Autobus na Blízky východ - 1998 - 2. časť

Vstup do Sýrie

Pred hrdzavou závorou musíme zastať. Po pravej strane je veľmi špinavé volejbalové ihrisko na ktorom sa volejbal hral naposledy asi za Muhammadových čias. Ľudia musia počkať v autobuse a ja idem do malej schátralej budovy, ktorá je colnicou. Prvá vec, ktorá upúta Vašu pozornosť je obrovský nápis v Angličtine "My nie sme vojnoví štváči, len sa bránime" a pri ňom plagát sýrskeho prezidenta Háfiza Asasa.

Neskôr po prejdení Sýrie, každý pochopil, že majú veľmi ďaleko od tých teroristov a nepriateľov svetového mieru, ako ich vykresľuje USA. Už prvý pohľad na úradníka na pasovom oddelení mi napovedá, že si ma pamätá z predošlých zájazdov. Je to fajn a hneď sa mi lepšie vybavuje.

Dostanem kartičky, ktoré teraz majú len v arabčine, ktoré musí každý vyplniť. Po polhodine prekladania, radenia a kričania každý kartičku vyplnil a začala sa úmorná procedúra. Totižto každého účastníka zájazdu musí pasovák zapísať do veľkej, šedej knihy s rozmermi meter x dva pokrytej prachom. To by ani tak nevadilo keby chcel len meno. Lenže on to chudák musí prepísať do arabčiny a takisto aj adresu, povolanie, číslo pasu a množstvo podobných vecí. Cakom prask trvá to asi dve hodiny kým sa dostaneme cez pasovú kontrolu.

Ľudia postávajú vonku a s úsmevom sledujú moje snaženie sa ako prepísať do arabčiny Zlaté Moravce alebo Hontianske Nemce a ako chudák colník snaží každé meno vysloviť. Po pasovej kontrole nás pustia za rampu a ideme na colnú. Tam musím najprv vybaviť autobus.

Ľudia čakajú v autobuse a my ideme vyplatiť poplatok za naftu a poistku. Obe banky stoja za to. V každej je jedna rozvŕzganá ruská posteľ, malý ohrievač a vybité okno. Všetko, ale funguje a Vy viete, že ste v Sýrii. Keď sme vybavili autobus každý išiel vymeniť aspoň časť dolárov miestnu menu čiže sýrske líry. Funguje tu aj čierny trh, ale keďže tu vládne tvrdý režim veľa ľudí sa bojí meniť peniaze na ulici.

Kurz je za dolár 46 sýrskych lír. Potom si každý nastúpil a prišla posledná časť colnej kontroly. Začali kontrolovať batožinu. Ešte nikdy predtým nás nekontrolovali a ja som neuveriteľne tŕpol či neobjavia náhodou nejakú knižku alebo náznak niečoho, že chceme ísť do Izraela. Ako náhle by nám to našli vznikol by veľký problém. Ešteže si ľudia zobrali moje rady k srdcu a všetko dobre ukryli. Ten pocit, ale neprajem nikomu.

Po pohľad, ktorý sa nám naskytol boli rozsiahle borovicové lesy a vysoké kopce. Tie však ležia v okolí kontrole zdvihli aj poslednú rampu a ocitli sme sa v Sýrii. Prvý tohto hraničného prechodu a kúsok ďalej sme už začali klesať k moru k zátoke Ras al-Basít. Turkov vystriedali Arabi s čierno-bielymi, červeno-bielymi alebo bielymi šatkami na hlave.

Moderné autá nahradzujú kolosy z päťdesiatich rokov a rapídne stúpa počet, traktorov ktoré šoférujú ?12 ročný chlapci. Na prvej sýrskej pumpe chceme natankovať. Už sama pumpa stojí za pohľad. Stojany zo 17.st a na nich honosný nápis Shell. Nejaká bezpečnosť pri práci je tu neznámy pojem a všetci našinci sa fotia pri stojanoch. O kúsok ďalej je pumpa tiež, ale tam sa tento krát čapuje nafta šlapacím spôsobom priamo zo 200 litrových sudov.

