Karakalpakstan - púštny koniec sveta

Kde inde začať spoznávanie autonómnej republiky Karakalpakstan ako v jej metropole Nukus. Hlavné mesto s počtom obyvateľov 329 000 vás možno nezaujme svojou veľkosťou, ale nachádza sa v ňom múzeum s druhou najväčšou zbierkou ruského avantgardného umenia na svete - Savitsky Museum, nazývané aj Louvre Uzbekistanu.

Múzeum bolo založené v roku 1966 Igorom Savitským, maliarom, archeológom a zberateľom z Kyjeva. Savitsky cestoval po celom Karakalpakstane a zhromažďoval zbierku šperkov, tradičných krojov, zariadenia júrt a podobne. Okrem toho sa aktívne zaoberal maľbami. Po otvorení múzea Savitsky úplne zasvätil svoj život naplneniu zbierky múzea. Odvtedy začal zbierať obrazy nielen slávnych umelcov, ale aj diela neznámych maliarov tej doby. Za veľmi krátky čas zostavil unikátnu kolekciu, ktorá mu urobila meno po celom svete.

Toto múzeum jednoznačne stojí za návštevu a v BUBO ho s našou malou skupinou neobchádzame. Po jeho prehliadke si poseďte na námestí a pozorujte miestnych ľudí. Rovno oproti múzeu je totiž športové centrum, a tak je námestie neustále plné mladých obyvateľov. Rýchlo zistíte, že sa zabávajú napríklad pri boxovacích automatoch. Box je v Uzbekistane najpopulárnejším športom a vy to vidíte v priamom prenose.

Iba 30 minút cesty od Nukusu viete nájsť prvý klenot Karakalpakstanu. Ním je nekropola Mizdakhan. Ide o pozostatky kedysi druhého najväčšieho mesta v Khorezme, obývaného od 4. storočia pred Kristom až do 14. storočia nášho letopočtu. Posvätným miestom zostal aj po tom, čo ho zničil Timur Veľký.

Mizdakhan je kopec posiaty pomníkmi, mešitami a mauzóleami a vy viete do niektorých nahliadnuť. Dnes sa v Mizdakhane naďalej pochováva, a tak sa nezľaknite, ak uvidíte aj žulové pomníky. Tradícia však hovorí jasne. Pomníky majú byť jednoduché, bez kvetov, ozdôb a sviečok. Tie sú totiž úplne zbytočné, veď všetci raz skončíme v zemi.

Okrem mešít a mauzóleí je tu aj zoroastriánsky pomník. Spoznáte ho jednoducho - nachádza sa na najvyššom mieste a vyzerá ako otvorený kužeľ z trámov. Viaže sa k nemu legenda o dobrom mäsiarovi, ktorý v čase hladomoru dával chudobným ľuďom mäso zadarmo. To mu prinieslo toto vážené miesto, keďže solidarita je vysoko cenená, a takýto človek si zaslúži byť pochovaný čo najbližšie k božstvám.

Autonómna oblasť Karakalpakstan leží na západe Uzbekistanu. S počtom obyvateľov 2 milióny a rozlohou 166 000 km2 žije na jednom kilometri štvorcovom v priemere iba 12 ľudí. Aj tento fakt je zrkadlom ekologickej katastrofy menom Aralské jazero. Práve Aral by mal byť na zozname “Čo vidieť v Karakalpakstane” na prvej priečke. Nielen kvôli svojej unikátnosti, ale najmä preto, že jeho rozloha sa stále zmenšuje, až môže úplne zmiznúť.

Katastrofa Aralského jazera je ukážkou ľudského zlyhania pri honbe za výnosom. Aralské jazero bolo kedysi centrom rybárskeho priemyslu a konzervy z rýb Aralského jazera sa vyvážali do celého Sovietskeho zväzu. Dokonca aj vaši starí rodičia ich v obchodoch určite kupovali tiež. Všetko sa však zmenilo, keď’ sa vedenie Sovietskeho zväzu rozhodlo, že uzbecké púšte premení na polia plné bavlny.

