Krak des Chevaliers a pútnické miesta Sýrie

Môžete sa stretnúť s tvrdeniami, že Sýria, okrem hlavného mesta Damasku a historickej Palmýry, nič neponúka. Ľudia, ktorí toto tvrdia, sa nemôžu viac mýliť a my sa práve v tomto blogu pozrieme aj na menej populárne, no o nič menej zaujímavé miesta v krajine. Začneme priamo na najsevernejšom bode nášho programu, ktorým je historický hrad Krak des Chevaliers. Ten navštevujeme v rámci BUBO zájazdoch po Sýrii, ktoré organizujeme už od roku 1995. Sprevádzajú ich skúsení sprievodcovia vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Najlepšie je hrad navštíviť buď hneď ráno po otvorení, o 9. hodine, alebo k večeru. My preferujeme raňajšiu možnosť, pretože vtedy má človek viac priestoru na preskúmanie rôznych priestorov hradu. V rámci zájazdov po Sýrii prespávame v okolí hradu jednu noc. Hotelových možností tu stále nie je veľa, najviac ich je v najväčšom meste pri hrade Hawash, my však preferujeme hotel Villa Rosa Syria, ktorý sa nachádza ešte asi 10 minút jazdy od tohto mesta.

Miesto na kopci, kde sa dnes nachádza hrad, bolo kvôli svojej strategickej polohe obľúbené ešte pred križiakmi. Jeden z lokálnych emírov si tu postavil svoju základňu, ktorú obývali kurdské jednotky. Tie sa tu udržali až do roku 1099, kedy prebiehala prvá križiacka výprava. Križiacke vojská prechádzali týmto územím až do Jeruzalema, keď vojská Raymonda IV. boli napadnuté vojakmi z hradu. O deň neskôr sa rozhodli hrad napadnúť, no zistili, že všetci vojaci z hradu odišli. Vojsko Raymonda nachvíľu hrad obsadilo, no neskôr pokračovalo v ťažení do Jeruzalema.

Hrad bol kontinuálne obsadený až od roku 1110 vojakmi pod vedením taliana Tankreda Galilejského. Podoba hradu z týchto čias sa v žiadnom prípade nemôže porovnávať s tou, ktorú uvidíme dnes. Od tohto obsadenia sa stal dôležitým strategickým miestom pre jeden z križiackych štátov, a to konkrétne Tripoli. V roku 1142 bol hrad darovaný maltézskemu rádu rytierov, ktorí ho expandovali. Nová, masívna pevnosť bola schopná obsiahnuť viac ako 2 000 vojakov a ľudí.  

Krak sa pokúšal dobyť aj známy generál Saladin, no keď sa dostal k pevnosti, údajne o nej prehlásil, že je nedobytná. Podarilo sa to však v roku 1271. Štvrtý mamelucký sultán Baybar dobyl pevnosť zo strany, odkiaľ sa útok nepredpokladal. Ešte predtým, ako hrad napadol, poslal jeho predstaviteľom list. V ňom sa hovorilo, že im dáva možnosť opustiť bezpečne hrad, ktorý mu neskôr pripadne. Ak tak nespravia, dôjde ku konfliktu, ktorý by s veľkou pravdepodobnosťou jeho jednotky vyhrali. Vysoko postavení vojaci na hrade rozhodli o kapitulácii a 8. apríla 1271 hrad opustili a ten pripadol moslimom.

Oblasť hradu po križiackych výpravách nezažila už toľko napätia. Úloha hradu ako obrannej a strategickej jednotky vymizla a stala sa z neho monumentálna pamiatka, ktorú začali obdivovať prví európski cestovatelia navštevujúci Blízky východ. Jedným z najvýznamnejších ľudí, ktorí ho navštívili, bol aj Lawrence z Arábie. Ten hrad opísal ako najkrajší hrad na svete. Počas francúzskeho mandátu v Sýrii sa začali archeologické a rekonštrukčné práce na hrade. Tie viedli k zaradeniu tohto miesta do zoznamu UNESCO v roku 2006. Hrad bol mierne poškodený počas občianskej vojny v Sýrii, no nie natoľko, aby dnes nemohol byť navštevovaný a obdivovaný turistami.

Hrad sa otvára o 9. Naša malá BUBO skupinka lovcov zážitkov prichádza k hradu skôr, aby sme si ešte mohli spraviť fotografie s panoramatickým výhľadom na toto miesto. Keď prichádzame k hlavnej bráne, prichádza sem spolu s nami pracovník hradu, ktorý pred nami otvára bránu. Hneď pri vstupe sa nachádza pokladňa, malý suvenírový obchod a maketa hradu, na ktorej nám náš lokálny sprievodca vysvetlí niektoré okolnosti.