Pláže v Sýrii

Náš Fero sa najedol, pomaly sa stmieva a mi sa blížime na miesto nášho nocľahu v zátoke Ras al-Basít. Je to asi 30 km z hranice. Oblasť je prímorským letoviskom domácich a je tu rušno. Našťastie sa tu našli tri voľné bungalovy so sprchou, kde sme sa mohli osprchovať a v každom bola aj kuchynka a postele.

Niektorí spali na balkóne a oný na pláži. Ak by to nevyšlo tak by sme tam ostali kempovať, ale myslím, že toto je lepšie. Voda v mori je výborná, pláž z jemného čierneho piesku a sem tam kamienky. Peknú idylku narušuje pohľad naokolo. Špina - plno čiernych igelitových sáčkov do ktorých Sýrčania balia asi všetko od chleba až po mŕtvoly. A takisto hora iných odpadkov. Proste Sýria. Domáci trávia väčšinou celý deň na pláži a aj tam spia. Pijú pri čaj, piknikujú a hlasno sa zabávajú. Život beží 24 hodín a nie je ničím čudným keď sa o tretej ráno začne ozývať miešačka hneď pri vašom bungalove. Ale aj tým je táto krajina nádherná.

Ľudia sú veľmi priateľskí a pohostinní. Domáce ženy sa kúpu zahalené a tak naše dievčatá zožali všeobecný úspech. Nič viac. Dokonca nikto ani neprotestoval ani nikoho neobťažoval. Veď sú to turisti a pokiaľ po nás nechcú, aby sa naše ženy takto kúpali tak oni sa môžu. Možno práve takto väčšina z nich rozmýšľala. Večer bol dlhý. Ja som si ľahol spať pomerne skoro ostatní sa zabávali a panovala všeobecne dobrá nálada, veď sme boli doslova v krajine neobmedzených možností. So šoférmi sme spali v autobuse.

Už neboli žiadne komáre. Ráno na ďalší deň sme vstávali až o pol ôsmej a po raňajkách sme vyrazili do Ugarritu- miesta kde vznikla prvá abeceda na svete. Je to rozsiahly areál, ale prevažne v ruinách so vstupným 5 dolárov. Nafotili sme ho z kopca zadarmo, dali si silnú kávu s kardamonom v miestnom Ugarrit kafé a vyrazili do Latakije.

Tam toho veľa nie je a tak po hodine sme sa presunuli 90 km na juh do Tartusu a išli sme na ostrov Arwad. Cesty sú dobré dokonca diaľnice. Na týchto diaľniciach je krásne to, že hocikedy sa tam dá otočiť do protismeru, často nám išli do protismeru traktory a nikto si z toho nič nerobil. Samotné cesty boli v dobrom stave, žiadne výmole a dalo pekne upaľovať.

Ostrovček Arwad je jediným sýrskym ostrovom a má rozmery 500x 800 metrov. Dá sa naň dostať loďkou z Tartusu a jazda trvá 20 minút. Loďka zoberie toľko ľudí čo sa na ňu zmestí. Ako strapec hrozna na predpotopnej bárke sme sa dostali Arwad. Je tam spústa detí a smetia, križiacka pevnosť a množstvo reštaurácií s rybami. Po dvoch hodinách fotenia a híkania nad bordelom sme sa vrátili do busu, niekto si ešte pozrel aj Tartús a odišli sme na miesto nášho nocľahu pri križiackom hrade Crac de Chevaliers. Cesta tam trvá asi hodinu a končí sa neuveriteľne tenkými uličkami na skalnatom brale, po ktorých behajú deti. Zákruty majú 180 stupňov a vlasy Vám dupkom vstávajú keď ju vyberáte. Čo keď pôjde niekto oproti, veď my sa potom plne naložení už ani nepohneme. Je to na šoféroch. Vlado síce s malou dušičkou, ale predsa suverénne vyberá jednu zákrutu za druhou a bus sa nepretržitým trúbením rúti k hradu.

