Jün-nan - čínska láska na prvý pohľad

Provincia Jün-nan je v dnešnej dobe super cestovateľským tipom. Dostať sa tam je ľahké, ale stále to robí zlomok turistov navštevujúcich Čínu. Tým, že sa vydáte do Jün-nanu, sa vyhnete overtourizmu a predbehnete ostatných cestovateľov zo Slovenska tak o desať rokov.

Veľký čínsky múr, Peking, Šanghaj a potom Hongkong a Macao... Milovníci histórie si pri objavovaní Číny pridávajú Si-an s Hlinenou armádou prvého čínskeho cisára. Tí dobrodružnejšie ladení Tibet.

Ja do Číny chodím pravidelne už od roku 1997. V roku 2001 som s najväčšími odborníkmi danej doby (Zuzanou Ondomišiovou, Martinom Slobodníkom a Palom Breierom) prešiel krížom Tibetom. Neskôr som prekrižoval najjužnejšie provincie od Hainanu, cez Kanton až po tie najsevernejšie a najzapadlejšie – áno, aj Sin-ťiang (známy ujgurskou menšinou).

V S'-čchuane som na vrchol posvätnej hory Emeišan vystúpil taktiež už pred vyše dvadsiatimi rokmi. O južnom susedovi S'-čchuanu, provincii Jün-nan, som vedel, ale podarilo sa mi sem dostať až v roku 2024. Konečne!

Skúsenejší cestovatelia o Jün-nane vedia. Oblasť s ohromnou diverzitou na juhozápade Číny, kam presiakavajú tradície horských kmeňov z juhovýchodnej Ázie a Tibetu. Je to rodisko čaju. Čo ešte o Jün-nane viete?

Môžem vám povedať, že ide o jednu z najzaujímavejších oblastí celej Ázie. Jün-nan je na pomery Slovenska rozsiahly, no je neuveriteľné, že na tak malej ploche (v porovnaní s veľkosťou Číny) nájdete takú rôznorodosť. Všetkého.

Jün-nan bol vždy sám sebou. Mnoho storočí išlo o samostatné kráľovstvo, ktoré fungovalo v osobitom móde. Neviem, či musíte byť skúsenejším cestovateľom, ale ja som inakosť cítil po prvom dni. Jün-nančania sa akosi inak správajú a ja tam cítim viac Laosu a severného Mjanmarska. Vy, čo ste boli v Sape a stretli sa s Čiernymi H‘mongami, to tu budete poznať. S tým rozdielom, že budete cítiť, že vláda sídlila tu, a tu boli teda peniaze.

Práve v Jün-nane sa našiel najstarší „Číňan“ – Yuanmou Man, ktorý tu žil pred 1,7 až 2 miliónmi rokov. Žili tu ľudia „thajského“ pôvodu a ich život sa podobal na život kmeňov Zlatého trojuholníka. Ja som k týmto kmeňom trekoval už v roku 1995 na severe Thajska a v roku 1996 v Šanskom štáte v Mjanmarsku. Neskôr som ich stretával v Laose a na severe Vietnamu.

Nikdy by mi nenapadlo, že takúto tradičnosť a exotiku uvidím v rozvinutej Číne. V niečom je to ešte exotickejšie, veď cez Jün-nan viedla z Tibetu obchodná cesta, a tak do mixu horských kmeňov juhovýchodnej Ázie pribudli v Jün-nane aj Tibeťania. Severný Jün-nan patril vždy Tibetu a aj do tejto oblasti som zavítal (a na obed si dal jaka) a aktuálne to je súčasť nášho zájazdu Najkrajšia Čína.

V štvrtom storočí pred naším letopočtom vzniklo kráľovstvo Dian. Keď hovorím o unikátnosti Jün-nanu, myslím na kráľovstvá medzi 8. až 13. storočím. Hlavným mestom sa stalo moje obľúbené Dali. V roku 730 vzniká v Dali (v okolí jazera Erhai) kráľovstvo Nanzhao, ktoré si podrobilo všetky ostatné kmene.

