Marco Polo – sex a najťažšia časť cesty

1. Marco Polo – rodina a cestovateľské začiatky 

V Arménii, ktorá bola omnoho väčšou krajinou ako dnešná Arménska republika, nastali prvé vážne ťažkosti a práve odtiaľto z kresťanskej bašty dvaja mnísi výpravu opustili. Marco Polo v knihe opisuje kresťanskú krajinu s centrom v Yerznka (Arzinga), čo je dnes mesto Erzincan v Turecku.

Marco Polo bol zrejme prvý, ktorý Európanom predstavil obrovskú a nádhernú horu Ararat „na ktorej sa sneh nikdy netopí a na ktorú nikto nevie vystúpiť“. Na úpätí hory Marco jasne vidí čiernu škvrnu, ktorou je Noemova archa.

Keď to v Európe čítali, boli všetci nadšení. Dnes na vrchol Araratu robíme v BUBO turistické zájazdy a ako  jediná cestovná kancelária chodíme vyše desaťročia aj do oblasti susedného Nachičevanu (najväčšia skutočná exkláva na svete), ktorá dnes patrí Azerbajdžanu a kde je podľa legendy Noe pochovaný.

Píše sa rok 1271, keď Polovci prechádzajú Arménskom a kedy sa obrátili na juh smer Bagdad, ktorý Marco Polo krásne v knihe popisuje. Na tomto mieste musím povedať, že cesta, ktorou Marco Polo išiel, sa pri mnohých historikoch značne líši. Napríklad v Bagdade zrejme nikdy nebol. Popis Marca Pola a islamského cestovateľa Ibn Battútu, ktorý Bagdad dokázateľne navštívil o pár rokov (o 51 rokov neskôr), sa diametrálne líšia. Bagdad sa Mongolom nevzdal a tak všetci obyvatelia skončili pod ich mečom. Zachovali iba kresťanov, lebo mama mongolského generála bola nestoriánska kresťanka.

Cesty Ibn Battútu a Marca Pola sa pretínajú aj na juhu Ománu kde sa Marco Polo vraj zastavil v roku 1272 a napísal: „ Ẓafār sa vyznačoval svojim prístavom, ktorý bol zastávkou mnohých obchodných lodí z Indie. Miestni obyvatelia neobrábajú polia, ale obilie dovážajú do svojho veľkého a dobrého prístavu z iných krajín. Z tohto mesta sa distribuuje korenie, kadidlo a tiež vyvážajú do Indie veľa pôvodných arabských koní.“ Iné zdroje tvrdia, že sa tu zastavil až pri svojom návrate z Číny v roku 1290. Číňania mali v 13. storočí o Ománskom prístave Ẓafār (dnes Al Baleed) veľa informácii a v ich kronikách nájdeme: "Ide o centrá vývozu miestnych produktov, ako sú kadidlo, ambra, perly, myrha, dračia krv, aloe, benzoín, ťavy a pštrosy, ale tiež ako miesto distribúcie tovaru prichádzajúceho z Afriky, ako sú rohy nosorožcov a slonovina." Väčšina z týchto vecí bola prinesená do Číny a vymenená za hodváb a porcelán. Každopádne v Al Baleede sa našli aj čínske mince.

Ja som sa v Al Baleed samozrejme pri hľadaní stôp Marca Pola zastavil a zdokumentoval som celú lokalitu (bol som sa tu pozrieť 4 razy), ale do mapy ciest nášho cestovateľa som Omán nezaradil. Domáci sú však o návšteve Marca Pola presvedčení a hrdo mi o ňom rozpráva aj riaditeľ luxusného hotela Anantara "Al Baleed Salalah" pán Mohammad či jeho asistentka Aika Umirkhanova.

Zdá sa, že Marco Polo navštívil okolo roku 1275 Mosul na severe dnešného Iraku. Tu popisuje jednak Arabov, ale aj nestoriánskych kresťanov, ktorých v Ríme považovali za heretikov.  „V Mosule žije ešte jedna rasa ľudí, ktorá obýva hory a volajú sa Kurdi. Niektorí z nich sú kresťania a iní Saracéni, ale sú to zlí ľudia, ktorých potešením je drancovať obchodníkov,“ píše Marco a dal Kurdom v Európe nálepku zlodejov, ktorej sa medzi nami nezbavili doteraz. Ja mám s Kurdami úplne inú osobnú skúsenosť a ich jednotky Pašmerga sa v boji proti ISIS práve tu v Mosule zachovali veľmi hrdinsky. Kvalitná tkanina mušelín je nazvaná podľa tohto mesta a tento názov Európa prevzala tiež od Marca Pola. Ide o bavlnenú ručne tkanú vysokokvalitnú látku a Marco tvrdí, že spôsob výroby vymysleli v tomto meste. V skutočnosti technika tkania pochádza z dnešného Bangladéša. Marco je nadšený z jej ľahkosti, priesvitnosti a pritom trvácnosti až nezničiteľnosti. Mušelín je priedušný a jemný a stáročia sa používal ako látka, do ktorej balili kojencov. V 18. a 19. storočí ľahké mušelínové šaty vlastnila každá dáma z lepšej európskej spoločnosti.

