Džidda - Brána do Mekky

Približne štyri milióny obyvateľov robia z Džiddy na pobreží Červeného mora druhé najväčšie mesto Saudskej Arábie hneď po Rijáde. Mesto sa nachádza v regióne Hidžáz, len 90 kilometrov od Mekky, rodiska proroka Mohammeda. Práve tu sa v prístave vyloďovali pútnici, ktorí následne mierili do najposvätnejšieho mesta islamu a mešity Al Haram, v ktorej sa nachádza Kaaba.

Práve preto sa Džidda už stovky rokov prezýva „Brána do Mekky“, ale okrem toho dostala aj ďalšiu vznešenú prezývku - „Nevesta Červeného mora“. Samotný názov mesta – Džidda - je spojený nielen s islamom, ale aj judaizmom a kresťanstvom. V preklade totiž znamená „Stará mama“. A prečo takýto názov? Podľa tradície je tu pochovaná Eva, prvá žena a pramatka celého ľudstva.

Džidda bola v predislamskom období obyčajná rybárska dedina na pobreží Červeného mora. Jedného dňa však do nej údajne zavítal v poradí tretí kalif Utmán, ktorý sa okúpal v mori a uvedomil si jej strategickú polohu. Dedinu chránil od mora koralový útes, ktorý poskytoval bezpečie pred útokmi pirátov a zároveň bola bližšie k Mekke ako mesto Shouaiba - vzdialené 20 km. Kalif podporoval rozvoj Džiddy a z dediny sa tak v priebehu niekoľkých rokov stalo mesto, ktoré slúžilo ako vstupný prístav pre pútnikov na ich ceste do Mekky.

V stredoveku ročne prechádzali cez mesto tisíce ľudí - od obyčajných remeselníkov po panovníkov a významných učencov. Práve tí nám zanechali vo svojich dielach opis mesta. Napríklad v roku 1050 navštívil Džiddu Peržan Nasir-i Khosrow, ktorý opísal hradby, krásny bazár a jej populáciu odhadol na 5 000 mužov - nerátal ženy a deti.

Sýrčan Ibn Al Mujavir sem prišiel v roku 1229 a o meste napísal, že mesto je prekvapujúco malé. Hneď však dodal, že, „v čase púte Hajj (hadž) sa v ňom nedalo nikde ubytovať, pretože bolo plné pútnikov“. Okrem nich žila Džidda aj z námornej obchodnej cesty, ktorá spájala Egypt a Indiu s vnútrozemím Arábie. Plavba po nej bola viac menej bezpečná až dovtedy, kým sa na nej neobjavili Portugalci, ktorí útočili na moslimské mestá v Indickom oceáne a v Červenom mori.

Práve kvôli nim postavili (alebo opravili a posilnili) mestské hradby, ktoré dokázali ich útok odraziť. Mesto však neochránili pred príchodom osmanských Turkov, ktorí obsadili Hidžáz v roku 1517 a novým vládcom mesta sa stal sultán Selim I. Yavuz. Keďže však ten sídlil v Konštantínopole (ktorý sa až neskôr začal nazývať Istanbul), spravoval Džiddu šerif z Mekky.

Neboli to však len moslimovia, kto "Bránu do Mekky" navštívil. V 18. storočí sem prišiel dánsky cestovateľ, ktorého prekvapila skutočnosť, že domácim vôbec nevadí európske oblečenie, na ktoré boli podľa neho zvyknutí. Niečo na tom asi bude, pretože francúzsky cestovateľ Charles Didier v roku 1857 o Džidde napísal, že v nej žijú Arabi, Gréci, Indovia, Berberi a Malajci, pričom každá národnosť má svoj vlastný jazyk a spôsob obliekania sa. Jeden významný európsky cestovateľ však svoj šatník upravil miestnym zvykom a podmienkam a obliekal sa ako pravý Arab. Bol to Thomas Edward Lawrence, prezývaný aj Lawrence z Arábie, ktorý bojoval v prvej svetovej vojne na strane beduínov proti upadajúcej Osmanskej ríši.

Práve toto obdobie bolo pre mesto náročné. Osmani postavili Hidžázsku železnicu spájajúcu Damask a Medinu a cestovanie do Mekky sa tak už nemuselo uskutočňovať námornou cestou cez Džiddu. Domácim okrem Turkov, ktorí ovládali obchod, prekážali aj európski diplomati, proti ktorým v roku 1858 povstali.

Mesto následne začala bombardovať britská loď Cyclops po tom, ako paša nechcel potrestať útočníkov na Európanov. Výraznou vzpruhou pre ekonomiku mesta bolo otvorenie Suezského prieplavu, kedy obchodné lode začali zase plávať do Červeného mora a nie okolo Mysu dobrej nádeje. Vzrástol aj export, ktorý v roku 1910 odhadovali na 65 000 libier (takmer 96 mil. eur) a import (kvôli pútnikom) na 1 750 000 libier (260 mil. eur). Dovážali sa hlavne potraviny ako ryža a obilie.

