Cestovatelia, ktorí navštívili zakázanú Mekku

Keď som bol v roku 2018 v Saudskej Arábii, do mesta Medina bol vstup zakázaný. Oáza, kam sa uchýlil prorok Mohamed, keď utekal z Mekky, ma extrémne lákala, ale neodvážil som sa sem. Na jar 2024 som však do Mediny vstúpil. Dnes sa už dá bývať aj v hoteloch s výhľadom na Prorokovu mešitu, druhú najdôležitejšiu mešitu v celom dvojmiliardovom islamskom svete.

Náš arabista a šéf produkcie Tomáš Hušek v rokoch 2019 a 2022 ešte býval v hoteloch na periférii Mediny. Dnes viete bývať v absolútnom centre v v kruhovej oblasti Al Haram (Zakázaná oblasť). Saudská Arábia sa pod taktovkou korunného princa menom Mohamed bin Salmán (známy najmä pod iniciálami MBS) extrémne rýchlo vyvíja, mení a napreduje.

Mekka je však pre cudzincov stále zakázaná. Tu sa žiaden progres nečrtá.

Pre moslimov je Mekka stredom vesmíru, ktorý sa točí okolo posvätného čierneho kameňa Kaaba. Ten tu bol dlhé stáročia a tisícročia pred narodením proroka Mohameda.  

Kaabu (či Ka'bu) vraj založil prvý človek Adam, po potope sveta bola zničená a opäť ju obnovil otec monoteizmu - Abrahám. Ľudia sa na tomto mieste modlia vyše štyritisíc rokov. Možno od čias, kedy započalo niečo, čo nazývame civilizácia a kultúra. Čosi nás sem do Mekky láka, sme tu akosi bližšie k Bohu.

Keď prorok Mohamed dobyl Mekku (bez boja), pristúpil ku Ka'be a zničil sošky bôžikov, ktorí sa okolo Ka'by v siedmom storočí hromadili. Očistil Ka'bu a venoval ju jedinému bohovi. Tomu istému, ktorého vyznával Abrahám či Ježiš a ktorého vyznával aj on, Mohamed. Jedinému bohu sveta - Diovi, Jahvemu, Alahovi.

Mohamed a hlavne jeho potomkovia vystavali okolo čiernej kocky mešitu, ktorú Mohamed nazval Al Haram – Zakázaná. Odvtedy Ka'bu mnoho nemoslimov nenavštívilo.

Stojím v Dammame, na východe Saudskej Arábie, pri Perzskom zálive a pozerám sa na architektonický skvost, budovu Ithra. Najziskovejšia spoločnosť sveta, Aramco, ktorej budova patrí, v nej organizuje aj rôzne kultúrne podujatia a vydáva tu umelecké a historické diela. Práve tu som sa dočítal o západniaroch v Mekke. Prečítal som si ich príbehy a rád sa s vami o ne, ale aj o niektoré moje skúsenosti, podelím.

Dvadsaťpäť ľudí za 430 rokov naozaj nie je veľa. A do 16. storočia sa o návšteve západniarov nepíše nič. Mekka – hoci považovaná za stred Vesmíru – ležala totiž značne odruky a cesta sem bola vždy skôr púťou – nevyspytateľná, nebezpečná, plná prekvapení. Sucho a nedostatok vody dokázal mnohých zabiť, k tomu púštne búrky, lúpežníci prepadávajúci karavány...

Tieto texty sú extrémne zaujímavé, veď hovoria o našich európskych predsudkoch. Vo svojich blogoch o cestovateľoch píšem o najväčšom cestovateľovi sveta menom Ibn Battúta, ktorého púť do Mekky nakopla k ostatným objavom.

Úžasný človek, ktorého National Geographic hodnotí ako väčšieho cestovateľa, než bol Marco Polo. Ibn Battúta bol však moslim. V mojom blogu o ňom nájdete aj mapy ciest, na ktorých prešiel pešo, na somárikovi či ťavách trikrát okolo sveta.

Tento blog je o západných cestovateľoch. Medzi návštevníkov, o ktorých Aramco hovorí, patrili: renesančný turista, anglický vojnový zajatec, portugalský špión, taliansky dezertér, švajčiarsky učenec, rakúsky Žid (narodil sa v poľskom - dnes ukrajinskom - Ľvove), ktorý sa po konverzii na islam stal splnomocneným veľvyslancom Pakistanu pri OSN. Sled uzatvára známy britský cestovateľ Sir Richard Burton.

