Marco Polo v Číne

Polovci vstúpili do oázy „Cascar“ niekedy v roku 1273-74. Mesto malo stovky karavanserailov, čo boli akési motely Hodvábnej cesty, kde bola pitná voda, jedlo, vedeli ste vymeniť či si prenajať ťavy, dať sa proste dokopy. Prvé dni ste neplatili mestu žiadne poplatky, boli ste vzácnym hosťom, ale ak ste boli v meste dlhšie, tak ste dane platiť začali. Dlhšie ostali obchodníci v meste, ak sa im v obchode darilo a vtedy radi dane zaplatili. Mestá aj šikovní obchodníci spoločne prosperovali.

Kašgar sa na Hodvábnej ceste nikdy nedalo obísť. Keď prichádzate z východu, mesto ohraničuje zničujúca púšť, zo západu obrovské hory. Práve tu v tejto krásnej zelenej oáze nájdete pokoj a mier a tak sa tu vždy všetci stretli. Hodvábna cesta nebola nikdy jednou jasnou trasou a vetvila sa, rozbiehala, aby sa na určitých miestach znova spojila.

Žiadne mesto však nemalo tú silu a výnimočnosť ako takzvané „Kaši“. Tu ste nemali inú možnosť - len sa tu zastaviť. Do Kašgaru som sa práve z tohto dôvodu veľmi tešil a byť tu bola pre mňa ohromná vec. Kašgar to sú aj dnes trhy a ja som vedel, že tadiaľto prechádzal aj Marco Polo, nevedel ísť inokadiaľ. Marco Polo teda musel stáť na rovnakom mieste ako stojím dnes ja!

Marco Polo v Kaši popisuje prítomnosť množstvo nestoriánskych kresťanov, ktorí mali v meste vystavaných viac kostolov. Dnes ani neviem, či tu nejaký kostolík zostal, no viem, že v 19. a začiatkom 20. storočia bol zrealizovaný na (švédskych) misionárov veľký pogrom. Toto antikresťanské hnutie pod vedením ujgurského emíra Abdullaha Bughra tých, ktorí prestúpili na kresťanstvo, sťalo, podobne ako to robilo nedávno hnutie ISIS.

V dobe Marca Pola, v dobe funkčnej Hodvábnej cesty bolo Kaši multikultúrnym mestom bez predsudkov. Čagatajskí cháni konvertovali na islam až v 14. storočí a tak mal možno Marco Polo pravdu, že Mongoli hľadali nové náboženstvo pre svoj ľud a kresťanstvo malo aj na ďalekom východe šancu a celý svet by dnes vyzeral úplne inak. 

Z Číny tadiaľto cez Kašgar smeroval hodváb, porcelán, čaj, korenie, papier, lieky, drahé kamene. Na druhú stranu med, kože, otroci, pštrosie vajcia... Kašgar bol významným obchodným mestom so šperkami a ručne tkanými kobercami. „Perzské koberce“ sú jednou z mojich vášní a tak vstupujem do obchodu a hľadám niečo unikátne. Bolo to dlho pred Brexitom, no miestny obchodník sa tváril povýšene a odmietol eurá s tým, že Európa je v úpadku, slabá a on eurám nedôveruje, že tá mena nemá perspektívu... 

Kašgar už dávno nie je tým multikultúrnym centrom plným obchodníkov-cestovateľov, vzdelancov, no ide o zapadákov na kraji spoločnosti.  Na vstup do autonómnej oblasti nepotrebujem zvláštne povolenie, tak ako teraz, a väčšinu informácii čerpám od fotografa Alana Hyžu, ktorý tu bol pred rokmi.

Ujgurovia majú altajský pôvod, etnicky sa jednoznačne odlišujú od čínskych Hanov a sú to moslimovia. Z mojich predchádzajúcich ciest do Tibetu som mal skúsenosti a aj tu na ďalekom západe som očakával nejaké problémiky zo strany čínskeho byrokratického aparátu. Do Kašgaru vstupujem relatívne nedávno, bolo to v roku 2014, no vtedy žiadne médiá o problémoch v Sin-ťiangu ešte nepísali, nebolo to v móde.

