Pravda o Afganistane

Leh, 11. september 2001. „Lietadlá zbúrali dvojičky. Teroristi…“ hovorí Mirka Badinská so skleneným pohľadom. „V Kuala Lumpur?“, to sú najslávnejšie dvojičky danej doby. „V New Yorku,“ vysvetlí mi úkosom Mirka, ktorá videla danú správu v jedinom televízore mesta, ktorý sa nachádza v lobby nášho hotelíka vysoko v Himalájach. Sociálne siete ešte nefungujú, ani mobily a tu v Ladakhu sme odrezaní od sveta a nedá sa ani telefonovať. „Čo by si robil, ak sa to potvrdí?“ pýta sa po chvíli. „Byť USA, napadol by som Čínu,“ odpovedám.

Takéto úprimné kecy si môžem dovoliť, lebo nie som novinár ani politik. Politici a novinári, ktorí nechcú byť vyhodení z práce to majú naozaj ťažké, uvedomujem si to. Na druhej strane si myslím, že konečne po 20 rokoch treba povedať pravdu, či aspoň sa snažiť k nej priblížiť.

Keď som hovoril o útoku na Čínu, neuvažoval som nad agresiou so zbraňou v ruke, ale o rozhodnutí čestne sa Číne postaviť. USA sa po 9/11 rozhodli Čínu ignorovať a so zbraňami napadli slabý Afganistan.  

Namiesto riešenia dôležitého problému sme my-západ napadli slabú horskú chudobnú krajinu zdecimovanú vojnou so Sovietskym zväzom. Od prvej chvíle, keď sa to udialo, som bol presvedčený že je to veľká chyba. A posledné dve desaťročia ma utvrdili v presvedčení, že pádom dvojičiek v New Yorku sa začal pád západnej civilizácie.

Tento blog sa snaží úprimne odpovedať na to, prečo sme to ako západ urobili. Prečo sme napadli Afganistan? Zároveň sa tento blog pýta: „Je výhra Talibanu skutočne prekvapením? Je Taliban zlou správou pre dnešný Afganistan?“

Afganistan som navštívil v septembri 1996, keď tu Taliban prevzal moc. Potom som Afganistan prešiel krížom v roku 2014 a s mojimi deťmi som bol vo Wakhanskom koridore v roku 2019. Nie som expert, ale sledujem situáciu v Afganistane vyše 20 rokov. Ako mnohí z vás sledujú situáciu v Indii, Guinei či v Svazijsku, ak ste danú krajinu navštívili. A budete tamojšiu situáciu sledovať už do konca života. Čím exotickejšiu krajinu navštívite, tým viac vás situácia v nej bude zaujímať. S Afgancami som za ten čas viedol desiatky rozhovorov na tému minulosť a budúcnosť ich krajiny. Tým, že krajinu poznám, sa v rozhovoroch viem dostať trošku ďalej. Poznám aj predstaviteľov afganskej komunity tu na Slovensku.

Výročie pádu dvojičiek si pripomínam každoročne a tu nájdete popísanú danú príhodu z Lehu. Kam sme prišli cez Kargil ležiaci na takzvanej Línii kontroly. Kašmír je od Afganistanu kúsok a my sme boli 11. septembra 2001 iba pár kilometrov od ideologickej základne Talibanu, ktorá sa nachádza v kmeňových územiach v susednom Pakistane. Mnohí Talibovia a predstavitelia Kašmírskeho odporu sú si značne podobní. Keď sa v lete 2019  vláda v Dillí rozhodla definitívne vyriešiť problém Kašmír, zo dňa na deň zrušila všetok kontakt s Kašmírom a ja som sa tam nedomailoval, zrušili Facebook, Instagram aj WhatsApp. V Afganistane všetko toto funguje. Máme teda informácie z prvej ruky. Preto je tento blog, publikovaný v deň 20. výročia útoku teroristov na USA, značne aktuálny. 

Napriek tomu, že sa dlhodobo a systematicky o svetovú politiku zaujímam, nepovažujem sa za experta na Irak, Afganistan či Kašmír. Som iba turista, ktorý mal možnosť prejsť všetky tieto krajiny a ktorý hľadá krásu a pravdu sveta. Nie som politik, politológ, novinár, predstaviteľ OSN, predstaviteľ neziskovej organizácie. Ale na rozdiel od všetkých týchto ľudí ma ani žiadna organizácia neplatí. Nie som teda od nich závislý. 

Keď čítam o Afganistane, zdá sa mi, akoby sme hovorili o dvoch rozdielnych krajinách. Je to iba tým, že chodím na iné miesta ako oni?  Je to tým, že ja si môžem otvorene urobiť svoj názor a oni, ak chcú dostať zaplatené za svoju prácu, musia názor jednoducho prebrať?  Už tri desaťročia sa pýtam, prečo je to takto, a odpoveďou mi je, že na túto tému sa nediskutuje. Ja sa o to v tomto blogu pokúsim, chcem poskytnúť iný pohľad na to, čo sa udialo a čo sa v Afganistane deje.

Keď sovietske jednotky dorazili v decembri 1979 do Afganistanu, plánom bolo dosadiť k moci nové vedenie, posilniť kľúčové základne a odísť. V čase, keď sa Sovieti vo februári 1989 definitívne stiahli, bolo v bitke o Afganistan zabitých viac ako 13 000 ich vojakov (a ďalších 40 000 bolo zranených), na druhej strane umrelo asi milión Afgáncov. Telá sovietskych vojakov vracali príbuzným pod rúškom noci – inak podobné to bolo počas Bushovej administratívy.

Michail Gorbačov nastúpil do úradu v roku 1985 s odhodlaním ukončiť vojnu, nazval ju „krvácajúcou ranou“ a urobil to, čo teraz chudák Joe Biden – z Afganistanu vycúval.