Týchto mužov ťahala do Mekky túžba bádať, ten červík poznania. Niektorí hľadali slávu, niektorí dobrodružstvo... Ale všetci sa úprimne zaujímali o islam a bez ohľadu na pôvodný motív sa všetci zvyčajne vrátili dojatí tým, čo videli a zažili.

Ako prvý známy Európan vstúpil do Mekky Talian Ludovico de Varthema, súčasník Vasca da Gamu a Leonarda da Vinciho. O jeho ranom živote a vzdelaní nie je známe nič okrem toho, že sa narodil okolo roku 1465 a, ako naznačuje predslov k jeho knihe plavieb, cítil zvedavosť a lásku k dobrodružstvu typickú pre renesančného človeka.

Bol to dobrodruh, ktorý vo svojej knihe píše, že nemá rád teóriu ani domnienky, chce pochopiť veci a vidieť ich na vlastné oči. Raz vidieť je viac než tisíckrát počuť. Absolútne s ním súhlasím.

Takto znejú prvé riadky z Ludovicovej cesty: „Rozhodol som sa osobne a na vlastné oči pokúsiť sa zistiť situáciu miest, vlastnosti národov, rozmanitosť zvierat, odrody ovocných a voňavých stromov Egypta, Sýrie, Arábie Felix, púšte, Perzie, Indie a Etiópie, dobre si pamätajúc, že ​​svedectvo jedného očitého svedka má hodnotu viac než desať slov."

V roku 1500 sa De Varthema plavil z Benátok do Alexandrie. Po krátkom pobyte v Káhire pokračoval pozdĺž pobrežia do Bejrútu a napokon sa dostal do Damasku, kde strávil dva roky štúdiom arabčiny. 8. apríla 1503 sa v prestrojení za Sýrčana pripojil k pútnickej karaváne smerujúcej do Mekky.

Bola to trýznivá cesta – veľa pútnikov cestou zahynulo – ale keď sa karavána dostala do Mekky, na De Varthemu urobila veľký dojem. Zistil, že trhy sú preplnené luxusným tovarom z Východu – hodvábom, šperkami, korením, kadidlom a myrhou, domy v Mekke prirovnáva k domom v jeho rodnom Taliansku a posvätnú mešitu, ktorá obkolesuje Ka'bu, ku Koloseu.

Bol tiež ohromený obrovským zástupom pútnikov – moslimov z Etiópie, Indie, Perzie, Egypta a Sýrie. „Naozaj som nikdy nevidel toľko ľudí zhromaždených na jednom mieste ako počas dvadsiatich dní, čo som strávil v Mekke.“

V tomto je Mekka naozaj výnimočná a mixom národností prekonáva aj najväčšie šiítske mešity. Na púťach v irackom meste Karbala sa počas Ašury a Arbaínu (fotografie nájdete v mojom blogu: Unikátne cestovanie, rituály ) zíde ešte viac ľudí, no tam mi chýbala tá neuveriteľná zmeska. A vidím, ako práve tieto dlho podceňované národy idú v poslednej dobe ekonomicky závratne hore.

De Varthema poskytuje tiež ako prvý opis obradov púte v západnom jazyku. Opisuje Ka'bu s jej brokátom kiswa. Mnoho ľudí si myslí, že Ka'ba je čierny kameň, ale Ka'ba je budova, ktorá je zahalená brokátom, ktorý raz do roka menia.

Taktiež opisuje tawaf, sedem okruhov okolo Ka'by, všíma si bozkávanie Čierneho kameňa a komentuje brakickú chuť vody z posvätnej studne Zamzam. Ja som pil Zamzam opakovane a žiadnu príchuť som nepocítil. V päťlitrových baleniach si Zamzam (po predložení pasu a elektronických víz) kúpite aj na letisku v Džidde - v meste, ktoré je aj dnes vstupnou bránou do Mekky.

De Varthema tiež kategoricky vyvracia rozšírenú stredovekú predstavu, že Mohamedova hrobka je v Mekke (je v Medine), a odmieta ako nezmysel stredovekú európsku legendu, že Ka'ba visí vo vzduchu na magnetoch.