Na území súčasnej Saudskej Arábie vládli po konci Prvej svetovej vojny dva silné rody – Hášimovci a Saudi. Hášimovci odvodzovali svoj pôvod od proroka Mohammeda a celé storočia boli správcami Mekky. Nedokázali si však udržať svoje významné postavenie a boli vytlačení rodom Saudov z Arabského polostrova a z ich veľkého kráľovstva zostalo len dnešné Jordánsko. Saudi postupne zaberali celý región Hidžáz a 25. decembra 1925 dobyl Džiddu Abdul Azis po tom, ako ju odrezal od pitnej vody.

Mesto vtedy začalo písať svoje moderné dejiny. V 40. rokoch minulého storočia malo len niečo viac ako 30 000 obyvateľov (dokonca sa ani nevie, či sú v tomto údaji zahrnuté ženy a deti, alebo len muži), avšak populácia začala prudko narastať. V 70. rokoch začal stavebný boom a ceny pozemkov rástli tak rýchlo, že bolo lacnejšie vysušiť časť mora a stavať tam, ako kúpiť pozemok, zbúrať starú budovu a postaviť novú.

Mesto sa modernizovalo, avšak modernizácia bola na úkor starého mesta Al Balad. Napriek tomu sa časť histórie podarilo zachrániť a časť starých budov nebola zdemolovaná, ale, naopak, zrekonštruovaná remeselníkmi z Maroka a z Tuniska. Džidda si tak napriek obrovskému nárastu populácie a modernizácie dokázala zachovať svoje historické srdce, ktoré je právom zapísané na zozname UNESCO. Poďme sa teraz spoločne pozrieť na miesta, ktoré musíte v Džidde vidieť.  Je možné, že pre rekonštrukciu "a la Dubaj" ich už nemusíte o pár rokov vidieť...

Naša BUBO skupina prilieta na letisko v Džidde z Rijádu. Letisko je moderné a má samostatný terminál určený pre pútnikov, ktorí tu nastúpia na rýchlovlak smerujúci do Mekky. Samotná trať má 453 km a končí sa v Medine. A rýchlosť vlaku? Okolo 300 km za hodinu. Ak si niekto predstavoval Saudskú Arábiu ako zaostalý púštny štát, je na omyle.

V príletovej hale nás čaká náš lokálny sprievodca a spolu s ním vyrážame do nášho hotela Mercure Jeddah Al Hamra. Po ubytovaní konečne vyrážame do mesta, ktoré svojou večernou atmosférou pripomína mestá z rozprávky 1 000 a jednej noci. Predtým sa ale ešte zastavujeme v reštaurácii, kde ochutnávame grilované mäso a šošovicovú polievku. Na záver nám čašník donesie kávu - "turka" a náš sprievodca nám vysvetľuje, ako sa dá správnym pitím kávy a položením pohárika na stôl uzavrieť dobrý obchod, ba dokonca aj spojenectvo.

Naša prvá zastávka je pri bráne Bab Jadid, ktorá strážila vstup do Džiddy. Z opevnenia sa zachovali len brány, ktoré sú veľmi dobre zrekonštruované. Obchádzame bránu a dostávame sa do starého mesta, ktoré je zapísané na zozname UNESCO a nazýva sa Al Balad. Všade okolo nás sú staré domy postavené z koralov. Zaujímavosťou je, že nemajú hlboké základy.

Koraly sa na stavbu domov používali preto, lebo boli v podstate jediný dostupný materiál a navyše dokázali vďaka svojim vlastnostiam ochladiť slnkom rozpálené domy. Stavebný materiál sa ťažil na súši a spájal sa lepkavým morským blatom, ktoré sa pre večný nedostatok vody v meste odsoľovalo datľovým sirupom.

Následne sa múry stavieb posilňovali drevenými brvnami, ktoré sa zvyčajne dovážali z Indie alebo z Jávy. Domy majú typické okná s drevenými mriežkami, pretože dovoz skla bol v minulosti finančne veľmi nákladný. Niektoré domy mali aj takzvaný lapač vetra, ktorý slúžil ako klimatizácia a privádzal do domu vzduch, ktorý sa ochladzoval vo fontáne vo vnútri domu.

Prechádzame sa uličkami a fotíme si domy, ktoré vyzerajú tak, že už už idú spadnúť. Ich rekonštrukcia je nutná, avšak vláda sa rozhodla, že niektoré stavby radšej zbúra a na ich mieste postaví ich kópie, ktoré síce budú nové, ale postavené tradičným spôsobom. Je to správna cesta? To sa dá povedať len ťažko. Niektoré domy majú 100 až 160 rokov (najstaršie sú dokonca až z 18. storočia!) a bola by škoda, keby sa pre zlú údržbu rozpadli.

