Hebridy - najkrajšia pláž Škótska, kde sa po anglicky nedohovoríte

Volám Hughovi, môjmu budúcemu sprievodcovi, a vysvetľujem: „Bol som iba na Vnútorných Hebridách, na niekoľkých z tých 34 obývaných ostrovov – na ostrovoch Skye, Jura a Islay. Na Vonkajších Hebridách som ešte nebol.“

„U nás je to omnoho krajšie. Omnoho krajšie, uvidíš,“ dušuje sa mi do telefónu.

Vonkajšie Hebridy sa nachádzajú severozápadne od Vnútorných. Ide o najdlhšie súostrovie medzi Britskými ostrovmi. Galské obyvateľstvo je najpočetnejšie práve na devätnástich obývaných ostrovoch Vonkajších Hebríd. Tieto ostrovy sú v podstate srdcom galskej kultúry a jazyka. 

Raz som na západnom pobreží Škótska stretol starého pána, ktorý kŕmil čajky. Nevedel po anglicky a pochádzal z Vonkajších Hebríd, kam som sa veľmi tešil.

Ale nevedieť po anglicky v Británii, a pritom sa tam narodiť? Na Vonkajších Hebridách žije len približne 26 000 obyvateľov a väčšina ostrovov (viac než 50) je neobývaná. Gaelčina je tu dodnes hlavným jazykom, zatiaľ čo angličtina zostáva až druhoradá. To je až neuveriteľné, keď si uvedomíme, že angličtina ovládla svet, no nedobyla hrdé Hebridy.

Sedím v lietadle Embraer 145, ktorému let z Edinburghu do Stornoway trvá okolo 35 minút. Loganair používa jednu bránu a v rovnaký čas boarduje z tej istej brány viac letov – jeden letí na Shetlandy a ja idem druhým. V letiskovom autobuse príde jednej dievčine zle, pilot sa to dozvie a odmietne ju naložiť. Teraz to vysvetľuje do mikrofónu: „Je to pre vašu bezpečnosť a bezpečnosť posádky.“

Na Jersey, Guernsey či Alderney (teda na Normanské ostrovy) lieta ATR, a tak sa nastupuje zozadu. Embraer spredu. V ATR sa oplatí mať sedadlo s vyšším číslom, a v Embraeri nižším – rýchlejšie vystúpite. Mám sedadlo F, to je pri okne, ale sadla si tam nejaká baba a lietadielko je poloprázdne, tak sa presúvam dopredu a sedím sám. Mám len príručnú batožinu a budem prvý von z lietadla aj z letiska - a s Hughom môžeme hneď vyraziť. Nechcem strácať ani sekundu. Makám od štvrtej ráno do desiatej večera… veď v lete je tu stále svetlo.

Zle som sa dnes vyspal – a to aj v tak drahom hoteli. Pri letisku v Edinburghu sú len tri hotely: dva Hiltony a jeden pod značkou Marriott. Je to čistá kartelová dohoda – ceny sú strašné. Všetky ostatné hotely sú vzdialené 40 minút peši, a ak odlietate takto skoro ráno, nemá zmysel strácať čas. Spal som zle. Nevadí, vydržím. Teším sa na Hebridy. Veľmi sa teším.

Vstával som o štvrtej ráno, kontrola na letisku prebehla rýchlo, nedalo sa to porovnať s harašmentom v Manchestri na treťom termináli, keď som pred týždňom letel na ostrov Man. Edinburgh je kultúrnejší. Mám čas, a tak si pozerám whisky z Hebríd, a potom krásne škótske látky. Tie najkvalitnejšie – Harris Tweed – sú z Vonkajších Hebríd.

Hugh ma čaká na letisku. Vystupujem z lietadla prvý, nemám batožinu, a tak ihneď nasadáme do auta a frčíme za dobrodružstvom. Mal som doletieť včera, z Isle of Man (o tom, ako ma z letiska vyviedli 4 policajti píšem v danom blogu o ostrove), ale Hugh je s tým OK.

