Jaskyne Adžanta - najdôležitejšia pamiatka Indie

Zrazu prišla na kraj obrovského priepadliska v tvare „U“ a bolo evidentné, že šelma zbehla dole. Miesto vyzeralo romanticky, aj keď nebola dažďová sezóna, tam vzadu práve hučal  vodopád. Kapitán John Smith zbehol do údolia sledujúc obrovské stopy tigra, no ten mu zrazu zmizol a nie a nie ho nájsť. Smith zrazu zbadal, že v 75-metrových strmých skalných stenách je jaskyňa a tiger sa zrejme schoval v nej.

John natrhal trs suchej trávy, zapálil ho a vošiel opatrne dovnútra - do jaskyne, ktorú dnes nazývame jaskyňa číslo 10. To, čo uvidel, mu vyrazilo dych. Nešlo o obyčajnú jaskyňu, ale chrám s 39 oktagonálnymi stĺpmi a obrovskou stupou na konci.

Ešte netušil, že túto jaskyňu vytesali pred našim letopočtom. Vošiel dovnútra jaskyne a podpísal sa na jeden zo stĺpov (vpravo vzadu: John Smith, 28. kavaléria, 28. apríla 1819), aby dokázal, že to bol on, kto tento poklad objavil. Počin tohoto prvého vandalizmu nám ukazuje náš sprievodca aj dnes. Každopádne, takto objavili jaskyne Adžanta - najdôležitejšiu pamiatku Indie.

„Taj Mahal, to je iba marketing. To, čo sa nachádza v jaskyniach Adžanta, je násobne dôležitejšie... a krajšie,“ hovorí mi P.D. Sharma, brahmán (najvyššia kasta), šéf cestovnej kancelárie, ktorá opakovane vyhrala prvé miesto ako najlepšia cestovná kancelária celej Indie. Má prehľad. 

Dá sa súhlasiť, že marketing je dnes vo všetkom, aj v turizme, základom. Ľudia sa nepýtajú a často ani nevedia, kde leží Machu Picchu, ale chcú ho vidieť, a tak popri Machu Picchu navštívia Peru. Angkor Wat či Petra sú z podobného súdka. India - to je obrovský subkontinent s 29 štátmi (EÚ ich má 27) a ľudia chcú vidieť iba Taj Mahal. To je v mojom ponímaní ako vidieť Eiffelovku a povedať: „Videl som Európu.“

Taj Mahal je, musím povedať, nádherný. Z kilometra, ale aj z piatich centimetrov, kedy zreteľne vidíte polodrahokamy a drahokamy vsadené metódou pietra dura dovnútra bieleho mramoru. Bol som tu vyše dvadsať ráz a aj na ceste okolo sveta s BUBO privátnym lietadlom. Je to jedna z najkrajších zastávok. Vždy sa sem opäť a opäť teším. Taj Mahal bol extrémne drahou stavbou a stavali ho dlhých 20 rokov. Niektoré jaskyne v Adžante však vysekávali vyše 100 rokov. Taj Mahal zvládla jedna generácia staviteľov a umelcov, v Adžante to boli generácie, ktoré pilne, systematicky a s neuveriteľnou rozhodnosťou sekali do tvrdého kameňa od 2. storočia pr. Kr. až do 6. storočia nl. a za tieto stovky rokov pretvorili skalu v neuveriteľnú nádheru.

Budhistické jaskyne nechce samotná India priveľmi promovať. Budhu síce hinduisti pokladajú za reinkarnáciu (avatara) boha Višnu, ale aj tak to nie je ten pravý hinduizmus. Adžanta to má ťažké. Nemá marketing a leží extrémne ďaleko. Taj Mahal je tri hodiny od letiska hlavného mesta Dílí. Ak pristanete v Agre, je to rikšou 15 minút.

Adžanta - to je extrémne náročná cesta krížom cez Dekánsku plošinu. To je dôvod, prečo jaskyne v Adžante doteraz skoro nikto z vašich známych nevidel a ani neuvidí. No, na druhej strane, robí z pamiatky veľkú špecialitu a skutočný zážitok.

