Desať záhad Efezu. Čo sa spája s tureckou Petrou?

Dnes sa v našom BUBO blogu ponoríme do duše jedného z najväčších miest v Malej Ázii, ktoré podľa našich lovcov zážitkov pripomína legendárnu Petru v Jordánsku.

Prvá legenda, a to práve tá najdôležitejšia, sa zaoberá záhadou zakladateľa mesta. Kto to mohol byť? Máme dva varianty - jedným je aténsky princ, druhým zase nik iný ako kráľovná Amazoniek - Ephos.

Androklos, syn gréckeho kráľa Kodrosa, po smrti svojho otca odchádza so zármutkom do veštiarní v meste Delfy. Tie poslúžili nielen jemu, ale aj mnohým predchodcom v zakladaní miest, akým boli Illias (Trója) či Byzantion (Istanbul). Tu mu mystici vyveštili, aby nasledoval divú sviňu a rybu. Tie mu podľa všetkého mali ukázať správne miesto na založenie nového raja.

A tak sa Androklos vydal na cestu spolu so svojimi najbližšími priateľmi. Spoločne sa v jeden večer uložili na spánok pri brehoch rieky Κάϋστρος (Kaystros), ale hladný Androklos si zmienil, že svojej partii vyhľadá predtým ešte niečo malé pod zub. Ako si kľakol vedľa rieky, vyskočila naňho z temných hlbín ryba. Zviera schmatol a držal.

Zosekol rybe hlavu a ako vstával, započul šuchot a zahliadol mocného diviaka. Len o niekoľko nádychov neskôr vedel, že toto je miesto, kde založí svoje mesto. Proroctvo naplnené, už len vykonať to najdôležitejšie - udobriť sa s okolitými mestami a ich panovníkmi. Domáci žijúci v kraji/kráľovstve Kária (Zem zrážok), ktorí dostali svoj názov od Chetitov, sa ale Androklosovi nechceli podmaniť.

Podľa legendy Androklos založil mesto a Lelegov a Károv zjednotil. Ale, ako to chodí, jeho dobrosrdečnosť neočarila každého a Károvia naďalej terorizovali jeho územie. Jedna z bitiek, ktoré vyprovokovali Károvia, ho koniec koncov stála aj život. Ohrozené mesto Priene, ktoré sa nachádza hodinku od Efezu (autom), si vyžiadalo pomoc od Androklosa. Ten sa výzvy ujal, Gréci vyhrali, Károvia sa dali na útek, ale mesto Efez stratilo svojho zakladateľa.

Málokto vám povie, že jeho hrobka sa nachádza pri jednej z „oddychových“ zón, kde si unavení turisti v rozhorúčených mesiacoch sadajú do chládku. Vy to ale budete vedieť, rovnako ako naše BUBO skupinky.

Androklosa si jeho občania odniesli ceremoniálne do centra mesta a pri dnešnej Hadriánovej bráne ho pochovali. Neskôr na tomto mieste vyrástla Artemidina svätyňa, ktorá sa skladá z troch častí - Heroön (svätyňa pre gréckych a rímskych hrdinov), Hexagon a Octagon. Práve v tomto Heroöne objavili archeológovia sochu Androklosa, ktorá dnes hrdo stojí vystavená v Efezskom archeologickom múzeu.

O tom, či mesto založila kráľovná Amazoniek, máme príliš málo zdrojov. Vieme ale, že sa zopárkrát dostali na Heraklesovu zlú stránku a rozhodli sa požiadať o azyl v Artemidinom chráme, ktorý bol jedným zo siedmich divov starovekého sveta.

Mnohí návštevníci Efezu sa masovo fotia pri bráne, ktorá je majestátnym príkladom jedného z najstarších motívov v príbehoch zo starovekého Ríma - oddanosť a vďačnosť oslobodených otrokov svojmu pánovi. Táto krásna brána bola prvou, ktorú návštevníci Efezu zazreli pred vstupom do gigantickej agory, kde si podľa ťažkých mramorových reklám vedeli vyhliadnuť a kúpiť to, po čo prišli. Kto ju ale postavil a aké tajomstvá skrýva?

Príbeh otroctva je taký starý ako ľudstvo samotné a v Efeze sa mohli chváliť až 60 000 otrokmi. V domácnostiach tých najbohatších vieme, že vedelo pracovať viac ako 200 zotročených. Otroka ako takého ste si vedeli zakúpiť na agore, cena mohla byť naozaj všakovaká. Záležalo na kráse, výške, zručnostiach a aj na zdraví 'tovaru'.

Pochádzali z naozaj všakovakých podmienok, miest a postavení v starovekom Ríme. Najdrahší boli remeselníci, maliari váz, tesári, drevorezbári či umelci akéhokoľvek kalibru. A najlacnejší? Tí mali pomaľované päty nabielo, keďže mali väčšinou mor. Tieto indivíduá ste si zakúpili, aby ste mali koho 'zamestnať' v mnohých baniach v okolí mesta. Bol to jednoducho obrovský biznis, z ktorého sa tešili celé stáročia.

Otroci, ktorých bolo oslobodených v starovekom svete mizivé množstvo, republika veľmi, veľmi nerada púšťala na takzvanú slobodu. Dokonca sa vydal zákon o maximálnom množstve oslobodených s pokutou, ak tento zákon bol nebodaj porušený.

Dvaja títo šťastlivci boli oslobodení nikým iným ako Augustom, cisárom cisárov, podľa ktorého titul Augustus označoval všemocných panovníkov, ktorí vládli nad provinciálnymi cisármi stáročia po jeho smrti. Mithradates a Mazeus sa dočkali slobody a boli zaslaní ich osloboditeľom do Efezu, aby strážili majetok Rímskej ríše. Tí za vďaku postavili tento mohutný vchod.