Opisuje, že videl dvoch jednorožcov – možno oryxa (priamorožca), antilopu... – uviazaných na nádvorí posvätnej mešity. „Starší je tvarovaný ako žriebä... a na čele má roh, ktorý je dlhý asi tri lakte... Kôň a jeho hlava sa podobá na jeleňa... Jeho nohy sú štíhle a chudé ako koza.“

Po návšteve Mekky sa De Varthema pripojil ku karavane do Adenu, kde bol uväznený ako portugalský špión a prepustený na slobodu po intervencii sultánovej manželky (vďaka tomu čítate jeho príbeh). Následne veľa cestoval po Jemene (ako prvý Európan).

Ja som prešiel z Jemenu do Ománu na unikátnej expedícii v roku 2007. V roku 2024 som bol v Saudskej Arábii na hraniciach s Jemenom, išiel som v marci z mesta Jazan (Džazán). A ďalšia výprava v apríli a máji smerovala na jemenský ostrov Sokotra. Najviac si však vážim výpravu z roku 2007.

Nakoniec sa Ludovico de Varthema po oboplávaní Afriky vrátil do Európy, kde v roku 1517 zomrel v Ríme. Práve v ten rok osmanskí Turci dobyli Egypt, kde následne vládli 281 rokov. V Mekke vládli oveľa dlhšie, a preto vám odporúčam v Istanbule navštíviť v paláci Topkapi (sarayi) múzeum proroka Mohameda. A trvalo dlhých 170 rokov, kým Mekku opísal ďalší Európan.

Stojím so svojim synom v centre Lausanne, kam sa tridsať rokov pravidelne vraciam. V meste žijú od roku 1968 teta Eva a Zuzka so svojimi rodinami a môj syn tu študuje na vysokej škole. Pred touto návštevou som im volal, aby mi zistili čo najviac o rodákovi Johannovi Burckhardtovi, ktorý sa tu narodil v roku 1784.

Bol z bohatej rodiny a rozhodol sa študovať arabistiku. „Chcem napísať o tomto cestovateľovi blog, fascinuje ma, čo dokázal,“ vysvetľujem im. Inak, počuli ste už o tomto cestovateľovi? Okrem Mekky pre nás v Jordánsku objavil úžasnú Petru a najkrajší chrám Egypta - Abu Simbel. Neuveriteľné!

Zomrel v Káhire z vyčerpania a choroby, keď mal iba 32 rokov. Často čítam o cestovateľoch, ktorí tropické choroby nerozchodili. Vtedy som vďačný, že žijem a môžem tie znalosti kumulovať a dávať si dokopy mozaiku sveta. Mekka je jednou z dôležitých častí svetového puzzle. Bez nej to nejde skompletizovať.

Burckhardt strávil v Mekke tri mesiace a zmapoval mesto dôkladne. Zároveň pozbieral informácie od širokej škály informátorov o prakticky neznámych južných a východných častiach Arabského polostrova. Musím povedať, že ich aj dnes väčšina cestovateľov vynecháva. Ja som tieto časti prešiel na svojich cestách najväčším polostrovom sveta.

V roku 2018 som si na juh netrúfol, Saudská Arábia bojovala s Jemenom a v južných mestách útočili aj teroristi. V roku 2024 som však už prešiel aj poslednú z trinástich saudských provincií. Juh je celkom iný a podobal sa mi na Jemen. Horami, jedlom, chlebom, ale aj kamennou architektúrou mestečiek.

Po návšteve Mekky pokračoval Burckhardt do Mediny, kde zostal ďalšie tri mesiace a nazbieral množstvo cenných informácií. Bol však už veľmi chorý a vrátil sa do Káhiry, kde v roku 1817 zomrel.

Najznámejším západným cestovateľom do Arábie bol, samozrejme, Sir Richard Burton, ktorý sa v roku 1853 vydal na Veľkú Púť.

V tom roku ho ešte svet nepoznal. Tridsaťdvaročný Burton cítil, že musí urobiť niečo veľkolepé. Túžil po uznaní - tak ako mnohí cestovatelia po ňom. Nech to stojí, čo to stojí.

Kráľovská geografická spoločnosť mu odmietla poskytnúť grant na preskúmanie Arábie s odôvodnením, že je to príliš nebezpečné. Rozhodol sa ísť aj tak, na vlastnú päsť. Ako sa zdôveril svojmu denníku: „Čo mi iné zostávalo? Len dokázať, že to, čo by mohlo byť nebezpečné pre ostatných, je pre mňa bezpečné."

