Reštaurácie v Istanbule - strava, tipy, špeciality a všetko o gurmánstve

Keď hovorím o jedle, nebudem chodiť okolo horúcej kaše a hneď sa spýtam: „Ktorú stravu považujete za najlepšiu na svete?“ Odpoveď zrejme bude francúzska kuchyňa, prípadne talianska. Veľmi dobré meno má aj čínska kuchyňa či thajská, ktorú znalci dávajú vysoko nad vietnamskú, ktorá je tiež veľmi fajn. No medzi top 3 svetových kuchýň sa veľmi, veľmi často dostáva aj tá turecká.

Turecko je priesečníkom civilizácií a dá sa povedať, že každý Európan musel cez Anatóliu kedysi prejsť (pred 30 000 rokmi, kedy sme ako homo sapiens po prvý raz vošli do Európy). Takisto aj každý Aziat smerujúci do Európy prechádzal dnešným Tureckom.

Osmanská ríša veľkosťou konkurovala Rímskej ríši, a to sa prejavilo aj v strave. Osmani si doniesli domov zo sveta to najlepšie. Ak je New York taviacim kotlom kultúr, Istanbul je obrovským kotlom plným jedla. Jedlo je v Istanbule dôležité, tak ako vo Francúzsku, konkurencia je obrovská a prežijú iba tí najlepší.

Druhým mojím postrehom je, že ak máte radi grécke tzatziki, v Maďarsku plnené vínne listy alebo srbské čevapčiči, vedzte, že toto je vlastne typická turecká kuchyňa. Gréci žili v Istanbule po dobu 3 000 rokov a sultán Suleiman v bitke pri Moháči rozdrvil Uhorsko. Keď Vám v Bulharsku chutí tarator, musaka, džuveč či neskutočne sladké dezerty typu baklava, kadaif, lokum, chalva, tak opäť vedzte, že toto presne je turecká kuchyňa. Osmani totižto okupovali Bulharsko po dobu 500 rokov, a to je dosť dlhý čas. Podobne to bolo so Srbskom a čevapčiči je vlastne turecká kofta.

Mnohé tieto „poturečtené“ recepty jedávam na nedeľných obedoch u mojej svokry, ktorá je fenomenálnou kuchárkou. Hold, Bratislava je taktiež riadnym mixom civilizácií od židovskej cez maďarskú či balkánsku. Vplyvy, ktoré sa k nám dostali proti prúdu Dunaja. Logicky, naše stravovacie návyky v Bratislave sú ovplyvnené viac než v rázovitých slovenských dedinkách stratených v podhorí. Bratislava bola vždy kozmopolitným mestom mnohých kultúr, a to sa prejavovalo, a stále prejavuje, aj v jedle.

Každopádne, turecká kuchyňa nebude pre vás až tak iná, a preto Vám zaručene bude chutiť. Možno vám bude pripomínať stravu, na ktorú ste zvyknutí aj z domova. Akurát suroviny sú lepšie, koreniny silnejšie a celková kvalita jedla je veľmi vysoká.

Takže, je turecká kuchyňa tou najlepšou? Každý Turek si to myslí. Vplyvy od Stredomoria po Blízky východ a od Strednej Ázie po východnú Európu vedia vyčarovať divy.

Na Istanbule sa mi páči, že tu turecká kuchyňa dominuje a moderné západné vplyvy ju neprevalcovali ako u nás. V Eurovei – novodobom centre Bratislavy - dnes nenájdete slovenskú reštauráciu. To sa Vám v Istanbule nestane! Istanbul je hlavným mestom tureckej kuchyne.

Všade. Jedlo tu naozaj dostanete na každom rohu a chudnúť sa tu dá naozaj ťažko. V tomto blogu vás zavediem do zopár unikátnych street foodov. Do pouličných stánkov, ktoré robia len jedinú vec, a teda ju dotiahli do absolútnej dokonalosti. Ukážem vám jednoznačne najlepšiu reštauráciu – kaviareň na baklavu v celom Istanbule (je iba trošička od ruky a viete sem ľahko zájsť). No a potom vám dám do pozornosti zopár zážitkových reštaurácií, z ktorých mnohé sú na veľmi vysokej úrovni.

