História škótskej whisky

Na jej výrobu sa používajú len tri základné suroviny: voda, obilniny a kvasinky. 

Najskôr prichádza sladovanie, ktoré má tri fázy: 

• namáčanie – pri ktorom sa jačmeň namočí do vody,
• klíčenie – nastáva keď už jačmeň začne rásť,
• sušenie – kedy rast zastavia.

Pri sušení sa môže pridať aj rašelinový dym a podľa toho, koľko dymu sa použije, dosiahne rôzne úrovne údenosti vo výslednej whisky. 

Môže ísť o:  

• silno rašelinovú chuť, napríklad značka Lagavulin,
• stredne rašelinovú chuť, známy Talisker,
• ľahko rašelinovú chuť, napríklad Oban,
• bez rašeliny – značka Cardhu.

Druhým krokom po sladovaní je rmutovanie, keď sa rozdrvený jačmeň prelieva vodou najprv pri teplote približne 64 °C. Teplota sa následne postupne zvyšuje, čím sa uvoľnia kvasiteľné cukry potrebné na tvorbu alkoholu. 

Potom prichádza na rad kvasenie. Keď sladká tekutina po pridaní kvasiniek prvýkrát vykvasí, vznikne z nej mladé pivo – hovorí sa mu wash. Nechutí ako klasické pivo, lebo nemá chmeľ, ale práve v tejto chvíli sa po prvýkrát zrodí alkohol. 

Nasleduje ďalší stavebný blok chuti – destilácia. Toto mladé pivo alebo ako sme sa už naučili wash, sa destiluje v medených kotloch, kde sa alkohol odparuje pri nižšej teplote než voda a pokiaľ sa udržuje teplota varu o niečo nižšie ako 100 °C, voda zostáva a alkohol sa oddelí vo forme pary, ktorá sa potom ochladí späť do formy tekutiny. Po prvom destilačnom procese výsledný produkt ešte nie je dostatočne silný, aby sa dal nazvať destilátom – hovorí sa mu low wine (slabé víno). 

Tradične sa v Škótsku robí dvojitá destilácia, a teda toto slabé víno sa destiluje ešte raz. Po tomto druhom procese vzniká destilát s obsahom približne 70 % alkoholu. Keď destilácia prebieha pomaly, umožňuje tekutine viac kontaktu s meďou, čím vzniká ľahký a jemný destilát a naopak rýchla destilácia minimalizuje kontakt s meďou a vytvára tak ťažší a olejovejší destilát. 

Zrenie je predposledným krokom a je to jedna z najdôležitejších fáz, pretože 30 až 70 % výsledného chuťového profilu pochádza zo sudu. Preto je nevyhnutné mať kvalitnú drevinovú politiku a skúsených bednárov, ak chce destiléria vytvoriť skvelú whisky. 

Napríklad, keď sa používa americký dub, tak ten dodáva tóny vanilky a karamelovej sladkosti a keď sa použije európsky dub, ten prináša zas bohatšie a ovocnejšie chute. 

Posledná fáza prichádza často až po mnohých rokoch, je ňou miešanie. Pri single malt, jednodruhovej škótskej whisky, sa miešajú viaceré sudy z jednej a tej istej pálenice, aby sa dosiahla konzistentná kvalita, kdežto pri blended, teda zmiešanej whisky sa kombinujú mnohé sudy z rôznych liehovarov, kde skúsený tím miešačov vytvorí vyvážený a harmonický výsledok. 

Táto celá technológia alebo skôr jej primitívne začiatky, boli pravdepodobne objavené v rôznych kultúrach a v rôznych obdobiach, ale najstaršie dôkazy máme z Akkadských tabuliek zo starovekej Mezopotámie. Na týchto tabuľkách sa opisoval staroveký spôsob výroby parfumov, no tiež sa predpokladá, že destilácia mohla začať v Číne, odkiaľ sa rozšírila cez Blízky východ do Európy ku Grékom, ktorí ju využívali na lieky, ale aj na výrobu jedov. 

O tisíc rokov neskôr, v 14. storočí, sa Európa pustila do znovuobjavovania všetkých týchto vynálezov a poznatkov zo sveta starých Grékov a jedným z týchto znovuobjavených vynálezov bola už v úvode spomínaná aqua vitae, čo v latinčine doslova znamená voda života. 

