Čína porušuje ľudské práva, v obchode používa nekalé praktiky, porušuje duševné vlastníctvo, je neekologická, sleduje svojich občanov, ktorí žijú v neslobode a väčšina v chudobe. Čo ešte? Toto je náš pohľad. Čína na druhej strane tvrdí, že je stredom sveta a z jej stredu vyžaruje harmónia, ktorá chce pomáhať všetkým. Myslí to vážne? Predstavujem vám súvislosti, môj pohľad na Čínu, krajinu, ktorá podľa mňa v blízkej dobe západnú civilizáciu zvalí na lopatky.

Mao Ce-tung a víťazstvo USA #

Čína verí v dokonalých vládcov, ktorí dokážu potlačiť svoje osobné záujmy. Tomuto my na západe a špeciálne my na Slovensku neveríme. My sme u nás Stalina a Gottwalda odvrhli a nikto súdny na nich nepovie ani jedno dobré slovo. No tu v Číne stoja Maove obrovské sochy v centre miest, jeho portrét sa vyníma na južnej bráne Zakázaného mesta v absolútnom centre Pekingu a aj na najpoužívanejšej bankovke v hodnote 100 yuanov. 

O Maovi som si myslel najhoršie až do chvíle, kým som si v Číne nenašiel známych, s ktorými som sa rozprával a ktorí síce priznali "drobné Maove chyby", ale hlavne obdivovali to, čo dosiahol. Bolo to v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Musím povedať, že ma to veľmi prekvapilo. Ako môžu odpustiť vrahovi miliónov Číňanov? Ako môžu vodcovi, ktorý veľkým skokom skončil z útesu s celým národom dokonca fandiť?

 Iba že by bolo všetko inak a moje informácie by neboli úplné. Už som to písal v blogu o Afganistane, pred troma desaťročiami sa skončila Studená Vojna a USA zvíťazili. Stali sa jedinou mocnosťou na celom svete a Sovietsky zväz bol na kolenách. Pri pohľade na horizont sa vtedy zdalo, že americkí politici nemajú dôvod na obavy – a najmä nie v súvislosti s Čínou, ktorá bola na začiatku mojich ciest, práve v tých rokoch, kedy sa Sovietsky zväz rozpadol, hnusná, všade kachličky, špina, smog. Musím sa priznať, že vtedy som krajiny ako Čína, India, Indonézia podceňoval aj ja. Bol som na začiatku svojich ciest, nič som nevedel, vnímal som iba pozlátko, ktoré aj mne chlapcovi zo socialistického sídliska tu v Ázii chýbalo, ignoroval som historickú silu krajín a nepozeral som sa desaťročia vopred. Čína bola vtedy viac ako desať rokov spojenec USA v boji proti Sovietskemu zväzu, aj keď sa o tom u nás vo východnom bloku nehovorilo. 

Chudobná Čína potopila Sovietsky zväz #

V roku 1968 prišli sovietske vojská po Pražskej jari "oslobodiť Československo", ale samotní sovietski vojaci čoskoro na mieste zistili, že naši rodičia a starí rodičia sa po ich príchode slobodnejší necítili. Mao vraj aj kvôli napadnutiu Československa prestal veriť Sovietskemu zväzu a začal následne v roku 1971 plánovať tajné otvorenie smerom k USA. Mao v tej chvíli pohŕdal sám sebou, ale zo strategického hľadiska veril, že nemá na výber.

Zmenu v americko-čínskych vzťahoch iniciovala návšteva amerického prezidenta Richarda Nixona v Číne na jar roku 1972. Vtedy sa uzatvorila takzvaná tichá aliancia, ako ju nazval geniálny minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger. O sedem rokov neskôr, 31. januára 1979 odletel na oplátku najvyšší čínsky vodca Teng Siao-pching na historickú návštevu USA. Čínska ľudová republika a USA práve nadviazali diplomatické vzťahy. Pre Tenga to bol obrovský úspech, pretože mu to umožnilo urobiť zásadný krok smerom k veľkému čínskemu projektu reforiem a otvorenia sa.

 Čína však bola aj po desiatich, pätnástich rokoch chudobnou krajinou. Cestovať krajinou v deväťdesiatych rokoch vlakom bol horor. Nechal som si vždy napísať na papierik v čínskych znakoch, kam chcem ísť a to, že chcem ísť prvou triedou lôžkovým vlakom. Prišiel som na obrovskú stanicu, kde bolo toľko ľudí čo v celej Bratislave, a vystál som si rad, kde som podal do zamrežovaného okienka daný papierik. Neochotná úradníčka – poznal som tieto spôsoby zo socialistického Československa – čosi odvrkla a hodila lístok späť. Niečo jej nesedelo, no ja som trval na lístku, a tak som ho nakoniec dostal. Problém bol ten, že nemali už prvú triedu a ani ležadlo, a tak som dvadsať hodín vo vlaku sedel. Číňania pľuli na zem do chodbičky, ponúkali ma tisícročnými, ukrutne smradľavými vajcami, ktoré boli mnoho dní zahrabané v zemi, bol tam celkovo strašný smrad, na WC som sa celý ten čas neodvážil. 

 Bol som maskot celého vozňa. Obracali sa na mňa, obra medzi trpaslíkmi, a rozprávali na mňa. A keď som nechápal, tak mi to, čo sa pýtali, napísali. Mysleli si, že nerozumiem ich dialektu. Títo ľudia vôbec nepredpokladali, že existuje na našej planéte niekto, kto nevie prečítať čínske písmo. V tej dobe sa u nás písalo, že Číňania kvôli počítačom prejdú na latinku, ale tu som videl, že ide o hlboké nedorozumenie. 

Písmo je základom čínskej identity, je to viac než písmo, je to čínska múdrosť naakumulovaná počas stáročí. Aj Mao Ce-tunga si vážia aj preto, že bol výborný kaligrafista. Napríklad čínsky znak pre krízu sa skladá z dvoch prvkov, jeden hovorí o nebezpečenstve a druhý o šanci a príležitosti. To je múdrosť a mne v živote tento pohľad, ktorý som s naučil v Číne už zopárkrát pomohol. S podobnými nedorozumeniami vyplývajúcimi z nášho pohľadu na svet som sa stretol pri Číne opakovane. Dnes je na západe rovnako nepochopenou témou prideľovanie sociálnych kreditov. Tak ako nechceme písať čínskym rozsypaným čajom, nechceme byť neustále sledovaní. To je v poriadku, ale prečo neakceptujeme, že Číňania majú na život iný pohľad? Ja napríklad viem, že mnohí vládny projekt sociálnej kontroly schvaľujú. 

Čo hovoríme o Číne dnes?

Nechcel by som tam bývať

Neslobodná krajina

Nechcel by som byť stále sledovaný

Bohatí sú iba v zopár mestách, ostatní žijú v chudobe

Realitný kolaps spôsobí zrútenie čínskej ekonomiky

Čína mučí svojich občanov a sterilizuje Ujgurky

Sociálne kredity - nikdy v živote

Komunistická buzerácia

Radšej chcem žiť tu a slobodne

Už vtedy v tom vlaku som pochopil, že Čína to je iný svet, o ktorom nevieme nič. Všetci ľudia si v tom vlaku mysleli, že po čínsky vie celý svet. Všetci ľudia, ktorých dovtedy počas svojho života stretli, rozprávali po čínsky. Pozerali sa na mňa ako na Majku z Gurunu. Turistov tu veľa nebolo a tých, čo by jazdili takto vlakmi, už vôbec.

Čína bola lacná, ja som vtedy býval v hutongoch, v tradičných domoch, kde žili celé rodiny. Otec s matkou, ich deti ale aj ich starí rodičia. Bolo to romantické, ale s otrasnou hygienou a nehoráznou chudobou. 

Spomínam si na Chengdu, hlavné mesto provincie S'-čchuan, kde bolo viac ako šesťsto čajovní (čaguan). Zažil som tu rozprávačov príbehov, čínsku operu, starčekovia sem chodili s klietkami, aby predviedli perie a spev svojich miláčikov. Dal som si čaj a jeho cena sa mi zdala otrasne vysoká, asi po prvý raz sa mi niečo zdalo v Číne drahé. No pochopil som, že pri tomto čaji sa vysedáva celé poobedie, že ide o rituál a po jednej platbe mi niekoľko hodín dolievali do zelených lístkov Longjingu horúcu vodu. Čajovne boli miestami na oddych, podnikanie, klebety a vymieňanie si nápadov.

Celú tu oblasť v Chengdu zbúrali pred vyše dvadsať rokmi a ani jeden môj sprievodca to už nezažil. Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi otvoril v Pekingu prvý Starbucks, všetko sa mení a mladí už nemajú čas vykecávať sa hodiny pri čaji. Čaguan odchádzajú do zabudnutia a Starbucks plánuje v Číne v roku 2022 šesťtisíc kaviarní. Chce teda každých pätnásť hodín otvoriť jednu.

Dnes premávajú po celej Číne extrémne rýchle vlaky so servisom ako v biznis triede v lietadle. Čína je popretkávaná diaľnicami a zápchy bicyklov vystriedali zápchy aut. Hnusné kachličkové budovy s chrómovými zábradliami vystriedala najkrajšia architektúra sveta. 

Ak hovoríme o porušovaní ľudských práv a neslobode, nepriznáme Číne aspoň toto? Čína naozaj tvrdo pracuje, aby skoncovala s chudobou. Nikde inde na svete sa za posledné desaťročie nezlepšil život bežných ľudí tak ako v Číne. Nie je to obdivuhodné?