Vedel som, že už v roku 2009 (11. septembra) prebehli v najväčšom a hlavnom meste provincie Sin-ťiang, v Urumči na úpätí Ťan-šanu, protesty, ktoré sa zmenili na pouličné nepokoje. Dokonca aj tento rok tu v Kašgare bolo zopár mŕtvych. Mnoho sa o tom nehovorilo, aj keď  Čína je jednou z najbezpečnejších krajín sveta a toto, čo sa tu na ďalekom západe deje, značne vybočuje z normálu. Ja som po návrate z cesty napísal a na prednáškach hovoril o potláčaní ujgurských tradícii a situácia mi pripadala horšia než v Tibete. Priznám sa, Ujgurov som ľutoval.

Kašgar bolo v roku 2014 klasické hnusné čínske mesto, v centre trónila obrovská socha Mao Ce-tunga, široké ulice plné dymiacich lacných aut, z architektonického hľadiska nenachádzam žiaden pekný objekt. Takto si Čínu pamätám do roku 2008. Všetko sa tu výrazne zmenilo až po olympiáde, kedy sa zrazu začali stavať doslova architektonické skvosty, možno najkrajšie moderné stavby na našej planéte. Neviem, čo sa s Čínou stalo, keď zrazu vystrelila od tesilákov a robotníckych rovnošiat k najväčšej móde. Každopádne klobúk dole. 

No tu na západ do Kašgaru ešte kultivovanosť neprenikla a všetko vyzeralo ako za čias najťažšieho komunizmu. Centrum mesta je až na pár mešít zničené a akoby naschvál nechané napospas dažďu a vetru. Zažil som tu povinnú prácu domácich, kedy čistili v rámci brigády za zvuku budovateľských piesní ulice centra mesta.

Centrum mesta sa rozkladá na malom asi 40 m vysokom a 800 m dlhom kopčeku. V starom asi 600-ročnom domčeku pečie pekár ujgurský chlieb, podobný tomu, čo nájdete aj v Samarkande či Buchare. 

Pekár má nad svojou pekárničkou mosadznú tabuľku Pekár. Kováč, ktorý tu, zdá sa, mal dielničku taktiež stovky rokov a jeho umenie sa prenášalo z generácie na generáciu, má tabuľku Kováč. Nedalo sa tomu nič vyčítať, ale čínska vláda urobila z normálneho ujgurského tradičného života turistickú atrakciu. Číňania systematicky menia etnickú identitu na komoditu.

Fotogenický starček v kaftane ešte stále predáva bylinky, hadie kože a škorpióny, ako za starých čias. V očiach má odvahu a iskru. V obchodíku som sám. Neskôr vstupujeme do významnej mešity Id Kah, ale sme v nej taktiež jediní. 

Tajná polícia vraj vstup do mešity monitoruje a nie je želané, aby vás či niekoho z rodiny vo vnútri zazreli. My, čo sme žili v socialistickom Československu, toto chápeme. ŠTB monitorovalo kostoly. 

Drzý obchodník, ktorý predpovedá pád Európy, si pri rozbaľovaní kobercov rozbije hlavu, no nakoniec sa dohodneme na cene a koberec kupujem. 

Z jednej strany je tmavobordový a z druhej farby holubičej krvi. Ak sa pozriete zozadu, vidíte, že má 1500 uzlíkov na štvorcový inč, čo je skutočne vysoká kvalita, aká sa dá očakávať v meste s 2000-ročnou tradíciou trhov a obchodu. Do Kašgaru som prišiel cez Afganistan a Pakistan a tak mi túto náročnú a nebezpečnú cestu ten koberec pripomína doteraz. 