Ak počas dlhej cesty k jaskyniam nemáte kvalitného sprievodcu, ale sa iba veziete, je to zabitý čas. Je to dôležitý element. Ak totiž máte niekoho, kto vám vysvetlí náležitosti a súvislosti, potom je to, doslova, ideálny čas na hlbšie ponorenie sa do budhizmu, vysvetlenie si, prečo vznikol a pochopenie rozdielu oproti hinduizmu. Cestou späť si ešte dovysvetľovať bódhisattvov a to, čo bolo vidieť v jednotlivých jaskyniach - detaily, ktoré teraz čitateľa nezaujímajú, ale keď veci vidí na vlastné oči, začne sa pýtať: „Prečo?“

Keď prídete k jaskyniam, prestúpite do lokálneho autobusu, ktorý vás dovezie ten kúsok (10-minútová jazda) až pred samotný vchod. Prejdete špalierom neodbytných obchodníkov a vstúpite dovnútra. Jaskyne vytesali do útesu tvaru podkovy pozdĺž rieky Waghora. Na veľkonočnú nedeľu tam ale žiadnu rieku nevidieť a je tam otrasne teplo - vyše 40 stupňov.

Jaskyne dostali meno podľa malej dedinky Ajanta, ktorá leží 3,5 km od samotných jaskýň. Kde ich nájdete? Nachádzajú sa v západnej Indii v štáte Maharaštra, ktorého hlavným mestom je Bombaj. Sú však situované ďaleko vo vnútrozemí - 350 km severovýchodne od Bombaja. Najbližším veľkým mestom je Aurangabad, od ktorého sú jaskyne 104 km.

Cesta k jaskyniam Adžanta z Aurangabadu trvá päť hodín kvalitnou dopravou. A tiež päť hodín späť. OK možno štyri. Do mesta Aurangabad sa dá dostať letecky. Letisko je maličké, s jedinou „reštauráciou“ - takým malým kioskom na poschodí, ale pristávacia dráha je dlhá a bezpečná. Najhoršou časťou je spomenutá dlhá cesta k jaskyniam.

Nejde o prírodné jaskyne, ale každá bola vytesaná do skaly ľudskými rukami. Mnohí hovoria, že ide o najzachovalejšie dielo budhizmu na celom svete. Jaskýň je 30 a delia sa na svätyne (chaitja) a obytné priestory (vihara), kde mohli mnísi a pútnici prespať ako v hoteloch.

Keď prechádzame z jaskyne do jaskyne, na sochách vidieť prechod od Budhu, ktorý bol braný ako učiteľ k Budhovi - bohovi. Budhizmus je skôr filozofiou ako náboženstvom, no ľudia všetko zmenia. Ľud jednoducho boha vyžadoval ako náhradku za hinduistický panteón, ktorého sa budhisti vzdali v prospech novej viery. Na sochách Budhu, ktoré postupne podľa jednotlivých storočí narastajú do ohromných rozmerov, vidieť premenu v zmýšľaní a, môžeme povedať, v móde.

Budhove sochy sú v dvoch štýloch Gandhara a Mathura. Gandhara je región na pomedzí dnešného Pakistanu a Afganistanu, ktorý mal styky nielen s vojskami Alexandra Macedónskeho, ale neskôr aj s rímskou kultúrou, a preto má Budha (v sanskrte: Prebudený) veselú tvár Apolóna a tuniku ako Rimania. Mathura je mesto južne od Dílí, kde som sa občas zastavil - mesto prastarej kultúry. Obidva tieto štýly sú koniec-koncov typicky indické a nevznikli by nebyť silného kráľa Ašoku.

V desiatej jaskyni, ktorú objavil kapitán John Smith a podpísal sa, to nebol prvý podpis. Nájdete tu brahmánsky nápis  𑀯𑀲𑀺𑀣𑀺𑀧𑀼𑀢𑀲 𑀓𑀝𑀳𑀸𑀤𑀺𑀦𑁄 𑀖𑀭𑀫𑀼𑀔 𑀤𑀸𑀦𑀁 z 2. storočia pred našim letopočtom, ktorý hovorí, kto dal túto jaskyňu vytesať.