Kráľovstvo uznávala aj najsilnejšia čínska dynastia Tchang a tvorilo nárazníkovú zónu medzi Ríšou stredu a Tibetskou ríšou. Nič v živote nie je zadarmo a Nanzhao si muselo svoju samostatnosť zaslúžiť. Bojovalo s dynastiou Tchang v ôsmom storočí dvakrát a oba razy zmasakrovali (s pomocou Tibeťanov) Tchangov. Odvtedy mohli mať vztýčenú hlavu a mne sa zdá, že ju majú do dnešných dní.

Keď hovoríme o histórii, dôležité je spomenúť cestu, ktorá sa volala „južná Hodvábna cesta“, ale Jün-nančania ju nevolajú inak ako „Cesta čaju a koní“. Nie vojny, ale obchod je základom vzťahov a na Ceste čaju a koní vidieť, že historicky bol Jün-nan s Tibetom vo veľmi úzkom vzťahu.
Už počas dynastie Tchang (618 až 907) prúdil tovar cez Jün-nan dole po rieke Iravadi, krížom cez Mjanmarsko až do Bengálska.

Jün-nan nikdy nebol zadubenou horskou oblasťou – naopak! Práve do Tibetu viedla obchodná cesta, kam sa od približne 8. storočia vo veľkom dovážal čaj, a späť sa dovážali vybartrované kone. Počas dynastie Song to bolo až 25 000 koní ročne. No aj tak to Songom proti Mongolom vedeným Kublilajom (Kublajchánom) nepomohlo a v roku 1253 Kublilaj dobyl aj kráľovstvo Dali. Takto po 315 rokoch ukončil jeho existenciu. O tomto sa dočítate v knihe Il Milione od Marca Pola a v mojich blogoch o najväčšom európskom cestovateľovi.

Od tej doby sa samostatnosť Jün-nanu oficiálne skončila, aj keď jeho izolovanosť a kmeňová diverzita sa akosi prirodzene vymedzovali od mocenského centra v extrémne vzdialenom Chanbaliku (Pekingu). Šesťsto rokov viac-menej samostatných rozhodnutí dokáže vytesať nemiznúcu stopu – v jedle, kultúre, architektúre...

Jün-nan je na svoju inakosť hrdý, a keď sa bližšie s pravými Jün-nančanmi stretnete, tak na vás žmurknú. Oni vedia svoje!

V Číne niet prírodne diverzifikovanejšej provincie, než je práve Jün-nan. Toto je až neuveriteľné. Na krátkej trase sa dostanete z večne zaľadnených vrchov až do hustej džungle. Polovicu všetkých druhov rastlinstva Číny nájdete v Jün-nane. Na juhu - v džungli - po stromoch skáče päť druhov gibonov, počujete škrekot exotických vtákov (napríklad zobákorožce) a lesom sa preháňajú divo žijúce pralesné slony. Na severe Jün-nanu sa pasú jaky.

Za unikátnu prírodu je v mnohých ohľadoch zodpovedná unikátna geológia a geografia provincie. Zasnežený vrch Jadeitového draka – Yùlóng (5 596 m) – je najjužnejším vrchom v celej Ázii, ktorý je pokrytý ľadom.

Z vrchov tečú prudké rieky, veď prevýšenie Jün-nanu je extrémne. Tieto divé rieky vytvorili hlbočizné údolia. Na severozápade Jün-nanu tečú takto tri rieky paralelne a sú od seba vzdialené v najužšom bode iba okolo 65 až 70 kilometrov. Je to veľmi zvláštny úkaz, ktorý je okrem iného pod patronátom UNESCO.

Rieka Jang-c’-ťiang, najvýchodnejšia z troch riek, sa pri meste Li-ťiang láme v pravom uhle a tečie severovýchodne. Vytvára najdlhšiu rieku Ázie – rieku, kde vznikla jedna z najstarších civilizácií sveta. My na našom zájazde putujeme na unikátne miesto nazvané poeticky, Súteska tigrieho skoku či Roklina tigrieho skoku. 

