Pablo Escobar, Narcos - originálne videá

My v BUBO užívanie drog nepodporujeme, pitie alkoholu aj fajčenie cigariet považujeme za zlé. No pri hľadaní pravdy a zážitkov sa aj téme “Narcos” venujeme podrobnejšie než iní. Priamo v Kolumbii sme navštívili viac lokalít s témou Narcos a každou ďalšou cestou do tejto krajiny sa dostávame aj v tejto oblasti neustále hlbšie. Podnikol som do Kolumbie už niekoľko ciest, ktoré sa venovali vyslovene tejto téme. V tomto blogu nájdete okrem unikátnych informácií aj originálne videá z tých najdôležitejších oblastí života Pabla Escobara:

• miesto, kde sa narodil
• domy, kde žil
• väznicu, ktorú si sám postavil
• miesto, kde ho zabili
• až po náhrobný kameň 

Zhodou okolností som niekedy v roku 1994 mal robiť dizertačnú prácu na tému: “Vplyv kokaínu na kardiovaskulárny systém” . Neskôr som lekárskych chlebíček nechal a začal som sa naplno venovať BUBO, no téma kokaínu mi v hlave zostala. Nie, nebojte sa, tú drogu som nikdy neužíval. No venujem sa tomuto fenoménu už vyše 25 rokov. Takže niečo sa na mňa za ten čas nalepilo. A to som na ďalších cestách do Kolumbie - krajiny koky, ďalej rozvíjal...

Inkovia poznali listy svätej rastliny koka už pred päťtisíc rokmi. Indiáni si lístky pekne zrolovali a vložili do úst. No nemyslite si, že takto to “šliape”, účinok je v tomto prípade asi taký, ako keď si dáte kokový čaj. Pri kokovom čaji cítite to isté, čo pri šípkovom. A pri čistom žuvaní listov koka to isté, ako keď žujete listy púpavy. Tým zásadným trikom je, až keď k listom koky pridáte jednu zásadu.

V januári 1999 sme v amazonskej džungli Bolívie v Rurrenabaque čakali pár dní na lietadlo. Nemohlo pristáť, lebo na letisku - išlo o také trávnaté futbalové ihrisko, bolo príliš veľa vody. Práve tu ma naučili k listom koka vložiť sódu bikarbónu. A vtedy som niečo cítil! Najprv mi stŕplo líce, potom som vôbec nepotreboval spať, bolo mi fajn. No nebolo to nič prevratné, žiadne halucinácie, žiadny skvelý neohrozený pocit.

Indiáni so sebou odjakživa nosili nádherné nádobky, často z rýdzeho zlata, ktoré volali poporo. V nich mali rozmliaždené mušle ako zásadu. Po tom, ako si vložili do úst šúľoček listov koka, tak tenkou ihlicou načreli do poporo a prihodili si do úst prášok z mušlí. Takto to robia Indiáni dodnes napríklad v horách Sierra Nevada de Santa Marta, južne od prvého kolumbijského mesta založeného Španielmi. Ibaže ich poporo nie je zo zlata, ale z dreva či bambusu.

No treba vedieť, že žuvanie listov koka nie je to isté, čo brať kokaín! Európania sa síce oboznámili s rastlinkou koka a jej listami už pri prvých stretnutiach s Indiánmi v 16. storočí, ale účinok kokaínu objavili až v roku 1880. Žuvanie listov koka a užívanie kokaínu sú dve absolútne odlišné veci! Žuvanie kokových listov - to je 0.5% účinnej látky kokaínu. Hydrochlorid kokaínu a čistý crack je až 90 - 100% kokaínu. Prelom v účinkoch kokaínu na ľudskú psychiku priniesli práce Sigmunda Freuda, ktorý bol známym kokainistom. Freud popisoval jeho pozitívne účinky:

• pocity úľavy
• nadobudnutie fyzickej sily a energie
• zvýšenie pracovných výkonov
• zvýšenie sexuálnych výkonov

Kokaín užívalo v tom čase množstvo bohatých ľudí, celebrít a umelcov: Charles Dickens, Robert Louis Stevenson, Jean Cocteau, Majakovskij, Thomas Edison, či románový detektív Sherlock Holmes.