Aby sme sa dostali k tomu, ako Škótsko začalo vyrábať whisky, musíme začať hovoriť o mníchoch. Títo mnísi boli pomerne vzdelaní, veľa cestovali, a predpokladá sa, že počas ciest videli, ako sa všade destilujú rôzne parfémy v medených prístrojoch. Niekedy okolo 15. storočia, ak nie skôr, priniesli túto technológiu späť do Škótska, no nie však na výrobu parfumov, ale na pitie. 

Írski mnísi priniesli túto technológiu aj na svoje územie Írska a zároveň ju rozšírili aj do Škótska, kde Škóti použili destilačnú techniku na svoj primitívny vysočinový pivný nápoj. A teda zjednodušene, keď prevaríte pivo, dostanete sladovú whisky. Názov, ktorý na to vtedy používali bol Ushkabar, čo po galsky znamená voda života a skrátením tohto slova potom vzniklo slovo usky a z nej whisky – odkiaľ máme dnešný názov. 

Informácie o tom, že na Britských ostrovoch vyrábali tento destilovaný pivný nápoj pochádzajú z Canterburských poviedok niekedy medzi rokmi 1378 a 1400. V jednej z nich sa rozpráva o dvoch alchymistoch, ktorí miešali naozaj bláznivé prísady dokopy a skúšali všelijaké iné manévre. V texte sa uvádza zoznam týchto prísad, kde sa spomína aj extrakt z divých rastlín, bylinky, korene, kvety a slovo wart. A práve slovo wart je kľúčové – označuje tekutinu získanú z rmutovania pri výrobe piva, no a keď túto tekutinu varili, v podstate vyrábali starý typ whisky. 

Tie pochádzajú z daňového registra vedeného mníchom Johnom Fryerom z roku 1494 a v ňom sa uvádza, že kráľ ho požiadal, aby mu vyrobil veľké množstvo whisky. V podstate sa tam píše: „Johnovi Corrovi, na príkaz kráľa, aby vyrobil aqua vitae z ôsmich sudov sladu.“ Nevieme presne, kto to bol, ani odkiaľ pochádzal, ale vieme, že rozhodne nebol žiadny začiatočník. Osem sudov naklíčeného obilia totiž predstavuje vyše pol tony sladu, čiže obrovské množstvo whisky. 

Destilácia sa v Škótsku určite robila už predtým, najmä na západe ako na ostrove Islay, ale toto bol prvý písomný záznam. A keď už hovoríme o tomto období, treba spomenúť aj kráľa, ktorý nastúpil na trón v roku 1488 – Jakuba IV. Ten bol obrovským fanúšikom whisky a v roku 1493 cestoval na západ, na ostrov Islay, kde pravdepodobne videl prebiehajúcu destiláciu a s najväčšou pravdepodobnosťou mu aj ponúkli tento nápoj. 

Neskôr, v roku 1506, sa vybral do Inverness a odtiaľ si priviezol celý voz whisky, potom ju začal propagovať, rozprával o nej, a tak sa whisky dostala do povedomia, stala sa módnou záležitosťou a ľudia si začali uvedomovať, aký výnimočný nápoj sa v Škótsku vyrába. 

Po reformácii sa veľa kláštorov rozpadlo a umenie destilácie sa tak prostredníctvom mníchov rozšírilo do miestnych komunít, kde sa vyrábala iba v malom a lokálne. Na výrobu whisky potrebovali veľa vody a jačmeňa, hoci vtedy sa niekedy vyrábala dokonca aj z ovsa a často sa miešala s ďalšími prísadami ako mlieko či ovocie. V Škótsku sa whisky používala v každodennom živote ako stimulant, ale aj ako liek. A vzhľadom na pandémie, morové epidémie a neustále drsné, studené škótske zimy, je to celkom pochopiteľné. 

Samozrejme, nevyrábala sa vo veľkých liehovaroch, aké poznáme dnes, ale vo veľmi malom merítko a zvyčajne súkromne, pretože vybavenie bolo dosť priemerné a výroba nebola profesionálna. Výsledná whisky bola často nekvalitná, veľmi silná a niekedy dokonca smrteľná. Navyše nie je veľa dôkazov, že by sa vtedy whisky nechávala dozrievať v dreve, takže išlo v podstate o drsný, intenzívny, čerstvo vypálený alkohol.