Iróniou dnešného stavu v Sin-ťiangu  je, že Mao Ce-tung nepokladal etnickú identitu za skutočný problém v nastolení svetového komunizmu. Problém videl v triedach, ktoré sú zodpovedné za delenie ľudí. Čínski komunisti tvrdili, že národnosť, náboženstvo a etnická príslušnosť sú efemerálne, teda pominuteľné „výmysly.“

Tibeťania, Miao, Ujguri síce kedysi existovali, no Mao tvrdil, že teraz ide skôr o prezývku, ktorá sa používa prakticky iba na festivaloch. Inak ide o jednotný proletariát bojujúci za svetlé zajtrajšky. Vcelku táto taktika čínskej vláde fungovala a kedysi krvavé kmeňové vojny napríklad v Yunnane skončili a dnes ide o farebnú zmesku, ktorú si radi fotia turisti.

Mančuovia a Zhuang dnes rozprávajú po mandarínsky a ich pôvodná odlišnosť sa akosi stratila – stali sa z nich hrdí Číňania. Paradoxne dnes sa v Sin-ťiangu „bojuje“ nie proti triedam, ale proti národnosti, náboženstvu a etnicite. Teda proti niečomu, o čom Mao Ce-tung tvrdil, že neexistuje.

Kašgar je kultúrnym centrom provincie  Sin-ťiang, autonómneho regiónu, o ktorom sa v médiách ovplyvnených západom dnes veľa píše. Pýtal som sa mladej Číňanky študujúcej turizmus vo Švajčiarsku, čo si o danej situácii myslí, a ona nevedela, že sa niečo deje. Západ tvrdí, že Čína pácha na domorodých Ujguroch genocídu, sterilizuje ich, zatvára do väzníc, ktoré nazýva edukačnými centrami a systematicky ničí ich kultúru. Tieto informácie vieme zo stoviek rozhovorov s ujgurskými utečencami. 

V Sin-ťiangu sa naozaj čosi deje. Do Číny som vstupoval mnoho ráz, no nikdy som nezažil takých odporných vojakov, ako tu na pakistansko-čínskych a kirgizsko-čínskych hraniciach. Keď vstupujem do mesta Kašgar, aj tu nachádzam plno čínskych vojakov, ktorí rozprávajú iným jazykom než domorodé obyvateľstvo a ja ako keby som sa preniesol desaťročia dozadu do dôb totality. Čína tvrdí, že Ujguri sú teroristi využívajúc naratív, ktorý do politického boja po skončení Studenej vojny vnieslo ako skvelý politický trik USA. Čínska vláda to nazýva „Ľudový boj proti terorizmu.“

Sin-ťiang je obrovský, zaberá 1/6 územia Číny a Čína sa ho rozhodne nevzdá. Veď napríklad  multimiliardová doslova obria iniciatíva „One Belt One Road” (OBOR) je  novou Hodvábnou cestou a „Jeden pás, jedna cesta“ ide práve krížom cez Sin-ťiang.

Keď som pred 30 rokmi začal cestovať, tak sme do Tibetu nosili potajme obrázky Dalajlámu a nosili tričká s nápisom Free Tibet. Čína okupovala Tibet v roku 1951, v roku 1958 potlačila rebéliu v regióne Ambdo, odkiaľ pochádza terajší Dalajláma. V roku 1966 Maoisti dynamitom odpaľovali budhistické kláštory, aby vyhladili „starú Čínu.“

Do Tibetu sme vždy potrebovali ťažko vybaviteľný permit, mohli sme cestovať iba v skupine a iba na určité miesta. BUBO sa stalo najväčším organizátorom ciest do Tibetu na území bývalého Československa, a tak mám desiatky neuveriteľných príbehov o absurdných obštrukciách. V Tibete sme mali vždy tibetského partnera, „Dejvida,“ napriek tomu, že čínske cestovky nám dávali lepšie ceny v „lepších“ čínskych novopostavených hoteloch. S Dejvidom sme kamaráti doteraz a bol to on kto nám pomáhal spoznať (a stále pomáha) skutočný tibetský Tibet.

Uvidíme, či sa problém v Sin-ťiangu stane rovnako masovo populárnym akým bol Tibet, no pochybujem. Skôr rovnako vyšumí ako Tibet, kde západ nedosiahol absolútne nič. V živote Tibeťanov a budhistických mníchov sa nič čo sa týka slobody nezlepšilo, no politici ani novinári sa o Tibet dnes nezaujímajú. To je pokrytectvo a pýtam sa, myslíte si že si toto nikto nevšimol?