Maľby v Adžante sú zrejme najlepšie zachovanou galériou antického sveta. Budhistické maľby sú najväčším zážitkom a unikátnosťou Adžanty. Ide o nádherné farebné kresby, ako keby ich maľoval Michelangelo. Sú však minimálne o 1 000 rokov staršie. Niektoré sú až o 1 600 rokov staršie od tých v Sixtínskej kaplnke v Ríme.

Problém je ten, že ich ťažko v tej tme vidieť. Ako ich vôbec mohli namaľovať? Vraj zvonku svietili – odrážali slnečné svetlo metalickými platňami dnu – a tak maliar videl, čo maľuje. Všetky farby boli prírodné a vydržali do dnešných dní.

Najstaršie maľby sú z obdobia Hinajani (Theravada), kedy Budhu zobrazovali ešte abstraktne, a, napríklad, v jaskyni číslo 10 na jej konci nenájdeme sochu Budhu, ale iba stupu. Novšie, neskôr vytesané jaskyne, sú už z obdobia Mahajani, a zobrazujú aj mnohých bódhisattvov.

Bódhisattva je osoba, ktorá sa vydala objaviť cestu k oslobodeniu a uniknúť utrpeniu a večnému kolobehu sansáry (znovuzrodeniu) a rozhodla sa ju učiť ostatných. Bódhisattva by si teda mohol pokojne užívať v Nirváne, ale on pomáha bytostiam na Zemi. Je pre mňa zaujímavé, že idea bódhisattvu prenikla do budhizmu v období, kedy sa zrodilo kresťanské náboženstvo s „bódhisattvom“ Ježišom. Bódhisattva súcitu – Avalokitešvára, respektíve v Indii Padmapani – odpúšťa podobne ako Ježiš Kristus.

Nástenné maľby z Adžanty teraz uznávajú ako jedno z najväčších umení vytvorených ľudstvom v akomkoľvek storočí, a považujú za najlepšiu obrazovú galériu, ktorá prežila z akejkoľvek starovekej civilizácie. Aj dnes prírodné farby žiaria brilantnou intenzitou: topásová, jašteričia zelená, lotosová modrá. Vedci sem prichádzajú a desaťročia túto skalnú galériu skúmajú. Píšu a fotia o Adžante hrubé zväzky kníh.

Väčšina nástenných malieb pochádza z druhého Adžantského obdobia a sú o takmer 600 rokov mladšie než najstaršie jaskyne. Bolo to v piatom storočí na vrchole zlatého veku Indie, keď z mesta Kannauj vládla dynastia Gupta a keď geniálny básnik Kalidasa písal lyrický cestopis Oblak poslom.

Nástenné maľby jaskýň 9 a 10 sú omnoho staršie, maľované inou technikou a nepredstavujú nič menšie ako zrod indickej maľby. Väčšina vedcov verí, že ich namaľovali medzi rokmi 90 až 70 pnl. To znamenalo, že jaskyne vykopali krátko po kolapse Ašókovej veľkej Mauryanskej ríše, ktorá sa kedysi rozprestierala od Kandaháru po Vindyas.

Tieto jaskyne sú súčasné s veľkolepými budhistickými stupami a bránami v Sanchi a Bharhut. Tie boli postavené počas obdobia politického rozvratu v celej Indii, ale aj počas obdobia veľkého umeleckého a intelektuálneho kvasu. Jaskyne 9 a 10 podporovali „bežní ľudia“ vzdelanci, mnísi, obchodníci. V ranom období nepodporovali výstavbu jaskýň samotní králi (viď mladšie jaskyne 1 a 2).

V jaskyni číslo 10 je prastará maľba ktorá ukazuje prvú kázeň Budhu v meste Sarnath (kam skupiny BUBO chodia na našich Indických zájazdoch). Vidíme kostýmy z tohto veľmi raného obdobia - napríklad kráľ Varanasi má na sebe bielu bavlnenú tuniku nápadne stredoázijského vzhľadu a na hlave má stredoázijský turban. Má luk a plný tulec šípov. Jeho strážcovia majú odhalenú hruď a sú vyzbrojení kopijami a zvonovitými štítmi zdobenými polmesiacmi a žiariacimi slnkami.