Do roku 1900 bol kokaín dokonca aj súčasťou Coca Coly. Tým chcem povedať, že o negatívach kokaínu sa dlho nevedelo. Časy sa však rapídne zmenili. Dnes je kokaín uvádzaný v štatistických prehľadoch Národného inštitútu drogových závislostí USA ako najčastejšia príčina úmrtia spôsobeného drogou.

Moja PhD dizertácia mala v úvode rozdelenie drog podľa prevládajúceho stavu závislosti na fyzické a psychické. Fyzické sú napríklad heroín, či alkohol. Psychickou drogou je práve kokaín. Toto rozdelenie sa však dnes už nepoužíva, lebo jednotlivé závislosti sa často prelínajú. No o niečom toto “staré” delenie ešte stále hovorí. Pri závislosti na kokaíne vám nie je fyzicky zle. Nepôsobí na vašu fyzickú stránku, nepletie sa vám jazyk, nestrácate koordináciu. Ak ho nemáte, nevidíte biele myši, no s ním - s kokaínom, je vám jednoducho lepšie, je vám úžasne. Keď ho raz máte, kokaín proste musíte mať aj nabudúce, stále! Preto sa považuje za psychickú drogu.

Podľa účinku delíme drogy na halucinogény (napríklad lysohlávky), utlmujúce drogy (napríklad ópium), alebo stimulujúce, ako práve kokaín. Kokaín je drogou bohatých, drogou právnikov či biznismenov. Keď kokaín užijete, navonok to na vás nevidieť a tak ho začnú ľudia užívať v stále bežnejších situáciách. Nielen pri “žúrke” či sexe, ale aj v práci, na povzbudenie, zvýšenie koncentrácie, pracovnej výkonnosti. Postupne bez tejto drogy konzument nedokáže urobiť nič. Aj na Slovensku táto droga vstúpila okrem umenia aj do politiky.

Sneh, cukor, lajna, C-éčko, kola, koks, púder, či v anglosaských krajinách white lady, snowball sa aplikuje najčastejšie tak, že sa vdychuje nosom. Už ani neviem, v koľkých percentách stodolároviek sa našli molekuly tejto drogy, no bolo to ohromujúce číslo. Táto droga sa aj fajčí, a pri tom vydáva praskavý zvuk, podľa čoho dostala svoj názov crack. V snahe znižovať cenu tejto drogy bohatých sa kokaín podáva aj v rôznych zmesiach s pervitínom, heroínom (tzv. speedball), marihuanou (bazooka), amfetamínom (speed). Takto vznikajú dvojité závislosti a celkovo je tento mix teda nebezpečnejší.

Kokaín patrí medzi tropány, stimulujúce sympatický nervový systém. Viaže sa na receptory (acetylcholínové a dopamínové), a tým zabezpečí anestézu a eufóriu. Naviaže sa napríklad na dopamínový receptor, a tak sa na neho nemôže už naviazať samotný dopamín. Takto dopamín - hormón šťastia, zostane v nervových synapsách. Tak sa ho v nich nahromadí viac, lebo transportér, na ktorý je už naviazaný kokaín ho neodstraňuje. A my máme prechodne lepší pocit.

Podobne to funguje na sérotonín a iné hormóny (neuromediátory), ktoré sú ďalšími hormónmi šťastia a dobrého pocitu. Problém je, že po vyprchaní účinku sa ich hodnota zníži a my sa cítime blbo. Ďalší problém je, že postupne potrebujeme kokaínu na dosiahnutie rovnakého účinku stále o trochu viac… Stimulácia sympatikového nervového systému spôsobuje vyplavenie adrenalínu, a tým pocit sily, výkonnosti, potlačí sa pocit hladu a únavy. Zvyšuje sa frekvencia srdca, zrýchli sa dýchanie, rozšíria sa zreničky.