Rodina Polovcov ďalej vyrazila do Tabrízu, ktorý je dnes najväčším mestom severozápadu Iránu, známy silnou azerskou komunitou a krásnymi kobercami. „Veľké mesto obklopené krásnymi a príjemnými záhradami. Je vynikajúco situované, takže tovar sem prichádza z mnohých oblastí. Latinskí obchodníci, najmä Arméni a Gruzínci, sem chodia nakupovať tovar, ktorý pochádza z ďalekých krajín,“ píše Marco vo svojej knihe. Marco je nadšený z ovocných sadov a národností obchodníkov, ktorých pomenováva ako Arméni, Nestoriáni, Jakobíni, Gruzínci.  Ja si sušené ovocie z Tabrízu vychutnávam, keď tadiaľto idem v roku 1996.

Odtiaľ trvala ich cesta 18 dní až do prístavu na ostrove Hormuz, odkiaľ sa chceli preplaviť do Indie a ďalej do Číny. Takúto plavbu od ústia rieky Indus už podnikla armáda Alexandra Macedónskeho, ktorého mladý Marco obdivoval. Z Tabrízu však nešli na juh dnešným Iránom, ale opäť ich kroky smerovali dolu popri rieke Tigris. Na juhu dnešného Iraku sa Tigris spája s Eufratom v rieku Šatt al-Arab, kde som sa kúpal toto leto.

„Basra má najlepšie datle na svete a je to krajšie mesto než tie európske,“ píše Marco o prístavnom meste mýtického Sindibáda. Dnes máte z druhého najväčšieho irackého mesta plného ropy presne opačný, značne ošuntelý dojem. O Hormuze nachádzajúcom sa v strategickej úžine, 8 km od brehov Iránu píše, že má nezdravú klímu a mesto je často zaviate pieskom z púšte. Nevieme presne z akého dôvodu - či to boli lokálne nepokoje, strach z pirátov, nemožnosť zohnať za slušné peniaze kvalitnú loď, každopádne Polovci sa rozhodli zmeniť svoje pôvodné plány a vydali sa do Číny po zemi. Na ďalšej ceste používali na prepravu najprv somáre a neskôr dvojhrbé baktrijské ťavy.

Bola to dlhá a namáhavá cesta. Marco píše, že keď sa nejaký muž stratí, tak sa v noci zjavuje jeho spoločníkom naďalej jeho duch. Predtým, ako si išli ľahnúť, zapichli šípku do zeme, aby vedeli, ktorým smerom sa majú zajtra vydať. Keby to neurobili, čakalo by ich nekončiace krúženie až do úplného vyčerpania. Na opasku nosili bubienky, aby sa navzájom počuli a v prípade, že by stratili z dohľadu súputníkov, tento zvuk bol navigáciou pre ostatných, aby ich našli.

Nemali vodu, a keď vodu našli, bola často nepitná, no ťavy dokázali nepiť celé 3 dni.

Keď Marco vstúpil do iránskych hôr, urobil ďalší výnimočný objav. Popisuje miestne ženy ako najkrajšie na svete. Boli to moslimky, ale v danej dobe sexuálne značne otvorené. Celá kniha Marca Pola sa, kdekoľvek to ide, zameriava na sex. Aj toto ju robilo veľmi atraktívnou pre stredovekého čitateľa. Mnohí sa pohoršovali, ale ako to už býva, práve oni tieto kapitoly čítali najhltavejšie. Marco Polo mal 18 rokov a pomaly dospieval a tak je jeho fascinácia ženami namieste.