Pred hlavným jedlom si dajte „meze“, čo je súbor predjediel, ktoré sú už samé o sebe obrovským zážitkom.

Balik ekmek

Street food balik ekmek je istanbulský fenomén, ktorý je v Istanbule vysoko pred kebabom. Je to makrela v chlebe, čo nevyzerá príliš lákavo a keď sa blížite ku Galatskému mostu v absolútnom centre Istanbulu, tak začnete prítomnosť tohto street foodu jasne cítiť. Najznámejší stánok je ten hneď vedľa mosta. Je to čarovné, na moste napriek ceduliam o zákaze chytania rýb postáva množstvo rybárov. Na vodách Zlatého rohu je zaparkovaná historická lodička a v nej vypekajú ryby. Priamo v tejto lodičke dostanete opraženú makrelu do chleba spoločne s kúskom citróna.

Ide o vyhlásenú špecialitu, no pre mňa, sorry, nič moc. Má to kosti, všetko tam smrdí po rybacine...  Poviem vám takto, musíte TO ochutnať, lebo je to známe a stojí to tak 3 eurá a menej. No tu Vám dám jeden super TIP na rybu v placke (durum), ktorá je bez kostí. To je úplne iný zážitok, na míle iný zážitok. Musíte prejsť na druhú stranu Galatského mosta do štvrti Pera a odbočiť do Karaköy a od prístavu prejsť asi 450 metrov na ulicu Mumhane. Na tejto ulici nájdete malý stánoček s asi šiestimi stoličkami, ktorý robí najlepšie ryby Istanbulu.

Za pultom je konkrétny človek - Mehmet Usta, ktorý jednak praží rybu a garantuje, že je bez kostí a má vlastnú koreninovú zmes. K tomu buď dohodí čili, alebo dostanete rybu bez štipľavého. Následne pán Mehmet rybu zabalí do placky, a preto sa jedlo volá Balık Dürüm. Ako nájdete ten malý stánoček na dlhej a neprehľadnej ulici? Bude to jediné miesto, kde budú stáť pred stánkom rady. Je to ďaleko a sú tu rady, väčšinou domácich. Táto špecialita stojí rovnako ako tá pred Novou mešitou na druhej strane Galatského mosta a kvôli cene sem nechoďte. Dobrým tipom je, že vo vedľajšej reštaurácii majú asi trojnásobný počet stoličiek a môžete si sadnúť bez príplatku. Toto ľudia nevedia a aj keď ide o street food, je fajn si niekde sadnúť a uľaviť boľavým nohám. Veď v Istanbule denne bežne urobíte vyše 20 000 krokov.

Nie je kebab ako kebab

My u nás poznáme takzvaný Döner kebab - nastoknutý na vertikálnej „štangli". No tu v Istanbule je vašou povinnosťou ochutnať aj iné kebaby. Siš kebab (Şiş kebap) je ako naše ražniči. Adana kebab je pikantný. Urfa kebab zasa nepikantný. Oba nesú meno podľa dvoch miest ležiacich na juhu Turecka. V kebaboch ide často o zmes hovädziny a jahňaciny zmiešanej v tajnom pomere majiteľom reštaurácie. Na bravčové v Istanbule zabudnite. Moji sprievodcovia milujú Iskender kebab, čo vôbec ako kebab nevyzerá a je to na tenké plátky nakrájané hovädzie mäso poliate kvalitnou paradajkovou omáčkou.

Keďže ja milujem Alexandra Veľkého (Iskender), tak milujem aj tento kebab. Na najlepší kebab nemôžete ísť na ulicu, ale do špecializovaných kebabových reštaurácií, ktoré podávajú vlastne mäso na grile. Napríklad Turgut kebab, Buhara kebab, či Dürümzade. Dávajte si pozor, ak si objednáte kebabový „ochutnávací tanier“ pre troch, lebo je toho toľko, že to ani piati nezjete. No, možno toto je najlepší spôsob, aby ste v Istanbule stihli zjesť naozaj všetko, čo máte =)

Kde dostanete najznámejší döner kebab? V Berlíne. Nie, robím si srandu, ja odporúčam stánky na námestí Taksim pri vchode na ulicu Istiklal. Ak nie ste v Istanbule v obraze, tak vedzte, že fráza „taxi to Taksim“ je všeobecne známa a ide zrejme o najznámejšie námestie v celom obrovitánskom meste. Istiklal sa kedysi nazývala aj Grand Rue du Pera a môžeme ju opísať aj ako Chámps-Élysées Istanbulu. Ak sa v meste nevyznáte, tak cestovateľské informácie o Istanbule sa dozviete v mojom blogu.

