Rovnoprávnosť žien vo svete

Predstavte si, že ako žena by ste si mohli vybrať troch mužov na noc. Muži, všetko štíhli mladí, silní, by sa vyfintili, navoňali, postavili do radu a vy ako žena by ste prišli a prechádzali sa popred nich. Pokojne, potichu, iba tak, vyberáte si tovar. Vy ste sama, ich je tridsať. Vy si vyberáte, vy ste tá šéfka, ktorá rozhoduje. Je jedno či ten chlap vie malú násobilku, teraz záleží iba ako vyzerá. Chodíte popred nich a muži sa snažia sa zapáčiť. Skáču čo najvyššie, trilkujú, gúľajú očami ... Nakoniec si jedného vyberiete –„poď!“ – na noc. Odídete spolu a vyskúšate ho. No keď to podľa vás nie je ono, keď sa neosvedčí, tak k tej rade zbehnete ešte raz a vyberiete si ďalšieho a potom, ak máte chuť ďalšieho a ďalšieho.

Toto vyzerá ako science fiction ako nereálny film, niečo čo režisér prehnal. Fuj, to je dekadentné. To je už príliš, hovoríte si...

No poviem vám, že ja som také niečo zažil. Nie u nás, nie v Paríži, zažil som to v Afrike.

Všade počúvam, že my sme najliberálnejšie spoločenstvo. Sme popredu a preto riešime aj problémy menšín, preto sa zaujímame o homosexuálov, transvestitov, v USA o práva černochov a všetci o práva žien. Preto majú u nás ženy väčšiu slobodu, ktorá im je inde odopieraná.

Nechcem ostetantívne vystupovať proti všetkým, proti všeobecnej verejnej mienke dnešného Slovenska. No tu vám ukážem zopár príkladov, z ktorých vidno, že až tak popredu nie sme.

Jeden je napríklad festival Guervol v oblasti Sahelu. Tu sa tradične praktizuje dámska volenka, ktorá vyzerá tak, ako píšem v úvode. Zrejme to dobre mieša gény, lebo kočovníci Fulani, takzvaní wodabe, kde sa praktizuje, sú považovaní za najkrajších ľudí Afriky.

Okrem toho – ako my u nás máme kráľovnú krásy, oni majú kráľa krásy. Muž ktorý vyhrá, si môže na rok zobrať akúkoľvek ženu, naozaj akúkoľvek, aj tú vydatú. Telesná krása je tu postavená na piedestál.

Wodabe majú tak ako je to v mnohých tradičných spoločenstvách, dohovorené manželstvá. Tu ide o spojenie majetkov, o svadbu dvoch ľudí z rovnako silných rodín. No okrem dohovorených svadieb takzvaných „svadieb z rozumu“  tu praktizujú aj takzvané „svadby z lásky“, kde ide vyslovene o telesné pôžitky. No najprv si musia ženy muža poriadne vyskúšať či im „sadne“, aby nebrali kocúra vo vreci, a na to slúži festival Guervol.

Tak dievčatá, je toto príliš, alebo by ste to brali? V USA zvyknú hovoriť full satisfaction or money back. A zrejme si to hovoria aj krásne ženy Fulani z kmeňa, ktorý kočuje medzi Saharou a savanou.

Celý rok sa pohybujú na uzučkom páse za svojim dobytkom, ktorý sa zasa hýbe na miesta kde nájde trávu. Keď prichádza leto, idú smerom na juh, kde ešte prší. Väčšinu času trávia so svojou širokou rodinou a so zvyškom kmeňa sa stretávajú iba zopár razy do roka. Guervol je tu na to aby sa všetky rodiny stretli. Raz za rok na pláňach Abalaku „pri tej veľkej akácii doľava.“ To je vám teda iná žúrka. Bol som tu tri dni a niektorých mladíkov som nevidel zažmúriť oko.

Mierim do komunity silných žien, do najznámejšieho matriarchátu Číny. Originálne sa kmeň Mosuo usídlil okolo jazera Lugu. Je to ďaleko od bežných turistických trás Slovákov, na prastarej južnej Hodvábnej ceste nazývanej aj cesta čaju a koní, kedy sa do bochníkov či tehál lisovaný čaj vyvážal hore do Tibetu a späť v bártrovom obchode prichádzali nezlomné koníky, ktoré bojovali v armáde čínskych dynastií.

Purdah, známy na severe Indie medzi hinduistickými a moslimskými komunitami, je v celej Číne neznámym pojmom. Dnes purdah, praktizuje hnutie Taliban, kedy sú ženy od mužov segregované a môže ich vidieť iba veľmi úzka rodina. Je jasné, že burka nie je výmyslom Talibanu, ale bola tu dlho pred vznikom islamu. Prorok Mohammed zakázal zabíjanie novonarodených dievčat, čo bolo v chudobných arabských beduínskych komunitách bežné, ale burku sa mu odstrániť nepodarilo. Závoj „slušne“ zahaľujúci ženu odjakživa používali aj drúzi či židia, a to stáročia pred vznikom islamu.

Mosuo tvoria iba 0,004 % populácie Číny, ale ako jediný matriarchát sú známe. Tieto ženy sú maximálne slobodné, vlastnia všetky majetky, sú to oni, kto rozhodujú o chode komunity. Praktizujú takzvané „chodiace manželstvá“ (zouhun), kde muž príde do príbytku ženy iba v noci a cez deň „nezavadzia“ a vracia sa do domu svojej mamy, či najstaršej sestry. Hovorí sa, že muži chodia večer po dedine a kde sa dá, kde je voľno, tam strávia noc. No nie je to takto a ženy Mosuo hovoria, že tento naratív priniesli na svet muži. „Takto si to vy predstavujete, ale my že ny sme iné,“ dostávam vysvetlenie. Ženy Mosuo sú v prevažnej miere verné a majú deti často s jedným jediným mužom.

Malá komunita asi 50 000 Mosuo sa však rýchlo rozpadá napriek dotáciám a snahe o zvýšenie turistického ruchu. V okolí Lugu je dnes viac turistov než okolo Lugana. Ženy  Mosuo sa sťahujú do miest a ja som ich stretol v meste Lijiang a aj v Dali. O týchto mestách píšem pri našom zájazde Najkrajšia Čína a podľa mňa ide o najkrajšie mestá Ríše stredu. Pre väčšinu neznáme, no o to krajšie. O matriarchátoch napíšem separátny blog, navštívil som zopár týchto komunít. Ide o špecialitu prekračujúcu základnú tému tohoto blogu.