„Vyrážame na juh, na Harris, na pláž. Luskentyre je jedna z top 20 pláží sveta,“ nadšene vysvetľuje, keď sa zrejme zatvárim, že to s plážami v Škótsku nemôže myslieť vážne.

„Takto ju opakovane vyhodnotili. Naposledy skončila na trinástom mieste,“ nevzdáva sa.

Je to krásna prechádzka, odľahlá pláž takmer bez davov. Piesočné duny, výhľad na ostrov Taransay, čistučké potôčiky... no vo vode som skôr ako šantiace deti čakal tulene.

„Ja by som sa tam nevykúpal,“ hovorím mu po tom, čo som videl kúpať sa v tej ľadovej vode celé rodinky.

„Odvaha alebo bláznovstvo. Niekedy to nejde rozoznať,“ smeje sa Hugh.

Hugh má päť detí a najmladšie z nich trpí koronárnou vadou. Aj preto sa rozhodol založiť cestovnú kanceláriu – aby mohol byť viac doma. Robí to už osem rokov a je vidieť, že je dobrý, naozaj dobrý. Chodí oblečený v kilte a rád si oblečie aj naše BUBO tričko. V mestečku Tarbert na ostrove Harris, ktoré má len asi 500 obyvateľov, si rezervujem lístok na ostrovy St. Kilda na ďalší deň a potom už smerujeme do miestnej destilérky.

Môj kamarát Rišo zbiera whisky už dvadsať rokov. Kupuje ich v aukciách, často za 100 až 200 libier za fľašu, a o desať rokov ich hodnota stúpne na tisícku. Keď sa dozvedel, že idem na Vonkajšie Hebridy, bol nadšený: „To je špecialita, to je neuveriteľné, oni začali pred 12 rokmi. To pôjde hore. Kúp všetko, hlavne to, čo nevyvážajú.“

Ochutnal som, no nekúpil. Mám len príručnú batožinu a fľašku by mi skonfiškovali. Chuť tejto whisky je jemná, harmonická – presný opak silných, dymových chutí z Vnútorných Hebríd, najmä z ostrova Islay. Whisky z Islay pijem už tridsať rokov – ochutnal som všetkých deväť: Ardbeg, Ardnahoe, Bowmore, Bruichladdich, Bunnahabhain, Caol Ila, Kilchoman, Lagavulin a Laphroaig – a stále ma fascinujú.

Na ostrove Harris som navštívil miestnu destilérku a rozprával sa s jej energickou šéfkou Marie Morrison. Je to sympatická, čiperná žena, ktorá do projektu vkladá srdce. Dohodol som ochutnávku pre našu skupinu, ktorá sem dorazí o týždeň. Táto whisky má nižší obsah fenolov (PPM – parts per million), a preto chutí jemnejšie. Zrejme osloví aj dámy, ktoré inak whisky z Islay neváhajú vypľuť.

Whisky z ostrova Harris dozrieva v pobrežnej dedine Ardhasaig v sudoch po bourbone, sherry a ďalších druhoch alkoholu. Vzniká tu výnimočný a medailami oceňovaný single malt z Vonkajších Hebríd. Po prvý raz bola táto whisky na trh uvedená 24. septembra 2024.

Vychutnajte si whisky čistú, s malou kvapkou vody alebo jednoducho akokoľvek chcete... Myslím si, že o Hearach ešte len počuť budete, a ak má môj kamarát Rišo pravdu, cena tejto whisky pôjde rokmi iba hore.

Najväčšími ostrovmi Vonkajších Hebríd sú Lewis a Harris, a potom Severný Uist, Benbecula, Južný Uist a Barra. Lewis a Harris s bezmála 2 200 km² je najväčším škótskym ostrovom a tretím najväčším v Britských ostrovoch po Veľkej Británii a Írsku. Lewis na severe a Harris na juhu sa spomínajú ako dva ostrovy, aj keď sú spojené pevninou. Aj v starej keltčine majú dva názvy a už pradávno si takto rozdelili ostrov dva silné rody.

