Hans Christian Andersen – po stopách rozprávkara

Podobne ako jeho diela, aj Hans Christian Andersen opisoval svoj život doslova ako rozprávku. Sčasti to možno bola pravda, ale z väčšej nie. Jeho život bol v skutočnosti úplne nemagický a jeho autobiografia je rovnako vymyslená ako jeho rozprávky.

Začína ju nejako takto:

„Môj život je krásna rozprávka – bohatá a šťastná. Keby som v čase, keď som bol ešte chudobný a sám som sa vydal do sveta, stretol mocnú vílu, ktorá by mi povedala: „Vyber si svoju životnú cestu a povedz mi, kam chceš smerovať. Ja ťa budem chrániť a viesť tak, aby to zodpovedalo tomu, kým si a čo od teba život vyžaduje,“ môj osud by už nemohol byť šťastnejší, múdrejší ani lepšie nasmerovaný. Môj životný príbeh hovorí svetu to isté, čo hovorí mne: Existuje milujúci Boh, ktorý všetko vedie k tomu najlepšiemu.“

Andersen túto lož počas života opakoval často, akoby sa ju snažil vyslovením premeniť na skutočnosť. Vzhľadom na jeho veľmi silnú náboženskú vieru to dáva zmysel. Jeho prvá autobiografia vyšla už v jeho dvadsiatke, v roku 1832, a počas nasledujúcich dvoch desaťročí vydal ďalšie dve. Neustále sa totiž pokúšal pretvárať vlastný príbeh.

Poďte sa so mnou vydať na cestu po jeho stopách a rozpovedať si príbeh o tomto neobyčajnom velikánovi.

Našu cestu začíname v dánskom meste Odense pomenovanom po najvyššom bohovi v severskej mytológie, Odinovi. Hans Christian Andersen sa tu narodil 2. apríla 1805 v malej chalúpke na Hans Jensens Stræde 45 do mimoriadne chudobnej rodiny.

Zaujímavé je, že hoci si nie sú historici stopercentne istí týmto faktom a sám Andersen to odmietal, považujú za pravdepodobné, že jeho život začal práve tu. Rodný domček je možné si prísť pozrieť, avšak len zvonka. Jeho matka bola práčka. Zvykla prať v miestnej rieke Odense, kde možno zazrieť sochu dospelého Andersena, pripomínajúc z akej chudobnej vrstvy naozaj bol.

Otec bol mladý obuvník, približne o desať rokov mladší než ona. V tomto období nebolo ničím nezvyčajným, aby si muži brali staršie ženy. Niekedy sa tomu hovorilo „vziať si matrónu“ a dôvodom bola snaha vyhnúť sa tomu, aby muž nemal obrovské množstvo detí, ktoré nebude schopný uživiť.

Zdá sa, že ich svadba bola veľmi rýchla a pravdepodobne išlo predovšetkým o to, aby sa ich syn nenarodil mimo manželstva. Andersen o svojich rodičoch písal veľmi romanticky. Jeho otec miloval poéziu a vzdelanie a od mladého veku v ňom tento záujem podporoval. Čítaval mu pasáže z biblie či príbehy z Tisíc a jednej noci.

Jeho matka bola typicky poverčivá a nábožensky založená žena z ľudu, čo v Andersenovi podporilo záujem o nadprirodzené bytosti. Obaja rodičia mali mimoriadne ťažké a chudobné detstvo. Pozitívnym vplyvom v jeho živote bola aj jeho stará mama z otcovej strany.

Keďže všetky jeho rozprávky do určitej miery obsahujú jeho vlastné sebaprojekcie či život, v jeho detstve môžeme vidieť množstvo podobných neskorších motívov: milujúce staré mamy v Dievčatku so zápalkami a Snehovej kráľovnej, chudobné životy väčšiny hlavných postáv či opakujúcu sa tému bohatých rodín, ktoré stratia majetok, zatiaľ čo chudobní ľudia získajú vlastné bohatstvo.

Napriek všetkým problémom bola jeho rodina veľmi milujúca a podporujúca. Bol to skôr zvyšok ľudstva, s ktorým mal problémy. Nepomáhal tomu ani zvláštny pocit, že je spoločensky vyššie než jeho rovesníci, ani jeho výrazne ženské vystupovanie.

Prechádzame ku katedrále v Odense. K miestu, kde chodieval Andersen ako malý, bolo len na skok od jeho rodného domova. Z katedrály sa vydávame cestou k jeho škole, kde sa už črtalo, že nebudeme mať dočinenia s typickým chlapcom.

Ak máte radi komornejšie cestovanie, pri ktorom zostáva viac priestoru aj na podobné detaily a menej známe príbehy, pozrite si tiež naše zájazdy v malých skupinách, napríklad zájazd Očarujúce Faerské ostrovy a magické Dánsko.

Sám napísal:

„Len veľmi zriedka som sa hrával s ostatnými chlapcami, dokonca aj v škole. O ich hry som sa veľmi nezaujímal, ale zostával som doma. Mal som dostatok hračiek, ktoré mi vyrobil otec. Mojou najväčšou radosťou bolo vyrábať oblečenie pre svoje bábiky alebo natiahnuť jednu z maminých záster medzi stenu a dve palice pred ríbezľovým kríkom, ktorý som zasadil na dvore, a pozorovať slnkom osvetlené listy. Bol som mimoriadne zasnené dieťa a tak často som chodil so zatvorenými očami, až to napokon vyzeralo, akoby som mal slabý zrak.“

Od ostatných žiakov sa neustále izoloval aj tým, že tvrdil, že jedného dňa bude bohatý, bude vlastniť zámok a že je vlastne vymeneným dieťaťom z urodzenej rodiny. Tvrdil dokonca, že sa s ním rozprávajú anjeli. V roku 1816 sa všetko zmenilo.