Burton pôvodne zamýšľal využiť Mekku len ako východisko na prekročenie Arabskej púšte, preskúmanie dosiaľ neznámej východnej provincie, veľkého prázdneho miesta na mape.

Prázdnu štvrť neprešiel, toto sa cestovateľom podarilo až v roku 1931. Práve sem viedla moja úžasná expedícia v roku 2007, aj vtedy išlo o prevratnú záležitosť. Jemen bol počas studenej vojny rozdelený medzi západ a Sovietsky zväz a tento spor nehostinný región urobil doslova nepriechodným.

Aj pre Lonely Planet, cestovateľskú Bibliu „predinternetovej“ doby, bola táto destinácia veľkou neznámou. Písali, že to nejde, no my sme to vtedy urobili. Super partia, super cesta!

Burton chcel preskúmať možnosť otvorenia trhu pre arabské kone, chcel vyriešiť otázku hydrológie Hidžázu, oblasti, kde sa Mekka aj Medina nachádzajú. Nič z toho sa mu nepodarilo, ale vytvoril jedno úžasné cestopisné dielo, ktoré motivuje aj dnes. Vytvoril jednu z najväčších cestopisných kníh, aké boli kedy napísané – Osobný príbeh o púti do Al-Madinah a Mekky.

Slovo osobný v názve je príznačné, lebo kniha okrem faktov odhaľuje vnútro odvážneho (až bláznivého) cestovateľa. Osobná kniha odhaľuje o Burtonovi rovnako veľa ako o dvoch najsvätejších mestách islamu.

Aby sa Burton dostal do Mekky, prezliekol sa za afganského svätého muža a vydal sa na vyčerpávajúcu jazdu cez púšť do prístavu Suez, šestnásť rokov pred otvorením Suezského kanálu. Na lodi sa plavil dvanásť dní do Yanbu, asi tristo kilometrov severne od mesta Džidda.

Tu si najal ťavu a nosidlá. Cestou od pobrežia do Mediny ich karavánu prepadli banditi, ale Burton, so svojou obvyklou sebadôverou, prestávku v ceste využil na menšie opravy svojich nosidiel, v ktorých sa mu už zle sedelo. Jeho spoločníci ho považovali za blázna.

V Medine sa stretol s pútnickou karavánou z Damasku a pridal sa k ním. Smerovali do najsvätejšieho mesta, do vysnenej Mekky.

Vzrušovala ho vyhliadka ísť vnútrozemskou cestou z Mediny do Mekky, pretože tadiaľ kráčal Hárún ar-Rašíd a Burton príbehy Tisíc a jednej noci doslova hltal. Od čias De Varthemu sa po tejto vnútrozemskej ceste nevydal žiadny Európan.

Väčšina sa plavila do Džiddy, ktorá sa prezýva „Brána do Mekky“. Sám som sa sem za posledný mesiac tri razy vrátil, a to vždy na zopár dní. Musím povedať, že sa mi teraz – po šiestich rokoch od poslednej návštevy – páčila viac.

Aby sa karavána vyhla najväčším horúčavám, cestovala v noci. Popis trasy od Burtona preto nemáme. V BUBO po tejto ceste cestujeme cez deň, sledujeme tú ohromnú nehostinnosť a obdivujeme ľudí, ktorí tu žili a žijú.

Burton recitoval beduínom arabskú poéziu, a to u Arabov vždy zaberie. Každý arabský muž vie recitovať poéziu, nielen náboženskú, ale aj tú milostnú.

Tesne pred príchodom do Mekky prechádzali úzkym priesmykom a ich karavánu opäť prepadli. Niekoľko pútnikov prišlo o život a ťave, ktorá išla pred Burtonom, prestrelili srdce. Vojaci, ktorí strážili ich karavánu, odohnali banditov až po urputnom boji.

Pútnici vstúpili do Mekky neskoro v noci a Burton musel čakať do nasledujúceho rána, kým prvýkrát uvidel posvätnú mešitu a Ka'bu. Toto bol vrcholný bod jeho cesty, o ktorom poeticky napísal:

Burton bol nadšený a ja ho totálne chápem.

Hoci moderný pútnik teraz prichádza do Saudskej Arábie lietadlom, autobusom alebo autom a hoci saudská vláda robí všetko, čo je v jej silách, aby mu uľahčila pobyt v Mekke, starodávne a sväté obrady zostali zachované, nezmenené a sú také, aké ich videli títo cestovatelia.