S ním sa spája mnoho ďalších zaujímavostí. Prvou je jednoznačne kliatba pre ľudí, ktorí by sa opovážili vyprázdniť si mechúr na vchode do agory predtým, ako si čosi kúpili. Tieto kliatby boli veľmi časté nielen pri vstupných bránach, ale aj pri domácnostiach, ktoré mali vchody a okná na prízemí.

Ďalší skvost je krásne vyrytá soška bohyne Hecate. Tá strážila väčšinou cestu, ktorá sa rozdeľovala na tri smery, ale Mithradates evidentne chcel, aby tri oblúkovité vchody boli chránené pred zlodejmi, a tak nechal zhotoviť jej podobizeň. Jej tri hlavy slúžili ako „staroveké CCTV“ alebo „kamerový systém“. Ktokoľvek niečo ukradol sa potom musel vyrovnať s hnevom tejto obávanej bohyne.

Populárny turistický spot, otvor na ruky v Efeze, bol kedysi miestom utrpenia. Historik Varro, ktorý žil v období 1. storočia p.n.l., označil mesto Efez ako centrum otrokárstva pre Rímsku ríšu v Anatólii. Už viete, že otrokov bolo v meste okolo 60 000, ale to, že v celej Rímskej ríši boli až traja z piatich ľudí zotročení, je štatistika, ktorá prekvapí aj neveľkého nadšenca dejín.

Keďže v populácii bolo percento otrokov väčšie ako slobodných ľudí, rozhodlo sa pristupovať k nim naozaj drasticky a neľudsky, aby si mohli bohatí „pater familias“ alebo hlavy rodín v kľude vydýchnuť a nebáť sa vzbury svojich poddaných.

Postavenie otrokov záležalo od ich práce. Ak ste boli obyčajným otrokom, tak vás zaraďovali do kategórie mancipium, čo v preklade znamená „obdržaný“. Ak ste ale mali to nešťastie pracovať na vidieckych poliach, tam ste sa našli v rovnakej kategórii ako dobytok (res mancipi).

Poslušnosť týchto otrokov bola nadovšetko dôležitá. Nad ich hlavami vždy visel pripravený bič či iný nástroj bolesti, ktorý im mal pripomínať, že nie sú voľnými obyvateľmi Rímskej ríše (peregrini) alebo tovarom.

Ako ich teda trestali? Čím sa im vyhrážali a fungovalo to vôbec? Tento otvor, vyhladený tisíckami rúk v Efeze, bol len jeden z mnohých v anatolskej metropole otroctva v rímskom svete, ktorý bol využívaný na tresty. Otrok prichytený pri akomkoľvek malom či veľkom prehrešku bol prinútený si ruku prevliecť cez mramorový otvor a nútený ustáť obyčajné biče či obľúbené ostnaté biče, ktoré často mali aj háčiky. Tie sa mali (na potešenie dominusa) zakvačiť do kože a roztrhať chrbát neposlušnému otrokovi, aby tak rýchlo nezabudol na svoju chybu či hriech.

Základ celej záležitosti je fakt, že ak ste boli dostatočne bohatí a mali ste financie na zakúpenie otroka, tak ste mali 100 % právo robiť si so svojou kúpou to, čo si zaumienili. Neexistovali žiadne tresty pre majiteľov. Ako otrok ste mali na týchto pánov buď šťastie, alebo nehorázne nešťastie. Až v roku 212 n.l. Marcus Aurelius Antoninus (Lepšie známy ako Caracalla) vydal edikt Constitutio Antoniniana, ktorý ústavne chránil otrokov pred svojimi pánmi.

Tento doklad trval na tom, že dominus (pán) musí mať dôvod na usmrtenie a bitku svojho otroka. Ak by pán ublížil či nebodaj zabil otroka bez dôvodu, čakal ho rovnaký trest. Aj keď tento edikt bol a je vnímaný ako prvý obhajujúci ľudské práva, impérium bolo príliš veľké a rôznorodé, aby efektívne chránilo otrokov v celej ríši.

Zotročené obyvateľstvo si teda mohlo vydýchnuť v Ríme, ale v odľahlých mestách, akým bol aj Efez, sa tresty smrti či tie menej fatálne fyzické rozdávali veselo a bez zábran. Dôležité je ale spomenúť  -nechceli ste mŕtveho otroka. Stál totižto peniaze a mrhanie finančnými prostriedkami bolo, niečo čo Rimania nerobili ľahostajne.

Prvý a najzávažnejší trest bolo ukrižovanie, ktoré zakázal až Konštantín veľký vo 4. storočí nášho letopočtu. Síce závažný a brutálny trest, ale vedeli ste si ho zaručiť ako otrok akýmkoľvek spôsobom - či už krádežou alebo urážkou svojho pána. Otrok v takomto prípade či inakšom, bol prv zbičovaný, potom vyzlečený a následne pribitý na kríž.

Pri tomto druhu smrti sa otrok zadusil vďaka tlaku z ramien a lakťov. Bola to jednoducho nechutná a pomalá smrť. Mohol sa, samozrejme, váš pán zľutovať a nechať vám prebodnúť srdce, čím by proces urýchlil. To sa ale nestávalo často, keďže otrok bol, koniec koncov, vždy len kúpená vec.

Ďalšia populárna vyhrážka bola deportácia či predaj na vidiek. Otroci v mestách sa mali vždy relatívne lepšie ako tí, čo skončili na statkoch, farmách či v hĺbkach akejsi bani. Mali väčšinou teplý pelech, možno lepšiu prácu či pozíciu ako obľúbenec majiteľa či majiteľky. Ak ste ale skončili na vidieku, museli ste začať nosiť opäť okovy, žili ste v pracovných domoch (ergastulum) a často vám namiesto rúk a nôh dali vypáliť či vytetovať symbol otroka na čelo, čoho ste sa koniec koncov nevedeli nikdy zbaviť.