O škótskej whisky nemôžeme hovoriť bez toho, aby sme spomenuli dane. Whisky má totiž dlhú a komplikovanú daňovú históriu. Keď sa stala veľmi populárnou, vláda si povedala, že by mali whisky poriadne zdaniť, a tak sa aj stalo. V roku 1644 zaviedol Karol I. prvú spotrebnú daň, aby pomohol financovať občiansku vojnu proti Oliverovi Cromwellovi, čiže dane z whisky zarábali na vojnu. 

Po uzavretí únie s Anglickom chceli Škótov upokojiť, preto im znížili daň z whisky na polovicu oproti anglickej. O šesť rokov neskôr však parlament po vojne o následníctvo odhlasoval, že sa bude vzťahovať aj na Škótsko v plnej výške. Hoci 45 škótskych poslancov v parlamente hlasovalo proti, čo jasne dokazuje, ako veľmi Škóti odmietali zavedenie tejto dane. Nakoniec to vyústilo do daňových nepokojov v roku 1725.

Škóti boli už poriadne otrávení z tejto anglickej dane na whisky a chceli ju zvrátiť. Nepokoje vypukli v Hamiltone, no jedny z najprudších protestov prebehli v Glasgowe, kde doslova vyhnali armádu a zničili dom Daniela Campbella, zástupcu parlamentu, ktorý za túto daň hlasoval. 

Ako si isto sami viete predstaviť, táto nepopulárna daň vytvorila obrovský čierny trh s pašovaním a nelegálnou destiláciou – dokonca aj cirkevní farári pomáhali prevážať zásoby. Práve preto sa tak veľa liehovarov nachádza na odľahlých miestach po celom Škótsku – vysoko vo Vysočine alebo na malých ostrovoch, ktoré destilátori využívali, aby sa vyhli plateniu daní. My tieto ostrovy pri pobreží pravidelne navštevujeme s malými skupinami na našom BUBO zájazde Škótsko + ostrovy total už desaťročia. Nuž, ale čo s legálnou whisky? Poďme sa teda pozrieť na nížinu a jej špecifickú situáciu.

Škótsko bolo rozdelené podľa daňového systému – ak ste boli v nížine, mohli ste predávať whisky do Anglicka a platili ste jednu sadzbu dane. Ak ste boli v Škótskej vysočine, predávať do Anglicka ste nemohli a sadzba dane bola iná. To viedlo k zvláštnemu systému, ktorý vôbec nepodporoval voľný trh a umožňoval ľuďom využívať daňové diery v rôznych častiach Škótska.  

Najmä vysoké dane v nížine podnecovali k hľadaniu medzier v zákone. Takzvaná maltová daň totiž predpokladala, že sa bude destilovať raz denne, lenže oni svoje destilačné prístroje prepracovali, a tak dokázali destilovať 10 až 20-krát denne. Niektorí dokonca aj viac, čoho výsledkom bolo, že nížina produkovala stále viac a viac alkoholu. Bol to ale lacný a nekvalitný alkohol. Vo vysočine to však bolo presne naopak. Tam si jednoducho nemohli dovoliť platiť daň, a tak ju ignorovali a pokračovali vo výrobe nelegálnej whisky. Paradoxne práve preto, že nemuseli dodržiavať prísne vládne predpisy, mohli sa sústrediť na čas a kvalitu výroby a začali tak vytvárať omnoho lepší destilát, ktorý sa stal veľmi populárnym. 

Rozdiel medzi nížinnou a vysočinovou whisky sa ukázal naplno, keď spisovateľ Walter Scott na prípitok ponúkol kráľovi nelegálnu vysočinovú whisky a on si ju po ochutnaní pýtal znovu. Nechcel nič iné, iba vysočinovú Glenlivet whisky, čo, samozrejme, ešte viac posilnilo dojem, že liehovary v nížinách vyrábali menej kvalitnú whisky. Aj preto čoraz viac ľudí kupovalo nelegálnu whisky z vysočiny. 

Po bitke pri Waterloo a napoleonských vojnách už nebolo treba tak naliehavo vyberať dane na financovanie týchto konfliktov a navyše bolo celkom jasné, že daň z roku 1707 v praxi vôbec nefungovala. Množstvo liehovarov totiž vyrábalo nelegálne, čo znamenalo, že štát z nej v skutočnosti vôbec nemal príjmy, a preto sa rozhodli zákon prepísať. 

V roku 1816 znížili dane o tretinu, no o 15 rokov neskôr zašli ešte ďalej. Prijali v podstate ten najdôležitejší zákon, ktorý vytvoril škótsku whisky v podobe, v akej ju poznáme dnes. Parlament totiž schválil Zákon o spotrebnej dani z roku 1823, známy aj ako Watch Act, kedy sa dane opäť znížili a väčšina obmedzení na export a predaj whisky pre licencované liehovary bola zrušená.

