Vypočujte si tento blog načítaný umelou inteligenciou.
Našli ste chybu? Kontaktujte nás.
Vtedy sa moci v krajine ujal nový kráľ Salmán ibn Abd al-Azíz a za korunného princa vymenoval v roku 2017 svojho syna Mohameda bin Salmana (MBS). Spoločnými silami začali pretvárať túto púštnu krajinu a Saudská Arábia sa po stáročiach izolácie konečne otvorila svetu a nám cestovateľom.
My v BUBO očakávame, že Saudská Arábia sa v blízkej budúcnosti právom zaradí medzi najvyhľadávanejšie destinácie. Nenechajte si ujsť možnosť byť aj teraz ešte stále medzi prvými. V najbližších riadkoch by sme vám radi predstavili históriu tejto krajiny a jej postupný prechod od jednej z najchudobnejších krajín sveta až po krajinu, kde vládne piesok a napriek tomu sa tam budú konať Ázijské zimné hry v roku 2029.
Najstaršie dejiny Arábie #
Saudská Arábia je najväčším štátom na Arabskom polostrove s rozlohou takmer 2 150 000 km2. Vďaka tejto rozlohe patrí tejto krajine 13. miesto na zozname krajín podľa veľkosti územia. Susedí s Jemenom, Ománom, Spojenými arabskými emirátmi, Katarom, Kuvajtom, Irakom a Jordánskom.
Geograficky a historicky môžeme územie Saudskej Arábie rozdeliť do troch častí. Prvou je v minulosti takmer neobývané vnútrozemie Nadžd, ktoré sa v staroveku nazývalo Arabia Deserta. Toto územie bolo riedko osídlené kočovnými kmeňmi - Beduínmi, ktorí prebývali v izolovaných oázach a živili sa chovom zvierat. Dnes práve v tejto časti leží hlavné mesto Saudskej Arábie - Rijád, kde žije takmer 8 miliónov obyvateľov.
Ďalšie dve časti tvoria dva pobrežné oblasti. Na východe pozdĺž Perzského zálivu je to územie al-Hasá, kde sa nachádza všetko bohatstvo krajiny v podobe najväčších ropných polí. Zaujímavosťou tejto oblasti je početná šíítska menšina, ktorá tu dodnes žije napriek tomu, že Saudská Arábia je považovaná za vedúcu krajinu sunnitského islamu vo svete.
Územie ležiace na západnej strane pobrežia je obklopené červeným morom a po stáročia je nazývané Hidžáz. Súčasťou tejto oblasti, ktorá bola kedysi samostatným kráľovstvom, sú dve najposvätnejšie miesta islamu - Mekka a Medina. Južná časť krajiny je pokrytá nehostinnou púšťou zvanou Rub al-Chálí. Tá však nie je prakticky vôbec obývaná pre nepriaznivé prírodné podmienky.
Územie dnešnej Saudskej Arábie bolo osídlené už pred vyše 4 000 rokmi pred naším letopočtom obyvateľstvom s neolitickou kultúrou z Mezopotámie. Od 3. tisícročia p.n.l. sa Arábia stala predmetom záujmu starovekých ríší v Mezopotámii a Egypte, pretože odtiaľto dovážali korenie a zaschnutú živicu v podobe kadidla a myrhy, ktoré sa používali pri náboženských obradoch, výrobe parfémov či v tradičnej medicíne danej doby.
V nasledujúcom období vzniklo na Arabskom polostrove niekoľko menších starovekých štátov ako napríklad kráľovstvo Lihjanovcov na území dnešného Hidžázu alebo neskoršie kráľovstvo Kinda v strednej časti Arábie.
Nabatejská civilizácia #
Najvýznamnejším štátom predislamského obdobia bolo však kráľovstvo Nabatejcov. Nabatejská civilizácia vzišla z nomádskych kmeňov, ktoré žili na juhu Arabského polostrova a niekedy v 5. storočí p.n.l. sa vydali smerom na sever a založili nabatejské kráľovstvo. Nabatejci počas svojho najväčšieho rozmachu obývali rozsiahle oblasti siahajúce od dnešnej južnej Sýrie cez terajšie Jordánsko po Hidžáz, teda západnú časť súčasnej Saudskej Arábie.
