Nechodím na stretnutia. Odmietam Rotary cluby, golfové aj koňakové kluby. Možno je to chyba, ale takéto akcie považujem za zabitý čas. Radšej cestujem, a keď mám trošku voľna, športujem. Sedem dní v týždni pracujem a vôbec mi to nevadí.
No Luís Gaspar, môj portugalský priateľ, ktorý patrí medzi svetovú špičku medzi cestovateľmi, ma presvedčil. „Ľuboš, neprídeš na víno a sardinky? Organizujem stretnutie najscestovanejších ľudí sveta, u mňa doma v Azeitão." Na stretnutie sa za mesiac prihlásilo 103 ľudí, ktorí prešli všetky krajiny sveta.
Povedal som áno.
6. júna 2026 sa pri Lisabone uskutočnilo historicky najväčšie stretnutie cestovateľov, ktorí navštívili všetkých 193 členských štátov OSN. Podujatie zorganizovala platforma Most Travelled People (MTP), ktorá sleduje a overuje cestovateľské míľniky jednotlivcov naprieč krajinami, regiónmi a unikátnymi lokalitami po celom svete. Na zhromaždení, ktoré samo osebe predstavuje svetový rekord, sa zišli dobrodruhovia, diplomati, fotografi a podnikatelia z 38 krajín. Jediným zástupcom zo Slovenska, Česka, Maďarska a Rakúska bol Ľuboš Fellner.
Chaos po prílete #
Inak, viete, koľko ľudí vyšlo na Everest? 7200. Koľko ich bolo vo vesmíre? Od letu Jurija Gagarina v roku 1961 približne 650 vesmírnych turistov. A koľko ľudí prešlo všetky krajiny sveta? 460. Ale ešte nikdy sa taká veľká časť tejto exkluzívnej skupiny ľudí nezišla na jednom mieste.
Whatsappové skupiny, vytvorené pre tento event, pípali každú chvíľu. Ľudia si tam kládli hlúpe otázky o tučniakoch a o veciach, ktoré s Portugalskom nemajú nič spoločné. Evidentne nemajú čo robiť, pomyslel som si. Chvíľu som ľutoval, že som Luísovi povedal áno.
Prestal som sa zapájať, no do Lisabonu som odletel.
Letím s našimi klientmi, lebo aj dnes máme zájazd do Portugalska. Cestuje s nami aj Miloš, ktorý bol so mnou na Sokotre, Andamanských ostrovoch, v Paraguaji aj na Lakadivách. No na checkine v hoteli zistí, že v lietadle stratil občiansky preukaz. Volám slovenskému konzulovi v Lisabone, s Braňom sa poznáme sto rokov, no pomôcť mi nevie: „Vieme vystaviť iba doklad na návrat domov. Keďže pán Miloš pokračuje so zájazdom na Madeiru a Azory, to nejde." Ideme na políciu, na letisko, na straty a nálezy. Nič.
„Miloš, máš doma pas?" napadne mi. „Vie ho niekto priniesť do nášho base campu na Dunajskú ulicu v Bratislave?" Vie. Keďže do Portugalska lietame najviac zo všetkých slovenských kancelárií, na druhý deň letí naša ďalšia skupinka. Štyria klienti pas Milošovi donesú a všetko je zachránené. Môže pokračovať, stratený občiansky preukaz si vybaví doma. Tým, že máme toľko ciest, sa nám problematické situácie stávajú doslova denne a denne ich aj riešime. Naším heslom je: dobrého námorníka spoznáš v zlom počasí.
Cataplana v Lisabone #
Večeriam s našimi klientmi a sprievodcom Jarom Kondáčom. Všetkým odporúčam čítať jeho historické blogy, ktoré si teraz viete vypočuť aj ako audio. Vysvetľujem klientom, že aj keď do Indie tento rok letím po päťdesiatykrát, jeho texty mi dali veľmi veľa. Sme v najstaršej reštaurácii Lisabonu, kde sedával pri dubovom stole básnik Fernando Pessoa. Namiesto cukru čerešňová ginja, potom Time Out Market v Baixi. Odporúčam ju, hoci ide o turistickú záležitosť. Ja si dávam cataplanu, akýsi guláš z rýb a morských plodov so strašným množstvom cibule, a k tomu minerálne vínko Beira Reserva.
Ráno sa budím o piatej. Mám čas, chcem si aktualizovať cestovateľský profil na stránke Most Travelled People. Práve v ten deň spustili nový web, ale nefunguje. Neskôr sa dozviem, že ho Charlie, programátor z USA, finišoval celú noc. Radšej cestujem ako klikám na profily a trochu to zanedbávam. Neprekáža mi to. Nechcem, aby ma prevalcovalo klikanie. Aj po 40 rokoch chcem mať z cestovania radosť.