Najzaujímavejšie na tom je, že zrazu vznikol obchodný stimul pre ľudí, aby začali pestovať viac jačmeňa a zakladali nové liehovary, najmä preto, že daň sa po novom platila z finálneho produktu a nie zo surového jačmeňa. Vďaka množstvu nových podnikov mal konečne aj štát spoľahlivý a zdaňovateľný príjem, a tak vznikol významný počet nových licencovaných liehovarov. Mnohí si myslia, že práve tu sa začína skutočná história škótskej whisky. Bol to zásadný bod zlomu, ktorý nanovo definoval, čo whisky je, ako chutí a čím sa má stať. 

Tento zákon bol totiž nesmierne konkrétny – určoval v detailoch, ako sa má whisky vyrábať a ako má fungovať celý liehovar, čo však znamenalo, že mnoho menších výrobcov bolo zbytočných. Predtým to fungovalo tak, že farmári jednoducho zožali úrodu, vypálili z nej whisky, predali ju a hotovo. Potom už len dúfali, aby bola dobrá. Ak aj jednotlivé várky boli trochu odlišné, nebolo to podstatné. Tak sa začala éra obchodníkov, ktorí prevzali úlohu zabezpečiť jednotnú kvalitu whisky. 

Začala byť dôležitá chuť, kvalita a konzistentnosť. Chceli mať istotu, že ak si niekto obľúbil určitú whisky, bude ju možné znovu predať s rovnakou chuťou. A práve v 50. a 60. rokoch 19. storočia sa objavilo množstvo nových, obchodne orientovaných liehovarov a whisky sa tak posunula z farmárskeho priemyslu na priemysel obchodný. Zároveň sa s tým zvýšili aj nároky – príležitosť využili tí, čo mali kapitál – investori, ktorí dokázali porozumieť zákonu a vyrobiť whisky, ktorá uspokojí obchodníkov. 

Najznámejším príkladom je pravdepodobne Glenlivet. Jeho majiteľ, George Smith, bol povzbudený vojvodom z Gordona, ktorý bol jeho prenajímateľom. Smith sa stal členom parlamentu najmä preto, aby získal licenciu, keďže Glenlivet predtým vyrábal nelegálnu a nevyzretú whisky. Tento krok mu úspešne vyšiel a po ňom nasledovalo mnoho ďalších liehovarov, ktoré v ňom našli inšpiráciu. 

Bolo to prospešné ako pre vysočinu, tak aj pre nížinu. Zrušili sa rôzne predpisy a nejasné zákony, takže liehovary v Nížine mohli konečne začať vyrábať whisky, ktorá ľuďom naozaj chutila, a to legálne. Dokonca sa začali propagovať tým, že vyrábajú whisky „vo vysočinovom štýle“. 

Hoci whisky bola v tom čase už dosť populárna, stále bola dosť nekonzistentná, až kým sa neobjavil muž menom Aeneas Coffey, ktorý vynašiel kontinuálny destilačný prístroj, umožňujúci nepretržitú destiláciu. Naproti pôvodnej destilácie po várkach to bolo oveľa efektívnejšie. Whisky sa dala vyrábať rýchlo a v konzistentnej kvalite. Škótsko si tento rýchlejší a lacnejší spôsob výroby whisky rýchlo osvojilo a dopyt začal rásť. 

Práve tu sme boli svedkami nástupu zmiešanej whisky (blended whisky). Objavili sa veľké mená, ktoré sú známe dodnes – Johnnie Walker, James Chivas a Tommy Dewar. Títo výrobcovia využili novú technológiu aj legislatívne zmeny, a už o päťdesiat rokov neskôr bol trh so škótskou whisky pevne etablovaný. 

K úspechu škótskej whisky však prispela aj trocha šťastia – od roku 1860 vyčíňala totiž fyloxéra – malý chrobák, ktorý za 30 rokov zničil vinice po celom Francúzsku, čím  vinársky priemysel utrpel obrovské škody. Dotknutá bola najmä výroba brandy, čo bol destilát z vína a prémiový alkohol mnohých Európanov. A keďže brandy bolo zrazu takmer nemožné zohnať, ľudia sa začali obracať ku škótskej whisky, ako k novej prémiovej voľbe. 

