Najscestovanejší obor spoznáva svet inak: Z Hongkongu som išiel do Lisabonu vlakom

Americký občan Per Besson sa narodil vo Frankfurte v Nemecku dánskej matke a americkému otcovi. Keď mal 4 roky, jeho rodina sa s ním presťahovala do rodného mesta jeho otca – Portlandu v Oregone (USA).

V roku 1987 začal študovať medzinárodné vzťahy so zameraním na Sovietsky zväz a východnú Európu a dokončil bakalára. Jeden rok strávil ako výmenný študent v Nemecku, čo mu dalo šancu precestovať väčšinu východného bloku pred pádom Berlínskeho múru.

Neskôr zo štúdia komunizmu prešiel na štúdium kapitalizmu, získal titul MBA a začal svoju kariéru v medzinárodnom obchode, kde pracoval najmä v oblasti marketingu a rozvoja podnikania. Všimnete si ho však najmä kvôli jeho výške – so 195 cm je skutočným obrom, ktorý len ťažko nachádza niekoho ešte vyššieho.

Dlho bol môj zvyčajný spôsob cestovania taký, že som išiel pomaly a po zemi. Cestoval som na veľké vzdialenosti bez použitia lietadiel, len po zemi alebo loďou. Spomenúť môžem napríklad trasu Hongkong - Lisabon (cez Rusko), Bali-Tokio (cez juhovýchodnú Áziu a Čínu), Peking-Bangalúr (cez Pakistan).

Po ceste som býval v mnohých mládežníckych penziónoch či jednoduchších obydliach, kde som stretol veľa podobne zmýšľajúcich spolucestujúcich. Bolo však ťažké nájsť ľudí, ktorí by mali záujem cestovať na tie isté miesta mimo vychodených ciest, kam som išiel ja, takže som väčšinou cestoval sám.

V posledných rokoch som sa stretol s extrémnejšími a odvážnejšími cestovateľmi a začal som spolu s ostatnými organizovať ďalšie cestovateľské dobrodružstvá.

Mal som veľké šťastie, že som počas leta, keď som bol dieťa (8, 11 a 14 rokov), cestoval s mamou späť do Európy. Hoci sa v tomto veku dieťa zvyčajne viac zaujíma o pôžitky z nealkoholických nápojov, zmrzliny a videohier ako o kultúru a múzeá, tieto výlety vo mne dokázali zanechať hlboký dojem. Pomaly som začal vnímať rozmanitosť sveta.

V roku 2013 som prvýkrát počul o zozname 193 členských krajín OSN. V tom čase som už navštívil niečo vyše sto krajín, takže som bol už v polovici zoznamu. V roku 2019 sa Kolumbia stala mojou 193. a poslednou navštívenou členskou krajinou OSN.

Vždy je to ťažká otázka pre skutočne scestovaných ľudí. Ako keby ste sa pýtali mamy, aké sú jej obľúbené deti. Ak by som však predsa mal povedať päť, boli by to - Brazília, Čína, Rusko, Taliansko a Kolumbia.

Milujem veľké krajiny s veľkými príbehmi, najmä tam, kde som sa učením jazyka mohol hlbšie ponoriť do duše krajiny. Takže spomedzi týchto krajín by som vybral Brazíliu, Čínu a Rusko.

Žiaľ, dnešné Rusko teraz ukazuje svetu veľmi temnú stránku svojej duše a môže trvať dlho, kým sa na jeho územie vrátim. Taliansko nie je také veľké, ale páčilo sa mi tam tak, že som tam býval dvakrát. Milujem tamojšie jedlo, históriu, kultúru, „la dolce vita“.

A, v poslednom rade, je Kolumbia krajinou, o ktorej mi povedali, že sa mi možno tak zapáči, až by som z nej nikdy nechcel odísť. A tak som si ju uložil ako svoju 193. a poslednú navštívenú krajinu OSN. Kolumbia je krajina s obrovskou rozmanitosťou ľudskej aj fyzickej geografie, ale všade je vrúcna a dobrú vôľu jej ľudí cítiť z každého kúta.

Keď som v roku 2013 cestoval do Afganistanu, urobil som si prieskum a dospel som k záveru, že návšteva Mazar-i-Sharif by bola kvôli Taliban bezpečnejšia ako väčšina iných častí krajiny. Ale človek, samozrejme, nikdy nevie...