Klan MacLeod panoval na severe na Lewise a klan Morrison na juhu na Harrise. No rozdelenie je staršie a každý Hebriďan ho ovláda a vie, že TAM, na druhej strane, sa veci robia inak. Je tu aj virtuálna hranica a Hugh vie presne, kadiaľ ide. Všetci to vedia.

Na Harrise je síce paliareň v nedeľu zatvorená, ale dostanete tu zmrzlinu. Nedeľa na Lewise je absolútne svätá a skapal tu pes. V nedeľu vraj v Stornoway (hlavné mesto leží na Lewise) ani vtáky nespievajú. Lewisania sú až nemecky (protestantsky) zorganizovaní, Harrisania sú viac umelecky ladení.

Na Vonkajších Hebridách sa nachádza mimoriadne veľké množstvo sladkovodných jazier, nazývaných lochy. Týchto vodných plôch je tu až 7 500, čo predstavuje približne 24 % všetkých jazier v celom Škótsku.

Hlavné ostrovy ako Lewis, Harris, North Uist, South Uist, Benbecula a Barra majú krajinu tvarovanú ľadovcami, ktoré počas doby ľadovej vyhĺbili preliačiny a doliny, v ktorých sa neskôr vytvorili jazerá rozličnej veľkosti. Najmä Lewis, North a South Uist sú známe komplikovanou sieťou lochov. Harris, hoci má menej veľkých jazier, vyniká vysokým počtom drobných jazierok, tzv. lochanov.

Na západnom pobreží Vonkajších Hebríd sa rozprestierajú rozsiahle pasienky, ktoré tvoria typickú súčasť miestnej krajiny – tzv. machair. Ide o vzácny ekosystém s bohatou flórou, ktorého význam presahuje hranice Škótska. Zároveň sa tu nachádzajú až tri škótske národné krajinné oblasti (National Scenic Areas) – chránené územia s mimoriadnou krajinárskou hodnotou.

Oblasti South Lewis, Harris a North Uist vynikajú nádhernou horskou scenériou a zachovanou tradičnou vidieckou architektúrou. South Uist Machair chráni vzácne pobrežné lúky machair, významné pre mnohé ohrozené vtáky. Mingulay a Berneray sú ostrovy známe útesmi, morskými vtákmi a historickým dedičstvom.

Väčšina Vonkajších Hebríd je v ochrannom pásme. Podobne ako na vzdialenom ostrove Gough v Južnom Atlantiku (patriacom pod Tristan da Cunha), kde sa rozmnožili myši, ktoré začali ničivo požierať vajíčka vtákov a dokonca aj mláďatá albatrosov, získali tak prezývku „zabijácke myši“, čelia aj Hebridy podobným ekologickým problémom.

Na ostrove Lewis boli dovezené americké norky, ktoré sa bez predátorov premnožili a spôsobili narušenie miestneho ekosystému. To isté sa stalo na ostrove Uist. Okolo roku 1970 sa priviezli ježkovia, aby kontrolovali záhradných škodcov, no aj oni sa premnožili a začali loviť vtáčie vajíčka.

Dnes sa norky i ježkovia odchytávajú a vypúšťajú na pevnine v Škótsku, čo umožňuje vtákom postupne sa vracať na tieto ostrovy.

Zaujímavá je história, ktorá dlho predchádza rímskym a gréckym správam o ostrovoch. Rimania sa na ostrovy nikdy nedostali a volali ich „Ultima Thule“ – čo bol mýtický severský koniec sveta.

Dávno pred Rimanmi sa na Vonkajších Hebridách žilo, a dôkazom sú stojace kamene – menhiry, ktoré tu stoja od neolitu viac než 4 600 rokov, a Hugh mi tvrdí, že 5 000. Žili tu zrejme Piktovia, ktorí si farbili tváre namodro, aj keď na Vonkajších Hebridách sa našiel iba jeden ich symbol.

