Kde bolelo, tam bolelo... (za orlími lovcami)

Pristáli sme v najchladnejšom hlavnom meste sveta s plánom prejsť Mongolsko krížom-krážom a zažiť tu ešte skutočné dobrodružstvo. A tak ho máme! 

Mongolsko je obrovitánska krajina. Je to druhá najväčšia vnútrozemská krajina na svete hneď po Kazachstane a najväčšia krajina sveta bez mora. 

Ako túto obrovskú plochu spoznať za dva týždne? Po 25 rokoch skúseností s Mongolskom, som sa rozhodol pripraviť expedíciu, kde prejdeme krajinu z juhu na sever a zo západu na východ a spoznáme ju cez intenzívne zážitky. Albert Einstein raz povedal, že vzdelanosť je to, čo ostane, ak zabudnete to čo sme sa naučili. No a zážitky, tie si každý zapamätá. Lovenie zážitkov je základom mojej filozofie objavovania a porozumenia veciam a svetu ako takému.  

Vyrážame z najchladnejšieho hlavného mesta sveta, kde žije bezmála polovica obyvateľov obrovskej krajiny

V poslednej dobe sa letecké spojenia v krajine rapídne zlepšili, v auguste otvorili nové medzinárodné letisko, turistov pribúda, no teraz je posledná možnosť zažiť Mongolsko také ako kedysi. Hlavne, ak sa vydáte mimo zabehaných ciest. Už iba fotografie tohto blogu, ktoré som nafotil na jedinom zájazde, by vám mali povedať, o akú cestu ide.

Každá cesta Mongolskom sa začína púťou v stopách Džingischána, či chcete či nie. Pristávame na medzinárodnom letisku, ktoré nesie jeho meno. Raňajky si dávame na hlavnom námestí Ulánbátaru v blízkosti parlamentu, na námestí Džingischána. Platíme bankovkami s Džingischánovou podobizňou a neskôr pijeme pivo, energetický nápoj a mnoho druhov vodky s jeho menom. Vrah alebo človek tisícročia? 

Vychádzame z nášho hotela a naša sprievodkyňa Su si pospevuje pieseň o Džingischánovi. Vie o ňom tucet básničiek. Náš hotel sa už nemôže volať Džingischán, lebo taký tu už je. No volá sa aspoň Kempinski – Chánov palác a každý vie, o akého chána ide. Jeho meno nesú ulice, školy, nemocnice. Džingischán je pre Mongolov ikonou, bohom, národnou hrdosťou, všetkým. A niet sa čo diviť. Džingischán zjednotil Mongolov a na ich čele dobyl štvrtinu svetovej súše a tým vytvoril najväčšiu ríšu v dejinách ľudstva. Malý Temüdžin (Železný nôž – to bola prvá vec, čo jeho matka po pôrode vraj uvidela) v mladom veku prišiel o otca, ktorého Tatári otrávili. Z kráľovskej rodiny sa stali razom vyvrheli. Mladý Temüdžin musel bojovať od mala doslova o holý život. To ho zocelilo.

Keď neskôr jeho ženu uniesli, vrátila sa tehotná, no Džingischán sa aj nad takéto drobnosti povzniesol a pristupoval k nemanželskému synovi vždy rovnako ako k druhým. Nebol len silný, bol aj múdry. 

V roku 1206 bol jednohlasne zvolený na Veľkom mongolskom sneme za Džingischána – jediného a najväčšieho vodcu. Všetci muži od 14 do 70 rokov boli v armáde a priberal mužov z podrobených území. Džingischán bol rozumný vládca a radšej sa dohodol, uzavrel zmluvu, než aby nutne bojoval. Presadzoval myšlienku, ktorá do dnešných čias nie je bežná. Na najvyššie priečky dosadil ľudí nie podľa pôvodu či známostí, ale podľa schopností a vojenských zásluh. A nemuseli to byť iba Mongoli, pokojne ak bol šikovný, presadil sa aj migrant. 

Džingischán zaviedol zastupiteľskú demokraciu a vytvoril najväčšiu ríšu v dejinách ľudstva. 

Vďaka Mongolom dobytá Európa objavila kompas, nohavice, pušný prach. Džingischán presadzoval slobodu vierovyznania, pevné zákony, ktoré musel dodržiavať každý, a tým vytvoril systém a poriadok, jasné pravidlá, v ktorých sa šikovný vedel zorientovať. Bol to on, kto zaviedol zastupiteľskú demokraciu, aj keď som presvedčený, že nechcel to, čo sa z toho stalo dnes. Genetici tvrdia, že až 17 miliónov ľudí nesie Džingischánove gény. Až 8 % mužov v Strednej Ázii má s Džingischánom príbuzenský vzťah. Neviem, ktoré číslo je pravdivé, je to však ohromujúci počet a každý od čias Tamerlána sa rád týmto génom hrdil. 

Tak, ako každý turista, aj my vyrážame na začiatku našej cesty 65 kilometrov východne od mesta, okolo sovietskych sídlisk, medzi ktorými sú ako šampiňóny na lúke voľne umiestnené biele jurty (správne po mongolsky gher). Ideme si pozrieť najväčšiu sochu jazdca na svete. Postavili ju vraj na mieste, kde našiel veľký chán zlatý bič, ktorý prináša šťastie. No to miesto je vybraté tak, aby bolo vidieť nádhernú mongolskú krajinu. Džingischán sa pozerá smerom na východ na svoje rodisko. Socha je z ocele, vysoká 40 metrov, je obrovská, v hlave je vyhliadka. Okolo sú dnes stovky mongolských detí na školskom výlete. Je tu pekne. Myslím na túto rozsiahlu krajinu, na posledné divé kone sveta, šamanizmus, ktorý stále konkuruje buddhizmu, na stáda oviec a kôz, ktorých je mnohonásobne viac než obyvateľov a na nomádov, ktorých hlavným majetkom je tisícročná tradícia a hrdosť.

