Padova - mesto, ktoré stavilo na umenie a vzdelanosť

Podľa legendy založili Padovu (Patavia) Aeneovi Trójania po tom, ako opustili dobyté mesto v Anatólii - píšem o tom v blogu: Recenzia zájazdu Turecko. Bohatá Padova mala smolu, lebo ju dobyli v roku 452 Huni, v 7. storočí germánske kmene Longobardov a v 9. storočí Maďari a mesto sa dlho z toho nevedelo spamätať.

V roku 1164 získala Padova za vlády Hohenštaufovcov ako prvé severotalianske mesto samostatnosť. O najvýznamnejšom predstaviteľovi rodiny Hohenštaufovcov, Fridrichovi II.,  píšem v blogu o najunikátnejšom hrade sveta - Castel del Monte.

V roku 1222 tu založili univerzitu, na ktorej už v roku 1230 prednášal svätý Antonín a okolo roku 1300 študoval vraj zakladateľ talianskeho jazyka Dante Alighieri. Osemnásť rokov učil na Padovskej univerzite Galileo Galilei.

Takmer 400 rokov (1405-1797) ovládala Padovu priamo bohatá a kultivovaná Benátska republika. Vzdelanosť, investície do umenia a vedy urobili z Padovy opäť úspešné mesto. Dnes je Padova preplnená výnimočnými dielami ľudstva. Často prvými na našej planéte. Mnoho z toho ohodnotilo aj UNESCO a vzalo si pod svoju ochranu. Poďme sa spoločne do Padovy pozrieť - do mesta, ktoré na svoj aktuálny turistický úspech ešte len čaká.

Padova je kompaktná, nachádza sa hodinku od Benátok, ale je dobré mať auto, lebo musíte navštíviť dve oblasti mesta. Prvá je kaplnka rodiny Scrovegni (Cappella degli Scrovegni) a centrum mesta v okolí Palazzo della Ragione.

Druhou oblasťou je Bazilika sv. Antonína, univerzitná botanická záhrada a Námestie Prato. Tieto dve lokality sú od seba vzdialené 20 minút rezkej chôdze (jedným smerom) alebo 15 minút krivolakými uličkami autom. Určite však navštívte obidve miesta.

Prejdite si aj bývalé židovské geto, v ktorom sa nachádza jediná stále funkčná synagóga.

Cappella Degli Scrovegni je domovom mnohých nádherných umeleckých diel, no vy sem mierite pozrieť si najkrajšie diela Giotta di Bondone.

Génius Giotto je otcom európskeho maliarstva = prvým moderným maliarom. Leonardo da Vinci, Sandro Botticelli či Michelangelo Buonaroti sa od neho učili a Giottove diela obdivovali. Tak ako je vonkajšok kaplnky aj celková fasáda skromná, vnútro je doslova ohromujúce. Ide o míľnik západnej civilizácie a pritom tak málo Slovákov kaplnku navštívilo...

Mohlo by vás zaujímať: miľník ázijského umenia, najlepšie zachovanú galériu antického sveta nájdete v mojom exkluzívnom blogu Adžanta

No pozor, podobne ako na fresku Posledná večera (v refektári Chiesa di Santa Maria delle Grazie) od Leonarda da Vinciho v Miláne, aj na pozretie si týchto 37 fresiek sa musíte objednať dlho vopred. Priamo na mieste vám už lístky nepredajú a cez trojitú kontrolu nemáte šancu dostať sa dovnútra. Naplánovať si cestu sa však oplatí.

Giottove dielo, ktoré hovorí o spasení ľudstva, je doslova revolúciou v umení. Jeho priateľ Dante Alighieri napísal Božskú komédiu a trpaslík Giotto v rokoch 1302 až 1305 namaľoval veľdielo, ktoré sa tak líšilo od dovtedy zaužívaného byzantského orientálneho štýlu smerujúceho do Európy z Istanbulu (vtedy Konštantínopol).

Giotto prebil realitou byzantský strnulý mysticizmus a v jeho figúrach sa objavila emócia a pohyb. Preto je Giotto právom pokladaný za prvého moderného európskeho maliara a mnohými aj za zakladateľa renesancie v maliarstve a architektúre.

Na jednej z fresiek si všimnite aj vyobrazenie Halleyho kométy, ktorá bola pozorovaná v roku 1301. Toto dielo je pod patronátom UNESCO.