Stačilo na to jednoduché riešenie. Tým bolo dostať vodu z riek Amudarja a Syrdarja cez zavlažovacie kanály na púšte a pestovanie mohlo začať. Spočiatku si nikto zmeny nevšimol. Rieky Amudarja a Syrdarja sa však vlievajú do Aralského jazera a keďže doň prúdilo stále čoraz menej vody, jeho hladina začala klesať a postupne sa pobrežie jazera neustále vzďaľovalo.

Ako nám opisujú domáci, dnes je z mesta Moynaq, ktoré ležalo kedysi na jeho pobreží, najbližšia vodná hladina v diaľke 120 km. Aj to jasne ukazuje, aké dôležité je dbať na ekológiu a udržateľnosť.

Keď sa už na pobrežie Aralského jazera prídete pozrieť, najlepšie urobíte, ak zostanete spať v jurtovom kempe. Jeden taký navštevujeme pravidelne aj my v BUBO na našich zájazdoch Uzbekistan - rozprávka Hodvábnej cesty. Zobúdzať sa pri východe slnka nad Aralským jazerom je neopakovateľný zážitok, ktorý už čoskoro nemusí byť realitou.

V jurtách sa bežne vyspia štyri osoby, ku kempu patrí aj jedáleň, kde dostanete chutné raňajky a večeru. Nehostinné podmienky, vietor, prach, piesok. K tomu suchá toaleta. Ale cítite sa tu ako na ozajstnom konci sveta, ako na výprave za hľadaním kolísky života. Alebo ako nomádi, ktorí kedysi križovali centrálnu Áziu a prišli až sem. Neraz sme tu stretli aj výpravy, ktoré v Uzbekistane hľadajú kostry dinosaurov. 

Jurtový kemp na Aralskom jazere je ulovený zážitok a netreba ho vynechať. Ak by ste si chceli v Aralskom jazere namočiť aspoň nohy, cesta k nemu bude celkom náročná. Nakoľko stále vysychá, nato, aby ste sa dostali k vodnej hladine, musíte prejsť cez blato, do ktorého sa vám zabárajú topánky a hoci si myslíte, že už je to iba kúsok, nakoniec ho zostanete pozorovať z bezpečnej vzdialenosti, kým vás ešte blato úplne nevyzulo z topánok.

Budú však okolo vás poletovať slané penové chumáče, keďže slanosť vody v Aralskom jazere je 2,4-krát vyššia ako v bežnom mori. Práve kvôli tomuto faktu v ňom dnes žiadne ryby nenájdeme.

Pri návšteve Aralského jazera by bola škoda vynechať niekdajšie slávne mesto Moynaq. V čase svojej najväčšej slávy v ňom žilo vyše 40 000 ľudí 32 národností, rybárov s rodinami. Dnes? Len 13 500. Zostali tu tí, ktorí stále dúfajú, že voda do Aralského jazera sa vráti a zároveň sa prispôsobili novým okolnostiam.

Ak tadiaľto prechádzate, viete sa zastaviť na obednú pauzu v niektorom z miestnych domov. Na pohľad úplne bežný rodinný dom má svoje miestnosti prerobené na menšie jedálne, v ktorých vás radi privítajú a pripravia obed. Zaujímavé to je aj vďaka tomu, že máte možnosť nahliadnuť k nim domov a zistiť, aké tapety a koberce sú aktuálne trendom.

Ako nám vysvetlila naša pani domáca, nálada v dome je taká, akú náladu má žena. Preto pokladajú na zem mohutné teplé koberce, aby jej nikdy nebolo chladno, a teda ani aby jej nálada nebola chladná, ale prívetivá. A skutočne je to tak, koberce najkrajších vzorov, jednoducho prestretý stôl, zelený alebo čierny čaj a k tomu miestna polievka, vývar, a potom mäsové taštičky manti.