Číňania, ktorí idú dôsledne za svojim dlhodobým cieľom túto neschopnosť a nesystematičnosť samozrejme vidia a verte, že nielen oni. Za bruchá sa popadajú veď vidia jasný obraz degenerovanej populistickej spoločnosti, ktorej nejde o fakty, princípy, ale iba o ukazovanie sa v médiách a na sociálnych sieťach. Tandem západné média – populistický papagájujúci politik je skazou, ktorá našu civilizáciu, ktorá bola tak dlho na vrchole, privedie k úpadku.

Do tohto blogu vám pridávam zopár fotografií Tibetu od Pavla Breiera, ktorý vyštudoval AMU v Prahe, odbor „Umelecká fotografia:“

Po prvý raz navštívil Tibet v roku 1987 a pre BUBO pracoval ako sprievodca v regióne Tibet a Nepál. Tieto fotografie sú z našej spoločnej cesty Tibetom z roku 2002, kedy sme prešli krížom po Friendship Highway až do Nepálu po zemi. Všetky fotografie sú naskenované z diapozitívov.

Pri blogu o Marcovi Polovi som nechcel byť príliš politický, ale toto, čo som vám napísal, dotvára obraz o oblasti, v ktorej sa Polovci pohybovali, a Vy máte lepšiu dejinnú predstavu. Ak vás zaujíma, či je Čína neslobodná a Slovensko slobodné? Či skutočne politikom záleží na moslimoch, ktorí ešte nedávno ich kresťanským bratom odrezávali hlavy? Prečítajte si moju polemiku: Čína vs západná civilizácia. Píšem o pokrytectve západu a niektorých novinárov sa tento článok určite dotkne, no verím, že zopár osvietenejším otvorí oči. Je to text, ktorý som si dovolil napísať po 30 rokoch, kedy pozorujem zahraničnú politiku západu, s ktorou sa stretávam v praxi na svojich cestách.

Čo sa týka Sin-ťiangu, predpokladám že nasledujúcich pár rokov sa bude o ňom písať a následne ostane táto téma iba prázdnymi rečami podobne, ako sa to udialo v prípade Tibetu. 

Oáza Kašgar bola rovnakým bezpečným rajom po prechode nebezpečných hôr nielen pre mňa po príchode z Afganistanu a Pakistanu, ale aj pre rodinu Polovcov. Za čias Marca Pola sa v Kaši stretávali okrem tovaru aj príbehy, nápady, náboženstvá. Marco Polo tu po prvý raz uvidel nové technológie ako papier a jednoduchú tlačiarenskú techniku, taktiež kompas či pušný prach. Bohatstvo a nápady robili z Kašgaru centrum vzdelanosti.

Marco Polo si zároveň uvedomuje a rozpráva o tom vo svojej knihe, že po obchodníckych cestách sa prenášajú aj choroby ako napríklad zhubná čierna smrť, respektíve mor. Covid-19 nebol prvou chorobou, ktorá sa začala v Číne. Choroby cestovatelia donášali z Ázie do Európy a na sever Afriky už v týchto časoch a popisuje ich Marco Polo aj Ibn Battúta. 

Cestovatelia, ktorí choroby prežili, sa stali voči nim imúnni. Cestovanie bolo živou vakcináciou a Marco Polo síce zopár razy ako mladík ochorel, ale nakoniec sa dožil omnoho vyššieho veku než jeho rovesníci. 

Marco Polo s otcom a strýkom prešli po hlavnej ceste Hodvábnej cesty cez Yarkand, Hotan, krížom cez púšť Taklamakan po dnešnej G 315 až do Dunhuangu, kde ostali celý rok. Chán sa o nich samozrejme dozvedel a poslal im naproti predvoj, s ktorým došli do letného hlavného mesta chána do bájneho Xanadu na severe krajiny.