Každopádne čínske ženy stretávam na cestách už 30 rokov. Mal som s nimi desiatky tvrdých obchodných rokovaní, veľmi tvrdých. Mojou partnerkou v Číne bola žena aj dnes po provincií Yunnan, Hainane či Kantone putujem s Číňankami. Za ten čas som ich spoznal. Sú to roky interakcií, riešenia problémov, zdieľanie nádejí a malých víťazstiev. U Číňaniek cítim, že nemali purdah. A na slovenských ženách cítim, že segregácia tu je. Číňanky sú omnoho viac otvorené, sú oveľa viac samy sebou. Mení sa Slovensko? Je v kurze skôr samostatná úspešná žena? Vzdelaná, vtipná športovkyňa, schopná zarobiť si vlastné peniaze? Alebo umelá „zlatokopka“, ktorá aj keď jej to myslí, to urputne nedáva na seba znať?

Dnes je téma „práva žien“ v západnom svete značne aktuálna. Náročná a nemôžem sa tváriť, že sa v nej úplne vyznám. Európa dnes vehementne rieši rovnosť platov žien a v návrhu smernice Európskeho parlamentu z marca 2022 dokonca  % zastúpenie žien v orgánoch súkromných firiem.

Pred pár rokmi vzbudilo značnú pozornosť hnutie Me Too. Krásna a múdra francúzska herečka Catherine Deneuve sa mu vtedy postavila  a dostala späť strašný hejt. Píše presne to čo si myslím ja: „ Nepáči sa mi, že žijeme v dobe, keď každý cíti, že má právo pasovať sa za sudcu, porotu a kata. Žijeme v dobe, keď obyčajné obvinenie na sociálnych sieťach vedie k trestu a niekedy – skutočne veľmi často – k odsúdeniu zo strany médií.“

Presne takto to je. Ja našťastie nie som slávny, ale to, že ma sem-tam niekto pozná, tiež stačí na to, aby som sa stal na sociálnych sieťach terčom – je to proste klikané. „Na veľký terč sa ľahko mieri“ povedal mi raz režisér Peter Ňuňéz.

Veľkú Catherine Deneuve sociálne siete doslova zlynčovali. Za to, že vyjadrila iný názor.

Pani Deneuve ďalej píše: „ Nie som naivná. Viem, že oveľa viac mužov než žien sa takto správa. Nie je však tento hashtag #MeToo otvorenou pozvánkou na ukazovanie a zahanbenie? Ako si môžeme byť istí, že nejde o žiadnu manipuláciu alebo pomstychtivosť? Že si neprávom obvinení nakoniec nevezmú život? Verím, že by sme mali žiť spolu a držať sa ďalej od osočovania  ako „prasa“ alebo „suka“.

To, čo napísala francúzska herečka ukazuje, ako sme kultúrne na oboch brehoch Atlantiku rozdielni. Máme  spáliť v koži viazané kópie diel markíza de Sade? Rozhodneme sa, že Leonardo da Vinci je pedofilný umelec a vymažeme jeho obrazy? Stiahneme Paula Gauguina zo stien galérii? Zničíme náčrty Rakúšana Egona Schieleho? Američanom by to zrejme veľmi nevadilo. Catherine Deneuve píše : Klíma takejto cenzúry ma šokuje a vyvoláva vo mne strach o budúcnosť našej spoločnosti.

Aj nás na malom Slovensku sa vtedy niektoré celebrity snažili Me Too chytiť a zviesť sa na tejto vlne. No priveľmi sa im na ňu nepodarilo nasadnúť, vyzneli skôr trápne. Zdá sa, že my sme TU a Američania TAM.

Priznám sa, keď vidím na ceste trošku divne sa správajúce auto, hľadám za volantom ženu. Myslím si, že žena má trošku inak nastavený mozog, hormóny a celá jej bytosť ju nútia konať inak, než koná muž. Nie som ten pravý mizogýn lebo si nemyslím, že žena koná horšie, myslím si, ale, že koná  inak. Celá jej bytosť núti ženu do stability. Naopak muž pod tlakom testosterónu skáče do vopred prehratých súbojov a ako to už v prírode býva, sem-tam vyhrá. Čím väčší risk, tým väčšia výhra a výhry (chvastajúcich sa) mužov sú teda viditeľnejšie než systematické udržiavanie ohňa.

Medzi nami mizogýn, teda ten, kto má predsudky, alebo dokonca odpor voči ženám, ani nemôžem byť. Mám dve dcéry, mačku a ešte aj môj pes je fenka. Moja manželka je úspešná gynekologička, ktorú jej práca veľmi baví a napĺňa a ja si ju vážim ako partnerku. Aj napriek prevahe feminizmu v mojej rodine som nazvime to latentný mizogýn, zato moja manželka je aktívna sufražetka. O mužoch si nemyslí vôbec nič dobré.

Vždy mi napadne či to nie je spôsobené tým, že žije so mnou... Alebo sú to skôr tie desné prípady pedofílie, s ktorými sa stretáva vo svojej detskej ambulancii? Tak ako sa ja pozerám na šoférovanie žien, ktoré mi pripadá bez akéhokoľvek nápadu, tak sa asi gynekologička s masívnou praxou s nedôverou pozerá na mužov. Každopádne my dvaja už rozdielnejší byť nemôžeme, máme však skvelé manželstvo. Možno že sa aj postupne začneme podobať jeden na druhého, ako sa to hovorí, že sa pán začne postupne podobať na svojho psa (my máme francúzskeho buldočka a anglického buldoga %)).

Slávny herec Jan Werich hovorieval: „Já mám v naší rodině na starosti ty důležité věci, například vztah naši rodiny k Severní Koreji. Moje žena má u nás na starosti ty běžné věci jako co budeme dnes jíst, co budeme zítra dělat a kam pojedeme na dovolenou.“ Tak nejako je to aj u nás. Ženy sú omnoho praktickejšie a ľudskejšie. Žijú pri zemi, žijú tu a teraz.

Dnes sa mi zdá, že ženy sú oveľa šikovnejšie, systematickejšie v každodennosti, viac si pamätajú všetky mená, narodeniny. Ja aj keby som chcel nemám šancu... Vidím, že muži niekedy spohodlnejú a žena v mnohých manželstvách riadi postupne všetko. Niekde som počul, „bol mužom svojej ženy, Nepatril sebe.“ Niekedy sa mi preto zdá, že aj my muži by sme potrebovali bojovať za rovnosť. To, že sme fyzicky silnejší totižto vo svete kde už netreba uloviť mamuta, nič neznamená. Vyhrávajú múdrejší a tí (rozumej tie) s väčšou výdržou a systémom. 

