Lijiang – najkrajšie mesto Číny

Možnosti, ako mesto Lijiang navštíviť, je hneď niekoľko. Viete sem prísť po kvalitných cestách buď prenajatým autom, alebo autobusom. Taktiež neďaleko Lijiangu sa nachádza menšie vnútroštátne letisko, ktoré operuje niekoľko letov denne do okolitých miest, ako Chongqing, Chengdu, ale aj Peking alebo Šanghaj. My však volíme cestu vlakom, keď sem smerujeme z najväčšieho mesta provincie Yunnan, Kunmingu. Jazda trvá približne 4 hodiny, pričom vlak ide cez mesto Chuxiong, zastavuje v Heqingu a pokračuje do Lijiangu.  

Cestovanie vlakom po Číne je najefektívnejším spôsobom presúvania sa (pokiaľ nejde o tisícky kilometrov). Vlaky sú nové a moderné, tie najrýchlejšie dosahujú rýchlosť takmer 350 kilometrov za hodinu a len zriedkavo meškajú. Sedenie v nich je pohodlné a miesta je v nich oveľa viac ako v lietadle. Tiež si ušetríte 2 hodiny času, keďže na vlakovú stanicu nemusíte prísť skôr ako pred odletom. Ďalšou výhodou je to, že vlakové stanice sa zväčša nachádzajú v centre mesta, zatiaľ čo väčšie letiská bývajú vzdialené hodinu (niekedy aj viac) jazdy od centra. Keď všetko spočítate, zistíte, že cesta vlakom môže byť takmer rovnako rýchla, často dokonca rýchlejšia, cenovo porovnateľná a zároveň oveľa pohodlnejšia.

Po príchode na vlakovú stanicu môžete byť spočiatku prekvapení. O Lijiangu sa všade dočítate, ako o malebnom mestečku s kamennými uličkami a vodnými kanálmi. Vy však vystúpite do moderného mesta so širokými ulicami, autami a mestskou hromadnou dopravou. Lijiang už dávno prerástol svojho turistického ducha a dnes je to regulárne čínske mesto s 1,2 miliónmi obyvateľmi. Má 3 hlavné časti: Baisha na severe, Shuhe v centre a Lijiang so svojím starým mestom na juhu. Hlavná vlaková stanica sa nachádza na juhu a my sa z nej presúvame na sever, keďže naše prvé kroky smerujú do dedinky Baisha.  

Lijiang patril historicky k mestám, kde žili rôzne kmene a etniká. V modernej histórii Číny hovoríme o 56 oficiálne uznávaných etnikách, ktoré žijú na území krajiny. Štatistiky hovoria, že až 23 z 56 etník žije v Lijiangu. Stopy po nich nenájdeme len v starom meste ale aj v jeho okolí. Najviac zastúpená menšina v Lijiangu je Naxi. Tí sem migrovali počas vlády dynastie Tang (618 – 907), keď bola pozemná Hodvábna cesta už stáročia používaná. Jej hlavným centrom v Číne bolo mesto Xi’an v provincii Shaanxi.

Hodvábna cesta však nebola jednou súvislou trasou z bodu A do bodu B – tvorila ju sieť rôznych obchodných ciest. Lijiang ležal na takzvanej južnej vetve, ktorá viedla z Barmy (dnešného Mjanmarska), prechádzala cez Lijiang, oblasť Shangri-La, Tibetské kráľovstvo, dnešný Irán a Blízky východ až k Stredozemnému moru.

Lijiang si podobne ako väčšina Yunnanu dlhodobo udržiaval autonómiu od centrálnej cisárskej vlády. Najprv patril pod Tibetské kráľovstvo, neskôr pod novovzniknuté kráľovstvo Nanzhao, z ktorého sa po viac ako storočí stalo kráľovstvo Dali. To si zachovalo nezávislé postavenie takmer 300 rokov, až do príchodu Mongolov. Tí pod vedením Kublajchána dobyli Dali v roku 1253 a oblasti priznali status tusi, vďaka čomu si náčelníci z kmeňa Naxi ponechali relatívnu autonómiu. Rovnaké postavenie si udržali aj počas vlády dynastie Ming, ktorú Naxi ako jedni z prvých pohraničných kmeňov podporili. Ich vplyv sa následne rozšíril aj do niektorých oblastí Tibetu a provincie Sečuán. Obdobie autonómie sa skončilo až v roku 1723, keď vládnuca dynastia Qing začlenila Lijiang a jeho okolie pod priamu správu Pekingu.

