Najscestovanejší architekt: V Afrike ma zatkli za fotografovanie lodí, v púšti som spal sám

Luís Filipe Gaspar sa narodil v Lisabone v roku 1958. Už ako malý objavil svoju vášeň pre cestovanie, keď dovolenkoval so svojimi rodičmi. Vo veku 16 rokov Luís sa vydal na svoj prvý Interrail trip s kamarátom a uvedomil si, že cestovanie je viac ako vášeň – je to spôsob života.

Odvtedy neprestal žiť. Ešte štyrikrát prebrázdil starý kontinent vlakom a keď mal pocit, že už dobre pozná Európu, vydal sa na iné kontinenty. Už vtedy mal pocit, že je príliš neskoro na to, aby spoznal celý svet.

Pomedzi to, ako cestoval sa Luís Filipe stal architektom. Aj vďaka tomu sa prejavila jeho vášeň k objavovaniu pamiatok na zozname UNESCO, ktoré stále vyhľadáva. Portugalský cestovateľ brázdil zemeguľu, prekračoval hranice a jeho cesty sa veľakrát prelínali s inými skupinami cestovateľov – TCC (Travelers Century Club), MTP (Most Traveled People) a Nomadmania – vrátane Ľuboša Fellnera.

V roku 2019 Luís skompletizoval cestou do Nigérie 193 navštívených krajín OSN. Tým to však preňho neskončilo. „Nenapraviteľný cestovateľ“ označuje sám seba za „občana sveta”. Momentálne žije v Lisabone, avšak žil aj v piatich ďalších krajinách. Pravidelne sa zúčastňuje mnohých konferencií a workshopov, kde sa delí o svoje skúsenosti z cestovania po svete.

Spolupracoval aj s viacerými komunikačnými agentúrami a médiami, svoje príbehy rozprával prostredníctvom cestovateľských kroník a rozhovorov. Ľuboš Fellner ho má rád a hovorí o ňom, že „je to veľmi vtipný a kultivovaný chlapík."

Okrem cestovania je ďalšou Luísovou vášňou fotografia, prostredníctvom ktorej zdieľa to, čo vidí a cíti na každom mieste, kam ide. Nájsť ich môžete na online platformách (Flickr a Instagram) a webovej stránke luisfilipegaspar.com.

Hoci je dnes takmer na dôchodku, Luís Filipe Gaspar zvláda cestovať šesť mesiacov v roku. Naďalej tvrdí, že necestuje preto, aby unikol pred životom, ale preto, aby mu život neušiel!

Okrem Portugalska som žil a pracoval v piatich ďalších krajinách. Konkrétne to bolo v Egypte, Tunisku, Taliansku, Mozambiku a Brazílii. Považujem sa za svetobežníka. Hovorím po portugalsky, anglicky, francúzsky, taliansky a španielsky. Za dôležité považujem spomenúť aj to, že jazyk pre mňa nie je prekážkou na cestách.

Ako príklad môžem uviesť situáciu, ktorá sa stala v Iráne, keď sa ma pri východe z letiska opýtali, či chcem šoféra, ktorý vie po anglicky alebo po perzsky. Rozhodol som sa pre perzštinu a cestu sme zvládli vynikajúco. Neustále sme viedli rozhovory bez sebamenších problémov, hoci nikto z nás neovládal jazyk toho druhého.

Áno, zoznam navštívených krajín som uzavrel v roku 2019 cestou do Nigérie. V tej chvíli som cítil, že som dokončil prvý krok v mojom veľkom sne. Bolo to, ako keby som konečne prečítal všetky strany knihy, ktorú som čítal. Sprvu som naozaj cítil to, že musím prejsť všetky krajiny, aby som mal odškrtaný zoznam. Následne som nadobudol pocit, že nastal čas spoznať ich skutočne - bez zhonu.

Mojím cieľom je teraz spoznať všetky územia tzv. UN+ a v ideálnom prípade všetky regióny sveta. A popri tom všetkom pokračovať v hľadaní lokalít svetového dedičstva UNESCO, čo bolo vždy mojím vodiacim kompasom.

Ísť do nehostinných miest je pre mňa tiež náročné, rovnako ako spoznávať územia, ktoré ešte nie sú veľmi otvorené turizmu. Ako príklad môžem uviesť ostrov Jolo na Filipínach, ostrov Annobón v Rovníkovej Guinei, kam som sa vybral na výlet organizovaný najscestovanejšími ľuďmi.

