Damask – najstaršie hlavné mesto sveta

Asi 30 kilometrov od mesta dnes nájdeme veľké medzinárodné letisko. Dnes naň lietajú viaceré letecké spoločnosti a po prevrate z konca roku 2024 sem začína obnovovať svoje lety čoraz viac dopravcov. Najjednoduchším a najrýchlejším spojením z viedenského letiska sem je cesta cez Istanbul, obsluhovaná jednou z najlepších leteckých spoločností na svete, Turkish Airlines.

Do Damasku by ste sa teoreticky vedeli dostať aj pozemnou dopravou, no museli by ste prejsť cez celý Balkán, Turecko a neskôr ísť krížom cez celú Sýriu. Dnes sa už takéto cesty časovo a nákladovo neoplatia, no prvá expedícia BUBO, ktorá sem putovala v roku 1995, prešla celú túto cestu starým autobusom!

Keďže sme Damask nazvali v titulku článku „najstarším hlavným mestom sveta“ je zrejmé, že jeho história bude bohatá. My si ju stručne predstavíme v najbližších vetách. Na mieste, kde dnes stojí mesto, sa našli stopy po prvých osídleniach už z roku približne 6300 pred našim letopočtom. Tieto osídlenia však neboli veľké a nevydržali dlho. O prvom väčšom kontinuálnom osídlení hovoríme až v druhom tisícročí pred našim letopočtom.

Prvé písomné zmienky pochádzajú z egyptských záznamov z roku 1350 p.n.l., ktoré nazývajú toto mesto Dimasqu. Približne o 100 rokov neskôr došlo k vojenským konfliktom medzi Egypťanmi a Chetitskou ríšou, ktorá sídlila najmä na území dnešného Turecka. Väčšina týchto konfliktov sa odohrala práve v oblasti okolia dnešného Damasku. Dôležitosť mesta rástla najmä v nasledujúcich storočiach, keď sa skončila doba bronzová a začala doba železná.

Damask je spomínaný aj v knihe Genezis ako existujúce mesto, ktoré bolo súčasťou bitky kráľov. Židovský historik Flavius Josephus tvrdí, že mesto bolo založené Uzom, synom Arama. Ten bol synom Sema, ktorý bol synom Noa. Noe dal postaviť Noemovu archu, aby prežil veľkú povodeň. Uz je spomínaný v hebrejskej biblii aj v spojitosti s Krajinou Uz, kde žil Jób.  

Alexander Veľký, jeden z najvýznamnejších generálov dejín, dobyl toto územie v 4. storočí p.n.l. Po jeho smrti v roku 323 p.n.l. sa Damask ocitol na rozhraní dvoch významných ríš. Jednou bola seleukovská ríša, ktorá vznikla pod vedením Seleuka I., generála z radov Alexandra Veľkého. Ten spravil hlavným mestom Antioch, dnešnú Antalyu v južnom Turecku.

V tomto čase získali významnosť prímorské mestá, najmä Laodicea, alebo dnešná Latakia. Druhou ríšou bola ríša Ptolemaiovcov, ktorá vládla územiu dnešného Egypta po dobu 275 rokov. Neskôr, jeden z gréckych monarchov, Demetrius III., mesto prebudoval a nazval ho Demetrias.

Najvýznamnejšia rekonštrukcia mesta však prišla pod vládou Rimanov, ktorí mesto ovládali od roku 64 p.n.l. po anexii územia Pompejom Veľkým. Tá z neho spravila mesto, aké môžeme vidieť dnes (pokiaľ sa bavíme najmä o centre mesta). To malo obdĺžnikový tvar, pričom bolo ohraničené hradbami. Viedli ním dve hlavné ulice. Z východu na západ to bola Decumanus Maximus a zo severu na juh to bola Cardo Maximus, ktorá bola asi polovičnej dĺžky, ako prvá spomínaná. Z týchto čias ostalo v meste viacero pozostatkov, ktoré uvidíme počas prehliadky.

Preskočíme niekoľko desaťročí a presúvame sa do roku 222, kedy bol Damask povýšený na titul colonia cisárom Septimom Severom. Mesto prosperovalo zo svojej polohy, keď ním prechádzali obchodné karavány, prechádzajúce z Európy do Ázie a naopak. Toto obdobie by sa dalo označiť sa zlatý vek Damasku.