Ale vrátim sa ešte k hnutiu Me Too. V niečom je jeho agenda generačná, v niečom je to podľa mňa póza. No v niečom má pravdu a poukazuje na problém, ktorý sa v spoločnosti toleruje a nemal by sa. Celé sa to oficiálne začalo vtedy, keď americká herečka Alyssa Milano zverejnila 15. októbra 2017 tweet, v ktorom vyzvala ženy, aby hovorili o svojich skúsenostiach so sexuálnym útokom alebo obťažovaním, pričom použila frázu #MeToo („ja tiež“). Dnes ženy v 87 rôznych krajinách používajú tento hashtag, vrátane španielčiny, arabčiny, perzštiny, hindčiny.

Boj žien za svoje práva už bublal vo svete predtým. Vo februári 2016 guatemalský súd stíhal dvoch bývalých príslušníkov armády za otrasné činy sexuálneho násilia spáchané počas občianskej vojny (1960 -1996). Títo muži boli uznaní vinnými zo zločinov proti ľudstvo za sexuálne zneužívanie 15 domorodých žien a boli odsúdení spolu na 360 rokov väzenia. To by sa desaťročie predtým nestalo. Keď som prechádzal Guatemalou v roku 2005 vládna (skorumpovaná) elita domorodé indiánky nepovažovala ani za ľudí. V chudobnom národe to bublalo a pred aj za našim autobusom nás celý čas sprevádzalo policajné auto. Dnes je Guatemala veľmi príjemnou krajinou a my sem cestujeme pravidelne. 

V auguste 2017 pomohlo čilské ženské hnutie presadiť schválenie nového zákona, ktorý za určitých okolností legalizuje potraty. V krajine, kde ženy už desaťročia volajú po právach na interrupcie, to bolo veľké víťazstvo, ktoré signalizovalo, že dvere môžu byť teraz otvorené pre ďalšie reformy.

Agenda Me Too je stále aktuálna a dnes o to viac. V represívnom systéme mužskej starostlivosti ešte stále žijú ženy v Saudskej Arábii. Ale  aj tu sa veci menia. Koncom februára 2022 vypísali Saudskoarabské železnice miesto pre tridsať rušňovodičiek a prihlásilo sa ich dvadsaťosem tisíc.

Taktiež koncom februára  2022 sa konali protesty žien v Jordánsku. Nepáčila sa im zmena ústavy, lebo im v nej „čosi“ chýbalo. „Utekajú pred slonom v malej miestnosti,“ vysvetľuje problém Salma Nimsová, generálna tajomníčka jordánskej národnej komisie pre ženy (JNCW), s odkazom na neustále zanedbávané požiadavky pridať „sex“(pohlavie) do článku 6 jordánskej ústavy. Ten teraz zakazuje iba diskrimináciu na základe „rasy, jazyka a náboženstva.“ Požiadavky jordánskych žien sa doma démonizujú ako západná agenda a rozvracanie tradičnej moslimskej spoločnosti.

Ja si skôr myslím, že ide o výsledok systematickej práce mojej najobľúbenejšej (a najkrajšej a to má už vyše 50 rokov) kráľovnej Ranie, ktorá si v roku 1994 vzala Abdulláha II. a od roku 1999 má oficiálny titul kráľovná hašimovského kráľovstva. Pre jordánske ženy, ale aj pre Palestínčanov urobila veľmi veľa.

Na mnohých miestach hnutie #MeToo stavia priamo na už existujúcich agendách zameraných na práva žien. Napríklad v Iráne je ženské hnutie významnou súčasťou od ústavnej revolúcie v rokoch 1905 – 1911, keď sa ženy organizovali, aby presadzovali prístup k vzdelaniu a politickým právam. Počas iránskej revolúcie v roku 1979 boli ženy aktívne v odsudzovaní korupcie proamerického šáha. V reakcii na októbrovú výzvu Alyssi Milano začali iránske herečky, aktivistky hovoriť o #MeToo na sociálnych sieťach, vystupovať proti tým, ktorí ich obťažujú a zverejňovať fotografie, na ktorých majú biely hidžáb, čo predstavuje výzvu na mier.

Muži väčšinou u žien zaujímajú o krásu , ženy na mužoch zaujíma skôr postavenie v spoločenskej hierarchii, ktoré je v rôznych kútoch sveta – pochopiteľne – iné.  V Južnom Sudáne je najúspešnejší muž ten, čo má napríklad najviac kráv, v Moskve vlastník Bentley.

Synonymom krajiny emancipovaných žien je Island. Islanďanky sa nedajú „zviklať“ nijakým majetkom, sú samé sebou. V roku 1980 tam zvolili ako prví v Európe ženu za  prezidentku, Vigdis Finnbogadóttir, ktorá vo funkcii hlavy štátu vydržala až 14 rokov. S emancipáciou sa tam človek stretne na každom kroku. Islanďanky sa napríklad často nevydávajú, ostávajú slobodné a iba takpovediac plodia deti, ktoré majú bežne s viacerými mužmi.

Ešte v roku 1965 bolo v Nórsku a na Islande nevydaných iba 3,5 – 3,7 % žien. Teraz je to až 40 % a o deti sa aj samé starajú.  V kontraste sú nemecké a japonské ženy, ktoré aj keď majú tie najlepšie školy, keď sa narodí dieťa, zostávajú s ním doma a nemajú s tým žiadny problém.

V indexe ženskej bezpečnosti (The woman peace and security index ranking) vedú dnes Dánky pred Švajčiarkami, Švédkami a Fínkami. Nigérijčanky sú na 166 mieste a posledné sú Afgánky na 177. mieste. Podľa tabuliek sú ženy z Nigeru medzi poslednými... Tabuľky však o „dámskej volenke“ na festivale  Guervol nevedia. O nepochopení iných kultúr západom píšem v (vraj vo veľmi dobrom) blogu Najšťastnejšie národy sveta. V našich tabuľkách tak vyhrávajú vikingské ženy, ktoré sa nevydávajú a ktoré vychovávajú deti samé, bez zjavného otca.

