Amiši- najekologickejšie spoločenstvo sveta? udržateľnosť v komunite s tradičnými hodnotami

Po prvý raz som stretol Amišov v Belize. Britský Honduras je okrem toho, že je domovom bohatých zločincov, ktorých štát domovskej krajine nevydá, známy tým, že tu nenájdete indiánsku väčšinu, ako v okolitých krajinách, ale prevažujú černosi.
 
A my sme odbočili z cesty a vošli do dedinky, kde žili iba blondínky, vedľa dreveného domu bol priviazaný konský povoz. „To tu niečo natáčajú?“ prebleslo mi najprv hlavou, „historický film z obdobia dobývania severnej Ameriky?“ Takto to tu nejako vyzeralo. Belosi, zdalo sa mi, nemeckého pôvodu v dobových šatách. Ženy mali dlhé šaty, na hlave čepiec alebo šatku. Muži nosili nohavice, košeľu, vestu a klobúk a na nohách mali ťažké kožené topánky. Košele nemali gombíky, ale viazali si ich, a zips je v amišskej komunite tabu. Muži nosia dlhé brady, ale fúzy nemajú. Majú povolené vlastniť len niekoľko kusov oblečenia. Amišom sa zakazuje nosiť hocijaké tetovanie, piercing, ale dokonca sa nemôžu ani maľovať a používať doplnky ako náramky, hodinky či prstene.
Všetko tu bolo čisté, všade pietne ticho. Usmial som sa na deti a ony úsmev neopätovali. Od mala sú vedené k tomu, že cudzinec do komunity nič dobré neprinesie. Svoje učenie nikomu nevnucujú a držia sa bokom, ale aj cudzinci sa majú držať bokom. Oni sa majú rozprávať iba s Amišmi a dievčatá si musia zobrať iba chlapca z tohoto okruhu. Inak amen tma. Neradi sa fotografujú, nemali by ste ich fotiť, ale v Belize som bol ešte skoro a dalo sa to.  Nikde som nevidel kostol a neskôr som sa dozvedel, že veľkú omšu majú vždy v dome niektorého z členov -v jednej dedinke žije asi tridsať rodín. Omša je každú druhú nedeľu, veď sa musí pracovať. Rozprávali sa medzi sebou akýmsi staronemeckým jazykom. Podobný jazyk som počul v Namíbii na juhu Afriky v bývalej nemeckej kolónii.
 
Táto skupina ľudí ma ihneď fascinovala  a učil som sa o nich a na svojich ďalších cestách som ich skúmal viac. Našiel som ich následne v blízkosti Niagarských vodopádov v Kanade v Ontáriu, ale nájdete ich v štyroch kanadských provinciách. V USA v Ohiu, Pennsylvánii, Indiane, ale zopár aj v Michigane, Iowe. Stretol som Amišov v Guatemale. Niektorí okrem poľnohospodárstva vyrábali nábytok, niektorí sú kováčmi, tkáčmi alebo hrnčiarmi.

 
Z historického  hľadiska ide o skupinu tradicionalistických kresťanských cirkevných spoločenstiev so švajčiarskym anabaptistickým pôvodom. Amiši sú známi pre svoje jednoducho riešené bývanie, prosté šaty a neochotu prijímať nové technologické vymoženosti. História Amišov začala vo Švajčiarsku, v roku 1963 pod vedením mennonita Jakoba Ammanna a dnes, ako čítate vyššie, ich nájdete po celom svete na miestach, kde si myslia, že majú väčší pokoj. V súčasnosti žije na svete iba 380 tisíc Amišov (podľa mňa ich je ešte viac) a ich počet stúpa, lebo majú väčšinou  5-8 detí. Každých dvadsať rokov je ich dvojnásobok. Amiši majú zakázané používať mobil ale aj iný telefón, iba v prípade núdze majú povolené telefonovať z telefónnej búdky. Zásadne nepoužívajú elektrinu či autá. Viete si to predstaviť???

Majú prísne predpísané, aké oblečenie smú nosiť (viď popis vyššie), a sú učení, že  šťastie nie je v míňaní peňazí na módu, ale v manuálnej práci niekde na vidieku a v pokore. Poľnohospodárske produkty antikapitalistických Amišov sú dnes vyhľadávané a ľudia sú ochotní za ne platiť viac. Sú totižto, práve pre život, aký vedú, považovaní za serióznych dodavateľov bio potravín. Mnohé firmy slovíčko „bio“  používajú ako marketingový nástroj, pre Amišov je to božie slovo, ktoré ich riadi, a je jasné, že keď niečo od Amišov kúpite, bio to naozaj je. Ak totižto Amiš poruší zásady komunity, býva vylúčený, a exkomunikácia je najhoršie, čo sa mu môže stať -ostane totižto úplne sám. V mnohých štátoch je vzdelanie zdarma, ale Amiši prevádzkujú vlastné školy, ktoré vyučujú deti od 6 do 13 alebo 14 rokov. Každopádne, v 16 roku života začína prax pod vedením rodičov a komunity. Rodina je pre nich posvätná, preto s ňou pestujú dobré vzťahy a stýkajú sa vlastne iba s príbuznými. Ja to poznám, moja žena to má tak isto, a postupne som zistil, že ja som tiež taký poloamiš -ale s mobilmi, autami. No áno, toto by som už asi nedal...
Ísť na diskotéku, kde sa stretnete s cudzincami, to u Amišov nie je možné. Majú aj svoje noviny „Budget“, ale to iba v niektorých komunitách.
Kuchyňa Amišov je jednoduchá, ale používa najlepšie potraviny, tie, ktoré si sami dopestujú. Ich potraviny sú omnoho výživnejšie (oproti tým, čo jeme my ostatní, ktorí nakupujeme v supermarketoch), majú vyšší obsah vitamínov, enzýmov, minerálov a ďalších pre organizmus dôležitých látok. Podľa Journal of Cancer Causes and Control sú Amišovia v Amerike najzdravšou komunitou ľudí a vraj nemajú rakovinu.
 
 Amiši sú proti akémukoľvek násiliu, sú to pacifisti, nevstupujú do armády.

V poslednej dobe už existuje pravidlo „rumspringa,“ čo môžeme preložiť ako „behať naokolo“, ktoré umožňuje mladým Amišom vo svojich 16 či 18 rokoch „ísť do sveta“. V tomto období sa mladý Amiš môže obliekať ako bežný človek mimo komunity, môže chodiť do bežnej školy, mať iných priateľov, používať všetky výdobytky modernej technológie. Amišovia chcú týmto gestom ponúknuť mladým ľuďom slobodu v rozhodovaní, či v amišskej komunite zostanú alebo sa od nej odpoja. Väčšina Amišov sa vráti naspäť do komunity. Keďže na začiatku išlo iba o zopár rodín, ktorí utiekli z Európy, krížia sa medzi sebou, a v tomto endogamnom spoločenstve vzniká veľa vrodených chorôb.
 
Ak vás zaujala téma Amišov, navštívte tých, ktorí žijú podľa Starých pravidiel (Old Order). Veľkú šancu vidieť ich máte na našich zájazdoch v Strednej Amerike a na zájazde z Toronta do Miami.

A čo teda ekológia? Amiši vo všeobecnosti považujú prírodu za stvorenú Bohom a správajú sa k nej náležite. Ak sa ich pýtate na globálne otepľovanie a svetové environmentálne otázky, sú skeptickí a prakticky sa o to nezaujímajú. Oni žijú dobre, ale nestarajú sa do iných. Amiš ešte dlho nebude enviromentálnym aktivistom.  Amiši pracujú a nekecajú. Oni idú príkladom.