Sláva, zase sme to raz dokázali a potvrdilo sa, že nitrianski šoféri sú najlepší na svete. Prišli sme k reštaurácii Okrúhleho stola, tak sa volá, ktorá leží hneď pri Cracu. Tešil som sa na túto chvíľu lebo tu máme priateľov, ktorí to tu vlastnia. Okamžite som počul Hi Tom! How are you! Dostal som od troch po sebe tri pusy (ešteže nemali rúž) a ukázal ľuďom miesto ich nocľahu. Štyri izby s posteľami, štyri teplé sprchy, starší na postele, mladší stanovali vonku a Andrejova partia na streche. Sprchy slúžili samozrejme všetkým. Z tohto motelo-kempu je krásny výhľad na okolité, prevažne kresťanské dedinky a na Libanonské hory.

Večer sa rozpútal divoký večierok, keďže sme tu mali oslávenca s narodeninami. Otvoril dvanásťročnú slivovicu, ktorá bola naozaj skvelá. Aj Akram Ishak teda majiteľ reštaurácie sa pridal ku gratulantom a daroval mu sýrsky arak. Arak je miestne pálenka s anízovou príchuťou. Je to ako grécke ouzo alebo mastyka. Jednoducho hrozné a ja to nemôžem ani cítiť. Neviem si predstaviť tú opicu potom, ako by som páchol. Šoféri sa pekne odviazali a bolo fajn. Ráno mohol spať každý ako dlho len chcel. Hrad otvárali o deviatej a my sme odchádzali o pol jednej. Bolo dosť času.

Umyli sme autobus, naobedovali sme sa (Vlado otvoril skvelý uhorkový šalát) a na obed, keď všetci prišli sme vyrazili ďalej. Cesta dole bola jednoduchšia ako hore, urobili sme posledné zábery z podhradia a opustili dedinku a hrad s rovnakým menom Crac. Naša cesta viedla do Homsu- tretieho najväčšieho sýrskeho mesta. Bolo v programe posledný krát, pretože tu žijú dosť nevľúdni ľudia a zvykli sme tu mať problémy so zvedavými deťmi. Ako na potvoru keď každý bol nato psychicky pripravený sa nič nedialo. Ani to však Homsu znovuzaradenie do zájazdu neprinesie. V miestnej al-Walídovej mešite (je veľmi pekná) sme rozjímali spoločne s duchom al-Walída, arabského vojvodcu, ktorý priniesol do Sýrie islam a je pochovaný v tejto mešite. Z

Homsu sme za hodinu vyrazili ďalej a za dve hodiny sme boli v dedinke Maalúla, ktorá patrí k magnetom zájazdu. Prevažne kresťanská dedinka leží učupená na úpätí anti-libanonských hôr a z troch strán ju obklopujú skalnaté bralá. Domčeky sú stavané strecha na streche a namaľované na modro bielo. Autobusom sa vyšplháme až nad dedinu ku kostolíku Sv.Markisa zo 4.st odkiaľ je už úžasný výhľad na okolie. Odstavili sme autobus a ľudia sa hneď rozbehli po okolí fotiť. Boli asi štyri hodiny, takže sme mali dosť času na fotenie, pozretie si dedinky a vyšlapať späť hore k autobusu. Nocľah je tento krát nadivoko. Stany sme rozložili na nad dedinou a ráno nás vítal krásny východ slnka. Noc bola ale studená. Či je jar alebo leto nehovoriac už o zime je v Maalule v noci vždy chladno, pretože kým sa slnko dostane ponad skaly a začne ich vyhrievať to chvíľu trvá. Keďže bolo chladno padli tejto zime za obeť dve fľaše Becherovky, ktoré sme spolu so šoférmi úspešne vypili. Spalo sa nám dobre aj vonku na zemi.

Ráno nás čakal zaujímavý deň: celodenná prehliadka Damasku a prechod do Jordánska. Do hlavného mesta Sýrie sme to mali 40 km a za hodinu sme tam boli. Odparkovali sme pri našej známej auto umyvárke, asi 10 minút peši z centra. Amasek je krásne mesto, arabské vo všetkých ohľadoch. Ruch, vône, zmes ľudí, trúbenie a navonok zmätok každého ovalil. Spoločne sme sa preháčkovali rušnými ulicami a dostali sa do starého mesto, ktoré začína najslávnejším damašským trhom s názvom Súq Hamídí, kde dostanete kúpiť všetko a jeho priľahlé trhy sa už špecializujú viac na jednotlivé druhy tovaru. Pochádzajú z 11.storočia.