V Rusku o spočiatku populárnu vojnu verejnosť javila čoraz menší záujem a pôsobenie v Afganistane vyvolávalo odpor proti režimu. To vtedy, keď sa prevalili vojnové zločiny, dostalo sa von, koľko vojakov je drogovo závislých a to, ako spoločnosť zanedbáva vracajúcich sa veteránov. V zatrpknutej hymne Vojaci sa nenarodili oplakávala v Omsku punk-rocková skupina Grazhdanskaya Oborona obete bežných Sovietov, ktorí zomreli za prázdne ideály: „Rakva bola zabalená do červeného koberca, hrdinský pochod prehlušil nahnevaný smútok.“ Minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze trval na tom, že ZSSR majú aj naďalej zodpovednosť za ochranu afganskej vlády: „Krajina je v žalostnom stave. Mestá a dediny sú spustošené. Ekonomika je paralyzovaná. Státisíce ľudí zomreli.“ Verejná mienka a politický kalkul sa však v Moskve proti ďalšiemu zotrvaniu otočili. Okrem ekonomického úpadku bol Černobyľ a prehra v Afganistane vraj najdôležitejším dôvodom pádu impéria Sovietskeho zväzu. Predtým obdobný debakel v Afganistane utrpelo impérium Veľkej Británie.

30. augusta čítam New York Times, kde na titulke prestížny novinár Elliot Ackerman kritizuje neschopnosť vlády USA v článku Biden‘s mess has been left to veterans. Cítiť, že je riadne nahnevaný, bojoval v Afganistane, má tu veľa priateľov a teraz jeho priatelia neschopnosťou jeho vlády umierajú a sú vydaní na milosť a nemilosť Talibanu. Ackerman si dovolil v ľavicových novinách podporujúcich Demokratickú stranu povedať, že majú neschopnú vládu. A dali to na titulku. Ešte raz, viete si predstaviť jeho hnev. No ja som podobne znechutený už 20 rokov a Ackerman sa opäť nedostal k príčine, teda k otázke, prečo USA Afganistan vôbec napadli. To je zatiaľ tabu. 20 rokov, čo sledujem dianie vo svete, sa nikdy (v médiách) úprimne nehovorí o príčinách toho, čo sa deje. 

Ackerman píše: „Nikdy v živote som nezaznamenal takú obrovskú absenciu kompetentnosti ako v prípade evakuácie z Afganistanu.“ Ackerman však nespomína, že USA a ich spojenci nemali čo v Afganistane robiť a nemali čo robiť ani v Iraku, ani v Líbyi, ani v Sýrii...

Ja mám s absolútnou absenciou kompetentnosti (médií) problém už 20 rokov. Nehovorí sa pravda, nemôže sa o tom rozprávať. Na 20. výročie pádu dvojičiek však očakávam postupné uvoľňovanie a možno do pár rokov nebudú moje blogy vyznievať tak antispoločensky.

Ak ste v Afganistane neboli, veľa vám o ňom povedia fotografie, filmy, knihy, ale možno vám niečo osvetlia aj moje príhody. 

Veľmi vám odporúčam pozrieť si aj film Bratstvo (Brotherhood) od ruského režiséra Pavla Lungina. Film z roku 2019 nebol v Rusku dobre prijatý, ale ak si ho pozriete, pochopíte moje nadšenie z Afganistanu a moju frustráciu a – niekedy áno aj zlosť – nad tým, čo sme tu porobili. V krátkosti ide o to, že Lungin na pozadí odchodu sovietskych vojsk ukazuje rozdiel medzi sovietskymi skorumpovanými vojakmi bez ideálov a hrdými a čestnými Afgancami. A ja mám s Afgancami presne rovnaké skúsenosti. Viem, že málokto z vás v Afganistane bol, a preto si prosím pozrite tento film a aspoň takto sprostredkovane uvidíte, že Afganci nie sú divokí primitívi, ale ide o hrdý, starobylý národ, od ktorého by sme sa mohli  v mnohom poučiť. Veď si iba skúste predstaviť, že vás v osemdesiatych rokoch napadne Sovietsky zväz a teraz vojsko USA. Koľko by sme vydržali? 

Už som spomínal, že Taliban má ideologické zázemie v Pakistane. V septembri 1996 stopujem na trase z indického Kašmíru domov. Pakistan je veľmi príjemnou krajinou, cestujem sám, a keď si niekde na námestí píšem perom do zošita cestovateľské poznámky, tak sa okolo mňa vytvorí často guča stoviek ľudí, ktorí na mňa zízajú, čo za exota sa to tu zrazu objavilo. No keď sa na nich pozriem, vidím radosť v očiach a na môj úsmev prakticky každý odpovedá úsmevom. (Keď Pakistanom prechádzam v roku 2014, tri roky po zabití Usámu bin Ládina, môj úsmev nikto neopätuje.) Afganci, čo stretávam v Quette a ktorí ma naložia do auta a zoberú domov, sú Paštuni. Stále sa ma pýtajú, koľko frajeriek mám. Tak, ako my máme utkvelú predstavu, že moslimský muž má štyri ženy, ktoré musia nosiť šatky na hlave a celý život trpia, oni majú utkvelú predstavu voľného sexu v (prehnitej) západnej civilizácii. Sú skutočne veľmi sklamaní, keď poviem, že mám iba jednu frajerku, ktorú si chcem o rok vziať. Stále sa však zároveň otvorí téma, že západ je v stave úpadku a oni pravoverní moslimovia bojujú za správnu vec a správne hodnoty. Keď namietam, že však teraz sú to iba dva dni, čo obesili prezidenta v Kábule, namietajú: „My sme dobrí ľudia, tamto je iba politika.“

Odlietam z letiska v Kábule. Nad letiskom sa skvie obrovitánsky portrét Masúda. On je ako afganský Che Guevara, či africký Thomas Sankara, muž hodný obdivu. Možno práve Masúd slúžil pánovi režisérovi Lunginovi za predobraz vojenských afganských vodcov v jeho filme. 