USA zaspali a dnes sme opäť v tom #

Keď som do Číny začal chodiť, ani po dvanástich rokoch Tengových reforiem sa nezdalo, že niečo funguje. Aj to bol zrejme dôvod, prečo si USA nevšimli zmenu a aj po páde Sovietskeho zväzu naďalej pokračovali vo svojej pôvodnej zabehanej politike. Demokratická aj republikánska administratíva, očarená zavádzajúcimi teóriami o nevyhnutnom triumfe liberalizmu a presvedčení o zastaranosti konfliktu boja veľmocí, sa nezamerali na boj s Čínou, ale špičky v USA si vymysleli boj proti svetovému terorizmu a pokračovali v schéme bezprecedentného zbrojenia. 

USA paradoxne presadzovali politiku angažovanosti, ktorá sa snažila pomôcť Číne zbohatnúť. Washington podporoval investície v Číne a s otvorenou náručou privítal krajinu v globálnom obchodnom systéme, mysliac si, že sa rýchlo zamiluje do demokracie a zaradí do šíku v medzinárodnom poriadku vedenom USA. Čínski študenti študovali na najlepších univerzitách USA, ale prekvapujúco sa začali vracať domov a vôbec za demokraciou a liberálnym svetom v USA nesmútili. 

Nechápem, že si už pred tridsiatimi rokmi v USA nevšimli niekoľko zlovestných znakov. Čína mala už vtedy takmer päťkrát viac ľudí ako Spojené štáty a veľkosť populácie a bohatstvo sú hlavnými stavebnými kameňmi vojenskej sily, takže existovala vážna možnosť, že Čína sa v nasledujúcich desaťročiach dramaticky posilní. 

Studená vojna mocností sa môže zmeniť na horúcu. John Lewis Gaddism profesor vojenskej a námornej histórie na Yale University

Čína extrémne silnie z roka na rok a už dávno nastal koniec takzvaného unipolárneho momentu. Dnes sú Čína a USA zamknuté v stave, ktorý možno pokojne nazvať novou studenou vojnou. Ide o intenzívnu súťaž, ktorá sa dotýka každého rozmeru ich vzťahu. Táto rivalita otestuje amerických politikov viac ako pôvodná studená vojna, keďže Čína bude pravdepodobne silnejším konkurentom, než bol Sovietsky zväz vo svojom najväčšom rozkvete. A táto studená vojna sa s väčšou pravdepodobnosťou zmení na horúcu. My na Slovensku o tom vôbec nerozprávame, ale práve Čína pre výraznú zmenu politiky západu urobí v najbližších rokoch najviac. Myslím si, že sa veľa vecí jednoducho musí zmeniť, napríklad budeme musieť začať hovoriť pravdu a urobiť celkové veľké zmeny v dnešnom fungovaní demokracie.

To si fakt myslíš, že Čína je nebezpečná? bežná otázka, ktorú dostávam na Slovensku

Joe Biden vie, že Čína je najväčší nepriateľ #

Mao presekal všetky väzby vytvorené v cisárskej Číne a boli to ukrutne drastické kroky. No dnes by mal Mao radosť, lebo ako sa zdá, mal pravdu. Mao Ce-tung spočíva v centre Pekingu v sklenenej rakve v mauzóleu, hoci si prial, aby bolo jeho telo spopolnené a popol následne rozprášený. My o Maovi hovoríme ako u krutom úchylnom diktátorovi. Číňania o ňom hovoria ako o básnikovi, odvážnom partizánovi, výbornom plavcovi, vizionárovi a kormidelníkovi.

 Mao hovorieval čosi v zmysle: či veríš, či neveríš, stane sa presne to. On veril vo veľkú zmenu, v silnú Čínu. Dokázal sa odtrhnúť od pôvodnej myšlienky Lenina a išiel svojou cestou. Za to ho Číňania uznávajú.

Vo februári 1961, na začiatku svojho prezidentovania, napísal John F. Kennedy osobný list sovietskemu vodcovi Nikitovi Chruščovovi. Podobne americký prezident Joe Biden na nedávnom virtuálnom summite s čínskym proťajškom povedal: „Je zrejmé, že musíme vytvoriť zábradlie zdravého rozumu.” Čínsky prezident Si Ťin-pching súhlasil: „Čína a Spojené štáty musia zintenzívniť komunikáciu a spoluprácu.”

Joe Biden, respektíve jeho administratíva však iba pokračuje v tom, čo začal republikán Donald Trump. 

Nevyhnutným výsledkom veľmocenskej politiky je totiž súťaž a následný konflikt. 

Nemalo by nás to prekvapiť. Čína koná presne tak, ako by predpovedal realizmus. Kto môže viniť čínskych vodcov za snahu ovládnuť Áziu a stať sa najmocnejším štátom na planéte? Určite nie USA, ktoré sledovali podobnú agendu a stali sa hegemónom vo svojom vlastnom regióne a nakoniec najvplyvnejšou krajinou sveta.

Chcem žiť slobodne a nestať sa otrokom Číny Ľuboš Fellner

Kedy som objavil silu Číny? #

Britský Hong Kong bol pred letom 1997 ako z iného sveta, svetelné roky pred kontinentálnou Čínou. Silu Číny som nezistil priamo v Číne, ktorá sa ani pri mojich opakovaných návštevách až do roku 2008 (olympiáda) príliš navonok nemenila. Olympiády sú pre Činu extrémne dôležité, je to jasná ukážka toho, kto je lepší. A Čína sa omnoho viac než dnešný západ zameriava na jasné výsledky. Budovy, ktoré sa postavili pre olympiádu v roku 2008, sú úchvatné aj dnes. Okrem športovísk postavili aj Národné centrum múzických umení, ktoré voláme Čínska opera. Skutočne nádhera.

Obrovskú silu Číny som zistil pri svojich cestách svetom, hlavne vo vzdialenej Oceánii a Afrike. V roku 2008 až 2010 som prechádzal krížom cez Sudán a Čad. Áno, bolo to zopár rokov pred tým, než tam vošli iní turisti... ale aj tak to predsa inštitúcie USA museli vidieť tiež. Bol som šokovaný. Najväčšími budovami boli čínske fabriky. V týchto krajinách nebolo nič a zrazu akýsi Slovnaft s totálne vybudovanou infraštruktúrou v okolí rafinérky. Postupne som zistil, že skoro celá Afrika patrí Číne. Domorodci sa mi sťažovali, že Číňania si dovezú aj vlastných robotníkov a nepoužívajú miestnych prakticky na nič. Číňania si tu vybudovali vlastné hotely s kasínami a doviezli si komplet personál. Vstupovali do mnohých biznisov a správali sa omnoho drsnejšie a ešte bez škrupulóznejšie než belosi. V lesoch Stredoafrickej republiky, napríklad, nezotínali iba tie obrovské stromy, ale vyrúbali prakticky celý les. Slovo ekológia v ich slovníku vôbec nefigurovalo. Číňania sa nebáli a boli všade vo všetkých nebezpečných krajinách, aj v Demokratickej republike Kongo, kde skupovali jednu baňu za druhou a takto získali v ťažbe určitých vzácnych prvkov doslova monopol. Európa bude mať s kovmi ako kobalt problém. Čína strategicky kumuluje lantanoidy (vzácne zeminy) a dnes je prakticky jediným výrobcom horčíka. Norí museli svoje fabriky na horčík zavrieť a dnes horčík v menších množstvách vyrába iba Rusko, Izrael a USA. Molybdén potrebujeme do ocele, niob na chirurgické nástroje. Čína ovláda veľkú časť zdrojov lítia, ktoré sa využíva na výrobu batérií do elektromobilov a dominuje aj v produkcii samotných batérií. Čína vlastní mnoho strategických prvkov, ktoré potrebujeme v moderných technológiách. 

Keď Európa stavila na elektromobilitu, bez Číny sa momentálne nikam nepohne. Potrebuje hliník upravený horčíkom na výrobu áut, ktoré potrebujú čipy do elektroniky, a na ich pohon chce využívať lítiové batérie. Vo všetkom je dnes Čína suverén.

Bez Číny sa v elektromobilite nepohneme evidentný fakt

V roku 2010, o ktorom hovorím, Čína predbehla Japonsko a stala sa druhou najväčšou ekonomikou sveta. V priebehu niekoľkých krátkych rokov bola veľkosť čínskej ekonomiky už viac ako dvojnásobná v porovnaní s Japonskom. Politická krutosť maoistickej éry bola dávno preč a bolo jasné, že táto čierna doba sa už nevráti. Čínska spoločnosť sa stala dynamickejšou, rozmanitejšou a pluralitnejšou. Skutočne nechápem, že sme tri desaťročia spali a míňali zdroje na nezmyselné vojny v Iraku či Afganistane namiesto toho, aby sme na tento ohromný vzostup čo i len zareagovali. No toto je status quo.

Najambicióznejší projekt, ktorý západ zničí #

Čína sa za posledné desaťročia do vymyslených vojenských konfliktov nezapájala. Nemíňala peniaze na nezmyselné vojny, ale za ten čas rozbehla iniciatívu OBOR (One Belt, One Road). Čína sa už vtedy rozhodla dobyť svet nie zbraňami ale obchodom. Keď stále OBOR podceňujeme, treba sa pozrieť opäť do histórie. Rusko dokončilo svoju Transsibírsku železnicu v roku 1904. Tento projekt čoskoro prevalcovala vojna a revolúcia. Britský geopolitik Halford Mackinder však už vtedy varoval, že kontrola nad euroázijskými krajinami by mohla posilniť nové a globálne ambiciózne formy hybridnej hegemónie. Čo sa aj stalo. 

OBOR je však iná liga než úbohá Transsibírska magistrála.