Mali ste svojho majiteľa plné zuby? A pokúsili ste sa ho zavraždiť? Na oplátku, ak sa vám činnosť nepodarila, vám majiteľ zavraždil všetkých otrokov, s ktorými ste pracovali v jeho domácnosti. Stratu väčšinou bez akýchkoľvek otázok preplácali mestá či predavači otrokov.

To platilo aj pre otrokov, ktorým majiteľ vo svojom postmortum liste udelil slobodu. Najlepší príklad sa odohral počas vlády Nera v roku 61 n.l. Otrok dobodal vtedajšieho mestského prefekta Luciusa Pedaniusa Secundusa. Dôvodom vraždy bolo pravdepodobne to, že pán sa ulakomil na našetrené peniaze otroka – šetril si, aby sa mohol vykúpiť z otroctva.

Zatiaľ čo všetko, čo patrilo otrokovi, bolo majetkom jeho pána, bolo zvykom, že otroci hromadili takéto sumy bez zásahu ich majiteľov. Vražda vyvolala protesty pod vedením Gaia Cassia Longinusa, v ktorých rímsky ľud a senátori chceli zabrániť vražde 400 otrokov, ktorí pracovali v domácnosti v čase vraždy. A vďaka činu jedného mali byť usmrtení všetci. V skratke bolo nakoniec aj tak rozhodnutím senátu popraviť cca. 400 ľudí vrátane žien a detí.

Tento otvor na ruky otrokov v Efeze je len dažďovou kvapkou v dejinách Rímskej ríše. Je to ale neuveriteľne dôležité si vždy pripomenúť nielen grandióznosť a vynaliezavosť Rimanov, ale aj ich otrokov, ktorí im tieto stavby celé postavili.

Ak sa venujete čomukoľvek v zdravotníctve a nikdy ste nepočuli ani šepotom o Mithradatesovi VI. Pontskom, tak sa máte na čo tešiť. Ako aj predošlé príbehy, aj tento má korene v Helenistickom svete. Panovník, polyglot, vedec a vrah je hviezda tohto príbehu. Jeho meno je večne vyryté do mramorového kameňa pri vstupe do amfiteátru v Efeze.

Mithradates bol pôvodom Peržan a Grék, ktorý sa stal jedným z najúspešnejších problémov pre Rimanov, ktorý sa v 1. storočí pred Kristom snažili podmaniť si Anatóliu. To, ako vládol, je zaujímavý príbeh sám o sebe, ale to, čo robil vo voľnom čase, je pre náš príbeh o čosi dôležitejšie. Okrem toho, že plynulo písal a rozprával 22 jazykmi (podľa Pilniho), sa zaujímal aj o jed - alebo experimenty s ním. Podľa spisov antických historikov sa po smrti svojho otca Mithradatesa V., ktorý bol otrávený arzénom, chytil novej rannej rutiny - každé ráno sa trošku priotráviť.

Nám to momentálne možno nedáva zmyslel, ale paranoidnému Mithradatesovi poskytoval tento postup pokojnejší spánok. Podľa všetkého keď sa stal kráľom Pontusu, začal ihneď s experimentovaním na väzňoch odsúdených na smrť. V tomto hobby nebol sám a časom sa k nemu pridal aj šialený panovník Attalus III., ktorý zapredal celé pergamonské kráľovstvo po svojej smrti Rimanom. O Pergamone si môžete prečítať tu.

Obaja si vymieňali receptúry, výsledky a postup experimentov na väzňoch, kým sa nezačal objavovať takzvaný Mithradatov liek. Ak ste o ňom nepočuli, dodnes ho viete nájsť v mnohých krajinách na Blízkom východe ako všeliek. Jeden z receptov vyžadoval ingrediencie ako krv pontskej kačky, sušený bolehlav škvrnitý či arzén. Iné recepty hovoria o jednoduchších ingredienciách: dva vlašské orechy, dve figy, a 20 listov ruty chalebskej, štipku soli a zmes pomlieť a užívať na prázdny žalúdok. 

Vieme tiež, že mnohí rímski a byzantskí cisári užívali toto univerzálne liečivo. Medzi nich patrili: Július Cézar, Marcus Aurelius, Septimus Severus a neskôr aj náš susedný Karol Veľký či Henrich VIII. a kráľovná Alžbeta.

Liek ale nie všetci vnímali ako všeliek alebo zázračný vynález. Počas dynastie Tang v Číne sa dostal Mithradatesov liek pomocou diplomata do rúk cisárskych liečiteľov, ktorí ale lieku nikdy nerobili reklamu.

Aj keď to znie ako dlhý a zbytočný príbeh, Efezania si panovníka vážili a jeho všeliek sa vo veľkom predával v ich veľkolepej Agore, preto sa jeho meno objavilo aj ako jedno z mnohých. Mithradatesov príbeh bol plný bádania, ale najviac ho preslávil jeho pokus o samovraždu. Historici akosi zabudli na jeho heroizmus a začali nazývať samovraždu Mithradatesov akt alebo čin, keďže namiesto toho, aby sa dal zajať, sa snažil otráviť. Na jeho veľké nešťastie sa mu to nepodarilo, keďže sa od útleho veku pravidelne priotravoval.

Túto zaujímavosť nenájdete na žiadnej stránke a o to dôležitejšie je cestovať za stopami histórie so skúsenými sprievodcami. Práve nekonečné znalosti lokálnych sprievodcov, konkrétne pána, ktorý sprevádza v Turecku už 31 rokov - pán Cenk (Dženk) - mi len tak medzi rečou ukázal tento mramorový stĺp, na ktorom bol obyčajný gladiátor.

Sklonil sa a poukázal na dva jemné zárezy vedľa bojovníka. Podľa všetkého len pred 10 rokmi na mieste týchto dvoch rezov bolo pierko. Cenk ako jeden z expertov a zaúčajúcich mi vedel vysvetliť aj symbolizmus. „Múdrosť je mocnejšia ako sila meču“.