Keď začínate takéto cesty, myslím, že najjednoduchšie je cestovať do krajín, ktoré sú najbližšie a najviac podobné vášmu rodisku. Začal som tým, že som dobre spoznal Portugalsko a tiež Európu. Až neskôr som sa pustil do sveta.

Takže pre začiatočníkov odporúčam rovnaký postup a môžem spomenúť viaceré pamiatky UNESCO. Žil som v Taliansku a povinnou zastávkou je tu Šikmá veža v Pise a rovnako tak Vatikán, ale aj celý Rím.

Navštívil by som tiež ako zelenáč Francúzsko a známy Notre-Dame v Paríži, o ktorom písal Victor Hugo, ale aj starobylé bývalé opátstvo Saint-Remi a palác Tau, teda najkrajšie pamiatky v Remeši vo Francúzsku.

Dobrým tipom je aj nultý poludník Greenwich v Spojenom kráľovstve či Akropola v Aténach v Grécku. Nemôžem tiež opomenúť krásne a bezpečné Portugalsko – kultúrnu pamiatku Sintra blízko Lisabonu a tiež kláštor Batalha v Portugalsku, Gaudího diela v Barcelone v Španielsku; švajčiarske Alpy a Jungfrau-Aletsch. Keď už trochu pokročíte, odporúčam aj Veľký čínsky múr v Pekingu. Vzdialenejší, ale tiež ľahko prístupný.

Pre tých skúsenejších je zoznam veľmi rozsiahly, ale môžem zdôrazniť túto desiatku.

1. 1. Veľká koralová bariéra v Austrálii – najväčšia svojho druhu a skutočný prírodný klenot ako raj pre milovníkov šnorchlovania na druhom konci sveta.
   2. Ruiny starovekého mesta Aksum v Etiópii, inak bezpečnej a pestrej africkej krajiny s najväčším množstvom pôvodných exotických kmeňov.
   3. Národný park Komodo v Indonézii, kde sa dokážete postaviť zoči voči varanom, najväčším jašterom sveta a je to unikátny zážitok.
   4. Ahwar v juhovýchodnom Iraku – unikátne útočisko biodiverzity a okolité mestá starodávnej Mezopotámie, ktorú označujeme za kolísku civilizácie.
   5. Fénixove ostrovy v Kiribati, kde nájdete úplne inú skupinu atolov a koralových útesov ako vo vyššie spomenutej východnej Austrálii.
   6. Orchonské údolie v Mongolsku je kapitolou samou o sebe. Nekonečné pastviny na oboch stranách rieky, zelené kopce striedajúce sa s piesočnými dunami, pôvodné obydlia tamojších obyvateľov a archeologické pozostatky zo 6. storočia, niečo neuveriteľné.
   7. Africký Mozambik je pre pokročilejších zvedavcov a ja odporúčam navštíviť rovnomenný ostrov s portugalskou koloniálnou architektúrou, pevnosťou zo 16. storočia a palácom zo 17. storočia v obkľúčení pekných pláží bez turistov.
   8. Národný park Lenskije stolby v Rusku. Skalné stĺpy dosahujúce výšku až 100 metrov sa tiahnu popri vysokých zelených stromoch až do neba. Nachádzajú sa na kraji rieky Lena v sibírskom štáte Jakutsko a keď sú pokryté snehom, vyzerajú ako veľký múr z Game of Thrones.
   9. Odporúčam navštíviť aj archeologické ruiny Moenjodaro v Pakistane neďaleko mesta Larkana.
   10. A uzavrel by som to historickým centrom mesta Agadez v strede Nigeru, čo je veľmi ťažko prístupné miesto, no tu sa križovali historické obchodné cesty Saharou. Dominantná mešita mesta datuje svoj vznik ešte do 16. storočia. 

Keď sme sa s Ľubošom naposledy stretli v pamiatke UNESCO na Kapverdách (Cidade Velha), ukázoval mi svoj blog Príhody z Afriky a tam má peknú úvodnú fotografiu z Agadezu, ale má tam aj Rovníkovú Guineu či spomínaný Mozambik a tak sa aj Vy Slováci môžete inšpirovať.

Sú miesta, ktoré podľa mňa môžu navštíviť iba skúsení cestovatelia. Konkrétne pre dôvody, ako sú problémy s vízami, bezpečnosť, politická nestabilita alebo geografická izolácia od zvyšku sveta.