Opaskom v OBORe (preklad znamená jeden opasok, jedna cesta) má byť sieť železničných a cestných koridorov naprieč Euráziou. Cestou budú námorné cesty v Indickom a Tichom oceáne, a ak to globálne otepľovanie dovolí, aj v Arktíde. Všetko je podporované základňami a obrovskými prístavmi v štátoch, ktoré sú spriatelené vďaka cielene ponúkaným ekonomickým výhodám. Aj v obchode Čína hovorí o harmónii a na rozdiel od západu aj v zmysle harmónie koná. Zdá sa, že jej stále viac a viac štátov začína veriť. Každopádne, o nič ani náznakom podobné sa nikdy nepokúsil ani Hitler ani Stalin a jeho nástupcovia. Nikdy sa nespájala taká obrovská ambícia s takou špecifickosťou a najnovšou technológiou. Digitálna Hodvábna cesta má už naťahané podmorské optické káble, 5G siete a vybudované elektronické platobné systémy.

Môj problém je ten, že OBOR je dávno vyrokovaný, vlastne dokončený, respektíve krátko pred dokončením. A my - západ, sme ani len nezačali. OBOR sa teraz dotýka viac ako 60 krajín a čínske investície prekročili 200 miliárd dolárov. Nejde iba o Pakistan, Srí Lanku, Tanzániu, Brazíliu, ale napríklad v Grécku čínske investície do prístavu Pireus prispeli k tomu, že sa stal jedným z top prístavov v Európe a patrí medzi 50 najlepších na svete.

 O čo ide? Kúpite si elektromobil za stotisíc eur alebo inú značku s rovnakými parametrami za pätnásťtisíc? Už teraz Čína transport produktov a mnoho iných vecí dotuje, aby zničila konkurenčné trhy. Pri funkčnom OBORe budú cenové rozdiely obrovské. Pri globalizovanej ekonomike sa fungujúce zákazy dovozu tovarov ťažko vynucujú... Je to zložitejšie, len chcem povedať, že ide vskutku o veľmi vážny problém.

Našou reakciou je, že politici odmietnu prísť do Číny na olympiádu.

Čína dobýva aj Oceániu #

U nás sú chápadielkami Číny čínske reštaurácie, silu Číny nevnímame. Z médií vieme o konfliktoch v Juhočínskom mori, vieme, že Čína dobýja ekonomicky a politicky východnú a juhovýchodnú Áziu a jej sila v Afrike je zrejmá. Čína je veľmocou aj v Arktíde, podporuje spoločný výskum a prieskum s arktickými krajinami, organizuje vedecké konferencie, vybudovala flotilu najmodernejších ľadoborcov, a financuje výskumné stanice v niekoľkých arktických krajinách.

Ked som bol v roku 2015 v hlavnom meste kráľovstva Tonga v Nukualofa, odovzdať mince s podobou cestovateľa Štefánika kráľovi Tongy, hneď vedľa kráľovského paláca stál novučičký pamätník "Večného priateľstva s Čínskym národom" a za pamätníkom sa staval nový pristav. Tui road- kráľovskej ceste a prakticky všetkým uliciam centra hlavného mesta dominujú čínske obchody. Bývame v hoteli v centre, ktorý patrí Číňanom. Naši taxikári doteraz boli taktiež iba Číňania. Vraj ich tu žije 0.1% čo by bolo zo stotisícového národa 100 ľudí, no musí ich byt oveľa viac, násobne viac. Tonga zažila už čínske pogromy, kráľovskú kauzu s vydávaním "špeciálnych" čínskych víz. No Čína si aj tu na juhu Pacifiku svoju pozíciu za posledné desaťročie výrazne upevnila.

Tonga je v Polynézii, no tu vám ukážem jednu aktuálnu príhodu z Melanézie, zo Šalamúnových ostrovov, ktoré sú jednou z najmenej navštevovaných krajín sveta, ale zároveň sú značne strategické. Ide o drsnú oblasť v obrovskom Tichom oceáne a hlavné mesto Honiara sa nachádza na takzvanom Guadalcanale, mieste, kde marína USA v druhej svetovej vojne zaznamenala ťažký ale obrovský úspech a porazila Japoncov. Dnes poráža Čína v Oceánii USA. 

Koncom novembra 2021 sa tu v hlavnom meste Honiara začal pokojný protest za odstúpenie premiéra Manasseha Sogavareho. Protest sa konal v okolí Chinatownu, hneď vedľa hotela, kde zvyknem bývať. Hotel je jednoduchý, ale v lobby má fotografie princa Willama a Kate, ktorý v ňom vraj bývali. Asi sa pomýlili. No na druhej strane tu v úplnom centre nič lepšieho nie je. Keď protesty v decembri prerástli do násilných nepokojov, demonštranti zaútočili aj na hotel.  Šalamúny, to je veľa ostrovov a veľa kmeňov, ktoré boli stáročia znepriatelené – keď chytili niekoho z druhého kmeňa, tak ho zjedli – áno sme v kraji bývalých ľudožrútov. Problém vznikol, keď v Honiare asi tisíc príslušníkov kmeňa z provincie Malaita podpálilo jednu chatrč z listov a zaútočilo na parlamentný komplex hlavného mesta. Keď polícia zablokovala pokusy demonštrantov dostať sa do parlamentu slzným plynom a gumovými projektilmi a dav rozohnala, začali si ľudia z hlavného ostrova preposielať správy a obrázky o rabovaní a horiacich budovách. Muži susednej provincie predsa nemôžu páliť domy na ich ostrove – Guadalcanal. Najprv som si myslel, že to bude jednodňová záležitosť, ale problémy len eskalovali. Čosi obdobné som už zažil na Filipínach či na indonézskej Sumatre, kde sa dav zameral na etnických Číňanov a podpálil im ich malé podniky. V Ázii a Pacifiku to pripomína niekdajšie pogromy na židov. Číňania sú v týchto oblastiach extrémne ekonomicky úspešní, často vlastnia ekonomiku daného štátu.  

Austrália, spojenec USA, na Šalamúny prekvapujúco urobila začiatkom decembra 2021 výsadok a defacto krajinu obsadila. Asi o tomto incidente neviete, je to ďaleko a je to útok spojenca a tak sa o tom priveľmi v médiách nepíše. Písalo by sa, keby Šalamúny napadli Číňania… Každopádne si myslím, že pri ohromnom náraste investícií Číny do svojej armády takéto obsadenie v Pacifiku o pár rokov nebude možné.

Malaita mala v oblasti Šalamúnových ostrovov vždy silný hlas. Malaitský premiér Daniel Suidani silno kritizuje Sogavareho, že zmenil dlhodobé (36-ročné!) vzťahy s Taiwanom a vymenil ich za vzťahy s Čínou. No prechod od Taiwanu k Číne prebehol v Pacifiku na mnohých miestach a píšem o tom v dlhom blogu o Kiribati. USA v druhej svetovej vojne v Pacifiku vyhrali, ale dnes rok po roku prehrávajú. Čína ekonomicky valcuje nielen Áziu, Afriku, ale aj oblasť Tichého oceánu. 

No tu v Oceánii nejde iba o ekonomiku, ale o strategickú a politickú záležitosť. Fungovalo to tu tak, že USA aj Taiwan ekonomicky podporovali (vydržiavali si) malé chudobné tichomorské štátiky a za to mali v OSN od nich zaručený hlas. Áno, je to politická fraška. Čína prijala podmienky hry a tieto štátiky v posledných rokoch preplatila. Taiwanu, ktorý je dnes značne búrlivým miestom na medzinárodnej politickej scéne, ostali vo svete iba štrnásti podporovatelia a v Pacifiku iba štyria: Marshallove ostrovy, Palau, NauruTuvalu. Okrem Tuvalu, kde som silnú prítomnosť Číňanov nevidel, som ich však zažil aj na ostatných troch ostrovných štátoch. Na Nauru sú čínske obchodíky, kde sa dohovoríte iba po čínsky. To je neuveriteľné. Na  Marshallových ostrovoch som navštívil zasa čínske reštaurácie, lebo ostatné boli zatvorené. Všade okolo nedozerné more a oni servírujú čínske krevety dovezené z Číny. Čína je všade, ekonomicky aj politicky valcuje Pacifik. Austrália ako spojenec USA si evidentne myslí, že teraz je posledná šanca zobrať časť Pacifiku späť pod svoju kontrolu pod akoukoľvek zámienkou. Austrália má posledný rok s Čínou značne napäté vzťahy. Bude aspoň toto jediná výhra západu v ére covidu? Každopádne okupovať krajinu vojensky je klasická cesta, ktorou "biely človek" ide a kde sme sa už toľko razy popálili.

Žeravý Taiwan #

Otázka Taiwanu, ležiaceho tiež v Tichom oceáne, je úplne iné kafé a John Lewis Gaddis (spomínam ho dole v citáciách) si myslí, že politika USA je dnes v téme Taiwanu nejasná úmyselne. Všetko mu „strašidelne evokuje Európu v roku 1914, a začiatok prvej svetovej vojny”. Ide hlavne o nejednoznačnosť záväzkov veľmocí v kombinácii s absenciou vypínača eskalácie.

Keď píšem o studenej vojne, na týchto príkladoch vidíte, že to nie je nič vzdialené a že to nehovorím iba ja.

O Taiwane sa dočítate na stranách 72-73 v jednej z mojich čiernobielych fotokníh. V roku 2015 som tu nafotil takzvanú Slnečnicovú demonštráciu, kde taiwanskí študenti demonštrovali proti spojeniu s Čínou. Neskôr som sa ešte párkrát na Taiwan vrátil a prešiel som celý ostrov aj s mojou rodinou. Všade skútre, hnusné kachličky ako v Číne kedysi, bohatstvo príliš nevidieť, ale HDP na obyvateľa je vyššie, než máme v Európe. Taiwan sa hrdí jedným z najlepších/najvýkonnejších zdravotných systémov sveta, čo dokázal aj počas pandémie covid-19.