Záhadou je - kde je pierko? Ako to chodí, postupom času sa toto pierko vďaka počasiu a dotykov turistov či sprievodcov odlomilo a možno našlo nového majiteľa. Totižto v Turecku to, čo chránené byť má, je v múzeách, a to, čo sa nezaradilo do kategórie „dôležité“, je nechané v starovekých mestách, aby ich zdobilo a chátralo.

Reklama? Áno, reklama. Na Mramorovej ceste, na ktorej počas 1. či 2. storočia nášho letopočtu premávali kone, oslíky či chodci, je reklama, ktorú dnes davom turistov predstavujú lokálni sprievodcovia ako „najstaršiu reklamu na svete pre najstaršie povolanie“. Je naozaj najstaršia? To je veru ťažko povedať.

Ak ste boli v Pompejach, možno ste ulovili podobný zážitok, keďže tam sa tiež nachádza „reklama“ propagujúca lokálny nevestinec. Rozdiel medzi efezskou a pompejskou reklamou je výber vytesaných obrázkov. V Efeze máte vytesanú tvár ženy, mešec peňazí a nohu, kdežto v Pompejach nájdete jednoducho penis, ktorý ukazuje smer do najbližšieho nevestinca. Pri dnešnom Neapole boli nástenné fresky s týmito obrázkami (reklamami).

Noha mala v Efeze nejednu symboliku - bola na ľavej strane, čiže ste vedeli zistiť miesto, kde sa nachádzal nevestinec a taktiež ak ste boli nižší ako veľkosť nohy na reklame, boli ste podľa štandardu príliš mladí na návštevu tohto hostinca. Ak by sme si teda preložili túto reklamu, znela by nasledovne: „na ľavej strane cesty sú krásne ženy“ alebo „ak máte financie, tak si môžete dovoliť krásne ženy, ktoré sú na ľavej strane cesty“.

Otázkou ale je, a teda aj našou najväčšou záhadou - bol vôbec na Mramorovej ceste nevestinec? Dlhé roky nik nevedel zodpovedať na túto otázku, kým sa nenašla soška Priapusa (boha plodnosti) so zväčšeným penisom a mozaiky.

Počas vykopávok v 20. a 21. storočí sa taktiež začali objavovať črty predpokladaného nevestinca. Budova bola zrejme postavená v rovnakom období ako aj kúpele a latríny (počas vlády Trajána 98 - 117 n.l.). Na prvom poschodí bola veľkolepá sála na spoločenské stretnutia. Druhé poschodie bolo miestom, kde ženy zobrali svojich návštevníkov či zákazníkov na noc slasti. Na západnej strane budovy sa mala nachádzať prijímacia miestnosť s mozaikovou výzdobou zobrazujúcou štyri ročné obdobia. Na mozaike sú pomerne dobre zachované postavy bohyne zimy so zahalenou hlavou a bohyne jesene s vencom zhotoveným z kvetov a lesných plodov.

Vedľa prijímacej miestnosti bola malá kúpeľňa s eliptickým bazénom, ktorý slúžil ako hygienická kontrola. Každý návštevník - či bohatý či chudobný, si musel umyť nohy a ruky pred vstupom do hlavného prijímacieho salónu. Dno tohto drobného bazéna zdobila prepracovaná mozaika dvoch žien, ktoré si vychutnávali jedlo s mužom.

Ako ale vyzeral sexuálny život v preľudnenom meste Efez? Začneme pri ženách, ktoré sa možno vedia celkom vyrovnať funkcií Gejší v Japonsku - Hetaera. Preklad tohto výrazu sa približuje slovu milenka, ale podľa toho, čo o nich vieme, to boli skôr priateľky ako milenky.

Tieto ženy boli vzdelané - oproti bežnej manželke, ktorá trávila väčšinu času rodením alebo staraním sa o domácnosť. Vedeli hrať na rôzne hudobné nástroje a vysokopostavení muži s nimi dokázali viesť filozofické konverzácie. Ich spoločnosť ste si v Efeze vedeli zakúpiť vtedy, keď vás sexuálny život s manželkou omrzel. Cena týchto „mileneckých služieb“ začínala pri dvoch zlatých minciach za noc, ale ak bola žena populárna, dokázali ste za jej spoločnosť zaplatiť aj 100 drachiem a viac.

Úplným opakom týchto sofistikovanými zabávačiek boli ženy, ktoré žili pod nadvládou Lupanaria (majiteľa nevestinca) v budovách známych ako Cellae. Tieto domy boli obvykle vyzdobené freskami a maľbami nahých žien počas aktu. Na rozdiel od "Hetaera", "Pornai" (prostitútky) predávali svoje telá priamo na ulici, často rovno pri prístavoch, aby nalákali unavených námorníkov a obchodníkov.

Bežná cena za ich služby závisela od krásy ženy a od typu služby, ktorú vykonávala, ale, našťastie pre námorníkov, to neboli nikdy vysoké sumy - predpoklad je cca 0,73 g striebra, čiže okolo 1 drachmy. Na porovnanie, taký obyčajný robotník si za deň odmakanej manuálnej práce vyslúžil iba o 1 drachmu viac, čiže zarábali podstatne vyššie sumy, keďže služieb denne vykonali mnoho. Vnímali ich však ako spodinu spoločnosti.

Betón a mramor nikdy nešli ruka v ruke. Táto zvláštnosť mi vždy pripomenie prečudesný vzťah medzi obyvateľstvom a vládcom, ktorý bol spravidla diktátorom. Pri tejto stavbe sa vždy uistím, že koniec koncov dostal možno to, čo si zaslúžil. Kto to bol tento záhadný diktátor, čo spravil a prečo má práve v Efeze pomník?

Názov, ktorý vám sprievodca povie, je "Memusov pomník" – technicky však správny nie je. Práve preto je táto stavba záhadou. Nie je to totižto len pamätník, ale aj stavba, ktorá sa označovala v skorej antike ako "Hydreion". Ak by sme si to mali ale preložiť do laických slov - bola to fontána.