Cestoval som po súši z Termez v Uzbekistane a mal som šťastie, že som pri prekračovaní hraníc stretol nejakých Afgancov a počas môjho pobytu na mňa dávali pozor. Ale keďže mám 1,95 m a bol som oblečený v typickom ošatení zo Západu, bol som, neprekvapivo, predmetom zvedavosti a pozornosti.

Bál som sa, že si vynútim pozornosť od nesprávnych ľudí. Takže až po prekročení hraníc späť do Uzbekistanu som sa konečne opäť uvoľnil a vydýchol si. Pravdepodobnosť, že sa mi niekedy v Afganistane stane niečo zlé, bola podľa mňa malá. Bolo ak 10%? 1%? 0,1% alebo ešte menej, ktovie...

Bez ohľadu na to, aká bola pravdepodobnosť, ak by sa mi niečo stalo, bola by to moja chyba, že som sa tam rozhodol cestovať. A tiež by som sa cítil dosť vinne. Ani som nepovedal svojej rodine, že som tam, aby moja matka nemala strach.

Hovorím plynule ôsmimi jazykmi (angličtina, portugalčina, španielčina, taliančina, nemčina, francúzština, dánčina, čínština) a moja ruština tiež nie je úplne zlá.

Myslím si, že jazykové znalosti pochádzajú vďaka talentu, príležitostí a motivácie. Mám to šťastie, že som žil v desiatich krajinách, mnohých z nich naozaj dlhšie - Čína (7 rokov), Brazília (6 rokov), Nemecko (5 rokov), Taliansko (4 roky). Mimo to však aj v Španielsku, Francúzsku, Portugalsku, Argentíne a teraz v Spojenom kráľovstve.

Takže som mal skvelé príležitosti na to naučiť sa veľa jazykov, ale hlavne som objavil motiváciu hovoriť nimi plynule a dobre. Objavil som kúzlo toho, že dokážem odstrániť jazykovú bariéru a počúvať príbehy ľudí, nájsť si priateľov a oveľa hlbšie porozumieť krajine.

Po návšteve Kolumbie som začal naplno študovať ruštinu, aby som mohol cestovať oveľa hlbšie do krajín bývalého Sovietskeho zväzu, kde sa aktívne hovorí po rusky. Ďalšou výhodou je, že teraz lepšie rozumiem mnohým slovám z iných slovanských jazykov, vrátane slovenčiny.

Čínština bola určite najťažšia, najmä naučiť sa znaky a zapamätať si tóny jednotlivých slov. Po siedmich rokoch v Číne som si zapamätal asi 3 000 znakov, čo by stačilo na prečítanie 90 % symbolov, ktoré sa objavujú v titulkoch filmu (čo sú zvyčajne slová, ktoré sú bežné v konverzácii), ale stále to nie je dosť na to, aby som ich dobre prečítal. Text v novinách alebo odbornejších publikáciách by som prečítať asi nedokázal.

Po skompletizovaní zoznamu 193 navštívených krajín OSN som sa začal orientovať na regióny NomadMania (portál zružujúci najväčších cestovateľov sveta, pozn. BUBO). Je to nielen dobrá príležitosť a návod, ako spoznať lepšie krajiny, ktoré som predtým navštívil, ale aj príležitosť osviežiť si dojmy z nich.

Tieto krajiny sa totiž menia, ale možno ešte zaujímavejšie je, že naše vnímanie ich obrazu sa časom mení, keď sa ako ľudia vyvíjame. Krajinu potom vidíme sviežimi očami. Naše rôzne dojmy z toho istého miesta nám tiež môžu pomôcť ukázať, akým typom človeka sa stávame.

Moje najdobrodružnejšie cesty v roku 2023 boli do Francúzskej Guyany/Surinamu/Brazílie na Filipíny, do Strednej Ameriky, Čadu/Kamerunu/Stredoafrickej republiky/Rovníkovej Guiney/Gabonu, Aljašky a, samozrejme, zavítal som aj na Slovensko, kde som sa zúčastnil na akcii Trans Danube Swim na pozvánku BUBO.

Prvýkrát som bol na Slovensku v roku 1989 a odvtedy som sa tam vrátil 3-4 razy, čo bola dobrá šanca vidieť, ako sa krajina za tie roky zmenila. Bol som v Košiciach, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a, samozrejme, zopárkrát aj v Bratislave.

Bratislavu som spoznal už za čias komunizmu, takže je vzrušujúce teraz vidieť mladú generáciu, ktorá sa vrhá po príležitostiach a je plná energie a optimizmu. Priateľskí ľudia, chutné jedlo, krásna príroda a veľmi zaujímavé spoznávanie histórie/kultúry v kontexte Rakúsko-Uhorska, jeho rozpadu, komunistického východného bloku a jeho kolapsu.