Takže, pri vchode na túto ulicu po ľavej strane máte množstvo stánkov s obrovskými kebabmi. Vstúpite dovnútra, najprv zaplatíte a následne lístok odovzdáte chlapíkom, ktorí Vám urobia najlepší doner kebab vášho života.

Ide o špecialitu, ktorú dnes dostanete po celom Turecku, no vymysleli ho tu na spojnici Taksim – Istiklal. Ide o burger = mleté mäso v žemli, ale zaliate kvalitnou paradajkovou omáčkou. Stojí iba o trošku viac ako euro.

Simit - jedlo elity aj chudoby

Simit je turecký chleba či turecký bagel, ktorý vyzerá skôr ako praclík posypaný sezamom. Tak, ako sa všetky vrstvy japonskej spoločnosti stretávajú v onsene (japonská sauna), tak sa Istanbulčania stretávajú pri simite. Je dobre známym faktom, že aj tí najelitnejší Istanbulčania len ťažko odolajú dráždivej vôni tohto čerstvo upečeného ​​melasou napusteného sezamového cesta.

Melasa dodáva simitu sladkastú chuť a ak niekedy ochutnáte teplý simit, budete nadšení. Keď v roku 2019 Oxfordský slovník pridal „simit“ do svojho slovníka, Turci oslavovali.  Turci nepripúšťajú, že simit prišiel do Istanbulu s migráciou sefardských židov z Granady koncom 15. storočia, ale tvrdia, že vznikol v sultánskej kuchyni paláca Topkapi.

Kúpte si simit do ruky predtým, ako nastúpite na trajekt cez Bospor, a potom odrobinky hádžte čajkám. Toto je jedna z klasických Istanbulských zábaviek.

Turecká pizza

Musíte vyskúšať dva druhy - pide a lahmačun (alebo lahmadžun) a obidve sú absolútne odlišné. Lahmačun je tenučká pizza so zmesou mletého mäsa, cibule a červenej papriky, ktorá sa podáva teplá priamo z rúry.

Dostanete ju aj v reštauráciách a dôrazne vás vyzývam vyskúšať to. Garantujem nadšenosť - ak teda viete, ako lahmačun jesť. Tu je postup: zoberte plátok „pizze“ lahmačun, položte na to zelený listový šalát, respektíve petržlenovú vňať, a vložte dovnútra dlhú zelenú čili papričku aj vtedy, keď nemáte radi pikantné. Pokvapkajte citrónom, ktorý Vám vždy donesú (ak citrón dôjde, vypýtajte si nový – všetci pochopia, že sa vyznáte) zrolujte to a keď máte v ruke takú zrolovanú palacinku, tak zakúsnite... Geniálne!

Lahmačun je fajn aj samotný, lebo cesto je tenučké a ingrediencie veľmi dobre cítiť. No po takejto príprave ide o jedlo, pri ktorom naozaj budete uvažovať, že turecká kuchyňa je tou naj na svete.

Pide som aj skúšal piecť. Tak, ako sú u nás pizzerie, máte v Turecku pide reštaurácie s obrovskou pecou, okolo ktorej je vlastne reštaurácia postavená. Turecká „pizza“ nie je okrúhla, ale podlhovastá a najznámejšia je s mletým mäsom. Podobne ako u nás v prípade klasickej pizze, aj v Turecku však existuje množstvo variant pide. Nemôžem tomu nič vytknúť, ale lahmačun pripravený „mojím“ spôsobom je iný level. Ten Vás vynesie k nebesiam.

Viac mušlí než v Belgicku

Mušle nájdete v centre Istanbulu na každom rohu. Iba tak na ulici stojí predavač, rozloží si prenosný stolček a ponúka mušle s citrónom. Volá sa to Midye dolma. Miestni si mušle dajú, keď majú chuť na menšiu desiatu, olovrant alebo by si dali len tak niečo drobné pod zub. Priznám sa, že keď som si vychutnal mušľu, inak za neuveriteľne dobrú cenu, a zistil som, že 90 % hmoty je vlastne pikantná ryža, bol som trochu sklamaný.