Okrem kaplnky rodiny Scrovegni nájdete v priľahlom objekte aj múzeum s mozaikami a artefaktami zo starovekého Egypta, dokonca aj krásny drevený sarkofág. Najviac ma v tejto sekcii uchvátila malá ale krásna soška z Uruku, mesta v Mezopotámii, kde vzniklo písmo a celkovo literatúra a kam BUBO usporadúva najviac zájazdov v Európe (zájazd Irak Mezopotámia). Keď máte vstup do kaplnky na určitú hodinu, tak tu budete mať zaručene čo robiť, aj keď prídete skôr. Plus vo vnútri na konci je pekná moderná kaviareň.

Ohromnú budovu možno považovať za absolútne centrum mesta. Podobá sa mi tvarom strechy na Paladiovskú Baziliku v blízkom meste Vicenza. Palazzo della Ragione je však stredoveká tržnica, radnica a budova justičného paláca v jednom.

Horné poschodie bolo venované mestskej a justičnej správe, zatiaľ čo na prízemí sa stále nachádza historický krytý trh mesta. Palác oddeľuje dve trhové námestia Piazza delle Erbe od Piazza dei Frutti. Po okrajoch týchto námestí nájdete tucet reštaurácií a ja odporúčam sadnúť si tu a vychutnať si atmosféru.

V paláci nájdete unikátnu miestnosť a zrejme kvôli nej sa Palazzo della Ragione prezýva aj  „il Salone“ (veľká sála). Ak ste nemali kúpené lístky do kaplnky rodiny Scrovegni vopred, sem do paláca sa dostanete (radu si budete musieť vystáť) a aj tu nájdete zopár vzácnych Giottových fresiek a aj Palazzo della Ragione je súčasťou svetového dedičstva UNESCO.

Najväčšia sála v Il Salone má výšku 24 metrov a svojou grandióznosťou konkuruje Sále Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio) v Dóžovom paláci na Benátskom námestí San Marco v Benátkach. Sála v Padove je však viac než 2x vyššia. Tu pri Padove spomínam príliš veľa „naj“, no aj tu musím napísať, že ide o najväčšiu stredovekú sálu Európy.

Antonín umrel veľmi mladý, mal iba 35 rokov. Za svoj krátky život však zožal veľké úspechy a krátko po jeho smrti mu v Padove začali stavať chrám.

Antonín bol z bohatej šľachtickej rodiny z Lisabonu a stal sa z neho najrýchlejšie vysvätený svätec v histórii katolíckej cirkvi. Keďže ho v Lisabone „otravovali“ a „odťahovali“ od učenia jeho príbuzní, najprv odišiel do univerzitného mesta Coimbra (mesto som navštívil na zájazde s BUBO v roku 1993, viď História BUBO) a následne sa vydal na dlhú cestu na sever Afriky a nakoniec do Talianska na osobné stretnutie s Františkom z Assisi.

Ten pred večerou vyzval, nech niekto prednesie duchovnú reč. No nikto sa k nej nemal a nakoniec sa odhodlal Antonín. Rozprával pomaličky, nesmelo a nudne, no postupne jeho reč začala mať flow a grády a vzbudila veľké uznanie, ba až nadšenie. Bolo vidieť, že je vzdelaný, múdry a plný vášne. Antonín mal veľký rečnícky talent. Z Antonína sa stal významný kazateľ a prezývali ho „Kladivo na kacírov“. Po jeho kázňach púšťali z väzenia dlžníkov, lebo im úžerníci odpúšťali ich dlhy. Hazardní hráči prestávali hrať a muži namiesto krčiem uprednostňovali rodinu.

Dnes ide o obrovský kostol, pútnickú baziliku - jeden z najväčších chrámov v celom Taliansku, a teda na celom svete. Ak nie najväčší, tak jeden z najexpresívnejších (napríklad podľa magazínu Conde Nast).

Stavba začala v roku 1238 - iba sedem rokov po smrti svätca. Na stavbe s ôsmimi kupolami vidieť byzantský aj benátsky vplyv a slohy od románskeho cez gotický. Vo vnútri následne renesanciu.

