôsledku, Afrika napokon dostala len Lugardov intelekt a organizačný talent, pretože jeho srdce zostalo navždy zlomené v Indii.

Popoluška, ktorá vymenila čaj o piatej za kanoe s kanibalmi

Na záver nášho putovania po stopách britských osobností v Afrike prichádza žena, ktorá nezapadá do žiadnej šablóny. Ak boli Rhodes, Kitchener či Lugard architektmi impéria, ktorí stavali železnice a kreslili hranice, Mary Kingsley bola jeho najbystrejším a najľudskejším pozorovateľom. V čisto mužskom svete viktoriánskych prieskumníkov pôsobila ako zjavenie – žena v dlhej vlnenej sukni a s čipkovaným golierom, ktorá sa sama plavila po riekach plných krokodílov a namiesto pušky sa oháňala dáždnikom. Jej príbeh je jedným z najinšpiratívnejších príkladov osobnej emancipácie v dejinách cestovania. Pre scestovaného človeka je Mary Kingsley dôkazom, že na pochopenie inej kultúry nepotrebujete armádu, ale otvorenú myseľ a schopnosť smiať sa vlastnému strachu.

Jej cesta do Afriky sa začala v tichej a dusnej atmosfére londýnskeho Islingtonu, kde sa narodila v roku 1862. Prvých tridsať rokov svojho života prežila Mary ako väzeň vo vlastnom dome. Bola dcérou Georgea Kingsleyho, lekára a cestovateľa, ktorý väčšinu času trávil na výpravách po svete, zatiaľ čo Mary nechal doma starať sa o neurotickú, invalidnú matku. Jej detstvo a mladosť boli obetované na oltár povinnosti byť v prvom rade poslušnou dcérou.

Nemala takmer žiadne formálne vzdelanie (otec veril, že ženám stačí vedieť upratať), no mala prístup do otcovej rozsiahlej knižnice. Tam, medzi policami kníh o vede, antropológii a cestopisoch, si vybudovala tajný svet, do ktorého unikala z reality, kde bola len neplatenou slúžkou. Bola to tieňová existencia – žena bez priateľov, bez lásky a bez budúcnosti, čakajúca na to, kedy jej život konečne začne, alebo skončí. Do tridsiatky žila veľmi smutne, plnila úlohu slúžky vo vlastnom dome. Jediným únikom do vysneného sveta bola už spomínaná otcova knižnica.

Keď v priebehu pár týždňov v roku 1892 obaja rodičia zomreli, Mary sa zrazu ocitla v situácii, ktorú nepoznala – bola konečne slobodná. Pre väčšinu ľudí by to bola tragédia, pre tridsaťročnú Mary to bolo vyslobodenie. Zrazu mala dedičstvo, žiadne záväzky a pocit, že nemá čo stratiť. Jej cesta do Afriky nebola len expedíciou, bola to explózia potláčanej energie a intelektu. Všetko to, čo musela roky dusiť v tichej domácnosti (odvahu, humor, zvedavosť) sa v pralesoch „Pobrežia bieleho muža“, dnešného Gabonu, Konga a Kamerunu prejavilo naplno. Mimochodom, aj samotné dobové pomenovania regiónov sú súčasťou problému – prezrádzajú, kto si nárokoval právo pomenúvať svet. Pri tomto texte je dobré čítať ich ako dokument doby, nie ako neutrálne slová.

Mary sa nebála smrti. Pre ňu bola smrť len návratom do klietky nudného života. Možno práve preto si vybrala pre svoju cestu oblasť s najhoršou povesťou, kam sa odvážili ísť len tí najodolnejší muži. Jej nebojácnosť z malárie, či pri stretoch s kanibalmi či divou zverou pramenila z eufórie ženy, ktorá prvýkrát v živote dýchala čerstvý vzduch. Afrika pre ňu nebola temným kontinentom, ale miestom svetla, kde konečne mohla byť sama sebou.

Jej príchod do Afriky v roku 1893 bol šokom pre miestnu koloniálnu komunitu. Neprišla ako misionárka (ktorých nemala rada), ani ako manželka úradníka. Prišla ako nezávislá cestovateľka a obchodníčka. Aby ospravedlnila svoju prítomnosť a získala rešpekt miestnych kmeňov, naučila sa obchodovať s tovarom, ako boli ryby, guma a fetiše (magické predmety). Cestovala v kanoe len s domorodou posádkou, často z kmeňa Fang, o ktorom sa vedelo, že praktizuje rituálny kanibalizmus. Mary sa k nim správala s britským stoickým pokojom a suchým humorom. Keď v noci v ich tábore našla vrecúško s ľudskými prstami a ušami, nepanikárila, len si ho vedecky poznamenala ako dôkaz ich kultúrnych zvyklostí.