Medzi najúžasnejšie pamiatky, ktoré sa zachovali po tejto civilizácii, patrí jednoznačne skalné mesto Petra v Jordánsku, ktoré už roky rokúce obdivujú turisti z celého sveta ako jeden zo siedmich divov sveta. Menej slávna archeologická lokalita sa však nachádza aj na území západnej časti Saudskej Arábie pod názvom Hegra alebo Al-Hidžr. Nabatejské kráľovstvo tažilo zo svojej výhodnej polohy na križovatke hodvábnej cesty, ktorá viedla z východu na západ a Kadidlovej cesty, ktorá viedla z juhu na sever.
Nabatejci sa spočiatku živili prepadávaním týchto obchodných karaván a napádaním susedných krajín, až kým nepochopili potenciál možných ziskov práve z ochrany a zabezpečenia hladkého prechodu nehostinnou krajinou týchto obchodných karaván. Bolo nesmierne obtiažné ich vojensky zdolať, nakoľko dokázali žiť v nehostinných podmienkach bez prítomnosti vodných tokov. Nabatejci boli vynikajúci stavbári, ktorí veľmi obratne využívali všetky vedomosti a znalosti, ktoré získali pri obchodných stykoch s inými kultúrami, preto sa v ich stavbách odrážajú prvky helénskej a egyptskej architektúry.
Vďaka tomu môžeme ešte aj v dnešných dňoch obdivovať úžasné stavby, ktoré sa po nich zachovali. Nabatejci sa stali úspešnými obchodníkmi, ktorí zbohatli na monopolnom obchode s kadidlom a myrhou. Hlavná karavanná cesta Nabatejcov merala vyše 2 000 km a viedla z južnej Arábie až do prístavov Stredozemného mora. Pozdĺž cesty vystavali vojenské tábory a strážne veže, v ktorých sídlila stála vojenská posádka, ktorá zabezpečovala bezpečný prechod obchodníkov.
Vrchol nabatejskej civilizácie sa datuje k 1. storočiu nášho letopočtu. V tomto období si Rímska ríša začala postupne podmaňovať okolité krajiny a len vďaka nesmiernemu bohatstvu, ktorým si dokázali vykúpiť slobodu od rímskeho cisárara, sa Nabatejcom podarilo odolávať tlaku Rimanov. V roku 106 n.l. za vlády rímskeho cisára Trajana nakoniec Nabatejské kráľovstvo pripojili k Rímskej ríši a stalo sa provinciou známou ako Arabia Petraea.
Nebol to však úplný koniec Nabatejcov. Život Nabatejcov v Rimanmi ovládanej provincii pokojne pokračoval až do 3. storočia n.l. Práve v tomto období ale nastáva postupný úpadok tejto úžasnej civilizácie. Hlavnou príčinou bola preferencia obchodníkov využívať námornú dopravu, čím nabatejské karavanné obchodné cesty stratili na svojom význame, čo spôsobilo výpadok dovtedy obrovských príjmov nabatejcov.
Následné zemetrasenia, ktoré zničili mnoho nabatejských miest, už len dokonali dielo skazy. Po arabskom vpáde začiatkom 7. storočia n.l. sa postupne zhoršila bezpečnosť, hospodárstvo upadlo a zvyšky nabatejských osídlení boli napádané bojovnými beduínskymi kmeňmi. Množstvo Nabatejcov prešlo späť k nomádskemu spôsobu života a postupne sa rozptýlili medzi okolité národy.
Na Arabskom polostrove v drsných klimatických podmienkach spôsobenými nedostatkom vodných zrážok a neexistenciou vodných tokov boli základnou podmienkom stáleho osídlenia zdroje podzemnej vody. Izolovanosť týchto vodných zdrojov zapríčinila odlúčenosť jednotlivých beduínskych oázm a tým znemožnila vznik jednotnej sociálnej a politickej štruktúry.
Od nepamäti až po 20. storočie n.l. na území Saudskej Arábie prevládalo kočovné obyvateľstvo, ktoré bolo nositeľom rodových kmeňových vzťahov. Kočovný chov zvierat bol sprevádzaný primitívnym poľnohospodárstvom v týchto oázach .Opakujúce sa obdobia sucha viedli k presídleniu časti populácie do iných oblastí. Táto premenlivá situácia, kedy sa časť kmeňa usadila na mieste oáz a zvyšná časť pokračovala v kočovnom spôsobe život,a bola zdrojom neustálych púštnych konfliktov.