Cukor do čaju sa podáva zásadne kockový a vy sa cítite ako na nedeľnom obede u svojich starých rodičov. A pritom je to čarovné a také autentické. 

Z obeda sa vydajte rovno na cintorín lodí. Navštívte aj malé múzeum, kde si viete pozrieť niekdajšie rybacie konzervy či dokument o tom, ako to tu kedysi žilo a prosperovalo. Lode, ktoré zvykli chytať ryby, ktoré sa dostali do 22 miliónov plechoviek s rybími produktmi, ktoré sa každoročne vyvážali z Moynaqu, teraz sedia opustené v piesku.

Lodná doprava sa tu zastavila v roku 1970. V najhoršom období, koncom 90. rokov minulého storočia, sa jazero zmenšilo na menej ako 10 % svojej pôvodnej veľkosti. Dnes toto miesto vyzerá ako púšť, ale v skutočnosti to bolo dno jazera.

Pokiaľ sa pôjdete poprechádzať’ dolu k lodiam, v piesku stále nájdete mušle. O prácu prišlo podľa odhadov 10 000 pracovníkov. Je to fascinujúce a tragické v rovnakých častiach, no zároveň to má strašidelnú krásu.

Z Moynaqu vedie ešte niekoľko kilometrov asfaltových ciest, no potom sa cesta stratí a vy sa ocitnete na púšti Aralkum - teda púšti, ktorá vznikla vyschnutím Aralského jazera. Postupne sa pred vami začne zobrazovať náhorná plošina Ustyurt. Nedá sa ju nevšimnúť. Dosahuje rozlohu 200 000 km2 a tiahne sa od Kaspického mora až po Aralské jazero.

V niektorých miestach vie byť prevýšenie plošiny Ustyurt a púšte Aralkum aj 200 metrov. Dostať sa na jej povrch dokážu miestni šoféri, ktorí jazdia na 4x4 autách a sú jediní, ktorí v tomto prachu a vetre poznajú cestu. Zastavte, vystúpte z auta a rozhliadnite sa. Počujete iba vietor a budete si môcť predstavovať, ako tu ešte pred sedemdesiatimi rokmi bolo pobrežie Aralského jazera plné vody.

Viete tu tiež nájsť rozpadnuté karavanseraje, teda hostince s ubytovaním ešte z čias Hodvábnej cesty a dotvorí vám to predstavu o tom, ako tu kedysi prechádzali karavány s tovarom hľadajúce oázu a pitnú vodu.

Alebo aj najodľahlejšia dedina Uzbekistanu. Aj takto je nazývaná dedinka Kubla Ustyurt, o ktorej ste nemali prečo vedieť. Leží totiž tak ďaleko od civilizácie, že od hlavného mesta Karakalpakstanu (Nukus) je vzdialená stále štyri hodiny cesty autom cez púšť. Je to dedina, kde zastal čas, kde sa ocitnete v strede úplnej ničoty.

Do Kubly Ustyurt kedysi lietali robotníci z celej krajiny kvôli ťažbe zemného plynu, pretože tu vedeli zarobiť lepšie ako v Taškente. Prichádzali na 15 či 30 dní, a potom sa znova vracali za rodinami. Dnes túto zašlú slávu pripomína opustená letisková dráha vedľa dediny. Žije tu asi 40 rodín, pôvodom kazašských, keďže tieto oblasti tradične obývali kazašskí nomádi.

My z BUBO tu chodíme s malými skupinami na ochutnávku ťavieho mlieka šubat. Pri našej poslednej návšteve sme sa dokonca zúčastnili zabíjačky ťavy, keďže táto ochutnávka sa nedeje nikde inde ako u domácich na dvore. Keď’ sa rozhliadate okolo seba, akoby tu zastal čas. Sem tam detská preliezka, ťava za ohradou, prašné cesty pomedzi ulice.