Cieľom mojej dizertácie bolo skúmať účinky tejto drogy na srdce. Sú totižto zaznamenané prípady infarktu už po prvej dávke, infarkty u 30-ročných kokainistov, fatálne poruchy srdcového rytmu po požití kokaínu a pod. Pri dlhšom užívaní je človek bez dávky nepokojný, paranoidný, so zníženým libidom, depresívny, s dierou v nosnej prepážke. Depresie po odznení účinkov sú také silné, že ženú človeka získať drogu za každú cenu, aj za cenu vraždy. A keď ju nemajú, dochádza často k samovraždám. Kokaín je veľmi nebezpečnou drogou! Preto prosím rozhodne neberte tento článok ako oslavu a glorifikáciu narkobarónov!

Viac informácií o Kolumbii a 8-minútové video nájdete TU.

Pozrite si aj naše zájazdy do Kolumbie.

Pablo Escobar rozbehol biznis s kokaínom do neuveriteľných rozmerov. Dovtedy policajti naháňali vlasatých hipíkov s balíčkom marihuany. Escobar rátal dodávky kokaínu na tony. Cena kila kokaínu v Kolumbii je 900 USD, no v USA 150 000 USD. Na výrobu jedného kila kokaínu potrebujete asi tonu kokových listov. Táto tona stojí iba 250 USD, tona najlepších listov koky 300 USD. Čiže ak porovnáte cenu tých najlepších lístkov koky a predaj v USA, marža je 50 000%.

Escobar vlastnil celú sieť, od pestovania koky (najlepšia koka sa pestuje vo vyšších nadmorských výškach Kolumbie a Peru), cez spracovanie v “laboratóriách” na kokaín až po distribúciu a predaj. Takto sa stal najbohatším narkobarónom planéty a jedným z najbohatších ľudí sveta. Keby bol kokaín legálny ako alkohol, išlo by o úžasný “biznis case” a  z Pabla by možno bol ospevovaný podnikateľ typu Stevea Jobsa. O takýchto hyperúspešných podnikateľoch sa nakoniec napíše kniha, či dokonca natočí film. No o Pablovi Escobarovi sa napísali tucty kníh a natočilo mnoho filmov. Jeho syn si na tom dokonca postavil svoju živnosť. Na znalosti Pabla Escobara profituje aj jeho brat, ktorý je aktuálne v biznise s blockchainom. A nielen on. Úspešná séria Narcos v edícii Netflixu spôsobila svetové šialenstvo a “narcosmániu”, na ktorej sa priživujú mnohí. Nájsť pravdu je stále obtiažnejšie.

Pablo sa narodil do chudobných pomerov, matka bola učiteľka, otec roľník. Nikdy sa nezmieril s tým, že jeho syn je zločinec, nenechal sa Pablom nikdy uplatiť a žil na svojom ranči – na svojej fince až do smrti. Rodina trela biedu, a keď sa deti Pablovi v škole vysmievali pre jeho škaredé topánky, mama jednoducho išla do obchodu a jedny mu ukradla. Svojho synáčika milovala. Pablo sa už ako mladý začal živiť pašovaním. Všetkého. Okrem iného kšeftoval aj s kradnutými náhrobnými kameňmi. Potom k tomu pridal pašovanie cigariet (viac viď. Vojna Marlboro), marihuany a nakoniec sa dostal ku kokaínu. Napadla mu neuveriteľná drzosť - pašovať túto drogu do USA, konkrétne do Miami, kde žije silná latinoamerická komunita. Marža bola obrovská. A Pablo sa rozhodol robiť to veľkom. V 70. rokoch jeho medellínsky kartel dovážal do USA 80% kokaínu. A trh neustále exponenciálne rástol.