Jej najslávnejšia historka, ktorá dokonale ilustruje stret dvoch svetov, sa týka jej oblečenia. Mary odmietla nosiť nohavice alebo tradičné britské safari oblečenie. Cestovala v tom, čo nosila v Londýne – v ťažkej čiernej vlnenej sukni, blúzke s vysokým golierom a klobúku. Raz počas treku v džungli spadla do hlbokej loveckej jamy, na ktorej dne boli osadené naostrené koly určené na prebodnutie zveri. Mary však vyviazla bez škrabanca. Jej hrubá, pevná sukňa sa zachytila o steny jamy a koly ju neprepichli. Keď ju jej sprievodcovia vytiahli, pokojne si oprášila šaty a poznamenala: „Ešteže nenosím tie moderné nohavice, inak by som bola mŕtva.“ Inokedy zasa použila svoj dáždnik (ktorý nikdy neodložila) na to, aby po hlave udrela hrocha, ktorý sa príliš priblížil k jej kanoe, alebo aby odohnala leoparda.

Mary Kingsley však nebola len postavou z komických historiek. Bola vážnou vedkyňou. Zbierala vzorky rýb a plazov pre Britské múzeum (tri druhy rýb sú po nej dokonca pomenované). Jej najväčším prínosom bol však jej pohľad na Afričanov. V čase, keď misionári a úradníci videli v domorodcoch „diablom posadnutých divochov“, Mary videla fungujúce spoločnosti s logickými, hoci pre Európana drsnými pravidlami. Verejne obhajovala polygamiu, argumentujúc, že v africkej spoločnosti je to sociálna nutnosť pre prežitie žien a fungovanie ekonomiky. Kritizovala misionárov za to, že ničia africkú kultúru a vytvárajú „duchovných bezdomovcov“. Tieto názory z nej urobili v Anglicku kontroverznú postavu, no medzi obchodníkmi a Afričanmi mala obrovský rešpekt. Volali ju „Only Me“ (pretože keď zaklopala na dvere a pýtali sa, kto tam je, odpovedala: „It's only me“).

Jej koniec bol rovnako nekonvenčný ako jej život. Keď vypukla druhá búrska vojna v Južnej Afrike (1899), Mary sa neprihlásila ako vojnový korešpondent, ale ako zdravotná sestra. Odcestovala do Kapského Mesta, kde ju pridelili do nemocnice v Simon’s Town. Starala sa tam o búrskych vojnových zajatcov, o nepriateľov impéria. Podmienky boli strašné, nemocnica bola preplnená týfusom. Mary pracovala do úmoru, v tých istých podmienkach ako muži, ktorých ošetrovala. Nakoniec sa týfusom nakazila aj ona. Zomrela 3. júna 1900 vo veku len 37 rokov.

Jej posledné želanie odrážalo jej povahu - chcela byť pochovaná do mora, „aby nebola prekážkou pre živých“. Jej rakvu s vojenskými poctami naložili na vojenskú loď a spustili do vĺn Atlantiku. Mary Kingsley po sebe nezanechala hranice na mape ani dobyté územia. Zanechala po sebe dve fantastické knihy (Travels in West Africa a West African Studies), ktoré dodnes patria k tomu najlepšiemu a najvtipnejšiemu, čo bolo o Afrike napísané.

Pre dnešného cestovateľa je Mary Kingsley patrónkou všetkých, ktorí cestujú sólo, ktorí sa neboja vyjsť zo svojej komfortnej zóny a ktorí vedia, že najlepšou zbraňou v cudzom svete nie je arogancia, ale zvedavosť a slušnosť. Bola to žena, ktorá našla slobodu v najtemnejšom kúte Afriky a ukázala svetu, že aj dáma s dáždnikom môže mať srdce leva.

Putovať po stopách takýchto postáv má zmysel iba vtedy, keď z toho nevznikne „trofej“ v mobile, ale porozumenie, hoci aj s nepríjemnými otázkami. Preto sa oplatí cestovať pomalšie, v menšej skupine a s dôrazom na lokálne hlasy: miestni sprievodcovia, lokálne služby a rešpekt k miestam pamäti sú tá časť cesty, ktorá ostáva v krajine. Ak chcete tieto miesta vidieť v súvislostiach, nie v skratke, dá sa to urobiť na zájazdoch BUBO naprieč južnou a východnou Afrikou. Tak, aby príbeh neprekričal miesto.