Prechádzame krížom krajinou, ktorá je najmenej osídlenou samostatnou krajinou sveta. Menej osídlené je iba Grónsko, ale to patrí Dánsku, a možno Malvíny, ale tie patria (pod menom Falklandy) Britom a Západná Sahara je marocká. Na severe krajiny boli lúky a lesy, no tu na juhu je rozsiahla nehostinná pustatina. Viete, ktorá je najväčšia púšť sveta? Antarktída. Základná definícia púšte totiž nie je piesková krajina, ale oblasť, kde naprší menej než 25 cm/ročne. Aj keď ja som dážď raz a práve na najsuchšej púšti sveta, v Atacame, zažil. Gobi je v zrážkovom tieni Himalájí a Tibetskej náhornej plošiny a počasie je tu na 99% nádherné. 

Nasadáme do Furgonu, do sovietskych Uaz-ov. Ja takéto auto chcem. Mojim nemeckým autom by som prešiel po týchto terénoch tak 20 km a potom by sa rozpadlo. No Uazmi sme prešli po Gobi 1211 km. Sedíte tu ako v koči, oproti sebe traja a traja. Takto sa vodka pije lepšie a vytvára sa super partička. Po pristátí v Dalanzadgade sme sa odviezli 8 km k jurte, kde sme mali tretie raňajky (prvé sme mali balíček z Kempinskeho, druhé v lietadle a tretie tieto obrovské). Naša cesta viedla potom do Yoliin am, Hongor els, čo sú najväčšie pieskové duny a následne urputná cesta k Bayanzag, k Horiacim útesom. Tu hlboko v Gobi nie je ani jediný hotel. Bývame v jurtovom kempe, kde nám pred odchodom mladá Mongolka v tradičnom odeve pomazala kolesá našich Uazov ťavím mliekom a pomodlila sa za šťastnú cestu.

A aká je teda Gobi? Neuveriteľne scénická krajina. Aspoň ja sa neustále pozerám dokola a fotím aj cez zatvorené okno, aby som si spätne tie miesta vybavil. Keď sme pristávali, posledných 30 minút letu bolo vidieť pod nami piesky. No teraz na zemi priveľmi piesky nevidíme, skôr takú kamenistú zem s trsmi trávy. Niekedy sa divím, čo tie stáda kôz a oviec, čo stretávame, vlastne jedia. Väčšinu času sa pohybujeme medzi dvoma horskými hrebeňmi. Toto sú tie najkrajšie miesta. Skoro ráno, keď ešte nie je tak teplo, vyjdeme na najvyššiu dunu, šmýka sa, dva kroky hore, jeden dole. Zdalo sa, že to vybehneme za 10 minút, no trvalo to skoro hodinu.

Nájdeme skamenenú kostru dinosaura a ja dostávam skamenené dinosaurie vajce (7 kg). Nikde ani meter asfaltu, totálna divočina. No zároveň Gobi má turistov, turistické jurtové kempy sú super vybavené a túto cestu tak prežijú aj deti a dokonca aj pre paničky budú dva dni v jurte s vlažnou vodou v čistej sprche zážitkom. K večeri popíjame Bordeaux.

Až teraz sa začalo poriadne dobrodružstvo - preleteli sme do mesta Khovd. Na letiskovej ploche je jediné lietadielko, vrtuľové, spoločnosti Hunnu Air. Už sme zvyknutí, veď sme s nimi leteli do Gobi. Let teraz trvá 3 hodinky, pod nami púšť a polopúšť, vynikajúce výhľady, žiaden les, žiaden oblak. Po pristátí si posúvame čas o hodinku. Nejde to automaticky, lebo sieť je mongolská a naše telefóny nevedia, že západné Mongolsko je výnimka. Celý svet ešte nevie, že západné Mongolsko je výnimka! A preto sme TU. My v BUBO hľadáme výnimky.  

Krížom najmenej osídlenou krajinou sveta z juhu na sever a z východu na divoký západ. 

V tejto oblasti žije 4% kazašská menšina, ktorá nepraktizuje budhizmus, ale sú to moslimovia. Rozprávajú nie mongolským, ale kazašským jazykom, ktorý je absolútne iný a sú turkického pôvodu. Iba v tejto studenej drsnej oblasti si ostrakizovaná menšina zachovala zvyky, ktoré sa inde už stratili. Sme na hraniciach s Čínou, Ruskom, Kazachstanom, no tam sa pôvodné zvyky už vytratili. Ostali iba tu v drsných horách, na mongolskej strane. 

Zároveň máme na tejto expedícii v pláne zmapovať pohorie Altaj, ktoré sa delí na ruskú časť (pri dači Vladimíra Putina sa naša expedícia končí), mongolskú časť a gobijský Altaj, kde sme už trekking zrealizovali. V pláne máme prejsť Altaj od prvého po posledný vrch. Všetko za 2 týždne! Chcem zažiť ozajstnú rodinu lovcov s orlami a vidieť Altaj, kam ostatní turisti nechodia. Toto je totiž miesto, kde by ten pravý starý svet, ktorý inde zmizol, ešte mohol existovať. Iba musíme vyraziť iným smerom než ostatní turisti a vydržať extrémne nepohodlie. Väčšinou hľadám takýto svet vo vojnových oblastiach či oblastiach postihnutých epidémiou či inou strašnosťou, ktorá iných turistov odplaší. Tu som zvolil inú stratégiu a smerujeme do oblastí, kde iní nemôžu pre náročnosť terénu, finančnú náročnosť (musíte mať jedno auto vyslovene na batožinu, proviant na týždeň, vlastného kuchára a slušnú výbavu... a to je drahé) a ukrutnú zimu. Na letisku nás čaká naša sprievodkyňa Elka, Kazaška, ktorá nevie chodiť normálne, ale stále pobehuje, snaží sa a snaží. „Ideme do reštaurácie tu kúsok 500 metrov od letiska, Autá máme úplne nové,“ hovorí. Nasadneme do Uazov, už máme každý svoje vyárendované miestečko a nič nového nevidím. Sú to rovnako staré šunky. O 300 metrov odbočíme z asfaltky a vbehneme vľavo na jednu oplotenú parcelu, potom vbehneme na druhú a zastavíme sa u takého divného polorozpadnutého dreveného domčeka s jurtou. Časť toho domčeka Elka evidentne prenajala, toto nie je normálna reštaurácia a Elka tu rozložila expedičné stoly, expedičné stoličky (slušnej kvality) a predstavila nám našu kuchárku, ktorá pôjde s nami celý čas. Jedlo ryža, hovädzie, šalát, kazašský čaj s mliekom a soľou (to si dávam iba ja) a banány, hrozno, dezert.