Hydreion/Fontána a Memusov pamätník sa radia medzi najzanedbávanejšie pamiatky počas výkladov sprievodcov, ale keďže v BUBO vieme ako na vec, žiadna pamiatka neostáva záhadou. Poďme si teda o nich niečo povedať.

Začneme Hydreionom. Stavba sa nachádza na ľavej strane Memusovho pomníka a podľa výskumov mala nejednu funkciu. Táto nádherne impozantná fontána bola zaradená medzi stavby z obdobia Severovskej dynastie, cca 200 rokov po Kristovi, ale nedávne archeologické výskumy odhalili ešte staršiu stavbu, ktorú datujú na obdobie vlády Octavia Augusta, teda 1. storočie pred Kristom. Účel tejto staršej stavby je vyslovene neprebádaná záhada, nik ešte neprišiel na jej účel.

Z odhalených pozostatkov vieme, že pomník bol upravený v neskorej antike (cca 4. storočie n.l.), keď boli pred fontánou inštalované sochy tzv. Tetrarchov — Diokleciána, Maximiliána, Galéria a Constantiusa Chlorusa. Dnes sú viditeľné len štyri korintské stĺpy, ktoré podopierali tieto sochy, ktoré boli zrekonštruované len nedávno a podľa nich viete stavbu identifikovať.

Otázka, ktorá trápila bádateľov v Efeze, bola: „išlo opäť len o ďalšiu okrasnú fontánu alebo nie? Žeby bola využívaná iným spôsobom?“. Pred zopár rokmi bola na túto otázku predložená teória - Hydreion sa nachádzal akoby strategicky na konci Kureteskej ulice a na začiatku Diokleciánovho námestia.

Usúdili, že práve na tomto mieste sa pohybovalo obrovské množstvo obyvateľstva, dobytku, otrokov... Počas zimných mesiacov obchodníci nanášali blato a bahno do centra mesta a zvieratá zanechávali výkaly, ktoré sa zmiešali so zbytkami jedla a mŕtvymi hlodavcami. Áno, antický svet nebol ako v romantických filmoch, ktoré produkuje Hollywood, žili naozaj v neskutočnej špine.

Ako teda tento problém riešili? Správne, využívali vodu z fontány na čistenie mramorovej podlahy, na ktorej sa ale neskutočne šmýkalo - to mali ale vyriešené horizontálnymi ryhami, ktoré sú dodnes viditeľné na mramorových kvádroch. Rimania mali skratka riešenie naozaj na všetko.

Prejdeme ale na prednú stranu pomníka. Komu bol teda postavený Memusov pomník, ktorý nie je jeho pomníkom?

Ak ste milovníkom rímskych dejín, budete iste poznať diktátora, reformistu a dobyvateľa Luciusa Corneliusa Sulla Felixa – žil ešte v období, kedy Rím nebol cisárstvom. Ak ste v živote jeho meno nepočuli, iste ste počuli už o Niccolovi Machiavellim, ktorý sa vo svojom diele Vladár inšpiroval charakterom práve tohto vládcu.

Ako vládca bol kontroverzný, ale pochádzal z naozaj jednoduchých pomerov - z politicky zanedbateľnej rodiny, ktorá sa radila medzi sociálnu vrstvu patricijov. Počas svojho života zvíťazil v prvej civilnej vzbure v afrických kolóniách impéria (88 - 82 p.n.l.), ako aj vzbure, ktorú viedol už spomínaný Mithradates VI. Pontský.

Počas jeho neprítomnosti v Ríme sa mu chrbtom otočili všetci spojenci a reformy, ktoré sa snažil pretlačiť, boli vyhodené do vetra. Keď sa vrátil, ujal sa moci silou a počas nasledujúcich zopár rokov hral ctihodne postavu diktátora, ktorej sa vzdal sám po tom, ako reformy pretlačil v senáte. Sulla je neuveriteľne komplexná postava v dejinách. Jeho životný príbeh, ktorý písal, sám miatol starovekých ako aj novovekých historikov, ktorí si nevedia vládcu zaradiť do jednej jedinej kategórie.

Pomník, na ktorý dnes nik nedbá, obsahoval teda okrem sôch jeho potomkov, ktorí dali z vlastných financií postaviť pomník, aj štyri reliéfy Sullu počas Mithradatovej vzbury. Ešte na záver taká malá pikoška, o ktorej vie málokto - posledné meno "Félix", ktoré si Sulla pridal sám, si udelil práve po víťaznom monológu v Efeze po porážke Mithradatesa. Jeho meno malo reprezentovať jeho dôveru v jeho nekonečné šťastie, keďže v preklade znamená meno Félix práve šťastie.

Kanalizácia, akú si predstavuje človek v 21. storočí, je zväčša práve tá moderná, ktorej vývoj započal v Londýne na začiatku 18. storočia. Práve vďaka tejto predstave zastavujeme počas prehliadky v Efeze aj pri zvláštnych železných rúčkach, ktoré sú pripevnené v mramore, vysvetľujeme si terakotové potrubia a hovoríme si aj o hydraulickom systéme rímskeho mesta.

Mestský vodovodný systém je, bohužiaľ, opäť ďalšia zanedbaná vedomostná oblasť pri výkladoch a málokedy sa dostane starovekým architektom a inžinierom akejkoľvek úcty. Pred obdobím Rímskej okupácie (cca 131 p.n.l), patrilo mesto mykénskym Grékom (1699-1400 p.n.l), ktorí sa rozhodli usadiť  medzi dvoma riekami Kaystros a Klareas a medzi dvoma kopcami dnes známymi ako "Panayir Dag" a "Bulbul Dag".