Počas mongolskej dynastie Yuan a následnej dynastie Ming nebolo centrom regiónu mesto Lijiang, ale malá severná dedinka Baisha, vzdialená asi 25 minút jazdy od starého mesta. Baisha bola srdcom kmeňa Naxi už celé stáročia. Práve tu sa objavujú najstaršie stopy ich architektúry a kultúrnych tradícií. Naxiovia sa preslávili najmä hodvábnym vyšívaním – vzácnym remeslom, pri ktorom premenili už tak cenný hodváb na ešte hodnotnejšie ozdobné predmety.

Aby sme lepšie pochopili komplexnosť vyšívania hodvábom, navštevujeme v dedinke Baisha menšiu lokálnu výrobňu. Prevedie nás ňou vedúca, pôvodom z kmeňa Naxi. Vchádzame do výrobnej miestnosti, kde vidíme niekoľko stolov a pracovníčok. Hlavná výrobná hala sa nachádza inde a má oveľa väčšiu kapacitu. Táto menšia je určená len pre návštevy turistov, ktorým sú vysvetľované náročné techniky vyšívania.  

Napriek tomu, že ide o technicky náročné remeslo, venujú sa mu najmä ženy. V minulosti boli v Číne úlohy rozdelené striktne podľa pohlavia – muži zabezpečovali obživu a pracovali mimo domu, ženy zostávali v domácnosti a starali sa o rodinu. Mnohé z nich preto nemali prístup k vzdelaniu a neskôr si len ťažko hľadali prácu. Hodvábne vyšívanie pre ne predstavovalo riešenie: nepotrebovalo formálne vzdelanie, iba trpezlivosť, tréning a zručnosť, a navyše ho mohli vykonávať doma popri starostlivosti o rodinu.

Hodvábne vlákna sú prírodný materiál získaný rozuzlením kokónu priadky morušovej. Jedno vlákno je tenké ako vlas a veľmi krehké. Hrúbka vlákna, s ktorým žena pracuje, závisí od jej skúseností. Začiatočníčky používajú desiatky navzájom spojených vlákien, aby sa im s nimi lepšie manipulovalo. Majsterky, ktoré vyšívajú už celé desaťročia, však dokážu pracovať aj s jediným hodvábnym vláknom tenučkým ako vlas.

Pri učení sa vyšívaniu existujú tri úrovne zručností. Na prvej úrovni sa žena v zácviku učí „na nečisto“. Pred sebou má vzor vytvorený majsterkou, ktorý sa opakovane snaží napodobniť. Prvé pokusy bývajú často nepodarené, preto ide väčšinou o jednoduché motívy a o kusy látky, ktoré sa neskôr zámerne nevyužijú.

Druhá úroveň spočíva v osvojení si jednostranného šitia. Predpokladá sa tu už určitá zručnosť aj schopnosť pracovať s tenšími hodvábnymi vláknami. Jednostranné výšivky sa potom používajú najmä ako obrazy určené na zavesenie na stenu.

Tretím a najnáročnejším stupňom je obojstranné vyšívanie. Pri tejto technike vznikajú zložité uzly a stehy, ktoré musia vytvárať obrazce z oboch strán látky. Tie bývajú často odlišné, čo náročnosť práce ešte zvyšuje.

Po vysvetlení celého procesu nás pracovníčka prevedie galériou, kde sú vystavené vybrané diela. Niektoré z nich si môžu lovci zážitkov aj zakúpiť – čím podporia remeslo, ktoré si vyžaduje niekoľko hodín ručnej práce a veľkú spotrebu hodvábu, jedného z najvzácnejších materiálov. Ceny sa pohybujú od niekoľkých desiatok eur pri jednoduchších kusoch až po tisíce eur za najzložitejšie obojstranné výšivky.

Dielňa patrí vôbec prvej majsterke hodvábneho vyšívania v Číne. Založila aj ďalšie dve dielne v Chengdu a Kunmingu a pri návšteve francúzskeho prezidenta Macrona v Číne mu osobne darovala luxusný hodvábny vyšívaný obraz.