Marco Polo popisuje veľké nádherné mesto chránené strážnymi vežami a slávne budovy ako Krištáľový palác a Palác veľkej radosti. Chán mál vyhradených 10 000 bielych koní bez akýchkoľvek škvŕn, ktoré dávali mlieko jemu a priamym potomkom Čingischána.

Keď mongolský chán zomrel, všetci možní nasledovníci museli prísť späť k svätému vrchu. Zabili najlepšie kone a najlepších služobníkov, aby mal chán na druhom živote služobníctvo a kone.  

Chubilaj  bol už iný, bol oblečený v čínskych hodvábnych šatách, jedného zo svojich synov nazval čínskym menom. Pred pár rokmi sa vyhlásil za prvého kráľa novej dynastie Jüan. Nechcel, aby Čína vyzerala ako podrobená krajina Mongolov, ale aby bolo jasné, že Čína je súčasťou veľkej ríše. Vedel, že sa musí priblížiť čínskemu ľudu a to sa dá jedine tým, keď prevezme čo najviac čínskych zvykov. 

Mladý Marco ihneď Chubilaja očaril svojou inteligenciou, pokorou a znalosťou jazykov.

Marco Polo prišiel po vyše troch rokoch cestovania do Xanadu a z teenagera sa stal muž. 21-ročný Marco určite netušil, že tu strávi ďalších 17 rokov. 

Následne sa spoločne so sprievodom chána vybrali do Chanbaliku, dnešný Peking. Dadu či Cambaluk či Chanbalik (chánovo mesto) Marca Pola fascinovalo, bolo čisté, zorganizované, na cestách boli smerové tabule, Marco popisuje, koľko bášt bolo okolo mesta. Je jasné, že tu musel byť.

Chubilaj mal 4 ženy, z ktorých bola jeho najmilšou cisárovná Šabi, najstarší syn týchto cisárovien bol následníkom. Chán vlastnil stovky konkubín, vysielal každé 2 roky emisárov, aby priniesli najkrajšie dievčatá do jeho háremu. Bol to honor a česť slúžiť chánovi, aspoň takto to Marco prezentuje. Staršie dámy od dvora slečny naučili ako sa správne správať. Vybrali iba tie najlepšie, ktoré napríklad nechrápali či v noci hlasno nedýchali  a iba tie najlepšie mohli nakoniec pristúpiť k veľkému chánovi. Dnes sa podľa exaktnej štúdie DNA tvrdí, že potomkami Čingischána a Chubilaja je 16 miliónov ľudí.

Ak chcete mať pocit, ako to na dvore vyzeralo, pozrite si série Marco Polo na Netflixe. Kritika ich zvozila, ale ja poznám všetky naspamäť a naozaj sa mi páčia. Postavy ako princ Jingim, modrá princezná Kököchin, bojovný mních Tisíc očí, vás prenesú do doby Marca Pola. Dozviete sa aj o ismaelitskej sekte zabijakov Hašašinov, ktorí používali ako bojovú metódu hašiš. Chubilaja hrá geniálne Benedict Wong a v jeho podaní ako keby bol ozajstný. Jednoduchý nomád, ktorý bol zároveň veľmi odvážny vizionár a vladár so systémom.

Čo robil, je značne otázne, lebo vo svojej knihe sa o tom nezmieňuje. Predpokladá sa, že vystriedal viacero zamestnaní, ale na začiatku ako kupec, ktorý vie počítať, bol zrejme vyberačom daní. Hovorí sa, že spravoval aj monopol predaja soli. No neskôr ho Chubilaj ako emisára poslal na výpravy, aby mu doniesol informácie o oblastiach, ktoré spadali pod jeho vládu.

Marco Polo sa osvedčil a už vtedy sa zrejme u neho prejavil jeho rozprávačský a pozorovací talent. Po návrate z prvej výpravy sa z neho stal emisár veľkého chána oficiálne. Takže celých 17 rokov chodil po veľkej Číne a dostal sa až do Mjanmarska a severného Vietnamu, chodil po oblastiach, ktoré patrili do portfólia Chubilaja a prinášal chánovi informácie, ako sa tam žije, či sú jeho poddaní spokojní, či platia dosť daní.