Ako jesť midye dolma? Mušle sú otvorené a už spracované s ryžou s koreninami a vy si ich iba pokvapkáte citrónom a šup to do seba.  Jedzte do polosýta, lebo ak sa nasýtite, ryža sa vo vašom žalúdku roztiahne a budete prejedený. Ako naznačujem vyššie, radšej mám belgické recepty.

Kokoreč – dôvod, prečo nevzali Turkov do EÚ

Na ulici cez deň ochutnáte ešte tantuni, čo je v placke zabalené mäso a je to variant k balik ekmek, ak niekto neznáša rybu. Potom kumpir, čo je geniálny pečený obrovitánsky zemiak plnený syrom a asi všetkým možným k tomu. Legendárny börek z lístočkového cesta so syrom je úžasný na raňajky.

No ja tu chcem hovoriť o kokoreç, lebo kokoreç je tým silným zážitkom vybočujúcim z normy. Ide o jedno z najkontroverznejších pouličných jedál a kokoreç sú vlastne okorenené a napichané ovčie črevá podávané v chlebe. Niet divu, že jedlo plné tuku a soli je to obľúbené večerné jedlo pre flamendrov – koniec koncov, na pochutenie si na vnútornostiach sa vyžaduje skutočný nedostatok zábran.

Kokoreç (rýchlokurz turečtiny nájdete v mojom blogu Istanbul pre pokročilých) som spoznal cez jednu pesničku od Mirkelam (pozná ju každý mladý Turek):

Pesnička, ktorá si uťahuje sama zo seba, sa stala hitom nášho posledného zájazdu Tureckom. Následne som sa do Istanbulu vrátil a hľadal som kokoreç. Problém bol v tom, že som stále veľa jedol a už som v žalúdku nemal miesto. To, čo som zhodil na mojej najťažšej expedícii do Amazonskej džungle, som tu v Turecku pribral späť a ešte som ani neochutnal kokoreç.

Bývali sme v hoteli Pera Palace v centre štvrte Pera, a tak som večer, keď ostatní už spali, vyšiel von, vľavo 10 metrov, krížom do úzkej tmavej uličky a po 30 metroch bola prvá reštaurácia zameraná na kokoreç. Dal som si nefiltrované pivko. Majiteľ, mladý Turek, ktorý, zdá sa, poznal na ulici každého, lebo sa tu zastavovali všetci, ktorí sa práve teraz po polnoci rozhodli zobrať Istanbul útokom, zakúril nad kokoreçom nastoknutým ako obrovský špíz na veľkej špajli.

Čakal som dosť dlho a on kokoreç otáčal a dorábal. Potom časť odkrojil, posolil, dal na to množstvo korenia a doniesol mi ho naservírovaný v polovici bielej bagety. Ochutnal som ho s obavami a presvedčením, že zážitok nie je dobrý či zlý, ale základ je, že musí byť silný. No nič prevratného na mňa nevyskočilo a držková má výraznejšiu chuť. Apropo, držky sú jedlom, ktoré je v originále rímske a ja som ich v Ríme jedol mnoho ráz. Toto je obdobné a kokoreç sa dá zjesť. No možno by bolo fajn mať viacej tých pív...

Turci hovoria, že kokoreç je dôvodom, prečo sme ich v roku 2000 odmietli vziať do Európskej únie. V Európskej únii by vraj jedlo zakázali a Turci sa ho odmietli vzdať...

Je to presne ako s tou pesničkou a tým, že keď si dáte kokoreç, k Turkom a ich veselej a ironicky inteligentnej povahe sa dostanete bližšie.

Najlepšia baklava Istanbulu

Baklava je bozkom bohov. Veľa orechov a kvalitný med. Nie, nie je to príliš sladké, je to geniálne. Ak teda máte radi naozaj kvalitnú baklavu, na tú Vás teraz pozývam. Ide o obrovský rozdiel - ako medzi suši na Slovensku a suši na Tsukiji v Tokiu. Iný vesmír.