Západná časť Jün-nanu je teda na severe hornatá. Na východe je náhorná plošina, kde sa nachádzajú jazerá (9 veľkých jazier) a taktiež množstvo krasových útvarov. Nájdete tu vápencové terasy ako v Pamukkale, ale aj úžasné ostré ihlovité piliere v Kamennom lese Šilin.

Pred 65 miliónmi rokov narazila India do Ázie, a tak hory Jün-nanu neustále rastú, podobne ako celé Himaláje. Tu v Jün-nane Himaláje začínajú. Posledná informácia o unikátnej prírode Jün-nanu je to, že tu nájdete 19 000 druhov rastlín. Kvety sú všade, mestá voňajú a hlavné deväťmiliónové mesto Kunming má prezývku Mesto kvetov.

Kvety nájdete aj v jedle Jün-nanu a ja nikdy nezabudnem na kvetinový šalát na raňajky v Kunmingu či na koláče plnené lupeňmi ruží. Jün-nan pokojne môžeme nazvať Kráľovstvom flóry a v provincii nájdete sto druhov orchideí.

V Jün-nane nájdete les vápencových pilierov, niečo podobné ako na Madagaskare Tsingy. Tu v Jün-nane ide však o ohromné územie okolo 500 km². Predstavte si geopark, ktorý bol založený v roku 1931, a tak dnes vyzerá nádherne.

Zasadené palmy odvtedy vyrástli a okrem kamenného lesa tu budete obdivovať aj ten zelený. Okrem úžasných skalnatých útvarov, ktoré sú pod patronátom UNESCO, je tu množstvo rastlinstva - od borovíc po palmy. Vskutku nádherná a pestrá príroda.

Zobrali sme si elektrické autíčko a vyrazili dovnútra parku. Tu sme zišli na najnižší bod a potom na najvyšší, kde sa nachádza pavilón s krásnym výhľadom. Tieto zábery teda nie sú z dronu. Vyzerá to ako tisíce stalagmitov, akoby stromy skameneli.

Prechádzame a pretískame sa pomedzi tieto prírodné výtvory a prichádzame aj k najznámejším jazierkam v 270 miliónov rokov starom skalnatom lese. Podľa legendy kmeňa Yi tu skamenela krásna Ašima.

Divní ľudia a odlišná kultúra spôsobujú aj iné jedlo. Ide, samozrejme, aj o rôznorodosť prírody. Ak sa niekoho spýtate na najlepšie jedlo našej planéty, Čína je vždy v tomto rebríčku vysoko. Každopádne, Čína je obrovská a každá provincia má iné jedlo. V Jün-nane máte v jedle viac zeleniny, húb a kvetov. Áno, počujete dobre.

No „bryndzové halušky“ Jün-nanu sú taktiež cestoviny. „Cestoviny, ktoré prešli mostom“ – „Cross the bridge noodles“, je novodobé jedlo, má iba okolo 100 rokov, no je to komunitná záležitosť. Také milé akčné posedenie s priateľmi, a preto je v Jün-nane také obľúbené.

Ide o takzvaný hot pot, čo určite poznáte. Tu však nejde o jeden veľký hrniec, ktorý je ukotvený v strede stola či zasadený dovnútra stolíka, ale každý máte „hot pot“ iba pre seba. Dostanete jeden extrémne horúci hrniec (pozor, nepopáľte sa) s kuracím vývarom. K tomu vám prinesú to, čo si objednáte. Stredná cena celého jedla je asi 7 eur.

Na začiatok nahádžte do horúceho vývaru mäso. Ide o hovädzie, ktoré je veľmi natenko nakrájané, úplne surové. Kedy je dobré? Keď sa jeho farba zmení z červenej na bielu. Každopádne, hneď po mäse hoďte do vývaru prepeličie vajíčko, následne zeleninu.