Hora Jadeitového draka

V dedinke Baisha sa nachádza veľmi pekné a malebné centrum. Ide iba o pár ulíc lemovaných obchodíkmi, menšími reštauráciami, kaviarňami a predajňami. Na malom námestí sa nachádzajú lokálni obyvatelia, ktorí ponúkajú možnosť odfotiť sa s malými jahňatami – zdanlivo bizarná atrakcia, no veľmi obľúbená medzi miestnymi dievčatami. Tie si tu rady spravia fotku na pamiatku z návštevy dedinky, s majestátnou Horou Jadeitového draka (Yulong) ako nádherným pozadím.

Ide o horský masív v centrálnom Yunnane s maximálnou nadmorskou výškou 5 595 metrov nad morom. Domáci kmeň Naxi volá túto horu aj Satseto, čo je preklad do ich jazyka. Sever masívu tvorí Roklinu tigrieho skoku (kam sa pozrieme neskôr v tomto blogu). Prvým, kto sa pokúsil horu zdolať, bola austrálska horolezkyňa Marie Bylesová v roku 1938. Jej výprava však skončila neúspechom kvôli zlému počasiu, čo ju natoľko poznačilo, že sa rozhodla stať budhistkou. Hora bola úspešne zdolaná až v roku 1987 americkými horolezcami Philom Peraltom-Ramosom a Ericom Perlmanom. Výstup označili za extrémne náročný, pretože pri ňom takmer zahynuli kvôli množstvu lavín.

Z dedinky Baisha sa presúvame späť do Lijiangu, konkrétne do jeho starého mesta, ktoré je právom hlavným bodom prehliadky. Ide o jedno z mála historických centier v Číne zapísaných na zozname svetového dedičstva UNESCO. Staré mesto tvorí spleť stoviek úzkych kamenných uličiek, obkolesených domami v typickej čínskej architektúre. Mestom navyše preteká niekoľko kanálov, vďaka čomu si vyslúžilo prezývku „Benátky Číny“.

Do mesta vstupujeme zo severovýchodnej strany, čo nám umožňuje prejsť ho celé krížom-krážom. Už pri vstupe si všimneme zmenu architektúry aj celkovej atmosféry. Pomaly sa dostávame k začiatočnému bodu našej prehliadky – veľkému drevenému vodnému kolesu, ktoré bolo súčasťou pokročilého systému rozvádzania vody po celom mestečku. Kanály boli rozdelené podľa funkcie: vo vrchnom toku sa voda využívala na pitie a varenie, v strednom na umývanie jedla a v spodnom toku na pranie oblečenia.

Mesto vzniklo na strete troch riek – Yu, Heilong a Jinshan – takže o prítok čistej vody tu nikdy nebola núdza. Veľké drevené vodné kolesá kedysi poháňali aj mlyny. Dnes sa už na tieto účely nepoužívajú, stali sa však kultúrnym a historickým symbolom mesta a pripomienkou spôsobu života jeho obyvateľov.

Od bodu, kde sa nachádzajú drevené kolesá, sa vyberieme úzkymi uličkami do mierneho kopca. Cesta hore vedie po desiatkach schodov a za chvíľu pociťujeme únavu. Nie je divu – mesto leží vo výške 2 400 metrov nad morom, a aj najscestovanejší Slováci pocítia, že aj jednoduchá fyzická aktivita tu dá zabrať. Vynaložené úsilie sa však oplatí, pretože onedlho dorazíme na najkrajšiu vyhliadkovú platformu nad celým mestom.

Na tomto bode sa nachádza aj tabuľa, ktorá hovorí o tom, že staré mesto bolo 4. decembra 1997 zaradené do UNESCO a že je to pamiatka hodná piatich A (v Číne sa pamiatky označujú počtom písmen A, preto je AAAAA tá najdôležitejšia). Vidno odtiaľto takmer celé staré mesto a strechy jeho domov. Okrem toho môžeme vidieť kopce, ktoré ohraničujú mesto Lijiang. Po vyhotovení fotiek pokračujeme dole, naspäť do uličiek starého mesta.  