Baklava vznikla na juhu Turecka, na začiatku Kurdistanu v meste Gaziantep, ktoré v BUBO navštevujeme na našom zájazde Kurdistan - k najstaršej pamiatke sveta. Túto informáciu vie každý Turek, a preto je aj majiteľ „cukrárne“ či „baklavárne“, ktorú Vám odporúčam z Gaziantep.

V Istanbule máte dnes množstvo baklavární. Ide o luxusné „obchodíky“ na najznámejších turistických miestach Istanbulu. Ide o reťazce a Hafız Mustafa 1864 je dnes „všade.“ Na ulici Iztiklal je ich dokonca hneď viacej.

Güllüoğlu v Karaköy má základnú reklamu v tom, že majú iba jednu jedinú pobočku. A ide o najlepšiu baklavu v meste. Vstúpite dovnútra, áno, bude plno. Postavíte sa do rady a najprv zaplatíte. Čo? Kúpte si „prehliadku baklavy“ kávičku či čaj. Potom si idete k pultu vybrať a sami si donesiete tácku k stolu. Zakusnete a aj keď nie ste na koláče, tak ako ja, vystrelíte do neba. Baklava tu je, ako hovorím, inou ligou.

No vyskúšajte aj novú Istanbulskú špecialitu, a tou je baklava so zmrzlinou. Teplá baklava so studenou zmrzlinou. Tento istý trik dnes dostanete u Nusreta - viď. nižšie.

Turci bijú zmrzlinu

Keď hovorím o zmrzline, tak musíte na ulici ochutnať tureckú zmrzlinu. Ak máte deti, či ste vtipálek, tak určite. V turistickej časti Istanbulu na ulici nájdete tradične oblečených zmrzlinárov s červeným fezom na hlave a vyšívanou vestičkou.

Nejde mi o zmrzlinu, ale o to, čo sa deje okolo. Ide vždy o malé vtipné vystúpenia.

No aj samotná zmrzlina je akási hutnejšia, než tá talianska. Niekde som čítal, že nestačí lyžička, ale na tureckú zmrzlinu potrebujete nôž. Vysvetľovali mi to tak, že Turci zmrzlinu bijú. Majú takú veľkú lopatu a, naozaj, keď klient odíde, tak zmrzlinár začne so zmrzlinou bojovať. Asi to bude slušné posilňovanie. Keby to nerobili, zmrzlina by sa vraj zrazila.

Možno nebude všetkým chutiť, lebo mlieko je kozie, no mne zmrzlina chutí.

A akú si dať? Čierna chutí ako popol, ale sú s ňou super foto na Instagram. Ak chcete tú najlepšiu, ochutnajte pistáciovú, tá je v Turecku najlepšia na svete.

Počuli ste o ňom? A čo Salt Bae? Ak nie, tak zrejme nepoužívate Instagram dôsledne. Nusr-Et sa stal hviezdou a dnes celý svet mieri do jeho reštaurácií, ktoré mnohí opisujú ako hyperluxusné.

Oplatí sa to? Dáva dané jedlo zmysel pri astronomických cenách? Je naozaj také kvalitné a hodné stoviek eur, ktoré zaň zaplatíte? Každopádne, najlacnejší Nusr-Et je práve v Istanbule.

Keď Nusret Gökçe otvoril svoj prvý podnik - v luxusnom prostredí v Knightsbridge v Londýne - kritici ho zvozili pod čiernu zem. A čo sa stalo? Návštevnosť mu ešte stúpla. V jeho reštauráciách často vidíte celebrity typu David Beckham, Rihanna, Ben Affleck, Drake či DJ Khaled.

No na jeho obranu, hamburger aj steak, čo som uňho jedol, bol super. A nadšený som bol aj zo šalátov, ktoré vie ako Turek pripraviť lepšie než iní. No a o to ide. Nusret je Turek, odmala žije v Istanbule, a preto o ňom píšem v tomto blogu. Prvú reštauráciu otvoril práve tu v Istanbule a ja Vás sem v tomto blogu zavediem.

Poďme však po poriadku a najprv sa s Nusretom zoznámme. Pochádza z veľmi nízkych pomerov. Gökçe sa narodil v roku 1983 v rodine baníka a štúdiu toho veľa nedal. Pracoval už od 12 rokov ako učeň u mäsiara v Kadiköy, o ktorom píšem na začiatku blogu o Istanbule - čo vidieť, kam ísť. V New Yorku som sa dal do reči s generálnym manažérom jeho reštaurácie a zistil som, že Nusret nie je Turek, ale Kurd a aj tento chlapík, taktiež Kurd, sa narodil v dedinke pod Araratom. „Nusret vždy pracoval a aj dnes pracuje 18 hodín denne,“ hrdo hovoril o svojom chlebodarcovi.