Poznám Škandinávcov a sú fajn. Obdivujem ich výsledky na zimných olympiádach. No zdá sa mi, že čo sa týka pozornosti venovanej ženám, sú oveľa viac obletované tie na juhu Európy. A nemyslím iba na ľúbostné verše Cyrana z Bergeracu či sonety Rómea pod balkónikom Júlie v talianskej Verone. Mám talianskeho suseda, ktorého poznám 20 rokov a ktorý dennodenne voláva svojej mame domov do Talianska. Mama je v Taliansku najviac. Muži severských národov by takéto volanie mamičke považovali za slabosť.

V BUBO pracovali vždy sprievodcovia, ktorí vedeli najrôznejšie jazyky. Boli a sú u nás aj dievčatá, ktoré vyštudovali arabčinu. Tu káhirskú, ktorá sa berie ako základ arabského jazyka, niečo ako pre nás Slovákov stredoslovenčina. Tieto dievčatá vedeli, že sa nemajú vydať za Arabov, lebo všetko sa po svadbe ihneď zmení. Hovorili im to ich slovenskí učitelia a oni to vážne rozprávali mne, že by to nikdy neurobili. Nie sú predsa hlúpe. A potom si vzali Egypťanov. Všetky. Poznám Slovenky, ktoré žijú desaťročia v Dubaji a sem-tam som mal možnosť sa aj so zopár Arabkami rozprávať. Sedeli sme napríklad v lietadle a ona keď jej prišli ponúknuť presadenie sa, keďže cudzí muž vedľa ženy sedieť nemôže, povedala, že to nie je nutné.

To, že je v moslimskom svete iný prístup k ženám, som sa naučil na mojich cestách už dosť skoro. Keď som v roku 1995 stopoval cez Irán, nemal som absolútne nijaké peniaze. Robil som vtedy asistenta v nemocnici na Kramároch a môj plat lekára, bol v prepočte 100 dolárov mesačne.

Po dvoch mesiacoch na cestách som išiel domov a výdaje som rátam nie v dolároch, ale centoch. Na vstupné do Perzepolisu som však ešte naškrabal. Bol som tu ako turista sám a z domácich to bol riaditeľ Iran Air so svoju ženou. On bol v obleku ona moderne oblečená, šatku ľahko a sexi prehodenú vzadu na vlasoch. Rozprávali sme sa, boli veľmi príjemní, veľmi vzdelaní, veľmi fajn. Keď som sa s touto kozmopolitnou dvojicou lúčil, podal som úctivo ruku najskôr žene, no moja ruka ostala osamotená v povetrí a žena sa tvárila, že ju nevidí a tak som sa s tou vystretou rukou otočil k mužovi a on mi ruku stisol. Nikto nič nepovedal. Načo.

Odvtedy som takú chybu, podať ruku moslimskej žene, neurobil. To sa stane. Nepovedali ste niekedy kamarátke, ktorú ste dlhšie nevideli „á ty si tehotná? A ona nebola. Trvá to veľa rokov, kým sa z mladého Žida stane starý Žid, hovorieva sa. Človek sa učí.

Slovenky, ktoré si vzali Arabov si nakoniec zvykli a zistili, čo mali robiť. A žijú s nimi doteraz. No to boli arabistky, ktoré poznali históriu arabského sveta, vedeli veľmi slušne jazyk a tak určite ľahšie do komunity veľkých rodín zapadli, ako niekto, kto sa zoznámi na diskotéke. Samozrejme poznám aj prípady, že im to nevyšlo...  Pretože základnou chybou a nedorozumením, ktoré naše dievčatá, ktoré sa vydajú do arabského sveta robia je, keď si myslia, že všetko tam bude fungovať tak, ako to funguje u nás. No nebude – väčšinou. Arabské rodiny žijú napríklad oveľa súdržnejšie ako naše a hlavné slovo v rodine má mama, teda svokra...Tak to je a inak to nebude – a kto to nechce akceptovať, bude to mať ťažké.

Máme však aj jeden prípad, kedy si moslimka vzala BUBO sprievodcu. Majú dve krásne dcéry, sú obaja stále spolu a klape im to super.

Všetci na Slovensku „vedia“, že arabské ženy sú utláčané, neslobodné, muž si s nimi robí čo chce. Musia nosiť závoj, poslúchať, arabský kôň či ťava sa má lepšie.

Ťažko sa mi vysvetľuje, že je to inak, veď všetci predsa vedia ako to je. Arabská žena trpí. No zvyknem hovoriť asi toto: „Arabský muž vládne na ulici, žena doma.“ Možno mladé dievčatá nie sú tak uznávané ako u nás, ale tie to ani nepotrebujú, mladosť je predsa krása a oni sa presadia poľahky. V arabskom svete sú uznávané matky, matka ma veľkú úctu synov, dcér a celého širokého okolia. O čom sa našim mamám môže často len snívať...

Aj tak mi neveria, veď predsa vedia ako to je a mnohí sa kvôli tomu zaprisahávajú, že do arabskej krajiny nevstúpia. „ Nepôjdem na miesta, kde ženy trpia“ A tak sa nepriateľstvo hlbokou neznalosťou iba prehlbuje a pravda sa stáva jasnejšou a nemennou.  Niekedy zarecitujem pri týchto debatách niektorú básničku, ale asi nemotorne, lebo nikdy to nikoho nepresvedčilo:

„Nepovedal som im o Tebe

Ale videli Ťa kúpať sa v mojich očiach

Nepovedal som im o Tebe

Ale videli ťa v tom čo píšem

Parfum lásky sa nedá schovať“

Verte, že Arabi milujú svoje ženy.

Keď som sedel vtedy v lietadle na ceste do Saudskej Arábie, rozprával som sa so svojou mladou prísediacou. Pýtal som sa na Džamála Chášakdžího, ktorý bol v októbri 2018 zavraždený a rozkúskovaný brutálnym spôsobom. Bolo to vtedy iba pred pár týždňami. Pýtal som sa na nového princa ktorý za touto vraždou stál, na MBS (Mohamada Bin Salmana). To dievča sa správalo ako veľká dáma, bola inteligentná, s výbornými spôsobmi, jemným a jasným vyjadrovaním.

Držala palce MBS a vítala zmeny. Ani raz nepotopila svoju krajinu, smiala sa bez toho aby koketovala. Poviem vám, dlho som sa takto so ženou neporozprával. Táto žena bola dôkazom sily a múdrosti žien celkovo. Keď sme pristávali, nasadila si na hlavu šatku a tú teraz bude nosiť v domovskej krajine na hlave vždy keď pôjde von. Zdalo sa, že jej to nevadí. Každopádne z toho dievčaťa som mal pocit veľkej dámy na úrovni.