Hugh ma tie vovedie dovnútra brochu, čo je stavba z doby železnej postavená medzi rokmi 500 p. n. l. a 200 n. l. Plášť stavby je dvojitý, a tak vychádzam po kamenných schodoch, ktoré majú 2 000 rokov a stále sú perfektné – hore. Ideálne by bolo vziať si sem prilbu, nechápem, ako sa tu mohli kedysi ľudia pohybovať – alebo mali naozaj tak meter päťdesiat?

História Hebríd je fascinujúca a kamenné kruhy sú jedny z najfajnovejších v celom Škótsku. Vrátim sa ešte ku kameňom v Callanish, ktoré sú podľa uhlíkovej metódy staré 4 600 až 4 900 rokov – podobne ako Stonehenge. Až päť metrov vysoké sú uložené v kruhu so šťastným priemerom 13 metrov.

Sú vraj naviazané na mesačné cykly a ďalším rozdielom oproti rovnako starému Stonehenge je, že sa ich môžete dotýkať – a to je úplne iný pocit. Musím povedať, že ma tieto menhiry zasiahli. Mal som dobré počasie a Hugh bol oduševnený. Vzývali tu predkov, pozorovali mesačné cykly? Menhiry sú záhadou – a o to viac sa tu môžete nechať unášať vlastnou fantáziou.

Na Južnom Uiste sa našli prehistorické múmie, a tým pádom ide o jediné miesto v Spojenom kráľovstve, kde sa takéto niečo našlo.

V 8. storočí prichádzajú Vikingovia. Vládcovia Ostrovnej ríše boli vazalmi nórskeho kráľa. Ostrovné kráľovstvo sa skladalo z južnej časti (Suðreyjar), kam patrili Hebridy a ostrov Man, a severnej časti, kam patrili Orkneje a Shetlandy.

Vikingská ríša vládla týmto ostrovom vyše 400 rokov. Ostrovná vikingská ríša vydržala až do roku 1266 (zmluva z Perthu), kedy sa Hebridy dostali pod nadvládu Škótska. Po nórsky rozprávajúce princezné nahradili klany rozprávajúce gaelsky.

Od 14. storočia si klan MacDonald, sídliaci na ostrove Islay, vybudoval silné postavenie. Jeho vplyv bol natoľko výrazný, že predstavovali reálnu hrozbu pre škótsku korunu. Kráľovský dvor zasiahol – v roku 1506 vyslal grófa z Huntly, ktorý delostrelectvom ostreľoval a dobyl ich hrad v Stornowayi.

Od roku 1707, keď boli Hebridy začlenené do Veľkej Británie, si miestni Škóti zachovávali vzdor a silný pocit identity. Ich odpor však napokon čelil brutálnemu zásahu – v 19. storočí britská moc zrealizovala tzv. Vrchovinové čistky (Highland Clearances), počas ktorých boli celé komunity násilne vysídlené a nahradené chovom oviec.

Situáciu ešte zhoršila zemiaková kríza v roku 1846, ktorá spôsobila hladomor. Obyvatelia sa snažili pestovať okrem zemiakov aj nové plodiny, ako mrkvu. Sir James Matheson, vtedajší vlastník ostrova Lewis, investoval ekvivalent dnešných 37 miliónov libier na zlepšenie úrodnosti pôdy, aby sa hladomor neopakoval. No nepomohlo to. Mnohí chlapi sa zamestnali ako rybári, no pre mnohých bola jediným východiskom emigrácia či vojenská služba – kde sa aspoň najedli.

Ľudia z Hebríd utekali do Nového sveta. Emigrovali do tzv. Nového Škótska (Nova Scotia) v Kanade – provincie, ktorú som mal možnosť osobne precestovať s mojou dcérou rok pred návštevou Hebríd.

Ľudí na Vonkajších Hebridách ubúda. Hebriďania celkovo – a títo z Vonkajších Hebríd zvlášť – sú svojskí, neprijmú medzi seba nikoho, ani po desaťročiach. Rozprávajú „tajným“ galským jazykom, ktorý sa žiaden Brit nevie poriadne naučiť. Považujú ich za čudákov, no oni sa riadia svojimi zákonmi, ktoré nie sú nikde zapísané – iba v ich hlavách a srdciach.