Ide o gesto, nie o jedlo

Nusret, aj keď nebude vzdelaný, je extrémne pracovitý, bude veľmi inteligentný a odvážny. Keď mal 20 rokov, vybral sa do Buenos Aires, aby sa naučil o steakoch viac. Nevedel okrem turečtiny a kurdštiny žiaden jazyk - ani po anglicky a už vôbec nie po španielsky. No odletel bez bázne za oceán a v reštauráciách v Amerike robil dokonca zadarmo. Len aby sa naučil.

Gökçe sa stal známym v roku 2017, keď sa jeho videá, ako krája Otomanský steak, stali virálnymi. Nakoniec steak posolí hrudami soli. Celé je to absolútna hlúposť, ale je to instagramové meme a taký je dnes svet. Zo solenia, kde soľ najprv padne na jeho lakeť a odtiaľ na váš tanier, sa stalo „signature gesture“ a dnes v každej jeho reštaurácii nájdete fotografiu práve s týmto gestom.

Dnes si ľudia objednávajú v reštaurácii drahšie steaky iba kvôli tomu, aby prišiel „čašník“ v koženej zástere a v slnečných okuliaroch, aj keď je v reštaurácii úplná tma, vytiahol veľké nože, nabrúsil ich ostentatívne a potom obrovskými hereckými pohybmi nakrájal steak a na záver ho posolil. Je to herecký výkon, ako vtipne poznamenal Leonardo Di Caprio. Celé vystúpenie, lebo inak sa to nazvať nedá, zrealizuje čašník v ideálnom čase, aby sa to dalo zavesiť na Instagram ako storka.

To, ako chutí steak, je druhoradé. Dôležité je ukázať sa v reštaurácii a ukázať to všetkým „priateľom“ na sociálnych sieťach.

Jeho prvá reštaurácia je položená vo štvrti Etiler, ktorá je od centra vzdialená hodinku taxíkom. A zariadenie je to, čo by ste od Turka čakali – sedlačina na tretiu. Možno sa to bude páčiť ruským a arabským klientom, ktorých bolo v reštaurácii vskutku veľa, ale vy dostanete šok.

Reštauráciu sme objednali dva týždne vopred. Taxík nás vysadil pred vchodom, najprv bodyguard navigoval taxík o dvadsať metrov, následne traja ľudia skočili k dverám a otvorili ich, pomohli nám vystúpiť. Chlapík v tmavom obleku s iPadom v ruke sa slušne opýtal, či máme rezerváciu, predal nás ďalším ľuďom, ktorí nás zaviedli k stolu – objednali sme si najlepší v reštaurácii, ale myslím si, že sme ho nedostali. Bolo plno, ale nie až tak plno a zariadenie už horšie nemohlo byť. Opulentné kreslá s okrajmi natrené zlatou farbou, ktorá trošku opadáva, červené, zelené, lacné...

U Nusreta k nášmu stolu ihneď priskočili čašníci a bolo ich doslova jeden na jedného klienta. Nusret naráža na najnižšie pudy a jeho zlatý steak - mäso obalené v pozlátenom papieri - je totálnym vrcholom, absolútnou hlúposťou. No zrejme funguje.

Nusret je fenoménom doby, pochopil tuposť a povrchnosť doby najlepšie. Základom je dobre spoznateľná značka, ktorá je ochotná pokľaknúť pred novozbohatlíkmi, privatizérmi, zlatokopkami a podobnou lúzou, ktorá sa v kvalite nevyzná.

Na záver sme si ako dezert dopriali horúcu baklavu servírovanú priamo z plechu so studenou zmrzlinou, opäť podávaná tým flambojantným opulentným spôsobom. Nemôžem dať zlú recenziu, ani keby som chcel. Jedlo bolo vynikajúce.

Keď sme odchádzali, pred reštauráciou boli rady na niekoľko hodín.