Rozhodne by som odporučil ľuďom, aby prišli navštíviť Slovensko - najmä preto, že je tak ľahko dostupné, dá letieť do Viedne a poľahky prísť do susednej krajiny.

Myslím si, že všetci máme dobrú pamäť na veci, ktoré považujeme za užitočné alebo dôležité. Počas svojho života som zistil, akonáhle som sa naučil sa plynule hovoriť jazykmi miest, kde som žil, prijímali ma ľudia oveľa vrúcnejšie. Pri každej ceste som sa naučil zopár slov z miestneho jazyka.

Vždy to boli základy typu "hello, thank you, goodbye..." a ďalšie základné výrazy. Jedným z užitočných výrazov, ktoré som sa naučil (a už určite aj zabudol) v najmenej päťdesiatich jazykoch, je výraz „Step by step“ - v slovenčine krok za krokom, zatiaľ si to pamätám.

Ide o veľmi užitočný výraz, ktorý šetrným spôsobom hovorí: „Ja tu nie som šéf, všetko chce svoj čas a ja to akceptujem“. V slovenčine som sa naučil aj dôležité slová pivo a zmrzlina, užitočné najmä počas letnej sezóny.

V každom prípade, verím, že kľúčom k učeniu sa jazyka je pozornosť + opakovanie si ho = udržanie. Takže tých zopár slov, ktoré poznám v jazyku, ako je slovenčina, poznám veľmi dobre!

Viem, že BUBO je dynamická a inovatívna spoločnosť zameraná na sprostredkovanie jedinečných zážitkov. Dobrým príkladom toho je plávanie cez Dunaj. Je zrejmé, že Ľuboš je veľmi energický človek, ktorý všade, kam cestoval, videl skutočne mnoho vecí a veľa osvedčených postupov uplatnil v cestovnom ruchu.

Má teda jedinečnú pozíciu na to, aby mohol implementovať svoje poznatky prostredníctvom BUBO a priviesť ľudí k cestovaniu. Skvelé na takýchto akciách je, že na tejto návšteve máte nielen možnosť porozprávať sa s Ľubošom, ale aj s jeho deťmi, ktoré sa už samé stávajú dosť vysoko v rámci medzinárodných kruhov.

Itinerár hodnotím veľmi pozitívne, pretože som vďaka nemu nabral skúsenosti, ktoré by väčšina návštevníkov len tak nenadobudla. Veľmi sa mi páčil výber jedinečných aktivít ako výroba halušiek, plavba v kanoe po Dunaji, miestny vínny festival a naša záverečná večera v reštaurácii UFO. A tiež plávanie cez Dunaj samotné.

Pracoval som niekoľko rokov v cestovnom ruchom zameranom na Líbyu a chápem, že jedným z kľúčov k spokojnosti zákazníkov je vytváranie jedinečných zážitkov a prekračovanie ich očakávaní. To presne pre mňa BUBO urobilo.

Bol som v pokušení pridať sa už tento rok, ale nedávno som si zlomil jedno z rebier (nič vážne) pri páde z vodného skútra, takže bolo pre mňa najlepšie odpočinúť si a dať šancu svojmu rebru, aby sa zahojilo.

Ak by som sa mal vrátiť inokedy, určite by som sa zúčastnil plaveckého podujatia, možno by som trénoval zopár dní vopred, aby som zvládol preplávanie rieky.

Moje plány v najbližších mesiacoch sú ísť do Angoly, Mauretánie (jazdiť na slávnom vlaku Iron Ore v púšti) a potom na Ukrajinu na podujatie NomadMania Awards.

Covid znamenal odloženie mnohých cestovných plánov na neskôr. Navyše to spôsobilo, že cestovanie bolo dosť neisté a stresujúce, pretože sme museli neustále držať krok s meniacimi sa obmedzeniami.

Vojna na Ukrajine pre mňa osobne znamenala aj zrušenie zájazdov do Ruska. V oboch prípadoch to dalo dôvod na zamyslenie sa nad tým, aké je privilégium cestovať. Aké je to môcť ľahko cestovať po planéte pre svoje potešenie a osobné ciele, zatiaľ čo sa okolo nás dejú iné udalosti, ktoré sú pre iných otázkou života a smrti ľudí.