Na čele kmeňa stáli takzvaní šajchovia alebo šejkovia, ktorí boli považovaní za náčelníkov. Šejkovia museli byť múdri, vážení a všetkými rešpektovaní a museli byť schopní riešiť spory medzi obyvateľmi svojho kmeňa. Takisto sa v tomto období používal aj výraz emír, čo bol titul akéhosi arabského kniežaťa, ktorý plnil úlohu vysokého hodnostára, vojenského veliteľa alebo takisto náčelníka kmeňa.
Zatiaľ čo kresťanstvo sa v počiatkoch od narodenia Ježiša Krista šírilo slovom, Mohamed a jeho nasledovníci začali šíriť islam mečom a krvou.
Zrod islamského náboženstva #
Písal sa rok 570 n.l., keď sa v Mekke, meste ležiacom na území dnešnej Saudskej Arábie, narodil budúci prorok a zakladateľ najmladšieho monoteistického náboženstva islamu - Mohamed. Ten pochádzal z rodu Banú Hášim, patriaceho k váženému mekkánskemu kmeňu Kurajšovcov, ktorý patril k tamojšej obchodnej oligarchii. Mekka bola dôležitým pútnickým miestom už pred vznikom islamu a zároveň ležala na obchodnej trase, čo bol hlavný zdroj bohatstva tamojšieho obyvateľstva. Mohamed sa už v mladom veku stal sirotou a neskôr vyrastal u svojho strýka Abu Táliba.
Mohamedovi sa zjavil Boh (Alláh), keď mal 40 rokov, prostredníctvom archanjela Gabriela. V dobe, keď začal Mohamed hlásať vieru v jedného jediného Boha vyznávali kmene žijúce na arabskom polostrove polyteizmus, teda mnohobožstvo. To bol aj hlavný dôvod, pre ktorý musel v roku 622 n.l. opustiť so svojimi najbližšími Mekku a bol nútený presídliť do oázy Jathrib ležiacej severne od Mekky. Dnes túto oázu poznáme pod jej známejším názvom Medina alebo prorokovo mesto.
Ide zároveň o miesto posledného odpočinku proroka Mohameda v tamojšej mešite. Kmeň Kurajšovcov sa totižto obával, že by nástupom viery v jedného jediného Boha prišiel o ohromné príjmy, ktoré prinášali pútnici z celého sveta do Mekky. Vždy sa tak pousmejem pri myšlienke, ako by asi Kurajšovci reagovali, keby tušili, čo sa stane s Mekkou s nástupom islamu, kde ročne prichádzajú desiatky miliónov putníkov. Každopádne, Mohamed strávil dlhých 10 rokov vo vyhnanstve v Medine, počas ktorých mu Boh predával nové učenie a práve počas jeho pôsobenia v Medine vznikol islam ako taký.
Dôvod, pre ktorý ho obyvatelia Jathribu prijali medzi seba, bol ten, že časť obyvateľstva tejto oázy patrila k židovskej komunite, a tak pre nich nebola predstava monoteizmu - viery v jedného Boha - úplne cudzia. Mohamed si postupom času získaval na svoju stranu stále viac a viac okolitých kmeňov, a tak bolo len otázkou času, kedy sa mu podarí víťazoslávne navrátiť do jeho rodného mesta.
Rozhodujúca bitka o Mekku sa mala odohrať koncom roku 629 alebo začiatkom roku 630 a Mohamedovi sa tak po dlhých rokoch a takmer bez boja podarilo dobiť späť svoje rodné mesto. Týmto víťazstvom Mohamed započal proces zjednocovania arabských kmeňov pod novým náboženstvom, ktorý vyznával vieru v jediného Boha. Po stáročia kmene obývajúce Arabský polostrov medzi sebou bojovali, prepádávali a vraždili sa navzájom, čo spôsobovalo prirodzenú reguláciu obyvateľstva.