Krak je zložený z troch hlavných častí – vonkajší hrad, priekopa a vnútorný hrad. Vonkajší hrad by sme skôr mohli nazvať hrubou obrannou stenou s chodbami. Tými sa presúvame aj my a v strope občasne pozorujeme diery. Tie slúžili na obrannú taktiku, kedy sa do hradu vpustili cudzie vojská cez hlavnú bránu. Posilnení myšlienkou, že sa dostali do hradu, tieto vojská neobozretne pokračovali a boli napadnuté práve cez tieto otvory v strope. Vojaci na nich hádzali kamene, strieľali po nich lukmi a liali na nich vriaci olej. Bola to obranná taktika, ktorá pomohla k tomu, aby hrad nebol viac ako 100 rokov dobytý nepriateľom.

Vonkajšou stenou sa dostávame k otvorenému priestranstvu nad priekopou hradu. Tá bola niekedy celá napustená vodou, dnes je tam len pozostatok. Prejdeme sa cez stajne, kde mali vojaci uložené svoje kone a dostávame sa až na vrchol vonkajších hradieb. Z nich máme prvýkrát lepší výhľad na okolie. Za dobrej viditeľnosti vidno aj Stredozemné more a okrajové časti mesta Tartus. Na hradbách môžeme pozorovať vložené tehly s vyrytým rokom 1936 – v tomto roku prebiehali na hrade veľké archeologické práce Francúzov.

Kým vonkajšia časť hradu bola čisto obranná, pri vstupe do vnútornej časti môžeme pozorovať mierny rozdiel v architektúre. Dekorácie sú tu omnoho krajšie. Tie najkrajšie sú azda v jedálni vysoko postavených vojakov a veliteľov, ktorá skôr pripomína kaplnku. Skutočná kaplnka sa však nachádza neďaleko od jedálne, iba pár metrov chôdze pešo cez hlavné nádvorie. Tá bola po dobytí moslimskými vojskami transformovaná na mešitu.

Pri jedálni sa nachádza aj kuchyňa, kde môžeme vidieť pozostatky pece. V útrobách vnútornej časti hradu sa nachádza niekoľko tajných chodieb, ktoré slúžili na rýchle premiestnenie alebo útek v prípade napadnutia. Náš sprievodca nás jednou z takýchto chodieb prevedie. Je v nej absolútna tma a nám pomáhajú iba baterky na mobiloch. Aby sme však skutočne dokázali pochopiť celkovú veľkosť hradu, vylezieme na jeho najvyšší bod.

Termín „vylezieme“ je v tomto prípade použitý obrazne. Najvyššia veža hradu slúžila najmä na komunikáciu s okolím. Asi 30 kilometrov od hradu sa nachádzala podobná komunikačná veža, ktoré si navzájom signalizovali prichádzajúce nebezpečenstvo. My na hradnú vežu vyjdeme a máme možnosť vidieť celé okolie hradu, a to, čo z hradu ostalo. Dnes na ňom prebiehajú rekonštrukčné práce a hrad chcú ešte viac zveľadiť pre turistov. Kompletná prehliadka nám zaberie asi hodinu a pol a po nej sa presunieme znova k hlavnému vchodu, kde nasadáme do nášho súkromného autobusu a pokračujeme ďalej.

Približne hodinu cesty od hradu smerom na východ prichádzame do tretieho najväčšieho mesta krajiny, Homs. To malo pred vojnou asi 800 000 obyvateľov, no počas vojny sa populácia drasticky zredukovala. Homs sa v roku 2011 stal symbolom odporu proti režimu Assada, keďže v tomto meste začali jedny z prvých hromadných protestov. Usadili sa tu jednotky opozície, ktoré začali byť neskôr potláčané a prenasledované.

O rok neskôr sa z mesta stalo dejisko najkrutejších pouličných bojov celého konfliktu. Zničené boli celé mestské štvrte, ľudia boli z mesta vyhnaní. Okrem vojakov tu nebolo výnimkou vidieť tanky, ktoré proti sebe bojovali. Sýrska armáda pod vedením Assada po 2-ročnom obliehaní nakoniec mesto dobyla. Homs sa stal prvým väčším mestom, ktoré dokázala vláda Assada dostať naspäť pod svoju kontrolu od opozície a toto víťazstvo značilo markantný progres štátnej armády vo vojne.

My sa v meste zastavujeme nie preto, aby sme si tu pozreli pamiatky. Ale najmä preto, aby sme videli, že konflikt takýchto rozmerov sa môže diať aj v 21. storočí a postihnúť bežných ľudí, akými sme aj my. Sýrska občianska vojna si vyžiadala státisíce obetí a milióny ľudí museli krajinu opustiť.