Spomenúť môžem ako prvé cestu na Južný pól. Antarktída je náročná sama o sebe a dostať sa do jej stredu, to chce aj odolnosť voči drsným prírodným podmienkam, aj veľa skúseností.

Rovnako tak ostrovy Tristan da Cunha a Ascension, kam sa dokážete len zopár ráz za rok doplaviť a vylodiť, aby ste ich skutočne spoznali.

Možno vás to prekvapí, ale náročná je aj Madeira – konkrétne ostrovy Selvagens, ktoré patria pod jej správu. Ležia medzi Madeirou a Kanárskymi ostrovmi na pol ceste a ide o najjužnejší bod Portugalska. Nesmierne izolované miesto.

Ťažké je dostať sa na Niue, čo je ostrov v Oceánii. Patrí mu titul jedného z najväčších koralových ostrovov vôbec a má príznačnú prezývku Skala. Ide o nezávislý štát, hoci patrí do ríše Nového Zélandu.

Celkovo pokračujem najmä ostrovmi a musím spomenúť karibský Montserrat, kde sa nachádza aktívna sopka, a tak to tu môže byť nebezpečné.

Priam nemožné je dostať sa na ostrov Kanton patriaci Kiribati. Leží uprostred Tichého oceánu, niekde medzi Havajom a Novým Zélandom a pristávajú tu najmä armádne lietadlá, ktoré na polceste potrebujú dotankovať a vždy je to risk.

No rovnako je to napríklad s ostrovom Rockall – v Atlantiku iba niekoľko stoviek kilometrov západne od Škótska. Je to prakticky jedna veľká skala, no nárokujú si ju Spojené kráľovstvo, Írsko, Dánsko aj Island. Veria totiž, že v šelfe tohto ostrova sa nachádzajú obrovské zásoby ropy a zemného plynu.

Zrejme najťažšie prístupné hlavné mesto sveta je somálske Mogadišo. Išlo o jedno z posledných hlavných miest, ktoré som navštívil.

Rovnako tak región Asosa na úplnom východe Etiópie pri hraniciach so Sudánom. Slovo turista tu zrejme nikdy nikto nepočul.

To, čoho sme svedkami v Brazílii, sa veľmi nelíši od toho, čo zažívame vo zvyšku sveta. Podľa mňa trpíme jasným nedostatkom vodcovstva. Neexistujú žiadni skutoční lídri, a tak ľuďom nezostávajú žiadne dobré možnosti.

V prípade Brazílie museli ľudia hlasovať medzi dvoma zlými kandidátmi, a to je znepokojujúce, najmä v krajine s toľkými už existujúcimi problémami. Nevidím v blízkej budúcnosti veľké zmeny k lepšiemu. Ale, priznám sa, že by som chcel, aby bolo viac ľudí, ktorí chcú naozaj vykročiť. A nie takých, ktorí chcú plniť úlohu „politickej korektnosti“.

Žurnalistika často končí, žiaľ, aj podmieňovaním, čo napokon znamená, že sa pravda vytráca. Veľakrát sa stane, že sa dostane von len jedna verzia faktov. To vedie k názorovým prúdom a myšlienkam, ktoré úplne nezodpovedajú pravde a realite.

Medzi najťažšie môžem zaradiť archeologické pozostatky Bamiyan Valley v Afganistane, Timbuktu v Mali, Leptis Magna v Líbyi (poznámka redakcie: Ľuboš Fellner zaradil medzi najkrajšie antické pamiatky), Himan v Saudskej Arábii, Timgad v Alžírsku, tebou spomenutý Gough Island a Inaccessible Island v južnom Atlantiku, budhistické ruiny Sómapura Mahávihára v Paharpure (Bangladéš), jezuitské mesto San José de Chiquitos v Bolívii a Wadi Al-Hitan, Údolie veľrýb v Egypte.

Slovensko považujem za mimoriadne bezpečnú a priateľskú krajinu s veľmi milými ľuďmi a dobrými cestovateľskými trasami. Ide o lokalitu, kde sa dá vycestovať ľahko a dokonca aj lacno.

Veľmi sa mi páčila návšteva krajiny a môžem vyzdvihnúť niektoré miesta, ktoré na mňa obzvlášť zapôsobili, a to karpatské drevené kostolíky, obec Vlkolínec, mesto Bardejov, Slovenský kras a Banská Štiavnica – mesto, ktoré je naozajstným klenotom. No veľkomestá ako Bratislava, Košice alebo Prešov sú tiež veľmi zaujímavé a majú bohaté dedičstvo.