Andersenov otec zomrel a mladý chlapec sa stal ešte uzavretejším a pochmúrnejším. Jeho matka sa stala alkoholičkou a snažila sa zarobiť dostatok peňazí na prežitie. Andersen bol poslaný pracovať do textilnej továrne, kde si pracovníci všimli, že má nádherný spevácky hlas.

Namiesto práce ho požiadali, aby ostatných zabával spevom.

To však netrvalo dlho. Jeden z pracovníkov ho zrazu obvinil, že je v skutočnosti dievča, pretože mal taký jemný hlas, a stiahol mu nohavice, aby to „dokázal“.

Andersen v strachu utiekol domov a do továrne sa už nevrátil. Jeho záujem o spev a javisko však zostal. Sníval o tom, že sa dostane do Kráľovského divadla v Kodani. Práve v tomto období si Andersen vytvoril jednu zo svojich celoživotných charakteristických vlastností: vtieral sa tam, kde si myslel, že mu to môže pomôcť.

Vtláčal sa do priazne množstva bohatých domácností v meste, predvádzal svoje talenty a svoju hodnotu ako zabávač, aby si vytvoril kontakty. A všetky tieto kontakty mali jeden hlavný účel: financovať jeho sen presťahovať sa do Kodane a nasledovať svoju romantickú, veľkolepú predstavu o kariére na javisku.

Napokon v roku 1819, ako štrnásťročný chlapec, sám vyrazil na cestu za slávou v Kodani. Andersen mal na cestu našetrených približne 13 rigsdalerov, pričom samotná cesta ho stála tri. Po takmer 36 hodinách cestovania sa konečne dostal do mesta svojich snov.

Aj tu je však časová os trochu nejasná, pretože Andersen svoje vlastné životné udalosti značne upravoval. My sa na našej ceste presúvame s ním. Po príchode do Kodane údajne hľadal svoju tetu Christian Jansenovú, len aby zistil, že prevádzkuje verejný dom, vulgárnejšie bordel. Neskôr sa za to hlboko hanbil a vo svojich autobiografiách sa snažil túto časť života ignorovať.

Malo to viacero dôvodov. Andersenova rodina mala dlhú a komplikovanú históriu problémov súvisiacich so sexom.

Mal tety a sesternice, ktoré pracovali ako sexuálne pracovníčky, a sesternice narodené z cudzoložstva. Všetko, čo videl, bolo, že sex vedie k utrpeniu a bremenu.

Dokonca mal nevlastnú sestru Karen Marie, o ktorej predstieral, že neexistuje, pretože sa narodila pred ním mimo manželstva a on mal pocit, že by poškodzovala jeho reputáciu.

Keď v 40. rokoch 19. storočia zomrela na tuberkulózu a bola pochovaná v hrobe pre chudobných, Andersen sa nesnažil jej smrť oplakávať.

Dánsko malo v tom období značný problém s chudobnými ženami, ktoré boli rôznymi spôsobmi nútené k prostitúcii. Samotné Odense malo v tomto smere veľmi zlú povesť a Andersen sa po zvyšok života zúfalo snažil od tejto povesti a jej vplyvu na svoje detstvo dištancovať.

Tieto skúsenosti sú však v jeho príbehoch stále veľmi viditeľné, napríklad v diele Je úplne nanič z roku 1852, ktoré bolo o sliepkach a klebetách. Napriek hanbe musel v Kodani bývať v budove, kde sa nachádzal verejný dom.

Veď kto si môže vyberať, keď je chudobný? Andersen sa okamžite pustil do toho, čo vedel najlepšie: neohlásene sa objavoval v domoch bohatých a vplyvných ľudí a snažil sa im predvádzať.

Samozrejme, rýchlo si tým získal určitú reputáciu. Či už dobrú alebo zlú, to už bolo zmiešané. Každému, kto bol ochotný počúvať, rozprával nádherne vystavaný príbeh o svojom detstve, o milujúcich, hoci chudobných rodičoch, o tom, že sa narodil na posteli zostavenej zo starých častí patriacich zosnulému grófovi, o svojej túžbe po vedomostiach, poézii a o viere v Boha.

Bola to jeho úplne prvá rozprávka. A rozhodne nie posledná, v ktorej bol hlavnou postavou on sám. Napriek všetkým svojim chybám presne vedel, čo chcú bohatí ľudia počuť.

Štrnásťročný romantický chlapec, ktorý prišiel do ich domu ako forma zábavy, bol presne ten typ predstavenia, ktorý bohatí ľudia milovali. Tieto sny však netrvali dlho. Puberta zmenila jeho hlas a chudoba spôsobila, že sa naňho bohatí ľudia pozerali čoraz menej priaznivo.

Jeho ambície spievať na javisku začali vyzerať čoraz menej realisticky. Krátky čas dokonca navštevoval baletnú školu Kráľovského divadla. Pozerám sa na túto impozantnú budovu z roku 1874, postavenú v historistickom štýle, ktorý sa inšpiroval najmä renesančnou a barokovou architektúrou.