Za touto polievkou je legenda, kedy krásna mladomanželka nosila obed mladomanželovi, ktorý sa tvrdo učil na štátne skúšky. Číňania tomu rozumejú, lebo doteraz u nich tvrdé skúšky existujú. Manželka doma navarila, no kým prišla za manželom, ktorý sa učil v pokoji v pavilóne v strede jazera, jedlo vychladlo. Raz prišla a napadlo jej, že všetko studené jedlo hodí do teplého vývaru. Manžel bol nadšený a úspešne skúšky zložil.

Ako som spomenul vyššie, v Jün-nane sú kvety súčasťou jedálnička. Hneď v prvom hoteli v Kunmingu sme mali na raňajky šalát z kvetov. Kvety pridávajú aj do omelety či koláčikov. Inak kvety sa v Kunmingu predávajú nie na kusy, ale na kilá. V Kunmingu je druhý najväčší trh s rezanými kvetmi na svete (po Holandsku). Kvety sú tu extrémne lacné a krásne.

Ešte jedna príhoda s jedlom v Kunmingu. Hotel máme vedľa železničnej stanice, predsa len, v bezmála 9-miliónovom meste bývajú zápchy, a takto môžeme na stanicu vyraziť iba zopár minút pred odchodom vlaku. Zrazu mi zvoní telefón a keď som zdvihol, po anglicky na mňa niekto hovorí, že mi doniesol večeru. Otvorím dvere a tam robot.

Doniesol jedlo, iba som stlačil gombík a jedlo mi vydal. Títo roboti vás vedia doviesť do izby. Dole na recepcii mali „docking station“ a nabíjali sa na ňom. Jeden z nich prišiel k výťahu, sám si ho zavolal a bez problémov našiel izbu. Zastal pred izbou a zatelefonoval, nech prídete otvoriť. Keď som písal tieto riadky, nachádzal som sa vo vlaku smer Li-ťiang a spomenul som si, že som jedlo od robota vložil do chladničky a zabudol som ho tam. Ach...

V Jün-nane majú aj vychýrenú šunku a syry. Asi ako keď sa vyberiete do Emilia Romagna v Taliansku. Každý Číňan tu ochutná syr aj skvelú šunku. Ako sa blížime k Li-ťiangu, do vlaku nastúpilo viac pasažierov a obchodníkov tibetského pôvodu. Práve sme kúpili syry z jačieho mlieka, lepšie povedané akýsi jačí jogurt. Bol naplnený čerešňami a marhuľami, taký malý zákusok a veľmi chutný. Odporúčam.

Pri unikátnom jedle Jün-nanu musím spomenúť aj čaj. O svojich zážitkoch s čajom som napísal blog, desať zaujímavostí o čaji. Hneď na začiatku píšem o oblasti, kde vznikol čaj, a tou je Čína. Čína je však rozsiahla, keď to chceme lepšie priblížiť, čaj pochádza odtiaľto z Jün-nanu.

Do Európy čaj priviezli po prvý raz Holanďania v 17. storočí. Čínska legenda tvrdí, že čaj našiel čínsky cisár niekedy pred 4 700 rokmi. Každopádne, aj dnes nájdete v Číne čajovníky, ktoré majú neuveriteľný vek, nad 1 000 rokov. Najstarší práve tu v Jün-nane má vyše 1 700 rokov.

Jün-nan je známy čajom Puerh, ktorý sa procesuje práve z listov týchto starých čajovníkov. Bežne majú výšku nad 15 metrov, takže nejde o tie 1,5-metrové kríčky. Z týchto stromov sa zbierajú celé veľké listy, tieto sa fermentujú, vysušia a lisujú.

Väčšina (jednoznačne) najväčšieho producenta čaju na svete, Číny, je zelený čaj, a ten má krátku dobu trvácnosti. Puerh vám vydrží „večne“ a naši klienti si robia srandu a Puerh volajú „investičný čaj“. Čím je starší, tým má vyššiu cenu.