Dnes, po nepríjemných tlakoch Číny a opätovnom zvolení Cchaj Jing-wen za prezidentku, chce väčšina (64%) Taiwancov samostatnosť. Po potlačení demonštrácii v Hong Kongu prestali veriť sloganu „jedna krajina, dva systémy.“

Neviem, akými zbraňami sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale v štvrtej svetovej vojne sa bude bojovať kyjakmi a kameňmi. Albert Einstein

Nemyslím si, že Čína chce vojnu. Čína dnes vlastní iba desať percent jadrových zbraní v porovnaní s USA a Ruskom. Zároveň si nemyslím, že jadrová prevaha v dnešnom svete čosi znamená. Za čias Chruščova mali Američania prevahu v jadrových zbraniach 9:1 a napriek tomu sa z invázie v Zátoke svíň na Kube stiahli. Nechali takto vytvoriť neuveriteľnú anomáliu, nepriateľský komunistický ostrov vo svojom samozvanom rajóne, v Karibskom mori. Jadrové zbrane sú dnes prakticky nanič a slúžia iba ako akási zvrátená poistka.

Nejednoznačnosť postoja USA smerom k Taiwanu spôsobuje, že ani Čína nemôže zaujať jednoznačný postoj. Čína vie, že USA so svojimi bezkonkurenčnými schopnosťami projekcie sily nebudú sedieť nečinne a nejednoznačnosť im ponecháva otvorené možnosti a vôbec nevylučuje akúkoľvek reakciu.

ROC (Republic of China), čo je iný názov pre Taiwan, ťahá za kratší koniec a je len otázka času, kedy materská krajina tento ostrov zhltne. Zatiaľ sa všetci upokojujú tým, že keď Sovietsky zväz potlačil Pražskú jar v roku 1968 a následne v roku 1979 vstúpil do Afganistanu, stratil všetkých prívržencov, ktorí sa začali otvárať smerom k USA. Často sa o tom na verejnosti nehovorilo, ale každopádne sa od ZSSR odvrátili. 

Ja by som sa na to, že kvôli Taiwanu sa od Číny odvráti Kambodža či Mjanmarsko, nespoliehal.  Obidve krajiny sú autoritárskejšie než Čína a svoj autoritársky postoj v posledných rokoch iba posilnili. Mám informácie z prvej ruky a počas dvoch „rokov covidu“ sa z týchto krajín stali ako keby provincie Číny. Kambodža aj Mjanmarsko prechádzajú obrovským stavebným boomom a vzťahy so západom sú dnes pre tieto krajiny irelevantné.

Odvrátenie od ZSSR malo aj ekonomický podtón a toto je aj teraz dôvod príklonu k Číne. Rusi peniaze nemali, Čína ich má. Z ideálov sa nenajete, Čína to vie a ponúka ekonomické víťazstvo a spoluprácu výhodnú pre obe strany. Čína neustále hovorí o celkovej harmónii.

Vznešená demokracia vs. autoritársky porušovateľ ľudských práv? #

Väčšina "západniarov" neuznáva, že Peking a Washington či Brusel sa riadia tými istými pravidlami, pretože veria, že USA a celkovo západ sú vznešenými demokraciami, ktoré konajú inak ako komunistická bezohľadná Čína. Ale takto medzinárodná politika nefunguje. Všetky veľmoci, či už ide o demokracie alebo nie, nemajú inú možnosť, iba súťažiť o moc v hre s nulovým súčtom. Tento imperatív motivoval obe superveľmoci (ZSSR aj USA) počas studenej vojny a dnes motivuje Čínu a motivoval by ju, aj keby bola demokratickou krajinou západného štýlu. V súčasnej Číne, ktorá sa najlepšie chápe ako autoritársky štát, ktorý prijal kapitalizmus, na komunizme vôbec nezáleží. Američania by si mali priať, aby Čína bola komunistická; potom by mala letargickú ekonomiku. No nie je. Čína je extrémne funkčný model, z ktorého dnes ide strach.

 Intelektuálne špičky západu včítane USA nehovoria o ničom inom než o rovnosti. Rovnosti v príjmoch, rovnosti pohlaví, rovnosti rás, rovnosti akýchkoľvek menšín. V tézach moderných progresívcov chceme rovnosť za každú cenu. No a to je vlastne vyznávanie Maovej idey absolútnej rovnosti. Nezdá sa, že by sa nám na západe v zrovnoprávnení spoločnosti darilo, no skôr sa zdá, že príde hora k Mohamedovi, Čína donesie rovnosť k nám a presadí ju nasilu. Všetci si budeme rovní až na Číňanov, ktorí nám budú vládnuť. Je paradox, že tí istí ľudia čo najviac u nás presadzujú rovnosť a inklúziu, sú tí, ktorí najviac nadávajú na Čínu.

Demokracia neúspech zvládne, pád diktátora navodí chaos. Naozaj? #

Problém autoritárnych režimov je, že nemôžu vinu za neúspech rozložiť ako sa to deje v demokraciách, kde sa neúspech zvalí na predchádzajúcu vládu a zmena sa sľúbi po nadchádzajúcich voľbách. No zároveň táto nemožnosť vyhovárať sa vedie autoritárske režimy k vyššiemu výkonu, podobne ako firmy. Nebude výsledok = vláda padne a nastane veľký chaos a boj o moc. Obnova pri absencii demokratickej gravitácie môže trvať desaťročia. Autokracie často vyhrávajú šprinty, ale u nás sa zvykne hovoriť, že inteligentní investori vkladajú svoje maratónske peniaze do demokracií. 

Môžeme si to ukázať na dvoch historických príkladoch z občianskych vojen v Číne a USA. Roľnícke povstanie tchaj-pchingov v rokoch 1850 – 1864 si vyžiadalo asi 20 miliónov životov Číňanov, čo bolo asi päť percent populácie. Americká občianska vojna v rokoch 1861 – 1865 zabila 750 000 vojakov, čo bolo 2,5 percenta oveľa menej preľudnenej krajiny. Čína po povstaní tchaj-pchingov prešla desaťročiami nepokojov, z ktorých sa dostala až Maovým vyhlásením Ľudovej republiky v roku 1949. Spojené štáty sa z toho istého problému spamätali dostatočne rýchlo na to, aby sa pripojili k európskym predátorom.

Platí to však ešte dnes? Naozaj je dnešná demokracia západného typu úspešnejšia? Viem, že aj keď u nás máme proklamovanú slobodu slova, nepatrí sa tieto veci spochybňovať. Ja sa však iba pýtam. Mne sa totiž zdá, že v (dnešných) autoritárnych režimoch čínskeho typu sú výsledky na rozdiel od (dnešných) populistických demokracii skutočne dôležité. U nás (na Slovensku sme si predsa na to zvykli) politikovi stačí o veciach iba rozprávať a po zlyhaní, napríklad, v postavení diaľnice z Bratislavy do Košíc nastanú iba ďalšie voľby. No diaľnica sa na rozdiel od Číny nepostaví. O obrovských úspechoch Číny, aj čo sa týka tisícok kilometrov diaľnic, ktoré v hlbokom úctivom predklone obdivujem, píšem v blogu o Sin-ťiangu. V tomto blogu píšem aj o environmentálnych, etnických a demografických problémoch. Píšem o problémoch Ujgurov, ale zároveň neverím, že Čína mučí svojich občanov a sterilizuje Ujgurky -ako tvrdí jedna slovenská populistická politička, ktorá tam samozrejme v živote nebola a iba sa stavia do nedôveryhodnej pozície Matky Terezy. Róm u nás trpí viac než Ujgur v Číne. Späť k našej (náročnej) téme.

Zdá sa vám, že je šanca, aby autoritársky režim v Číne v najbližších desaťročiach padol? Mne nie. Skôr sa črtajú nepokoje v maximálne rozvrátenej Amerike a rozpad EU. O tom píšem nižšie. 

Takže ešte raz, nenamýšľajme ši že čínsky problém sa vyrieši sám, tak ako nás o tom presviedčajú posledné roky médiá. Nevyrieši. Dnešná "demokracia", ktorá skôr pripomna reality show, nás sama o sebe nezachráni. 

Zachráni nás iba návrat ku skutočnej demokracii – vláde ľudu, ktorá je pre ľud výhodná – a opäť budeme vyznávať úspech a výsledky.

Na tému absolútnej nefunkčnosti nášho systému vám odporúčam si pozrieť nový film Don't Look Up Ľuboš Fellner

USA a Čína spolupracovali ešte nedávno #

Čoskoro po čínsko-sovietskom vzdialení sa v 60. rokoch 20. storočia americkí lídri pracovali na integrácii Číny do západného poriadku a pomohli jej ekonomicky rásť, pričom usúdili, že mocnejšia Čína by mohla pomôcť udržať Sovietsky zväz na uzde. Potom sa však studená vojna skončila a nastolila otázku: Ako by sa mali americkí politici vysporiadať s Čínou, keď už nebolo potrebné kontrolovať Moskvu?

Čínske HDP bolo štvrtinovej veľkosti USA. Ale vzhľadom na populačnú výhodu Číny, ak by jej ekonomika v nasledujúcich desaťročiach rýchlo rástla, mohlo to v celkovej ekonomickej sile zatieniť USA. Jednoducho povedané, dôsledky čoraz bohatšej Číny na globálnu rovnováhu síl by boli obrovské. Američania urobili chybu a ja sa odvážim tvrdiť, že v tom má prsty zbrojársky lobing, ktorý im zatienil rozum. Tak ako sa na Slovensku posledné tri desaťročia (ale prekvapujúco ani dnes) o silnej Číne nerozpráva, to platilo aj v USA. Tá myšlienka sa vždy zahovorila a namiesto nej prišlo množstvo – ako ja hovorím – náhradných či vylobovaných tém. 

Na tému nefunkčnosti nášho systému vám odporúčam si pozrieť nový film Don't Look Up s hviezdnym obsadením (Leonardo DiCaprio, Jennifer Lawrence, Cate Blanchett, Meryl Streep a iní). Keď som si pozrel tento film, necítim sa už v mojich názoroch tak osamelý.