BUBO týmto utečencom pomáhalo, keď sa v roku 2013 a 2015 konali zbierky zimného oblečenia, ktoré sa posielalo do utečeneckých táborov. Riaditeľ BUBO, Ľuboš Fellner, v roku 2023 osobne rozdával jedlo sýrskym utečencom na bratislavskej vlakovej stanici.

Zastavujeme v centre mesta, pri mešite Khalid ibn al-Walída. Generál je v tejto mešite aj pochovaný a historicky je známy ako jeden z najlepších generálov všetkých čias. Naša skupinka si spraví malý okruh po centre mesta okolo tejto mešity, aby videla škody, ktoré sa tu udiali počas bojov. Takmer žiadna z okolitých budov mešity nie je v jednom kuse. Mešita bola rekonštruovaná iba pred pár rokmi. Napriek stupňu devastácie mesta vidíme na miestnych obyvateľoch úsmevy, popritom ako nás zdravia. Nie nadarmo sa hovorí, že Sýrčania sú jedny z najpohostinnejších ľudí na našej planéte.

Po odchode z Homsu nás čaká asi hodina a pol cesty do dedinky Maaloula. Prvou zastávkou je kostol svätého Sergia a Baccha. Svätý Sergius a Bacchus žili v 4. storočí na území dnešnej Sýrie. Pôvodne boli vojakmi rímskej légie, neskôr sa však stali kresťanskými misionármi a šírili náboženstvo. Za tieto činy boli neskôr v ich živote potrestaní, mučení a popravení. Posmrtne boli uznaní či už katolíckou, ale aj ortodoxnou cirkvou, ako martýri a svätci.

Kostol, ktorý sa nachádza nad dedinkou Maaloula, bol pôvodne chrámom postaveným ešte pred časom kresťanstva. Vyznávalo sa tu pôvodné náboženstvo z čias rímskej a gréckej ríše. Po príchode kresťanstva sa toto miesto transformovalo a stal sa z neho jeden z najstarších kostolov na Blízkom východe, čo dokazuje aj výzdoba interiéru. Predtým, ako sa pustíme do prehliadky tohto miesta, nás čaká požehnanie od jednej lokálnej obyvateľky. Možno sa pýtate, čím je toto požehnanie špeciálne. Tým, že ho povie v aramejskom jazyku, ktorým hovoril aj Ježiš Kristus.

Po krátkom požehnaní môžeme obdivovať v kostole viacero diel, ktoré sú považované za relikvie. Sú to diela, kde je pretavený vplyv okolia na zobrazované osoby. Napríklad Ježiš Kristus tu je namaľovaný so snedou pokožkou a s orientálnymi fúzami. Takýchto diel je tu viacero. Uvidíme aj mramorový oltár, ktorý má atypické tvary. Takéto tvary sa vytvárali ešte pred väčším rozšírením kresťanstva, čo hovorí o jeho vysokom veku. Pod oltárom sa nachádza menšia krypta, kde sú pochovaní bývalí kňazi tohto kostola.

Vedľa kostola, ešte stále v jeho areáli, sa nachádza menšia reštaurácia, kde sa naobedujeme. Majiteľ reštaurácie je milý lokálny pán, ktorý nás tu privítal a odporučil nám pečené kúsky kuraťa so zemiakmi. V krajine, kde väčšinou dostanete jahňacie mäso, to je pre turistov navštevujúcich toto miesto prijemná zmena.

Po prehliadke prvého kostola a výdatnom obede pokračujeme ďalej. Prechádzame okolo hotela Saffeer, ktorý bol takmer celý počas občianskej vojny zničený. V tomto hoteli bol ubytovaný aj náš lokálny sprievodca, keď bol mladší a navštívil s rodinou Maaloulu. Bol to najlepší hotel, pretože bol odkiaľ výhľad do celého údolia, kde sa nachádza táto malebná dedinka. My si prejdeme ruiny tohto hotela, pokocháme sa výhľadom a pokračujeme ďalej do malého kaňonu.

Tekla pochádzala z dnešného Turecka, konkrétne z mesta Konya. Hovorí sa o nej ako o žiačke svätého Pavla, jedného z apoštolov. Podľa legendy sa rozhodla zmeniť svoj život po tom, ako počula sv. Pavla hovoriť o viere a oddanosti. Jej rozhodnutie nikdy sa nevydať a založiť si rodinu sa však nestretlo s pochopením jej snúbenca a rodičov, ktorí ju udali príslušným autoritám.