Blíži sa podvečer a slnko pomaly zapadá. Presúvame sa po jednej z najpopulárnejších ulíc v meste, známej ako Bar Street. Ako názov napovedá, je to miesto s najväčším počtom barov v Lijiangu. Keď sa blíži večer, bary sa začínajú otvárať, znie z nich hudba a pred vstupmi stoja zamestnanci, ktorí lákajú návštevníkov dnu. My sa však ešte nezastavujeme a smerujeme na hlavné námestie starého mesta, známe ako Market Square.

Prechádzame cez malý most (v starom meste je ich dokopy okolo 300!) a prichádzame na jedno z mála širších priestranstiev. Z námestia vychádza päť ulíc do všetkých smerov, na ktorých nájdeme najmä malé stánky s rôznorodým sortimentom. Pri západe slnka sa námestie mení na dejisko lokálnej show: ženy z etnika Naxi sa stretávajú pri ohni a tancujú okolo neho. Toto večerné predstavenie priláka denne stovky návštevníkov a vďaka nákazlivej atmosfére sa do tanca tiež radi zapájajú.

Dominantou námestia je strom, najvyšší v celom Lijiangu. Hneď za ním sa nachádza ulička, ktorá vedie k hotelu, kde sme ubytovaní počas našich zájazdov južnou Čínou. Prechádzka uličkami mesta dokáže poriadne rozhýbať vaše zmysly! Všade okolo sa ozývajú obchodníci a presviedčajú vás, že práve ich tovar je ten najlepší. Mnohí, predávajúci hlavne potraviny a nápoje, ponúkajú malé vzorky na ochutnávku. Už ani nepamätám, kedy som naposledy toľko toho skúsil a vypil také množstvo kávy. V uliciach sa striedajú vône od pečeného mäsa až po durian – praví lovci zážitkov si tu prídu na svoje.

Kedy sa vybrať na prechádzku do mesta? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Úzke uličky sú čarovné najmä večer. Osvetlené historické domy a kanály vytvárajú magickú atmosféru a výhľad z vyhliadky je najlepší práve za tmy. Večer však mesto navštevujú aj ostatní turisti, a tak je rušnejšie. Naši vyškolení sprievodcovia z BUBO Cestovateľskej Akadémie odporúčajú pre unikátny zážitok prejsť sa mestom ráno, keď sa mestečko len prebúdza, pretože v mnohých uličkách budete pravdepodobne úplne sami. S prvými slnečnými lúčmi sa začínajú otvárať obchody a predajne.

Pre milovníkov histórie a prírody ponúka mesto aj ďalšie zaujímavé miesta. Na Levom kopci, neďaleko starého mesta, sa nachádza chrámový komplex Wenchang. Postavený bol v roku 1723 za vlády cisára Yongzhenga z dynastie Qing, no pôvodne stál inde a na súčasné miesto bol presunutý až v roku 1831. Palác bol v následných obdobiach viackrát poškodený, a preto prešiel rekonštrukciou.

Podľa starej čínskej tradície bola Wenchang bohyňou literatúry, kultúry a úradníctva. Každoročne sa tu tretí deň druhého lunárneho mesiaca konal sviatok, na ktorom sa stretávala miestna kultúrna elita a spoločne sa modlila za rozkvet kultúry a objavenie literárnych, kultúrnych či úradníckych talentov. Chrám využívali budhisti, taoisti aj konfuciáni. Celý komplex zaberá približne 2000 m² a ponúka krásne, alternatívne výhľady na staré mesto. Cesta k nemu vedie do kopca, preto sa treba pripraviť na miernu fyzickú námahu.

Na juh od kopca sa nachádza rezidencia Mu, sídlo rovnomenného klanu, ktorý mestu vládol počas dynastií Yuan, Ming a Qing. Celý areál je postavený v cisárskom štýle, a preto sa niekedy nazýva aj „zakázané mesto“ Lijiangu, hoci je omnoho menšie. Klan Mu získal čiastočnú autonómiu od cisárov v Pekingu a prejavoval im rešpekt tým, že si nikdy nestaval vyššie ani väčšie rezidencie než samotní cisári.