Turbany rôznych tried sú zobrazené s veľkou starostlivosťou a zdajú sa byť dôležitým ukazovateľom stavu, rôzne materiály – niektoré s červenými alebo zlatými pruhmi, iné čisto biele. Rôzne štýly viazania sú namaľované s najväčšou starostlivosťou.

Tváre zobrazených ľudí sú také realistické, že vzbudia pocit portrétov skutočných individualít. Neexistuje žiadna idealizácia alebo nadpozemskosť, ktorú vidíme v neskorších obrazoch bódhisattvov v jaskyniach 1 a 2. Namiesto toho je v tichom pohľade týchto tvárí niečo hlboko hypnotické. Ich letmé výrazy sú zamrznuté, zaskočené, akoby ich zrazu prekvapil veľký slon predierajúci sa húštinou či šíp, ktorý zasvišťal povedľa. Tu vidieť jasne helénsky vplyv, však indogrécki generáli vládli až v neďalekom Pandžábe.

Ženy na stenách jaskyne nosia tie isté náramky, ktoré si ženy kmeňa Bandžara z okolitých kopcov nasadzujú na predlaktie aj dnes. Ich šále, tzv. dupatty, zdobia strapce taarkaamu alebo paithani, ktoré sú v Maháraštre stále populárne. Sárí, utkané metódou paithani z oblasti Aurangabadu, mnohí považujú za najkvalitnejšie sári dnešnej doby, a to v porovnaní s celou Indiou. A tu ho vidíme na stenách namaľované pred vyše 2000 rokmi.

Fascinujúcim zážitkom tiež bolo, že všetci tí ľudia mi pripadali skutoční, aktuálni, moderní, dnešní. Ako keby ani nežili pred dvetisíc rokmi. Alebo inak – priveľmi sme sa nezmenili.

V jaskyni číslo 1 a 2 máte na stenách namaľovaný život Budhu. My, kresťania, máme nepoškvrnené počatie Panny Márie, ale už mamu Budhu - kráľovnú Maha Maju - zastihlo niečo podobné. Na maľbe na ľavej strane jaskyne vidíme, ako sa jej prisnilo, že do nej vstúpil vzácny biely slon. O 10 mesiacov, keď sa prechádzala v záhradách Lumbini, sa jej narodil syn (spod pravej ruky) ktorý dostal meno Sidharta.

Keď pôjdete do Adžanty je dobré si tieto príbehy (legendy) naštudovať a následne máte z návštevy viac. My na našich zájazdoch chodievame do Lumbini už 25 rokov, taktiež navštevujeme Sarnath, kde Budha kázal. Ja som bol v Bodgaya kde Budhu osvietilo. Ale až tu v Adžante sa mi všetky tie rozkúskované príbehy pospájali.

Po narodení žil mladý Sidharta Gautama z klanu Šakjamúni v luxuse, zatvorený v paláci. Keď mal 16 rokov, vzal si princeznú Jašodara, ktorá mu porodila syna. Keď dovŕšil 29 rokov po prvý raz, (načierno) opustil palác a práve vtedy po prvý raz uvidel utrpenie. Zostal v šoku.

Rozhodol sa vzdať bohatstva a rodiny a žiť život askéta. Počas nasledujúcich šiestich rokov praktizoval meditáciu s niekoľkými učiteľmi, a potom s piatimi spoločníkmi začal život extrémneho sebaumŕtvovania. Jedného dňa, keď sa kúpal v rieke, omdlel od slabosti, a preto dospel k záveru, že umŕtvovanie nie je cestou k oslobodeniu od utrpenia. Princ opustil život extrémnej askézy, sedel v meditácii pod stromom (v meste v Bodgaya) a prijímal osvietenie, niekedy stotožňované s pochopením Štyroch vznešených právd.

Nasledujúcich 45 rokov šíril Budha svoje posolstvo  - kázal po celej severovýchodnej Indii, zakladal rády mníchov a mníšok a dostával záštitu kráľov a obchodníkov. Vo veku 80 rokov vážne ochorel. Potom sa naposledy stretol so svojimi učeníkmi, aby im odovzdal posledné pokyny a odišiel do nirvány. Jeho telo potom spopolnili a relikvie distribuovali a uložili v stupách, kde sú uctievané do dnešných dní – ako napríklad chrám budhovho zuby v Kandy na Srí Lanke.