Žena začala pred autoritami utekať. Tie sa ju pokúsili upáliť zaživa, vypustili na ňu divé zvery, no napriek tomu sa jej podarilo ujsť. Utekala z dnešného Turecka až na územie dnešnej Sýrie, až dorazila k mestečku Maaloula. Tu sa však jej útek pribrzdil, pretože sa ocitla pred veľkou kamennou stenou. Jednotky, ktoré ju prenasledovali sa blížili a hrozilo jej dolapenia. Tekla padla na kolená a prosila Boha o záchranu. Boh jej prosby vyslyšal a do skalného masívu vytvoril kaňon, ktorým Tekla ušla.

Neskôr sa ukryla v jednej z jaskýň v Maaloula, kde ju vojaci nedokázali nájsť. Zvyšok svojho života prežila v tejto jaskyni, kde sa modlila a svoj život zasvätila Bohu. Hovorí sa, že získala liečivé schopnosti a ľudia z celého okolia chodili za ňou, aby ich uzdravila. Keď zomrela, jaskyňa bola vysvätená a postavil sa tu kláštor, ktorý dodnes nesie jej meno. My prejdeme kaňonom, ktorým sv. Tekla utiekla a dostaneme sa až ku kláštoru samotnému.

Kláštor je postavený v kopci a naším cieľom je jaskyňa, ktorá je na najvyššom bode kláštora. Vedie sem viac ako sto schodov, no stúpanie stojí za to. Po príchode do jaskyne vidíme prameň, o ktorom sa dodnes hovorí, že lieči chorých. V jaskyni sa nachádza malá svätyňa, do ktorej je prístup len bez topánok. V tejto svätyni je pochovaná samotná svätica, ktorá musela utiecť niekoľko stoviek kilometrov kvôli svojej viere. Vďaka tomuto sa stala, najmä pre sýrskych kresťanov, symbolom viery, jednoty a odhodlania.

Našou poslednou zastávkou po menej známych miestach Sýrie bude Saydnaya, dedinka asi 30 kilometrov severozápadne od hlavného mesta Damasku. Toto miesto je rovnako dôležité pre sýrskych kresťanov a je prepojené s dvomi známymi legendami. Prvá hovorí o byzantskom cisárovi Justinianovi, ktorý cez toto územie prechádzal do Jeruzalema. On a jeho sprievod sa zastavili v horách severne od Damasku, aby tu strávili noc. Justinián bol horlivý lovec, a preto sa s niekoľkými svojimi vojakmi vydal na lov.

Pred cisárom sa nachvíľu zjavila nádherná gazela, ktorá začala pred ním utekať. Justinián sa ju rozhodol naháňať, až ju dohnal na vrchol jedného brala, odkiaľ už pre ňu nebolo úniku. Pripravený ju uloviť, gazela na seba zobrala ľudskú podobu a pred cisárom sa objavila Panna Mária. Tá mu údajne povedala: „Neraň ma, Justinián. Toto sväté miesto je určené mne. Na tejto hore postavíš kostol, ktorý zasvätíš v mojom mene.“ Justinián padol na kolená a neveriacky pozeral na svojich vojakov.

S touto príhodou sa zdôveril svojim najbližším poddaným. Tí mu povedali, že ak to je pravda, kostol by mal byť postavený. Justinián však bol skeptický a s výstavbou čakal. Jednu noc sa mu prisnilo rovnaké zjavenie, ako počas lovu. Pre cisára to bol jasný signál a rozhodol sa so svojimi jednotkami prísť na miesto, kde k nemu Panna Mária prvýkrát prehovorila. Na prekvapenie všetkých boli už na tomto mieste nakreslené základy kostola.

Iné legendy hovoria tento príbeh trochu upravený. Spomína sa v nich, že pracovníci kostola pravidelne strácali plány a nástroje, ktorými budovali kostol. Vždy na ďalší deň ráno, keď sa ku konštrukcii vrátili, tak na nej uvideli menší progres – zásah vyššej sily, ktorý ich viedol k stavbe chrámu. Historické spisy hovoria, že kostol bol dokončený približne v roku 547 a bol zasvätený Panne Márii. Stal sa jedným z najdôležitejších chrámov, ktorý zasvätený tejto významnej osobnosti kresťanstva.

Tvrdí sa, že v kostole je dnes uložený obraz namaľovaný jedným z najbližších sv. Pavla, sv. Lukášom evanjelistom. O tomto obraze sa dnes traduje ďalšia významná legenda prepojená s týmto miestom. Hovorí o pútnikovi, ktorý smeroval do Jeruzalemu. Po ceste sa zastavil práve v kostole vybudovanom cisárom Justínianom stáročia pred týmto príbehom. Mníšky mu tu poskytli nocľah a jedlo. Nechceli za to nič, iba ho poprosili, ak by narazil na nejaký svätý predmet v Jeruzaleme, aby im ho doniesol naspäť do kostola.