Čestný, inteligentný udatný bojovník s vyššími princípmi. Portrét Ahmada Šáha Masúda vidíte v Afganistane všade: na stenách domov, na oknách áut, dokonca na pohároch na kávu. Ako úhlavný nepriateľ Talibanu zrejme na očiach afganskej verejnosti dlho neostane. Masúd bol ten dobrý mudžahedín, ktorý bojoval proti Sovietom. Z dobrej rodiny, rozprával plynule po francúzsky. Keď prišiel Taliban, bojoval proti nim. Masúd pochádzal z etnického tadžického prostredia. Počas sovietsko-afganskej vojny si medzi svojimi stúpencami získal prezývku „Lev z Pandžšíru“, pretože úspešne bránil Sovietom v dobytí údolia Pandžšír. Po nástupe Talibanu v roku 1996 sa Masúd, ktorý odmietol fundamentalistickú interpretáciu islamu, vrátil k ozbrojenej opozícii. Stal sa vojenským a politickým vodcom Zjednoteného islamského frontu za záchranu Afganistanu, organizácie inak nazývanej aj Severná aliancia, ktorá do roku 2000 ovládala 5 až 10 percent Afganistanu. V roku 2001 navštívil Európu a vyzval vedúcich predstaviteľov Európskeho parlamentu, aby niečo proti Talibanu urobili. Tvrdil, že USA sa s Talibanom dohodli. Taliban a al-Káida ho popravili dva dni pred pádom newyorských dvojičiek. Išlo o samovražedný bombový útok fejkových žurnalistov 9. septembra 2001. Masúd bol posmrtne na príkaz prezidenta Hámida Karzaja vymenovaný za národného hrdinu. A dátum Masúdovej smrti, 9. september, sa považuje za štátny sviatok známy ako Masúdov deň. Ešte v septembri 2021 jeho syn Ahmad Šáh Masúd vzdoroval ako posledný Talibanu. Nasledovníci afganského Che Guevaru ho nazývajú Amer Sāhib-e Shahīd – náš umučený veliteľ. Odmietal Taliban, ale aj to, čo sa dnes nazýva liberálna demokracia. Priznám sa, Lev z Padžširu je mi veľmi sympatický. Česť jeho pamiatke.

„Ľubo, som na diskotéke, objednal som šampanské, poď, je to v podzemí, oproti mešite, čakám ťa,“ takýto nepravdepodobný telefonát som dostal od Ďura v severnej metropole krajiny v Mazár-e Šaríf. Diskotéka v Afganistane, to je ako orgie vo Vatikáne, to predsa nie je možné, to tu jednoducho neexistuje, hovoril som si. Afganistan je tiež absolútne "suchou krajinou" (nehovorím o veľvyslanectvách a kasárňach západných vojakov), no Ďuro precestoval vyše 180 krajín sveta, ide o jedného z najscestovanejších Slovákov, je odvážny chlap plný energie a lásky k životu. Dokáže vyšťúrať nemožné ako človek, ktorý má skúsenosti a vášeň pre určitú vec. Idem tam. 

Do tanca ma vyzve afganský muž, tancujeme sami na parkete a keby nebola tma, asi by ste videli, ze sa červenám. Celý klub nám tlieska do rytmu. Tu v podzemí je plno, ale ani jedna žena. Po hodine tancujú všetci a je tu atmosféra ako na Ibize. Šampanské je jablčné. Po hodinke ma môj partner pobozká na líce, slova sa ujme jeden fešák so slnečnými raybanmi a prednesie reč, na ktorú nezabudnem: „Fuck Taliban, we want freedom, we want whisky!” - čosi ako „Do pekla s Talibanon, my chceme slobodu, my chceme whisky!“ Filmový scenárista by z tohto vytvoril jednu dadaistickú scénu, ktorej by nikto neveril. No podľa mňa aj táto absurdná príhoda  dnešný Afganistan značne vystihuje.

Dnešný život v Afganistane sa rozprestiera medzi kalašníkovom a poéziou. Dole v hoteli nás stráží chlapík s nabitou AK 47 (kalašnikov) a večer pre istotu ďalšieho posadili na naše poschodie. Každému hovorím, že sme tu o dve noci dlhšie, aby sa s napadnutím či naším prípadným únosom neponáhľali. Na vrchu citadely stretávam partiu chlapov z najväčšej afganskej provincie Helmand. Hovoria, že Herát je bezpečný, ale u nich je to strašné. Susedia totiž s Kandahárom. Je rok 2014 a oni mi vysvetľujú, že bežní ľudia ani na juhu Afganistanu nemajú radi nového prezidenta Ghaniho, ktorého považujú za umelo dosadeného. Je síce Paštun ako oni, no Afganci celkovo nemajú radi Američanmi zvolenú vládu. Ľudia pestujú mak – Afganistan je najväčším producentom ópia (z neho sa vyrába aj heroín) na svete – a vláda im to zakazuje. „V dedinách vládne mafia a ta spolupracuje s Talibanom“ vysvetľujú mi. V mestách je to iné, ale väčšina ľudí žije na dedinách. 49% Afganistanu leží vo výške nad 2000 m a tie údolia nikdy nikto úplne nezjednotil. Ráno severne od mesta navštevujeme hrobku sufiho, ide o druhé najsvätejšie miesto celej krajiny. Strážia ju derviši, ktorí v noci objímajú hroby. Popíjam s nimi čierny čaj a žujem smradľavé údené mäso. Potom vidíme hrobku Gowhar Šad, nevesty Tamerlána, matky Ulugbega, ktorá bola takou nekompromisnou vladárkou, že ju museli, keď mala 80 rokov, zabiť. Bola to Lorenzo Medici v ženskej koži, mecenáška umenia, a tak jej postavili nádherné mauzóleum. Modrá je dobrá, myslí si Afganistan, modré sú mešity, burky žien, umelohmotné stoličky aj bicykle, mesto obnovujú a natierajú na modro. Prechádzame hlineným starým mestom Herátu, ktoré tu o chvíľu nebude, lebo ustúpi kachličkovým palácom s plechovými strechami, a v ušiach mi znejú Runího verše z 13. storočia: „Ak sa ťa niekto opýta, ktoré z miest je najpríjemnejšie, môžeš mu odpovedať, že je to Herát. Svet je ako more a ak je ustricou provincia Khorasán, Herát je perlou uprostred ustrice.“ 