Číňania veria, že ide o liek, najlepší boj proti cukrovke a kardiovaskulárnym chorobám. Pije sa pred jedlom a vláknina v čaji spôsobí, že nie ste tak hladní a schudnete. Veľa antioxidantov má na telo blahodarné účinky.

Starší čaj dávate väčšinou 7 až 9 gramov na malý hrnček. Prvú vodu zalejete, ale čaj sa nepije, vylúhujete 10 sekúnd, a potom vylejete a necháte sa listu Puerhu rozvinúť. Potom môžete naliať horúcu vodu, štyri razy vylúhovať (od 10 sekúnd do pol minúty). Farba je tmavá a ide o čierny čaj.

Vôňa je ako pri starom archívnom víne, no ak počkáte a Puerh sa rozvinie, aj tu hľadajte paralelu s archívnym vínom. V obchode, kde sme boli, mali trojkilovú „tehlu“ Puerhu za 6 300 eur!

Nikdy ste o nej nepočuli, no pri Jün-nane ju nestačí iba spomenúť, a musím sa jej venovať viac. Táto cesta je nazývaná aj „južná Hodvábna cesta“ a je pre tento región extrémne dôležitá. Jej základom je Jün-nan. Čaj sa vyvážal do Tibetu a odtiaľ sa prinášali nezlomné vytrvalé tibetské koníky. Cesta ďalej na juh viedla cez Mjanmarsko až do Bangladéša a ďalej do Indie. Základom však bol obchod medzi Čínou a Tibetom.

Čaj poznali Tibeťania asi už za dynastie Han pred dvetisíc rokmi. No čaj bol považovaný skôr za akúsi medicínu a bola to minoritná komodita, ak sa vôbec o komodite dá rozprávať. Až keď si princezná Wenčeng zobrala tridsiateho tretieho tibetského vládcu menom Songcen Gampo v roku 641, a potom, keď si princezná Džinseng vzala Me Agtsona v roku 710, sa čaj do Tibetu rozšíril medzi šľachtou a mníchmi. V tom istom storočí nápoj, ktorý zahrieval telo a nakopával myseľ, postupne prenikol medzi tibetský ľud.

Nosiť čaj hore do Tibetu bola ohromná drina, niektorí nosiči nosili aj 120 kg, veď čím viac odniesli, tým viac zarobili. Pláca však bola nízka, cesta bola nebezpečná, počasie hrôzostrašné. Keď Mao Ce-tung, ktorého dnes inak ako „kormidelník Mao“ nenazývajú, zrušil nosičov, oni tvrdili, že to bol najlepší deň v ich živote.

Mao zároveň do Tibetu postavil cestu, a tak doba nosičov a koní skončila. Ostali po nich však spomienky a mestečká na tejto ceste, ktoré na tomto obchode zbohatli. Krásne mestečká a dedinky, ktoré sa oplatí navštíviť.

Väčšinu Číny obývajú ľudia Han, teda pôvodní Číňania. V celej Číne však žije spolu 56 oficiálne uznaných etnických skupín s vlastnými jazykmi a zvykmi. Poznáme Tibeťanov, Ujgurov... Každopádne, tu v Jün-nane je aj medzi kmeňmi najväčšia diverzita v celej Číne. Na území Jün-nanu žije až 25 kmeňov s vlastným jazykom, krojmi, jedlom.

Údoliami prechádzali po Tea and Horse road z juhu na sever a naopak. Jün-nan má jednoznačne najviac etnických skupín v celej Číne. Ja som sa sem vybral za kmeňom Mosuo, ktorý žije v prísnom matriarcháte. Za kmeňom Yi, ktorý je siedmym najväčším v celej Číne. Za kmeňom Naxi, ktorý žije v okolí Li-ťiangu. Tu na sever od mesta žijú aj Tibeťania.

Najviac som pozoroval kmeň Bai, ktorého stavby viete obdivovať v starých častiach Dali. Mnoho kmeňov znamená okrem výnimočných fotografií v krojoch aj unikátne festivaly ako „polievačka“ či „pálenie ohňov“ a aj pre „losar“ nemusíte ísť do Tibetu. Zopár kmeňov popisujem nižšie.