Pablo bol veľkou osobnosťou. Hrubý zločinec bol zároveň silne rodinne založeným katolíkom. Svoju ženu Máriu si vzal, keď mala iba pätnásť a do konca života sa milovali. Hovorí sa, že sa k nej vždy veľmi pekne a úctivo správal. Spoločné obedy boli sväté, tancovali spolu salsu, vždy to bola pre neho tá prvá. Znie to možno šialene, ale Pablo Escobar mal aj sociálne cítenie a pomáhal chudobným. V Medellíne vystaval pre chudobných celú jednu štvrť. Ľudia ho v tomto druhom najväčšom meste Kolumbie doslova milovali. Mnohí mali jeho obrázok zavesený v kuchyni vedľa Ježiša Krista, ako svätého.

Keď sa vrhol do politiky, bojoval proti elite Kolumbie. Táto biela elita je v každej z latinoamerických zemí, kde ako hŕstka vyvolených ovláda celú krajinu. Zažil som zopár absurdných volieb v týchto oblastiach. V Guatemale boli dokonca billboardy, na ktorých ukázali fotografiu kandidáta aj štvorček, ktorý mali voliči zaškrtnúť. Indiáni totižto odvolili, no keďže boli negramotní, tak do urny iba vhodili lístok, ale nezačiarkli meno a ich hlasovací lístok tak bol neplatný. Takto vždy vyhral biely politik, často s podporou USA, či aspoň americkej firmy ako United Fruit Company, ktorá pestovala banány. Neskôr sa firma premenovala na Chiquita a táto spoločnosť dala vzniknúť termínu ´banánové republiky´.

Pablo dával peniaze kostolom, podporoval školy, staval futbalové ihriská, nemocnice, rozdával jedlo chudobným. V istom ohľade to bol dobrý človek.

Pablo založil tzv. Medellínsky kartel a stal sa najbohatším Kolumbijčanom, poslancom (na 2 roky) a jedným z najbohatších ľudí na našej planéte. Z poslaneckého postu ho vylúčili a kolumbijská vláda podpísala s vládou USA zmluvu o extradikcii zločincov. Pablo si predtým na nádhernom mieste vystaval svoje vlastné väzenie “La Catedral”, s ruletou, biliardovými stolmi, futbalovým ihriskom, všetkým luxusom. Mal tu zarámovaný “svoj prvý milión” a odtiaľto s úsmevom riadil svoje obchody, ktoré sa neustále rozrastali. Vedel, že keby ho vyhostili, stratil by všetko. Začal tlačiť na vládu, aby zákon o vydaní zločincov do USA zrušila. Najprv sa ponúkol splatiť Kolumbijský štátny dlh v sume 10 miliárd dolárov. No keď vláda nesúhlasila, začal terorizovať miestne obyvateľstvo s tým, že neprestane, dokým vláda zákon nezmení. Ľudia sa báli ísť do obchodu, či do reštaurácie, v mestách po ulici nechodila ani živá duša. Všetci sa báli, že obchod vybuchne, že v reštaurácii sa bude strieľať. Ľudia boli väzňami vo svojej vlastnej krajine. Skoro každá rodina má z tohoto obdobia príhodu s výbuchom v ich blízkosti, či mŕtveho rodinného priateľa. Pablo bojoval proti celej armáde Kolumbie. Na Justičný palác v Bogote (natočil som pre vás na veľkom videu nižšie) poslal marxistické jednotky M-19, ktoré vypálili archív a tak sa Pablo zbavil dôkazov. Keď chcel spáchať atentát na prezidentského kandidáta Césara Gaviriu (ktorý sa neskôr stal prezidentom), tak nechal vyhodiť do vzduchu celé lietadlo spoločnosti Avianca. Dnes ide o spoľahlivú spoločnosť, s ktorou sa aj vo veterných Andách cítim bezpečne. Vtedy skoro skrachovala.