Nachádza sa tu množstvo prírodných parkov, čo z krajiny robí jednu z tých, kde sa každý cestovateľ cíti dobre a pohodlne. Takže každému odporúčam navštíviť a spoznať Slovensko čo najlepšie.

Nie je pre mňa ľahké vybrať konkrétne krajiny, už aj preto, že sa vyhýbam ich porovnávaniu. Sú prirodzene veľmi krásne krajiny či miesta, kde by som chcel žiť a krajiny, ktoré ma kultúrne očarili.

Napriek tomu, ak by som mal vymenovať päť, povedal by som v prvom rade Portugalsko. Je to moja domovina, veľmi pokojná a s bohatým historickým dedičstvom. Má veľmi pohostinných ľudí a skvelú gastronómiu. Myslím si, že je dôležité spomenúť, že predtým, ako som vycestoval po svete, som sa uistil, že poznám svoju krajinu z jedného konca na druhý, a to bolo pre mňa veľmi dôležité.

Potom, keďže som architekt a veľký architektonický nadšenec, som si vybral Taliansko (kde som aj žil), ktoré je v tomto smere veľmi bohaté, má viac ako 50 pamiatok svetového dedičstva UNESCO.

Vyzdvihol by som aj Spojené štáty - krajinu, ktorú mám veľmi rád a kde všetky štáty dobre poznám. Krajina samotná je takmer akoby jedným kontinentom. Tá rozmanitosť krajiny, pamiatok, miest, ľudí a kultúr... Niečo, čo inde len ťažko nájdete.

Ešte musím na americkom kontinente dať do popredia Argentínu, v ktorej sa nachádza jeden z regiónov, ktorý ma fascinuje najviac na celom svete - Patagónia, ktorú som navštívil niekoľkokrát a kam sa nikdy neprestanem vracať a nikdy ma nebude nudiť.

Potom vyzdvihnem aj Indiu - krajinu, kde som strávil niekoľko týždňov a ktorá mi dala veľa. Často hovorím, že India je po návšteve Európy skvelým východiskovým bodom na cestu do sveta. Je tu toľko čo objavovať a má takú bohatú kultúru, že každý návštevník môže nájsť niečo iné, čoho sa dotkne.

Portugalsko je veľmi krásna krajina, od severu po juh, a aj jeho ostrovy stoja za návštevu. Nádherné pláže a rozsiahle historické dedičstvo prinášajú do mojej vlasti každý rok tisíce turistov.

Lisabon, hlavné mesto, je kozmopolitné mesto plné známok minulosti tohto národa objaviteľov a moreplavcov, ako sú Belémska veža, kláštor Jerónimos a Padrão dos Descobrimentos. Mimo mesta navštívte národný palác Mafra, kláštor Batalha, Univerzitu v Coimbre a Kláštor Krista v Tomare. Tieto sú povinné zastávky a sú na zozname UNESCO.

Na severe Portugalska musíte vidieť historické centrum Porta, ktoré je tiež súčasťou svetového dedičstva. Historické centrum mesta Guimarães, svätyňu Bom Jesus v Brage a údolie Côa s jaskynnými maľbami. Južne od Lisabonu vyzdvihujem historické centrum Évory a opevnenie Elvas, ako aj nádherné pláže Algarve, ktoré navštevujú tisíce turistov z celého sveta.

Na súostroví Madeira a Azory sú tiež početné zaujímavé miesta, najmä dve na zozname UNESCO – les Laurissilva na Madeire a centrálna oblasť Angra do Heroísmo na ostrove Terceira, jednom z deviatich ostrovov Azorských ostrovov.

Som gurmán, aj keď neriskujem skúšanie vecí, ktoré sú takpovediac príliš exotické, najmä keď cestujem sám. Môžem spomenúť niekoľko jedál, ktoré mám obzvlášť rád, ako je pekingská kačica, ktorú som jedol priamo v Číne.

Ceviche v Peru, slávne cestoviny v Taliansku, steaky a celkovo mäso v Argentíne a Uruguaji, plov v strednej Ázii, šunku v Španielsku a Foie Gras na Madagaskare.

Nie. Musím priznať, že aj keď som sa dostal do niekoľkých nepríjemných situácií, vždy som dokázal zostať pokojný a optimistický a nikdy som sa necítil ohrozene.