Keď sa francúzsky priemysel konečne spamätal, škótska whisky už dávno nahradila brandy ako preferovaný destilát. Preto sa 90. roky 19. storočia označujú ako éra whisky boomu. Veľká časť úspechu patrila práve zmiešanej whisky, ktorá spopulárnila ďalšie liehovary, zamerané na jednodruhovú výrobu. 

V tomto období vzniklo až 33 nových liehovarov, z toho 21 priamo v oblasti Škótskej vysočiny nazývanej Speyside. Speyside sa vďaka tomu stalo skutočným centrom whisky liehovarov, a niektoré z týchto podnikov fungujú dodnes. Liehovary v Speyside si môžu zvoliť, či na fľašu napíšu Highlands alebo Speyside. Napríklad liehovar Dailuaine (vyslovujete Daljuan) síce na etikete uvádza Highlands, teda Škótsku vysočinu, ale v skutočnosti leží v oblasti Speyside. 

V roku 1919 však Spojené štáty vyhlásili alkohol za nelegálny, čo malo dvojaké dôsledky. Niektoré liehovary zlyhali úplne, no iným sa zase darilo výborne, pretože mafiáni sa whisky nemohli nabažiť a pašovali do Ameriky obrovské množstvá.

Inšpirácia sa primárne čerpala z výroby rumu. Podobne ako pri koňaku sa rum nechával zrieť aj desať rokov. Kým táto prax bola bežná už okolo roku 1820, pri whisky sa dlhoročné zretie začalo praktizovať až počas prvej svetovej vojny, a to z pomerne zvláštneho, nečakaného dôvodu. Bol ním vtedajší minister financií David George, ktorý bol úplne proti alkoholu a veľmi sa obával problémov spôsobených pitím. Najmä počas vojny tvrdil, že pitie škodí viac než všetky nemecké ponorky dokopy. 

Mladý destilát, ktorý keď nalejete, je priezračný ako gin či vodka – takto vlastne whisky vyzerá predtým, než sa nechá zrieť v dreve niekoľko rokov. Práve tento mladý destilát bol považovaný za hlavný dôvod opíjania. Ale ak ste sa niekedy stretli s Britmi a ich láskou k pubom, viete, že takéto obmedzenia by sa presadzovali ťažko, a preto sa prijali kompromisy: akákoľvek whisky, ktorá zrela menej než tri roky, bola zakázaná na základe Zákona o mladých liehoch z roku 1915. To prinieslo pre škótsky whisky priemysel niekoľko zásadných zmien. 

V prvom rade muselo množstvo liehovarov, ktoré vyrábali mladé, nezrelé destiláty, zavrieť svoje prevádzky. Pred vojnou ich existovalo okolo 130, no po nej zostala už len hŕstka. Obzvlášť v regiónoch nížiny a Campbeltown ich zavreli celé desiatky, a ani jeden z týchto regiónov sa dodnes nepriblížil k počtu liehovarov, aký mali vtedy.  

V tom čase Campbeltown produkoval priveľa whisky, pričom veľká časť bola nekvalitná, a spotreba navyše klesala. K tomu sa pridali ubúdajúce prírodné zdroje a skutočnosť, že železnice, ktoré mali dostať whisky z Vysočiny a Speyside na trhy, sa nikdy nevybudovali. 

V druhom rade, tento krok vlastne pomohol upevniť postavenie škótskej whisky ako prémiového produktu. Zrejúca whisky bola drahšia, lahodnejšia a ľudia ju začali vyhľadávať pre chuť samotnú, nie iba preto, aby sa opili. Tak sa v podstate podarilo Davidovi Georgovi zachrániť whisky priemysel pred samým sebou. 

Druhá zlatá éra nastala v 50. a 60. rokoch 20. storočia, keď whisky zažívala boom v Európe aj v USA a stala sa známou ako „nápoj slobodného sveta“. V Spojenom kráľovstve liehovary zdvojnásobili kapacity a produkcia sa zvýšila päťnásobne. 

Práve v tomto období sa začala škótska whisky predávať ako samostatné značky. Miešané whisky boli stále veľmi populárne, ale ľudia čoraz viac vyhľadávali jedinečný charakter jednotlivých liehovarov, čím vznikol pojem single malt. 

Začalo to v roku 1969, keď Glenfiddich otvoril svoje návštevnícke centrum, kam ľudia mohli prísť a spoznať konkrétny liehovar. Krátko nato ho nasledovali ďalšie značky ako Glenlivet, Glenmorangie a Macallan.