Pamiatky Sýrie

Uprostred trhov leží Ummajovská mešita, magnet Damasku a jedna z najvýznamnejších mešít islamského sveta. Je tu pochovaná hlava Hussaina, syna štvrtého kalifa Alího a hlava Jána Krstiteľa. Kúpili sme si lístky a prezreli mešitu. Pri Hussainovi sa striedali plačky, ktoré oplakávali tohto dávneho hrdinu a atmosféra tam bola skutočne minimálne veľmi zvláštna.

Keď sme dosýta spoznali Ummajovku stretli sme sa pred vchodom, kde bol rozchod. Dal som posledné tipy a zastavili ma policajti. Že vraj idem do väzenia lebo nemám oprávnenie sprevádzať. Stalo sa mi to prvýkrát, ale paradox je, že práve vtedy som len ľuďom hovoril ako sa dostanú na toalety. No obišlo to za pokutu resp. úplatok 20 dolárov.

Ľudia sa rozišli po starom meste za ďalšími pamiatkami ako Saladínove mauzóleum, staré trhy, mešita Sajdá Ruqqá (tá je obzvlášť pekná), kostol Sv. Pavla a ďalšie. Oddychovali pri vodnej fajke, písali pohľadnice a nasávali atmosféru starého mesta. Ja som sa vrátil za šoférmi s ktorými sme sa išli najesť a znova som sa vrátil do starého mesta. Po 9 hodinovej prehliadke sme sa rozlúčili s Damaskom a tahe do Jordánska.

Vymotali sme sa z mesta bez blúdenia načo sme boli patrične hrdí a po 120 km s jednou pauzou na najkrajšej sýrskej pumpe sme sa ocitli na hranici. Sýrsku hranicu sme prešli veľmi rýchlo a nebola drahá a po 8 km jazdy územím nikoho sa pred nami objavili neónové svetlá Jordánskej hranice a nápis Pepsi Cola. Už z diaľky bolo jasné, že obe krajiny sa náramne líšia. Mimochodom začal mi aj chytať mobil, ktorý v Sýrii nefungoval, keďže tam sieť ešte nemajú.

A sme v Jordánsku

Portréty prezidenta Asada vystriedali obrazy kráľa Husseina, cesty sa zlepšili a coca cola s pepsi colou sa dali kúpiť tiež. Na hraniciach sme išli najprv na colnú kontrolu. Domácich aj Sýrčanov colníci kompletne vykladali, pretože sa veľa kšeftuje s lacným tovarom zo Sýrie a Jordánci sa tomu bránia. Po polhodine sme sa dostali na rad a po letmej kontrole sme mohli odstaviť bus na parkovisku a začať s vybavovaním pasov. Zatiaľ čo ja som stál pri okienku na pasy ľudia využili tento čas na menenie peňazí. Jordánsky dinár je dosť silná mena a za 1 dolár dostanete 0,705 dinára. Bankovky sú od polovičiek až po dvadsaťdinárovky a okrem toho drobné kovové mince, ktoré našinca vôbec nepotešia. Je ich totižto viac druhov a niektoré sú len v arabčine, takže sa treba naučiť číslovky. Drobné sa delia na filsy, qirše, dirhamy a kým sa ich naučia rozlišovať sme už späť v Sýrii.

Raz sme na tejto colnici stáli 17 hodín práve kvôli pasom a vždy to aj ostala pakáreň. V poslednej dobe sa nám však darí vybaviť všetky formality do dvoch hodín a čakaním na hranici nezabijeme dlhý čas. Podobne bolo tomu aj teraz, keď už okolo desiatej večer sme boli hotoví a unavení po ťažkom dni sme stáli v Jordánsku. Jordánsko v porovnaní so Sýriou stojí na úplne inej strane bariéry. V Sýrii vládne niečo ako štátny komunizmus, v Jordánsku kapitalizmus. Jordánci sú výrazne proamerickí a Sýrčania anti-americkí, vo vojne Irán-Irak podporovala Sýria Irán a Jordánsko Irak ap. Už z tohto vidieť, že obe krajiny sa až tak moc v láske nemajú.