Nastolenie islamu ako zjednocovacieho prvku týchto kmeňov malo za následok zvýšenie populácie, ktorú chudobný Arabský polostrov nebol schopný uživiť. Jediným riešením tak ostávala územná expanzia. Zatiaľ čo kresťanstvo sa v počiatkoch od narodenia Ježisa Krista šírilo slovom, Mohamed a jeho následovníci začali šíriť islam mečom a krvou.
Expanzia islamu a moslimsko-arabské dynastie #
Keď v roku 632 n.l. Mohamed zomrel v Medine, nové náboženstvo sa postupne začalo rozširovať na veľkú časť Arabského polostrova. Zatiaľ čo Medina sa stala hlavným mestom raného arabsko-islamského štátu až do roku 661, kým sa ňou nestal sýrsky Damašk, Mekka sa stala duchovným centrom islamu a je ním až do dnešných dní. Mohamed nezanechal po sebe žiadneho mužského potomka a takisto neurčil počas svojho života svojho následnovníka, čo spôsobilo už v ranom štádiu islamu schizmu alebo rozkol v náboženskej obci.
Po Mohamedovej smrti sa vytvorili dva hlavné islamské vetvy, ktoré dnes poznáme pod pojmami sunniti a šiiti. Šiiti verili, že Mohamedovým následovníkom sa môže stať len niekto s priamou pokrvnou líniou proroka a vyhlasovali, že nástupníctvo by malo pripadnúť Mohamedovmu bratrancovi a zároveň zaťovi v podobe Aliho, ktorý sa oženil s prorokovou dcérou Fatimou. Na druhej strane stáli sunniti, ktorí si spomedzi najbližších Mohamedových druhov vybrali vodcu - kalifa - následníka proroka Mohameda, ktorým sa stal Mohamedov blízky priateľ a svokor Abú Bakr.
Abú Bakr tak prevzal vedenie náboženskej obce a stal sa tak stal prvým kalifom moslimov. Abú Bakr za svojho života ovládol väčšinu arabského polostrova a druhý chalif v poradí, Umar ibn al-Chattáb, zahájil expanziu do susedných krajín. Arabské vojská udreli na byzantskú Sýriu, kde v roku 636 porazili byzantskú armádu na rieke Jarmuk a takisto sa im podarilo ovládnuť dnešný Irak. V roku 639 dobyili byzantský Egypt a do polovice 7. storočia siahalo ich územie po hranice Indie. Do konca 7. storočia n.l. arabsko-moslimské vojská ovládli veľkú časť severnej Afriky.
V roku 711 prekročili berbersko-arabské vojská Stredozemné more a vylodením na Gibraltári započali expanziu európskeho kontinentu. Moslimom sa podarilo udržať si vplyv a územie na európskom kontinente až do roku 1492, keď padla posledná bašta moslimov - Granada. Zároveň prebiehal mocenský boj medzi prorokovými následovníkmi. V Medine bol zavreždený tretí kalif Usmán a 4. kalifom sa konečne stal Mohamedov bratranec a zať Ali. Ten sa síce tešil podpore či už z Mekky alebo Mediny, ale takisto musel čeliť opozícii z niekoľkých strán.
Hlavným nepriateľom Aliho a pomstiteľom Usmanovej vraždy sa stala dynastia Umajjovcov. Po tom, čo bol samotný Ali a takisto aj jeho syn Husajn zavreždený, došlo k definitívnej schizme a rozdeleniu moslimov na dve hlavné vetvy. Umajjovci sa tak stali prvou skutočnou vládnucou dynastiou nad novovzniknutými územiami a následne presunuli hlavné mesto svojej riše do sýrskeho Damašku. Následná vnútorná kríza Umajjovskej ríše a povstanie riadené príslušníkmi rodu Abbásovcov, ktorí svoj pôvod odvodzovali od Mohamedovho strýka Abbás ibn Abd al-Muttalíba. spôsobila zrútenie Umajjovskej ríše.
Vlády sa zmocnila dynastia Abbásovcov, ktorí preniesli hlavné mesto ríše do Bagdadu ,ktorý sa stal strediskom arabsko-islamského štátu až do roku 1258, keď Mongoli vpadli na ich územie a vypálili toto mesto. Od tej doby Mekka a Medina zostávali už len duchovnými strediskami islamu a ich politický význam spočíval v tom, že dodávali lesk tomu moslimskému panovníkovi, ktorý bol zároveň strážcom najsvätejších miest. V prvej polovici 10 .storočia sa západná časť dnešnej Saudskej Arábie vrátane Mekky a Mediny stala súčasťou fátimovkého kalifátu.