V súvislosti s postavením žien sa často hovorí o ženách v moslimských komunitách žijúcich v Európe. Jeden z najmedializovanejších problémov v Európe bol pred časom zákaz nosenia buriek a nikábu vo Francúzsku a Belgicku. Myslíme si, že tým prisťahovalcom pomáhame prispôsobiť sa našim podmienkam a neuvedomujeme si, že zároveň ničíme ich tradície.

Keď hovoríme o šatkách či hidžábe, arabské ženy to často samy chcú, nosili to predsa aj ich mamy a staré mamy, je to ich identita. Keď sme už pri tom nosení šatiek a prikrývaní vlasov– aj v slovenských dedinách ešte dožíva generácia, ktorá by bez šatky na hlave na ulicu nevyšla. Ešte pre naše babky  bolo samozrejmé, že odvtedy, ako ich pri svadbe „očepčili“, sa na verejnosti už bez šatky na hlave neukázali. Zmenilo sa to len pred pár desiatkami rokov.

S rovnakým nepochopením sa dívame na postavenie týchto žien pri spoločenských udalostiach. Myslíme si, že sú odsúvané a teda nespokojné. Ale je spokojná slovenská žena? Veď na Slovensku zarába menej ako muž. Kritizujeme povinné nosenie šatiek v Iráne či Saudskej Arábii, ale ak moslimky chcú šatky nosiť, tak im to zakazujeme. Príkazy a zákazy sú na každej strane. Ani jeden z týchto prístupov nepovažujem za slobodný a teda za správny.

Tvoje oči sú ako obloha pred dažďom

Moja loď v nich stroskotá

To čo píšem zmizne v ich odraze

Zrkadlá nemajú pamäť

Neuvedomujeme si, že „slobodnejšia“ žena nemusí byť vždy šťastnejšia, pretože sloboda so sebou prináša isté záväzky. Keď má islandská alebo austrálska žena po krk domácnosti, sama sa vyberie na dovolenku – v Kašmíri som v roku 1995 stretol matku dvoch malých detí, práve tam prebiehala vojna. Keby to  urobila moja manželka, asi by som si to pamätal a keby sa potom ocitla v problémovej situácii, mohol by som povedať „veď sa o seba postaraj, si samostatná“.

Slovenské ženy nie sú ako Škandinávky či Austrálčanky a v istom zmysle sú „slabými ženami“ , alebo ak chcete „oplatí“ sa im byť ženami a podobný princíp platí aj na juhu Európy či v arabských komunitách. Aj tam funguje staré známe cherchez la femme – v praxi to znamená, že arabský muž síce vládne na ulici, ale žena vládne doma.

Tak ako bohatstvo nerobí muža skutočne šťastnejším, ale zaneprázdnenejším, tak absolútna sloboda nie je absolútne perfektným riešením. Žena má totižto deti a to je veľmi zaväzujúce. V dnešnej dobe, ako to dobre pomenovala Catherine Deneuve, si každý myslí, že má právo na vlastný názor a dokáže zmeniť svet svojim individuálnym nápadom.

Mnohé tradičné veci sú však vymyslené, preverené stáročiami, tisícročiami a vôbec nemusia byť zlé. Napríklad keď žena v rámci svojho slobodného rozhodovania a konania odíde od detí na niekoľko týždňov či mesiacov do Kašmíru, môže sa pokaziť jej vzťah s nimi a s rodinou a tá sa stane menej súdržnou.

Tak ako do kostola či opery nechodíme hore bez, tak aj pri iných príležitostiach dodržiavame akosi „zákony“ Nemusíme, ale chceme.  Na iných miestach sveta dodržiavajú zasa svoje zákony, tak ako ich to naučila mama a stará mama. A jedni druhých by sme mali rešpektovať.

V tomto blogu niekedy skĺzavam do abstraktných filozoficko-etických téz, no chcel by som najmä poukázať na to, čo som videl na vlastné oči. Vo svete totižto stretávam afganských otcov, ktorí milujú svoje dcéry - vidíte to na ich očiach, v ktorých je plno lásky. Vidím synov čo si vážia a ľúbia svoje matky aj keď chodia zahalené v burke. A poslúchajú svoje matky na slovo - poviem vám, neporovnateľne viac, než slovenskí chlapci svoje mamy.

Stretávam verných arabských manželov, s ktorými keď sa rozprávam, nechápu, prečo by mali svoje ženy podvádzať. „Niet dôvod,“ hovoria. Niekedy je až dojemné počúvať, keď hovoria ako sa s manželkou stretli a že ju poznajú od desiatich rokov, lebo je od susedov a poznajú sa aj rodiny , poznali sa aj prarodičia.

V arabskom svete pozorujem mnoho tradičných vzťahov, vzťahov z ktorých sa ťažšie vyskakuje, lebo človek si znepriatelí susedov, s ktorými jeho rodina žije v symbióze stovky rokov. Tak ako u nás na dedine kedysi. Je na tom niečo zlé?

Tu lásku vidím, keď mi ukazuje môj známy Ahmed v mobile fotografie svojej ženy a dcér a je dojemné, keď kupuje svojej žene od ktorej bol teraz odlúčený dva týždne, darčeky a teší sa, že ju opäť uvidí.

Ja som za slobodu, niekedy je však dobré, ak majú ľudia mantinely, ktoré sú pre väčšinu istotou, ktorú vedia podľa tradícii svojej rodiny nasledovať. Vymyslieť nové koleso sa podarí iba málo komu a väčšina so svojimi pokusmi nedopadne dobre. Vidíme to napríklad na počte našich rozvodov a stále rastúcom počte nevydaných a neženatých ľudí. Nedávno som čítal článok : „Delikátny balans teroru“  a aj keď to vyzerá zle, ako napríklad pravicová politika, alebo keď ako dieťa musíte hrať na klavíri, tak nakoniec ak balans v živote trafíte, je to najlepšie riešenie. 

Sloboda je aj tak oklieštená možnosťami, respektíve sloboda nie je svojvôľa. Mravnosť nemožno založiť na zákone, ale skôr na dobrej vôli. Ani najprísnejší zákon nezabezpečí jej dodržiavanie, ak chýba dobrá vôľa, ochota dobrovoľne, resp. slobodne sa podriadiť požiadavkám mravnosti.  Mravnosť je v každej spoločnosti iná. Iná je dnes v slovenskej dedine a iná na bratislavskom sídlisku. Je hlúpe tvrdiť, že niekde je omnoho lepšia ako inde.