K sexu sa Marco Polo vracia v Tibete, kde popisuje miestne tradície, kedy mu pri návšteve domu ženy ponúkali. „Skutočne návštevu týchto území odporúčam každému mládencovi medzi 18. a 24. rokom,“ hodnotí vo svojej knihe miestne zvyky Marco Polo a spomína, že si v každej dedine vyberal medzi dvadsiatkou žien a spolu to boli stovky žien... Toto pôsobí vzrušujúco pre čitateľa ešte aj dnes, nieto v stredoveku. To, čomu pôvodne ľudia neverili, sa zdá, že mohla byť aj pravda. V odľahlých regiónoch, či už Tibeťania či Inuiti (kedysi sme ich nazývali Eskimáci), pochopili, že vzpruha v DNA plodí šikovnejších a úspešnejších ľudí. Bližšie o zážitkoch so ženámi v Tibete píšem v ďalšom blogu Marco Polo v Číne.

O ženách však Marco rozpráva aj pri návšteve Kinsay, zrejme najľudnatejšieho a pre Marca Pola najkrajšieho mesta 13. storočia.

Ženy z Kinsay (dnešné Chang-čou či Hanghzou viď nižšie)  podľa Marca Pola patrili k najelegantnejším na svete, zdobené hodvábom a jemnými parfumami, a dodáva, že niektoré ženy sú mimoriadne úspešné vo všetkých „lákacích umeniach“ ... natoľko, že cudzinci, ktorí ochutnali ich zručnosti, na to nezabudnú do konca života. „Ženy tu dokážu konverzovať s návštevníkom na akúkoľvek tému a odpovedajú presne to, po čom konkrétni muži túžia. Kvalita v nevestincoch je tak vysoká, že pútnik o meste Kinsay rozpráva dlho po návrate domov a teší sa kedy sa sem opäť vydá.“

Sex je to, čo knihe Marca Pola v stredovekej Európe verejne vyčítali, ale je to zároveň to, prečo sa stala kniha tak masovo populárnou aj medzi bežnými ľuďmi, ktorí by nikdy nenašli odvahu a financie na dobrodružné cesty na ďaleký východ.

Vráťme sa však k pôvodnej ceste. Polovci prešli krížom púštnym a pustým Iránom. Hovorí sa, že Mongoli zabili okolo 10% euroázijskej populácie (pre porovnanie v II. svetovej vojne išlo o 3%). Ale tu v Perzii z 2,5 milióna obyvateľov ostalo iba 250 000. Rodina Polovcov prechádzala provinciou Khorasán známou najlepším šafranom sveta. Mongoli ešte za Čingischána pozabíjali 700 000 obyvateľov Mervu (v dnešnom Turkmenistane) a 1 000 000 obyvateľov Nišápuru (Khorasán). Ani jedno z týchto veľkých miest sa od začiatku 13. storočia z tohto masakra nespamätalo. Prakticky v stopách Alexandra Macedónskeho vošli do dnešného Afganistanu a stúpali na sever do Baktrie, do mesta, kde sa Alexander Macedónsky oženil a zobral si Roxanu, do mesta Balch. Bolo to centrum budhizmu a zorastrianizmu, no Marca Pola Balch sklamal, lebo staré paláce Mongoli zničili. Potom prekročili rieku Oxus a dostali sa do Badakšanu, čo bola v danej dobe súčasť Afganistanu a tu strávili rok.

Na ceste Badakšánom som sa chcel zastaviť v pevnosti Hulbuk južne od mesta Kulob asi 200 km od Dušanbe. Marco Polo hrad spomína ako sídlo dynastie, ktorá kontrolovala obchod so soľou. Išlo o turecko-perzských kráľov a ich palác bol centrom mesta, ktoré bolo v 9. až 11. storočí jedným zo štyroch najväčších na celej Hodvábnej ceste v Strednej Ázii. Aj keď ich palác Mongoli zničili, stále to bolo mocné panstvo, kde Polovci strávili dlhší čas. Keď to chcete dnes nájsť, pýtajte sa na Kurban-Shaid.

Marca postihla ťažká choroba, uvažuje sa nad maláriou, aj keď v tejto oblasti malarické komáre dnes nie sú. Počas roka Marco oddychoval, ale zdá sa, že navštívil aj pakistanský Chitral a dokonca Kašmír. Nie je to však isté. Na tomto mieste by som rád spomenul že Marco Polo neopisoval svoje zážitky tak, že mieril z bodu A do bodu B a odtiaľ o týždeň do bodu C. Aj keď navštívil nejakú oblasť viackrát, v knihe ju popisuje iba raz so súbornými zážitkami. Preto presne nevieme, kadiaľ jeho cesta viedla.

Badakšán je dnes v Tadžikistane v Gorno-Badahšanskej avtonomnej oblastji, GBAO.