Táto šiitska dynastia, ktorá odvodzovala svoj pôvod od potomkov Mohamedovej dcéry Fatimy a jej manžela Aliho, sa stala ochrancom svätých miest až do roku 1171, keď boli zvrhnutí Saladinom, zakladateľom dynastie Ajjubovcov, ktorý bol kurdského pôvodu. Saladin sa v neskoršom období vyznamenal pri križiackých výpravach, keď sa mu podarilo v roku 1187 dobyť Jeruzalem. Od počiatku 13. storočia až do roku 1925 s malými prestávkami vládla v Mekke a Medine hášimovská dynastia.
Tejto dynastii sa nikdy nepodarilo dlhodobo vládnuť nad Arabskou ríšou, ale po stáročia zostávali ako vazali iných mocností ochrancovia najsvätejších miest islamu. V roku 1516 sa osmanskému sultánovi Selimovi I. podarilo okrem územia dnešnej Sýrie a Egyptu ovládnuť aj západnú časť Saudskej Arábie - Hidžáz a Osmanskí Turci vládli tomuto územiu až do konca prvej svetovej vojny.
Vznik prvého saudského štátu a nástup wahhábizmu #
V polovici 18.storočia sa vo vnútrozemskej časti Saudskej Arábie v Nadžd začalo rozvíjať reformistické náboženské hnutie wahhábizmus, pomenované po jeho zakladateľovi Mohamedovi ibn Abd al-Wahhábovi. Toto hnutie vzniklo ako reakcia na morálny úpadok obyvateľov Arábie. Wahhábovci odmietali zvyky z predislamských čias a takisto aj neskoršie novátorské praktiky. Abd al-Wahhábovo učenie bolo charakterizované ako puritánske a tradicionalistické.
Vyžadovali prísny monoteizmus a návrat do ranej éry islamského náboženstva. Jediným zdrojom ich doktríny bola posvätná kniha islamu - Korán a Sunna, čo v preklade z arabštiny znamená zvyk alebo tradícia. Veľmi skoro sa ukázalo po prorokovej smrti, že Korán sám o sebe síce obsahuje množstvo pravidiel, ale tie majú obvykle formu skôr doporučenia, a tak sa nemohol Korán stať jediným právnym prameňom v novorodiacom sa teokratickom štáte. Prirodzeným riešením sa stala Sunna. Ide o písomný súbor Mohamedových výrokov a činov počas jeho života, ktorý má dopomôcť moslimom žiť v súlade s Bohom.
Wahhábisti trvali na predstave, že pôvodná vznešenosť islámu by mohla byť znovu získaná, ak by sa moslimská komunita vrátila k princípom, ktoré trvali počas prorokovho života. Wahhábistické hnutie odmietalo kult svätých, zakazovalo fajčenie, hudbu a spev, výzdobu mešít či nosenie šperkov u mužov a neštítili sa ani zničiť hrobky mnohých svätcov vrátane hrobov členov Mohamedovej rodiny. Hlavná požiadavka wahhábistov, návrat k starému a prostému spôsobu života, si získaval podporu hlavne drobných a chudobných roľníkov. Keď sa ako sudca v Rijáde pokúsil Mohamed ibn Abd al-Wahháb túto svoju interpretáciu islamu uskutočniť v praxi, stal sa vyhnancom a musel sa uchýliť do 30 kilometrov vzdialenej oázy Diriyah, kde ho v roku 1744 prijal miestny vodca-šajch (šejk) Mohamed ibn Saúd.
Napriek tomu, že jeho prísne učenie bolo zo začiatku odmietnuté mnohými najvýznamnejšími moslimskými učencami tej doby ibn Abd al-Wahháb, uzatvoril s Mohamedom ibn Saúdom nábožensko-politický pakt a spoločne položili základy budúceho saudského štátu. Týmto paktom zároveň zahájili spoločnú dohodu o zdieľaní moci medzi ich rodinami, ktoré v Saudskej Arábii trvá dodnes.