Počas dynastie Qing a zemetrasení na začiatku 20. storočia bola rezidencia poškodená a zrekonštruovaná len pred 30 rokmi. Súčasný komplex má rozlohu približne 46 000 m² a obsahuje viac ako 160 miestností. Medzi najvýznamnejšie časti patria: Predná brána, ceremoniálna sieň, priestor venovaný budhistickým božstvám, ubytovacie časti a zadná záhrada. Rezidencia dlho symbolizovala prepojenie cisárskej dynastie Ming s etnickými menšinami žijúcimi v Yunnane.

Na druhý deň, po prehliadke starého mesta Lijiang, nás čaká asi 1,5 hodinová cesta k prírodnej pamiatke zapísanej do UNESCO. Vychádzame na sever od Lijiangu a obchádzame horu Jadeitového draka zo západnej strany. Cestou sa zastavíme na odpočívadle, ktoré stojí na zaujímavom mieste. Prechádzame totižto do autonómnej oblasti Shangri-la. V čom je však táto oblasť autonómna? 

Pri výskyte menšín v určitých provinciách udeľuje čínska vláda týmto oblastiam titul „špeciálna autonómna provincia“. Dnes ich je päť: Guangxi, Ningxia, Vnútorné Mongolsko, Tibet a Xinjiang. Yunnan medzi ne nepatrí, niektoré jeho okresov však áno. Jedným z nich je Diqing, ktorého súčasťou je aj okrsok Shangri-la. Tu žije až tretina Tibeťanov a oblasť riadi predstaviteľ tibetského etnika, pričom na jeho kroky dohliada zástupca čínskej komunistickej vlády, aby boli v súlade so záujmami Pekingu.

Na odpočívadle nás víta súsošie jakov, zvierat typických pre vysoko položené oblasti. Zároveň si všímame, že všetky nápisy sú dvojjazyčné – okrem čínštiny sú aj v tibetčine. Náš cieľ je už len asi polhodinu cesty a je ním rieka Jinsha, ktorú sme práve cez most prekročili.  

Po vstupe do areálu môžeme na pamätnom kameni vidieť, že ide o pamiatku AAAA. Neďaleko od tohto miesta prechádzame popod dva vysoké mosty, ktoré vedú do mesta Shangri-la – asi dve hodiny autom alebo hodinu vlakom. Jeden most slúži autám, druhý železnici. Čoskoro zastavíme na veľkom parkovisku pri samotnej rokline, jednom z najužších miest, kadiaľ preteká rieka Yangtze. Jinsha je názov pre horný tok najdlhšej čínskej rieky, takže ide o tú istú rieku.  

K rieke sa schádza asi 300 schodmi. Nachádza sa tu socha veľkého tigra, ktorý údajne preskákal cez rieku v jej najužšej časti, cez kamene, ktoré sa nachádzajú v strede toku. Tento bod rieky označuje miesto, kde rieka vychádza z tibetskej náhornej plošiny a smeruje do centrálnej Číny. Kvôli tomu, že je tu rieka široká iba 26 metrov, je tu prúd veľmi silný a vytvára rozbúrenú vodu. Tá je v lete najsilnejšia, no toto miesto som navštívil aj v zimných mesiacoch a prúd tu bol stále neskutočne silný.

Po prehliadke tohto miesta sa treba vydať naspäť hore na parkovisko, rovnakým počtom schodov. Cesta sa dá uľahčiť moderným eskalátorom, ktorý tu bol vybudovaný a za malý poplatok sa s ním dá prepraviť obojsmerne. Toto miesto autenticky zobrazuje silu najsilnejšej rieky pod úpätím hory Jadeitového draka.  

Lijiang a jeho okolie sú často označované ako najkrajšie miesta Číny a my ho už desťročia navštevujeme na nášom zájazde Najkrajšia Čína – komfortné dobrodružstvo. Po navštívení tohto regiónu dáte daným hodnoteniam za pravdu. Historické centrum Lijiangu pripomína Benátky, no s prímesou atmosféry Ďalekého východu. V uliciach môžete vidieť aj cítiť historickú ale aj súčasnú prítomnosť rôznych etník, ktoré v regióne žijú. Nádherné prírodné pamiatky sú potom čerešničkou na torte celého programu, ktorý absolvujeme v tejto odľahlej a málo navštevovanej časti Číny.