Po páde Rímskej ríše v roku 395 sa mesto dostalo pod kontrolu Byzantskej ríše. Jedinú výraznú stopu, ktorú zachovala vláda Byzantskej ríše, by sme našli vo zvýšenom počte kostolov v meste. V obdobiach Rímskej a Byzantskej ríše sa mesto rozdelilo do častí, ktoré obývali konkrétne časti alebo etniká. Východnú časť mesta obývali najmä kresťania, južnú časť obývali najmä Židia. V roku 635 prichádza aj tretie abrahámovské náboženstvo – moslimovia.

Takmer celá dnešná Sýria bola dobytá moslimskými vojskami Rašídskeho kalifátu v roku 634 pod vedením kalifa Umara. Mesto Damask však dobyl jeden z najvýznamnejších moslimských generálov – Khalid ibn al-Walid, ktorému sa to podarilo až na druhýkrát. Utvrdenie moslimskej nadvlády nad územím Sýrie prišlo až v roku 636 po bitke pri rieke Jarmúk. Dokonalé strategické rozhodnutia spomínaného generála potvrdili územnú nadvládu kalifa Umara.

Po smrti štvrtého rašídskeho kalifa a bratranca proroka Mohammeda Alího, vládu prevzal do rúk Muawiya. Ten v tomto roku zakladá Umajjovský kalifát a za hlavné mesto novovzniknutej ríše volí práve Damask. V tomto období prebehla najväčšia expanzia mesta, keďže Damask bol centrom ríše, ktorá siahala od severnej Afriky a južného Španielska až po dnešný Pakistan. Odhaduje sa, že rozloha ríše v tomto čase bola viac ako 11 miliónov kilometrov štvorcových.

Pod vládou viacerých umajjovských kalifov prebehla rekonštrukcia centra mesta. Plánovanie ostalo rovnaké, no veľa budov sa zrekonštruovalo a pochopiteľne sa v meste postavilo niekoľko mešít. Tá najznámejšia, Veľká mešita Damasku (dnes známa ako Umajjovská mešita), sa stala pomyselným centrom mesta a dnes je hlavným a záverečným bodom našej prehliadky. Umajjovský kalifát v roku 750 padol a hlavným mestom novovzniknutého Abbásovského kalifátu sa stal Bagdad.

Môžeme naozaj hovoriť o úpadku dôležitosti Damasku? O miernom určite áno, pretože už nebol hlavným mestom v tom čase najmocnejšej svetovej ríše. Stal sa však centrom, kde bok po boku žili moslimovia, kresťania a židia v relatívnom pokoji po dobu ďalších viac ako 1000 rokov. V roku 847 bolo v Damasku veľké zemetrasenie, ktoré zabilo viac ako 70 tisíc ľudí. Po vláde Abbásovcov sa tu vystriedali seldžuckí Turci aj dynastia Ajjúbovcov. Napriek niekoľkým križiackym výpravám sa kresťanským vojskám mesto Damask nikdy nepodarilo dobyť.

Po vláde Ajjúbovcov prišla vláda Mamelukov. Tá zažila v roku 1401 vpád vojsk pod vedením Timúra. S Timúrom prišla do mesta skaza – mnoho budov bolo vypálených a tisícky obyvateľov zavraždených. Jediní, čo prežili, boli umelci, ktorí boli zajatí a prevezení do Samarkandu ako pracovná sila. Mnoho bežných obyvateľov bolo popravených. Hovorí sa, že ich bolo toľko, že Timúr dal z ich hláv postaviť veže.

Mameluckým mestom ostal až do roku 1516, kedy mesto obsadili Osmania. Tí tu vládli s kratšími prestávkami až do roku 1918. V roku 1920 pripadla Sýria pod francúzsky mandát spolu s Libanonom. V roku 1946 získala Sýria nezávislosť a Damask sa stal hlavným mestom novovzniknutej, no stále krehkej krajiny.

Prehliadku mesta začneme na jednom z najznámejších moderných námestí. Je pomenované po dynastii, ktorá vládla kalifátu od roku 661 po rok 750. Umajjovské námestie je dnes veľký kruhový objazd, kde sa stretáva 7 rôznych ulíc. Tieto ulice sú pomenované po významných sýrskych, alebo aj zahraničných, osobnostiach a miestach.