Marco Polo je dnes synonymom dobrodružného cestovania, akému sa venujeme aj my v BUBO. Nie nudné vylihovanie v bežnej práci či na trhovisku v blízkosti domova, ale cesta do neznáma, objaviť fascinujúci svet. Určite boli v rodnej Benátskej republike bohatší kupci, no nevieme o nich nič. Iba Marco Polo sa nám zachoval práve kvôli svojej odvahe a tomu, že to bol on, kto doniesol domov nové poznanie a iný názor. 

Ani neviem, či existuje na svete dnes krajina, ktorá sa mení rýchlejšie než Čína. Marco Polo vo svojej knihe nehovorí o Veľkom Čínskom múre, ale hovorí o Veľkom kanáli, ktorý práve celý dokončili. Dlhý 1 776 km sa začínal pri Pekingu a končil v Chang-čou (Hangzhou). Podrobne veľkolepo popisuje široké cesty a kvalitné mosty – v Pekingu, 15 km juhozápadne od námestia Nebeského pokoja je dnes most cez rieku Youngding, ktorý sa volá Most Marca Pola. O Číne hovorí s nadšením a snaží sa pochopiť inakosť.

Ak chcete ešte dnes zažiť Peking tak, ako ho videl Marco Polo, zájdite do hutongov, štvrtí prastarých domov s dvormi, kde tradične bývala vždy celá rodina od starých rodičov cez ich deti až po vnukov. Odporúčam hutong Sanmiaojie, ktorý je najstarší a hutong Dongxijiaominxiang, ktorý je najdlhší. V hutongu Yandaixiejie zasa dostanete najlepšie suveníry.

Prvý hotel BUBO bol v hutongu, bol fajn v tichej aleji, problém bol, že sme sa tam nevedeli dostať, autobus zastal a my sme prechádzali úzkou uličkou a ťahali kufre 100 metrov za sebou. Vždy som chodieval do Pekingu o pár dní skôr pred skupinami, aby som sa nadýchal atmosféry mesta, stretol sa s partnermi, pobehal práve tieto hutongy a ich zákutia.

Hľadám náš malý hotelík v tichej uličke a nie a nie ho nájsť. Zrazu na mňa kričí riaditeľ hotela z budovy, pred ktorou je 6 prúdová cesta a parkovisko pre autobusy. Číňania za rok zbúrali hutong veľkosti celého bratislavského starého mesta. To, čo som považoval za negatívum, že sme museli k hotelu ťahať kufre úzkou uličkou, bola nakoniec tá najlepšia vec. Teraz s tou obrovskou cestou pre mňa hotel stratil fluidum unikátnosti a stal sa z neho bežný čínsky veľkoobrátkový hotel. Čoskoro sme ho vymenili za iný.

Marco Polo je okrem Dadu (Pekingu) nadšený zo Si-anu, ktoré bolo dlhé stáročia hlavným mestom ríše. Toto mesto bolo odjakživa spomínané ako začiatok prepletených obchodných cestičiek, ktoré dnes nazývame Hodvábna cesta. V tomto meste sa všetko začínalo.

Marco spomína Veľkú mešitu, ktorá sa tu začala stavať už v polovici 8. storočia za dynastie Tang, za jej prvého cisára Xuanronga. Architektonicky mešitu nerozoznáte od iných čínskych stavieb, teda vôbec ako mešita s minaretmi, na ktoré sme zvyknutí my, nevyzerá.

Okolo na ulici moslimskí kuchári vyrábajú a „ťahajú“ slíže a špagety a priamo pred pocestnými ich pripravujú. Kto bol niekedy na severe Číny vie, že ryža sa je hlavne na juhu krajiny a tu sú populárne cestoviny. Preto vznikla fáma, že Marco Polo priniesol cestoviny do Talianska. No to sa dávno vyvrátilo, veď cestoviny jedli na talianskom polostrove už Etruskovia a z Líbye ich neskôr cez Sicíliu do Talianska doniesli opäť zopár sto rokov pred cestou Marca Pola.