V Istanbule vám odporúčam iného Nusreta - toho najkrajšieho. Podobá sa mi na New York a po New Yorku ide o druhú najkrajšiu Nusretovu reštauráciu na svete. Nusr-Et Steakhouse Sandal Bedesteni je výpravný. Nachádza sa na Grand Bazar – tam, kde má Nusret sochu. Odporúčam Vám Nusreta, veď tu v Istanbule je najlacnejší na svete!

CZN Burak - ďalšia instagramová hviezda

Burak Özdemir. Ani toto meno Vám sprvu asi nič nepovie. Vedzte však, že ide o instagramovú hviezdu takmer rovnakej slávy ako v prípade Nusreta. Veď len na tejto sociálnej sieti má CZN Burak vyše 41 miliónov sledovateľov. Mladý turecký kuchár sa dokázal vďaka internetu presadiť bleskovým krájaním cibule, ktoré uchvátilo aj YouTube a 9gag.

Keď si však pozriete jeho instagram, zaujme vás niečo iné. Nie príprava jedla, ale jeho veľkosť. To, čo servíruje, je skutočne gigantické a jeho pizza by dokázala nasýtiť bez problémov možno aj 50 hladných ľudí. Mäso, ktoré porcuje, vyzerá, akoby pochádzalo zo zvieraťa, ktoré celý život kŕmili steroidmi. Naozaj monštruózne porcie, pri ktorých máte pocit, že by dokázali vyriešiť svetový hlad.

Reťazec reštaurácií, ktoré vlastní, má po celom Turecku a aj v Dubaji. Ja som navštívil jeho prevádzku v Istanbule a, poviem vám, bol to veľký zážitok, ktorý som zdokumentoval vo fotografiách i na videách.

CZN Burak má svoju skratku z podniku, ktorý vlastnil jeho otec – Cinzano. Išlo o obchod s textilom, ktorý však v detskom veku často menil za pomoc v kuchyni starému otcovi, ktorý pripravoval obrovské porcie jedla pre stovky hostí. Je teda jasné, čo ho inšpirovalo. Ak ho stretnete v reštaurácií, bude dosť možné, že vás privíta širokým úsmevom a že bude variť jedlo pre charitu, čo je preňho ako mladého filantropa úplne typické. Okrem toho sa však jeho jedlo dostalo aj na taniere celebrít ako Cristiano Ronaldo, Ronaldinho, Will Smith a aj samotného tureckého prezidenta Recepa Erdogana.

A aké má recenzie? Hoci u Nusreta ide najmä o zážitok z podávania, o čom hovoria všetky recenzie a kvalitu chvália už menej, u CZN Buraka nenájdete snáď jednu zlú recenziu na navarené jedlo označované za veľmi chutné. A ľudia tiež chvália priateľskú, priam domácu atmosféru.

Raki je to isté čo v Grécku Ouzo, v Bulharsku Mastika či vo Francúzsku Pastis. Mieša sa s vodou, kedy sa čistá pálenka mliečne zafarbí. Nám Slovákom to nechutí, no iba preto, lebo ste nepili kvalitnú a pili ste málo =) Mne naozaj Raki chutí. Určite nemôžete odísť z Turecka bez toho, aby ste neochutnali za pohárik. Je to priam historická turecká povinnosť, s ktorou sa viaže aj jeden zaujímavý príbeh z memoárov jednej z najdôležitejších osôb v tureckých dejinách.

Mustafa Kemal Atatürk si to v 20. rokoch minulého storočia po víťazstve v bitke nad nepriateľom, ktorého zvrhol do mora, zamieril do Izmiru. Novinárom a priateľom chcel rozpovedať svoj príbeh, a tak im povedal o stretnutí v hoteli Kramer Palace. Vojnoví veteráni nepijú alkohol, táto noc však bola výnimkou a aj on chcel osláviť veľké víťazstvo.

Do hotela prišiel bez uniformy, oblečený ako bežný človek. Čašník ho sprvu nespoznal a povedal mu, že ho to mrzí, ale nemajú miesto. Jeden zo zákazníkov ale vykríkol jeho meno. Zrazu sa všetci postavili a nastal obrovský potlesk. Dostal miesta priamo pri okne s výhľadom na more. Obsluhoval ho grécky čašník, ktorého sa spýtal, či práve tu sedel grécky kráľ Konštantín, ktorý okupoval Izmir a ktorého jeho armáda porazila a či sedel pri stole, kde sedí teraz on. „Áno,“ odpovedal grécky čašník. „A pil raki?“ pokračoval zvedavo Atatürk. Keď sa dozvedel, že nie, vyhlásil: „Tak prečo chcel teda dobyť Izmir?“ Áno, raki je pre Turkov posvätné.