Do škôl sa nedá dostať, prešacujú vás, nepustia, príde polícia, zničia vás, dozvedám sa, ak vyslovím túžbu doniesť do afganskej školy charitu. No nepočúvam, zvykol som si ísť v živote svojou cestou. A teraz trepem obrovský oranžový kufor, priplácam za nadváhu, tlačím ho cez neuveriteľne strážené hranice medzi Iránom a Afganistanom, potom na vrchné poschodie hotela bez výťahu a dole a do druhého hotela atď. Urobiť čokoľvek v živote stojí námahu. Teraz je konečne ten deň a tak zoberiem štyridsaťkilový kufor, hodím ho na strechu taxíka, lebo do kufra auta sa nezmestí a vyrazím do dievčenskej školy. Taliban zakazoval navštevovať dievčatám školy. Niektoré školáčky vraj "odhovárali" kyselinou vyliatou do tvare. Preto dievčenská škola. Prechádzam okolo obrovských a skutočne fascinujúcich 55 metrov vysokých minaretov v centre Herátu, hlavného mesta kultivovanej západnej provincie a vchádzam do bočných uličiek. Bol som tu už doobeda a to mali vyučovanie chlapci a tiež som im niečo doniesol. Teraz je poobedie, vitá nás principálka školy (áno žena), posadia si nás s celým učiteľským zborom do riaditeľne, ponúknu džúsmi a koláčmi – už nás čakali. Je to pre nich proste veľká slávnosť. Nechápu, že za to nič nechceme a že nie sme žurnalisti ani neziskovka, ale bežní ľudia, ktorí ich prišli trochu potešiť, povzbudiť a doniesli vlastné veci, ktoré my už doma nepotrebujeme. Herát je jedno nádherné mesto a mám ten najlepší pocit.  

V ten istý deň v Kábule obesili 6 ludi a zrušili nám tam let. Pri vzniku BUBO pred 30 rokmi som sa rozhodol rozvíjať cestovateľstvo a šíriť vo svete dobré meno Slovenska. Oba tieto body dnešný deň spĺňa, veď v Heráte sme prvou cestovkou a dobré meno svojej krajiny šírime tým, že podporujeme miestnych a správame sa slušne. Nešetríme zbytočne, dáme miestnym zarobiť, podporíme ich, keď máme to šťastie a máme doma omnoho viac. Priznám sa, v Heráte nemám pocit, že by akékoľvek dievča či žena trpela útlakom. Na každom rohu predávajú modré burky a ženy si ich vyberajú, kupujú tak ako u nás v butikoch. Herát je jednou z najkultúrnejších a najmodernejších provincií, ale ani tu som na ulici nevidel ani jednu ženu bez šatky na hlave. Iný kraj, iný mrav. Skúsme to tolerovať!

Zostrelili ma Rusi, rozpráva svoj príbeh starček vo Wakhanskom koridore. Všetkých 18 ľudí v tom vrtuľníku zahynulo, ja som bol celý polámaný, ale Rusi sa o mňa postarali a dali ma dokopy. Nedá na Rusov dopustiť a USA ani Taliban nemá rád. No to je pochopiteľné, lebo ľudia na severe Afganistanu majú k Paštunom nedôveru. Tvrdia, že Taliban a USA majú medzi sebou dohody, spolupracujú spolu, ba si delia zisky z predaja ópia. Wakhanský koridor je zvláštnym územím Afganistanu, ktoré vzniklo v období Great game ako akési nárazníkové pásmo medzi impériami Britániou a cárskym Ruskom. Dnes z tadžickej strany cez rieku Pandž hádžu ľudia na juh vodku a z afganskej strany hašiš a heroín. Bártrový obchod tu funguje, veď na oboch stranách žijú tí istí ľudia, ktorí sú ismaeliti, teda vyznávajú zvláštnu vetvu islamu. Sú to etnickí Tadžici, ale oni sa považujú ešte za čosi viac, za pravých Indoeurópanov, za tých najpravejších Árijcov.

Toto je veľmi krátka charakteristika krajiny. Každý deň v Afganistane dostanem pozvania domov na obed či večeru. V metropole severu Mazár-e Šarí ma pozval tadžický taxikár a uzbecký predajca kobercov. Peniaze tu prepočítavať nemusím. Česť obchodníkovi podvod nedovolí. V Mazáre si žijú Tadžici a Uzbeci ako bratia. Mazár-e Šaríf znamená v preklade Hrob princa, čo odkazuje na islamského proroka Alího. Mazár je štvrtým najväčším mestom Afganistanu s odhadovaným počtom obyvateľov štyristotisíc. Mazár je hlavným mestom provincie Balch a k hraniciam s Uzbekistanom je to iba 54 kilometrov. Aliho svätyňa alebo Modrá mešita je absolútnym centrom mesta a my bývame hneď vedľa. Niektorí ľudia veria, že hrobka Aliho ibn Abi Taliba, zaťa proroka Mohameda, sa nachádza v tejto mešite. Toto však ostatní moslimovia odmietajú, pretože väčšina sa domnieva, že je pochovaný v irackom Nadžáfe, kde som bol koncom augusta 2021. 