Niet preto divu, že pre mladého Andersena bolo veľkým snom dostať sa práve sem.

Mimochodom, svoj sen si napokon aj splnil. Najprv sa tu ako mladík učil spev a tanec a neskôr sa na javisku uvádzali aj jeho vlastné hry a diela, ako napríklad Malá morská víla. Práve počas týchto rokov utrpenia sa stretol s Edwardom Collinom.

Andersen v Edwardovom otcovi Jonasovi Collinovi, ktorý pracoval v Kráľovskom divadle, našiel otcovskú postavu. Rodina Collinovcov sa preňho stala druhým domovom a zároveň jeho mecenášom. Andersen sa zúfalo snažil získať Edwardovu dôveru a náklonnosť.

A práve tu sa začína veľká záhada Andersenovej sexuality. Okolo dvadsiatky si začal do denníka zapisovať vystrašené myšlienky, v ktorých prosil Boha, aby ho uchránil pred telesnými túžbami.

Na jednej strane bol traumatizovaný utrpením, ktoré videl sex spôsobovať. Na druhej strane bol veľmi márnivý a narcistický človek a nedokázal sa o iných ľudí dostatočne dlho zaujímať na to, aby si k nim vytvoril skutočne hlboké city.

K tomu sa pridávalo, že všade, kam prišiel, a najmä v škole, sa mu vysmievali a označovali ho za jemného, ženského a hlúpeho. Čoraz viac sa uzatváral do seba a stal sa ešte náboženskejším.

A predsa, ako roky plynuli, túžil po romantike v každom zmysle tohto slova. Chcel si ju jednoducho privolať do existencie.

Problém bol v tom, že si vôbec nedokázal predstaviť sex so ženami do takej miery, že dospelé ženy v ňom vo všeobecnosti vyvolávali nepokoj. Dokázal prijmať náklonnosť od detí, pretože tá neobsahovala hrozbu fyzickej intimity.

Bolo to preňho tak bezpečnejšie. Akákoľvek interakcia s dospelou ženou, ktorá mohla byť interpretovaná sexuálne, v ňom vyvolávala odpor.

V 30. rokoch 19. storočia bola preto každá žena, ku ktorej mal blízko, automaticky zaradená do kategórie „matka“ alebo „sestra“, a tým pádom bola nedosiahnuteľná a bezpečná.

Paradoxne ho táto úplná neochota naháňať ženy robila pre ženy veľmi príťažlivým, hoci nikdy nebol fyzicky príťažlivý v tradičnom zmysle. Neustále priťahoval množstvo žien. Jednoducho sa im páčila jeho zvláštna, jemná energia.

A vlastne sa nič nezmenilo ani dnes. Na emocionálnej úrovni však stále intenzívne túžil po srdciach rôznych žien, napríklad po Edwardovej mladšej sestre Louise a po ďalších ženách. Jeho krátky vzťah s Louise však pri bližšom pohľade vyzerá čiastočne ako vypočítavý pokus dostať sa bližšie k oveľa uzavretejšiemu Edwardovi.

Ak by z toho zároveň vznikla platonická romantika s Louise, tým lepšie. Andersen však Louise neustále písal a žiadal ju, aby mu pomohla získať Edwardovu náklonnosť.

Yence Andersen podľa mňa celú situáciu zhrnul najlepšie vo svojej biografii:

„Bol Andersen niekedy skutočne zamilovaný do R. a Louise Collinovej? Áno, v tom zmysle, že on so svojou nestabilnou povahou a temperamentom, ktorý bol vždy ľahko ovplyvniteľný, sa mohol zamilovať kedykoľvek, kdekoľvek a do kohokoľvek. Andersen, ktorý vždy nosil srdce na dlani, sa naučil, že ľudské srdce nemôže obsahovať toľko rôznych emócií. A predsa sa počas nasledujúcich rokov naďalej zamilovával všetkými možnými aj nemožnými smermi.“

Medzi všetkými bratmi a sestrami však existoval jeden človek, s ktorým sa neustále snažil udržiavať kontakt a ktorý preňho vždy žiaril v diaľke ako nedosiahnuteľná hviezda.

Žiaľ, Andersenova posadnutosť Edwardom, ktorá trvala viac ako 50 rokov, bola oveľa jednostrannejšia. Edward sa o Andersena očividne staral, ale ani zďaleka nie do takej miery, ako Andersen o neho.

Veľká časť ich vzťahu, nech už bol akýkoľvek, bola výsledkom obdobia romantizmu a Andersenovej jedinečnej osobnosti.

Romantizmus bol zvláštny tým, že umožňoval a podporoval platonické romantické vzťahy medzi mužmi a zároveň bol pomerne priaznivo naklonený mužskej ženskosti.

Takéto vzťahy neboli nevyhnutne chápané ako homosexuálne. Boli skôr predchodcom toho, čo by sme dnes nazvali bromance či chlapské bratstvo. Andersen túžil po jednom z týchto romantických priateľstiev s mužom.

Tento koncept však prirodzene priťahoval mnohých homosexuálnych a bisexuálnych mužov, pretože im umožňoval prejavovať svoje skutočné „ja” spoločensky prijateľnejším spôsobom.

Počas 30. rokov 19. storočia preto preskakoval od jedného muža k druhému a zúfalo sa snažil niečo také vytvoriť. Posielal mužom vo svojom živote nežné listy plné flirtovania a vyznaní lásky.