No poviem vám, že po prvý raz si dávam v Mongolsku dupľu, kuchárka je super. No vitajte na Západe, hovorím si, tu bude všetko inak. A áno na najbližší týždeň to bola naša najlepšia reštaurácia. Vyjdem z polorozpadnutej drevenice, lúčime sa, zastavujeme sa v obchode, kde kupujeme 3 fľaštičky Belugy. Belucha je najvyšším vrchom Altaja, tu je to najlepšia vodka, akú v obchode majú. Okrem toho mám ja meniny. A takto nabalení vyrazíme na transfer z letiska. Väčšinou transfer z letiska trvá od pol hodinky do dvoch hodín. Maximálne, všakže. No tu sme vo výnimočnej oblasti a tak transfer trvá 7 hodín. Ideme nádhernou prírodou okolo štvortisícoviek, sedlami vysoko v horách, na asfalt zabudnite. Škoda, že veľa nevidíme a nie je to tou Belugou. Je tma a ja fotím, ako sneží, potom skočím z auta, že idem pozrieť druhé auto a zapadnem po členky do snehu. V druhom aute je zima, kúrenie nefunguje. My máme takú veselú cestu, zrejme kvôli tým meninám, smejeme sa na plné bomby, zato v druhom aute všetkým zamrzol úsmev na tvári. Jarka sa totiž na letisku rozprávala so skúsenou sprievodkyňou a ona povedala, že zamrzneme, že umrieme všetci. „Je absolútne bláznovstvo vyraziť teraz do hôr,“ hovorila dnes sprievodkyňa. „Ide o život. Nedávno zvážali Kanaďanov (a tí sú na zimu zvyknutí) helikoptérou.“ 

Šofér sa tvári, že sneženie v septembri je normálka, púšťa nám kazašské vypaľovačky a kričí „sogistraik“ na zdravie. „Khane sogistraik!“, pripime si na zdravie! Podľa stiahnutých máp na iPhone sa blížime k Olgi. Vyjdem von z auta, okná máme zamrznuté a tak nič nevidím. Už nesneží a teraz je nado mnou nádherná obloha plná, plná hviezd, okolo tuším hory, je ukrutná zima, rátam tak mínus 10, ostrý vzduch. Uff. Igor hovorí: „katalóg má 300 strán a ja si vyberiem práve toto. doprdele…..“ Všetci majú riadne dosť, nemám so sebou partiu, ktorá urobila 7 summits, či trávi Silvester v Everest Base Campe, ale bežných turistov, takých ako vy, čo toto čítate. No ja mám dobrý pocit, viem, že máme byť prvou skupinou vôbec, ktorá vyskúša nové expedičné postele. Máme každý vlastný spacák, ale môj lokálny partner mi zabezpečí teplé spacáky a nafukovačku pre každého. 

Dal som do výbavy veľmi veľa, máme ju najlepšiu zo všetkých skupín a volal som z Ulánbátaru, aby sme vymenili stany za vykurované jurty a domy pastierov a lovcov. Nemôžem to však ostatným povedať, lebo to chcem skontrolovať na mieste. Tiež prvú noc budeme namiesto v mrazivých stanoch spať v najlepšom hoteli Olgi. Zrazu sa objaví asfalt a zbehneme dole do Olgi a naozaj spíme namiesto stanu v najlepšom hoteli mesta. Čo to znamená? Mne ako šéfovi dali zrejme po protekcii izbu, ktorá je dizajnerským kúskom. Vedľa postele stojí záchod. Tak ako je u nás moderný tzv. open space, spojená kuchyňa s obývačkou, tu mám spojenú spálňu so záchodom. Žiadna plenta, žiadne krytie, otvorený priestor ako na altajských planinách. 

Na nič nezabudnúť. Potrebujeme tri terénne autá, jedno je na kuchyňu a kuchárku, na jedlo pre nás všetkých na týždeň. Berieme so sebou komplet naftu na týždeň, výbavu na vyhrabávanie, ťahanie, na zakladanie ohňa, na opravu aut, lopaty, udice. Kontrolujem všetky permity, pohybujeme sa v tesnej blízkosti extrémne strážených hraníc. Týždeň neuvidíme žiaden obchod, tu v Altaji niet žiadnej záhradky, nerastie tu žiaden ovocný strom. Čoskoro zisťujeme, ako sme v Alpách a Himalájach spohodlneli. Altaj to je totálna divočina. 

Ďalšie dva Furgony sú pre nás, v každom sme šiesti plus naše veci. Dostávame úplne nové rozkladacie expedičné postele a podarilo sa ich nabaliť. Túto posteľ rozložíte komplet do dvadsať sekúnd. Spať ďalej od zeme je super, je to veľký rozdiel, ide minimálne o zdravie, ak si uvedomíte, že vo výškach Altaja, kam mierime, je permafrost a chlad sa derie od zeme do kostí, krížov. Matrace a spacáky navlhnú a berú silu človeku ešte viac. Aspoň ja som po piatich dňoch v horách hotový. 

V Gobi to bola iba rozcvička. 