 Budha, o ktorom rozprávame, nebol prvým a ani posledným a my čakáme ešte na Budhu Majtréju – Budhu budúcnosti. Náš sprievodca nám ukazuje, ako umelci využívali vo svojich maľbách perspektívu. Bolo to vyše 1 000 rokov pred Leonardom da Vinci.

Jaskyňu 1 vybudovali na východnom konci podkovovitého zrázu. Teraz je prvou jaskyňou, s ktorou sa návštevník stretne. Táto jaskyňa, bola sprvu na nenápadnom mieste, priamo na konci radu. Je to jedna z posledných jaskýň, ktoré vytesali, keď už boli v údolí zabraté najlepšie miesta. To iba zhodou náhod dnes takto do objektu vchádzajú turisti a preto je nazvaná ako jednotka.

Prvé dve jaskyne sú unikátne svojimi prekrásnymi maľbami - „suchými freskami.“

V jaskyniach číslo 1 a 2 nešlo o vzývanie samotného Budhu v centrálnej svätyni (vzadu), čo dokazuje absencia usadenín sadzí z maslových lámp na stenách a nedostatok poškodenia malieb. K tomu by došlo, ak by sa háčiky na girlandy okolo svätyne používali intenzívnejšie. Skôr sa zdá, že išlo o akúsi prezentáciu vkusu a sily lokálneho kráľa.

Dobrodincom diela týchto jaskýň bol totižto vákátakský cisár Harišena, a to sa odráža v dôraze na zobrazenie kráľovskej rodiny v jaskyni, pričom sa vyberajú tie príbehy Jataka, ktoré hovoria o tých predchádzajúcich životoch Budhu, v ktorých žil ako kráľ (kšatria).

Najznámejším obrazom jaskyne je Bódhisattva Padmapani, ktorý sedí medzi davom oddaných, princezien i obyčajných ľudí. S dlhými tmavými vlasmi spustenými pod drahokamovou korunou drží v pravej ruke svoj atribút - modrý lotosový kvet. Umelec starostlivo zvážil umiestnenie maľby v jaskyni. Bódhisattva súcitu hľadí dole na veriacich, ktorí prechádzajú cez vchod do svätyne na ceste k Budhovi vytesanom do skaly v cele v zadnej časti jaskyne.

Bódhisattva je namaľovaný veľmi elegantne nesedí strnulo rovno, ale uvoľnene v tvare „S“, s veľkou gráciou. Tá maľba je, doslova, súčasná a prekrásna. Výstižne to niekto pomenoval ako „búrka ticha“. Jaskyňa číslo 2 je známa pre svoje ženské zameranie, zložité skalné rytiny, ale je nedokončená.

Jaskyňa 26 je úplne na druhom konci ako jednotka a dvojka. Rozmýšľal som, či v tom teple dôjdeme až tam. Pred každou jaskyňou sa musíte vyzuť a potom obuť a myslel som si, že to bude už dookola to isté. Mnoho ľudí tam poskytuje službu strážcov vašich topánok - keď sa vyzujete, berú si ich na starosť. My sme to nerobili a nechýbalo nám to. Ani jedna topánka nezmizla.

Do jaskyne 26 musíte ísť po schodoch hore a je to ďaleko. Nakoniec sme sa ako praví cestovatelia v BUBO odhodlali. Teraz viem, že táto jaskyňa je tou najlepšou. Ak sú v jaskyniach 1 a 2 krásne maľby, v jaskyni číslo 26 sú najkrajšie sochy a celkovo je aj najkrajšia. Určite aj tým, že je vnútro tak pekne osvetlené.

Jaskyne kedysi „stavali“ tak, že začali odhora, a v tomto prípade urobili okrem vstupného portálu aj okno, ktorým dovnútra prúdi svetlo. Táto jaskyňa sa volá aj jaskyňa tesára, lebo rebrá na strope vyzerajú ako z dreva. Sú však z kameňa. V Adžante nikto nikdy nič nestaval, všetko sa vytesávalo. Jaskyňa z piateho storočia je zážitok a báseň v kameni.