Marco Polo žil dlhšie v Yanghou. V centrálnej Číne popisuje záhrady Su-čou a vodné kanály mesta, ktoré aj dnes nazývame Benátkami Číny. Do Su-čou som po prvý raz prišiel na popud sinológa a bývalého dekana Filozofickej fakulty UK Martina Slobodníka už v roku 1997. Vtedy som ďalej pokračoval do Chang-čou práve preto, lebo toto mesto spomínal Marco Polo ako najkrajšie, najušľachtilejšie a najveľkolepejšie mesto nielen v Číne, ale na celom svete.

Prechádzam sa v Chang-čou okolo Západného jazera tak, ako sa prechádzal Marco Polo, a pijem jeden z najlepších čajov sveta Longjing (Dračia studňa), ktorý na 100% pil aj Marco Polo. Zelený čaj tu sušili priamo na ulici v panviciach. 

V čase Marca Pola bolo však mesto iné. Iba pred 30 rokmi bol detský cisár dynastie Song (960 - 1279) prepašovaný pod rúškom tmy z paláca v čase, keď Chang-čou dobyli hordy Chubilaja. Marco Polo je z najľudnatejšieho mesta sveta nadšený. Okrem palácov obdivuje správanie sa obyvateľov, ktoré, ako tvrdí, pochádza zo všeobecnej vzdelanosti a vysokej úrovne domorodej šľachty. Presne moja reč. Obyčajní ľudia nemôžu viesť krajinu príkladom a dokáže to iba elita. Jej vytvorenie trvá generácie.

Marco Polo hovorí v Chang-čou o všeobecnej noblese, o voňavom meste, ktoré je bezpečné až tak neuveriteľne, že v domoch nemajú ľudia zbrane. Marco hodnotí, že celková úroveň je omnoho vyššia než v Pekingu či Xanadu.

Tu sa Marco stretáva aj s filozofiou Jin a Jang, aj keď ju takto explicitne nevolá. Dozvedá sa, že všetko vo svete je navzájom prepojené a všetko má dve strany. To, čo mieri hore, musí prísť dole. To, čo vojde dovnútra, musí vyjsť von a tak všetko to, čo jeme, sa odráža na našom tele a duši. Zo stravy v Chang-čou je nadšený.

Možno to najlepšie vystihuje čínske príslovie: 上有天堂 ，下有苏杭  „Shang jú Tian- tang, xia jú Su hang", čo môžeme preložiť ako:  „Tam hore je nebo a tu dole je Su-čou a Chang-čou.“

Nie je isté, či tu bol, ale na druhej strane mnohí vedci tvrdia, že sa do Tibetu vrátil opakovane. Pri posudzovaní toho, čo sa Marco Polovi prisudzuje, treba byť opatrný. Na webe nájdete aj zaručené informácie, že navštívil Abyssíniu, teda Etiópiu a Zanzibar, ale to si zrejme autori, ktorí opisujú jeden od druhého, pomýlili jeho cesty s tými od Ibn Battútu, ktorého v Európe prezývame moslimským Marcom Polom. Marco Polo hovorí o napadnutí Japonska Chubilajovými vojskami v rokoch 1274 a 1281, ale vieme, že v Japonsku nikdy nebol. Obidve vojenské výpravy skončili pre Mongolov ohromným debaklom a Japonsko nebolo dobyté.

To, že Marco Polo navštívil mesto Chengtu, centrum provincie S'-čchuan, vieme. A to je od Tibetu kúsok. A tak, aj keď do Lhasy nedošiel, v samotnom Tibete zrejme bol. S týmto by nesúhlasili v Čechách, kde tvrdia, že prvým Európanom v Tibete bol františkánsky mních Oldřich pôvodom z Čiech. 

S'-čchuan je dnes známy najštipľavejšou stravou a tým, že sa tu rodí najviac pánd na svete. V S'-čchuane vyšliapeme na vrchol svätého vrchu E-mej-šan vysokého 3099 m a následne navštevujeme najväčšiu sochu Buddhu na svete v Le-šane. Sme tu iba 3 roky po tom, čo UNESCO vzalo tieto sväté miesta budhizmu pod svoje krídla, a západní turisti o tom ešte priveľmi nevedia. 