Spomeniem, že som bol obeťou policajnej razie pri polnočných mrazoch v Kyjeve, zatkli ma v štáte Guinea (Conakry) za fotografovanie lodí, zostal som spať sám uprostred púšte na ceste do Djenné v Mali, ale vždy som čelil situáciám s pokojom v duši a vždy všetko dobre dopadlo.

Musím však spomenúť, že zbytočne neriskujem. Na svoje cesty idem vždy veľmi dobre pripravený a dávam si pozor. Ak si myslím, že je to miesto nebezpečné, napríklad v noci neopúšťam hotel. Som dobrodružná, no zároveň opatrná povaha.

Tento výlet som mal naplánovaný už dosť dlho a zakúpil som si ho na splátky ešte pred covidom. Pandémia to nakoniec oddialila, ale nakoniec po piatich rokoch sa nám podarilo vydať sa na toto dobrodružstvo. Cestu som vnímal mimoriadne pozitívne, veď som vďaka nej mohol spoznať štyri nehostinné územia zemegule - Južnú Georgiu, Tristan da Cunha, Svätú Helenu a Ascension Island.

Ľuboš Fellner je veľký cestovateľ a súčasť exkluzívnej neveľkej skupiny asi 320 ľudí, ktorí navštívili všetky krajiny sveta. Bol prvým Slovákom, ktorému sa tento kúsok podaril. Ľuboš Fellner je priateľský a veľmi ukecaný a zoznámil ma s katalógom BUBO. Ako architekt a fotograf som ním bol ohromený, takže by bolo potešením mať ho aj v rukách ako reklamu prestížnej cestovnej kancelárie.

Áno, samozrejme. Pre tých, ktorí sa boja cestovať sami, alebo aj pre menej skúsených s prípravou zájazdu, je cestovanie so sprievodcom (napríklad z BUBO) perfektným riešením alebo obrovskou pridanou hodnotou.

Keď som začínal s dobrodružstvom po svete, mal som už bohaté skúsenosti s cestovaním po európskom kontinente, takže všetky cesty som si už veľmi dobre pripravil. Preto som vždy cestoval viacmenej takpovediac sám. Ako som však povedal, môže to byť zásadné ako pre menej skúsených, tak aj pre skúsenejších v zložitejších situáciách.

Je však ťažké sa bez sprievodcu dostať do krajín, ktoré zažívajú veľkú politickú nestabilitu. V niektorých z nich je prítomnosť sprievodcu dokonca povinná, ako je to v prípade KĽDR, Somálska alebo Jemenu.

Ak máte dobrého sprievodcu dozviete sa viac. S dobrou cestovkou je to ako s architektonickým štúdiom. Dom si viete vybrať z katalógu, no ak chcete čosi výnimočnejšie, je fajn zveriť sa do rúk profesionálov.

Ak môžem dať jednu radu iným, ako som ja, je to táto:

Potom je tu ďalšia - praktickejšia rada, ktorú zvyčajne dávam. Vždy majte svoje cesty dobre pripravené a naplánované. A pre každý prípad majte plány A, B aj C. Nikdy si nekontrolujte batožinu, je to iba strata času. Tiež si nikdy nerezervujte hotel, aby zájazd nebol príliš podmienený jednou lokalitou.

Dôležité je tiež zbytočne neriskovať, rovnako ako neporovnávať ľudí a miesta. Inými slovami, spoznávať ich s otvorenou mysľou.

V skutočnosti je najdôležitejšie ísť do sveta bez predsudkov a predstáv o tom, čo nájdete alebo nenájdete. Nechajte sa prekvapiť každým miestom a pri odchode si odneste kultúrnu, historickú a spoločenskú batožinu.

V skutočnosti mám ešte veľa cestovateľských plánov. Prioritou je ísť na Severný pól, ako aj opätovná návšteva mnohých regiónov, ktoré sú teraz oveľa pokojnejšie a každé miesto si užijem tým pádom ešte viac.

Dospel som k záveru, že keď ukončím návštevu všetkých krajín sveta, začnem naozaj cestovať, keďže už tu nie je ten zhon dobyť svet, ale skôr len túžba nechať sa okúzliť a absorbovať každý detail každého regiónu.

Okrem toho, a keďže "prenasledujem" pamiatky UNESCO, stále existuje dlhý zoznam miest, ktoré treba spoznať. Moja túžba ísť ďalej a spoznávať neutícha!