• Beirut Road – hlavné mesto Libanonu
• Džavaharlal Nehrú – prvý premiér Indie
• Adnan al-Malki – sýrsky dôstojník a politik počas 40. rokov
• Mehdi Ben Barka – marocký nacionalistický politik
• Shukri al-Quwatli – prvý sýrsky prezident
• Abu Bakr – prvý rašídsky kalif
• Fayez Mansour – sýrske letecké eso, bojoval počas 60. rokov proti Izraelu

V strede námestia dnes nájdeme fontánu a v okolí niekoľko významných budov. Pred budovou Národnej opery stojí veľký monument pripomínajúci meč. Tento damascénsky meč sa stal symbolom mesta. Cez cestu nájdeme budovu ministerstva obrany, ktorá je aktuálne poničená. Poškodila ju iba pred niekoľkými mesiacmi izraelská raketa.

Neďaleko stojí budova národnej knižnice, veliteľstvo ozbrojených síl, ale aj budova sýrskej národnej televízie. Na tomto námestí lokálni obyvatelia v decembri 2024 oslavovali pád režimu Assádovcov, ktorí v krajine vládli po dobu 54 rokov.

Neďaleko od tohto námestia sa nachádza Národné múzeum v Damasku. To je postavené oproti jednému z najlepších hotelov v celom meste, Four Seasons. Napriek vysokej kvalite tejto hotelovej siete my v BUBO v tomto meste využívame iný hotel.

Sýriu môžete navštíviť s najscestovanejšími Slovákmi z BUBO na našom zájazde Sýria, Libanon.

Múzeum bolo značne poškodené počas občianskej vojny a veľa artefaktov a exponátov bolo umiestnených do bezpečia. Preto dnes múzeum nemá veľa stálych expozícií, no postupne sa otvárajú ďalšie a ďalšie. V súčasnosti môžeme pozorovať výstavu najmä z období gréckej, rímskej a neskôr byzantskej nadvlády. Je tu kompletne zrekonštruovaná hrobka z Palmýry. Originálne hrobky v Palmýre sú dnes poškodené a ich okolie je zamínované, preto sa momentálne navštíviť nedajú.

Okrem interiéru ponúka múzeum aj nádherný exteriér vo forme záhrady, kde sú vystavené viaceré artefakty. Prvýkrát bolo otvorené v roku 1919 a do súčasnej budovy sa presťahovalo v roku 1936. Odhaduje sa, že v múzeu je dokopy uložených okolo 300-tisíc exponátov.

Najviac pamiatok a zaujímavých miest sa nachádza práve v starom meste. To bolo v minulosti ohraničené mestskými hradbami. Stoja dodnes, no nezachovali sa po celom obvode starého mesta a môžeme ich pozorovať len v niektorých častiach. V hradbách Rimania postavili 7 mestských brán, ktoré sa všetky zachovali dodnes.

• Bab al-Saghir (malá brána) – brána v južnej časti mesta, v blízkosti sa nachádza cintorín, kde sú pochované významné osobnosti moslimskej histórie.
• Bab al-Jabiya (brána Jabiye) – západná brána, ktorá smerovala ku Golanským výšinám a Palestíne.
• Bab al-Salam (brána mieru) – severná brána, ktorou prichádzali do mesta pútnici po dlhej ceste.
• Bab Tuma (brána sv. Tomáša) – brána, ktorá označuje vstup do kresťanskej časti mesta.
• Bab Sharqi (východná brána) – jediná nerekonštruovaná brána z rímskych čias, označuje začiatok Rovnej ulice spomínanej v Biblii.
• Bab al-Faradis (rajská brána) – severná brána, v jej blízkosti sa nachádzali záhrady.
• Bab Kisan (brána Kisanu) – prepojená s legendami o úteku sv. Pavla.

My do starého mesta vchádzame cez Bab Sharqi. Tá sa niekedy zvykne nazývať aj Brána Slnka, keďže je postavená na východe a slnko vychádza z východu. Je ďalšou z brán, ktorá ohraničuje vstup do kresťanskej časti starého mesta. Rimania ju postavili približne okolo roku 200.

Brána má šírku 26 metrov a skladá sa z troch rôznych vchodov. Stredový slúžil najmä pre kone, vozy a ťavy. Dva bočné vchody slúžili pre peších. Brána z východu ohraničovala Decumanus Maximus, hlavnú ulicu tiahnucu sa z východu na západ. Táto ulica sa zvykne v Biblii, konkrétne v Novom zákone, nazývať ako Najrovnejšia ulica. Nachádzajú sa na nej dôležité pamiatky a keby sme ju prešli celú, zo starého mesta by sme vyšli bránou al-Jabiya. Na bráne sa nachádzali dve obranné veže. Zachovala sa už len jedna, ktorá sa počas 12. storočia na čas prestavala na minaret.