Veľa z nich je dnes opustených - práve pre narušenú statiku. Stále sú však neuveriteľne fotogenické. Náš sprievodca nám ukazuje najkrajšie stavby a vysvetľuje nám, že pre majiteľov je finančne výhodnejšie postaviť si dom v inej časti mesta, ako opraviť ten starý. Obchod, a teda aj život, sa z centra postupne presunul do iných štvrtí, a tak jediný spôsob, ako domy zachrániť, je zmeniť ich na hotely, reštaurácie, kaviarne, múzeá a obchodíky. To však bude zrejme možné len vtedy, keď sem zavíta viac turistov, ktorí v centre nechajú peniaze.

Sprievodca nás pomaly vedie do Šáfiovej mešity, ktorá je pomenovaná po Muhammadovi ibn Idris Al-Šáfiovi, ktorý sa narodil v Gaze v roku  767 n.l. Jej najstaršia časť však bola postavená ešte počas vlády kalifa Umara a neskôr bola prestavaná Osmanmi a kráľom Faisalom.

Naša skupina obchádza modliacich sa Saudov a smeruje k mihrábu, kde náš sprievodca zdvihne malý koberec a pod ním nám ukazuje časť starej mešity, ktorá bola postavená v 7. storočí. Presne takéto detaily máme v BUBO radi.

Fotíme si mešitu z každej strany a po niekoľkých minútach vychádzame von na ulicu. Pokračujeme k malej kaviarni, kde si kupujeme kávu, ktorú si vychutnávame v klimatizovanej miestnosti. Vonku je totiž takmer 40 stupňov. Po káve prejdeme zopár metrov k najkrajšie zachovanému domu v starom meste. Domáci ho volajú Nasseifov dom. Jeho brána je zamknutá, avšak náš sprievodca rýchlo zavolá správcu, ktorý nám príde otvoriť a púšťa nás dnu.

Dom bol postavený pre osmanského guvernéra Džiddy Omara Efendiho Nasseifa. Jeho výstavba trvala sedem rokov a dokončili ju v roku 1856. Drevo na stavbu doniesli Briti, pretože na svojich lodiach dokázali dopraviť dlhšie drevo na dlhšie izby, ako by dokázali doviesť domáci alebo ázijskí obchodníci. Jeho architektom bol Turek (iné domy stavali okrem Turkov aj Indovia) a drevené časti ako dvere, balkóny a nábytok robil miestny hidžázsky majster šesť rokov.

Niektoré časti však boli dovezené - jedny dvere boli z Indie a časť nábytku bola z Turecka a Andalúzie. Neskôr v dome boli ubytovaní okrem guvernéra aj kráľ Abdul Azis a T. E. Lawrence. V roku 1972 odkúpil dom kráľ Faisal a neskôr z neho urobili múzeum, v ktorom sa nachádzali knihy z čias Omarovho vnuka Mohameda, ktorý sa narodil v roku 1884. Nachádzajú sa tu aj zdobené okná rawashin, ktoré sú typické pre hidžázsku architektúru.

Dom je krásne zariadený a správca nám ukazuje prízemie, kde sa nachádza dobový nábytok a kuchynské potreby. Nájdeme tu aj studňu, odkiaľ sa brala voda a moderné a čisté toalety. Pokračujeme na druhé poschodie, kde žila rodina guvernéra. Jednu izbu vyhradili pre jeho mamu, v druhej bývali deti a ďalšia bola určená pre návštevy.

Pre absenciu klimatizácie si tu naplno uvedomujeme, ako teplo muselo byť obyvateľom mesta. Napriek tomu tu na vlastnej koži cítime, že niektoré izby sú pre prúdenie vzduchu a koralom chladnejšie ako ostatné. Vraciame sa na prízemie a pokračujeme v prehliadke mesta.

Smerujeme k bazáru na okraji Al Baladu, ktorý bol v minulosti rozdelený na viaceré časti - podľa toho, čo sa v nich predávalo. V severnej boli pekárne a reštaurácie, v strednej zbrane, sklo a hrnce a v južnej sa predávalo hlavne jedlo. Samostatný úsek bol vyhradený pre oblečenie a látky dovážané z celého moslimského sveta.