Samozrejme existujú aj extrémy. Nedávno sa v Pakistane stalo, že otec ukameňoval vlastnú dcéru, pretože si našla partnera, ktorý rodine nevyhovoval. Podobný prípad sa stal v severnom Iraku. Žije tam špecifická sekta, ktorá si hovorí Jazídi – sú to veľmi dobrí ľudia a aj to, čo hlásajú, je veľmi milé. Zelenooké Jezídky si vzalo pred pár rokmi na mušku hnutie ISIS, unášalo ich do otroctva.

Nedávno však internet obletelo video, na ktorom ľudia z tejto bratskej komunity kameňujú ženu, pretože si začala s moslimom. Neďaleko stojí policajt, ktorý vôbec nereaguje. Samozrejme, nesmie sa to robiť, je to absolútne neprípustné a ja ako európsky otec dvoch dcér som zhrozený!

V očiach rodiny však tá žena porušila základné pravidlo komunity – pre svoje potešenie, uvrhla celú rodinu do hanby a to pravidlo je také silné, že hoci otec svoju dcéru miluje, proti krutému trestu neprotestuje, ba ešte sa pridá.

Nie je to o tom, že by tie ženy vnímali ako „mačence,“ ako si to myslíme my. Nie je to ani znak islámu, veď jezídi nie sú moslimovia a amiši u ktorých sa vraždy dcér vyskytli sú konzervatívni kresťania. Extrémnu súnaležitosť ad absurdum nájdeme vo všetkých endogamných spoločenstvách.

Je pritom zaujímavé, že hovoríme veľa o arabskom svete, ale veď ešte pred rokom 1971 nemali napríklad ženy vo Švajčiarsku volebné právo. Nikto to neriešil a túto krajinu doteraz pre mnohé veci obdivujeme. A prečo nie, veď samotný fakt, že švajčiarske ženy nemohli na európske pomery dosť dlho voliť, ešte nemusí znamenať niečo zlé. Pochybujem, že by sa preto vtedy švajčiarske ženy mali horšie, než ženy v Československu. Myslím si, že väčšina jazídskych či arabských žien je šťastnejšia než liberálne Islanďanky, ktoré zavrhujú stáročné tradície. Počet na mol opitých dievčat na ulici Laugavegur v centre Reykjavíku by o tom svedčil.

Alebo inak: tak ako mnohé ženy u nás považujú ženy v arabskom svete za „chudery“,  tak isto niekedy považujú za „chudery“  arabské ženy Európanky – napríklad preto, že v princípe musia pracovať (u nás rozhodne) a u nás navyše  iný ako 8-hodinový pracovný čas neexistuje ani pre ženy s malými deťmi.

Keď napríklad prídete v katarskej Dohe počas pracovného dňa do reštaurácie, kaviarne, či cukrárne, sedia tam výlučne ženy , väčšinou hlúčiky kamarátok. Trávia tam čas, zatiaľ čo ich manželia či otcovia robia biznis... a míňajú ich peniaze, k čomu by ste sa zrejme mnohé pridali. A keď už sme v Katare – na univerzitách tam momentálne študuje viac dievčat, ako chlapcov.

Medzi tým čo je povedané a pritom to nemyslíme vážne

Medzi tým čomu veríme, ale nepovieme

Sa väčšina lásky stratí

Ak sme sa bavili o tom, že dodržiavanie tradícií môžu byť najlepšou odpoveďou na otázku ako byť šťastný, neplatí to vždy. Typickým príkladom je ženská obriezka. Napríklad  v Somálsku sa praktizuje najťažšia obriezka a je tu obrezaná prakticky každá žena -nad 98% - čo je najviac na svete. Mužská obriezka sa na svete praktizuje v obrovskom meradle a nevyvoláva viac-menej nijaké otázky. Je to hygienickejšie, hovorí sa.

V 50-tych rokoch bola mužská obriezka populárna aj v Austrálii, kde bolo obrezaných až 80% mužov. Odvtedy percento kleslo na 26%. Južná Kórea je nad 80% aj dnes. 80%-100% obrezaných mužov nájdeme dnes v moslimskom svete a Afrika jednoznačne vedie. Somálsko je jednou z tých krajín.

Ženská obriezka (áno, toto je zastaraný pojem) je o inom – vyvoláva vášne. Okrem toho, že „ženy musia chodiť zahalené“, je ženská obriezka (FGM) ďalšou floskulou hádzanou na islamský svet, ktorou aj relatívne vzdelaní ľudia obhajujú svoje vnútorné nepriateľstvo k islamským krajinám. Samozrejme, väčšinu krajín, kde je prevalencia ženskej obriezky najväčšia, nenavštívili. O čo teda ide? Prečo sa ženská obriezka robí? Čo to ženám spôsobuje?

Odhaduje sa, že viac ako 200 miliónov dnes žijúcich dievčat a žien podstúpilo mrzačenie ženských pohlavných orgánov. Taktiež sa odhaduje, že každý rok sú 3 milióny dievčat vystavené riziku ich zmrzačenia. Väčšina dievčat je rezaná skôr, ako dovŕšia 15 rokov. Ženská obriezka bola zdokumentované v cca 30 krajinách, najmä v Afrike, ako aj na Blízkom východe a v Ázii. Niektoré formy mrzačenia ženských pohlavných orgánov boli hlásené aj v iných krajinách, vrátane určitých etnických skupín v Južnej Amerike.

Rastúca migrácia navyše zvýšila počet dievčat a žien žijúcich mimo krajiny pôvodu, ktoré podstúpili mrzačenie ženských pohlavných orgánov alebo ktoré môžu byť vystavené riziku týchto praktík v Európe, Austrálii a Severnej Amerike. Áno, práve somálske komunity, ktoré tu žijú, aj v civilizovaných krajinách naďalej praktikujú svoje tradičné zvyky.

Ženská obriezka (Female Genital Mutilation/Cutting -FGM/C)  je vlastne odstránenie vonkajších  ženských pohlavných orgánov. Možno však neviete, že „ženská obriezka“ nie je všade rovnaká a líši sa podľa oblasti.