Jedna vec je však zaujímavá – aj keď Hebriďanov ubúda, vo výskumoch obsadzujú prvú priečku ako najšťastnejší Briti. Vonkajšie Hebridy môžu byť od ruky, daždivé a studené, no v štátnom prieskume Personal Well-being in the UK realizovanom ONS (Office of National Statistics) sa dostali na prvé miesto v pocite šťastia.

Štúdie ukázali, že život v menších komunitách môže zvýšiť pocit dôvery a spolupatričnosti. Obyvatelia Vonkajších Hebríd vyhrali prvé miesto v osobnom šťastí v rôznych štúdiách a opakovane.

Keltský jazyk, náboženstvo, šport, hudba – všetko sa líši od Anglicka, a týmto sú Vonkajšie Hebridy unikátne a iné. Teraz sa sem dá doletieť, lode majú moderné navigačné prístroje – kedysi bola cesta sem strastiplná a mnohé lode zmizli.

Vonkajšie Hebridy sú zapísané ako jeden z piatich World Craft Regions Európy. Ak máte radi špeciality a obdivujete najvyššiu kvalitu, tak ako ja, pozrite sa na Harris Tweed – čo je špecialita Vonkajších Hebríd. Kvalitná vlna nepochádza vyslovene odtiaľto, no látky sa tu tkajú metódou, ktorá nie je masovou produkciou, ale starou overenou kvalitou.

Harris Tweed je jediná látka na svete chránená zákonom, konkrétne britským zákonom. Látka musí byť spracovaná, pradená na krosnách tu na Vonkajších Hebridách. No vlna nemusí pochádzať iba z Hebríd, môže pochádzať z celého Škótska.

„Vieš, z tej našej vlny by si utkal aj koberec, taká je hustá. Naše ovce sú na mäso,“ vtipkuje Hugh. Vlna sa však farbí ešte predtým, ako sa pradie – a tým sú farby Harris Tweedu unikátne, prírodné a krásne.

Baretky nosia návrhári haute couture, ale látka vydrží aj dážď, vietor a proste každý deň na ostrovoch.

Hugh si pochvaľuje počasie: „V januári je tu plus šesť a teraz v lete až štrnásť. Keď zasvieti slnko, je príliš teplo. Zima tu nie je, chodím v kilte a dám si sveter – tie naše sú super teplé. Vieš, že máme vyše 1 000 hodín slnka ročne?“ Chváli sa. No prepočítavam, či sa je čím chváliť... keď si uvedomím, že teraz slnko vychádza o pol piatej ráno a zapadá o desiatej večer.

Dnes je najväčším biznisom Vonkajších Hebríd turizmus, ktorý dáva prácu 1 000 obyvateľom Hebríd. Ročne prichádza 220 000 turistov. Z osobnej skúsenosti cestovnej kancelárie vám poviem, že nájsť kvalitné ubytovanie na Hebridách a celkovo kvalitné služby je v hlavnej sezóne až nemožné. Ceny viete porovnať s tými v Monte Carlo.

Vypravili sme sem zopár skupín, budujeme si kontakty, aby sme vedeli našim klientom poskytnúť TOP servis. Ja som na inšpekčnej ceste. Ide však o drahú destináciu pre elitných cestovateľov.

Na terajšej ceste idú so mnou ľudia – skupina má 8 klientov, a sme dvaja slovenskí sprievodcovia a vždy máme aj domácich. Mám klientov, ktorí boli na severnom aj južnom póle a prešli vyše 150 krajín sveta. Vonkajšie Hebridy sú destinácia pre extrémne scestovaných.

Ďalšia cestovateľská pikoška. Z BUBO ju navštívilo viacero sprievodcov a na našom školení v Drietome mi o St. Kilde s nadšením rozprávala naša sprievodkyňa. Nejde o jeden ostrov, ale o súostrovie – a názov je naozaj zvláštny, veď svätica s takýmto menom nejestvuje.