Rozprávam sa s mnohými Afgancami. „Turisti sem prídu, lebo máme nádherné miesta na piknik,“ prezentuje turistickú budúcnosť svojim pohľadom Hámid. Jeho syn učí na univerzite a pomáha otcovi v obchode.  Na buzkaši je dnes ešte príliš teplo ako aj na sakdžangi, na tradičné psie zápasy. Boli sme v hamáme, čo je miestna plaváreň. Žiadne skrinky, žiadne zámky, veci si aj s dokladmi a peniazmi všetci dávajú na jednu dlhú lavicu. Ďuro stratil mobil a zrazu sa para roztvorila a taxikár ho doniesol, zabudol si ho totiž v jeho aute. Nikto tu nekradne, ľudia sú maximálne čestní.

Toto je iba zopár kamienkov mozaiky. Afganistan je rôznorodá krajina, ktorú nedostupné hory robia ešte rôznorodejšou a zvláštnejšou. Plus vojenské konflikty a desaťročia neprávostí, krívd, lží, podrazov, ohromného utrpenia, ktoré si my ani nevieme predstaviť, urobili z Afganistanu nerozlúštiteľnú hádanku. Napriek tomu som presvedčený, že základné pravdy platia. A tie si treba otvorene povedať. Poďme teda na to.

Kto žije, vidí, ale kto cestuje, vidí viac, povedal už v 14. storočí najväčší moslimský cestovateľ Ibn Battúta, ktorý prebrázdil aj Afganistan. Mám možnosť cestovať a som za to veľmi vďačný. Uvedomujem si, že je to vďaka slobode, ktorú sme získali po revolúcii 17. novembra, a kde nám USA a západ celkovo veľmi pomohli. Bojoval som vtedy veľmi aktívne za slobodu a to je asi aj dôvod, prečo si slobodu veľmi vážim. V mojich blogoch, kde hovorím (svoju a značne nepopulárnu) pravdu, bojujem za to si slobodu udržať a nestať sa otrokom populizmu, ktorý dnes prevalcoval celý západ.

„Preceňuješ svoje cestovanie,“ dozvedel som sa od človeka od novín. Musím povedať, že si ho vážim, a tak som sa zamyslel. Možno má pravdu a ja sa mám dať späť do šíku a o Afganistane sa zmieňovať, iba ak ide o práva tamojších žien, nadávať na Taliban a diviť sa, že tak rýchlo prevzal moc. Načo rozmýšľam, prečo sa to udialo? Posledné roky vidím stále horšie, potrebujem okuliare a možno naozaj vidím svet chybne? Neviem TO posúdiť? Možno a nebránim sa polemike, ale tá mi vo všetkých médiách a všetkých rozhovoroch posledné desaťročia a aj dnes chýba. Tí takzvaní experti čerpajú totiž z rovnakého zdroja a ich informácie sú teda absolútne rovnaké. 

No problém je, že stále väčšia časť sveta má iný názor než my.

Pokrytci rozprávali desaťročia o rozširovaní demokracie a boji proti terorizmu, jedna prázdna fráza za druhou. Všimnite si, že teraz sa rozpráva o právach afganských žien, o tom, že Afganistan je zložený z viacerých národností a nemal by ani existovať, o nepodarenom odsune – úteku z krajiny. No to sú čiastkové veci, následok a často polopravdy a ešte častejšie zavádzanie a klamstvo.

USA vraj míňali v Afganistane tristo miliónov dolárov. A to denne (viď. Forbes). Každý deň počas dvoch desaťročí. Armáda pastierov z Talibanu so starými zbraňami predsa nemôže mat šancu proti týmto peniazom. Iba že by bolo všetko inak.

 Médiá už pripúšťajú, že v prípade Afganistanu ide o neúspech. Konečne. Keď som to povedal pred pár rokmi, bol som za zradcu. No pritom to bolo jasné od počiatku! Stačilo sa opýtať taxikára v Heráte či Bagdade, Kábule: „Máte radi svojho prezidenta?“ Nikto nikdy môj názor neuverejnil. Pre nikoho neznel aspoň zaujímavo. Naopak, bol som heretikom, kacírom, ktorého treba upáliť – samozrejme dnešnými sofistikovanejšími prostriedkami.

USA je krajinou ohromných úspechov, ja USA obdivujem, New York milujem. Ide o najsilnejšiu finančnú mocnosť, majú náskok v univerzitnom školstve, v zbraniach, v IT a ohromný náskok aj v mediálnej oblasti. Škoda by to bolo nevyužiť. Však roky sa táto funkčná sieť „overených zdrojov“ budovala. A celkovo sieť novinárov bojujúcich každodenne s vypätím síl o dobrú vec. Za zničenie terorizmu v Afganistane! Či za čo bojovali? 

Každopádne bojovali a protivníka, ktorý sa pýtal na dôvod prečo sú naše vojska stále TAM ničili. Túto dve desaťročia budovanú „demokraciu“ Taliban rozlúskol za 2 týždne. Západní novinári sa dve desaťročia pozerali a nič nevideli. Je to podobné ako s aktuálnou pandémiou, kedy sa tiež nedá diskutovať a mne sa zdá, že iba Švédi a Mexičania ju ustáli odvážne a so cťou.

No treba vedieť, že polopravdy spôsobujú zbytočné úmrtia a tí, čo ich šíria, sú spoluzodpovední. Aspoň morálne.

Skúsme sa vžiť do kože Georgea Busha, ktorý vojnu v Afganistane začal.