My sa však na cestu po tejto ulici vydáme až neskôr. Zabočíme do jednej z bočných uličiek, ktorá nás privedie ku kaplnke svätého Ananiáša. Sprvu nenápadné miesto obsahuje kaplnku zasvätenú Ananiášovi a s veľkou pravdepodobnosťou aj miesto, kde je pochovaný. Svätý Ananiáš je možno menej známa postava z náboženských dejín, no nemenej dôležitá

Ananiáš sa narodil do židovskej rodiny v Damasku. Po smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista sa stal jedným z prvých kresťanov v meste. Predpokladá sa, že konvertoval vďaka utečencom z Jeruzalema, ktorí opustili mesto po ukameňovaní svätého Štefana. Ananiáš bol známy svojou silnou vierou v Boha a v šírení kresťanstva napriek prenasledovaniu.

V tomto období figurovala v oblasti Blízkeho východu osoba známa ako Saul z Tarsúzu (neskôr svätý Pavol). Ten prenasledoval prvých kresťanov a židov, ktorí konvertovali na kresťanstvo. Počas cesty okolo Damasku mal Saul víziu, kedy z neba zostúpil Ježiš, oslepil ho a opýtal sa: „Saul, prečo ma prenasleduješ?“ Muž po tomto stratil svoj zrak a bol odnesený do ulíc mesta svojimi spolupútnikmi.

Približne v tom istom čase mal víziu od Ježiša Ananiáš. Ježiš k nemu prehovoril a povedal mu: „Ananiáš. Choď na najrovnejšiu ulicu a pri Judášovom dome nájdi muža menom Saul z Tarsúzu. Polož na neho svoje ruky a dopomôž mu obnoviť jeho zrak.“ Ananiáš však predtým už o Saulovi počul a mal otázku: „Pane, už som počul o tomto mužovi a počul som, koľko zla narobil tvojim nasledovníkom z Jeruzalema“. Boh odpovedal: „Choď, je to vybraná osoba, ktorá bude šíriť moje meno pred kráľmi a deťmi Izraela“. Ananiáš viac neprotestoval.

Presunul sa do spomínaného domu na rovnej ulici, kde objavil oslepeného Saula. Povedal mu, že ho poslal sám Ježiš Kristus, aby mu pomohol získať naspäť svoj zrak. Po tom, ako Ananiáš položil ruky na Saula, tak mu odpadli z očí šupiny, vďaka čomu mohol znova vidieť. Neskôr sa postavil a bol Ananiášom pokrstený – stal sa z neho Pavol.

Ananiáš pokračoval vo svojej činnosti šírenia kresťanstva a liečení chorých. Za svoje činy bol neskôr eventuálne zatknutý rímskymi jednotkami pod vedením guvernéra Luciána. Odmietol sa vzdať Boha a svojej viery, za čo bol ukameňovaný na smrť. Kresťania zobrali jeho telo a pochovali ho v dome, kde žil a šíril kresťanstvo.

Pavol začal šíriť kresťanstvo v synagógach v Damasku. Hrozilo mu, že bude dolapený a zavraždený, preto z mesta utiekol. Pomohli mu ostatní veriaci, ktorí ho spustili z mestských hradieb v prútenom koši. Počas zvyšku svojho života šíril kresťanstvo v Jeruzaleme a ostatných častiach Blízkeho východu. Jeho životná púť skončila v Ríme, kde bol zavretý do domáceho väzenia a neskôr popravený. Jeho telo bolo pochované mimo mesta, na mieste, kde sa dnes nachádza bazilika sv. Pavla za hradbami, jedna zo štyroch svätých bazilík.

V dome svätého Ananiáša sa dnes presunieme do podzemia, kde uvidíme malú kaplnku zasvätenú tejto významnej osobnosti raných kresťanských dejín. Nachádzajú sa tu aj dve steny vyložené obrazmi, ktoré hovoria príbeh o živote svätého Ananiáša aj svätého Pavla.