Mekka a Medina sú stále posledné zo zakázaných miest a prial by som každému pocítiť tú silu. Verím, že sa tieto miesta čoskoro otvoria, aby ich zažil celý svet.

Ako rýchlo sa Saudská Arábia mení, viem popísať na nasledujúcej banálnej príhode. V roku 2018 som vstúpil do McDonald’s v Rijáde a zrazu šok! V tejto lacnej reštaurácii západného typu asi tucet žien zrevalo tak úpenlivo, že išiel z toho strach. Pozerali sa na mňa a ukazovali prstom. Akoby som vošiel dnu u nás nahý s krvavou sekerou v ruke. A ešte horšie.

Po chvíli sa arabské ženy upokojili. Veď som sa zľakol rovnako ako oni. Iba ukazovali k dverám, potom doľava, von... A tak som vyšiel von a išiel doľava a tam som objavil ďalšie dvere, pre mužov. Nakoniec z toho bola vtipná príhoda. V roku 2018, rok pred oficiálnym otvorením Saudskej Arábie, turistov v krajine nepoznali... Krajina bola päťsto rokov totálne uzatvorená a McDonald‘s predstavoval len akési pozlátko na povrchu.

Vo vnútri bola (je?) Saudská Arábia krajinou zo stredoveku. A myslím to pozitívne. Bol som totiž totálne nadšený. Za tie desaťročia, čo cestujem, viem posúdiť akúsi kvalitu krajiny, a Saudov som umiestnil na pomyselnom rebríčku poriadne vysoko.

V mojom blogu najšťastnejší ľudia sveta nájdete Fellnerov index šťastia, kde som porovnával deväť (nazvime to) sociokultúrnych javov v jednotlivých krajinách sveta. Ako dopadli Saudi? Dočítate sa v blogu.

No aj tak som bol šokovaný (a nadšený zároveň), že v reštaurácii, ktorá symbolizuje Západ, sa správajú takto „antizápadne“. Uvedomil som si, že prechod od tradičnej k modernej spoločnosti, vyvolá ešte mnoho otrasov. Veď starší vždy lipnú na tradičných hodnotách.

A Saudská Arábia sa mení rýchlo ako žiadna iná krajina na Zemi. Plán 2030 a 2040 znie až neuveriteľne ambiciózny. Oplatí sa to pozorovať a nemusíte byť iba sociológovia. Stačí, ak ste zdravo zvedaví.

Nikde inde, ani v jednej zo 193 krajín sveta, ktoré som prešiel, som nič obdobného nezažil.

No dnes toto (bohužiaľ) nezažijete už ani v Saudskej Arábii. Na jar 2024 som navštívil tri južné provincie obrovskej krajiny, ktoré sú najmenej navštevované.

Preto som tu čakal to, čo v roku 2018 inde v krajine. Ale už som to nedostal. Krajina sa extrémne rýchlo mení. Vstup do McDonald’s je už spoločný ako inde vo svete, ženy v Saudskej Arábii odvtedy šoférujú, sú tu kiná, otvorili prvý obchod s alkoholom... Ale, hlavne, všetci sa tvária, že je to normálne a že to takto má byť. Razom na to, čo tu bolo po stáročia, zabudli. Hlboko (aspoň v duši rodičov a prarodičov) však musí byť zakorenený smútok a nechuť.

Na povrchu sa veci menia, ale hlboko vo vnútri spoločnosti to pôjde pomalšie. Každopádne, na prvý (ale ani na druhý) pohľad to nevidieť.

Mladá (ale aj stredná generácia) je nadšená a ja som ani v jednej západnej spoločnosti dnešného sveta nevidel taký súhlas s aktuálnou vládou. Ak som sa nepýtal sto Saudov, tak ani jedného. U nás zažívajú aj najobľúbenejší politici hejt od minimálne polovice elektorátu. V mojom prieskume dostala vláda MBS 100 % nadšenie.

Nie, nie je to tým, že musia súhlasiť. Prosto otvorene kvitujú zmeny a nie je to spokojnosť, ale nadšenie! Držím palce a verím, že sa tieto zmeny dotknú aj zakázaných miest v Medine a Mekke.