Boli ste zvolený tak ako váš otec s obrovskou podporou zbrojárskych koncernov. Máte jasné záväzky vrátiť financie. V USA je veľa dobrých veci a jednou z nich je otvorený systém podpory vo voľbách – ak vsadíte na správneho koňa, je normálne, že máte nárok na štátne zákazky. Lobizmus je legitímnou pracovnou pozíciou.

Taktiež všetci vieme, že byť silný vojensky je dôležité. Kongres má odklepnúť rozpočet na zbrojenie, ale na čo sú nám nové zbrane, ak ich máme plné sklady? Sovietsky zväz v roku 1991 padol a tak nie je jasné, prečo vlastne zbrojiť ďalej.

Zbrojárska lobby však svoju úlohu odviedla, ďalší Bush je zvolený za prezidenta a ako čestný chlap chce svoj záväzok splatiť. 

Som presvedčený, že vtedy pred 20 rokmi sa mali USA vybrať smerom čestného súboja s Čínou – zlepšením základného a stredného školstva, vybudovaním obchodných ciest (viď čínsky OBOR) a nasmerovaním šikovnosti a podnikavosti, ktorou sú USA preslávené, správnym smerom... No nepredstaviteľné peniaze sa naliali, spálili či vytunelovali vo vojnách. Viete, čo by sa za to dalo vybudovať?

Politické špičky USA ostali pri starom osvedčenom modeli, ktorý fungoval desaťročia počas Studenej vojny. Bola to chyba! A ja dnes nikde nevidím, že by si túto chybu niekto otvorene priznal. Rozpráva sa iba o následkoch. Aj Taliban a vzrast až fanatického islamizmu v Afganistane či Iraku je následkom nášho napadnutia týchto krajín. 

Pritom ešte raz, bolo to úplne jasné a ja a aj iní cestovatelia na to v mnohých prípadoch poukazujeme desaťročia. 

Dôvod na napadnutie sme si vymysleli. Boj za slobodu, liberálne hodnoty a v prípade Afganistanu boj proti svetovému terorizmu. Super nápad, lebo takto môžete napadnúť prakticky akúkoľvek krajinu na svete. Žiadnemu novinárovi nevadilo a nevadí, že jediný prehrešok Afganistanu bol v tom, že sa v jeho horách vraj schovával zločinec, miliardársky synček Usáma bin Ládin? Koľko Afgancov bolo medzi teroristami, ktorí napadli 11. septembra USA? Ani jeden. Neboli náhodou pätnásti z devätnásť teroristov zo Saudskej Arábie?

Usáma bin Ládin bol tiež občanom Saudskej Arábie a tak, ak by sme mali byť spravodliví a poznali mapu sveta, mala sa napadnúť táto krajina (nie že by som to schvaľoval, iba poukazujem na absurdnosť). Je zaujímavé, že rodina Usámu bin Ládina sa priatelila s rodinou Bushovcov. Ani toto nie je vymyslené, ale nie je to v tomto blogu dôležité. Len si to overte, prosím, ako pikošku. Dôležité je, že na napadnutie Afganistanu nebol dôvod. 

Bolo to svinstvo a dôvod napadnúť Afganistan bol iba ten, aby sme:

1. vytunelovali obrovské miliardy zo štátnych rozpočtov 
2. vyskúšali naše zbrane
3. naše vojská trošku vyškolili v praxi

Keď som začínal cestovať, pestovalo sa ópium v takzvanom Zlatom trojuholníku a hlavne v Mjanmarsku. No po dobytí Afganistanu spojencami sa stal práve Afganistan hlavným pestovateľom ópia. Povedzte mi prečo? Nechcem byť konšpirátor. Rovnako sa môžeme pýtať prečo sa v Kolumbii po zavraždení Pabla Escobara pestuje viac koky a vyzáža viac kokainu. 

My sa nepýtame, ale čím viac sa pýtajú Čína, Brazília a iné krajiny. 

Ja neviním vládu USA, neviním Georgea Busha. Ja viním tých. čo majú pravdu strážiť, novinárov, ktorí pravdu ohýbajú. Poviete si, Afganistan je ďaleko, netýka sa ma to. Poviete si, že je vám jedno, ako vyzerá Afganistan po 20 rokoch našej „pomoci“. Je vám jedno, koľko znásilnených a zabitých žien táto pomoc spôsobila. Vlastne sa vás to netýka.

No ja vidím, že sme sa naučili pravdu ohýbať nielen takto „vonku“ ale ohýbame ju aj doma. Vidím to z vlastnej skúsenosti. Vám sa stačí pozrieť, ako to u nás vyzerá v politike. Politika a celkový stav spoločnosti ukazuje funkčnosť resp. nefunkčnosť nášho systému. Áno u nás doma to nevidím tak zreteľne ako "vonku" a nefunkčnosť systému vidím iba na chabých výsledkoch -teda sprostredkovane.

Zdá sa vám, že novinári denne bojujú, aby odhalili pravdu a odkryli zlého politika. No problém je hneď na začiatku. A nejde o to, čo povedal či nepovedal Matovič, Kollár, Fico či XXXX, teda to, čo sa preberá denne v našich médiách. Chyba je už v základe veci. Naša málo funkčná vláda je dôsledkom nefunkčnosti nášho systému.

Chyba je v tom, že novinári nehľadajú pravdu, naučili sa zahmlievať a najdôležitejší je pre nich lajk. Sú v súkolí systému, odkiaľ sa nedá dnes vyskočiť. Novinári nebojujú s populizmom, naopak pomáhajú ho vytvárať. Nenaháňajú a nekontrolujú skutočné výsledky. Viac lajkov získajú na „dobrých témach“ ako pri kontrolovaní či dané ministerstvo napĺňa svoj predvolebný program.  Zlyhávaním médií a ich kontrolného mechanizmu zlyháva naša západná civilizácia. 