Kmene sú tým, čomu sa pri cestovaní venujem vyše tridsať rokov. Nachádzam u nich ľudskú prapodstatu, ktorá sa vo „vyspelejších“ etnikách obrúsila a z verejného života zmizla.

Zaujímavým kmeňom je kmeň Yi (jí) žijúci v okolí hlavného mesta Kunming. Už na raňajkách na hoteli sa stretnem so šéfkou turistického departamentu a ona vyzerá úplne inak než Číňanky. Je chudá, nos má položený vyššie, je malý a aj ona je malá. Má tmavšiu kožu než Číňanky z Pekingu, ktoré ma na mojej „služobnej“ ceste za neznámymi krásami Jün-nanu odprevádzajú.

Pekinčanky sú elegantné, šéfka miestneho úradu sa správa drsne. Príliš sa neusmieva, má zlú angličtinu, zdá sa mi, že nič nevie. Kmene si otázky nekladú, nemali školy, ktoré by ich k otázkam a hľadaniu odpovedí viedli. Táto dáma je primitívnejšia, divokejšia, je z kmeňa Yi a hovorí o sebe a svojom kmeni s hrdosťou.

Potom pri Kamennom lese Šillin navštívime ich reštauráciu. Yi majú vraj až 40 podkmeňov či klanov. Tu majú svoj domov bieli Yi. Čierni Yi žijú na juhu Sečuanu.

Muži, ale aj ženy, sú skvelí zápasníci. Žena Yi nesmie byť žiadne tintítko, ale musí byť hlavne silná. Na slovenskej dedine by ešte pred pár rokmi žiadna modelka neobstála. „Tá je krásna a silná, je to dobrá roba,“ hovorilo sa. No žena kmeňa Yi musí vedieť aj čosi iné, musí sa vedieť biť.

Čím viac vchádzam hlbšie do zvykov Yi, tým ma viac udivujú. Ich kultúru najlepšie uvidíte počas sviatkov. Jeden sviatok je mužský a vyzerá to tak, že ženy ostanú doma a muži sa vyberú do lesa s jedlom, chlastom a tri dni oslavujú. Oslava spočíva v tom, že nadávajú na svoje ženy, najviac ako sa len dá. Predbiehajú sa, kto povie väčšiu podpásovku... Vyspia sa z opice, vrátia sa domov a celý rok sú tichučko. Na svoje ženy nepovedia ani jedno zlé slovko.

Číňania majú radi bielu pokožku, Yi tmavú, a pekný chlap je ten s tmavou pokožkou. Ženy nosia na hlavách čiapku s rohami. Dva roky znamená slobodná, jeden = zadaná, a bez rohu vydatá. Keď chcete zbaliť Yi-nku, tak sa dotknete jej rohu a je to. Potom už iba dve skúšky, kde tri roky robíte zadarmo na poli jej rodiny a dokazujete, že viete uživiť rodinu. Druhou skúškou je, či môžete mať spolu deti. Ak dievča otehotnie, je skúška vykonaná, stane sa z nej nevesta a môžete sa zobrať.

Ďalší podkmeň Yi v okolí Dali máva tri dni „Valentína“ a vyzerá to tak, že máte tri dni absolútnu voľnosť. Môžete robiť čokoľvek. Potom sa vrátite domov a poslúchate! Až do najbližšieho Valentína.

Tak čo poviete? Sme my Európania tou najvyspelejšou civilizáciou, ktorá všetko vymyslela najlepšie? V kmeni Yi vraj nie sú rozvody...

Vyrážame severne od mesta do dedinky kmeňa Naxi. Máme lokálneho sprievodcu z toho istého kmeňa. Ideme až na úplný koniec, zabáčame do postrannej uličky a vchádzame do domu. Je to už ako skanzen, kde ľudia v krojoch ukazujú, ako žili ich predkovia. No je to milé. Učíme sa, ako sa vyrába tofu, melieme zrná sóje a ukazujeme si celý proces. Neznášam tofu, no tu v Číne ho mám rád.