Nezopakujete to, ale zopár drobností vám prezradím. Do každej mešity na svete musíte ísť čistý, no vstúpiť do Al Haram v Mekke je ešte iný level. Pri vstupe do mešity Al Haram musíte byť správne očistený, nielen umytý. Musíte byť čistý fyzicky aj psychicky. Naštudujte si, čo je to miqat.

Musíte sa vysprchovať lepšie, než na prvé milovanie. Umyť si zuby, ostrihať si nechty, vyholiť si intímne partie. Žiadny parfum. Žiadne šperky ani hodinky. Vyzuť topánky aj ponožky. Pod ihranmom nemáte nič. Ste takí, ako vás Boh (Alah) stvoril.

Odporúčam natrénovať si viazanie ihramu vopred, lebo verte, že obliecť si ihram nie je vôbec ľahké. Ste pod ním úplne nahý a neviete si predstaviť, že by vám tá „sukňa“ niekde pred Kaabou padla...

Modlíte sa a očistíte si myseľ.

Najväčší (duchovný) zážitok je v čase, kedy je tu najviac ľudí. To je iba zopárkrát do roka a musíte vedieť kedy. Ja už to viem. Zároveň viem, že počas sviatku Eid al Adha v roku 2024 zahynulo v Mekke 550 pútnikov. Ak vstúpite do Mekky v najlepší čas, budú tu milióny pútnikov. Vtedy však idete peši nie kilometer, ale desiatky kilometrov. Taxíky sú v zápchach hodiny a peši je to najrýchlejšie. Nikde na svete ma za tri desaťročia neokradli, topánky mi vzali práve tu. Bosý som tu prešiel trasu maratónu.

Pre muža pútnika sa odporúča vykonať takzvanú idtibu tak, že si dáte Ihram pod pravú pazuchu a koniec vrchnej časti odevu si prehodí cez ľavé rameno. Toto treba urobiť keď vkročíte do kruhu pravou nohou a následne robíte prvé kolečko, respektíve prvé kolečká okolo Kaaby.

Ide o najväčšiu mešitu sveta a prejsť okolo nej je riadna túra. Keď neviete, kam máte ísť, ste doslova stratení. Ak ste traja a stratíte sa, už sa nenájdete.

Dnes to tu poznám za dňa aj za tmy. Stálo ma to však veľa energie, veľa učenia, veľa peňazí. Neodporúčam to skúšať nikomu. Dostávate sa tu do inej dimenzie, do nepoznaného, je v tom veľa politiky, ale aj niečoho, čo by som nazval nadpozemno. A ja teraz neviem, čo je pravda. Návšteva Ka’by mi vzala viac, než som dostal.

Jednoducho, neodporúčam sem chodiť a treba si počkať, či Mekka nepôjde rovnakou cestou ako Medina a celá Saudská Arábia. Mekka je predsa Abrahámovo mesto a Abrahám je otec monoteizmu. Na Mekku máme právo všetci. Boh je jediný pre všetkých a chcel by nás tu mať. Všetkých pokope.

Možno v momente, ako sa Mekka otvorí, vo svete zavládne mier? Táto veta je z tých naivných, akoby do mojej hlavy v Mekke udrel bles, ale Mekka je vskutku výnimočná, sála z nej ohromná sila. Čosi neuveriteľné.

Svet sa dnes nevyvíja ideálnym smerom. Západný svet, ktorý vládol päťsto rokov, stráca dych. Ten naberajú práve dlhodobo podceňované krajiny. Prekrásna biela Veľká mešita šejka Zayeda v Abú Dhabí je otvorená pre všetkých a otvorene hlása vzájomné pochopenie a toleranciu. Verím, že toto je správnejšia cesta. No, bohužiaľ, ide o výnimku.

Za tridsať rokov môjho cestovania pozorujem postupné zatváranie mešít.  Do mešity s najstarším minaretom v tuniskom Kairouane som sa ja ešte dostal, no už dlhšie je zatvorená. V 90. rokoch som bol aj dvakrát v mešite Al Aksa v Jeruzaleme, ale od roku 2000 je aj táto zatvorená. Vstúpil som v kašmírskom Šrinagare na miesto, kde je vraj odtlačená noha Ježiša.

Rosabal je však odvtedy zatvorený a ani neviem, či tam okrem mňa ešte nejaký Slovák bol. Skôr pochybujem. Stále viac a viac mešít sa zatvára, stále viac a viac západných politikov nadáva na islam a získavajú tým plusové body.