Po krátkej zastávke v kresťanskej histórii sa presúvame znova na hlavnú ulicu, biblickú Rovnú ulicu. Ulica je dnes naozaj veľmi rovná a keby nebola obstavaná domami, mali by sme možnosť vidieť stovky metrov ďaleko. V strede ulice občas nájdeme na niektorých miestach pozostatky z architektúry z čias Rímskej ríše. Dnes sa ulica nevolá „Rovná“ ani „Decumanus Maximus“. V skutočnosti je symbolicky rozdelená na dve polovice. Východná, pravá polovica sa nazýva ulica Bab Sharqi, pomenovaná po východnej bráne. Západná polovička sa nazýva ulica Midhata Pašu. V tejto časti ulice sa nachádza rovnomenný trh, ktorý sa chystáme navštíviť.

Po precestovaní kusu sveta a veľkej časti Blízkeho východu viem objektívne zhodnotiť, že trhy v arabskom svete sú jedny z najfascinujúcejších miest na našej planéte. Všetkých päť zmyslov človeka tu dostane poriadne zabrať. Spektrum ponúkaných produktov je také široké, že je ťažké si to predstaviť. Z každého stánku na vás kričí obchodník, ktorý sa vás snaží presvedčiť o tom, že práve jeho produkt je ten, ktorý chcete.

Tí, čo ponúkajú jedlo, vám veľakrát dajú aj ochutnať a samozrejmosťou sú bijúce sa vône a arómy, ktoré väčšinou nájdeme v častiach, kde sa predávajú koreniny a potraviny. Okrem toho sa musíte veľakrát pretlačiť cez davy nakupujúcich domácich. Všetkých päť zmyslov naplno aktivovaných.

Midhat Paša bol významný osmanský politik a autor jednej z ústav Osmanskej ríše. Trh, ktorý nesie jeho meno, by sa dal označiť ako všeobecný trh, kde kúpite čokoľvek. My sa však presunieme do jednej z bočných uličiek, ktorá je vyhradená pre oriešky, koreniny a cukrovinky. Táto časť sa nazýva Al Buzuriyah a jej súčasťou je aj veľký karavansaraj.

Ten patrí k jedným z najkrajších a najzachovalejších, aké dnes v Sýrii nájdete. Využívali ho tie najbohatšie a najvýznamnejšie karavány, ktoré prechádzali mestom a obchodovali na trhu. Dnes je prerobený najmä pre lokálnych návštevníkov a turistov. V jeho strede nájdeme fontánu, ktorá je obkolesená viacerými menšími kaviarňami, kde sa dá pri šálke čierneho sladkého čaju zrelaxovať po dlhom nákupe na trhoch.

Na konci trhu s koreninami nájdeme nenápadnú budovu s názvom palác rodiny Azem. Ide o jednu z najkrajších ukážok osmanskej palácovej architektúry v centre Damasku. Bol postavený v roku 1749 guvernérom Damasku, Asad Paša al-Azemom. Guvernérom vydržal byť po dobu 14 rokov a bol obľúbený nie len sultánmi sediacimi v Istanbule, ale aj lokálnymi obyvateľmi.

Po smrti Asada ostali palác využívať jeho potomkovia. Aj nemecký cisár Wilhelm II. navštívil toto miesto počas návštevy Osmanskej ríše. Počas obdobia francúzskeho mandátu sa začal palác rekonštruovať a v roku 1951 ho odkúpila sýrska vláda za 30 000 dolárov. Za 3 roky ho prerobila do múzea umenia a ľudových tradícií, ktorým je dodnes.

Palác je rozdelený na tri časti – haremlek, selamlek a khademlek. Haremlek je časť, ktorá slúžila najmä pre ženy, ale bola skôr vnímaná ako súkromná časť pre väčšinu rodiny. Muži, ktorí neboli súčasťou bližšej rodiny, sem mali vstup zakázaný.

Táto časť paláca je najokázalejšia a najväčšia, keďže sa ženy nemohli svojvoľne pohybovať po verejnosti. Preto mali v paláci vytvorený dostatočný priestor, aby si mohli užiť exteriér paláca a cítiť sa ako na prechádzke v meste. V strede haremleku bolo veľké nádvorie s centrálnou fontánou a množstvo vysadených stromov. Obyvatelia tejto časti tu radi trávili voľný čas. Súčasťou haremleku boli aj súkromné turecké kúpele – hamam.

Selamlek bol prevažne mužskou časťou, ktorá bola menšia a smerovala smerom do ulice. Slúžila pre oficiálne návštevy paláca. Táto časť bola menšia, no taktiež bohato vyzdobená, aby zanechala dobrý dojem pre návštevníkov. Khademlek bola časť, ktorá bola určená pre služobníctvo paláca.