U nás sa dnes takmer vôbec nerozpráva o zlyhaní médií, o tom, že naša sloboda je iba proklamovaná, ale nefunguje, o zlyhaní politického systému, ktorý stratil dlhodobejšiu víziu.

Jediné elektrické Porsche, tak veľmi ospevovaný Taycan, váži o 900 kg viac než neelektrické Porsche 911, čo je mimochodom o 70% vyššia hmotnosť. Nikto nehovorí o množstve energie potrebnej na vyrobenie dodatočnej hmoty, o tom, že výfuky Taycanu sú v komínoch fabrík a elektrární... greenwashing funguje, sloboda slova sa končí.

O Číne ste sa posledných tridsať rokov dočítali iba ako o krajine ktorá porušuje ľudské práva svojich občanov. Nič viac. Klamstvo sa vždy vráti a z dlhodobejšieho hľadiska prejaví a teraz tu máme výsledok: oklamali sme sami seba.

USA s Čínou pritom spolupracovalo. Pamätám si napríklad, ako Čína a USA spolupracovali na zastavení ázijskej finančnej krízy v rokoch 1997 – 1998. Vtedy sme chodili hlavne do Thajska a Indonézie a v danej dobe to bolo ako dnes vyraziť do Kolumbie či Mozambiku. S ekonomikami krajín Juhovýchodnej Ázie sa stalo to čo v roku 2008 s tými západnými. 

Čína na jednej strane spolupracovala s USA, ale jej silu a víziu ste si mohli všimnúť v odvážnych rozhodnutiach, keď napríklad, zakázala vstup spoločnosti Google a neskôr Facebooku na svoj trh. Zdá sa, že Čína ako jediná pochopila silu, ktoré tieto technológie vytvoria, a od začiatku zaujala jasný postoj. Na západe sa to prezentovalo ako bránenie sa demokracii, no bolo to veľmi múdre rozhodnutie. Čína si rýchlo vytvorila alternatívy týchto platforiem a vidíme že aj tie kontroluje tvrdšie, než to robí USA u seba doma. U nás sa preberá vymazanie čínskeho Zuckerberg-Bezosa, Jacka Maa (inak je mi veľmi sympatický) z Alibaba Group ako jasná ukážka porušenia slobody. No vyradenie prezidenta krajiny Donalda Trumpa zo sociálnych sietí pred finále volieb sa prezentuje ako demokratický krok. Hm. 

 Každopádne jasný postoj k mnohým veciam som si v Číne dlhodobo všímal. Same same but different je heslo, ktoré som v Ázii opičiacej sa po západe videl mnohokrát. Čína robí veci rovnako ako my, ale výsledky sú lepšie.

Číňania sa poučili z pádu ZSSR #

Čínski vodcovia po studenej vojne na príkaz strany povinne študovali sovietsky príklad rozpadu krajiny. Rozhodli sa pre transformáciu marxizmu na konzumný kapitalizmus bez toho, aby zároveň umožnili demokraciu. Čínski komunisti za najväčšiu chybu sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova považovali povolenie demokracie bez zabezpečenia prosperity. 

Vedeli ste?

Čínske robotníčky odchádzajú do dôchodku keď majú 50 rokov

Do roku 2033 bude mať 1/3 čínskej populácie viac než 60 rokov

Čínska vláda zakázala kultúru 996 (robiť od 9 do 9, 6 dní v týždni) a zakázala nadčasy

Ak Číňanovi/ Číňanke do SMS napíšete číslo 520 znamená to "milujem ťa"

My sa na Čínu pozeráme vlastnými očami a väčšina Slovákov mi dnes povie: Nechceli by sme tam žiť. Radšej budem chudobnejší, ale slobodný. Ja odpovedám, opýtajte sa nejakého Číňana, ako to vidí on. Reakciou mi je: On nebude hovoriť, bude sa báť. Ok, možno nie všetci máte možnosť otvorene sa s nejakým Číňanom rozprávať a áno, nebude otvorený v písomnom styku. Ale koľko slovenských podnikateľov dnes otvorene rozpráva do mobilu a o poklese popularity Threemy ani nemusím hovoriť. 

Skúste si zistiť informáciu sami a nepreberajte názory čínskych aktivistov, ako je avantgardný umelec Ai Weiwei. Ak nabudúce stretnete na kongrese, či pri cestách nejakého Číňana a spoznáte sa lepšie, porozprávajte sa s ním s otvorenou mysľou a uvidíte. Ja som bol prvý raz prekvapený reakciou Číňanov v Tibete ešte v minulom tisícročí. Nosili sme vtedy obrázky Dalajlámu Tibeťanom a bojovali za slobodný Tibet. Číňania medzi tým budovali v Tibete kanalizáciu, cesty a postavili sem neuveriteľnú vlakovú trasu. Ja som vtedy bojoval za slobodu aj za cenu chudoby, ale dnes sa zdá, že si stále viac Tibeťanov sami vyberajú lepší život v dome so splachovacím záchodom. Nie všetci Tibeťania sú z daného status quo šťastní. No musím sa priznať, že u Číňanov mám dojem, ako by s krokmi svojej vlády súhlasili na 99%.

Číňania sú dnes na Čínu hrdí a neslobodu nepociťujú zistenie autora blogu

Vidím po desiatkach rozhovorov, že Číňania sú veľmi hrdí na to, čo sa teraz deje v ich krajine. Vidím, že čím mladší ľudia, tým sú väčší nacionalisti, a čo je prekvapujúce, vôbec nepociťujú neslobodu. Mao raz napísal: Mládež je ako nepopísaný hárok papiera a zdá sa, že Si Ťin-pching si tento citát vzal k srdcu. Ľudia v Sovietskom zväze a v krajinách, ktoré boli v jeho područí, nezdieľali nadšenie pre vzletné myšlienky Lenina. Pravdu povediac, nikto tomu v skutočnosti neveril a svoju vieru by sme ihneď vymenili za plechovku Coca Coly.

Toto je v dnešnej Číne absolútne odlišné. Ľudia veria idei silnej Ríše Stredu, ktorá opäť ovládne svet. Si Ťin-pching na skutočne impresívny príbeh dnešného ekonomického úspechu vo svojich prejavoch nanáša hrubý náter nacionalizmu, ktorý je, zdá sa, horľavý. Táto pridaná energia je v súčasnosti pre režim užitočná – ale nemusí sa dať ľahko uhasiť. 

Číňania veria idei silnej Ríše Stredu, ktorá opäť ovládne svet všeobecne známy fakt

Najhoršia strategická chyba novodobej histórie #

Veľký skok Mao Ce-tunga spôsobil vraj smrť až 80 miliónov ľudí. Viac, než majú na svedomí Stalin i Hitler dohromady. Otec terajšieho šéfa Číny, Si Ťin-pchinga strávil v päťdesiatych rokoch minulého storočia niekoľko rokov vo väzení. Samotný Si Ťin-pching bol nútený prerušiť štúdiá a poslali ho budovať čínsky vidiek, kde tvrdo manuálne pracoval. Napriek tejto perzekúcii Si Ťin-pching nedá oficiálne na Mao Ce-tunga dopustiť a pri príležitosti jeho narodenín sa mu na Námestí nebeského pokoja (Tchien-an-men) klania.

USA zareagovalo na Čínu neskoro a tak sme sa nevyhli rýchlosti a mimoriadnemu rozsahu vzostupu Číny na mnohých úrovniach. Americkí politici mali počas unipolárneho svetového stavu spomaliť čínsky rast a maximalizovať mocenskú priepasť medzi Pekingom a Washingtonom. Akonáhle však Čína zbohatla, americko-čínska studená vojna sa stala nevyhnutnou. 

USA dnes tvrdí, že "angažovanosť" bola najhoršou strategickou chybou, akej sa ktorákoľvek krajina v nedávnej histórii dopustila. Neexistuje porovnateľný príklad veľmoci, ktorá by aktívne podporovala vzostup konkurenta. Ja tvrdím, že ešte väčšou chybou bolo napádanie krajín pod výhovorkou šírenia demokracie či boja proti terorizmu. Západ si v globalizovanom svete, kde sa šíria informácie rýchlo, urobil zlé meno. Nech bol dôvod akýkoľvek, už s tým veľa nenarobíme. Čína je bohatá a silná. Nad medzinárodnými správami v našich médiách sa na mnohých miestach sveta ľudia iba uškŕňajú.

Každopádne dnešný vzťah Číny s USA sa zásadne líši od sovietsko-amerických vzťahov počas studenej vojny: Po prvé, na rozdiel od Sovietskeho zväzu sa Čína doteraz neprezentuje ako alternatíva – v zmysle toho, ako by mala smerovať mainstreamová cesta k postmoderne. Po druhé, na rozdiel od Sovietskeho zväzu je dnešná Čína integrálnou súčasťou svetového ekonomického systému a inštitúcií: v tomto smere nie je outsiderom, ako bol Sovietsky zväz. Po tretie, Čína dnes, na rozdiel od ZSSR, nemá vlastnú vojenskú alianciu alebo blok, ktorý by stál v opozícii proti americkému globálnemu aliančnému systému (NATO).

Koniec Pax Americana, čiže Amerického storočia, je na obzore He Yafei, námestník ministra zahraničných vecí Číny

Problém však je, že Čína čoskoro ekonomicky USA porazí. A kto má peniaze, ten má aj pravdu. Konečne sa o tom hovorí aj v USA. Čína totiž môže nielen spochybniť, ale aj nahradiť pozíciu Ameriky ako dominantnej svetovej veľmoci a zároveň podkopať existujúce medzinárodné normy a zabehané kódexy správania. To môže byť pre západ ešte len riadny šok.

Niektorí predstavitelia Činy, napríklad námestník ministra zahraničných vecí Číny, sa totižto nechali už počuť, že chcú byť vedúcou krajinou novej éry.