Voda bola vždy neskutočne dôležitá pre akúkoľvek usadlosť, ale tento zdroj života v usadlosti musel byť aj čistý a relatívne pitný. Gréci tak využívali veľmi jednoduchý systém, ktorý sa často prelieval s odpadom a výkalmi. Rimania ale mali už úplne iné poznatky a čistú vodu v mestách spravovali ako luxusnú komoditu.

Počas obdobia rímskej vlády nad mestom sa pridali viaceré dôležité stavby - či už fontány, kúpele, štyri zásobovacie akvadukty, odvodňovacie systémy a distribučné podzemné tunely/potrubia. Tieto neuveriteľné stavby boli založené na poznatkoch hydrauliky, ktoré v období 1 storočia n.l. spísali muži ako Frontinus či Vitruvius.

Poďme si teda vysvetliť túto záhadu. Voda, ktorá sa dostávala do mesta, bola nepretržite dodávaná z akvaduktových zdrojov do viackomorovej zbernej nádrže, tzv. castellum, ktorá bola vždy umiestnená na vyvýšenom bode v meste.

Vitruvius vo svojich spisoch tvrdil, že každé vodné rozdelenie, ako aj potrubný systém, slúžili na iný účel zásobovania - jedno mohlo zásobovať osobné vane bohatých Efezanov, druhé zase verejné budovy. Ďalšie podľa Virtuvia zásobovalo domácnosti či fontány alebo verejné vodné nádrže.

Bohužiaľ, toto jeho entuziastické tvrdenie sa nikomu ešte nepodarilo odhaliť v žiadnom starovekom meste (hoci systém v Pompejach obsahuje prvky delenia toku pomocou troch prehrádzok umiestnených v rôznych výškach, aby nasmerovali rôzne prietoky do rôznych miest určenia z hlavnej nádrže).

Castellum v Efeze malo ale alternatívny inžiniersky návrh - každé potrubie obsahovalo presne navrhnutý hydrostatický tlak, ktorý bol závislý od hmotnosti vodného stĺpca. Táto rovnováha bola potrebná na vytvorenie požadovaného prietoku cez vetvy potrubného systému, ktorých účel bol zásobovať cieľové body v meste.

Znie to možno trošku komplikovane na starovekých Rimanov, ale každá časť akejkoľvek usadlosti bola naozaj a vskutku premyslená do poslednej bodky. Moderný človek si možno chce predstaviť, ako sme veľmi popredu a sofistikovaní, Rimania však vďaka svojmu hlbokému porozumeniu matematiky a inžinierstva disponovali vymoženosťami, na ktoré sa akosi pozabudlo počas stredoveku.

Potrubia efezského mestského vodného systému, ktoré sa dnes len tak povaľujú kade-tade, sa štandardne vyrábali z terakotových segmentov triedy "Vitruvian 100 centenaria" (vnútorný priemer 20 cm) alebo "120 centenum vicenum" (vnútorný priemer 22 cm). Ak potrubie prasklo počas veľkého návalu vody, zvolali otrokov, ktorí naniesli lepivý tmeľ na praskliny - ten slúžil aj ako vodotesný materiál, ktorým upevňovali časti potrubia, keď ho vkladali do zeme.

Keď sa budete teda prechádzať po širokých uličkách hlavného mesta otrokárstva, nezabudnite sa pozrieť aj pod nohy. Tam budete vedieť nazrieť do hlbokých jám, ktoré kedysi v tichosti prepravovali pod nohami obyvateľov státisíce litrov či už čistej alebo znečistenej vody. A pri pohľade na potrubia? Spomeňte si na chudákov otrokov, ktorí sa dennodenne trápili so zdvíhaním poklopov a čistením potrubia, ktoré ak sa upchalo, mohlo spôsobiť ďalší nekonečný mor v metropole.

Ak vás fascinuje táto téma a chceli by ste sa o nej dozvedieť o čosi viac, tak sa počas zájazdu Turecko - všetko v cene či Turecko - orientálna rozprávka dohodnite so sprievodcom, ktorý vás rád v Istanbule zavedie ku jednej z najlepšie zachovalých cisterien v Anatólii - Basilica Cisterna.

„Verejnosť už dávno zahodila svoje starosti. Ľudia, ktorí kedysi udeľovali rozkazy, (organizovali) konzuláty, (velili) légie a všetko ostatné, sa už do toho nemiešajú a dychtivo túžia len po dvoch veciach: panem et circenses - po chlebe a hrách.“

Táto slávna hláška pochádza od rímskeho básnika Juvenala (60-141 n.l.). Jeho slová sú dodnes využívané historikmi, ktorí potrebujú poukázať na úpadok rímskej morálky či neschopnosti populácie v cisárskom Ríme. Básnik sa nesťažoval na cirkusové hry v hipodróme, skôr bol nespokojný s rímskymi obyvateľmi, ktorí sa nezapájali do politického života. Vyzdvihoval ich letargiu voči ich autokratickým panovníkom. Na hry a chlieb „zadarmo“ sa veru nik nesťažoval, ani Juven.

Pri záhade č. 9 si povieme čosi o dejinách gladiátorských hier a samotných gladiátoroch predtým, ako si ich spojíme s modernými vykopávkami a nálezmi v Efeze.

Prvé písomné zmienky o gladiátoroch pochádzajú od gréckeho autora Athenaeusa (1. storočie n.l.) a Nikolasa z Damasku ktorí tvrdili, že Rimania odkopírovali tradíciu od Etruskov. Táto teória sa držala niekoľko desaťročí v kruhoch akademikov, ale koniec koncov bola vyvrátená, keďže sa nenašli žiadne pevné dôkazy, ktoré by potvrdzovali tieto tvrdenia.

Základ novej teórie sa ale začal formovať po vykopávkach v talianskom meste Paestum (Kampánia), kde bola objavená freska (cca. 370-340 p.n.l.) znázorňujúca pohrebné hry, počas ktorých sa odohrávali boje medzi dvoma bojovníkmi. Teda tradícia boja na smrť bola organizovaná obyvateľmi, keď stratila život významná osobnosť v meste či usadlosti.