V jednom liste napísal:

„Až teraz, keď som od teba odišiel, si uvedomujem, aký drahý si sa mi stal. Som zvláštny človek v tom, ako veľmi dokážem milovať ľudí. Mám v sebe toľko lásky, že by z nej mohol mať úžitok celý národ. A práve preto niekedy tak veľmi trpím, možno aj preto som taký strašne chudý. Bol by som však nesmierne šťastný, keby si ku mne skutočne cítil aspoň priateľstvo. Tu je moja ruka a nech je to priateľstvo navždy. “

Žiaľ, žiadny z týchto pokusov nevyšiel. A muž, ktorého chcel najviac, Edward Collin, ho odmietal. Andersen Edwarda prosil, aby s ním používal dôverné oslovenie „ty“, ale Edward to vždy odmietol, pretože vedel, že ide o emocionálnu hranicu, ktorú nemôže prekročiť.

Počas týchto rokov, konkrétne v rokoch 1827–1828, keď mal Andersen iba 22–23 rokov, si prenajal malú podkrovnú izbu v jednom z obytných domov. Platilo sa tam iba 4 rigsdalery mesačne.

Je to neďaleko Kráľovského divadla. takže to máme prakticky na skok. Dnes sa tu nachádza luxusný obchodný dom Magasin du Nord, no jeho malá izba sa dodnes zachovala.

Je to taký malý hidden gem, o ktorom veľa turistov ani nevie. Choďte na tretie poschodie, od eskalátorov rovno asi 30 metrov a doľava. Alebo sa spýtajte v predajni, poradia vám.

Uvidíte na stene fotku Andersena, vojdete dnu do miestnosti pripomínajúcej sklad a nájdete jeho malinkú izbu.

A práve tu začal Andersen vážnejšie premýšľať o tom, že sa stane spisovateľom. Z okna mal výhľad na strechy Kodane a na vežu kostola svätého Mikuláša. Počas svojho pobytu v tejto izbe napísal až deväť diel.

Jedným z nich bola v roku 1828 báseň Studenten: oslavná báseň o študentovi a jeho mladosti.

Andersen v nej zachytáva mladého človeka, ktorý stojí na prahu života, má pred sebou celý svet, sníva o budúcnosti a teší sa na slobodu a nové skúsenosti. Je v nej cítiť typický romantizmus v podobe mladosti, nádeje, túžbe po živote, ale aj neistota z toho, čo človeka čaká.

Je na tom pekná symbolika, Andersen bol v tom čase presne ako ten študent zo svojej básne. Mal iba 23 rokov, bol prakticky bez peňazí, ešte len hľadal svoje miesto vo svete, ale už mal obrovské sny.

Mimochodom, neskôr, už ako slávny spisovateľ, sa sem ešte raz vrátil. Býval v Hôtel du Nord, ktorý stál približne na mieste dnešného Magasin du Nord. Počas tohto velmi produktivneho obdobia napísal diela ako Slávik, Škaredé Káčatko, Snehová Kráľovná, či dievčatko so zápalkami.

Andersen aj naďalej pokračoval so svojou obsesiou s Edwardom. Keď sa Edward v roku 1832 zasnúbil, Andersen mu napísal list, v ktorom znovu vyznal svoju lásku, a naďalej mu posielal milostné básne. Ako napríklad:

„Prečo musím ísť sám a potlačiť svoju túžbu? Kvety stoja sebavedomo, vietor ich bozkáva. Aj ja chcem byť pobozkaný. “

V roku 1833 Andersenovi zomrela matka vo veku 66 rokov. Roky chudoby, alkoholizmu a stresu ju úplne vyčerpali. Po jej smrti mal Andersen zvláštnu povahu.

Neustále sa obával, že klebety o jeho rodine ovplyvnia romantizovanú osobnosť, ktorú si vytváral v kruhoch vyššej spoločnosti. Jeho homosexuálne sklony však začínali predstavovať riziko aj napriek relatívnej bezpečnosti romantizmu.

Keď Andersen napísal príbeh Agnes a morský muž, do ktorého ukryl svoje city k Edwardovi, Edward ho varoval, že možno zachádza príliš ďaleko. Preto sa začal od neho vzďaľovať.

Andersen urobil presne to isté v roku 1837, keď vydal Malú morskú vílu, ktorá bola ešte oveľa priamejšia. Oba príbehy využívali jeho vlastné sebaprojekcie: postavy rozpoltené medzi dvoma svetmi túžiacimi po odsúdenej láske, ktorú nikdy nemôžu mať.

Pracovali nielen s témami sexuality, ale aj s otázkami rodovej identity. V 30. rokoch 19. storočia sa Andersen začal opisovať ako androgýnny. Bol to muž, ktorého sebaprojekcie boli vo veľkej miere ženské.

Andersenova Malá morská víla vôbec nie je rovnaká ako Disneyho verzia, ktorú poznáme dnes. Prečítajte si ju.

V pôvodnom príbehu Morská víla túži po princovej láske a zároveň po nesmrteľnosti. Uzavrie dohodu s morskou čarodejnicou: jej chvost sa premení na nohy, ale ona za to musí obetovať svoj hlas.

Ak získa princovu lásku, získa aj nesmrteľnosť. Ak si však princ vezme inú ženu, morská víla zomrie a premení sa na morskú penu.

