Desať kultúrnych zaujímavostí, ktoré ste pravdepodobne nevedeli o Japonsku

V našich končinách sa za nešťastné číslo považuje trinástka, v Japonsku sú to aj čísla 4 a 9. Všeobecná antipatia k týmto cifrám vyplýva z ich výslovnosti. Štvorka sa vyslovuje ši, a tak znie aj slovo smrť. Deviatka sa zas vyslovuje ku, a rovnakú fonetickú podobu má aj slovo agónia či mučenie. Kvôli týmto nešťastným konotáciám sa čísla 4 a 9 namiesto ši a ku niekedy vyslovujú jon a kjú.

Nejeden pacient sa v japonskej nemocnicici snaží vymeniť si lôžko, ak mu na izbe náhodou “prischne” posteľ s číslom 4 alebo 9. V niektorých nemocniciach ani izby s týmito číslami nenájdete. Najmä na pôrodníckom oddelení nemocnice sa vyhýbajú číslu izby 43, pretože v preklade môže doslova znamenať “narodenie mŕtveho plodu”.

Štvorku a deviatku nenájdete ani medzi sedadlami v lietadlách aeroliniek All Nippon Airways. Pri darovaní darčekov, napríklad tanierov, sa zvyčajne dávajú v súpravách po troch alebo piatich, nikdy nie po štyroch. A hrebene (kuši) sa ako darčeky dávajú len zriedka.

Ak vám na zájazde do Japonska na recepcii hotela podajú kľúč s poschodím 12a alebo 12b, nebuďte prekvapení. Číslo 13 sa občas považuje za nešťastné, hoci je táto povera importovaná zo západnej kultúry. Na rozdiel od väčšiny ostatných krajín sa však v Japonsku považuje čierna mačka, ktorá prechádza cez cestu, za symbol šťastia.

Ak ste niekedy mali možnosť sadnúť si na japonskú toaletu, pravdepodobne vás po potrebe umyla a osušila na päť spôsobov a zahrala vám pri tom rozkošnú pesničku. Takéto dokonale high-tech a hygienické však vždy toalety nebývali. Staršie generácie japoncov ešte niekedy o toalete hovoria ako o gofujou, teda "špinavej".

Ako to už historicky bývalo, aj toalety v Japonsku mali podobu veľkej diery na fekálie, ktoré sa po naplnení odčerpávali. Pre neznesiteľný zápach sa toaleta nestavala priamo v dome, ale bývala oddelená chodbou a v čo najväčšej vzdialenosti od obytných priestorov. A keď ste sa na ňu vybrali, obúvali ste si papuče.

V mysliach Japoncov je preto dodnes zakorenená myšlienka, že toalety sú špinavé. Nie sú zvyknutí na predstavu, že by na toaletu mali vojsť v papučiach, v ktorých behajú po tatami vo zvyšku domu či bytu, alebo nedajbože bosí. A preto existujú papuče na výhradné používanie toalety aj dnes.

Japonská stolová etiketa hovorí, že jesť sa má pri stole a s paličkami. Tie sa do Japonska dostali z Číny a v období Nara (710 - 794) bolo používanie paličiek v páre uznávaným spôsobom stolovania. Podobne ako v krajine vychádzajúceho slnka, aj na západe sa pri stolovaní vyžaduje sedieť a jesť príborom. Jedným z rozdielov však je, že u nás pečivo - základ našej stravy - jeme rukami.

Utrhneme si kus pečiva (čerstvého chleba či bagety) a vložíme si ho do úst alebo ho z rúk rovno hryzieme - ako pri sendvičoch či hamburgeroch. Na toto Japonci nie sú zvyknutí. Pre porovnanie, japonské jedlo a dokonca ani ryža, ako jeho základná potravina, sa nedajú jesť rukami (kým neprídete do Indie), a teda ani za chôdze.

Existujú výnimky ako napíklad ryžové guličky či isté druhy streetfoodu, ale jedenie počas chôdze je dodnes považované za nevhodné. Až natoľko, že mesto Kamakura dokonca v máji roku 2019 vydalo nariadenie, v ktorom žiada turistov, aby nejedli za chôdze. Ďalším z dôvôdov je aj predstava, že keď sa počas jedenia človek venuje iným aktivitám a pohybu, nedostatočne si jedlo váži. A v druhej svetovej vojne bolo pre mnohých skutočne vzácnosťou.

Ak by ste našincovi povedali, že si má zaplatiť drahé lekcie, aby sa naučil niečo také banálne, ako je pitie čaju, pravdepodobne by vás poslal kadeľahšie. Pre Japoncov je však umenie čajového obradu čokoľvek len nie triviálna záležitosť. Sada (čajový obrad) je pre nich niekde na úrovni umenia, do veľkej miery vďaka nastaveniu, že dokonalosť sa má hľadať vo všetkých veciach - bez ohľadu na to, aké sú triviálne.