Táto časť bola prepojená s obidvomi časťami tajnými chodbami, aby služobníctvo malo prístup do všetkých miestností paláca bez toho, aby sa prechádzali po verejnej časti. Miestnosti khademleku mali skôr praktickú funkciu ako dekoratívnu. Nachádzali sa tu kuchyne, skladiská a ubytovacie kapacity pre služobníkov.

Po autentickom obede sa presunieme do centra mesta, k najväčšej a najznámejšej pamiatke, ktorou je Umajjovská mešita. Ešte však do nej nevstúpime, ale navštívime ďalšiu časť trhov starého mesta. Na ulici Al Kabakbieh sa nachádza niekoľko obchodíkov, ktoré predávajú tradičné suveníry, akými sú magnetky, pohľadnice, no aj vyrezávané produkty z dreva, alebo rôzne staré mince a bankovky.

Ja, ako numizmatik, som tu našiel obzvlášť zaujímavé staré bankovky. Niektoré zobrazujú Hafeza Assada, bývalého vládcu/diktátora. Najvzácnejšie, aké som našiel, boli z čias francúzskeho mandátu nad Sýriou z roku 1939. V tom čase existovala iba jedna banka, ktorá zastrešovala obidve mandátne územia – Libanon aj Sýriu. Paradoxom je, že na sýrskych bankovkách bol zobrazený Jupiterov chrám v libanonskom Baalbeku.

Najväčší trh Damasku sa však napája priamo na vstup do Umajjovskej mešity. Jeho úvod je tvorený pozostatkami chrámu Jupitera, ktorý bol na tomto mieste postavený v prvom storočí za vlády prvého rímskeho cisára Oktaviána. Tak, ako to v minulosti bývalo zvykom, podobné chrámy sa zvykli prerábať z ich predošlých ekvivalentov alebo sa stavali na ich pozostatkoch. Predtým tu stál chrám, ktorý dali Gréci zasvätiť Diovi a ešte predtým tu stál aramejský chrám zasvätený bohovi menom Hadad-Ramman.

Hadad-Ramman bol pre aramejskú časť populácie Damasku z obdobia doby železnej najvyšším bohom. Predpokladá sa, že chrám bol postavený z vonkajšej steny, nádvoria, kde bola postavená svätyňa zasvätená Hadad-Rammanovi. Ten bol bohom búrok a dažďa, preto sa tu nachádzala vysoká veža, kde mal tento boh sedieť. Z týchto čias sa zachoval iba jeden jediný kameň, ktorý dnes môžeme nájsť vystavený v Národnom múzeu.

Po dobytí Alexandrom Veľkým a neskoršou vládou Grékov bol chrám zväčšený a prestavaný v mene Dia. Tento proces bol súčasťou helenizácie lokálnej populácie. Rímsky chrám, ktorý tu bol neskôr postavený v prvom storočí, bol značne väčší oproti jeho predchodcom. Od mesta bol oddelený dvojitou stenou. Jeho neskoršia história je spätá s Umajjovskou mešitou a príchodom moslimov.

Tento chrám, respektíve jeho pozostatky, dnes ohraničuje vstup na najväčší trh v celom meste, Al-Hamidiyah. Jeho približná dĺžka je 600 metrov, hlavná ulica je široká 15 metrov a výška strechy približne 10 metrov. Trh bol postavený v roku 1780 počas vlády osmanského sultána Abdulhamida I.

Dnes tu nájdeme stovky obchodov ponúkajúce rôzny sortiment, od potravín, oblečenia, parfumov, hračiek až po šperky. Prechádzka týmto trhom je najlepší možný spôsob, ako nasať atmosféru starého mesta Damasku. Trh našťastie nebol poškodený počas žiadneho novodobého konfliktu.

Keď sa rozpadla Rímska ríša a začala nadvláda Byzantskej ríše nad územím dnešnej Sýrie, chrám Jupitera bol prestavaný na katedrálu. O tejto zmene rozhodol cisár Teodosius I. Kostol sa stal sídlom jedného z najvyššie postavených biskupov v regióne. Po príchode moslimov v roku 634 sa z časti katedrály spravila musalla, miesto určené pre modlenie sa moslimov, ktoré zároveň nie je mešitou.