A v každom prípade sa už nikdy nemôže vrátiť do mora. Samozrejme, princa očarí. On ju však dokáže vnímať iba ako úplne nesexuálnu a platonickú bytosť. Namiesto nej si vezme normálnu ľudskú princeznú. Na zásnubnej oslave morská víla sedí v zúfalstve a čaká na smrť.

Vtedy sa z mora vynorí jej päť sestier. Ostrihali si vlasy a dali ich morskej čarodejnici výmenou za nôž, ktorým môže morská víla zabiť princa. Ak jeho krvou pokvapká svoje nohy, získa späť svoj chvost. Morská víla to však nedokáže.

Nôž hodí do vody a sama sa rozpustí v morskej pene. Je to veľmi, veľmi málo zahalená verzia Andersenovho vlastného utrpenia po tom, čo ho Edvard odmietol a oženil sa so ženou. Andersen svoje turbulentné emócie rozhodne nezvládal dobre.

Stojím pri tomto fotogenickom mieste a premýšľam, koľko ľudského utrpenia, smútku a príbehov sa môže ukrývať v jednej jedinej soche.

BUBO loví zážitky po celom svete už viac ako tri desaťročia a práve toto sú momenty, ktoré máme na cestovaní najradšej. Nestačí si známu pamiatku iba odfotiť. Keď poznáte príbeh, ktorý sa za ňou ukrýva, pozeráte sa na ňu úplne inými očami.

A mimochodom, aj samotná socha Malej morskej víly má za sebou veľmi zaujímavý príbeh. Odhalená bola 23. augusta 1913 a vytvoril ju dánsky sochár Edvard Eriksen podľa Andersenovej rozprávky. Za jej vznikom stál Carl Jacobsen, syn zakladateľa pivovaru Carlsberg.

Keď v Kráľovskom divadle, kde sme boli pred chvíľou, videl balet Malá morská víla, príbeh ho natoľko nadchol, že sa rozhodol zaplatiť vytvorenie sochy. Zaujímavé je, že modelkou pre sochu mala byť Ellen Price, baletka, ktorá v predstavení tancovala Malú morskú vílu.

Ellen však odmietla pózovať nahá, a tak vznikla trochu netradičná kombinácia: tvár sochy je podľa Ellen Price, ale telo podľa sochárovej manželky Eline Eriksen. A vždy ma pobaví jedna otázka, ktorú mi raz pri výklade položil klient úplne trefne:

„A ten Jacobsen to prežil?"

V mesiacoch pred svadbou Edwarda a jeho snúbenice sa Andersen neustále pokúšal dostať medzi nich. Zašlo to až tak ďaleko, že pár zabezpečil, aby sa Andersen nemohol svadby zúčastniť.

Jeho posadnutosť Edvardom nikdy úplne nezmizla, ale od polovice 30. rokov začala postupne slabnúť. V 30. a 40. rokoch 19. storočia začal Hans Christian Andersen vydávať zbierky rozprávok, ktoré boli zámerne predávané ako rozprávky určené nielen dospelým, ale aj deťom.

V roku 1835, keď mal Andersen 29 rokov, vydal prvé zošitky s názvom Rozprávky rozprávané deťom. Prvý zošit vyšiel 8. mája 1835 a obsahoval Kresadlo, Malého Clausa a Veľkého Clausa, Princeznú na hrášku a Kvetiny malej Idy.

Ďalšie zošity priniesli napríklad Palculienku, Cestovného spoločníka, Malého neposlušného chlapca, neskôr Malú morskú vílu a Cisárove nové šaty.

Celá prvá zbierka vyšla postupne v rokoch 1835–1837. Stojím pri budove, kde vtedy býval. Farebný Nyhavn. Konkrétne býval na troch rôznych miestach. Jeho nyhavnský príbeh začína číslom 20. Červený dom aj s jeho plaketou na stene, na ktorú ukazujem. Tu sa prvýkrát preslávil.

Dôležité je, ako ich napísal. Andersen sa zámerne odklonil od vtedajšieho „učeného" literárneho štýlu. Chcel, aby jeho rozprávky zneli tak, akoby ich niekto rozprával nahlas dieťaťu. Dokonca sám vysvetľoval, že jazyk mal byť podobný bežnej reči, že rozprávky sú pre deti, ale mali by ich vedieť počúvať aj dospelí.

Andersen mal počas dospievania problémy s dyslexiou, no napriek tomu sa naučil čítať. Stále však zápasil s pravopisom a jeho rukopisy boli plné chýb. Našťastie ich jeho vydavatelia opravovali, ale nemenili jeho spôsob písania, ktorý sa veľmi približoval bežnej hovorovej reči. Práve vďaka tomu pôsobia jeho rozprávky dodnes prirodzene, sviežo, nadčasovo a ľudia si ich stále radi čítajú. 

Dospelý a dieťa nemuseli čítať úplne inú literatúru. Dieťa si mohlo užívať čarovný príbeh, zatiaľ čo dospelý v ňom mohol nájsť iróniu, spoločenskú kritiku, smútok alebo filozofickú myšlienku.

To ho vystavilo tvrdej literárnej kritike. A bola naozaj tvrdá. Jeho dánski kritici boli pomerne nemilosrdní a Andersen ich kritiku, ako zvyčajne, znášal veľmi zle. Rovnako dopadali aj jeho divadelné hry.

Napriek tomu mala jeho hra Lotto, ktorá podľa neskorších hodnotení rozhodne nepatrila medzi jeho najlepšie diela, v Kráľovskom divadle obrovský úspech a mnohé predstavenia boli úplne vypredané. Tento úspech stačil na to, aby Andersena povzbudil.