Aj dnes ide o samostatnú entitu, kde som pred pár rokmi strávil dlhší čas. Na vstup do oblasti potrebujete špeciálny permit a odtiaľto vraj pochádzajú všetci Indoeurópania. Keď prichádzate z Afganistanu, musíte do Badakšánu prekročiť divokú rieku Pandž, ktorá po spojení s riekou Vachš vytvorí rieku Amudarja, ktorá sa za Marco Pola volala Oxus.

Precestoval som Badakšán so svojimi deťmi krížom – krážom. Stúpali sme Pamírom popri brehoch Pandžu a museli sme byť na rovnakých miestach, ktoré navštívil Marco Polo vrátane horských termálnych kúpeľov.

Badakšán je obývaný zvláštnou etnicko-lingvistickou komunitou s unikátnym náboženstvom a je známy hudbou. Hlavne Ismaeliti na afganskej aj tadžickej strane sú vyhlásenými hudobníkmi od čias Marco Pola. Obdivujeme pamirský rubab, lutny a náš sprievodca Ali nám prekladá texty skladieb od Olega Fesova či Nabovara Chanarova. Stretávame sa s presláveným hudobníkom Dalerom Nazarovom priamo v Aliho dome. Daler je skromný, aj keď má publikum po celom svete, skutočne skvelý spevák. Badakšánsku hudbu následne počúvame aj na domorodej ismaelitskej svadbe vysoko v horách Pamíru.

Marco Polo opisuje Ismaelitov, ktorí sú veľmi zvláštnou odnožou islamu. Ženy sú absolútne rovnocenné s mužmi, modlia sa v tej istej miestnosti, na verejnosti nechodia zahalené, smejú sa, podporujú vzdelanie a robia dobro. Ismaeliti o mieste, kde sa chodia spoločne modliť, nehovoria ako o mešite. Jamatkhana sú študovne, kde šéf Ismaelitov Aga Khan podporuje vzdelanostné programy. Aga Khan má rád rýchle autá, rýchle kone a pekné ženy. Je dvakrát rozvedený. Žije v Londýne a Ženeve a je to miliardár. Vlastní ostrov na Bahamách a chateau vo Francúzsku. Pred týždňom som navštívil jeho chalet v malej švajčiarskej dedinke Gstaad, ktorá je zrejme najluxusnejším lyžiarskym strediskom sveta. Jeho najväčším majetkom je však vplyv na svoje ovečky, ktorých je vyše pätnásť miliónov po celom svete. Ide o veľmi vplyvného muža.

Aga Khan vyštudoval Harvard, vie sa ako jeden z mála pochváliť tým, že je priamym potomkom proroka Mohameda. Je to filantrop, podporujúci mikropôžičky a cez rôzne mimovládne organizácie pomáha pri mnohých projektoch. Mnohí sunnitskí moslimovia považujú Izmaelitov za kafírov – nevercov, a napríklad v Karáčí v Pakistane bolo pred pár rokmi na nich zrealizovaných aj niekoľko teroristických útokov. Izmaeliti sú značne liberálni, Aga Khan vyhlásil, že je na samotných ženách, či si na verejnosti zakryjú vlasy alebo nie. V skutočnosti väčšina Izmaelitiek hidžáb nenosí. Základom je vzdelávanie. Tradíciou je posilňovanie pluralistickej spoločnosti. Nech žije Aga Khán!

Za čias Marca Pola boli Ismaeliti najsilnejšou vetvou šítov, jednej z dvoch hlavných vetiev islamu, ktorá vyznáva Alího, bratranca a zaťa proroka Mohameda.

Badakšán je prastarým regiónom, odkiaľ pochádzajú vraj Árijci a všetci Indoeurópania. Napriek dnes predominantnému islamu tu na každom rohu nachádzame 4000 rokov staré zoroastriánske symboly.

Wakhanský koridor rozdeľuje rieka Pandž, ale ľudia sú tu rovnakí etnicky s tým istým náboženstvom. Wakhi sú dnes na afganskej strane taktiež šíti a zdatní poľnohospodári, ktorí pestujú pšenicu, jačmeň, hrach, zemiaky, nájdete tu jabloňové a marhuľové sady. Ich polia sú napájané vodou z horských ľadovcov. V bohatších rodinách sú ovce a kozy, niekoľko ťiav, jakov, koní a somárov.

Jednou z najvýraznejších tradícií Wakhanu je storočná hra buzkhaši, ktorá sa niekedy označuje ako ragby na koni s telom kozy namiesto lopty. Dedina hrá proti dedine, hlavne na Nowruz na nový rok, ktorý každoročne oslavujem aj ja, veď som sa narodil 20. marca. Strategický Wakhanský koridor som navštívil aj so svojimi deťmi veď okrem Marca Pola tadiaľto išiel aj Alexander Veľký.

