Kambodža - láska na prvý pohľad

Kambodža sa postupne spamätáva z nie tak dávnej krvavej minulosti Červených Khmérov na čele s diktátorom Pol Potom, ktorý dal v roku 1975 vyhubiť všetku inteligenciu národa (cez dva milióny ľudí) zo strachu, že by ho mohol niekto prekonať v jeho vedomostiach. Jeho zámerom bolo vytvoriť poľnohospodársku krajinu, pozostávajúcu len z chudobných roľníkov. Spoznali sme pána, ktorý prežil hrôzy štvorročného mučenia v škole, kde bolo zriadené väzenie. Z 200 000 ľudí prežilo len sedem dospelých a päť detí. Chum Mey na fotke bol jedným z nich. Kto nebol vo väzení, bol v pracovných táboroch, nazývaných aj ako ´vražedné políčka´, kde boli ľudia zabíjaní vlastnou motykou, ktorú používali pri práci. Zvláštne, že o takýchto hrozných praktikách v krajinách tretieho sveta sa toho stále veľa nevie... 

Momentálna politická situácia v Kambodži je, našťastie, neutrálna a pre turistov bezpečná. A že je tu toho vidieť naozaj veľa! Ani my sme si nenechali ujsť nič z nesmierne bohatej aj veľmi smutnej histórie tejto krajiny. Navštívili sme sídlo súčasného kráľa, ktorý vie rozprávať plynulo po česky. Mimochodom, študoval v Prahe a povráva sa, že randil s istým českým baleťákom. Našu cestu za poznávaním sme poňali intenzívnym pobytom v Kambodžskom kráľovstve. Jeho krutú minulosť sme si priblížili, a je čas vziať do parády ďalšie zaujímavé fakty o tejto ťažko skúšanej krajine... 

Ako isto viete, z ekonomického a geopolitického hľadiska sa Kambodža radí medzi rozvojové krajiny, charakteristické chudobou a veľmi nepriaznivou situáciou v školskom a zdravotníckom sektore. Tieto kľúčové slabé mieste krajiny sme naozaj mali možnosť vidieť na vlastné oči, takže vás môžem uistiť, že hoci sa na Slovensko valí vlna kritiky zo všetkých možných strán, Kambodža a krajiny jej podobné sú na tom oveľa-oveľa horšie. Vieme si my doma vôbec predstaviť mať jedno nemocničné lôžko a 0,17 lekára na tisíc obyvateľov? Dostávať lieky “všeho druhu“ bez lekárskeho predpisu (bežná praktika v Kambodži) by sa nám pravdepodobne pozdávalo, no skladať sa hromadne na vyliečenie jedného člena rodiny by nám už voňalo o niečo menej. 

Počas návštevy lokálneho trhu sme z hlavnej prašnej cesty zazreli liečebňu, ktorá nám v plnej ´kráse´ ukázala momentálny stav krajiny. Jedna strohá miestnosť, jedno drevené lôžko, jeden pacient schúlený v kŕči, nad ktorým sa skláňala jeho príbuzná plná obáv, zatiaľ čo v rohu sa motala pani doktorka s rúškom na ústach. Topánky odložené vonku pred dverami, dvere otvorené dokorán a my, pár centimetrov od nich, hľadiaci na skľučujúci obraz pred nami... 

Pohýname sa ďalej, s myšlienkami na to, aké krehké je zdravie a akí odolní sú ľudia, žijúci tak ďaleko od Európy. Vykračujú si naboso po červenej zemi, v rukách nesú vedierko, plné čerstvo nalovených rýb alebo práve zabitých kačiek, žiadna drahá kabelka alebo vyfúkané vlasy od kaderníka. Sú úzko spätí s prírodou, žijú si spokojne svoje obyčajné životy. Fascinovane pozorujeme, ako majú namierené do práce. Na lokálny trh, medzi svojich. Medzi vôňu korenia, ovocia a mäsa. Pozerajú sa na nás ako na výjav, pretože na tomto nie veľmi turistickom mieste nie sú na nás - cudzincov s namierenými foťákmi, cvakajúcich ako diví, veľmi zvyknutí. Chcela by som ich pozdraviť, no nakoniec sa zmôžem len na úprimný úsmev, ktorý mi vzápätí opätujú a dodajú ešte pár viet v ich reči. Tým však rozumejú len ich chichotajúce sa kolegyne. V ich očiach čítam zvedavosť a pobavenie. Žiadne utrpenie, ba práve naopak, vyrovnanosť a uvedomenie si prítomného momentu: „Som na trhu, presne tam, kde chcem a mám byť, svojím známym predávam to, čo som nazbierala a vidím, ako na mňa s údivom hľadia títo bieli cudzinci. Som spokojný sám so sebou, preto sa na nich len usmejem a ďalej ich neriešim. Dôležitejšie sú pre mňa ryby, ktoré musím ešte zabiť, aby som ich stihla dnes predať.“ Vieme sa aj my dostatočne sústrediť na daný moment, alebo chceme vždy to, čo v tej chvíli nemôžeme mať?... 