Interiér je celkovo bohato zdobený: jeho podlahy sú pokryté šachovnicovým mramorom a jeho steny sú zahalené pôsobivými reliéfmi od renesančných sochárov ako Jacopo Sansovino a Tullio Lombardo. Na hlavnom oltári nájdete najvýznamnejší umelecký vrchol baziliky: sedem Donatellových bronzových sôch znázorňujúcich zázraky svätého Antona a vysoký centrálny krucifix. Oltár od Donatella je iba zlomok toho, čo chcel autor vytvoriť, no je do dnešných čias pýchou Padovy. Samotný svätec je pochovaný na ľavej strane baziliky v renesančnej honosnej bielej krypte, ku ktorej sa dá ľahko pristúpiť. Nič sa neplatí.

Na námestí pred bazilikou stojí bronzová socha jazdca na koni z roku 1447, ktorú mesto Padova venovalo Erasmovi di Nani, veliteľovi miestnej domobrany, ktorého prezývali „prešibaná mačka“ (Gattamelata). Sochu dodal významný sochár Donatello a líši sa od iných, v danej dobe obľúbených jazdeckých sôch. Slávnemu Bamberskému jazdcovi zobrazujúcemu nemeckého cisára chýba naturalizmus a sila. Nemecký cisár ma na hlave korunu, ale inak jeho (fyzickú či vnútornú) silu nevidieť.

Je to iba symbol, kdežto Gattamelata zobrazuje udatného muža, a to bez akýchkoľvek iných znakov Udatnosť vidieť v očiach jazdca, v jeho posede a ide o jasný renesančný individualizmus. Žiadna koruna, ale osobnosť človeka. V okolí nájdete kaviarničky s menom Gattamelata a množstvo stánkov so sviečkami a suvenírmi s ústredným motívom Gattamelata. No hold, múdre mestá si svojich predkov vážia.

Od baziliky je to pešo iba kúštiček, 5 minút na námestie Prato de la Valle, ktoré domáci nenazvú inak ako "Prato." Obrovské námestie má elipsoidný vodný kanál so 78 sochami slávnych Padovanov a študentov padovskej univerzity. Na vonkajšom okruhu je sôch 40, vo vnútornom 38. Pôvodne ich malo byť dokonca 86.

Námestie je obrovské a považuje sa jedno z najväčších (ak nie najväčšie) v Európe. Niekoľko týždňov dozadu som obedoval na Rynek Główny v Krakove, ktorý často označujú za najväčšie námestie. Ten sa mi skôr podobá na námestia v okolí Palazzo della Ragione, lebo aj na ňom nájdete starú radnicu skríženú s tržnicou.

Prato je však otvorené a obrovské námestie lemované historickými domami po obvode. Je to veľmi zvláštne, iné, a aj keď Wikipédia tvrdí inak, ja by som vsadil, aj čo sa týka rozlohy, na Prato a dal ho pred krakovský Rynek. Prato má 88 620 štvorcových metrov a za čias Rímskej ríše sa táto oblasť volala Marsovo pole, lebo tu Rimania zvykli trénovať svoje vojská (Mars je boh vojny).

Na jeho juhovýchodnom konci vidieť obrovskú budovu opátstva svätej Justíny (Santa Giustina). Na nádhernú vlakovú stanicu je to odtiaľto 2.5 kilometra.

Ak hovoríme o univerzite v Padove, tak po Bologni ide o druhú najstaršiu univerzitu Talianska - založenú v roku 1222. Prednášal tu svätý Antonín (1230-1231) a študoval tu zakladateľ talianskeho jazyka Dante Alighieri (cca 1300).

V Padove sa v roku 1508 narodil excelentný architekt Andrea Palladio. Píšem o ňom v blogu o navštívených miestach v okolí Benátok. Prvým známym architektom bol Imhotep, ktorého stupňovitú pyramídu chodíme na skvelom zájazde Egyptom obdivovať do Sakkary. No veľkým „novodobým“ architektom bol práve Palladio, milovník stĺpov, ktorý znovu objavil architektúru antiky a pretvoril ju pre súčasné použitie.

Osemnásť rokov tu žil a učil Galileo Gallilei. Začiatkom 16. storočia tu v Padove študoval medicínu Mikuláš Koperník. Ten Koperník, o ktorom sa v roku 1539 Martin Luther vyjadril značne nelichotivo: ten hlupák chce prevrátiť celé umenie astronómie. Ale ako uvádza sväté písmo, Jozue kázal zastaviť sa Slnku a nie Zemi.

Revolučný človek s bystrým úsudkom, ktorý sa nebál hľadať pravdu, sa v tomto prípade mýlil.