Papier sa tu vyrába tradičnou metódou, ako som videl v Thajsku či Mjanmarsku. Dedinka leží na ceste čaju a koní, a tak sa dozvedáme pikošky zo života pútnikov a obchodníkov. Dedo vraj okrem čaju obchodoval aj ópiom. Ahá, tak už chápem, prečo bola táto cesta vedúca Zlatým trojuholníkom tak dôležitá.

Už chápem, prečo je mesto Dali tak výstavné. Mnohé veci sa nahlas nehovoria, no keď sa ich dozviete, pochopíte princíp.

Čo takto vytvoriť spoločnosť bez otcov, bez manželstva (alebo rozvodu), v ktorej neexistujú jadrové rodiny? Babička sedí v čele stola, jej synovia a dcéry žijú s ňou spolu s deťmi týchto dcér. Celé spoločenstvo je poskladané okolo materskej pokrvnej línie.

Muži sú len o málo viac ako žrebci, darcovia spermií, ktorí inseminujú ženy, ale do výchovy svojich detí sa zapájajú málo. Toto spoločenstvo žije v horách pod zaľadnenými vrchmi. Muž sa v dome ženy nezdržuje, pracuje v dome svojich sestier. Do domu ženy chodí iba „prespávať“.

Spoločenstvo Mosuo, ktoré niektorí nazývajú progresívnym feminizmom, existuje v podhorí východných Himalájí na severozápade Jün-nanu. Mosuo žijú moderný život v okolí jazera Lugu. Žena aj muž sú slobodní a môžu mať koľko len partnerov chcú, no aj jedného.

Každopádne, bez akéhokoľvek súdu spoločnosti, ktorá je v týchto „veciach“ tolerantná. Mosuo praktizujú takzvanú „walking marriage” a klobúk zavesený na kľučke dverí hovorí ďalšiemu „nápadníkovi“, že dnes je v tejto izbe už plno.

Deti Mosuo sú vychovávané nie otcami, ale mamami, babičkami, tetami a strýkami. Otec sa zdržiava v dome svojich sestier. Žena často ani nevie, kto je otcom toho konkrétneho dieťaťa, a nikto to nerieši. Muž v komunite Mosuo nemá otcovské povinnosti, ale jeho úloha je vcelku silná v dome svojich sestier. Žena tu však vlastní dom, pozemky a žena je zodpovedná za chod rodiny.

Žena varí, upratuje. Muž je v dome sestier využívaný na ťažké práce vyžadujúce silu, na zabíjanie zvierat a čiastočne aj na výchovu detí sestier. Konečné slovo v rozhodovaní má stará mama, tá je šéfkou rodiny.

Základom života ženy Mosuo je porodiť deti. Nemať deti je obrovská stigma, neúspech, život, ktorý je zbytočný. Každá žena Mosuo je slobodnou matkou. Dôvod na stretávanie sa s mužom nie je výchova a zabezpečenie detí a rodiny. Je to iba sex a pôžitok. Ak žena Mosuo nemôže mať deti, tak si nejaké adoptuje, väčšinou od nejakej sesternice. Rodiny Mosuo sú obrovské a tiahnú sa cez mnoho tiet a sesterníc.

Svet je veľmi zaujímavé miesto a toto je jednoducho iný koncept. O matriarchátoch chcem už dlho napísať blog, veď túto tému desiatky rokov skúmam po celej planéte. Myslím si osobne, že matriarchát je všade na našej planéte a múdre ženy si iba nechávajú mužov myslieť, že rozhodujú. Oni sú však tým krkom, ktorý otáča mužovu hlavu. Tu pri kmeni Mosuo je to však evidentné a veľmi, veľmi zaujímavé.