Základným typom je  Typ I (klitoridektómia), potom je Typ II (excízia), Typ III (infibulácia), alebo IV („škrabnutie“)  bez odstránenia „mäsa“  Typ III, infibulácia, je najťažšou formou mrzačenia ženských pohlavných orgánov a väčšinou sa praktizuje v severovýchodnej oblasti Afriky: Džibuti, Eritrea, Etiópia, Sudán a práve Somálsko, kde má túto formu až 98 % dievčat a žien. Typ I sa praktikuje v západnej Afrike (Guinea, Mali, Burkina Faso atď.) a tu ide o klitoridektómiu, respektíve excíziu, bez toho, aby ste spolu spojili malé pysky alebo dokonca majory, tak ako v Somálsku. Práve infibulácia, kde sú odstránené resp. „upravené“ aj lábia,  je spojená so zvýšeným rizikom zdravotných komplikácií, vrátane silných bolestí, nadmerného krvácania, infekcií močových ciest, bakteriálnej vaginózy, bolestivého pohlavného styku a nepriaznivých perinatálnych účinkov, ako aj negatívnych účinkov na duševné zdravie. 

Funguje to asi tak, že keď má dievča šesť rokov, jednoducho sa zoberie nejaký ostrý kameň, sklo z fľaše alebo prinajlepšom žiletky a bez anestézie to odseknú a dievča sa stáva dospelou ženou. Nedávno som bol v kmeni Dogonov, kde robia obriezky rituálne. Živí sa tým jedna rodina, ktorej predtým musíte priniesť dary a zvládnu aj 400 chlapcov a 800 dievčat za jeden deň. Odrezky potom zahrabú do piesku – veria, že z predkožiek vzniknú jašterice a z klitorisov škorpióny.

Čítal som knihu Púštny kvet (Desert Flower) od somálskej modelky Waris Dirie, a to ako opisuje, ako jej mama zrealizovala infibuláciu, je otrasné. Skoro zomrela. Keď máte záujem o Somálsko, alebo sa chcete dozvedieť viac o ženskej obriezke, prečítajte si ju. 

Malým Somálčankam ich mamy a staré mamy povedia, že FGM je nutnosť pre každé dievča, aby ostalo čisté. Egyptská blogerka Omnia Ibrahim hovorí, že po absolvovaní FGM sú dievčatá ako z ľadu :“ necítiš; nemiluješ; nemáš túžbu," hovorí. Je však zaujímavé, že samotné lokálne ženy, ak ide o zákaz FGM, často hlasujú proti nemu. Odôvodňujú to tým, že by si ich dcéry nenašli manžela a boli by promiskuitné.  

Viackrát som sa zamýšľal nad tým, odkiaľ to prišlo. Možno to súvisí s temperamentom afrických žien, ktoré sú odjakživa „povoľnejšie“ a muži sa ich takto snažia aspoň sčasti „pribrzdiť“. Toto je naozaj hrozné a treba ženy edukovať a postupne z toho zvyku urobiť odstrašujúce príklady. Ženská obriezka je ukážkou, že tradície nemusia byť vždy najlepšou voľbou pre spokojný a dobrý život.

Keď sa zo západnej arabskej časti Ázie presunieme na východnú perifériu Ázie, nájdeme kultúry, v ktorých je postavenie ženy diametrálne odlišné. Na ostrove Sumatra žije etnická skupina Minangkabau, kde funguje  matriarchát. V praxi to znamená, že keď si žena zoberie muža, áno, žena si zoberie muža, tak ten príde žiť do jej domu – funguje to teda úplne naopak ako u nás. To však nie je všetko. Keby muž v dome manželky prespával, bol by považovaný za lenivého, takže chodieva každý večer spávať späť do maminho domu respektíve do domu svojej sestry.

Nedávno som v Mikronézii prešiel atoly Madžuro a Arno, a mnoho ostrovov Kiribati, kde funguje totálny matriarchát  taktiež – všetkému vládnu ženy. Kmeň Mosuo som spomínal v tomto blogu vyššie. Ako som sľúbil, o tomto svete „naopak“ napíšem separátny blog, je to veľmi veľmi zaujímavé a ukazuje to na rôznorodosť sveta a vysvetľuje,  prečo som ním tak fascinovaný. Práve tá inakosť ma stále núti cestovať.

A práve cestovanie zo mňa robí „problematického“ človeka , ktorý nedokáže v rámci populárnej „cancel culture“ odsúdiť Arabov, Číňanov, Rusov, Afričanov a vyzdvihnúť iba naše snaženie a náš pohľad na „správny“ život.  Áno, obriezka žien a ukameňovanie dcér je neospravedlniteľné, no tak ako u nás nájdete takých aj onakých ľudí, nájdete ich aj inde.

Keď sa hovorí o ženách a ženskosti, ako podnikateľ a cestovateľ o tom najskôr premýšľam ako o faktore, ktorý môže akúkoľvek cestu či dovolenku viac alebo menej spríjemniť. Krásne ženy sú totiž popri dobrodružstve, kultúre či zaujímavých gurmánskych zážitkoch ďalším príjemným rozmerom cestovania. V tomto zmysle sú ženy najväčším ekonomickým potenciálom Slovenska, hoci si už dávno nemyslím, že najkrajšie ženy žijú práve na Slovensku – či skôr iba na Slovensku.

Krásne ženy (ale platí to aj o mužoch) sú totiž všade tam, kde sa stretáva najviac národností, ktoré sa miešajú. My tu máme okrem dominantného slovanstva aj nemecké či maďarské vplyvy. To isté vidíme v Brazílii, ktorú poznajú v celom svete aj vďaka krásnym ženám. Tam sa zas miešajú černošské prvky s portugalskými, čo je veľmi zaujímavé.

Ešte krajšie zástupkyne nežnejšieho pohlavia nájdeme v menej známom Paraguaji. Aj tu sa miešajú černošské a belošské črty, ale k tomu sa ešte viac než v Brazílii pridáva aj indiánsky vplyv. Spomínam si, aké som mal kedysi predsudky voči kráse ázijských žien či pôvabu Afričaniek. Veľký omyl. Neveríte? Skúste navštíviť Bhután, kde sa stretáva indická civilizácia so „šikmookou“ časťou Ázie – žijú tam neuveriteľne nádherné ženy. Keď sa ešte vrátim k Afrike, pri černoškách s krásne tvarovanými antilopími telami som sa cítil až komicky neforemne. Krásne ženy sú teda všade. Niekde je to percento väčšie, inde menšie.

Azda pre každého cestovateľa je dôležitá otázka bezpečnosti, ktorá je ešte naliehavejšia v prípade cestovateliek. V súvislosti s tým sa zvykne spomínať India, ktorá ma v súčasnosti veľmi zlú povesť pre viaceré prípady hrozného skupinového znásilnenia a vraždu mladej ženy v autobuse v Naí Dillí v roku 2012. Hnutie #MeToo sa rozbehlo teda aj v Indii, ale už niekoľko rokov predtým, po tomto incidente vypukli početné protesty, keď sa ženské skupiny zorganizovali, aby požadovali legálne reformy v oblasti sexuálneho násilia.