Rozcvičili sme sa v luxusných, turistických jurtách Gobi a teraz náš čaká týždeň tvrdej makačky v nedostupnom Altaji a ozajstný život nomádov a lovcov s orlami. Altaj sú obrovitánske hory, so štvornásobnou rozlohou oproti Alpám, vlastnou mikroklímou, omnoho väčšie, než je naša európska skúsenosť. Absolútne nedostupné, studené, nevyspytateľné. Keď už postele a spacáky z ťavej srsti mám, dávam vedieť všetkým túto novinu s tým, že budeme spať vo vykurovaných jurtách. No nemôžem povedať, že by to zlepšilo náladu. Ľudia sa tvária, akoby pred cestou na popravisko dostali pohárik whisky. Pred hotelom, kde bývame, je totiž strašná fujavica a pocitová teplota je mínus dvadsať, kaluže na chodníkoch sú zamrznuté. A to sme akože v doline… Zastavíme sa dokúpiť rukavice z ťavej a jačej srsti so super vzormi z altajských petroglyfov, zastavíme pre vodku, lebo Beluga trip musí mať zásoby. No kupujeme lacnejšieho Chinggisa, zlatého a platinového. Belugu tu nemajú. 

A konečne vyrážame, v oboch autách je teplo, za päť minút prejdeme Olgi a hneď zlezieme z asfaltu, ktorý sedem dní neuvidíme. Ideme smerom na západ k čínskym hraniciam a odbočíme k Čiernemu jazeru, Karakul. Zasnežené hory, rieky, ktorých koryto sa mení každý deň, každú hodinu. Po piatich hodinách tvrdej terénnej jazdy zrazu Janka, ktorá robí so sokolmi 20 rokov, vidí chlapa na koni a vidí že nie je úplne v poriadku, ale čosi má na ruke - orla. Je ďaleko a nevycvičené oko by si to nevšimlo. Ja osobne som ho nevidel a priznám sa, toto som tak skoro nečakal. Elke na neho zakričí kazašsky beri kel (poď sem) no chlap sa otočí a cvála preč. Dokelu, mohol to byť tak úžasný záber, mohli sme uloviť originálny nefalšovaný zážitok. 

Stretnutie s orlím lovcom je ako z iného tisícročia. Takýchto originálov som na našej planéte zažil málo. 

Chlap na koni s orlom sa zrazu otočí a ide k nám. Toto sa mi potom stane opakovane. Elke rozpráva s Kazachmi a mne sa zdá, že počujem negatívnu odpoveď a potom je to ANO. Tvrdí ľudia majú tvrdé správanie. 

Mladý Kazach nádherne oblečený s obrovitánskou orlicou, ktorý vyzeral, že nás nechce vidieť, zrazu mieri k nám a usmieva sa od ucha k uchu. Na pravej ruke má orlicu (je väčšia než orol-samec) ľavou rukou vedie koňa s absolútnou istotou. Okolo sú studené hory, sneh, sme ďaleko, nikde žiadne ľudské obydlie. Vysadí orlicu na strechu nášho auta a potom ju privolá a ona poslúcha taktiež na slovo. Podľa filmu Aisholpan každých sedem rokov pustia orlicu do voľnej prírody. No keď sa teraz pýtam Orlích lovcov hovoria, že to robia po desiatich rokoch, po šestnástich rokoch, dokonca, že orlica sa dedí z otca na syna. No často dostávam odpoveď, že orol zomiera sám. Žiaden človek tie miesta nepozná. Je to hore na vrcholoch končiarov. Náš Kazach je pekne tradične oblečený, je hrdý a evidentne takto žije, toto v žiadnom prípade nie je turistická záležitosť. Celý čas sme nestretli nikoho a ani nestretneme! Lovec má klasickú koženú brašnu na mäso, ktoré po tom ako orol priletí na rukavicu, dostane ako odmenu.

Orol zje strašne veľa, potom robí vývržok (kosti, perie, koža). Kazach mal palčiakovú rukavicu na rozdiel od európskych, ktorí majú klasickú s prstami, a Arabov, ktorí majú odseknuté prsty, čo im trčia von z rukavice. Európania a Arabi samozrejme lovia väčšinou so sokolmi, jastrabmi, nie orlami. Mladý Kazach mal palicu z rohu jeleňa, ktorou sa podopieral, lebo orlica váži nažratá až deväť kilogramov. Tá palica (taiakh) na podopieranie má tvar ako prak, predlaktie má na vrchnej časti a spodok na sedle. Úžasné zlepšenie, ktoré sa pri sokoloch a jastraboch nepoužíva. Nosiť ťažkého orla celý deň to nie je sranda. Kazach sa o orlicu pekne staral, bola čistá s nepolámaným perím. Čiapočku, ktorú mala orlica na hlave, nemal šnurovaciu a na nej mal cíp s kolieskom, aby ju mohol niekde zavesiť. Teraz mu taiakh visí na sedle, čiapočka orla je dole a Kazach, ktorý sa volá Seil, kričí úúka, úúka a vystiera ruku s nádherne vzorovanou palčiakovou rukavicou. A orlica na prvý povel opäť zo strechy auta priletí na jeho vystretú ruku. Obrovitánsky vták, ktorý dokáže uloviť líšku či vlka, lieta okolo našich hláv v zasneženom drsnom Altaji. Cítim sa ako v inom storočí. Na týchto expedíciách necestujeme iba v priestore ale aj v čase. Zažívame životy našich prapredkov. 

Seil hrdosť nad svojou orlicou neskrýva. Urobíme zopár fotografií a on ako prišiel, tak aj odišiel. Ako z orientálnej rozprávky, stratil sa za riekou, vo vysokých horách a kúdoloch rozvíreného snehu. 

Na týchto expedíciách necestujeme iba v priestore ale aj v čase..  

Jazdec s orlom na ruke v diaľke prekrižoval rieku, nevadí mu, že mu ľadová voda omýva nohy, jeho kôň sa taktiež ani neotrepal. Ja sa trasiem ako osika a krčím sa reflexne do klbka. On ide vystretý, až ho zakryje septembrová altajská snežná metelica. Iba pre zaujímavosť: Európania ani Arabi nechodia na koňoch. Pre arabský trh teraz Bentley plánuje vyrobiť svoje SUV Bentayga s prevedením na lovenie sokolov, kde v strede hneď za radiacou pákou bude konzola – sedák na sokola. No dravému vtákovi sa určite lepšie sedí na ruke skúseného lovca. 