Sexuálne príhody z Tibetu robia túto pasáž cestopisu Marca Pola značne čítanou. „Žiaden muž z tejto krajiny by si z nijakého dôvodu nebral za manželku dievča, ktoré bolo pannou, lebo vravia, že žena nestojí za nič, ak nemá s mužmi skúsenosti. A ich zvykom je, že keď cestovatelia tadiaľ idú, staré ženy v danom mieste sa pripravia, vezmú svoje nevydaté dcéry alebo iné dievčatá, ktoré sú s nimi v rodinnom spojení, a idú k cudzincom, ktorí prechádzajú okolo, a odovzdajú mladé ženy komukoľvek, kto ich prijme. A cestovatelia si ich zodpovedajúcim spôsobom berú a robia im radosť, po čom sa dievčatá vrátia späť starým ženám, ktoré ich priniesli, pretože im nie je dovolené nasledovať cudzincov preč z ich domova.“

Marco Polo obdivoval čínsku kultúru, veľké bohatstvo a zložitú sociálnu štruktúru. Zapôsobili na neho papierové peniaze, efektívny komunikačný systém, spaľovanie uhlia, strelný prach, porcelán a Xanadu označil za „najväčší palác, aký kedy bol postavený.“ Čína bola, je a bude oproti európskej kultúre iná. Čína sa uzavrela pred svetom, upadla, prežila Maove besnenie a dnes opäť bojuje o pozíciu Ríše stredu, okolo ktorej sa točí vesmír.

My západ si dnes nevieme s populistickým tandemom média-politici poradiť a naša demokracia už dávno nie je skutočným slobodným rozhodovaním, kde lepší vyhráva. Paradoxne to bude silný čínsky drak, kde to tak je a kde vyhrávajú najlepší a najodvážnejší. Je jedno, čo u nás čítate - pozrite sa na výsledky! Čína nás doslova kúpi a nasilu zbaví choroby, s ktorou si nevieme rady. 

Či sa moja predpoveď splní či nie uvidíme čoskoro. Každopádne je fajn sa na Čínu pozrieť Marcovými očami. Keď chceme s Čínou bojovať, ako to navrhujú republikáni a už aj demokrati v USA, treba najprv zmeniť „sociálno -populistickú demokraciu“ na funkčný systém zameraný na skutočný výkon a následne nájsť odvahu na čestný boj. O tejto téme, o ktorej sa nepatrí diskutovať a je doslova tabu som napísal blog Budúcnosť Číny a Slovenska. Pozrite si v blogu tabuľku Čína vs. Slovensko, overte si informácie (čísla) a zrejme sa na Čínu začnete pozerať trošku inak než na obraz, ktorý nám predkladajú dnešné média.

Vedci sa dnes zhodujú, že Marco Polo určite v Číne bol. Aj keď pochádzal z kultivovaných Benátok, Čínu obdivoval a rozprával o nej v superlatívoch ako o najväčšej kultúre sveta. Myslím si, že by sme si mali osvojiť pohľad tohto cestovateľa, lebo Čína je skutočne krajinou ktorá si obdiv zaslúži. 

Blogy Marco Polo:

4. blog Marco Polo: V ďalšom blogu pôjdeme po stopách Marco Pola do dnešného Mjanmarska, do krajiny, ktorá je stále hyperexotická a ktorá sa od čias Marco Pola v mnohých veciach nezmenila. Spoločne s Marcom Vás zavediem do krajiny, ktorú som po prvý raz navštívil v roku 1996 a mnoho razy som sa sem vracal.

5. blog Marco Polo: v ostatnom blogu mapujem cestu nášho cestovateľa Marco Pola z Ríše Stredu cez Vietnam, Srí Lanku, Indiu a Irak domov.

Ak sa Vám moja práca páči dajte vedieť svojim známym, ktorí si s nami delia vášeň pre cestovanie