Raz som sa plavil viac ako mesiac Južným Atlantikom na lodi s fanatickými vtáčkarmi. Tí mi o St. Kilde s nadšením rozprávali ako o raji pre vtáky – a teda aj raji pre vtáčkarov. Dokonca je zapísaná v zozname UNESCO ako lokalita s prírodným aj kultúrnym významom zároveň.

St. Kilda sa nachádza 73 kilometrov na západ od ostrova Lewis a organizujú sa sem jednodňové výlety. Vyráža sa z juhu ostrova Harris z mestečka Leverburgh, ale lístok si viete kúpiť v Tarberte – ak idete od pálenice, tak nezabočíte doprava k prístavu, ale idete doľava a hore – a nad kaviarničkou, pod mäsiarstvom je malá búda, kde sa viete na Kilde dohodnúť.

Pozor, lebo v prípade zlého počasia zvyknú výlety rušiť.

Keď sa sem plavíte, vysokánske útesy sú úžasné, neuveriteľné, a zrejme najvyššie, aké ste kedy videli. Ľudia tu žili pred 4 000 rokmi, no v roku 1930 bolo súostrovie opustené a ľudia sa vysťahovali za lepším (či skôr pohodlnejším) životom bližšie k civilizácii.

Teraz tu žijú vedci, ochranári a vojaci, no všetko perfektne funguje. Po ceste je šanca vidieť veľryby a na ostrove Hirta sa vyberiete kam len chcete. Ak si chcete kúpiť suvenír, doneste si cash.

Pokiaľ je St. Kilda dostupnou špecialitou a vy chcete väčšiu výzvu, potom vám dávam do pozornosti Rockall. Toto je taká britská sviňarina, lebo Rockall leží v severnom Atlantiku – a Briti si zároveň s touto skalou, ležiacou 367 km západne od hlavných ostrovov Vonkajších Hebríd, nárokujú na okolité vody.

Harris je veľmi scénický ostrov, všade sú cesty pre jedno auto s plôškami, kde sa autá idúce v protismere vedia obísť. Vyhnite sa na odbočke na svojej strane, nechoďte na opačnú, lebo sa zrazíte! Páčilo sa mi mestečko Tarbert, kam prichádzajú trajekty z ostrova Skye. Na tento ostrov chodí BUBO v letných mesiacoch každý týždeň, na našich zájazdoch Škótskom – a pochádza odtiaľ skvelá whisky Talisker.

Blízko prístavu, asi 200 metrov, sa nachádzajú dva obchody so škótskymi látkami. Dajte si do vyhľadávača „best tweed in Scotland” a vyskočí vám Harris Tweed.

Na Harrise sa zastavujem na troch nádherných plážach. Všade je biely piesok.

Lewis a Harris je jeden ostrov, ale majú dva názvy a tvária sa ako dva. Aj toto hovorí veľa o povahe Hebriďanov. Boli to dva klany, ktoré sa nepohodli a takto sa dohodli – rozdelili si jasne ostrov. Až tak jasne, že sa po stáročia zdalo, že ide o dva odlišné svety.

Máme nádherné počasie a prechádzame ostrov Lewis zo západu na východ, potom z juhu až na jeho najsevernejší bod. Práve tam sa mi náramne páčilo – a nielen preto, že zbieram majáky a tento je najsevernejším bodom najväčšieho škótskeho ostrova. Divoké pobrežie, zelená tráva, burácajúci oceán, škriekajúce vtáky vytvárajú nezabudnuteľnú atmosféru.

Bud (Butt) of Lewis je staršia než dnešné kontinenty. Miesto, kde sa práve prechádzam, je jedným z najstarších kúskov zeme na svete. Tieto horniny existujú už približne 2,7 až 3 miliardy rokov, čo z nich robí živú geologickú kroniku.

Páčil sa mi aj skanzen, dedinka Geàrrannan známa vďaka „dedine čiernych domov“, ktorá pozostáva z deviatich zrekonštruovaných tradičných slamených chalúp.