Prejdeme sedlo vo výške Gerlachu a následne sa zastavíme na šikmom kopci a rozložíme našu poľnú kuchyňu – za 10 minút – chránení pred vetrom iba kamenným perfektne postaveným múrikom, ktorý v lete ochraňuje stáda. Je neuveriteľne zima, no slniečko svieti a jedlo, ktoré nám varí Kenjejan (Kendžídžan), mladšia sestra Canata, je úžasné. Chutné, výživné, je neuveriteľné, čo dokáže v týchto podmienkach vyčarovať. Vždy máme ovocie, zeleninu, dezert. Expedičné stoličky aj stoly sú vysokej kvality, vyzerá to proste cool a ten výhľad ma prostredie... V aute je teplučko celý čas, no samozrejme keď vystúpim, musím mať rukavice, čiapku, proste oblečené úplne všetko. Po týždni si zvyknem a je mi teplo. V Moskve potom prestupujem v kraťasoch, októbrová Moskva je po Altaji pre mňa horúca. Človek si zvykne na všetko a zo mňa sa za týždeň v Altaji stal lovec. Z našej reštaurácie máme nádherný výhľad, do tváre nám svieti slnko, zlatá tráva dole v údolí a všade vo vrchoch je sneh, nikde ani náznak cesty, koniec sveta. 

Pred západom slnka sme prišli k drevenému domčeku, k domácim, u ktorých sme sa ubytovali. Rodina Nurgajai (vyslov Nurjažaj) sú kočovníci a toto je ich jesenné (september, október) sídlo. V lete sú 3 mesiace (jún, júl, august) na pasienkoch v jurtách. A na zimu idú šesťdesiat kilometrov južne a hlavne dole do údolia prezimovať (november až do marca) a ženú so sebou celé stádo, aby im nepomrzlo. Následne sa opäť presťahujú do tohto domu, ktorý sa z jesenného zmení na jarný. Je tu len ich dom, inak nikde nič. Keď vstúpime do domu, nájdeme pri peci babušku s vnúčikom, teplo, nádhera, v tej kose okolo je to raj. Keď vidia, že je nám zima, prepustia nám miesto pri peci. Neskôr zistím, že dizajn tohto dreveného domu je úplne rovnaký s ostatnými domami v celom mongolskom Altaji. Po vstupe je malá miestnosť a ešte jedny dvere čo udržuje v akejsi obývačke teplo. Toto je zároveň malý sklad, respektíve je možné otvoriť ešte ďalšie dvere do akejsi špajze. 

No my vstúpime druhými dverami, ktoré boli vždy vľavo či rovno pred nosom. V tunajšej obývačke sú kachle a nad nimi vyšívané zvonka biele dečky, zvnútra šedé, začmudené, ktoré držia dym, aby sa nerozplynul po celom dome. Nad tým palica, ktorou viete dym vypustiť hore tak, že nadvihnete blok dreva veľkosti 30x20x4 cm. Raz som to urobil asi o druhej v noci a to dosť rázne a mačku, ktorá sa tam vyhrievala, som odhodil asi na 3 metre. Bolo počuť iba naštvané mňaaaaau. Z obývačky vedie cesta do dvoch miestností, kde spíme. Všetky domy tu majú iba jedno poschodie a iba jeden z nich mal pôjd. Často je postavených viac takýchto domov vedľa seba. Starší, novší, najnovší, no vždy rovnaký dizajn a vždy patriaci jednej jedinej rodine. Samozrejme, že sme v malej komunite ihneď vzbudili pozornosť a tak prišli aj ostatné štyri deti, ktoré sa držia za ruky a bojazlivo si nás obzerajú. Nežobrú a to je ďalší znak toho, že sem turisti nechodia. Najstaršia je osemročná Aišolpan (Aisholpan) s tvrdým vážnym skúmavým a múdrym pohľadom a potom za ňou sú v bojazlivých pózach ostatní. Líca im horia. No evidentne im to nevadí a na zimu sú na rozdiel od nás zvyknutí. Sme pre nich riadni exoti. 

Nikde nikto, v pozadí zasnežené hory, slnko zapadá a cez rieku sa brodia jaky. 

Naokolo zasnežené hory, slnko zapadá a cez rieku sa brodia jaky. Dlho dlho som nevyfotil toľko fotografií. Tu sme jediní turisti. Evidentne sem ani nikto nechodí. Fotím najprv bez rukavíc, no po chvíli si ich musím nasadiť, nos si necítim. Večer je nádherný, množstvo hviezd na oblohe. Predpoveď sedem nádherných dní nám vychádza. Ľahko nafotíte Mliečnu dráhu. Domáci sú milí a prirodzení, tak ako bývajú ľudia, ktorí s turistami neprichádzajú do styku. A ani nasledujúce dni nikoho nestretneme. To mám rád a som rád, že som takéto miesto objavil v Mongolsku, čo je relatívne bežná destinácia. Byť na mieste, kam nechodia turisti, je dnes najväčším luxusom cestovania. Večera je navarená – polievka, hustý vývar z kostí s hrubými slížmi, čosi neuveriteľne dobré, ideálne proti výškovej chorobe. Spíme krásne, na našich expedičných posteliach a chránime si kríže, na nafukovacích karimatkách - spacák nepoužijem. Večer hľadajú šoféri autami najstaršiu členku našej výpravy, ktorá išla okolo druhej nadránom cikať a nevrátila sa. Vonku je -20, tu keď urobí mestský človek chybu (nevedela zapnúť čelovku), tak ide minimálne o zdravie, no často o život. 