Napísal:

„Matka ma zdvihla na svojich pleciach, no teraz musím premýšľať, ako sa dostať ešte vyššie. Vpred, stále vpred, alebo radšej zomrieť, aby som mohol odletieť na inú hviezdu. Práve na to myslím neustále.“

Ako jeho sláva a bankový účet rástli, začal cestovať po svete a stretávať sa s bohatými a elitnými ľuďmi. A samozrejme, absolútne netušil, ako to všetko zvládnuť s akoukoľvek mierou pokory.

V roku 1843, keď zomrela Edwardova šesťročná dcéra, Andersen mu ponúkol takmer nulovú útechu a namiesto toho vo svojich listoch nariekal nad tým, že Edward zabudol na jeho narodeniny.

Netrvalo teda dlho a cieľom Andersenovej dusivej náklonnosti sa stal niekto iný. V roku 1840 stretol švédsku speváčku Jenny Lind. Obaja okamžite zistili, že majú veľa spoločného, a Andersen sa do nej okamžite zamiloval.

Doslova už po niekoľkých dňoch premýšľal o svadbe. Jenny bola prvou ženou v jeho živote, ktorá v ňom skutočne vyvolala niečo podobné sexuálnej túžbe.

Jenny ho však mala rada ako priateľa. Nebola doňho zamilovaná a dala mu to jasne najavo. Typicky pre Andersena však v rovnakom čase, keď naháňal Jenny, naháňal zároveň aj iného muža.

Breaking news: obloha je modrá. Andersen strávil 40. roky veľkými cestami po Európe a Blízkom východe, rozširoval svoju slávu a stretával sa s ďalšími slávnymi spisovateľmi, ako boli Victor Hugo a Alexandre Dumas. Počas života podnikol približne 30 zahraničných ciest a práve od roku 1840 sa začína jeho obdobie „veľkých ciest".

Najzaujímavejšia bola jeho cesta v rokoch 1840 – 1841, ktorá trvala takmer osem až deväť mesiacov. Vyrazil z Dánska v októbri 1840 a cestoval cez Nemecko, Rakúsko, Taliansko, Maltu, Grécko a Osmanskú ríšu.

Z Konštantínopolu sa potom vracal veľmi dobrodružnou cestou cez Čierne more a po Dunaji cez dnešné Bulharsko, Rumunsko, Srbsko a Maďarsko. Dnes si cestu do Grécka alebo Turecka predstavujeme ako pár hodín lietadlom.

Andersen však cestoval parníkmi, kočmi, dostavníkmi a pešo. Keď sa napríklad plavil z Grécka smerom na Smyrnu a Konštantínopol, zastihla loď silná búrka. Andersen sa dokonca bál, že zomrie.

V Aténach strávil približne mesiac a dostal sa aj na Akropolu. Zaujímavé je, že tam nebol iba obyčajným turistom, pohyboval sa medzi európskymi umelcami, architektmi a ľuďmi okolo dvora kráľa Otta.

Dokonca bol predstavený gréckemu kráľovi a kráľovnej. A potom prišiel Konštantínopol. Pre Andersena to bol vstup do sveta, ktorý dovtedy poznal najmä z kníh.

Navštívil bazár, Bospor, prešiel do ázijskej časti mesta, videl dervišov pri ich tanci a pozoroval úplne inú kultúru, než akú poznal zo severnej Európy. V Aténach Andersen dokonca rozprával spoločnosti svoje rozprávky, medzi nimi aj Malú morskú vílu.

Andersen sa rozhodol, že sa z Konštantínopolu nevráti jednoduchšou cestou cez Stredozemné more, ale preplaví sa cez Čierne more a potom po Dunaji. Lenže vtedajšie Bulharsko bolo v nepokojoch a Andersen sa reálne bál, či je táto cesta bezpečná.

Pri návrate ho navyše v Orșove na Dunaji zadržali v karanténe, pretože prichádzal z oblastí postihnutých morom.

Strávil tam niekoľko dní čakaním, kým mohol pokračovať ďalej. Andersen si z cesty neprinášal iba suveníry, ale všetko si zapisoval. V roku 1842 z toho vznikla jeho veľká cestopisná kniha Básnikov bazár.

A tá je zaujímavá tým, že Andersen v nej neopisuje iba pamiatky. Píše o ľuďoch, kultúrach, náboženstve, mestách, prírode, doprave, jedle, divadle aj vlastných pocitoch.

Aj naši sprievodcovia sa učia pozerať na krajinu podobne a to nielen cez pamiatky a dátumy, ale predovšetkým cez ľudí, príbehy, kultúru a súvislosti. Práve na to ich pripravujeme v BUBO Cestovateľskej akadémii.

Je to taký jeho romantický cestovateľský blog. Andersen cestovanie miloval natoľko, že jeho slávna veta „At rejse er at leve„ znamená „Cestovať znamená žiť." Pri jeho veľkej ceste na prelome rokov 1840 – 1841 však nastala zaujímavá situácia. Andersen vyrazil z Kodane na vlastné úspory, ktoré získal najmä z honoráru za svoje dielo Mulatten.

Peniaze mu však nestačili na celú plánovanú cestu. Dokonca ešte v Ríme nevedel, či sa vôbec dostane do Grécka a Konštantínopolu. Preto požiadal kráľa Christiana VIII. o ďalšiu finančnú podporu. Kráľ mu napokon vo februári 1841 schválil 600 rigsdalerov, vďaka čomu mohol pokračovať cez Grécko až do Osmanskej ríše.