To je konieckoncov aj obsahom pojmu Kaizen, ktorý by mal byť ideálom každého Japonca. Čaj používaný pri čajovom obrade nie je bežný čaj, ktorý sa pije každý deň, ale špeciálny druh kvalitného práškového čaju nazývaný matcha. Umenie čajového obradu z generácie na geneáciu odovzdáva dokonalý návod, ako matchu pripraviť a ako mať pri vychutnávaní čaju správnu náladu.

Je potrebné dbať na dodržiavanie správnych postupov vo všetkom od spôsobu a prístupu k príprave, druhu použitého náčinia či dokonca druhu kvetov, ktorými sa má vyzdobiť miestnosť na čajový obrad. Zvládnutie týchto postupov si vyžaduje mnoho hodín školenia a kopec peňazí. 

Už dávnejšie bolo jedným z pravidiel etikety, najmä pre ženy, že pri smiechu nesmú pred ostatnými odhaliť zuby a otvoriť ústa. Pravidlo vychádza z praktiky, pri ktorej si ženy od dávnych čias farbili zuby načierno. Zvyk zvaný ohaguro sa začal dodržiavať v období Nara (710 - 794) a v období Heian (794 - 1185) sa stal obľúbeným medzi aristokratkami. V poslednom období Heian ho praktizovali aj muži dvornej šľachty a samuraji.

V období Muromachi (1333 - 1568) si dievčatá, ktoré dosiahli deväť rokov, farbili zuby na znak dosiahnutia dospelosti a počas obdobia Edo (1600 - 1868) si zuby farbili všetky vydaté ženy. Čierna farba sa získavala namáčaním kúska železa, ktorý sa nechal oxidovať v tekutine z čaju a octu. Ženy sa zdráhali ukázať svoje začiernené zuby a zakrývali si ústa rukou alebo rukávom kimona. Považovalo sa to za prejav zdvorilosti, ktorý odrážal kultivovanosť.

"Nejaponci" majú zrejme pocit, že zakrývanie úst pri smiechu je znakom nezrelosti a infantilnosti japonských žien. Tak či onak, táto zvyklosť sa už v mladej generácii pomaly vytráca. A trendom sa začína stávať aj nerovný chrup!

Málo miesta a veľa ľudí -  tak by sa v skratke dalo charaktrerizovať rozloženie obyvateľstva v každom väčšom japonskom meste. Priemerná veľkosť japonského obydlia je pre Európanov či Američanov v porovnaní s bytmi a najmä domami u nás až smiešne malá. A z toho dôvôdu sa Japonci vôbec nehrnú do hostenia návštev či večierkov u seba doma.

Medzi blízkymi priateľmi či pri narodeninových oslavách detí je to trochu o inom, ale hostiť väčšiu skupinu ľudí, ktorí vám nie sú až takí blízki, je prakticky nemožné. Malé obývačky, malé záhrady… A ak aj nie je problémom priestor, hranica medzi tým, kto je pre Japonca priateľ a kto len známy, je nasadená trochu vyššie než u nás. Pridajte k tomu ich úzkostlivú povahu, nespontánnosť a perfekcionizmus - nakoniec v zúfalstve zalomia rukami a vzdajú to.

Sakura (japonské označenie pre čerešňu) je jedným z najvýraznejších vizuálnych symbolov Japonska. V dušiach Japoncov majú kvety čerešne skutočne špeciálne postavenie. Po skončení dlhej a tmavej zimy sakury v priebehu týždňa až desiatich dní rozkvitnú a naraz opadajú. Neexistuje žiaden iný strom, ktorý by bol v celej krajine taký početný ako sakura a ktorý by tak veľkolepo kvitol.

Slivky kvitnú skoro na jar, keď je ešte chladno, broskyňa kvitne, keď sa trochu oteplí, ale broskýň nie je toľko ako sakúr. Sakura kvitne vtedy, keď je príjemné počasie a láka ľudí pod svoju veľkú korunu obsypanú kvetmi. Až natoľko, že z pozorovania kvitnutia sakúr sa stal každoročný rituál zvaný hanami.

Kedysi si túto udalosť užívala len šľachta, no dnes ide o neodmysliteľnú časť roka pre každého Japonca. Zhromaždia sa v parku, spievajú, jedia tradičné japonské jedlá, špeciálne sladkosti z kvetov samotných čerešní a pijú saké.

Sakura je aj kvetom poetickým. Jeden z výrokov známeho japonského spisovateľa Akadžiho Motodžiróa “pod sakurou leží mŕtvola” poukazuje na kontrast medzi krásnym a strašidelným, ktoré sú v živote prítomné v rovnakej miere. Tradične tiež symbolizuje mužnosť samuraja dodržiavajúceho bušidó, teda kódex samurajského správania.

Sakura sa spomína aj vo verši tanky (japonskej básne na päť veršov a tridsaťjeden slabík, ktorá podáva úplný obraz udalosti alebo nálady): “Duch Japoncov je ako divoká sakura, ktorú vidíme v rannom slnku".