Napriek tomu, že dedina je v úplnej ničote, ľudia tu fungujú. Majú tu dokonca aj škôlku, školu a malé zdravotné stredisko. Avšak cez to všetko vás to núti zamyslieť sa, ako dokážu ľudia prežiť aj v takýchto nehostinných podmienkach na konci sveta.

Takto by sa dalo nazvať jazero Sudochie, ktoré je tiež jedným zo zlomkov Aralského jazera. Voda tu stále je a dokonca sa stalo vtáčou rezerváciou, kam chodia plameniaky či pelikány z celého sveta. Zrazu, po niekoľkých dňoch bez známok života, ho vidno, čo je úžasné osvieženie.

Pri jazere sa nachádza aj bývalá dedina Urga, z ktorej zostalo minimum rozpadnutých budov a len ťažko sa dá predstaviť, že tu kedysi presídlili Rusov z ďalekého východu. Volalo sa to Stalinove presuny a márne sa dúfalo, že títo ľudia tu zapustia korene. Pracovali tu v rybích fabrikách na konzervy, no keď aj tu voda zmizla, vyparili sa aj ľudia a do jedného odtiaľto odišli.

Dnes je zachovaná iba ruina bývalej udiarne na ryby a rybí sklad. Najkrajší je však výhľad na jazero Sudochie zo starého majáku na kopci.

Ak budete vo vašej ceste pokračovať ďalej na východ, po ceste do Chivy sa zastavte na Chilpik Kala. Pre všetkých milovníkov Alexandra Macedónskeho by v itinerári toto miesto nemalo chýbať. Doteraz nie je úplne známy význam tohto opevnenia.

Hovorí sa o troch možnostiach. Buď to bola strážna a signálna veža, zoroastriánske rituálne miesto, alebo veža ticha, a teda miesto, kde zoroastriánski kňazi vystavovali mŕtve telá dravcom, aby nedochádzalo k znečisteniu posvätných živlov (zeme, vzduchu, vody a ohňa), čo bol bežný spôsob pochovávania v zoroastriánskej viere.

Po vyšliapaní niekoľkých schodov mierne do kopca sa ocitnete na mieste, ktoré má silnú energiu. Či už miesto naozaj slúžilo zoroastriánskej viere alebo nie, to v daný moment  nezohráva rolu. Vám sa totiž naskytne výhľad na nádhernú rieku Amudarja, ktorú ešte pod bájnym menom Oxus prekročil aj sám Alexander Macedónsky pri dobývaní strednej Ázie. A vy uvidíte až do Turkmenistanu.

Ste milovníkom festivalov? Čo tak zažiť najväčší festival elektronickej hudby, umenia a vedy v strednej Ázii? Možno by to nikto nečakal, ale práve Moynaq každoročne už od roku 2017 hostí práve pri cintoríne lodí interpretov z celého sveta.

Poslaním spoločnosti Stihia, ktorú vytvoril právnik, DJ a milovník techna Otabek Suleimanov, je zvyšovať povedomie o tom, čo sa v súčasnosti považuje za najakútnejší problém životného prostredia v Strednej Ázii a podporovať trvalo udržateľný rozvoj v Moynaqu.

Je prirodzené, že každý, kto festival navštívi, využije služby taxikárov, obchodov, potravín, kaviarní, hotelov, či penziónov a míňa hotovosť, a tým podporuje ekonomiku tohto regiónu.. 

Festival sa koná v júni a lístky naň viete kúpiť na oficiálnej stránke festivalu v cene od 400 000 UZS a aj takto podporiť rozvoj Moynaqu.

Nádherným je však celý Uzbekistan, kde sme prvýkrát boli už v roku 2005. Spomínané chrámy v Chive, Buchare či Samarkande sú samozrejmosťou. Krajinu však treba spoznať komplexne v celej jej kráse, vrátane Karakalpakstanu. Veríme, že sme vás presvedčili o zaujímavosti tohto izolovaného kúska sveta, ktorý sa oplatí vidieť čím skôr.