Jeho sláva však stále rástla a začínala mu poriadne stúpať do hlavy, čím ešte viac nafukovala jeho už aj tak obrovské ego. Našťastie mu úspechy pomohli prekonať posadnutosť Jenny Lindovou a pochopil, že to možno bolo takto najlepšie, hoci mal vo svojom denníku poznačené, že ju miloval.

V Londýne bol doslova celebritou. Jeden novinový článok ho označil za jedného z najpozoruhodnejších a najzaujímavejších mužov svojej doby.

Andersen sa s Dickensom prvýkrát stretol v Londýne v júli 1847 na spoločenskom večierku u Lady Blessingtonovej. O rok neskôr sa presťahoval na Nyhavn 67. Tu Andersen strávil 17 rokov a pokračoval v písaní mnohých ďalších rozprávok, hoci svoje najväčšie hity mal už za sebou.

Stále však bol celebritou. Každopádne, Andersen už vtedy Dickensove knihy obdivoval a považoval ho za jedného z najväčších spisovateľov svojej doby. Keď sa konečne stretli, Andersen bol z neho úplne nadšený.

Dickens mu dokonca neskôr daroval svoje knihy s venovaním „Hans Christian Andersen – From his friend and admirer Charles Dickens". Andersen sa naňho veľmi upol. Nasledujúcich desať rokov si pravidelne dopisovali a Andersen Dickensa považoval za svojho veľkého priateľa a literárny vzor.

Potom prišiel rok 1857. Andersen sa po desiatich rokoch vrátil do Anglicka a Dickens ho pozval k sebe domov. Andersen bol nadšený, dokonca Dickensovi písal, že ho nesmierne teší predstava, že bude môcť patriť do jeho kruhu. Začalo sa to však veľmi zle, pretože Dickens práve prechádzal náročným rozvodom.

Andersen však mal podľa vlastných štandardov úplne iné očakávania. Bol zvyknutý na veľkolepú dánsku pohostinnosť, kde sa s hosťom zaobchádzalo ako s grófom. V Dickensovom dome bol príliš nevšímavý na to, aby pochopil, že s ním nebudú zaobchádzať rovnako.

Očakával, že mu budú prať oblečenie, a dokonca chcel, aby mu Dickensov najstarší syn jedného dňa oholil tvár. Jeho angličtina bola slabá, často nerozumel ostatným a mal zvláštne zvyky. Keď dostal zlú recenziu na svoju tvorbu, dokonca vyšiel na trávnik a rozplakal sa. Vo všeobecnosti bolo jeho správanie jednoducho nepríjemné.

Jediným členom rodiny, s ktorým si rozumel, bol päťročný Plorn, a rodina z toho postupne začínala byť unavená. Čerešničkou na záver bolo, že z plánovaného týždňa návštevy sa stalo päť týždňov. Dickens to potom vyriešil svojským anglickým humorom. Keď Andersen odišiel, na zrkadlo v jeho hosťovskej izbe napísal:

„Hans Andersen spal v tejto izbe päť týždňov, čo sa rodine zdalo ako VEČNOSŤ!“

Ale čo je na tom možno najkrajšie, Andersen o Dickensovi stále písal s obrovským obdivom. Počas návštevy si dokonca robil poznámky a neskôr z celého pobytu vytvoril cestopis Návšteva u Charlesa Dickensa v lete 1857, ktorý vyšiel v roku 1860. Dickensa o tom vôbec neinformoval. A tým sa ich priateľstvo prakticky skončilo.

Ich korešpondencia krátko po Andersenovej návšteve postupne utíchla. Dickens mu raz napísal a potom sa už s Andersenom nikdy nerozprával. Andersen sa následne ocitol v ešte hlbšej depresii.

Napísal:

„Som skľúčený. Prajem si zomrieť, a predsa nechcem žiť. Nechcem byť tu doma a zároveň viem, že nikde inde nebudem šťastný. Čo ma čaká? Prečo som sa vrátil?“

Ani depresívne obdobia však nedokázali zabrániť Andersenovi v tom, aby sa upol na nových mužov, ako napríklad na 21-ročného tanečníka, ktorého stretol v Paríži a s ktorým spoločne podnikol nádhernú cestu po Nemecku. Keď sa však ich cesty rozišli, depresia sa vrátila v plnej sile. Po stretoch s rôznymi ľuďmi sa dostal aj do verejných domov. Ale zakaždým, keď sa Andersen dostal k sexuálnej pracovníčke, jednoducho sa s ňou príjemne porozprával, zaplatil jej a odišiel. Tieto návštevy teda slúžili skôr ako inšpirácia pre jeho písanie než ako sexuálna skúsenosť.

Jeden z jeho kritikov, George Bronce, napísal:

„Nepoznám básnika, ktorého myseľ by bola viac oslobodená od rozdielov medzi mužským a ženským svetom a ktorého talent by sa menej dal zaradiť k jednému pohlaviu než Andersenov. Možno práve preto spočívala jeho sila v zobrazovaní detí, u ktorých ešte nie je vedomé chápanie sexuality výrazné. Celé tajomstvo spočíva v tom, že je jednoducho tým, čím je. Nie je šampiónom, ako mnohí naši veľkí spisovatelia. Nie je mysliteľom. Nie je nositeľom štandardu. Je jednoducho básnikom. Básnikom, ktorý je zároveň mužom aj ženou.“

Andersen sa ani v päťdesiatke neusadil. Takmer každý rok niekam cestoval. V roku 1859 napríklad podnikol veľkú cestu po Jutsku až na Skagen, z ktorej neskôr čerpal pri tvorbe Príbehu z dún. My sa na tomto mieste zastavujeme na skvelom zájazde pre rodiny s deťmi Dánsko z rozprávky.