O pravdu! Ak totiž nehovoríme pravdu v jednej veci a nedokážeme o nej diskutovať, prenesie sa to do celej spoločnosti a tá degeneruje. 20 rokov sme nevedeli zniesť, že napadnutie Afganistanu aj Iraku a pod. bolo veľkou chybou. Každého, kto spochybnil šírenie „liberálnej demokracie“ v týchto krajinách, sme zaradili medzi konšpirátorov, verejne zlynčovali, spoločensky upálili. To sa dnes deje pri covide, ak má niekto (napríklad lekár) iný názor. Toto je chyba a vytvára to v spoločnosti veľké pnutie. 

Sú novinári svine, čo klamú? Nie sú. Novinár, ktorý hľadá pravdu a bráni demokraciu, je hodný obdivu. Ale celý systém je zlý, pokazil sa. Tak ako liberalizmus a demokracia je to najlepšie, čo si možno predstaviť, ale my sme od toho upustili a toto, čo tu máme, demokracia nie je. Toto je ešte raz, populizmus. A novinár, aj keď sa tvári, že bojuje za dobro, tak to už tak nie je. Systém ho núti bojovať za lajky. Múdri novinári ako aj múdri a schopní politici odchádzajú do zabudnutia.

Vidíte to, ak si odpoviete na otázku, či náš systém dostáva na najvyššie miesta tých najšikovnejších. Nehovorím iba o nás, ale o celom západnom svete.

Neúprimnosť a klamstvo spôsobili v Afganistane státisíce mŕtvych, tisícky znásilnených žien... 

No tento istý systém ohýbania pravdy a populizmus spôsobuje rozpad nasej spoločnosti a odsudzuje náš model žitia na prehru. A to je škoda, lebo sloboda je úžasná vec. 

Je liberálna demokracia najúspešnejším modelom? Pred 20 rokmi Bushova administratíva prezentovala vstup do Afganistanu aj ako cestu k ekonomickému úspechu krajiny. „Prinesieme do Afganistanu liberálnu demokraciu a tým prosperitu. Afgancom sa v bohatšej spoločnosti bude žiť lepšie,“ hlásalo sa pred 20 rokmi. Aj môj otec hovorieval, že najlepší spôsob pre krajinu ako zbohatnúť je prehrať vojnu s USA. Takto to fungovalo ešte po II. svetovej vojne.

Vtedy by ste si aj povedali, že okej, nevadí, že niet dôvod na napadnutie, ak to prinesie obyvateľom Afganistanu lepší život. No to sa nestalo a po 20 rokoch sa už liberálna demokracia s ekonomickým úspechom nespája. Tento pád trval 20 rokov, no podľa mňa sa zrýchli… Najrýchlejší ekonomický rast majú krajiny tipu Číny a nikto sa netají tým, že zrejme Čína bude o pár rokov v Afganistane víťazom. Dobyje ho ekonomicky. 

Všetci sú prekvapení, že to bolo tak rýchlo. Dokonca aj tajné služby sú prekvapené. Všetci experti sú prekvapení. Prezident USA Joe Biden ešte pred mesiacom vyhlásil, že Kábul dobytý nebude a je prekvapený. 

No ja prekvapený nie som.

Videli ste to video? Vojak afganskej armády v plnej zbroji, ktorú mu dodali USA, stojí na afganskom vidieku a vzdáva sa vojakovi Talibanu. Ten stojí v žabkách so staručkým samopalom v turbane a prijíma rezignáciu. Keby ste mali iba tieto obrázky, Talibovi nedáte šancu a nestavíte naňho ani groš. Ešte keby ste vedeli, že armáda demokratického Afganistanu má štvornásobne toľko vojakov ako Taliban a najmodernejšie zbrane.

Ak by ste sa pozreli do duše vojakov, rozmýšľali by ste ako ja.

 Na jednej strane zradcovia národa, ktorí sa ulakomili na mamon a dobrú výplatu.

Na druhej strane bojovník za svoju vlasť s názormi, za ktoré je ochotný zomrieť.

Profesor Juma Haydary sa narodil v Heráte, v Afganistane má rodinu a pravidelne Afganistan navštevuje a aj dnes má aktuálne správy. Profesor Haydary je priateľom môjho otca, ktorý je taktiež profesorom na Chemickotechnologickej fakulte v Bratislave.

„Ďakujem, pán Fellner, že ste priateľom Afganistanu a mate moju krajinu pôvodu rád. Vaše postrehy sú v mnohom pravdivé. Ja osobne však nepovažujem Taliban za dobrú alternatívu pre Afganistan. A nie som sám, Taliban v Afganistane nemá podporu. To však neznamená, že západná invázia a skorumpovaná vláda Afganistanu mala podporu. Samozrejme, že väčšina ľudí v Afganistane boli proti pobytu cudzích vojsk v krajine, ale zároveň väčšina obyvateľov nechce žiť v stredoveku a neakceptuje Taliban a ich spojencov z tajnej služby Pakistanu. Nie je to také lineárne. Je to na dlhú debatu.“

S profesorom Juma Haydarym nemožno nesúhlasiť. Taliban je hrozný.

No ak si povieme pravdu, tak je jasné, že Taliban je výtvorom západného sveta - áno toto hnutie bolo vytvorené s obrovskou podporou USA a tajných služieb Pakistanu. Toto nie je konšpirácia, ale počas toho ako Sovietsky zväz napadol Afganistan, USA velku logicky Taliban podporovali. 

Každopádne my sme experti na vytváranie monštier. Napriek tomu ja dnes nevidím túto situáciu tak zle. Áno, Taliban chce zaviesť islamské právo šaria, má "stredoveké" názory, aké nájdete napríklad v Saudskej Arábii. Ševardnadze aj Ackerman mali pravdu, Taliban robil hrozné veci.