Ráno o siedmej ideme so Zuzkou dojiť jaky. Chlpaté zvieratá s veľkými pľúcami a veľkým srdcom sa ma boja, utekajú, respektíve sa mi postavia čelom a výhražne bučia a kývajú hlavou smerom ku mne s tým, že zaútočia. Jačie mlieko je asi dvakrát výživnejšie ako kravské a obsahuje viac tuku a trojnásobne väčšie množstvo omega tri mastných kyselín. Tieto jaky nie sú umelo chované v maštaliach, ale sa preháňajú po vysokohorských pasienkoch, kde spásajú rôzne bylinky. Aj preto má jačie mlieko v sebe obsiahnuté veľmi zdravé látky. Sadnem na malú stoličku a hmatám po veľkých chlpatých vemenách ale naprázdno. Potom nahmatám malé arašidy, malilinké cecíky a snažím sa vymačkať mliečko. Neuveriteľný zážitok, ktorý sa mi nepodarilo uloviť ani v Tibete, Bhutáne, Arunachal Pradeshi, Gilgite či Ladakhu. Musel som prísť takto ďaleko do nedostupných hôr, ktoré sú omnoho menej navštevované než Západný Tibet či nepálske údolie Dolpo. Toto je divočina! Toto je nádhera, cestovateľský raj a ja sa cítim najlepšie na svete. Ten risk sa vyplatil. Nezmrzli sme a ešte k tomu tento ozajstný život ako spred 100 či pokojne 500 rokov či nebodaj 10 000 rokov? Vtedy v mezolite sa z nás lovcov stali seminomádi. 

Iba včera sme ako nomádi dojili jaky a až posledný deň v našej prastarej histórii chodíme nakupovať mlieko do Lidla. 

Zabudli sme na to v dyme výfukov veľkomiest. No Mongolsko je jednou z krajín, kde je život stále rovnaký. Cvrk cvrk cvrk, čosi som predsa len s tých malých jačích ceckov vytlačil. Pozriem do vedra, utriem si ruky o dlhokánsku čiernu hustú srsť jačice a vstanem zo šamrlíka. Vzduch je plný môjho horúceho dychu. Je prekrásne. Cítim, že toto je môj život, cítim sa dobre, poznám túto situáciu (aj keď som jaka dojil po prvý raz), veď iba včera sme ako nomádi dojili jaky, či ťavy, kozy, či čokoľvek iné a až posledný deň v našej prastarej histórii chodíme nakupovať mlieko do Lidla. To dojenie medzi zasneženými vrchmi, to som ja – úbohý zmätený homo sapiens – ktorý sa konečne chytil niečoho stabilného. Aj keď to bol len taký malý cecík. Gazdiná v domorodom kroji ako keby vedela, čo mi behá hlavou, sa na mňa usmieva svojimi šikmými očami. A ja som teraz veľmi šťastný. 

Kým balíme postele, erárne spacáky z ťavej srsti a kuchyňu = robíme prvé veľké nakladanie, tak pošlem ľudí k jazeru Dayan. No Jožovi sa zdá, že Jarka a Janka sa stratia. Je to blízko, no musíš preskočiť riečku na mieste, ktoré musíš poznať a ktoré sa každým dňom posúva, potom prejsť krížom močariská po presnej trase – proste presúvať sa tu iba zopár sto metrov, kilometer je problém. Ak nenájdeš brod či malú neoznačenú lávku, rieku neprejdeš, respektíve si namočíš nohy, čo v tejto zime môže znamenať koniec cesty. Niekto, kto si myslí, že pôjde na toto miesto, o ktorom rozprávam vlastným terénnym autom, má smolu. Nikdy sem nepríde. Nikdy v dnešnej dobe nenájde cestu. Žiadne navádzanie GPS. Ide o stovky tajných chodníčkov či brodov, ktoré proste musíš poznať a ktoré aj keď poznáš sú každý deň v roku v inom stave ne/priechodnosti. Bežný turista sa dostane iba na absolútne bežné miesta. Exkluzivita chce skúsenosti a schopnosť vziať na seba risk.. a zvládnuť ho. Baby dobieham tesne pred jazerom. Beh nie je taký ako u nás, v tomto ráno totálne zmrznutom permafroste sa cítim ako na betóne. Dayan je 22 km dlhé, 4 km široké, 8 m hlboké, všade sneh, zima a nádhera, pri brehu je ráno jazero zamrznuté. Vraj tu v lete plávajú labute. Chýr, že sme tu a hlavne, že sú tu biele baby sa šíri horami ako požiar a Kazachovia prichádzajú na koňoch a motorkách, vyfešákovaní v dlhých teplých tmavých kabátoch z ťavej kože, chytajú naše baby do lasa a tie híkajú. Určite sa im o tom sníva doteraz. 

Slniečko je vyššie, hneď je teplejšie a prenádherne, my v ťažkej pohode odchádzame neuveriteľnou scénickou cestou. No nie dlho. Zrazu sme sa zastavili, ďalej sa ísť nedá. Skúsili sme to, prejsť tú ľadovú rieku, ale je taká hlboká, že do auta nám vteká voda. Vycúvame späť na breh. Čo teraz? Vrátiť sa 15 hodín na rázcestie a skúsiť to inak? Vynechať pohrebiská a vodopád? Cez drevený most poniže sa bojím prejsť aj peši nieto ešte autom. Altajské mosty, to je námet na fotoknihu, drevo a kameň a do toho ľadová voda. Pokrútené umenie. Šofér druhého auta Tanka má 28 rokov, robil bankára, no teraz keď má dvojročnú dcéru musí zarábať a v turistickom ruchu, aj keď je sezóna krátka, sa dá zarobiť viac. Tanka je jeden inteligentný chalan plný sily a energie. Keď tak bezradne stojíme na brehu, on chytí obrovský kameň a hodí ho do ľadu v rieke. Prvý sa odrazí, tak je ten ľad tvrdý, a ostane na povrchu. No potom hádže kamene na kraj a postupne uvoľní časť ľadovej kryhy. Následne prebehne po moste na druhú stranu a urobí to isté. Dá si špeciálnu nepremokavú kombinézu (no zima v nej musí byť slušná) a čižmy a vbehne do vody po pás a tyčou uvoľňuje ďalší ľad. A zrazu sa to stane. Ľad sa uvoľní, a ako keby sa pretrhla hrádza, voda začne rýchlo tiecť. Odtekať. Keď som to videl po prvý raz, tak som to nepochopil a myslel som si, že je to chyba, že sa hrádza z ľadu odtrhla niekde vyššie, voda sa začala tak silno valiť. Vtedy som si myslel, že neprejdeme (ten krátky shot nájdete na Instagrame @lubofrombubo). No hladina riečky o pár minút akoby zázrakom klesne na polovicu. 