Tak ako sa Pablo spojil s marxistami, tak na jeho zlikvidovanie použili grázlov z polovojenskej protimarxistickej organizácie Los Pepes, ktorých platilo CIA. Bratia Castañovci, sadistickí hrdlorezi mali najmodernejšiu výbavu, nočné videnia, informácie z DEA (protidrogové oddelenie: Drug Enforcement Administration), najmodernejšie odpočúvacie zariadenia. Brutálnym spôsobom vraždili jedného Pablovho spojenca za druhým, včítane celých rodín, žien a detí. Pablove impérium postupne upadalo, až zrazu spadlo na úplnú nulu. Jeho biznis prebral druhý kartel z južného mesta Cali.

Sú známe príbehy, kedy bol Escobar s rodinou na úteku a v dome v horách bola zima (píšem o zime v článku o Bogote) a keďže tu ústredné kúrenie nebýva, Pablo potreboval zakúriť. Dreva nebolo a tak spálil asi 2 milióny USD. Mal toľko peňazí, že ich nebolo kde zakopávať. Dokonca aj jeho podriadení, ako napríklad pilot lietadla, ktorý vozil kokaín do USA, Barry Seal mal toľko peňazí, že nevedel, čo s nimi, nemal ich kde dať. Túto postavu vo filme Nebeský gauner (American made) hrá Tom Cruise a film ukazuje, že peniaze mal všade, v krabiciach od topánok , v každom šuflíku, keď chcel ďalší milión zakopať v záhrade, tak ako začal kopať vykopal ďalšie peniaze. Bolo ich toľko, že peniaze sa nedali “preprať”. Nefungovalo to, čo za Al Caponeho – ten bol oproti Escobarobi doslova chudáčik. Escobara nakoniec zastrelili. Mal 44 rokov.

Od roku 1987 až do 1993 bol podľa magazínu Forbes jedným z 10 najbohatších ľudí našej planéty. Tento miliardár bol zodpovedný za smrť 4000 ľudí, z toho 200 sudcov a 1000 policajtov. V poslednom období vyplácal kohokoľvek, za hlavu policajta. Stačilo ktoréhokoľvek zastreliť a dostali ste odmenu. Byť policajtom bolo veľké hrdinstvo a preto je polícia v dnešnej Kolumbii rešpektovaná a ľudia si policajtov vážia. Escobar vlastnil 140 lietadiel, 32 jácht a 2 ponorky. Jeho bohatstvo bolo nepredstaviteľné. Každý deň prepašoval do USA 15 ton kokaínu. Na jeho pohrebe v Medellíne sa zúčastnilo 25 000 ľudí.

A čo sa stalo po zabití Escobara? Skončilo sa v Kolumbii násilie? Vymýtil sa diabol menom kokaín? V žiadnom prípade. V tej sekunde ako skončil Medellínsky kartel sa jednotkou stal Cali kartel vedený bratmi Rodriguézovcami. Cali kartel nie je až tak známy ako Pablo Escobar a jeho Medellinský kartel, no po smrti Escobara to boli práve oni, kto prevzali opraty v biznise s kokaínom. Cali kartel sa preslávil možno iba tým, že po tom, čo si dal omylom kolumbijský futbalista na majstrovstvách sveta v roku 1994 vlastný gól, tak ho zastrelili. Cali sa nachádza na juhu a ide o tretie najväčšie mesto krajiny, známe tancovaním salsy.

Guilberto a Miguel Rodriguezovci si udržiavali na rozdiel od Pabla Escobara tzv. nízky profil. Nikto o nich nič nevedel. Systémom ich práce nebolo násilie, ale skôr úplatky. Neskôr sa prevalil 10 miliónový úplatok (v dolároch) na prezidentskú kampaň hneď pol zavraždení Escobara. Sampers sa v roku 1994 aj prezidentom stal. Agent DEA nazval Kolumbiu Narco – demokraciou. Všetci štyria najvyšší členovia kartelu (okrem bratov to bol Čepe a Pačo) sa vydali kolumbijskej polícii. Guilberto prezývaný “šachista” mal s vládou dohodu o ukončení činnosti. Mali toľko peňazí, že sa chceli zmeniť na serióznych podnikateľov. No nakoniec sa prevalili úplatky a vraždy. Čepe z väzenia utiekol a zabili ho. Pača navštívil vo väzení nájomný vrah a zastrelil ho 7 ranami do hlavy. Bratov Rodriguezovcov previezli do USA kde doteraz sedia.