Angkor Wat - turistami najvyhľadávanejšie miesto z celej Kambodže, bohužiaľ už trpí svojou popularitou a jeho nepoškvrnená atmosféra bola narušená vplyvom západného konzumu. Deti, ponúkajúce tu suveníry, nástojčivo prosia, aby sme od nich niečo kúpili: „One magnet for two dollars, three for five dollars. Lady, please!“ Naučené frázy, za ktorými sa skrýva mizerná situácia v školstve. Okrem toho, že je nekvalitné a chýbajú dostatočné prostriedky na platy učiteľov, školská dochádzka je povinná, nehovoriac o tom, že v okrajových oblastiach školské štruktúry nie sú ani vybudované. To všetko má silný dopad na deti, ktoré namiesto toho, aby sedeli v laviciach a učili sa počítať, rapkajú anglické čísla cien ako básničku, pričom jej obsah vôbec nepoznajú. Rodičia totiž zvyknú zneužívať na predaj vlastné deti, mysliac si, že týmto spôsobom sa im podarí zlanáriť na kúpu viac turistov, ktorí sa nad nimi zľutujú. „You must go to school“, prihovárame sa chlapčekovi, ktorý nemôže mať viac ako sedem rokov. „No school today, today is Sunday,“ drzo na nás vrhá automatickú odpoveď a ešte raz nástojčivo dodáva: „One dollar, one dollar, please!“ 

Aj tak dnes vyzerajú kulisy najnavštevovanejšieho miesta Kambodže, posvätnosť historického miesta sa prelína s drsnou realitou. Sme neďaleko druhého najväčšieho mesta Kambodže - Siemu Reap. Ide o jedno z najviac vyhľadávaných miest celej Kambodže, práve preto, že jeho okolie sa môže popýšiť pamiatkou, aká nemá vo svete páru. Slávny a vyhľadávaný Angkor Wat na severozápade Kambodže  bol kedysi postavený pre jedného z kráľov Khmérskej ríše ako jeho chrám a hlavné mesto ríše Angkor. Dnes je Angkor Wat najväčší a najlepšie zachovaný chrámový komplex na svete a zároveň jediný aktívny chrám, ktorý dodnes funguje ako náboženské centrum pre budhistov. Pripomínam len, že na rozdiel od Vietnamu, v Kambodži je budhizmus prítomný len okrajovo, viac praktizovaný je brahmaizmus spolu s hinduizmom. Príchod nového lunárneho roku preto oslavujú len menšie komunity, nakoľko ten ich prichádza až v apríli. 

Angkor Wat, dnes patriaci pod dedičstvo UNESCO, sa stal symbolom celej Kambodže a je dokonca vyobrazený aj na štátnej vlajke. Kambodža má teda ako jediná krajina vo svete vlajku s národnou pamiatkou. Angkor je považovaný za jedno z vôbec najdôležitejších nálezísk Juhovýchodnej Ázie. Mnohí ho označujú dokonca za ôsmy div sveta. Medzi 9.-13. storočím bol náboženským a politickým centrom Khmérskej ríše. Jeho rozloha sa rozprestiera na celých štyristo kilometroch štvorcových. Nadšenci tohto miesta si preto zvyknú kupovať týždenné lístky, aby stihli vidieť čo najviac.

My sme na tomto mieste, kde akoby zastal čas, strávili celý jeden deň, presne od pol šiestej rána až do piatej poobede. Podarilo sa nám vychutnať si atmosféru vychádzajúceho slnka a videli sme aj kúsok z jeho zapadania. Hoci nešlo o klasický východ slnka pri mori, kde slnečné lúče hrajú všetkými možnými farbami, pozorovať, ako si množstvo tú ľudí dalo námahu vstať, všetci trpezlivo čakajú, kým sa slniečko prebudí a vrhne svetlo na starodávne pozostatky Khmérskej ríše, bola veľmi silná emócia... 

Áno, presne na týchto miestach sa akčne pohybovala aj Angelina Jolie, keď natáčala film Tomb Raider. Angelina je v týchto končinách známa, pre Kambodžanov je dokonca akýmsi stotožnením západného ideálu a pomoci. Jeden z jej adoptovaných synov – Maddox pochádza z Kambodže, ona sama sa o problematiku tejto krajiny veľmi zaujíma, bola tu už veľakrát. Vo večerných hodinách potulkami hlučným a živým Siem Reapom, kde sa nám na ulici podarilo spontánne roztancovať davy ľudí, sme dokonca prechádzali okolo reštaurácie, kam sa táto americká diva chodievala stravovať. Inak je aj Siem Reap, pomenovaný podľa rovnomennej rieky, ktorá ho pretína, plný tuk-tukov, skvelého domáceho jedla, lokálov, baríkov, veselého kambodžského života. A najmä je to východiskový bod pre mnohých turistov na výlety do okolia, najmä do Angkor Wat. 