Veľký prepad whisky priemyslu nastal neskôr v 70. a 80. rokoch. Jedným z hlavných dôvodov bol slabý dopyt. Svet sa rýchlo rútil do recesie a ekonomických problémov, inflácia v Spojenom kráľovstve dosahovala výšku až 25 % ročne, cena ropy stúpala a s ňou rástla aj cena whisky. K tomu všetkému sa pridali štrajky, a navyše, whisky jednoducho vyšla z módy. Medzi mladými sa stali nesmierne populárne koktaily a whisky sa začala vnímať ako nápoj „pre starých mužov“. Očakávalo sa, že svet ovládnu biely rum a vodka, pričom whisky zostane v úzadí. 

Druhým faktorom upadajúcej whisky bola jej nadmerná ponuka. V 80. rokoch bolo v skladoch štvornásobne viac whisky než v 60. rokoch, čo malo samozrejme výrazný dopad. Počas tohto obdobia zatvorilo 29 liehovarov, medzi nimi aj mnohé známe – napríklad Brora či dnes mimoriadne vyhľadávaný Port Ellen, ktorý bol znovuotvorený až v roku 2024. Mnohé liehovary boli zbúrané a už nikdy whisky nevyrábali. 

Jedinou výhodou pre spotrebiteľov bolo, že sa na trhu objavilo obrovské množstvo whisky, ktoré si mohli kúpiť. To zároveň znamenalo, že bolo dostupných oveľa viac starších whisky, čo teda zvýšilo očakávania týkajúce sa veku destilátu. Aj preto má dnes priemerný vek oficiálnych fľaší približne 10 rokov. Začalo sa teda očakávať, že whisky musí zrieť aspoň dekádu.

A to nás privádza k najväčšiemu boomu vôbec – dnes je single malt najrýchlejšie rastúcou kategóriou whisky a výroba nedokáže držať krok s dopytom. Kedysi zatvorené liehovary sa znovu otvárajú, zakladajú sa nové, a napriek všetkým krachom a výzvam sa škótsky whisky priemysel vďaka odhodlaniu, remeselnej zručnosti a vytrvalosti vždy dokázal pozviechať.  

V súčasnosti má Škótsko viac než 150 liehovarov, pričom každý rok sa do celého sveta vyvezie vyše miliardy fliaš a len za poslednú dekádu sa výrobné kapacity zvýšili o 60 %, na viac než 380 miliónov litrov alkoholu. Dnes už liehovary po celom svete vyrábajú svoje vlastné verzie single malt whisky – v krajinách ako Anglicko, Dánsko, Švédsko, Fínsko, Holandsko, Japonsko, Taiwan, India, Kanada, USA, Južná Afrika, Austrália a Nový Zéland. 

V ikonickom 5 hviezdičkovom hoteli The Balmoral na Princes Street v Edinburghu sa nachádza SCOTCH – luxusný bar, ktorý ponúka viac než 500 druhov škótskej whisky zo všetkých regiónov krajiny. V zbierke majú aj raritné fľaše, limitované edície a fľaše z už zatvorených liehovarov, ktoré inde nenájdete. Namiesto bežných barmanov nás obsluhujú whisky ambasádori, sú to na slovo vzatí odborníci, ktorí poznajú pôvod každej fľaše, príbehy liehovarov aj chuťové profily. Vedia pripraviť personalizovanú degustáciu podľa preferencií hosťa. 

Interiér pôsobí noblesne a útulne zároveň: tmavé drevo, kožené kreslá a tlmené svetlo vytvárajú atmosféru škótskeho gentleman’s clubu. SCOTCH nie je hlučný bar, tu si whisky vychutnávame pomaly. Presne tak, ako sa má degustovať. Ak hľadáte eleganciu, remeslo a výnimočnú chuť v jednom pohári, toto je adresa, ktorú nemôžete vynechať. 

Nikdy nebol lepší čas spoznávať svet whisky, objavovať jeho tajomstvá a vydať sa na vlastnú cestu za jej príbehmi. Najintenzívnejší zážitok však prichádza, keď whisky ochutnáte priamo tam, kde sa narodila. Pridajte sa k najscestovanejším Slovákom, ktorí s nami precestovali Škótsko, a zažite, ako BUBO spája poznanie, históriu, krásu krajiny a degustácie do nezabudnuteľného dobrodružstva – whisky tu nie je len nápojom, ale živou súčasťou škótskej tradície.