Násilie na ženách mi však nejde s Indiou dokopy.  Na jednej strane sú tu chrámy s výjavmi z kámasútry, pri ktorých sa slovenské ženy červenajú, najuznávanejší boh Šiva je prezentovaný lingamom, teda penisom, okolo ktorého je v chráme znázornená joni, teda vagína, a tak sa zdá, že tam majú ľudia k sexualite a erotike veľmi zdravý vzťah.

Spomínam si na legendu, v ktorej sa hovorí, že vždy keď Šivova žena Párvatí tancovala, bolo zemetrasenie. Raz tancovala tak vášnivo, že hrozil koniec sveta, a tak po nej boh Višnu hodil slnečný kotúč, aby ju zastavil. Párvatí sa rozpadla na sedem častí a jej vagína padla do Nilačalských vrchov vedľa Brahmaputry a mesta Guwahati. Okolo vagíny postavili chrám a ak dnes žena nemôže otehotnieť, cestujú tam aj tí najvzdelanejší príslušníci najvyššej kasty brahma, aby sa tam pomodlili. Je to centrum najrešpektovanejšej školy tantrizmu. Napriek tomu je v Indii veľa znásilnení a teda je tá spoločnosť v čomsi asi pokrivená.

Ja osobne však nemám z Indie žiadne zlé skúsenosti a ani moje sprievodkyne, nemali nijaké negatívne skúsenosti. India totiž vlastne nie je nebezpečnejšia ako Londýn či Paríž. Je to o tom, že ženy musia cestovať inak než muži – musia si dávať väčší pozor. V tomto je  rozhodne lepšie cestovať s cestovnou kanceláriou.

Keď som bol prvýkrát v brazílskom Riu, navštívil som favely, čo sú chudobné štvrte  kde bola streľba na dennom poriadku. Dokonca nás aj napadla skupina mulatov. Nikomu sa nič nestalo, ale bola to vážna bitka na nože. Je to však o tom, že keď som začínal cestovať, robil som chyby, ktoré môžu byť pre ženu ešte nebezpečnejšie. Povedzme, že sa mladé neskúsené dievča vyberie do Saudskej Arábie či Pakistanu, teda silných moslimských krajín. Keby sa tam prechádzala sama, bude to pre miestnych rovnako poburujúce, ako keby išla u nás nahá. Podľa šaríe je to neprípustné. Keď to žena nevie, má problém.

V závere by som rád spomenul niekoľko žien, ktoré ma inšpirovali. Jednou z nich je Aun Shan Suu Ťij, ktorá v Barme bojovala proti diktatúre vojenskej chunty. Ďalšou je Američanka Dian Fosseyová, ktorá žila v Rwande, kde sa starala o gorily, kým nebola zavraždená. Jej príbeh možno poznáte z filmu Gorily v hmle, či z nášho zájazdu Rwanda gorily. Ďalšia Američanka Andrea Turkalo, s ktorou som sa stretol aj osobne, žila v Stredoafrickej republike, kde sa 20 rokov starala o slony. Mám odtiaľ najväčší zážitok so slonmi, ktorý prekonal aj dovtedy vedúcu Botswanu. Bohužiaľ, vojaci koncom marca 2013 tieto slony vystrieľali kvôli klom, ktoré predali na čiernom trhu. Fascinuje ma aj každá Afričanka. Africké ženy totiž neustále kmitajú. Muž sedí na priedomí a od rána popíja banánové pivo alebo palmové víno  (inak niečo hrozné) a žena pracuje. Africké ženy sa starajú o deti, zberajú zrno, na hlavách nosia neuveriteľne ťažké nádoby s vodou, dokonca stavajú domy. 

Keď som u Pygmejov staval prístrešok, prišla sa na to pozrieť celá dedina a neskutočne sa na tom, že muž stavia dom, zabávali. Tieto pôvodné predkresťanské civilizácie ma veľmi zaujímajú, pretože verím, že svedčia o prapôvode človeka a jeho prirodzenosti. 

V súvislosti s tým si spomínam, ako som bol prednedávnom v Grécku a Taliansku, kde som čítal o rôznych filozofoch a v celej knihe boli popri asi stovke filozofov iba dve ženy. Uvedomil som si, že to nie je tým, že by boli ženy menej „múdre“.

Len mali vždy inú prácu a povinnosti, sú preto veľmi praktické a nestrácajú čas zbytočným dumaním. Neplatilo to iba v starom Grécku a Ríme, vidím to všade vo svete. Spomínal som Afriku, podobne to funguje aj v Turecku a ten princíp prežíva viac alebo menej asi všade – ženy robia praktické veci a v rámci svojej ženskej hierarchie bojujú o moc; nie však pre vlastný prospech, ale v prospech celej rodiny. Muži zatiaľ robia „kraviny“ – sedia na priedomí, filozofujú o zbytočnostiach, rozoberajú naháňanie sa za loptou, pofajčievajú, či popíjajú. 

Keď človek ide až do tej prapodstaty, vidí, že to takto kedysi naozaj fungovalo a vo väčšine sveta aj dodnes funguje. Akurát my Európania sme to „pokašľali“.

Cestuj a nepovedz to nikomu

Ži skutočnú love story

A nikomu o tom nehovor

Ži šťastne

A nikomu o tom nepovedz

Ľudia zvyknú ničiť

Krásne veci

 Khalid Jibran

Verím, že ženy sa vyrovnajú mužom a v mnohom sú viac než muži. Najlepšími sprievodcami v BUBO za našu tridsaťročnú históriu boli ženy, ani raz sa na prvú priečku „sprievodca roka“ nedostal muž. Muži sa však postavia na čelo ťažkej expedície, na ktorú sprievodkyňa - žena nechce ísť. Muži aj ženy by sa k sebe mali správať úctivo, manželia s láskou. Nie sme nepriatelia, naopak. Aj tu platí ži a nechaj žiť.

V Starom Zákone, vdova Judita poslúžila svojmu ľudu tým, že zviedla a potešila asýrskeho generála Holoferna, ktorý jej ľud napadol. Judita Holoferna opije, potom sa chopí meča a zabije ho: „Pristúpila k jeho lôžku a uchopila ho za vlasy na hlave“ (Júdit 13,7-8). Strhujúci obraz od Caravaggia som nafotil v Palazzo Barberini v centre Ríma.