Ja Taliban tiež nemusím, ale dnes vidím veci omnoho pozitívnejšie. Taliban je podľa mňa extrémne funkčná organizácia a to, že tak dlho prežila, je dôkaz, že ide o seriózneho partnera.

Afgánka rozprávajúca po anglicky, ktorá posledných 20 rokov prekladala Američanom či Európanom, a teraz sa má vrátiť do burky, musí prežívať peklo vo svojej duši. My západniari by sme mali všetkým takýmto ženám pomôcť. Podľa mňa je našou povinnosťou dostať ich „von“. 

No dovoľte mi opäť ďalší nepopulárny názor. Môj odhad je že 95% afganských žien bude mať zahalené vlasy podobne ako 95% žien v Dubaji či je to v zákone či nie. Odhadujem, že dnes v médiách hovoríme maximálne o 5% žien. Je to prejav nášho pohľadu na svet a väčšina afganských žien to vidí inak. Afganistan je tradične veľmi vzdelanou oblasťou – je to stará Perzia – a verím, že ženy budú môcť študovať a na univerzitách bude do 10 rokov študovať viac žien ako mužov, podobne ako je tomu napríklad v Katare, ktorý má s Talibanom nadštandardné vzťahy.

Za vzdelanosť žien bojovať treba a Taliban ak ju potláča robí chybu, ktorá túto organizáciu nakoniec položí.

Ja sa bojím Talibanu v tom, že vraj na začiatku naberal ľudí z väzenia, grázlov a asociálov. Dočítate sa o tom aj v skvelej knihe Kite Runner od Khaleda Hosseiniho. Taliban je organizáciou jedného etnika-Paštú a jedno etnikum samostatne v Afganistane nemôže vládnuť. Zakazovať hudbu je taktiež samozrejme hlúposť. V knihe Kite Runner sa dočítate aj o vzťahu Paštuov a Hazarov.

Priznám sa, že som nenašiel v Afganistane človeka, ktorý mal Taliban rád. Teraz si však myslím, že jasné víťazstvo Talibanu je pre dnešný Afganistan dobrou správou. Afganistan je jednotný a po dlhom období si vie riadiť svoje veci samostatne. To je obrovská šanca. Verím, že sa Taliban vyvinul a dnes je to skúsená politická strana. Úprimne verím, že môže priviesť afganský ľud k prosperite. Aj Taliban a mier je lepší než vojna. Plus Talibán tu nebude večne!

Pre mňa je dôležité, že Afganci si môžu riadiť svoj štát po dlhých desaťročiach sami!

  Ak Taliban vo svojich radoch zlikviduje násilie, priberie do vlády iné etniká a prestane byť extrémistický verím, že vo vládnutí prevládne hrdosť a česť. To, čo na Afgancoch tak obdivujem.

Verím, že v Afganistane zavládne lepšia demokracia, taká ktorej budú ľudia skutočne dôverovať. Tradične v kmeni Paštunov vládne Veľký kruh (Lója džirga), ktorý je zložený z autorít kmeňových vodcov. Ľudia, ktorých vyberú, sú elitou, tými najváženejšími mužmi z kmeňa a komunity. Kedysi títo lokálni náčelníci sedeli v kruhu (džirga) a rečník stál v prostriedku. Ide o akúsi zastupiteľskú demokraciu, ktorá má stáročnú (určite minimálne od 15. storočia) tradíciu. Poslanci v našich parlamentoch často nemajú daný morálny kredit ako títo vodcovia, ktorí by nikdy nezradili (a nezapredali) seba a už nikdy nie svoju obec či klan.

Veľmi chcem veriť, že nás Taliban prekvapí, a omnoho viac verím, že nás prekvapí Afganistan ako krajina. Prajem si, aby do Afganistanu vstúpil mier, a teraz sa mi to zdá skutočne reálne. Mier je prvým krokom k prosperite.

...naozaj som bol z tej krajiny nadšený. Hindukúš je suchý, ale krásny. No uchvátili ma ľudia. Niečo také si pamätám na začiatku svojich ciest. Tú úprimnosť, krásnu, extrémnu inakosť a teda exotiku. Čistotu prírody a čistotu duší. V Afganistane ma nikdy nikto neoklamal. Z bežných ľudí som mal iba tie najlepšie pocity.

Všetko môže byť dokonca úplne inak, než sa dnes píše v médiách, ktoré sa snažia vyvovať pocit, že po odchode USA sa veci v Afganistane zhoršili, a príbeh Afganistan môže mať happy end.

V čase, keď píšem tento text, sa na Slovensku veľa hovorí o návšteve pápeža Františka. Vieme, že je odvážny v mnohých vyhláseniach, a v rozhovore pre španielske rádio Cadena Cope povedal toto: 

"Je nevyhnutné zastaviť nezodpovednú politiku západu, ktorý vnucuje svoje hodnoty ostatným a pokúša sa budovať modely demokracie v iných štátoch bez zohľadnenia historických, etnických a náboženských špecifík a ignorujúc tradície iných národov.“ 

Afganistan je krajinou, ktorá si v blízkej budúcnosti zaslúži pozornosť. Afganistan je krajina, ktorá má šancu sa v najbližších rokoch pohnúť vpred míľovými krokmi. Úprimne držím slobodnému Afganistanu palce.

 Len čo sa trošku bude dať, pôjdem sa tam opäť pozrieť.

 Zároveň si prajem, aby sme sa my západná spoločnosť dokázali populizmu zbaviť, začali hovoriť pravdu a zamerali sa opäť na dosahovanie jasných výsledkov, ktoré nás dokážu udržať vo svetovej konkurencii.