V jaskyniach v Adžante sme boli príliš dlho, keď už sme si dali tú veľkú námahu, nechal som tu ako šéf zájazdu veľmi dlhý rozchod. No na stretnutie pri odchode som meškal. Jaskyne ma, doslova, opantali a ja som vošiel do ďalšej a ďalšej a bol stále viac a viac nadšený z celého zážitku. Keď som si nechal čas a zapozeral sa do detailov, až vtedy na mňa vyskočila tá ohromná krása a rozvinula sa pred mojimi očami.

Snažil som sa predstaviť si rodiny remeselníkov, tých najlepších z Indie, ktorých pozvali, aby vytesali chrámy, ktoré tu ostanú večne. Čo to musela byť za ohromná práca začať v pevnej skale a postupne odkrajovať kus po kuse. A aká je to veľká zodpovednosť umelca, keď už v jaskyni, ktorej vytesanie trvali desiatky rokov, dokončieval malý detail na stĺpe. Pomýliť sa? Nemysliteľné. Človek by zničil úsilie generácii.

Je zrejmé, že jednotlivé sochy či maľby nie sú dielom jedného človeka. Boli tu špecialisti na tvar tela, ďalší dobre tieňovali tváre. Mená Leonarda da Vinciho či Michelangela poznáme všetci, no mená týchto umelcov nevieme.

Keď navštívite jaskyne Adžanta a trváte na Taj Mahale, tak ho môžete mať aj tu. Naozaj! V Aurangabade sa nachádza takzvaný „Baby Taj“ či „Mini Taj“, ktorý postavil syn staviteľa Taj Mahalu v Agre - kráľ Aurangzeb. Aurangzeb, syn Šáha Džahána, ktorý dal postaviť pre svoju manželku Mumtáz slávny Taj Mahal, preniesol svoje sídlo na juh a odtiaľto začal výboje.

Počas jeho panovania mala Mughalská ríša rozlohu 4 milióny km2, čo je viac, než má celá India dnes. Mňa Baby Taj, resp. Bibi Ka Maqbara, prekvapil pozitívne. Podoba je veľká, ide taktiež o mauzóleum, ktoré začali stavať v roku 1660, teda 12 rokov po tom, čo dostavali Taj Mahal.

Taj Mahal je mauzóleum Aurangzebovej matky v meste Agra. Bibi Ka Maqbara je mauzóleum Aurangzebovej prvej manželky Dilras Banu, ktorá, podobne ako matka Aurangzeba, zomrela pri pôrode dieťaťa. Ide o veľkolepé dielo hoci tam chýbajú intarzie drahokamov, Baby Taj je tým pádom výrazne lacnejším dielom.

Pôvodne mal Bibi Ka Maqbara konkurovať Taj Mahalu a vplyv perzskej architektúry a aj samotného Taj Mahalu je zrejmý. Každopádne, dnes o tejto budove – najkrajšej v Aurangabade, nevie skoro nikto a zrejme aj vy ste prekvapení. Veľkým plusom je, že sme tu boli jedinými zahraničnými turistami. To sa vám v Agre, v pravom Taji, nestane.

Taj Mahal začali stavať v roku 1631, no jaskyne Adžanta sú tu s nami už 2200 rokov. Tento vek jaskýň je tým, čo im dodáva takú dôležitosť. Nemusíme sa tu hádať, čo je krajšie - či Taj Mahal, či jaskyne. V tomto blogu som písal o dôležitosti jaskýň v Adžante, kde indické umenie vzniklo.

Mnohí tvrdia, že nástenné maľby z Adžanty sú najväčším umením vytvoreným ľudstvom (v akomkoľvek storočí).  Iní teoretici umenia, že maľby v Adžante sú najlepšou obrazovou galériou, ktorá prežila do dnešnej doby z akejkoľvek starovekej civilizácie.

Každopádne, India je obrovská a ja vám s BUBO odporúčam okrem severu pozrieť aj stred krajiny a juh Indie. Pre náročných klientov som pripravil krátky ale intenzívny zájazd, kde ako keby ste boli v troch odlišných krajinách. Koniec zájazdu je v najlepších ayurvédskych hoteloch sveta. Ide o exkluzívny zážitok a ideálne namiešanú kombináciu. A jaskyne Adžanta v tomto unikátnom mixe, samozrejme, nemôžu chýbať.