Potomkovia Mohameda ibn Saúda postupne ovládli celý Arabský polostrov a stali sa tak priamou hrozbou osmanského sultána, ktorý požiadal o pomoc egyptského pašu Mohameda Alího,ktorého vojsko sa v roku 1811 vylodilo v Hidžáze. Egypťania svojou taktickou prevahou a využíváním medzikmeňových rozporov spôsobili wahhábistom sériu porážok a v roku 1818 po dobytí a zničení mestečka Diriyah ich donútili uznať zvrchovanosť osmanského sultána a museli sa vzdať väčšiny dobytých území.
O niekoľko rokov neskôr došlo k pokusu o obnovenie saudského štátu pod vedením emíra Turkího, ktorému sa podarilo na istú dobu opäť ustanoviť vládu Saudov v Nadžd. Po rokoch ustavičných bojov medzi Saudmi a kmeňom Rašídovcov, ktorí boli spojencami Osmanskej ríše a sídlili v oáze Hail na sever od Rijádu, nakoniec zlyhal druhý pokus o vytvorenie saudského štátu.
Tvárou v tvár oveľa väčšej a lepšie vybavenej armáde bol vtedajší saudský šajch Abdulrahman bin Faisal al-Saud nútený priznať porážku a v roku 1891 ušiel spolu so svojou rodinou do Kuvajtu, kde zostali až do roku 1902. Spolu s ním bol aj jeho 16-ročný syn Abdulaziz, ktorý v budúcnosti zohrá výraznú rolu pri formovaní modernej Saudskej Arábie.
Na prelome 19. a 20. storočia prežíval Arabský polostrov hlbokú hospodársku a sociálnu krízu. Otvorenie Suezského prieplavu a rozvoj parných lodí zasadil tažkú ranu karavannému obchodu, čo nevyhnutne spôsobilo úbytok príjmov pre miestne beduínske kmene. Zhoršenie ich finančnej situácie podnietilo novú vlnu medzikmeňových vojen. Arabský polostrov sa takisto dostával pod drobnohľad svetových veľmocí. Nemecko sa usilovalo o upevňovanie vzťahov s Osmanskou ríšou, čím chceli oslabiť svojho najväčšieho konkurenta v boji o svetovládu - Veľkú Britániu.
Aby Británia posilnila svoju pozíciu v Perzskom zálive, podporovala kuvajtského šajcha proti koalícii kmeňa Rašidovcov a Osmanskej ríše. Briti tak v roku 1901 finančne podporili a vojensky vyzbrojili malý wahhábistický oddiel, ktorý sa pod vedením Abdul azíza ibn ar-Rahmána (v neskoršom období ho svet poznal pod prezývkou Ibn Saud) odvážným nočným prepadom v januári roku 1902 zmocnil Rijádu. Neskôr pomocou kuvajtských strelcov porazil rášidovské vojská a ovládol celý Nadžd.
Pri upevňovaní svojho postavenia v Nadž sa mohol Ibn Saud oprieť o podporu usadlého obyvateľstva oáz a drobných miest, ktoré boli unavené neustálymi medzikmeňovými rozpormi. K ďalšej územnej expanzii sa pripravoval vytvorením primitívnej formy štátnej organizácie a stálych ozbrojených síl. Ibn Saud tak začal vytvárať nábožensko-vojenské oddiely zvané Ichwán teda Bratstvo. Pod heslom zväzok islamu je silnejší ako zväzok kmeňa, boli Beduíni usadzovaní v poľnohospodárskych kolóniach zvaných hidžra.
Beduíni tak začali byť pripútavaní k pôde a v prípade potreby tvorili základ budúceho saudskoarabského vojska. V priebehu 1. svetovej vojny tak Ibn Saud pomocou ichwánu zlomil odpor nepriateľských kmeňov a rozšíril svoje územie na veľkú časť arabského polostrova.
Víťazstvo Saudov nad Hášimovcami a vznik modernej Saudskej Arábie #
Keď v roku 1914 Británia vstúpila do 1. svetovej vojny proti Osmanskej ríši, usilovala sa získať na svoju stranu jednotlivých náčelníkov Arabského polostrova. Jej politika však nebola jednotne riadená, a tak došlo k situácii, keď časť britského vedenia podporovala vznik veľkého arabského štátu pod vedením hášimovskej dynastie vládnucej v Hidžáze a na druhej strane stála saudská dynastia vládnuca v Nadž. V roku 1915 Ibn Saud podpísal s Britmi dohodu, kde de facto súhlasil s britským protektorátom výmenou za pravidelné finančné subvencie a dodávky zbraní.