Keď chcú Japonci niečo alebo niekoho odmietnuť, majú pocit, že jednoznačné “nie” by toho druhého zranilo. Preto zvyčajne predstierajú, že súhlasia s tým, čo im niekto povedal. “Nie” sa oznamuje tak, že sa elegantne vyhnete priamej odpovedi, napríklad frázami ako "rozumiem, premyslím si to" alebo "zvážim to". Z výrazu tváre je medzi Japoncami zvyčajne dosť zrejmé, že ide iba o akési zdvorilejšie odmietnutie, no chudák cudzinec je doslova stratený v preklade.

Čaká, že sa mu možno vyhovie, no napokon zistí, že bol odmietnutý. Japonci skrátka nechcú narušiť harmóniu ani v bežnom rozhovore s pre nich nedôležitou osobou. Navyše sú od povahy často nerozhodní. Nepoužívanie slovíčka nie je však zakorenené aj v samotnom jazyku.

Konverzácia, ktorá by u nás znela:

A: Dnes večer neprídeš, však?
B: Nie, neprídem.

by v preklade z japončiny znela približne takto:

A: Dnes večer nemôžeš prísť, však?
B: Áno, dnes nemôžem prísť.

V japončine sa teda na otázku neodpovedá nie, ale áno ("hai"), hoci odpoveď je jednoznačne odmietavá.

A Japonci pre ňu majú vlastné slovo. Karoshi alebo "smrť z prepracovania” je v japonskej spoloňosti prítomná od reštrukturalizácie pracovných síl po ropnej kríze v roku 1973. Tá vytvorila pracovné prostredie, v ktorom sa práca viac ako 70 hodín týždenne považovala za normálnu a dokonca obdivuhodnú. Aj dodnes funguje nepísané pravidlo, že pokiaľ sedí v kancelárii šéf či riaditeľ, nikomu ani len nenapadne odísť.

V 90. rokoch sa začali objavovať prvé príbehy zamestnancov, ktorí po dlhom pracovnom dni skrátka umreli rovno vo svojej kancelárii, alebo sa rozhodli spáchať samovraždu, pretože už nedokázali znášať pracovný tlak. Japonské ministerstvo zdravotníctva v roku 1987 právne uznalo existenciu karoshi a definovalo ho ako závažný spoločenský problém.

Tvárou v tvár nárastajúcemu počtu úmrtí a samovrážd vytvorila japonská vláda linku pomoci, ktorá ročne prijme 100 až 300 telefonátov. Oficiálne japonská vláda eviduje približne 200 žiadostí o odškodnenie za "pracovné úrazy" v súvislosti s karoshi ročne, hoci niektorí aktivisti odhadujú až 10 000 úmrtí ročne. A to hovoria len o riadnych, papierovo vysporiadaných zamestnancoch.

V poslednej dekáde, umocnenej pandémiou, karoshi prekročilo hranice a stalo sa celosvetovým fenoménom. Samotná WHO varuje, že dlhé pracovné zmeny zvyšujú počet úmrtí na srdcové ochorenia a mozgovú mŕtvicu. Podľa ich štúdie je práca v dĺžke viac ako 55 hodín týždenne spojená s o 35 % vyšším rizikom mozgovej mŕtvice a o 17 % vyšším rizikom úmrtia na srdcové choroby. Ďalším znepokojujúcim faktom zverejneným v štúdii je, že k úmrtiam často dochádza aj po desaťročiach. 

V každej spoločnosti žije istý počet ľudí, ktorých možno označiť za samotárov. Často ide o ľudí, ktorí bojujú s duševnými chorobami, akými sú napríklad depresia či agorafóbia (chorobný strach z pobytu v otvorenom priestore). V Japonsku sa však koncom 90. rokov objavil špecifický fenomén hikikomori. Termín odvodený od slovesa hiki "stiahnuť sa" a komori "byť vnútri”, ktorý zaviedol v roku 1998 japonský psychiater, profesor Tamaki Saito, sa používa na opis ľuďí, ktorí sa úplne stiahli zo spoločnosti.

Odstrihli sa od všetkých sociálnych väzieb - práce, školy, priateľov, koníčkov - a väčšínu času trávia zavretí vo svojich izbách, na internete, hraním videohier alebo sledovaním televízie. Medzi najčastejšie podnety, ktoré vedú k tomu, že sa človek stáva spoločenským samotárom, patria: choroba, ktorá si vyžadovala dlhodobú liečbu, nezapadnutie do kolektívu v práci alebo neúspešné hľadanie práce v kombinácii so stáročia trvajúcim pocitom hanby alebo zlyhania, zakoreneným v japonskej kolektivistickej kultúre.

Podľa prieskumu japonskej vlády sa odhaduje, že v Japonsku v súčasnosti žije viac ako 1 milión Hikikomori. Z toho istého prieskumu vyplýva, že ich vek sa môže pohybovať od 15 do 64 rokov, pričom muži tvoria približne 76,6 % z celkového počtu účastníkov prieskumu.