Pútnik navštívil Jeruzalem a tam mu darovali obraz, ktorý údajne namaľoval sám sv. Lukáš, ktorý osobne poznal Pannu Máriu. Spokojný s predmetom, ktorý obdržal, vydal sa naspäť do Konštantínopolu a cestou mal úmysel zastaviť sa v Saydnaya, aby tento obraz odovzdal v kostole. Jeho karavána však bola cestou viackrát prepadnutá. Stal sa terčom útoku divých zverí, no aj banditov a lúpežníkov. Počas týchto útokov objímal obraz, ku ktorému sa dostal v Jeruzaleme a modlil sa, aby prežil. Príbeh hovorí o tom, že takmer celá karavána bola zničená a on bol jediný, komu sa nič nestalo.

Tento zázrak pripisoval tomu, že mal so sebou spomínaný obraz. Keď sa vrátil do kostola v Saydnayi, rozhodol sa vlastníctvo tohto obrazu utajiť, pretože si uvedomoval jeho veľkú moc. Nič netušiace mníšky mu uverili, nakŕmili ho, poskytli mu nocľah a vypravili ho na cestu naspäť domov. Pútnik však napriek veľkej snahe odísť z kostola fyzicky odísť nemohol. Cítil, že ho niečo ťahá a nedovolí mu opustiť tento chrám.

Nakoniec sa mníškam priznal, povedal im celý príbeh a tie mu odpustili. Obraz bol uložený v kostole a dodnes môžeme toto miesto vidieť. Pri návšteve je však k nahliadnutiu iba jeho kópia – originál je uložený v truhlici hlboko v jednej zo svätýň. Chrám Panny Márie sa stal vďaka miestnym legendám veľmi obľúbený nie len u turistov, ktorých je tu stále minimum, no najmä u domácich.

Dokazuje to aj fakt, že pri poslednej návšteve tohto miesta mala naša malá BUBO skupinka šťastie vidieť sýrsku kresťanskú svadbu práve v tomto kostole. Samozrejme sme sa celej svadby nezúčastnili, mali sme však po návšteve kostola a svätyne možnosť vidieť mladomanželský pár putujúci do vnútra chrámu a celú ceremóniu ich príchodu.

Napriek popularite tohto malého mestečka ako pútnického centra pre sýrskych kresťanov sa Saydnaya preslávila aj negatívne. V 80. rokoch 20. storočia, počas vlády Hafeza Assada, tu totižto bolo postavené veľké väzenie. Toto miesto sa preslávilo ako jedno z najkrutejších miest pre väzňov na celom Blízkom východe. Bolo rozdelené na Červenú a Bielu budovu. Červená bola určená pre politických a vojenských väzňov a Biela pre bežných a relatívne nebezpečných odsúdených. Toto väzenie zneužil najmä syn Hafeza Assada, bývalý vládca Bašír. Dával sem zatvárať svojich odporcov najmä počas sýrskej občianskej vojny.

Niektoré zdroje odhadujú, že len medzi rokmi 2011 až 2015 tu bolo popravených až 10 tisíc väzňov. Bolo úplne bežné, že cely boli preplnené a bývali v nich desiatky väzňov. Môj lokálny sprievodca mi ukázal video z návštevy tejto väznice po tom, ako padol Assadov režim. Navštívil celu, ktorá mala rozmery približne 10x7 metrov. Bolo v nej nájdených približne 200 rôznych kusov oblečenia.

Toto väzenie sa stalo symbolom brutálneho režimu, ktorý v Sýrii vládol od 70. rokov a vyvrcholil najmä počas občianskej vojny, kedy bola opozícia umlčovaná čo najviac. Saydnaya je preto paradoxne známa ako miesto podobných brutalít a zároveň ako dôležité pútnické miesto pre kresťanov Blízkeho východu.

Podobný obraz môžeme pozorovať dnes v celej Sýrii. Je to krajina, kde stále slúži blízka minulosť ako odpudzujúci príklad. No hlbšia história prezentuje krajinu ako jedno z najfascinujúcejších miest, ktoré je fúziou viacerých náboženstiev, kultúr, jazykov a etník. Sýria sa dnes znovu otvára turistom. Ako najscestovanejší Slováci z BUBO túto krajinu milujeme a veríme, že svet bude mať možnosť vidieť, čo tento štát ponúka.