Smrť porazeného, ako aj víťazstvo výhercu, mala vyzdvihnúť dušu zosnulého hrdinu v očiach bohov a krvou prepojiť mŕtvych a žijúcich. Čo ale naozaj prepája toto vzdialené mesto s rímskou posadnutosťou s gladiátormi je zobrazený rozhodca na tej istej freske.

Táto tradícia ale nie je čisto rímska. Podobné boje počas pohrebov sa odohrávali skoro v každej starovekej kultúre. Rimania ale zobrali niečo nepríjemné/urputne tragické a vytvorili si z toho zábavku, ktorú ste si v mestách vedeli pozrieť od 1. storočia p.n.l až do 4. storočia n.l. Dlhotrvácnosť tohto štýlu pretrvala v 5. storočí aj vďaka tomu, že sa nik na ne nesťažoval. Prvé negatívne poznámky medzi filozofmi a populáciou sa objavili až keď sa rozšírila kresťanská viera.

Kto ale boli gladiátori? Ak ste videli akékoľvek filmy, či už Gladiátor, Spartakus alebo iný tohto štýlu, možno máte predstavu fyzicky zdatného a vysokého bojovníka, ktorý vyzerá ako poloboh v sukni. To je ale, samozrejme, veľmi hollywoodska reprezentácia brutalizmu, ktorým si títo muži museli prechádzať.

Veľkolepá zábava pre masy a zaručenie politickej moci boli synonymné témy v Rímskej ríši. Honosné zábavné hry, kde sa krv liala ako víno, boli to, čo rímsky ľud požadoval od svojich cisárov. A oni na oplátku požadovali od svojich občanov dokonalú poslušnosť. Gladiátori boli veľkolepými bojovníkmi, ktorí mohli mať akýkoľvek status: otrok, vojenský zajatec, oficiálny obyvateľ či profesionálny žoldnier.

Nezáležalo, z akej sociálno-ekonomickej vrstvy pochádzali, akú mali farbu pleti či národnosť. Rimania si na svojich favoritoch vážili primárne ich odvahu a statočnosť. Pili víno, jedli chlieb a užívali si pohľad na svojich obľúbencov z tribún a mramorových sedadiel - s hladným pohľadom hltali krvavé zápasy, ktoré keď niekto prehral, zaplatil svojím životom. A víťaz? Víťaz dostal od organizátorov nehoráznu sumu, ktorá sa dnes môže bez okolkov rovnať honosným výplatám vrcholových jazdcov formuly 1.

Ich príbeh a legendy o bojoch sú nespočetné, ale začal sa objavovať celkom nepredvídateľný problém - kde sú ich pozostatky? Archeológom a akademikom to začalo vŕtať a prestali si byť tak veľmi istí, či reálne gladiátori existovali alebo či neboli len výmyslom ako Amazonky či Medúza.

Tu prichádza na scénu Efez ako staroveké mesto. Ako aj pri iných pamiatkach, tak aj tu mali akademici dostatočné množstvo písomných zdrojov, grafitov, reliéfov, ako aj mramorových kameňov, na ktorých boli znázornené meče, helmy a ochranné štucne gladiátorov. To ale koniec koncov pre komunitu neznamenalo, že gladiátori boli súčasťou mesta, iba že boli prítomní na podujatiach.

Zmena nastala, keď v roku 1993 začali vykopávky na jednej z nekropol mesta (pri Posvätnej ceste vedúcej po celé stáročia až ku svätyni Artemidy), kde sa prvýkrát od 19. storočia objavilo viacero tiel gladiátorov.

Postupne sa začali hroby objavovať aj v iných starovekých mestách, ale len máloktoré z nich sa mohli pochváliť reálnymi náhrobnými kameňmi, ktoré sa podarilo odhaliť v Efeze. Celá komunita archeológov (ako aj akademikov) sa nevedeli prestať tešiť z objavu, keďže konečne mohli bez akejkoľvek pochybnosti vyhlásiť, že v meste žili gladiátori, ba dokonca že sa v Efeze nachádzala aj škola pre týchto bojovníkov (ludus).

Náhrobný kameň patriaci významnému gladiátorovi Palumbosovi, ktorý sa radil do kategórie "murmillo" (bojovníci, ktorí mali meč a štít), bol zhotovený vďaka jeho manželke Hymnis v druhom storočí n.l. Podľa týchto objavených hrobov vieme toho dnes omnoho viac ako len zopár mien. Po chemickom rozbore Palumbosa a jeho spolu súperiacich vieme, že mali špeciálnu diétu, ktorá bola 100-percentne založená čisto na zelenine, sušenom ovocí, obilninách a rôznych druhoch fazule.

Taktiež sa pri rozbore objavili zaujímavé zložky, ktoré ako identifikované zodpovedali receptu od Plínia staršieho. Tekutina, ktorú súťažiaci pili pravidelne, známa ako "rastlinný popol", mala podľa Plínia liečiť a revitalizovať vyčerpané telo - práve preto vieme, že nápoj bol podávaný po bojoch v hipodróme či amfiteátri gladiátorom.

Okrem toho, že im pomáhali sa takýmto štýlom postaviť na nohy, vieme vďaka nálezom na nekropole aj to, že nie všetky boje boli v Efeze až na smrť. Dôvod týchto „predĺžených životov“ nebol sentimentálny, skôr súvisel s majiteľmi gladiátorov, ktorí chceli vidieť aspoň čiastočný návrat ich investície. Historici sa domnievajú, že Efezania organizovali tieto gladiátorské zápasy skôr ako predstavenia, nie ako krvilačné a nemilosrdné boje na život a na smrť.