Ak sme rieku na našej ceste v Mongolskom Altaji nebrodili tridsaťkrát, tak ani raz 

Toto je vskutku super trik! Nasadáme a prechádzame cez brod v totálnej pohode. Teda v pohode. Naši šoféri to dávajú v pohode, vždy keď ideme cez rieku ideme v tvare U, aby sme sa neprevrátili, presne vedia, kadiaľ vojsť a kadiaľ vyjsť von z koryta. Tu popisujem prvý taký prechod, ale ak sme rieku na našej ceste v Mongolskom Altaji nebrodili tridsaťkrát, tak ani raz. Táto cesta je fakt slušným dobrodružstvom. 

Fascinujúce sú pre mňa pohrebiská. Prastaré turkické, či dokonca z čias Hunov z obdobia 3. a 4. storočia. Práve podľa týchto pohrebísk vedci súdia, že pôvodní Maďari pochádzajú odtiaľto. 

Flagellum Dei – Bič Boží 

Všade sa dočítate, že pôvod Maďarov je nejasný. Veď akému archeológovi by sa chcelo bádať v takejto zime, v tak odľahlej oblasti bez akejkoľvek možnosti stravovania. Tu v Altaji nič nerastie, čo by sa dalo odtrhnúť či kúpiť. Práve odtiaľto sa okolo roku 370 pohli Huni na západ a tým začali veľké sťahovanie národov. Bála sa ich celá Európa (Flagellum Dei – Bič Boží) a významnou mierou prispeli k pádu Západorímskej ríše, až kým sa centrom ich ríše nestala Panónia. 

Pozeráme sa na kamenný obelisk v tvare ľudskej postavy. V ruke má pohárik a za pásom meč, či je to veľký nôž? Huni praktizovali rituálne obväzovanie hlavy, mladým chlapcom deformovali nožmi tvár, aby im nerástli brady. S koňom boli zopätí ako kentauri, tak ako sú domorodci Altaja doteraz. Je nádherné sa pozerať, čo s koňom dokážu, aké strmé svahy vybehnú, po akom teréne plnom ostrého kamenia cválajú. Raz sa mi zdalo, že mladý Kazach padá z koňa, no to on iba oslavoval úspech v domorodej kazašskej hre kokpar. Knísal sa zo strany na stranu, padol, no kôň ho vtedy akoby zázrakom podbehol. Potom sa prekoprcol na druhú stranu konského chrbta a jeho kôň ho opäť zachránil od pádu. Ako extrémny carver v Kitzbühli. Všetko sa dialo v ohromnej rýchlosti a bola to krása. 

Od tohto obelisku ide cesta, po ktorej môžu ísť procesie. Tá je vyznačená zastoknutými kameňmi v žltej tvrdej tráve. Obelisky bývajú často tri či štyri vedľa seba. Vidíme takéto asi na štyroch miestach a určite sú ich desiatky. Tieto pohrebiská sú v širokých nádherných údoliach chránených vrchmi, v blízkosti jazera, či aspoň rieky. Vskutku nádherné miesta, kryté pred drsnými vetrami a umiestnené tak, aby sa dali napojiť a nachovať zvieratá, aj keď pôjde o veľké zhromaždenia. Uzavreté miesto, pritom totálne altajsky otvorené, prírodný balans, aj ja sa tu cítim, aj keď ide o mŕtvych, príjemne. 

Je zaujímavé, že si v rovnakých údoliach robia cintoríny Kazaši aj dnes. Niekedy tri hodiny dozadu a potom tri hodiny dopredu nebolo nič, no tu je v tráve zastoknutý jeden kameň a teda ide o jeden samostatný hrob. No väčšinou sú hroby a hrobky na spoločnom mieste v údoliach, kde sa pochováva už sedemsto až osemsto rokov. Kazachovia sú dnes moslimovia a pochovávajú ľudí obalených do bielej plachty s hlavou otočenou k Mekke (na západ). Nevykopávajú hlboké diery, veď v zmrznutej zemi to ani nejde, Ak niekto zomrie v zime, najprv musia rozohriať zem založeným ohňom a až potom čosi vykopú. Na to telo nahádžu zeminu. Takto jednoducho ten hrob vyzerá – kopa zeminy. 

Dôležité je zabrániť, aby nebožtíka vykopali a zožrali divé zvery.

No dôležité je zabrániť, aby nebožtíka vykopali a zožrali divé zvery, ktorých je Altaj plný. Preto okolo týchto kôp hliny stavajú Kazachovia ohrádky a to je na týchto hroboch zaujímavé. Nádherné sú zo vzácneho dreva (ktoré musia doviesť z Ruska), ide o také malé pyramídky. Druhá možnosť je obohnať rodinné hroby múrikmi z nepálených tehál. Stavajú také malé hrady s drevenými dvierkami. V obrovskej pustatine, kde tisícročia bola jedinou stavbou biela jurta, sú pohrebiská veľkolepým luxusom. Každý hrob má tabuľku, kde je často rok úmrtia na prvom mieste, veď v danej chvíli je práve toto najdôležitejším dátumom a rok narodenia sa píše na druhom mieste. Na niektorých tabuľkách je napísané, koľko dobytka či koní vlastnil dotyčný. Jedna nádherná hrobka v tvare veľkej hnedej jurty z tmavého dreva hovorí o majiteľovi, ktorý mal 10 000 koní a pri jeho pohrebe 1000 koní zabili. V ich krvi vyvarili drevá (už iba samotné drevo je v Mongolsku vzácnosťou) a preto je vraj hrobka neporušená a krásna vyše 100 rokov. 