Kolumbia je dnes bezpečnou turistickou krajinou. Dokonca aj Cali je dnes po dlhých rokoch bezpečné. No džungľa, juh krajiny pri hraniciach s Ekvádorom a zopár prístavov na brehoch Tichého oceánu sú stále v rukách narkotrafikantov a sú extrémne nebezpečné. Odtiaľto putuje kokaín na sever do bohatšej Severnej Ameriky. Dnes Kolumbia produkuje o 20% viac kokaínu, než za čias Escobara či bratov Rodriguezovcov a niektoré odhady hovoria ešte o väčšom náraste.

Rozdiel je v tom, že neexistuje jeden človek, či jeden kartel, ale produkcia sa rozdelila medzi viacerých menších hráčov. Plus, distribúcia a predaj je dnes v rukách mexických organizácii. A najväčšie peniaze sa vždy robili pri predaji. To je aj dôvod vojny gangov v Mexiku. Ide skutočne o veľké peniaze a objem biznisu vraj medziročne neustále rastie.

Kolumbijčania sa na fascináciu Pablom Escobarom a celkovo na Narcos pozerajú ako na úchylku. Tvrdia, že nebyť odberu drôg v USA, tak by tieto problémy nemali. Blamujú USA, že si nevedia urobiť doma poriadok. Na úkor nenásytného, po drogách prahnúceho trhu v USA sa sila narkomafie v Kolumbie posilňuje.

Druhou vecou je to, že všetky tie príhody ktoré nájdete na Netflixe sa udiali v nedávnej minulosti a každý si na ne pamätá. Kolumbijčania boli väzňami vo vlastnej krajine. Narkomafia bola spojená s politikmi, ale aj s marxistickými ľavicovými vojenskými revolučnými organizáciami. Keď ste sa vydali na rodinný výlet autom z Bogoty ku Karibiku, tak ste mali prakticky 100% istotu, že vás zastavia, okradnú a zrejme vám zoberú auto. FARC (Revolučné ozbrojené sily Kolumbie) mali pod palcom väčšinu ciest a prepadávali aj autobusy. Do dnešných dní si vás po nastúpení do medzimestského autobusu nafilmujú, aby bolo jasné, kto v autobuse cestoval. FARC unášali ľudí a žiadali výkupné. Môj kamarát Julio mi hovorí ako jeho babička musela získať pečiatku na miestnom výpise z registra trestov. Ak chcela niekde zo svojho mesta cestovať, musela byť “čistá” a keď štátnu budovu opustila, tak tá vybuchla. Babička prežila. No iné rodiny toľko šťastia nemali. Vybuchovali obchodné domy, trhy, hračkárstva. “Bolo to strašné” hovorí Julio vážnym hlasom. Šéfovia FARC boli často naivní intelektuáli inšpirovaní kubánskou revolúciou a očarení marxistickými ideami. Olej do ohňa prilievala aj svinská zahraničná politika USA. Plus, špinavé peniaze z obchodu s kokaínom. FARC bojovali v 10 ročnej občianskej vojne a počas La Violencia bolo zabitých 200 až 300 000 ľudí. O FARC sa hovorí ako o najbohatšom revolučnom hnutí sveta. Po podpísaní dohody, za ktorú získal prezident Kolumbie Nobelovu cenu za mier sa FARC dostalo do kolumbijskej vlády. Tým prezidentom bol Juan Manuel Santos. Potom sa vypísalo referendum, kde sa všetkých Kolumbijčanov pýtali “chcete mier?” a odpoveď bola prekvapujúca “Nie” Tesne, ale vyše 50% Kolumbijčanov hrdo povedalo nie. Ľudia FARC nenávideli. No potom sa všetci tvárili, že referendum sa nekonalo.