V roku 661 sa Damask stal hlavným mestom novovzniknutého umajjovského kalifátu. Šiesty kalif v poradí, al-Walid I. prišiel s myšlienkou prestavať kostol na plnohodnotnú mešitu. Do roku 706, kedy sa začalo s prestavbou, tento kostol využívali aj kresťania, aj moslimovia po dobu približne 70 rokov. Cieľ spraviť z kostola mešitu sa stretol s protestami zo strany kresťanov. Al-Walid I. však situáciu vyriešil tak, že tri kostoly ďalej od centra, ktoré boli pri moslimskom dobytí mesta zhabané, vrátil naspäť do rúk kresťanom. Tí s týmto „obchodom“ súhlasili a začala sa prestavba na mešitu.

Tá bola dokončená v roku 711, respektíve 715. Na tomto údaji sa historici nevedia jednotne zhodnúť. Výstavba mešity podľa perzských historikov stála približne 800 tisíc zlatých dinárov.

Ďalšie historické spisy hovoria o tom, že po dobu stavby mešity, čo bolo 9 rokov, bola braná štvrtina platu všetkým vojakom, ktorí slúžili v Damasku. Ich počet bol v tejto dobe asi 45 000. Na mešite pracovalo približne 12 000 rôznych stavbárov, umelcov a inžinierov. Na vytvorenie výzdoby mešity boli pozývaní umelci z Perzie, Grécka, Indie, ale aj Maroka.

Pri vstupe do mešity obdržíte lístok, ktorý je zároveň informačným letáčikom. Môžem povedať z vlastnej skúsenosti, že toto je najväčší vstupný lístok do akejkoľvek pamiatky, ktorú som kedy navštívil. Odložíme si obuv a vydávame sa do nádvoria mešity. Rozloha tohto nádvoria sa dnes odhaduje niekde medzi 6 000 až 7 000 metrami štvorcových. Fasáda v okolí nádvoria bola vyzdobená mozaikou. Celková plocha tejto mozaiky bola údajne až 4 000 metrov štvorcových a väčšina bola vytvorená zo zlata. Dnes sa zachovalo už len málo častí, najviac nad vstupom do mešity. Mozaika zobrazuje najmä prírodné motívy, nezobrazuje žiadne postavy ani živé bytosti.

Na nádvorí sa nachádza viacero menších stavieb. Hneď pri vstupe vidíme na 8. mramorových stĺpoch postavený osemuholníkový dóm, ktorý slúžil ako pokladnica.

Sem sa počas umajjovského kalifátu ukladali cennosti a rôzne dôležité dokumenty. Prístup sem mal iba jeden človek, ktorý sem musel liezť rebríkom. V strede nádvoria sa nachádza malý dóm, ktorý je určený pre veriacich na to, aby sa pred modlitbou očistili. Okolo neho sú postavené dva železné stĺpy, o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú ešte z rímskych, alebo byzantských čias. Ich presná funkcia však nie je jasná.

Z nádvoria máme najlepší výhľad na všetky tri minarety, ktoré zdobia mešitu. Na severnej stene mešity stojí „nevestin minaret“. Je to najstarší minaret celej mešity. Jeho základy boli údajne postavené v 9. storočí a vrch dokončený na konci 12. storočia. Na jeho vrchol vedie 160 špirálovitých schodov, ktoré musel zdolať každý muezín zvolávajúci na modlitbu. Podľa lokálnej legendy dostal názov podľa dcéry obchodníka, ktorý poskytol olovo na konštrukciu jeho strechy.

Druhý, najvyšší minaret, stojí na južnej stene v jej západnej časti. Nazýva sa aj „Isa“, v preklade „Ježišov minaret“. Má výšku 77 metrov a jeho hlavná časť bola postavená v roku 1247. Vrchol minaretu však bol dokončený počas osmanskej vlády. Lokálni obyvatelia veria, že keď Ježiš zostúpi naspäť na Zem s imámom Mahdím, zostúpi práve cez tento minaret.

Posledným minaretom je minaret Qaytbay, postavený v roku 1488. Na tomto minarete vidno silný vplyv mameluckej islamskej architektúry. Na minarete sa nachádzalo vyryté meno bývalého vládcu Hafeza Assada, ktoré však bolo v októbri roku 2025 odstránené. Historici predpokladajú, že obidva minarety na južnej stene boli postavené na rovnakom mieste, kde sa počas obdobia vlády Rimanov nachádzali dve vysoké veže.

Časť určená na modlenie má rozmery približne 136 na 37 metrov. Dá sa do nej vojsť desiatkami dverí po celej dĺžke a jej interiér je bohato zdobený. V strede najdlhšej steny sa nachádza mihráb, miesto, ku ktorému sa veriaci modlia, určujúce smer ku Mekke. Neďaleko neho sa nachádza zaujímavá hrobka.