Počul som mnoho príbehov o tom, ako natrafíte na známu tvár na druhom konci Zeme. Hovorí sa „wow, aká náhoda, aký je malý náš svet“. Takýto príbeh sa mi spája s Američanom Brettom, ktorého som stretol v Nemecku v roku 1988 a ktorý so mnou študoval na univerzite vo Freiburgu. Narazil som na neho na vlakovej stanici v Cordobe v Španielsku v roku 1989 a povedal som „wow! Aký je svet malý."

A potom sme sa videli náhodou opäť v roku 1995 na autobusovej zastávke v dedinke na brehu jazera Titicaca v Bolívii. "Wow!! Aký je svet malý," povedal som si opäť. A potom v roku 1998, počas karnevalu v Salvadore v Brazílii, som kráčal po ulici a počul som niekoho volať moje meno: „Per, Per…!". Pozrel som sa okolo a tam bol Brett hore na 4. poschodí budovy a kričal na mňa...

Rýchly časový skok - v roku 2002 som bol v malom pobrežnom mestečku Trancoso v Brazílii v obchode, keď som zbadal niekoho, kto vyzeral ako Brett, kráčať okolo... Vybehol som z obchodu, keď prechádzal po chodníku. Tentoraz som to bol ja, kto som kričal: „Brett, Brett... Brett!“.

A chlap, o ktorom som si myslel, že je Brett, otočil hlavu a pozrel sa na mňa. Ale tentoraz to nebol Brett. Svet je malé miesto, ale nie až také malé (smiech).

Pre vášnivého cestovateľa odporúčam výlety autom po západe USA. Jednou z mojich obľúbených je cesta z Los Angeles cez národný park Joshua Tree do Arizony cez Sedonu, Grand Canyon, národné parky južného Utahu (Canyonlands, Bryce Canyon, Zion, Arches atď.) na západ do Las Vegas, Death Valley, Mount Whitney a späť do Los Angeles.

Veľmi odporúčam aj Aljašku, ktorú som navštívil minulý mesiac ako svoj 50. a posledný štát USA. Aljaška má absolútne úchvatnú prírodu a krajinu a veľmi jedinečnú históriu. Taký úžasný pocit otvoreného priestoru a pocit, že ste na hranici na okraji civilizácie, je na nezaplatenie. A teraz, v tomto veku globálneho otepľovania, je Aljaška príjemným chladným a osviežujúcim miestom, ktoré môžete navštíviť počas leta.

Kdekoľvek som, dávam si záležať na tom, aby som jedol čo najviac miestnych potravín. Vždy sa rád spýtam miestnych, aké sú ich obľúbené miestne jedlá a potom si tieto jedlá objednávam.

Niektoré z mojich obľúbených jedál sú klasiky - talianska, japonská, mexická, čínska, thajská kuchyňa... ale oceňujem aj niektoré menej známe kuchyne ako iránska, gruzínska, vietnamská, etiópska či nigérijská…

Určite Antarktída - pre jej jedinečné prírodné krásy. Určite sa tam niekedy dostanem, ale ešte neviem kedy.

Na určitých miestach, ako napríklad počas dovolenky v Afrike, kde môže byť viac byrokracie a korupcie, je veľmi užitočné mať sprievodcu, ktorý presne vie, ako sa orientovať v situácii, a v prípade potreby zaplatiť správnu sumu peňazí na uľahčenie procesov. To môže ušetriť obrovské množstvo času a stresu.

Okrem toho verím, že najlepšími sprievodcami sú „kultúrni tlmočníci“, ktorí vám dokážu do hĺbky vysvetliť svoju krajinu. Je až príliš jednoduché vycestovať do krajiny, urobiť si zopár krásnych fotiek na instagram a vrátiť sa domov bez toho, aby sme skutočne pochopili, čo robí krajinu jedinečnou a výnimočnou.

Dobrý sprievodca môže pomôcť cestovateľovi lepšie pochopiť dušu krajiny.

Skrátka to urobte. Začnite s ľahšími destináciami a postupne rozširujte svoju komfortnú zónu. Spojte sa s ostatnými cestovateľmi offline a online a nájdite takých, s ktorými môžete cestovať a inšpirujú vás, aby ste cestovali ešte viac. Stránky ako Every Passport Stamp na Facebooku, Nomadmania, atď. môžu slúžiť ako cenné zdroje informácií a obrovská cestovateľská inšpirácia.

Cestovanie sólo môže byť veľmi pozitívnym zážitkom, ale ak nájdete tých správnych ľudí, ktorí s vami budú cestovať, utvoríte si nielen stále silnejšie priateľstvá, ale aj nádherné spoločné cestovateľské spomienky, ktoré vám vydržia po celý život!