Koperník sa pri štúdiu medicíny zameral na také staroveké autority ako Hippokrates, Galén a Avicenna, študoval anatómiu ľudského tela a liečivé vlastnosti bylín. Hoci anatómia nemala svoju samostatnú fakultu, anatomické divadlo slúžilo ako miesto, kde sa robili verejné pitvy, pričom študenti pozorovali svojich profesorov. Povinnosťou študentov medicíny bolo tiež sprevádzať svojich profesorov pri návšteve chorých. Copernicus bol usilovným študentom medicíny a keď sa vrátil do Pruska, mal dobrú povesť lekára.

Z odstavca vyššie si viete predstaviť nastavenie mesta v 16. storočí. Menilo sa zo Stredoveku na Novovek. Išlo doslova o znovuzrodenie, o renesanciu, nadšenie umením a vedou bolo značné.

V roku 1545 v Padove založili botanickú záhradu. Dôvodom bolo, aby sa študenti medicíny naučili rozoznávať liečivé rastlinky. V danej dobe sa totižto liečilo týmto spôsobom a lieky v našom ponímaní neexistovali. Ide o najstaršiu botanickú záhradu Európy, podľa ktorej neskôr založili všetky ostatné a možno aj o najstaršiu botanickú záhradu na svete. UNESCO si ju vzalo pod svoje krídla.

Vstup do univerzitnej botanickej záhrady sa nachádza 5 minút peši od baziliky svätého Antonína. Príďte minimálne hodinku predtým, ako záhradu zatvárajú, inak sa dovnútra nedostanete.

Na kávičku sa zastavte v Café Pedrocchi, na Via VIII. Febbraio, ktorá je inštitúciou mesta už od 18. storočia. V revolučnej kaviarni (tu vzniklo povstanie proti Rakúsko Uhorsku, ktorému Padova v 19. storočí patrila) si dajte kávičku a tortičku a poprípade jeden z preslávených drinkov.

Čo sa týka jedla, dobrým tipom je street food priamo na námestí pred Palazzo della Ragione. Ak si v Padove nerezervujete na obed reštauráciu vopred, môžete čakať aj hodinku, kým vám nájdu miesto. Na zahnanie haldu je dobrým tipom stánok - nájdete ho ľahko, sú tu vždy dlhé rady. Dajte si chobotnicu, slimáky a sépie. Najprv vám ukážu celú chobotničku, potom ju nakrájajú, posypú petržlenom a cesnakom. Je to úžasný zážitok a za 10 eur/porcia.

Pre fajnšmekrov odporúčam reštauráciu Le Calandre, ktorá je vzdialená štvrť hodinky na západ od mesta v Sarmeola di Rubano. Ide o trojmichelinovskú klasu vhodnú aj na samostatný výlet. Podobne ako do Cappella degli Scrovegni, aj sem si treba rezervovať miesto dlho vopred. Na obed je otvorené od stredy do soboty a, pozor, deti pod 8 rokov majú vstup zakázaný.

Padova je ukážkou úspechu vzdelania a umenia. Ťažko obrániteľné mesto na rovine po nájazdoch barbarských kmeňoch padlo. No založením univerzity v 13. storočí sa „zrazu“ všetko „akosi samo“ zmenilo k lepšiemu a Padovu čakali storočia ohromných úspechov a blahobytu ako jedného z najbohatších miest v regióne dnešného Talianska. V II. svetovej vojne bolo mesto značne zbombardované a svoju turistickú tvár si ešte iba hľadá.

Viem, že čoskoro budú tieto vety obsolentné, veď do Padovy bude chodiť každý. Dnes ešte tzv. overtourism môžete predbehnúť a zažijete unikátne mesto pred ostatnými. Padova rozhodne stojí za to a vy ulovíte nezabudnuteľné zážitky. Šťastnú cestu prajem a verím, že som vás trošku inšpiroval. Ak áno, dajte o mojej práci a práci našich profesionálnych sprievodcov vedieť svojim známym. Napísali sme pre vás prehliadky viac ako 200 miest a neustále pridávame ďalšie a ďalšie.

Moje ďalšie blogy z Talianska:

Talianske tipy, neznáme mestá

Sardínia a Alghero

Rím pre pokročilých

Apúlia a Basilicata

Vína Talianska

Benátky - informácie, cestovateľské tipy

blogov o mojej obľúbenej krajine som napísal viac, toto je iba výber pre tých scestovanejších