Ak sa teda ocitnete pri Celsovej knižnici a otočíte sa smerom ku Mramorovej ceste, hľadajte veľký mramorový kameň, ktorý návštevníkom pripomína život aj týchto „neobčanov“.

Prehliadka sa vo väčšine prípadov končí pri ceste, ktorá viedla až k prístavu v meste Efez. Čo ale väčšina uťahaných a prestimulovaných návštevníkov prehliadne, je základnou zložkou efezskej ekonomiky - mramorové sarkofágy.

Nezávisle od seba, pri každej civilizácii (či novovekej, či starovekej, a to na ktoromkoľvek kontinente) sa všetky zhodli - kameň je symbol večnosti a moci. Egyptské pyramídy, Čínsky múr či rímske mestá sú stavby, ktoré do dnes navštevujú turisti z celého sveta. Niektoré majú viac ako 12 000 rokov (Göbekli Tepe - najstaršia pamiatka sveta), niektoré len 2 600 (Artemidin chrám), no všetky ostali stáť po celé storočia.

Niet teda dôvodu čudovať sa, že si Rimania vybrali práve kameň na výrobu svojich posmrtných sarkofágov. Mramor ako taký bol už po stáročia využívaný v architektúre starších civilizácií, ale Rimania si, ako pri všetkom, naozaj dali záležať.

Vďaka urputným výskumom v Efeze dnes vieme, že sa v okolí mesta nachádzalo neskutočné množstvo nerastných surovín, ktoré buď vyvážali do všetkých kútov Stredozemného mora, alebo využili na výstavbu svojho vlastného mesta. Ťažísk v okolí bolo až 16 - zopár z tých najdôležitejších boli Ab-u-Hayat, Kusini, Belevi, Saglik a Zeytinkoy. V každom z ložísk sa ťažil iný typ mramoru, ale ten, ktorý Efez preslávil, bol krásny biely mramor s jemnými šedými škvrnami.

Podľa legendy našiel prvé ložisko mramoru práve pastier a jeho baran. Písal sa rok 550 p.n.l., obyvatelia mesta Efez si chceli uctiť ich bohyňu Artemis, a tak začali pátrať po nerastnej surovine, ktorú by mohli pri výstavbe využiť. Náhodou v tom istom čase sa obyčajný pastier - ktorý v gréckych mýtoch vždy predstavoval skromnosť a vernosť - prechádzal so svojím stádom po kopcoch. Usadil sa, vytiahol si svoj kúsok chleba a užíval si jarné slnko na pastvinách, kým ho s rachotom nevyrušil jeho najzdatnejší baran.

Ten sa rozhodol vraziť do akéhosi kameňa. Pastier, ktorý svoje stádo miloval, sa postavil a ustarostene prišiel barana skontrolovať, či si neublížil. Ako sa zohol, niečo mu v periférnom videní zablyšťalo. Prižmúril oči a hľa, čo neuvidel - nádherný číročistý mramor.

Ale späť ku sarkofágom - na výrobe sarkofágu sa podieľali zákazník, ktorý za to zaplatil, sochárska dielňa, ktorá mramor vyrezal a dielňa v kameňolome, ktorá dodala materiály. V jednoduchosti proces vyzeral nasledovne - zákazník si objednal sarkofág zo sochárskej dielne, tá následne objednala materiál z dielne v kameňolome a dielňa v kameňolome dodala materiál sochárstvu.

Najväčšími výrobcami sarkofágov v starovekej Anatólii boli mestá Afrodisias (UNESCO) a Efez (UNESCO). Rozdiel medzi nimi bol jednoduchý, dielne v Afrodisias sa preslávili výrobou sôch - práve preto ak mesto navštívite, pri dielni nájdete pozostatky rúk, keďže sa učni pri vyrezávaní rúk často mýlili. Efez sa ale ujal niečoho, čo nikdy nevyšlo z módy - sarkofágy. Efezskí umelci sa delili od iných dielní svojimi girlandami, ktoré si môžete obzrieť na sarkofágoch znázornených na fotke.

Častou otázkou, s ktorou sa stretávam, keď poukážem na sarkofágy, je, do akej veľkej miery sa tieto mohutne ťažké rakvy vyrábali. Odpoveď pri antických dejinách nie je nikdy isté číslo, ale historici sa domnievajú, že to bolo v rozhraní 300 000 až 750 000 sarkofágov ročne. To ale nie je efezské číslo, odráža skôr čísla v celej Rímskej ríši.

Ďalšia častá otázka spadá na to, kto si mohol sarkofág zakúpiť - ktokoľvek. Ak ste teda mali na to finančné prostriedky. Sarkofág vás v porovnaní s dnešnými výrobkami mohol stáť cca. rovnako ako nové Bentley alebo aj ako nová Škoda v hotovosti a bez splátok. Obyčajný farmár si nikdy, ani za 100 životov, nedokázal dovoliť nič, čo by sa sarkofágu vôbec podobalo.

Väčšinou ak uvidíte sarkofág kdekoľvek, môžete si byť na 100 % istí, že patril buď lekárovi, filozofovi, učiteľovi, predajcovi otrokov či komukoľvek vo vyšších vrstvách rímskeho obyvateľstva.

Táto bonusová záhada je záhadou preto, lebo nik nevie, prečo sa tento kocúr preslávil a prečo má také neskutočne veľké publikum na sociálnych sieťach.

Hneď ako budete vstupovať do mesta Efez vás prekvapí nespočetné množstvo mačiek. Všade kam sa pozriete, budete mať rozsypané granule a pri nich hŕbu dobre vykŕmených mačiek. Jedna z nich je ale najslávnejšia.

Garfield, pomenovaný celkom vtipne po rozprávkovej postave, je ryšavý kocúr, ktorého vždy nájdete ležať okolo amfiteátru. Rád sa fotí a pózuje ako majster, keďže má na sociálnych sieťach celkom slušné publikum. Nemusíte sa ho báť ani pohladkať či ho nakŕmiť!