Vo vonkajšej časti mešity, mimo hlavného nádvoria, sa nachádza hrobka a svätyňa Saladina. Do nej sa dá dostať bez toho, aby ste si museli kúpiť vstup do hlavnej časti mešity. Saladin viedol moslimské vojská v bojoch proti križiackym vojskám z Európy. Jeho obľúbené miesto bol práve Damask, kde dožil svoj život a nakoniec tu bol aj pochovaný.

Odhaduje sa, že mešita má dnes kapacitu približne 30 až 40 tisíc veriacich. Mnohí sunniti ju označujú za 4. najvýznamnejšiu mešitu na celom svete. Prvé dve nájdeme v Saudskej Arábii, konkrétne v Mekke a Medine. Treťou je mešita Al-Aqsa v Jeruzaleme. Pri štvrtej mešite v poradí sa často vedú spory, najviac ľudí sa však všeobecne zhoduje práve na Umajjovskej mešite. Jedna z prvých mešít v oblasti Levantu a jedna z najväčších mešít vtedajších čias sa právom radí medzi tie najdôležitejšie moslimské svätostánky na svete.

Damask bol historicky multikultúrnym centrom ríš, kde sa miešali rôzne etniká a náboženstvá. Mesto vždy bolo a dodnes je skvelou ukážkou toho, že aj zdanlivo protichodné skupiny ľudí dokážu spolunažívať v mieri. Historické pamiatky a tradičné úzke uličky plné obchodíkov a stánkov robia z dnešného hlavného mesta Sýrie jedno z najzaujímavejších miest na celom Blízkom východe, ktoré by nemal vynechať žiadny lovec zážitkov.

1. Umajjovská mešita – jedna z najvýznamnejších mešít celosvetovo vytvára pomyselné centrum mesta. Je v nej uložená významná kresťanská relikvia a je tu pochovaný jeden z najznámejších generálov dejín Saladin.
2. Palác Azem – palác rodiny guvernéra, pochádzajúci z 18. storočia, je najkrajšou ukážkou neskoršej osmanskej architektúry. Miesto dnes bolo prerobené na kultúrne múzeum, ktoré zobrazuje dobový život v dvoch hlavných častiach paláca.
3. Trh Al-Hamidiyah – najväčší trh v celom hlavnom meste, kde má návštevník možnosť kúpiť doslova všetko. Ruch, aký je esenciálny k miestu tohto typu, je všadeprítomný.
4. Národné múzeum – bohaté expozície artefaktov starých tisícky rokov nemajú vo svete obdoby. Múzeum sa pomaly znovu otvára svetu a návštevníkov neočarí len jeho interiér, ale aj exteriér.
5. Rovná ulica – spomínaná aj v Biblii, ide o ulicu prechádzajúcu z absolútneho východu na absolútny západ starého mesta. Je lemovaná obchodíkmi, kaviarňami a jej veľkú časť zaberá aj jeden z trhov.
6. Jedlo a lokálne reštaurácie – levantská kuchyňa má svojich priaznivcov po celom svete a kde inde ju ochutnať, ako v stovkách rôznych, skrytých reštauráciách po celom meste. My v BUBO odporúčame Beit Sitti.
7. Kaplnka sv. Ananiáša – dôležitý kus náboženskej histórie sa nachádza skrytý pod úrovňou zeme v kresťanskej časti mesta. Príbeh o mužovi, ktorý pokrstil sv. Pavla a miesto jeho večného odpočinku.
8. Kaviarne v Damasku – zájsť do úzkych uličiek starého mesta a sadnúť si do niektorej z kaviarní, kde sa dá vychutnať čaj či káva, patrí k povinným aktivitám v tomto meste. Najstaršou a najautentickejšou kaviarňou je Al-Nawfara, neďaleko od Umajjovskej mešity.
9. Mestské brány a ich okolie – každá zo siedmich hlavných brán, ktoré vedú do starého mesta, nesie svoj príbeh. Najznámejšia je Bab Sharqi, Východná brána, ktorá ohraničuje vstup do kresťanskej časti starého mesta.
10. Revolučné námestie – menšie námestie, pomenované po Umajjovskej dynastii, bolo symbolom zmeny režimu na konci roku 2024. Nachádza sa okolo neho viacero vládnych a iných dôležitých budov.