Úroveň turistických služieb je v Jordánsku neporovnateľne vyššia ako v Sýrii. Ľudia sú ale uzavretejší a menej priateľskí. Po prechode hraníc sme mali pred sebou ešte 40 km do mesta Jarash. Nocľah, ktorý nás čakal nepatrí medzi tie príjemné, ale keďže žiadny hotel ani kemp v Jarashi nie tak čo iné nám ostáva. Spali sme na veľkom parkovisku priamo pred ruinami antického mesta Jarash. Dalo sa vyspať, ale ráno sme boli úplne dolámaní. Vstali sme už o šiestej, lebo areál o pol siedmej otvárali. Niektorým členom zájazdu začalo byť špatne a mali horúčky. Slivovicu vystriedal paralen a obklady.

Už ráno bolo teplo a v priebehu dňa sa teplota pekne zvyšovala. Strávili sme asi tri a pol hodiny prehliadkou vynikajúco zachovaného antického Jarashu. Na mieste sme mohli obdivovať pôvodnú dláždenú cestu s viditeľnými odtlačkami rímskych povozov, alebo skúšať zvaliť ?pohyblivé stĺpy? Artemidinho chrámu. Vstupné bolo asi sedem dolárov, ale stálo to zato. Na obed sme vyrazili do Ammánu, hlavného mesta Jordánska. Ammán je moderná metropola postavená na siedmych kopcoch tzv. džabaly.

Ulice sú dosť často strmé a problémom je orientácia. Často ani taxikári nevedia nájsť správnu cestu do hotela. Nám sa to podarilo na prvý krát, aj keď pravdu povediac asi náhodou. Po hodine jazdy z Jarashu sme boli v Ammáne pri hoteli Cameo. Pri tomto hoteli sme sa zložili a aj sme tu prespali. Samotné miesto na spanie nebolo nič moc, oni to volali camping area, ale bola to len tvrdá zem s kamienkami. Výhodou ale bolo, že to bolo v tichej štvrti a v hoteli sme mali k dispozícii sprchy. A o to predsa išlo. Ľudia si oddýchli, večer sa išli prejsť do Downtownu a každý sa pobalil a očakával čo prinesie ďalší deň. Išli sme totiž do Izraela.

Skoro ráno o piatej sme vstali a o šiestej odišli na hraničný prechod. Cesta na jor.-izr. hranicu trvá asi dve hodiny a je to 40 km klesanie, kde brzdy dostanú riadne zabrať. Odfotili sme sa pri tabuli, ktorá signalizovala, že sa práve nachádzame 0 metrov nad morom a Mŕtve more je od nás 15 km. Prešli vojenskú hliadku a onedlho sme stáli na hraničnom prechode Most kráľa Hussaina. Vyzbieral som pasy a išiel zistiť na hranicu či je možné do Izraela prejsť a či prechod bude otvorený aj na druhý deň. Dalo sa a mne spadol zo srdca obrovský kameň.

Na tomto mieste mám vždy najväčšie nervy. Každý sa teší do Izraela, ale čo keď by bol prechod zatvorený a nám by sa tam nepodarilo dostať? Všetci by boli sklamaní a nervózni a zvyšok zájazdu by tým bol poznačený. Ale všetko vyšlo! Rozlúčili sme sa so šoférmi, ktorí museli ostať v Jordánsku, pretože žiadna civilná doprava nesmie cez tento prechod prechádzať. Na jordánskej strane sme vyplatili poplatok za prechod a už nás čakala kyvadlová doprava na izraelskú stranu. Bolo veľmi dusno a horúco. Nečudo boli sme 300 metrov pod hladinou mora. Otravovalo nás množstvo múch, ktoré tu majú raj.

Opustili sme colnicu a pár kilometroch sme prešli mostom ponad rieku Jordán. Rieku? No väčšina to tak nazýva, ale Jordán je v skutočnosti väčší potok a každý kto čaká čo i len sebamenšiu riečku je prekvapený. Hneď za mostom už veje na stožiari vlajka s Dávidovou hviezdou a víta nás štát Izrael.

Takto to na našom zájazde vyzeralo ešte koncom 20. storočia. Blízky Východ je už roky našou špecialitou. Presvedčte sa sami na zájazde Izrael, Jordánsko, Libanon či zájazde do Turecka alebo zájazde Sýria, Libanon.