Starší brat Bauirjan má väčšiu jurtu, kde aj večeriame, a mladší Talgat má malú, kde spí posádka nášho auta. Jurty sú uložené pod zasneženým svahom kúsok od rieky. Vedľa júrt je zaparkované staručké nákladné auto Zyl, ktoré slúži na odtransportovanie júrt do doliny. Pred jurtami sa tmolia nádherné huňaté psy s najbelšími zubami. Dali sme psovi salámu a odmietol, evidentne je zvyknutý na čisté mäso. A je tu malá baktrijská ťavička, ktorá je akýmsi domácim miláčikom, No a potom rozsiahle stáda kôz a oviec, ktoré prespia schúlené k sebe pred jurtami a ráno sa vyberú na pašu v okolí. Ideme chytať ryby, na blyskáč a Tanka chytí celkom slušnú. Kazašské jurty sú omnoho vyššie než mongolské, vo vnútri sú iné ornamenty, dvere sa mi zdajú trošku vyššie, neudrel som si hlavu ani raz. Túto obrovskú jurtu postavia za hodinku, nech za dve, je to proste rýchlo, ak je dosť ľudí. Po vstupe vpravo je kuchyňa, za ňou je akási chladnička, visí tam mnoho mäsa, odkladajú syry, smrdká to. Nikto z nás nechce spať v tejto časti. Potom je spálňa, vpravo spávajú starí rodičia, mladomanželia na ľavej strane jurty. 

Prečo ten chlap skočil k mladomanželom do postele? 

Spálňu sme nazvali bábkové divadlo. Je to jedna úzka posteľ, kde sa intímčo zabezpečí zastretím červeno, zeleno, zlatých gýčových zácloniek. Do vedľajšej jurty prišla o polnoci návšteva a kam ju dať? No ten chlap skočil k mladomanželom do postele. Bolo strašne teplo a ja som dal svoj ťaví spacák šoférom, že ho nebudem potrebovať. Elka sa trošku divila. No a ja som sa divil od druhej do štvrtej ráno, kedy som sa nevedel zohriať. 

Bola ukrutná zima, oni zakúria večer na 40 stupňov a potom nechajú teplotu padnúť pod nulu. „Nezaplatili účet za plyn.“ robili sme si ráno srandu cez zmrznuté ústa. Ďalšie noci v jurte sme takúto chybu neurobili, prikladali sme celú noc a vyšpičkovali sme to tak, že to bolo úžasné spanie. Naučil som sa otvárať stredný-strešný poklop, kadiaľ ľahko vyženiete dym von a potom ho zavrieť a máte hneď teplo. Naučil som sa sekať drevo kazašským spôsobom a bloky čierneho uhlia. Kúril už Jožo. Kúrili sme aj jačím trusom a nesmrdelo to, no potom sme prešli čisto na turistické drevo a uhlie, ktoré horeli lepšie. Základ je poriadne sa zabaliť do spacáku a samozrejme v jurte spíme v termoprádle a hrubých ponožkách, to je jasné.  

Pivo na dobrú noc pijeme pri izbovej teplote 0 stupňov.

Ráno si obliekame veci nasiaknuté dymom. „Uch, toto je ešte také semičisté.“ zahlási elegantná Stella. Raňajky si dávam s domácimi, u lenivého Talgata. Sedí a manželka obsluhuje. Červený syr, kurd (tvrdý syr), kajmak (mliečny syr), slané maslo a kazašský čaj – s mliekom a soľou a pampúšik namiesto chleba. Miestna voda z ľadovca nemá minerály a vy ich takto v slanom masle a čaji do seba dostanete. Vodu teraz z rieky nevieme dostať, rieka v noci zamrzla. Domáce raňajky sa moc nedajú jesť, tvrdý syr môžete maximálne cmúľať, je to otrasné. Blahorečím našu kuchárku, ktorú si vezieme celý čas so sebou. Život v jurte v Altaji je tvrdý. Niet tu vodovodu, niet tu wifi, nie je tu žiaden mobilný signál, nie je tu elektrina, nie je tu chladnička. A však načo. Pivo pijeme pri izbovej teplote 0 stupňov. Nie je tu žiadna zástrčka a tak nemáte kde nabiť mobil, batérie do fotoaparátu, ja nabíjam aj hodinky, čelovku či laptop. Smola. Nabíjame na nabíjačkách v autách. Mnohých bolí chrbát, buď z toho natriasania v aute alebo keď si v jurte ľahnú nie na našu expedičnú posteľ ale na váľandu, ktorú tu majú domorodci a ktorá je ukrutne tvrdá a šikmá. 

Ešte raz si toto prečítajte a predstavte si to týždeň. Prvý deň je to dobrodružstvo, druhý deň je to sranda, tretí to začína byť pakáreň a potom je to tvrdé. Je to ako beh na 10 km v porovnaní s 20, 30, maratónom, a teraz máme stovku. To už nedá úplne každý. No my to dávame! Fakt super partia. Tu totiž nejde o fyzickú námahu ale psychickú. Myslíte si, že preháňam, aby som bol zaujímavý? Kto ma pozná a číta moje príspevky, vie, že každé slovo je pravda. Poslednú noc. čo sme v jurte spali, pred odchodom do Ruska, bola vonku taká zima, že malá ťavička zmrzla. Ráno o 6.00 sme zobrali ťavičku dovnútra jurty, k peci, domáci jej dávali vodičku, ľahli si na ňu a zohrievali ju vlastným telom. No bolo už neskoro. Malá baktrijská ťava poslednú noc zamrzla. 

Kde bolelo, tam bolelo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, kde sa vodka liala a piesok mrzol, boli 3 jurty. V jednej sme mali kuchyňu a v dvoch sme bývali. Syr sme cmúľali a pivo sa pilo pri izbovej teplote 0 stupňov. No všetci sme prežili v zdraví a teraz sme ešte posilnení a ešte zdravší! Volá sa to “jurtoterapia” a dostane to z vás všetko. Človek sa vyresetuje a partia sa utuží. Bolo to super a teraz, keď sa o našej ceste bavíme, tak sa pučíme smiechom. Orlí lovci je jedna z tých ciest, čo má okrem zážitkov aj expedičný objavný rozmer. Ešte zopár rokov to tak vydrží. 

Zazvonil zvonec a drsnej mongolskej rozprávke je koniec.

Všetko o Altaji.