Keď hášimovské vojská s podporou Angličanov zlomili odpor osmanských posádok v Hidžáze a neskôr sa zmocnili dôležitého strategického prístavu v Akabe, bolo len otázkou času, kedy definitívne padne moc Osmanskej ríše nad Arabským polostrovom. V roku 1918 vstúpili hášimovské vojská víťazoslávne do Damašku, a tým ukončili niekoľko storočí trvajúcu nadvládu Osmanov nad týmto územím. Na druhej strane Ibn Saud veľmi nezasahoval do bojov proti Osmanom a sám mal čo robiť, aby potlačil kmeňovú vzburu a sústreďoval vojenskú silu pre budúcu vojnu proti Hášimovcom.
V roku 1921 sa Ibn Saud nechal prehlásiť najvyššími wahhabistickými duchovnými za sultána Nadžu a pripojených území. Britom dokonale vyhovovala rozdrobenosť, ktorá panovala v danej dobe na Arabskom polostrove a určite nemali záujem na vytvorení jednotného arabského štátu napriek daným sľubom. V roku 1924 sa hidžázsky šarif Husajn dopustil osudovej chyby, keď sám seba prehlásil novým kalifom islamského sveta. To vyvolalo obrovskú vlnu nevôle v celom moslimskom svete, ktorý Husajna považoval za bábku v britských rukách.
Ďalšie zaujímavé blogy zo Saudskej Arábie:
- Džidda - brána do Mekky
- Mekka - púť do posvätného mesta moslimov
- Ibn Battuta - najväčší moslimský cestovateľ
- Sunniti vs šiiti
- Islam z prvej ruky - všetko čo o ňom potrebujete vedieť
- Ramadán na vlastnej koži - ako to vyzerá
Následné zhromaždenie wahhabistických duchovných a kmeňových predstaviteľov rozhodlo o zahájení vojny proti hášimovskej dynastii, ktorá ovládala Mekku a Medinu. Po nevyhnutných prípravach vtrhli wahhábisti do Hidžázu a veľmi rýchlo sa im podarilo postupovať a následne dobyť Mekku. Po ročnom obliehaní Mediny sa nakoniec hášimovský šarif rozhodol utiecť do exilu a Ibn Saud sa tak prehlásil kráľom Hidžázu, Nadžu a priľahlých území.
Po dobytí Mekky a Mediny uzavrela Británia novú zmluvu, ktorá formálne uznala Ibn Saudove kráľovstvo výmenou za uznanie britského protektorátu na Arabskom polostrove. Pozícia Ibn Sauda by bola ďaleko obtiažnejšia, keby Briti v danej dobe tušili, že na území budúcej Saudskej Arábie sa onedlho nájdu jedny z najväčších zásob ropy na svete. Zavŕšením celého procesu vzniku modernej Saudskej Arábie bolo dňa 23. septembra 1932 podpísanie dekrétu o zjednotení časti arabského kráľovstva, ktoré dostalo názov Saudská Arábia.
Dá sa to nazvať stručnou historickou príručkou? Verte, že Saudská Arábia ponúka oveľa viac a keďže sa otvorila svetu, jej krásy môže obdivovať čoraz viac turistov. Vidíme sa v Saudskej Arábii s BUBO!
Tak toto bol blog z Cestovateľského magazínu BUBO. Pri vzniku našej firmy sme sa rozhodli rozvíjať slovenské cestovateľstvo združujeme najscestovanejších a máme ambíciu aby naše blogy dodávali cestovateľom kvalitnejšie informácie. Ja som síce iba hlasom umelej inteligencie, no ak sa vám tento blog páčil či konkrétny detail ako napríklad zafarbenie môjho hlasu, dajte vedieť svojim známym. Naše blogy viete odoberať, stačí kliknúť na autora. Živých cestovateľov môžete počuť v našom podcaste Uchom po mape. Do skorého počutia. Ahoj!