Dom v Azeitão #
Na stretnutie tohto klubu idem po prvý raz, nikoho osobne nepoznám. Organizácia je totálny juhoeurópsky chaos, bezradne sa obzerám, kým nezbadám tričko MTP. Namiesto čakania na auto idem vlakom s Andreem, Brazílčanom zo São Paula so 144 krajinami na konte. Cez most nad riekou Tejo vidím Pomník objaviteľov, Belémsku vežu, kláštor Hieronymitov. Po príchode do cieľa nás nečakajú žiadne autá. Nakoniec nás odváža osobne Luís, vo svojom Lamborghini Urus.
A potom ten dom! Hneď si všimnem strom s fialovými kvetmi a stenu, po ktorej steká voda. Vychádzam po nádherných veľkorysých schodoch a obdivujem toto prekrásne sídlo položené vo viniciach. Biele víno si Luís vyrába sám, červené prenajíma reštaurácii Bacalhau. Dom je plný moderného street artu a vecí z ciest. Pri vstupe pohrebná posteľ gbágb etnika Senufo. Presne viem, odkiaľ to je. Hneď za ňou červený koberec. „To je Teke," hovorím Luísovi. Poznám ten vínovočervený vzor s opakujúcimi sa kmeňovými motívmi gol. Aj ja ho mám doma, ide o vrchol turkménskeho kobercového umenia. Rovnaký vzor nájdete na vlajke Turkménska.
V záhrade dominuje karmínová socha červenej gorily od parížskeho umelca Richarda Orlinskeho. Bol som kvôli tejto soche v Paríži dvakrát a dostal som ju ako dar na päťdesiatku. Je to rovnaká gorila, rovnaká farba, len o dosť menšia. Klub Most Travelled People, ktorý toto stretnutie organizuje, ju má vo svojom logu. To je náhoda! Najviac ma však dostali obrovitánske baobaby. Naozaj som v Portugalsku? „Tie prvé mi vyhynuli, musel som doviezť ďalšie, mali 60 ton," vysvetľuje mi Luís s pokojom.
Medzi cestovateľskými celebritami #
Je tu veľa Portugalčanov a Španielov, veľa Ázijčanov, najviac cestovateľov z USA. Ekonomická sila zrejme priamo súvisí so scestovanosťou. Tam stojí Lucy Hsu, ktorej osemročná dcéra má precestovaných 80 krajín. O kus ďalej Tommy Shuai Shao z Čchung-čchin-ku, ktorého som stretol v Náhornom Karabachu a teraz tu. Spoznávam aj indonézsky pár žijúci v Singapure, silnú skupinu Filipíncov. Stretnem Bielorusa a Ukrajinku, obaja sú extrémne scestovaní a žijú v USA. Nemec Michael Runkel zas fotografuje po celom svete.
Luís mi rozpráva o expedičnej lodi Hondius, ktorú začiatkom roka „preslávil“ hantavírus. Na tej istej trase sme sa plavili aj my. BBC aj The Guardian chceli z toho spraviť druhý covid, no v Ugande a Demokratickej republike Kongo medzitým vypukla ebola a na loď sa zabudlo.
Mnoho ľudí, ktorých tu v Azeitão stretávam, má cestovanie ako hlavnú náplň života. Nič iné nerobia. Natáčam, chcem toto stretnutie zachytiť, urobiť z neho malý dokument. Veď som tu jediný zo Slovenska, Čiech, Maďarska aj Rakúska, zastupujem celú bývalú monarchiu. Čaká nás krásny obed pri dlhočiznom stole, sardinky zo Setúbalu, víno z vinice vzdialenej tridsať metrov od stola. A ustrice. Jedol som ich na tuctoch miest, od Arcachonu po Belfast či Hirošimu, no tieto boli najlepšie. Záver patrí spoločnej fotografii s bannerom. 103 cestovateľov, ktorí prešli všetkých 193 krajín sveta.
Koľko krajín vlastne existuje? #
To závisí od toho, koho sa pýtate.
Rád vás zoberiem objavovať neznámy svet #
Ľuboš Fellner hovorí, že neberie cestovanie ako súťažnú disciplínu. Čo ho teda neustále ženie ďalej?
Keď sa pozrieš na ľudí, s ktorými si sa v Azeitão stretol, kto ti bol blízky štýlom cestovania?
Nikdy som cestovanie nevnímal ako súťaž. Išlo mi o spoznanie sveta a o to, že vo svete je nahromadené obrovské know-how. My, západná civilizácia, sa už pár storočí tvárime, že sme svetu ukradli poznanie a iba my máme pravdu. Svet je však oveľa rôznorodejší. Moje vzory boli iné: Magellan, Kolumbus, Shackleton, Ibn Battúta, Amundsen. Zikmund a Hanzelka. To boli hrdinovia z detstva.
Keď hovorím o výsledkoch. Podľa TCC, MTP aj Nomad Mania som najscestovanejší Slovák aj Čech. Bol som zrejme prvý, kto prešiel všetky krajiny sveta a navštívil severný aj južný pól. Ale to bolo dávno. Už mnoho rokov spoznávam svet ešte do väčšej hĺbky. Diplom z Most Travelled People som prevzal s pokorou. Veľká vďaka patrí rodine, manželke Miške, trom deťom, klientom BUBO aj ľuďom z BUBO. Bez nich by som sa na mnohých cestách zasekol a zabalil to. Deväťdesiat percent svojich ciest som realizoval práve s klientmi. Aj na severnom, aj na južnom póle som bol s klientmi. Na severný aj na južný pól so mnou vstúpila prvá Slovenka. Baví ma spoznávať svet v spoločnosti zvedavých ľudí.