Áno, do štátnej pokladnice Kambodže pribúdajú peniaze najmä vďaka návštevníkom z okolitých ázijských krajín ale aj turistov z celého sveta, investorom zo Západu, no celkom slušne rozbehnutý je tu aj kasínový priemysel, nakoľko v susedných krajinách je hazard zakázaný. Zaujímavosťou však je, že povolený je len pre turistov, domáci do kasína vojsť nesmú. Hádam aj preto, že minimálna mzda je tu niečo cez 150 dolárov. Akonáhle zamestnanec zarobí pod 250 dolárov, je oslobodený od platenia daní. V Kambodži, ale aj vo Vietname sa nám bežne stávalo, že si od nás lokálni sprievodcovia vždy na záver prehliadky vypýtali naspäť lístky, a to z dôvodu, že sú povinní odvedenú prácu zdokumentovať svojim nadriadeným. 

Okrem iných problémov, s ktorými sa krajina borí, je tu veľmi rozšírený AIDS, vysoká je celková úmrtnosť, no napriek tomu krajina zaznamenáva 1,4- percentný ročný nárast populácie. Viac než 40 percent celkového obyvateľstva Kambodže je vo veku 25-54 rokov, čo v Kambodži predstavuje produktívny vek, ďalších 17 percent je v predproduktívnom veku 15-24 rokov. Čo sa týka priemernej dĺžky života, obyvatelia sa zatiaľ v priemere dožívajú nízkeho veku, okolo 62 rokov.  

Ženy sú tu poväčšine zamestnané v odevnom a obuvníckom odvetví, inak sa krajina živí rybolovom a poľnohospodárstvom. Aj toto tvrdenie sme mali možnosť vidieť počas našej cesty na vlastné oči. Okrem toho je krajiny typická aj tým, že v Kambodži sa praktizuje nelegálna ťažba dreva, ktoré vo veľkom vyvážajú. 

Jeden z posledných výletov v rámci krajiny - veľmi silný a autentický, bolo vydanie sa do rybárskej dedinky Kampong Phluk, kde sme mali možnosť stretnúť sa s pravou, nefalšovanou Kambodžou... Prašná príjazdová cesta sýto červenej farby, prepravné loďky, odstavené na vyschnutých brehoch, drevené domčeky, postavené na vysokých koloch. Typická kambodžská scenéria. Naša sprievodkyňa Evička nám prezradila, že počas obdobia monzúnových dažďov sa všetky miesta, po ktorých sme práve kráčali, ponoria pod vodu. Obyvatelia dedinky sú tým pádom odkázaní na používanie opustených lodičiek ako jediného možného prostriedku na prepravu, ktoré poslušne čakajú na svoj čas. Práve kvôli častým hustým dažďom sa domáci obyvatelia vynašli a postavili si typické domčeky ´na stračích nôžkach´, aby zostali chránení pred možnou záplavou svojich skromných, no čistých príbytkov. 

Zaujímavosťou ich domácností je, že zatiaľ čo vo Vietname má každý dom oltárik venovaný predkom, v Kambodži existujú tzv. spirituálne domčeky, kam ľudia abstraktne prenášajú duchov. Robia tak preto, lebo nechcú, aby duchovia prebývali v ich domoch a aby sa radšej presťahovali na miesta pre nich určené. Kambodžania sú totiž poverčiví a tvrdia, že k duchom je potrebné správať sa s úctou. 

Na návšteve tejto útulnej dedinky sme tiež pochopili, že kambodžským deťom, ktoré nebývajú na miestach, kde je zvýšený turistický ruch, je našťastie umožnené zažívať skutočné detstvo a všetko, čo k tomu patrí. Stačí im zliezť po drevenom rebríku dolu na hlavnú príjazdovú cestu, kde dokážu celý deň šantiť so svojimi rovesníkmi. Sú  v bezprostrednom kontakte s prírodou, na hranie im stačí spoločnosť kamarátov a kúsok hliny. Nežijú v prostredí plnom nárokov, predsudkov a povinností. Nemajú pocit, že ak nestihnú odovzdať domácu úlohu načas, presne do 13:59 nasledujúceho dňa, tak sa zrúti svet a už nebude šanca na opravu. Sú tu a teraz. V ich mikrokozme uprostred divokej prírody, súdržnosti a reality. Nie však tej virtuálnej... 