Ako to Čína robí? A ako dopadne Európa? #

Čína nedodržiava svoje záväzky prijaté pri vstupe do WTO (Svetovej obchodnej organizácie); ponúka dotácie na čínsky vývoz a zároveň zavádza obmedzenia na dovoz. Keď dokončí OBOR, to sa ešte len budeme diviť... Kedysi sme Čínu obviňovali z plagiátorstva, z porušovania patentov, dnes núti zahraničné spoločností, aby zdieľali svoje duševné vlastníctvo ako podmienku prístupu na čínsky trh. Pri veľkej vidine biznisu to aj robia a tak je všetko zrazu kóšer. Samozrejme, tieto kroky západu nie sú rozumné a krátkodobý výnos sa tu vymieňa za konečnú prehru. Bohužiaľ, tá príde v relatívne krátkom čase.

Tiež by som chcel podotknúť, že my západ sme robili obdobné veci iba nedávno. Krádež duševného vlastníctva, ktorú dnes Číne vyčítame praktizovalo aj USA, veď industrializácia Spojených štátov by bola nemožná, keby Američania neukradli vyspelé britské výrobné techniky. Čínsky plán Made in China 2025 vychádza z nemeckej stratégie Industrie 4.0 a americkej národnej siete pre výrobné inovácie (známej aj ako Manufacturing USA). Bohaté vyspelé ekonomiky dneška si mnohé veci, ktoré robili v minulosti už „ošetrili“ ale nielen Číne ale všetkým rozvíjajúcim sa ekonomikám to povedané mierne nevyhovuje. 

Keď tvrdím, že Čína nás v Európe prinúti konať, mnohí s úsmevom odpovedajú, že najväčším výzvam Čína čelí zvnútra, nie zvonku. V blogu o Sin-ťiangu však vysvetľujem, že to nie je pravda a Čína všetky svoje problémy (demografiu, krízu v realitnom biznise...) totiž otvára s neuveriteľnou odvahou a systematicky rieši. Na rozdiel od Európy, ktorá nevie vyriešiť prakticky nič. Ten chaos európskej nespolupráce sa výborne ukázal pri pandémii a výsledky boli adekvátne.

USA sa utešuje, že má unikátnu geografickú polohu, ktorá je strategicky výhodnejšia než vnútrozemská poloha Číny či Európy. Po Brexite sa nezdá, že by mali v USA o Európu eminentný záujem a skôr sa uzatvárajú. Poloha USA ako pocit falošnej istoty môže nakoniec spôsobiť väčšiu izoláciu a úpadok.

USA zachránilo Európanov v prvej aj druhej svetovej vojne a nás počas studenej vojny a za to som USA vďačný. Ľuboš Fellner

Nechcem znieť negativisticky. Ako podnikateľ a šéf ťažkých expedícii verím, že zo všetkého sa dá dostať. A aj ja osobne som mnohokrát vybojoval absolútne stratený boj. Ak chce byť Európa naďalej v centre diania, musela by konať a stará dáma by sa musela reinkarnovať na nebezpečnú tigricu. Zaujať vyčkávací postoj, iba tak ohovárať protivníka a čakať, že sa Čína zrúti sama, je jednak zbabelosť, ale hlavne extrémna hlúposť a dôkaz neschopnosti Európy. 

Na začiatok si treba povedať pravdu. Slovensko ma extrémne neschopnú vládu, no aj Európa je nefunkčná a keď čítam britských, čínskych či amerických autorov, na globálnej scéne s Európou prakticky nikto neráta. Západ, ale hlavne Európa, musí na začiatku vyriešiť základný problém nefunkčného systému, ktorý prestal byť konkurencieschopným. No zatiaľ si to ani nevieme priznať, preto moja skepsa k médiám a politikom.

Rozpadne sa skôr Čína či USA? #

V skutočnosti sa nerozpadne Čína, nech to aj predikujú naše médiá. USA čelia prinajmenšom rovnakým výzvam. Americká spoločnosť je hlboko rozdelená, podobne ako naša. Aj na Slovensku, aj v USA to vidieť na pomere očkovaných k neočkovaným a obrovskom čísle nepopularity každého jedného politika. V USA je situácia podobná ako na Slovensku, spoločnosť je prepolitizovaná a neprejavuje sa to iba útokom na Kongres vo Washingtone.

Kritická a nezávislá slobodná tlač, kľúčový pilier americkej demokracie, sa stala démonizovanou (čo dokazuje v súčasnosti prevládajúce hanlivé označenie fake news). Ja osobne mám tiež veľký a dlhodobý problém s našimi médiami, ktoré mi pripadajú tendenčné, zmanipulované a hlúpe. Obviňujem médiá, že to oni a nie sociálne siete pomáhajú vytvárať populizmus a nasmerúvajú nás do priepasti. Nie že by boli novinári zlí, ale systém, ktorý sa vytvoril, nedovoľuje preraziť kritickému mysleniu a diskusii. V USA je úplne iná kvalita médií než u nás a diskutovať sa stále dá. Na Slovensku je Čína zlá a hotovo. A kto povie opak, je nepriateľ. Aj myšlienky z tohto textu naše médiá pokojne zmetú zo stola ako konšpiráciu. Nazve to tak novinár, ktorý nevyštudoval žiadnu poriadnu školu, celý život bol podpriemerným študentom a v Číne nikdy nebol. Priemerný novinár velebí takých ako on, lebo sú mu logicky bližší. A tak máme politikov, akých máme, a preto smerujeme tam, kam smerujeme... Bodaj by som sa mýlil.

Veľkým problémom, o ktorom sa v USA veľa hovorí, je návrat chudoby späť do každodenného života. V Číne je chudoby čoraz menej, no v USA stále viac. Sociálna nerovnosť v USA v mnohých podobách nielen pretrváva, ale sa aj prehlbuje. Všadeprítomný pocit úzkosti spojený so zmätkom ohľadom budúcnosti a zmyslu života možno ľahko odhaliť takmer všade. Amerika je skvelá krajina, pomohla nám Európanom, pomohla nám Slovákom a aj ja osobne sa cítim zaviazaný USA za to, že môžem voľne cestovať, čo je pre mňa stelesnením slobody. USA však mnohé veci aspoň pomenúvajú a v tomto sú odvážnejší než Európa, ktorá zaspala v nič neriešiacom klišé.

Východ stúpa a Západ klesá! Si Ťin-pching, prezident Číny

Trenice kvôli zimnej olympiáde 2022 #

Stalo sa už pravidlom, že západné média chrlia na Čínu hejt. Pred summitom Biden – Si sa do obehu dostala správa, že diplomati USA bojkotujú olympijské hry v Pekingu z dôvodu porušovania ľudských práv. Pridáva sa postupne celý západný demokratický svet. Kto sledujete politiku tridsať rokov, viete, že toto je klasika. A Čína vždy mlčala, sklonila hlavu a ďalej tvrdo pracovala. Za tridsať rokov, čo to ja sledujem, sa naozaj podarilo médiám (uchvacuje ma, že všetky píšu to isté – aká úžasná náhoda) presvedčiť všetkých, že Čína porušuje ľudské práva. A medzi riadkami tým tvrdia, že západ neporušuje... 

No čo sa nestalo. Čína zareagovala a vyhlásila západný postoj za politikárčenie, pózerstvo a manipuláciu. A že za toto rozhodnutie budú USA pykať. Uff. Bum bác. Čína vydala na margo správy USA komuniké, v ktorom obvinila USA, že to čo prevádzkuje, nie je demokracia, a že v takzvanej demokracii amerického typu vládnu iba peniaze a hŕstka bohatých na úkor obrovskej masy chudoby. Toto vyhlásenie sa dostalo aj do západných médií, ale zostalo v podstate nepovšimnuté. Čína píše, že oni nie sú autokracia, ale že oni sú vládou ľudu = demokraciou čínskeho typu, teda vlády, ktorej záleží na ľude viac než západu. Číňania vo svojom komuniké podávajú logické argumenty. No zabudli, že logické argumenty sa u nás na západe už pár rokov nenosia.

Vygúglite si vyhlásenie Čínskej misie pri OSN (7. 12. 2021) na margo odstúpenia USA od návštevy olympiády:

„Rozhodnutie vlády USA odráža mentalitu studenej vojny. USA chcú len spolitizovať šport, vytvárať rozkoly a vyvolávať konfrontáciu. Tento prístup nenájde žiadnu podporu a je odsúdený na neúspech. Len ich (USA) to urobí izolovanejšími a postaví do opozície veľkej väčšiny krajín a ľudí na celom svete.“ zdroj Reuters.

4. februára 2022 v deň otvorenia zimnej olympiády sa Čína pripojila k Rusku a postavila sa proti ďalšiemu rozširovaniu NATO.

Na takéto niečo predsa nie sme zvyknutí. Čína má byť ticho, vždy bola.

Aj pre tento spor je tento rozsiahly blog značne aktuálny. Veci sa začínajú meniť.

 

Víťazstvo demokracie? Začnime opäť hovoriť pravdu! #

Takýto blog píšem dlho. Skladám si mnoho informácii a snažím sa vyžmýkať z nich zmysluplný extrakt. Keď už som mal blog prakticky dokončený, prezident Joe Biden zvolal 9. a 10. decembra 2021 viac než sto krajín na virtuálny summit pre demokraciu. A Čína opäť zareagovala, zabojovala a vyjadrila svoj názor. Čínska odpoveď sa dostala aj do západných médií. 

Čína tvrdí, že čínsky politický model je efektívny a citlivý na želania ľudí, je dokonalejší a demokratickejší ako americký. Čína týmto celý summit o demokracii spochybnila.