Dnes tu stále môžete zažiť autentickú atmosféru a trh, na ktorom nekúpite ani jednu magnetku. Nie sú tu totiž žiadni turisti a všetci predavači sa zameriavajú na domácich. S príchodom večera trh ožíva, a to isté sa dá povedať aj o celej Džidde. Cez deň tu na uliciach uvidíte len minimum ľudí. Pri teplotách atakujúcich 40 stupňov Celzia sa ani nie je čomu čudovať. Mesto ožíva až večer, kedy sa na uliciach z ničoho nič objavujú stánky a domy, ktoré cez deň vyzerali byť opustené, sa menia na obchody a kaviarne. Dokonalá atmosféra.

Ešte pred príchodom na trh sa zastavujeme v malej knižnici, kde nám priateľský knihovník Abdullah ukazuje zbierku svojich najvzácnejších starých kníh. V tej najväčšej sú čiernobiele fotky dlhého hrobu, ktorý bol zničený v roku 1928 princom Faisalom. To, čo vidíme na stránkach knihy, je údajný hrob Evy - podľa abrahámovských náboženstiev (Islam, judaizmus a kresťanstvo) prvej ženy a matky nás všetkých.

Ku hrobu, ktorý bol dlhý 130 metrov, sa chodili modliť pútnici, ktorí sa tu zastavovali na ceste do Mekky. Práve preto ho náboženské autority prikázali zničiť. Moslimovia sa majú modliť len k Allahovi a nie k ľuďom. Akokoľvek boli alebo sú významní...

Hoci bol hrob zničený, pútnici k nemu stále prichádzali, a tak v roku 1975 bolo celé miesto zaliate betónom. To, ako miesto vyzerá dnes, však naša BUBO skupina neuvidí. Na cintorín môžu ísť iba moslimovia.

Prehliadka starého mesta sa blíži ku koncu a sprievodca nás vezie k nášmu hotelu. Cestou sa zastavujeme na rybom trhu, kde si fotíme dnešný úlovok. Predavači na trhovisku nemajú s fotením žiadny problém a radi nám zapózujú. Aj vďaka nim je tu príjemná atmosféra miesta, ktoré si každý obľúbi. 

Posledná zastávka pred hotelom je fontána kráľa Fahda, postavená v 80. rokoch 20. storočia. Vodu strieka do výšky 312 metrov, čo z nej robí najväčší vodný trysk na svete. Okrem nej má Džidda ešte jedno naj, a to najvyšší vlajkový stožiar na svete. Má výšku 171 metrov a vlajka Saudskej Arábie, ktorá na ňom veje, váži až 570 kilogramov.

1, Staré mesto Al Balad

Najkrajšia časť Džiddy. Nájdete tu desiatky starých domov, ktoré sa dostali na zoznam UNESCO.

 2, Šáfiova mešita

Mešita postavená Osmanmi, ktorá stojí na základoch mešity zo 7. storočia. Počas našej návštevy tu budeme len my a domáci.

3, Bazár

Skutočný a autentický bazár, na ktorom nekúpite žiadne magnetky a suveníry! Bazár slúži domácim, ktorí na ňom kupujú oblečenie, jedlo a kuchynské potreby.

4, Nasseifov dom

Najlepšie zachovaný dom v Džidde, ktorý bol postavený pre osmanského guvernéra. Vďaka našim kontaktom si môžeme pozrieť interiér domu.

5, Fontána kráľa Fahda

Najväčší vodotrysk na svete sa nachádza práve v Džidde a my ho určite nevynecháme.

6, Evin hrob

Miesto, kde je podľa tradície pochovaná pramatka Eva. Na cintorín, kde sa hrob nachádzal sa zatiaľ dostanú len moslimovia.

7, Rybací trh

Miesto, kde si môžete odfotiť nielen predavačov, ale aj farebné ryby z Červeného mora.

8, Brána Bab Jadid

Brána je symbolickým vstupom do starého mesta Al Balad. Stojí osamotená, pretože opevnenie bolo v minulosti zbúrané.

9, Káva v starom meste

V Saudskej Arábii budeme piť väčšinou klasického „turka“. O to lepšie možno niekomu padne kapučíno v modernej kaviarni, ktorá sa nachádza v srdci starého mesta.

10, Knižnica

Netradičné miesto, v ktorom si môžete prečítať vynikajúce knihy o Džidde a vyhnúť sa spaľujúcemu letnému slnku. Určite knižnicu nevynechajte.

Počas jedného dňa sme si pozreli jedno z najkrajších miest Saudskej Arábie. Na druhý deň vstávame skoro ráno a smerujeme do mesta Ta’if, ktoré sa nachádza na prahu Hidžázskeho pohoria. Cestou zastavujeme na diaľnici a fotíme sa s tabuľou, ktorá ukazuje vzdialenosť do Mekky, kde však môžu vstúpiť len moslimovia. Možno sa jedného dňa do nej dostaneme a prejdeme tak celú Saudskú Arábiu, ktorá turistom dvere ešte stále úplne neotvorila.