Počas písania týchto riadkov som si uvedomila, že tieto vzdialené miesta sveta nás lákajú práve aj preto, aby sme tu objavili ich skrytý odkaz pre nás. Je to azda uvedomenie si, že život plynie bez ohľadu na to, že sme večera zaspali a nestihli vyvešať mokrú bielizeň? Alebo to je zistenie, že život plynie rovnakým smerom aj vtedy, keď zo zeme zdvihneme padnutý cukrík a dáme si ho bez obáv do úst? Alebo keď si zabudneme umyť ruky hneď po príchode domov? Má zmysel si tieto veci vyčítať a byť tak veľmi bojazliví? Títo človiečikovia hravo pobehujú po svete bosí a ufúľaní od blata a sú azda niečo menej než my?... 

Jedna skupinka malých chlapčekov, hrajúcich sa pred domom s formičkami, šťastne zamazaných od hliny, nás z diaľky zazrie, a hneď sa vydáva naším smerom. My bez rozmýšľania a strachu z toho, že by nás mohli zašpiniť a nedajbože na nás preniesť nejakú chorobu, rozťahujeme ruky. Deti objatie prijímajú a nežne sa nám na pár sekúnd schúlia do náručia. Ďalšie dievčatká sa na nás usmievajú od ucha k uchu, snažia sa na nás rozkošne aplikovať pár anglických viet, ktoré sa im v škole podarilo naučiť. Chcú vedieť naše mená, aby nám hrdo mohli prezradiť tie ich. Onedlho sa k nim pridáva chlapček, ktorý si chce s nami ťapnúť na pozdrav.  

Je obed a žiaci sa práve vracajú z vyučovania domov. Cupitajú si po ceste, niekto obutý, iný zasa bez topánok, každý s aktovkou na chrbte. My im pozdravy opätujeme a máme sto chutí ponoriť sa spolu s nimi do týchto všedných momentov života. Cítim nesmierny pokoj. Dýcham zhlboka a pokojne, až mám nutkanie odhodiť všetky starosti za hlavu a aspoň chvíľu veselo cupotať spolu s nimi za ich hrami a úžasným svetom. Pomaly, bez stresov a naháňania sa. Presne tak, ako sa to deje v tejto malej rybárskej dedinke, kde si ľudia spoločne šťastne nažívajú. Pripomínajú mi veľkú rodinu, ktorá má toho možno viac, než my, čo máme úplne všetko a často ešte ďaleko viac. Z očí im žiari nefalšovaná radosť, vyrovnanosť, spokojnosť. Je to snáď málo? 

Cítim hmatateľnú radosť z poznania, že na mieste, ktoré by sme pomaly ťažko hľadali na mape, sú deti, mladí, dospelí, či starí, ktorých dôstojnosť a ľudskosť dokáže prežiť v hocijakých podmienkach. Radosť z vedomia, že aj tu sú školáci, ktorí majú chuť a hlavne možnosť učiť sa, ako sme sa mohli presvedčiť na prehliadke dvoch škôl na vlastné oči. Radosť z toho, že aj tu, v malej rybárskej dedinke, sa šíri osveta o dbaní na životné prostredie. To sme sa dovtípili aj pri pohľade na starších žiakov, ktorí počas vyučovania poctivo zbierali odpadky.  

Nie, netvrdím, že by som chcela hodiť na klinec môj doterajší život a začať zrazu žiť takýmto spôsobom. To by bolo ťažko realizovateľné a aj predstaviteľné, keďže som sa do takého prostredia nenarodila. No som presvedčená, že takéto miesta sú ideálne na to, aby sme tam, z tak užitočného nadhľadu,  prehodnotili naše momentálne nastavenie mysle a priority. Každý po svojom a tak, ako to cíti...  

To, prečo ide o rybársku dedinku sme pochopili hneď, ako nás miestni previedli na lodnú exkurziu jazera Tonle Sap, ktorého hladina je úzko spätá s hladinou rieky Mekong. Akonáhle stupne hladina Mekongu, hladina jazera dokáže stúpnuť až päťnásobne viac. Toto jazero je považované za jedno z najväčších zdrojov obživy pre Kambodžanov. Mnohí z nich majú na ňom postavené rybárske chatky aj s občerstvením pre okoloidúce výletné loďky. 

Na záver nášho nezabudnuteľného výletu nám dve dievčatká v sukničkách zamávali na pozdrav. My sme im odmávali naspäť a metaforicky sa tak rozlúčili s celou našou dobrodružnou dovolenkou. Pomyselne mávame na rozlúčku celému Vietnamu aj Kambodži a zároveň ďakujeme obom týmto krajinám za to, že nám otvorili svoju priateľskú náruč a na istý čas nás pohostili, keď sme im klopali na dvere. Ďakujeme, že sa vraciame domov plní emócií, ktoré budeme spracovávať ešte dlhú chvíľu. Lebo človek sa z každej jednej cesty vráti čo i len o trošku zmenený, a tak to je aj teraz…