Od pradávna bol Wakhan a Badakšan známy šperkami ako lapis lazuli, rubínmi či spinelmi a zrejme aj toto bol dôvod dlhšej prestávky kupcov, ktorí boli v šperkoch špecialisti.

Niektorí historici tvrdia, že v Badakšáne Marco Polo neochorel, iba sa predávkoval ópiom.

Po ročnej prestávke v Badakšane sa Polovci vydali do Pamíru. Marco Polo spomína stredoázijské kone, kde tvrdí, že všetky sú potomkami slávneho Alexandrovho koňa Bucefala a spomína aj ďalšiu záľubu Aziatov, a to sokoliarstvo a lov s orlami. Marco Polo tvrdil, že prechod Pamírom bol jeho najťažší úsek putovania. Popri uzučkej rieke Pandž mierime na východ a stále stúpame. Na ľavej strane obrovský Pamír, na druhej strane Hindúkuš  - štvrté najvyššie pohorie sveta, plné ľadovcov a častých zemetrasení – v preklade “Zabijak Indov.” Pred nami sa objaví zasnežený Nošak (7492 m) - najvyšší vrch Afganistanu. Je len o tri metre nižší než Pik Somoni (kedysi Pik Komunizmu), ktorý je najvyšším vrchom tadžického Pamíru.

Marco píše, že sa dostali na „Strechu sveta“ a prešli Pamír, ktorý tradične oddeľuje východ od západu. Polovci pri prechode trpeli a trpíme aj my, veď Pamir highway je najťažšou cestou sveta. No zároveň jednou z najscénickejších. Marco Polo hovorí, že ide o najvyššie vrchy sveta, a naozaj sa tu v jednom mieste stretáva Pamír, Hindukúš, Ťan Šan, Karakoram a Himaláje. Aj v skutočnosti je to úžasná cesta, kde na jednej ceste vidíte všetky pohoria, o ktorých ste sa učili na geografii.

Marco Polo spomína, že voda sa prevárala oveľa ťažšie a ťažko sa im dýchalo. Verím, že to bolo pre nich ťažké, nemali k dispozícii môj blog o výškovej chorobe a aklimatizácii na výšku :). Polovci trpeli a Marco popisuje túto časť cesty opakovane ako tú najťažšiu. Prečítajte si môj dlhý cestopis o Tadžikistane.

Presnú cestu, akou ďalej išli po tom, čo opustili hory Pamíru, nepoznáme, veď ani Google Maps vám zrejme nič neukáže. Ja som mal tú možnosť a toto územie som prešiel na troch svojich výpravách krížom krážom a ako to poznám, myslím si, že prešli náhornou plošinou do dnešného Kirgizska a následne krížom územím kočovných Kirgizov a cez priesmyk Torugart (3752 m) do mesta Kašgar.

Mohli však prejsť aj inak  - skratkou - priamo do Číny. Asi neviete, ale nedávno Tadžikistan odstúpil časť svojho územia tu vysoko v horách Číne. Iba sme tu podliezli plot a boli sme v Číne bez víz, nikto nás nekontroloval. Toto nové územie sa nachádza nad priesmykom Ak- Baital, čo bol najvyšší cestný priesmyk v bývalom Sovietskom zväze na hraniciach Tadžikistánskej republiky (GBAO) a Kirgizska v nadmorskej výške nad 4 600 metrov. Na Pamir Highway sme sami, iba naše auto s BUBO logom. Pre Marco Pola išlo taktiež o najťažšiu časť jeho 24 rokov trvajúcej cesty. Tu vám zdieľam odklik na môj blog: Najťažšie cesty sveta

Ďalšie pokračovanie ciest sa volá Marco Polo v Číne. Marco strávil v Číne 17 rokov a túto ohromnú krajinu prešiel od západu na východ a od severu na juh. Mal som to šťastie a na mnohých cestách Čínou som Ríšu Stredu prešiel vrátane provincie Sin-ťiang doslova v stopách nášho cestovateľa.

4. časť sa zaoberá dobrodružnou expedíciou Marco Pola v Mjanmarsku. Fotografie, ktoré som tu nafotil sa možno ani od toho čo videl Marco Polo v Barme nelíšia.

Posledný blog je sceľujúci a vyvetľujúci a mapuje cestu Marco Pola vo Vietname, Srí Lanke v Indii s videom priamo z Iraku.