Najväčšou osadou s 8 000 obyvateľmi je Stornoway, kam dolietam. V Stornowayi budujú terminál pre veľké lode a keď sem príde tento druh turistov, Vonkajšie Hebridy budú zničené. Neznášam tieto cruise ships – lacný druh dovolenky, kde z ostrova nevidíte nič. Aj po Karibiku chodím tak, že vždy prespím na ostrove, inak sa mi návšteva neráta.

Aj po Britských ostrovoch sa dá ísť cruise ship, napríklad na ostrov Man, ale ja som tu radšej spal štyri noci, aby som ostrov naozaj spoznal.  Okrem turizmu je v Stornowayi ešte najväčšia veterná elektráreň vo Veľkej Británii.

Počas volieb za odtrhnutie Škótska od Británie v roku 2014 tesná väčšina Hebriďanov volila proti odtrhnutiu sa, teda za zotrvanie v status quo. To zodpovedá celkovému (tesnému) volebnému výsledku v celom Škótsku.

Bývam u Jima, ktorý pracoval ako bankový úradník na Hebridách 36 rokov. „Oni ťa tu nikdy nepríjmu. Berieš im prácu, nie si Hebriďan,” hovorí – a nemá žiadnu zášť, páči sa mu tu. Má domček s výhľadom na záliv, kde v septembri plávajú veľryby, často delfíny a denne tulene.

„Minule jeden prišiel do bazénika, čo mám v záhrade, a zožral mi rybičku – bola už celkom veľká. Kostru celú, nepoškodenú, nechal tu pred garážou,” sťažuje sa s úsmevom na perách aj očiach.

Zaujal ho môj fotoaparát, je fotografickým fanatikom – má obrovský systém Fuji s ôsmimi objektívmi. Apropo, neviem, či vidíte kvalitu fotografií v mojich blogoch. Je to lepším objektívom. Asi nie, ešte mi nikto (okrem Alana Hyžu) nepovedal, že sa mu niektoré fotografie páčia. No vo svete mám pocit, že môj starší fotoaparát dokáže zaujať.

Väčšina dnes fotí na mobil a ja vláčim fotoaparát a objektívy (mám iba pevné objektívy kvôli kvalite), aj keď lietam on-board, a tak mi fotografická výbava zaberá tretinu výstroje. Možno to raz niekto ohodnotí? Uvidí na Hebridách 50 odtieňov zelenej...

Jim má už osemnásť rokov družku z Lotyšska, nad Rigou. „Všetku pôdu naokolo skúpili Američania a Švédi. Vyhrážajú sa Ruskom a skúpili to,” hovorí. A keď narážam na vojnu Rusko – Ukrajina, pokračuje: „Rusi urobili chybu a teraz za to budú pykať.”

Súhlasím – a som rád, ak sa viem porozprávať s ľuďmi, ktorí majú iné „imputy“ a nielen zo západných médií. „Dnes u mňa spia dvaja Bielorusi, veľmi fajn ľudia, prišli spoznávať Hebridy. Moja družka vie po rusky, a tak sa s nimi rozpráva,” pokračuje – a vidieť, že nemá žiadne predsudky.

Dva večery prechádzam mestom. Prvý deň som večeral v Boatshead, ktorý sa nachádza v hoteli Royal. Dal som si čierny puding a haggis a k tomu pale ale. Na Vonkajších Hebridách sa pivo nevarí, ale toto bolo z Vnútorných Hebríd – a super. Potom som mal jahňacie u Inda.

Odporúčam prejsť sa k hradu – musíte prejsť mostík pre peších (Bayhead Bridge) a potom je to pekná prechádzka okolo golfového ihriska. Ihrisko v golfovom klube Stornoway sa nachádza uprostred lesov hradu Lewis a z lesov smeruje k vresoviskám západne od mesta. Zvlnená krajina ponúka golfistovi ihrisko, ktoré vyžaduje bystré údery a presný odhad vzdialeností.

V samotnom meste je mnoho, mnoho kostolíkov. Páčia sa mi uličky okolo prístavu. Ja som pešo dvakrát prišiel až k druhej zátoke na východe.