Bai znamená v preklade „biely“, a pritom ide o tmavých ľudí. Bielu farbu nájdete na ich krojoch a domoch. Domy vyzerajú ako v Čičmanoch. S týmto kmeňom, ktorý má 1,2 milióna obyvateľov, sa stretávam v okolí jazera Erhai, ktorého tvar pripomína ucho.

Kvôli tomuto kmeňu prichádzam k jazeru presne v pondelok, aby som stihol ranný trh. Ten sa koná na danom mieste iba jeden deň v týždni. Je na opačnom konci jazera, na severe, a cesta sem z nového mesta Dali trvá asi hodinu a pol autom. Ak nie sú zápchy.

Trh sa mi páčil. Veľmi mi pripomínal správanie ľudí, ktorých som stretol na severe Mjanmarska. Rovnaké správanie, rovnaké prútené košíky a mištičky. Dokonca aj slížová polievka na raňajky mi pripomínala tú, ktorú milujem v Mjanmarsku.

Kmeň Bai sa delí na jedenásť podkmeňov či klanov, ktoré hneď rozoznáte podľa pokrývky hlavy. Každá dedinka má svoju odlišnosť. Najviac som pozoroval stavby Bai, a to nielen v starých častiach Dali, ale aj v okolitých dedinách. Dediny vyzerali bohaté s obrovitánskymi viacgeneračnými domami.

Mnoho kmeňov Jün-nanu znamená okrem výnimočných fotografií v krojoch aj unikátne festivaly ako „polievačka“ či pálenie ohňov a ani pre losar nemusíte ísť do Tibetu.

Už Mongol Kublajchán nechal Jün-nanu silnú samostatnosť. Do Pekingu to bolo pol roka na koni. Často práve sem „do vyhnanstva“ posielali neskrotných šľachticov, ktorí prestali byť v obľube, a títo si sem priviezli vkus, peniaze, ale mali zároveň čas na tvorbu unikátnych stavieb a rozvoj lokálnej kultúry.

Jün-nan je dnes opäť „in“. Nie na Slovensku, ale v high society Číny. TOP manažéri zo Šanghaia, Kantonu či Pekingu sa dnes sťahujú k jazeru Erhai, aby našli pokojnejší život a sami seba.

Starobylé staré mesto Dali a okolité dediny sú posiate príbytkami bohatých mešťanov, ktorí s vkusom prestavujú lokálne domy, chaty a statky a ktorí sa chcú dostať preč „od toho všetkého“ v meste. Čínske, nejüan, doslova znamená „byť zrolovaný vo vnútri“. Pre koho je ideálne presťahovať sa do Dali?

Ak ste boli študentom, ktorého rodičia vám cez víkendy zakomponovali doučovanie a naozaj ste vôbec nemali na nič iné čas. Ak ste pracovali 12 hodín denne (9,9,6), a valcovala vás kultúra prepracovanosti. Pokiaľ ste dve hodiny dochádzali za prácou, aby ste si kúpili auto, aby ste mohli zaujať partnera... potom je pokoj v okolí mesta Dali tým správnym cieľom pre vás.

Dali bolo vtipne nazvané hlavné mesto ležania (tangping). Mesto Dali búra spoločenské konvencie dnešnej Číny a je to aj dnes mesto vzdoru a vkusných kaviarní.

Každopádne, Dali je synonymom pre dobré počasie a na Čínu nebývalý veget. Mesto, ktoré som si aj ja osobne obľúbil, a na našom zájazde sme preto pridali deň navyše a hotel sme situovali na to najlepšie miesto do absolútneho centra starého mesta.

Jün-nan je ďaleko. Je to jedna z najmenej rozvinutých provincií Číny. Jün-nan je „juh farebného mraku“, magické miesto niekde na konci. Mne pripadal nie ako Čína, ale ako samostatná krajina, a takto k jej návšteve treba pristupovať. Snažil som sa pre vás pripraviť kvalitný zájazd – Najkrajšia Čína. Ak do toho pôjdete uvidíte, že to bude láska na prvý pohľad. Šťastné cesty prajem.