V BUBO však radi ukazujeme, že Dánsko nie je iba Kodaň a Andersenove zastávky. Na našom zájazde Dánsko a Nórsko – Škandinávske kráľovstvá sa vydávame na sever Jutského polostrova, objavujeme Skagen, piesočné pláže Grenenu a prírodu, ktorá ukazuje úplne inú tvár Andersenovej rodnej krajiny.

V roku 1861 sa už po štvrtýkrát dostal do Ríma a počas tejto cesty sa spriatelil s nórskym spisovateľom Bjørnstjernem Bjørnsonom.

V rokoch 1862 – 1863 prišla jedna z jeho posledných veľkých ciest, Španielsko. Prešiel cez veľkú časť krajiny a dostal sa dokonca aj do severnej Afriky. Z cesty vznikla kniha V Španielsku. Hľadím na Nyhavn 18, posledný Andersenov domov.

V roku 1871 sa sem presťahoval ako 66-ročný muž. Už nebol tým chudobným chlapcom, ktorý kedysi prišiel do Kodane s veľkým snom. Teraz tu žil jeden z najslávnejších Dánov svojej doby. Zaujímavé je, že Andersen mal výrazný strach z toho, že by mohol byť pochovaný zaživa. A keďže sa bál, že ho niekto počas spánku vyhlási za mŕtveho, nechával pri posteli odkaz:

„Iba vyzerám, že som mŕtvy.“

Tiež v batožine vždy nosil lano pre prípad, že by v hoteli vypukol požiar, aby mohol uniknúť z okna. Ako starol, nielenže bol naďalej depresívny, ale začínal sa skutočne cítiť taký starý, aký v skutočnosti bol.

Počas niekoľkých rokov stratil motiváciu písať. Jedinou vecou, ktorej sa ešte dokázal venovať, bola jeho celoživotná láska k vystrihovaniu z papiera. Bol to talent, ktorý dnes trochu zatieňuje jeho literatúra, no bol fantastickým vystrihovačom z papiera.

Keď sa s niekým rozprával, často vytiahol nožnice a počas rozhovoru vytvoril celý obrázok. Robil to aj počas rozprávania príbehov a svoje výtvory často na konci rozprávky rozložil a ukázal poslucháčom. Jeho pečeň začínala zlyhávať. Bol unavený a slabý.

Astma mu sťažovala rozprávanie. Zdalo sa, že ho začína všetko a všetci otravovať. Koniec prišiel rýchlo, keď sa už raz začal. Hans Christian Andersen zomrel v spánku 4. augusta 1875 v dome svojho blízkeho priateľa Moritza Melchiora a jeho manželky Dorothey na Rolighed pri Kodani.

Keď sa 11. augusta konal jeho pohreb, prišli stovky ľudí vzdať hold veľkému dánskemu tvorcovi rozprávok. Mimochodom, veľmi mu záležalo na tom, ako sa naňho bude spomínať. Dokonca sa ešte počas svojho života aktívne zaujímal o vytvorenie svojho pamätníka. Účastníci pohrebu mu priniesli biele stuhy s nápisom:

„Nie si mŕtvy, hoci máš zatvorené oči. V srdciach detí žiješ navždy.“

Keď ho pochovávali, nechal po svojom boku miesta pre Edwarda Colina a jeho manželku Henriettu. Keď obaja o desať či dve desaťročia neskôr zomreli, boli pochovaní vedľa neho. Časom však boli telá Colinovcov premiestnené.

A ako zvyčajne, napokon zostal Andersen vo svojom hrobe sám. Na tomto mieste, na cintoríne Assistens Kirkegård, sa naša cesta po jeho stopách končí.

Jeho neuveriteľná schopnosť nasledovať svoje sny bez ohľadu na to, koľko poníženia ho to bude stáť, mu vyslúžila titul jedného z najprekladanejších spisovateľov vôbec. Jeho diela boli preložené do viac než 125 jazykov, napríklad do samojčiny či maorčiny.

Napísal približne 160 až 170 rozprávok a príbehov a pritom veľká časť jeho kariéry bola oveľa viac, než len o rozprávkach. Napísal romány, divadelné hry, básne, cestopisy a autobiografie.

Andersenove rozprávky sú súčasťou štandardných školských osnov v Číne od roku 1929. Jeho dátum narodenia, 2. apríl, sa na celom svete oslavuje ako Medzinárodný deň detskej knihy.

Existuje aj Hans Christian Andersen Award. Často sa jej hovorí „Nobelova cena detskej literatúry“. Človek, ktorý sa počas života nedokázal poriadne spojiť s inými ľuďmi, sa napokon spojil so srdcami ľudí po celom svete prostredníctvom príbehov, ktoré po ňom zostali.

Malá morská víla možno nikdy nezískala svoju nesmrteľnosť. Hans Christian Andersen ju však na konci svojho života rozhodne získal. Hoci zo všetkého najviac zúfalo túžil po láske a pozornosti.