Turecké víno je na vzostupe

Turecko nie je preslávené výrobou a distribúciou vína tak ako napríklad Francúzsko či Taliansko. Potenciál Turecka sa zatiaľ úplne nenaplnil ani napriek tomu, že je 6. najväčším producentom hrozna. Zároveň mu ale patrí 43. miesto, čo sa týka produkcie vína. Vínom sa stávajú asi len 2 % vypestovaného hrozna, čo je veľká škoda. Turecký vinársky priemysel je totiž neuveriteľne kreatívny a získal už obrovský počet medzinárodných ocenení, preto má potenciál ohromne rásť a byť na zozname najlepších vín sveta.

Kde sa také turecké víno vyrába? Pri víne si to treba namieriť do regiónov Kapadókia, oblasť Egejského mora, Trácia či do strednej a východnej Anatólie. Tu nájdete množstvo priemyselných a butikových viníc. Ak ste znalcom vína a someliérom, dostanete sa do nového sveta a určite budete očarení. A pokiaľ radi ochutnávate víno, skúste Kavaklidere, Pasaeli alebo luxusnejšie víno Kayra Okuzgozu.

V Turecku sa ale okrem tohto pestujú aj mnohé medzinárodné odrody vrátane Syrah, Cabernet Sauvignon, Cabernet Franc a Merlot. Veľmi obľúbené sú červené zmesi a v tejto krajine sa udomácňuje aj ružové víno.

Možno vás zaujme dôvod, prečo sa v Turecku vyrába menej vína, než by sa mohlo – štatistiky hovoria o tom, že priemerný Turek vypije liter vína za rok. Medzitým priemerný Talian vypije 40 litrov. Zvyšok sa používa na sušené hrozienka, ktoré sú geniálne.

Čo ešte odporúčam ochutnať v Turecku

Z predjedál si určite dajte börek - tenučké cesto naplnené syrom či mäsom. V reštauráciách Vám (a to nielen v Istanbule) spravia výborný grilovaný baklažán a pre milovníkov štipľavého je tu pikantná pasta acili ezme. Medzi polievkami sú víťazmi ezogelin a mercimek - obe šošovicové, rozdiel je v tom, že mercimek je krémovejší a ešte lepšie chutí, keď si ho pokvapkáte citrónom.

Hlad vám počas obeda zaženie karniyarik - zapečený baklažán s mletým mäsom. Dobrou voľbou je tiež imam bayldi -  baklažán v rajčinovej omáčke s cibuľkou a cesnakom. Áno, baklažánu sa tu nebudete vedieť dojesť a asi sa mu ani nevyhnete.

Ak nie ste až tak hladný/á, určite vás zasýti aj gözleme - slaná palacinka so syrom či mletým mäsom. Pokiaľ chcete vyskúšať tureckú taliansku kuchyňu, odporúčam cestoviny manti s lahodnou rajčinovou omáčkou, ktoré sa, možno trochu nápadne, podobajú na ravioli.

Ako dezert okrem baklavy odporúčam ochutnať aj puding sütlaç, ktorý je ďalšou sladkou tureckou lahôdkou. Čo k tomu piť okrem raki? Ráno určite čierny či jablkový čaj, ospevovanú tureckú kávu či pivo Efes, najslávnejšiu tureckú značku piva.

Nech už sa rozhodnete pre čokoľvek, vedzte, že v Turecku chybu neurobíte. Domov si odnesiete gastronomický zážitok. Rovnako ako ja, nebudete vedieť prestať jesť ani po polnoci a nejaké to kilečko navyše aj priberiete. Ale bude to stáť za to.

Keď som v Turecku, hoci tie chute už poznám, chcem ich všetky ochutnať zas a znova. A pokaždé sa presvedčím, že turecká kuchyňa patrí medzi najlepšie na svete. Zaradíte ju aj vy medzi svoje top?