Môžeš povedať, že zbieraš ovocie zo štyridsiatich rokov intenzívneho cestovania?
Áno. Začali sme cestovať oveľa skôr, ako sa to stalo celosvetovým trendom. V Petre sme boli v roku 1995 doslova sami. Koncom januára 1999 na Machu Picchu tiež. Vtedy sa ma ľudia pýtali: „A čo tam ťahá?" Teraz tam chce byť celý svet. Je to rada pre každého, kto chce čokoľvek dosiahnuť. Buď konzistentný a dlhodobo sa venuj jednej činnosti. Dnes cestujem na miesta, kam svet príde o rok, dva, desať rokov. Som vďačný osudu aj vlastnej zanietenosti, že mi umožnil byť toľko rokov popredu a spoznávať kúty sveta skôr, ako ich objaví instagram.
Ktorý objaviteľ z histórie je ti najväčšou inšpiráciou?
Ernest Shackleton. Bol blázon s ohromnou aurou a som rád, že som mal možnosť stáť pri jeho hrobe na ostrove Južná Georgia. Vtedy som rozohnal tulene a vylial som na hrob pohár whisky. On stelesňuje moje životné heslo: esse quam videri – skutočne byť, a nielen sa tváriť. Celý život tvrdo pracujem a snažím sa byť v tom, čo robím, najlepší. Na mnohých výpravách sú ťažké chvíle. Ľudia panikária, nevládzu, boja sa. Takéto cesty viedol aj Shackleton a vždy mu záležalo na každom jednom členovi posádky. Od mlada stojím na čele týchto ciest a myslím si, že líderstvo sa dá naučiť. To je pre mnohých dobrá správa.
Precestoval si celý svet. Ktorá výzva bola najnáročnejšia?
Môj otec bol profesor, extrémne vzdelaný človek, sú po ňom pomenované vedecké vety. Jeho múdrosť ma veľmi ovplyvnila a dal som na jeho názor. Keď mi niekedy pred cestou povedal „Ľuboš, nepreháňaš to trošku?", vedel som, že som na hrane. Vážim si náš prechod púšťou Kalahari ešte v minulom storočí, keď neexistoval rozumný internet ani mobilné telefóny. Nezabudnuteľný bol aj prechod z Jemenu do Ománu v roku 2007, prechod Sudánom v 2008 aj Čadom v 2010. Na Pitcairnových ostrovoch sme dostali od guvernéra diplom ako prví Slováci, ktorí na ostrove bývali. Zaujímavý bol aj výstup na najvyšší vrch Severnej Kórey. Museli sme si tam prenajať súkromné lietadlo. Ani jednu z týchto ciest v daných podmienkach odvtedy nikto nezopakoval. A ja som nesmierne vďačný za to, že sa na každej z týchto ciest zišla partia ľudí, ktorí milujú objavovať našu planétu, a ja som im toto objavovanie vedel uľahčiť.
Napokon aj o mojej životnej ceste rozhodla láska k cestovaniu. Začal som v roku 1995 cestou do Sýrie, o rok neskôr ma očarili Barma a Kašmír. Tie cesty boli také silné, že som sa rozhodol odísť z kardiochirurgie a srdce vložiť do cestovania na sto percent. „Veď ste tu mohol byť čoskoro primárom," hovorili mi. No oni nevideli to, čo ja – krásu nepoznaného sveta. Zamiloval som sa a musel som ísť.
Zostáva ešte nejaký nesplnený sen?
Tokelau. Dvakrát som sa sem nedostal, zatiaľ mi nedali povolenie. Ale viem, že trpezlivosť, zanietenosť a cieľavedomosť mi napokon otvorí cestu aj tam. Z minulosti by som vedel menovať množstvo podobných príkladov. Ostrov Nauru kedysi vôbec nedával víza a cestovatelia sem len doleteli, ostali na letisku a krajinu si odčiarkli. My sme sem vstúpili na našej nádhernej ceste a spoznali sme ho na maximum. Vyšli sme na najvyšší vrch, trikrát sme oboplávali Nauru a ja som ho celý obehol, má dokola asi 21 kilometrov. A už mám naplánované aj ďalšie cesty, o ktorých nehovorím. V minulosti sa mi neraz stalo, že po zverejnení mojich plánov ma iní skopírovali. Preto si niektoré plány chránim iba pre úzky okruh ľudí.
Ak chcete prejsť neznámy svet so mnou, prihláste sa. Ja vás rád zoberiem. Cestovanie stále považujem za to najkrajšie, čo môže homo sapiens robiť. Je to postgraduálne štúdium života. A my sme šťastná generácia, že máme k tomuto štúdiu prístup, o akom naši predkovia nemohli ani len snívať.