A je to tu. Čína začína tvrdiť to, čo roky nadhadzujem vo svojich blogoch. Asi rozmýšľam príliš dopredu? Asi sa pri cestovaní pozerám príliš okolo seba?

Čo je to demokracia? Načo má slúžiť naša vláda? Sú Číňania zlí a my sme dobrí? 

Liberálna demokracia je dnes krehká a ja tvrdím, že je to tým, že média už nie sú tým, čo bývali. Západ z médií urobil svoj nástroj na dosahovanie cieľov. Naučil novinárov oponenta ohodnotiť ako konšpirátora a povolil zničiť mu život. Vlastne tým opakuje postup komunistov počas vlády ZSSR. Ideológovia komunistickej strany boli stále tupší a tupší (viď vtipy o politrukoch) a zrejme aj z presvedčenia zničili život vzdelancovi, ktorý zauvažoval nad nelogičnosťou konkrétnych krokov. Slovenskí novinári sú dnes tí najpresvedčivejší na svete. Lebo sú najmenej vzdelaní, najmenej zo sveta videli.

Podľa slov hovorcu čínskeho ministerstva zahraničných vecí je americká demokracia v katastrofálnom stave, čo spochybňuje legitímnosť tejto krajiny ako hostiteľa summitu o demokracii. Vo videohovore čínsky minister zahraničných vecí Wang I okrem iného vyjadril súcit so svojím náprotivkom z Maďarska (o ktorého vláde hovoríme ako o autokratickej), ktorého tiež na summit nepozvali. Wang odsúdil Ameriku za vylúčenie niektorých krajín a dodal, že meradlom demokracie by malo byť to, či vláda uspokojuje potreby ľudí a dáva im dostatočný pocit účasti, uspokojenia a zisku. A to si myslím aj ja a aj o tom je tento blog. 

 

Kedy sa opäť začneme pozerať na výsledky? Ľuboš Fellner

Kedy sa konečne opäť začneme pozerať na výsledky? Ako sú na tom jednotlivé krajiny ekonomicky? Akú majú perspektívu? Veď sa len pozrime, ako zvládli covid. Pýtajme sa, či sa priveľmi počas pandémie nezadlžili.

Vidíme, že nenávidený Viktor Orbán rieši covid omnoho rozumnejšie než my. Samozrejme, Viktor Orbán je nepriateľom Slovenska, lebo je silný, úspešný a tým pádom je juh našej krajiny ohrozený. No tváriť sa že je nedemokratický, lebo nedáva dostatočný priestor nedovzdelaným novinárom, aby prekladali články z "overených zdrojov", a tým budovali demokraciu, je príliš. No takto to u nás dnes chodí a to, čo som práve napísal, ma odsúva na okraj spoločnosti spoločne s Orbánom. 
Ale spomeniem aj inú krajinu s lepším renomé. Prečo Švédsko počas pandémie uspelo? Prečo vôbec nezatvorilo krajinu? Prečo ekonomicky aj psychologicky zvíťazilo? Počuli ste niekde, že aj v Štokholme sa dnes hovorí, že tam nie je demokracia ale vláda odborníkov? O postupe švédskej vlády nerozhodoval volený minister zdravotníctva, ale hlavný epidemiológ so skúsenosťami z odľahlých regiónov. Robil to s chladnou hlavou a bez ohľadu na reakcie voličov. A uspel. Nespochybňujem silu švédskej slobody, ale v ťažkých časoch zvíťazili vďaka "autokratickému prístupu", ktorému Švédi uverili a prijali ho.

Musím povedať, že môj otec nemá Orbána rád, vždy mi hovorí, že nepozná nič horšie než komunistický režim, ktorý sme tu v Československu mali. Čo sa týka Orbána, tak Maďarov, ktorých poznám, ho až do dobrého manažmentu pandémie tiež nemali radi. Neviem, či má pravdu Američan Tucker Carlson, ktorý tvrdí, že Orbán je najväčší demokrat. Možno sa v pohľade naňho mýlim? Pripušťam, ale vyzývam na diskusiu. Veď Maďarsko je blízko, skočte tam a pýtajte sa ľudí. Veria, že sa im o desať rokov bude žiť lepšie? Zavolajte dnes svojim známym a pýtajte sa. Tento blog vyzýva na utváranie si vlastných názorov na základe vlastných skúseností a je o Číne, nie o Maďarsku. Priznávam, v Maďarsku sa nevyznám.

No systém, ktorý máme na Slovensku, za demokraciu nepovažujem. To kam smeruje sa čoraz viac podobá na ten režim, ktorý som neznášal a proti ktorému som bojoval koncom roka 1989! Tento systém do čela krajiny ani zďaleka najlepších nevyberá. Nehovorí sa pravda, je to Orwelliada.

Výsledky a skutočná sloboda #

Ak Slováci nevidia hrozbu Číny a nevedia si ju spojiť s nefunkčnosťou západu, pochopím to, je to ďaleko. No ako to, že nevidia na aktuálnom slovenskom debakli v otázke covidu, že veci nefungujú? Veď médiá predsa demokraticky podávajú o covide správy. Zdá sa vám, že hovoria o covide málo? Alebo píšu veľa, ale len verklíkujú dokola tie isté témy, nediskutujú, hrajú hru politikov? Pozerajme sa konečne na výsledky a začnime ich vyžadovať!

Milujem slobodu a dokazujem to aj týmto blogom, ktorý má na našu dobu a na miesto, kde je publikovaný, extrémne slobodné názory. Pre mnohých je to šok, svet sa však vyvíja a mali by sme sa nebáť nad určitými otázkami aspoň zamyslieť.

Z čoho pramení mandát vlády vládnuť?

Politológovia rozlišujú medzi vstupnou legitimitou (napr. volebné víťazstvo) a výstupnou alebo výkonovou legitimitou (t.j. úspešnou politikou). 

Západ bol dlho geniálny v oboch. Nevieme sa opäť k prosperite vrátiť? Skončime s prázdnymi rečami a začnime si hovoriť pravdu. Toto bude prvý nevyhnutný krok.

Vyrieši komunistický kongres našu dilemu? #

V októbri v roku 2022 usporiada Čínska komunistická strana svoj 20. kongres, ktorý vždy otriasa vrcholom čínskej politiky. Existujú tu dva extrémne scenáre inštitucionálnej výmeny najvyššieho vedenia: 

1/ buď Si Ťin-pching zostane na čele Číny tretie funkčné obdobie, čo je v nedávnej histórii bezprecedentné, 

2/ alebo bude odvolaný a jeho politická moc bude vykastrovaná ešte pred októbrom 2022. Teda o chvíľu.

Nech nastane ktorýkoľvek z týchto scenárov, v Číne existuje obrovský prepletenec nižších kádrov, ktorí súperia o rôzne stupne postupu v politickej kariére. V USA sa modlia, aby v Číne nastal chaos. No ja ho nepredpokladám. Čína aj tu myslí dlho vopred, všetko je pripravené, nalinkované s cieľom posilniť samotnú Čínu a aj jej ľud. Výsledok najbližších volieb v USA ťažko predpokladať, je to tak 50 na 50. No vývoj v Číne neuhne zo svojich vytýčených koľají. Vedú ich totiž jasné ciele, ktoré bohužiaľ na západe absentujú.

USA, Európa a Japonsko viedli rozvoj svetovej infraštruktúry 20. storočia. Čína súperí o vedúce postavenie v 21. storočí. Elizabeth Economy, Stanford University

Čína nie je zlá, ale verí inej filozofii než my #

My na Slovensku si myslíme, že Čína je zlá. Nikto ani nezauvažuje, že by to mohlo byť inak. Dokonca sa uvažovať v našej „slobodnej” spoločnosti nepatrí. Sami a dobrovoľne si staviame vo svojich hlavách čínske múry.

Hovoríme o čínskom realitnom páde, ako keby sme ho v roku 2008 my na západe nezažili. Hovoríme o potláčaní ľudských práv Ujgurov, ako keby sme my nenapadli nevinných Afgancov, ako keby sme sa k černochom v USA správali dobre. Hovoríme o tvrdých lockdownoch v Číne a nikto si nespočíta, že v Číne v prepočte na počet obyvateľov na covid prakticky nikto nezomrel a dĺžka lockdownov je v porovnaní so Slovenskom  iba zlomkom. Sme nespravodliví a nútime Čínu k proti reakcii.

Tento blog nevyzýva na lásku k Číne, no vyzýva k spravodlivosti a k tomu, aby sme sa zobudili.

Aj keď komunistická strana Číny nie sú anjeli, mne sa zdá, že Čína sa zo svojho uzavretia poučila a dnes ide o značne otvorenú krajinu, v mnohom slobodnejšiu, než sme my. Je to iný pohľad.

Čína skutočne verí tomu, že buduje harmóniu. Čína sa extrémne lepší čo sa týka prístupu k ekológii (záväzok Číny zo septembra 2021 nestavať v zahraničí nové energetické projekty spaľujúce uhlie), výrazne zlepšuje život svojich obyvateľov vo veľkej väčšine merateľných parametrov a neuveriteľnou rýchlosťou získava aj geopolitickú silu.

Čína verí, že vie vybrať tých najlepších lídrov. Čína neuznáva individualizmus, ale cení si niečo ako obetovanie sa pre spoločnosť. Tento iný pohľad spôsobuje hlboké nedorozumenia, ktoré my nazývame ako potlačovanie ľudských práv. Na východe má pojem ľudské práva totižto aj ekonomické implikácie. Číňan ocení lepšie ekonomické príležitosti, lepšie vzdelanie a kvalitnejšiu sieť sociálneho zabezpečenia. Nám zdá sa stačí ten chaos dua: média- politik, ktoré sa iba na slobodu hrajú. Bez zodpovednosti.

V čínskej konfuciánskej spoločnosti má každý svoje jasné miesto. Učenie čínskeho filozofa Konfucia (551 až 479 p.n.l.) sa zrodilo počas obdobia prevratov. Na obnovenie poriadku v celej krajine filozof veril, že ľudstvo možno zachrániť vytvorením sociálnej štruktúry založenej na prísnom kódexe slušnosti a ceremoniálnych obradoch, v ktorých každý zastáva určitú úlohu – a každý v nej chápe svoje miesto. Ľudskosť a rituál je základom konfucianizmu a aj keď Mao mnohé veci zlikvidoval, dnešná vláda na prastarých tradíciách a jasných princípoch opäť stavia. Čína neverí demokracii amerického typu, ale lepšiemu výberu mandarínov – vládnych úradníkov, ktorí majú dosahovať jasné KPI (key performance indicator).

Iba jeden zo šiestich Kazachov vníma Čínu ako „priateľskú krajinu“ Eurázijská rozvojová banka

Si Ťin-pching sa snaží, aby bola Čína medzinárodne vnímaná ako „dôveryhodná, milá a rešpektovaná“. Výsledky napríklad z Kazachstanu však zatiaľ tomu nenaznačujú. Nie všetko sa Číne darí.

Aj väčšina Slovákov Čínu neznáša, odhadujem, že 99% našich novinárov Čínu nenávidí. A zároveň odhadujem, že 99% z nich v Číne nebolo. Čína rozhodne nie je bez chýb, no nemali by ste sa tam ísť predtým, ako ju odvrhnete, pozrieť s otvorenou mysľou?

Tento blog však nie je o našich pocitoch a ide proti všeobecnému presvedčeniu Slovákov a vlastne celkovo západu. Máme dve možnosti: ostaneme uzatvorení v našom presvedčení, že Čína je slabá, krajina kde sú jej obyvatelia utláčaní a ledva sa dostanú k hrsti ryže. Alebo pochopíme, že Čína o desať rokov bude určite najsilnejšou krajinou sveta s úžasne, na celosvetovej úrovni rozohranou partiou a s technologickým náskokom. Radím Vám prečítať si moje blogy o Číne a Sin-ťiangu ešte raz a overiť si hordy faktov a súvislosti, ktoré som vám v nich predložil. Viem, že sú iné než tie, ktoré ste doteraz vedeli.

Čína dnes:

Najväčšia svetová obchodná veľmoc*

Najväčší zdroj globálnych pôžičiek

Najväčšia svetová armáda (počtom vojakov)

Globálne centrum inovácií

*reálne HDP Číny do roku 2030 prevýši HDP USA

Záver: ako z toho von?  #

Prestaňme Čínu podceňovať! Prestaňme Čínu ohovárať a vyčítať jej činy, keď my západ robíme to isté. Je čas postaviť sa na rovnakú štartovaciu čiaru, prestať klamať, podplácať rozhodcov (napr.v OSN) a začať hrať podľa dohodnutých pravidiel.

Dnes by sme ako západ mali odložiť brzdiace idey rovnosti a zástupné problémy ako interrupcie, L.G.B.T.Q.I.A.+, work balance a podobne z vládnych programov tam, kam patria, a mali by sme nájsť odvahu na zničenie populizmu a "davokracie", ktoré znefunkčňujú naše vlády. Smerom k rovnosti by sme mali ísť, ale nie schudobňovaním bohatých, ale celkovým zbohatnutím a skvalitnením spoločnosti tak, ako to robí Čína. Veľkou výzvou bude zachovať si slobodu, respektíve vrátiť sa k tej skutočnej slobode a neskončiť v občianskej vojne.

Mali by sme sa venovať tomu dôležitému, zamerať sa konečne na jasné výsledky a skúsiť s Čínou v ekonomickom súboji o dvadsať rokov aspoň zremizovať. Lebo našliapnuté máme na parádny debakel.

Zdroje:

CHEN JIAN je významný profesor na NYU-Shanghai a New York University; Global Fellow, Wilsonovo centrum; emeritný profesor histórie na Cornell University.

JUDE BLANCHETTE je predsedom Freemanovho inštitútu pre čínske štúdiá v Centre pre strategické a medzinárodné štúdiá v USA.

RICHARD McGREGOR je vedúcim pracovníkom Lowy Institute a autorom knihy Xi Jinping: The Backlash. 

HAL BRANDS je významným profesorom globálnych záležitostí na Univerzite Johnsa Hopkinsa a vedúcim pracovníkom American Enterprise Institute. Je autorom knihy The Twilight Struggle: What the Cold War Teaches Us about Great-power Rivalry Today.

JOHN LEWIS GADDIS je profesorom vojenskej a námornej histórie na univerzite v Yale a autorom knihy On Grand Strategy. 

 

A hlavne rozhovory s mojimi známymi a otvorené oči a otvorená myseľ na cestách svetom.

 

Poznámka 6.2.2022 :

Tento blog je náročný a ide proti všeobecnému presvedčeniu, ktorému dnes na Slovensku veríme. Aj môj otec aj môj svokor s ním majú problémy. Obom rodinám komunistický režim značne ublížil.

No to je nepochopenie - Čína nie je bohužiaľ neschopný Sovietsky zväz. Čína dovoľuje svojim ľuďom cestovať, Čína je ekonomicky úspešná. Sovietsky zväz jednal so svojimi „spojencami“ nátlakom, Čína ponúka benefity. Tento blog je o tom, že tu už ako Západ nie sme samy a nie je jedno, že upadáme a áno zmietame sa v agónii. Čína tu je a naša neschopnosť je tým pádom zrejmá.

Musíme sa zmeniť! Ja si myslím, že to ide.

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

 Začítali ste sa do blogu v sekcii „Pravda“, kde autor podáva nepopulárny pohľad na situáciu na našej planéte. Blogy v téme Pravda idú proti všeobecnému názoru a tak ich treba čítať pozorne, celé a s porozumením. Ide o ťažkú sekciu, ktorá si vyžaduje kritické myslenie a je určená pre rozhľadených a vzdelaných ľudí.
Ľuboš prešiel všetky krajiny sveta dlho pred ostatnými, do mnohých sa vracia opakovane. To je aj prípad Číny, ktorej vývoj sleduje desaťročia. Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície. Do Číny začal cestovať s bývalým dekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a sinológom Martinom Slobodníkom. V Číne prešiel aj regióny kam zavíta málo cestovateľov (napríklad Sin-ťiang), ale silu Číny sleduje aj na cestách po celej našej planéte v Afrike či Oceánii. Desaťročia má mnoho čínskych kamarátov napríklad v Malajzii, Singapure či Sydney a pravidelne preberajú situáciu v krajine odkiaľ ich rodiny utiekli v čase veľkej chudoby.

Ľuboš bojoval ako študent za slobodu a ostnatý drôt zo Železnej opony, ktorý si sám odstrihol má zarámovaný vo svojej kancelárii. 17. novembra každoročne v BUBO krstí katalóg na tých najexotickejších miestach našej planéty. Bojuje proti populizmu dua média- politik napriek tomu, že to škodí jeho firme a aj jemu samotnému. Vie, že je to prehratý boj, ale je to ako s jeho expedíciami, ktoré začal realizovať desaťročia pred ostatnými. Verí, že v živote treba robiť dobré veci a Pravda nakoniec zvíťazí.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu:

Čína pre znalcov

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 1998

Mohlo by Vás zaujímať

Pravda o Číne – vznik neporaziteľného draka Prémiový blog

Prémiový blog Pravda o Číne – vznik neporaziteľného draka

Čína porušuje ľudské práva, v obchode používa nekalé praktiky, porušuje duševné vlastníctvo, je neekologická, sleduje svojich občanov, ktorí žijú v…

Pravda o Sin-ťiangu, Číne a budúcnosti Slovenska Prémiový blog

Prémiový blog Pravda o Sin-ťiangu, Číne a budúcnosti Slovenska

Ako to v Číne vyzerá naozaj? Ako je to s porušovaním ľudských práv? Sme my na západe slobodnejší a máme pred sebou lepšiu budúcnosť? Názor, ktorý…

Marco Polo v Číne Prémiový blog

Prémiový blog Marco Polo v Číne

Marco Polo strávil v Číne vyše 17 rokov. Prejdeme sa s ním z dnes búrlivého Sin-ťiangu krížom cez celú obrovskú krajinu až do hlavného mesta.…

Šanghaj - Perla Orientu Shanghai

Shanghai Šanghaj - Perla Orientu

Nech prídete do Číny s akýmikoľvek očakávaniami a predstavami, Šanghaj vás ohromí. Najväčšie a najbohatšie čínske mesto si vás získa hneď od…

Himaláje – rady na cestu do najkrajších hôr sveta Prémiový blog

Prémiový blog Himaláje – rady na cestu do najkrajších hôr sveta

Hima – sneh a alaya domov - dve slová označujúce najvyššie pohorie sveta sa stali globálnym synonymom majestátnosti. Ako ich vnímajú ľudia, ktorí…

Xi'An - začiatok Hodvábnej cesty Xi'an

Xi'an Xi'An - začiatok Hodvábnej cesty

Vitajte v Xi'Ane, hlavnom meste provincie Shaanxi, v jednom zo štyroch starobylých hlavných miest. Tu sa začínala slávna Hodvábna cesta, mesto bolo…

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

K

Ázia   Austrália a Oceánia   Amerika  

Veľkonočný ostrov, Francúzska Polynézia, Tahiti, Nový Zéland, Japonsko, India, Chile, Čína


náročnosť

24 dní

Trvanie

12960
K

Ázia   Európa  

Sibír, Mongolsko, Rusko, Čína


náročnosť

14 dní

Trvanie

3350
K

Ázia  

Čína


náročnosť

12 dní

Trvanie

3260
E

Ázia  

Tibet, Nepál, India, Čína


náročnosť

26 dní

Trvanie

4970

Získajte prístup
k exkluzívnym ponukám
a informáciám.