V Kolumbii sa pri posledných prezidentských voľbách odohral boj medzi Alvarom Sergiom Fajardom a Gustavom Petrom a neskôr medzi Petrom a Ivánom Duquem. Petro bol ako 17-ročný členom neslávne známeho M-19, ktoré spomínam v súvislosti s útokom na Justičný palác v Bogote, ktorý financoval Pablo Escobar. Prezidentom sa stal Duque, ktorý je napriem svojmu menu Iván pravičiarom. No ľavičiarovi Petrovi držalo palce veľmi veľa ľudí. "Je to všetko zložitejšie,” hovorievajú Kolumbijčania.

V Bogote sedím v bare, kde Narcos natáčali. Červené stoličky sú nezameniteľné. Bar sa nachádza v blízkosti múzea Zlata s výhľadom na námestie, kde asi 300 študentov naraz fajčí marihuanu. V štvrti La Candelaria je peknou budovou bývalá budova DEA. Počas Escobara tu vybuchla bomba. Teraz tu predávajú drahé byty. Kúsok sa nachádza námestie Simona Bolívara s Justičným palácom, na ktorý zaútočilo M-19.

V centrálnej Kolumbii v Zóna cafetera prechádzame z Armenie do Solenta a na kopčeku vedľa cesty vidíme vypálený dom. “Toto je vila Carlosa Lehdera” hovorí Julio. Tu v regióne kávy mimo hlavných turistických trás býval jeden z najväčších narkobarónov. Minulý rok hrali Rolling Stones po prvý raz v Kolumbii. “Rolling Stones po prvý raz v Kolumbii” hlásali reklamné slogany. Hovorí sa však, že to nebolo po prvý raz a že hrali už v tejto vile. Ten bláznivý excentrický chlapík obdivujúci Adolfa Hitlera bol spojencom Pabla Escobara. Vlastnil súkromný ostrov na Bahamách. Bola to strategická lokalita a malé lietadlá ktoré odlietali z Kolumbie práve na tomto ostrove pristávali a tankovali, aby doleteli ďalej tých 340 km do Miami. Lehderovi znížili trest, keď vypovedal proti prezidentovi Panamy Manuelovi Noriegovi. Aj tento chlapec hral najvyššiu ligu a jeho majetok sa odhadoval na bezmála 3 miliardy dolárov.

To čo sa dá z Narcos vidieť vidíte na videach v tomto blogu. Ide o najrozsiahlejšiu "štúdiu v praxi" od miesta kde sa Pablo Escobar narodil, po jeho rezidenciu Edificio Mónaco v luxusnej štvrti Medellinu, cez oblasti kde žil, kde postavil doslova celú štvrť pre chudobných. Potom som sem do blogu vložil video z väznice La Catedral, ktorú si sám postavil a kratučké videjko spred domu, kde ho zastrelil - či sa sám zastrelil. Kolumbiu som navštívil viac razy a aj tému Narcos som chcel zmapovať dôkladne, tak ako to máme v BUBO zvykom. 

Do Kolumbie som zobral aj svoje deti. Na jednej ceste to bol môj syn, na ďalšej obidve dcéri. Nerobil by som to keby bola Kolumbia nebezpečná. Téma Narcos je súčasťou všetkých našich zájazdov do Kolumbie a Panamy.

V Kolumbii BUBO navštevuje ženskú väznicu, kde máme večeru. Väčšina zo 130 väzenkýň má trest, ktorý sa prelína s kokaínom. Je mnoho vecí ohľadne Narcos, ktoré vidíme. Nechcem o tom písať, je za tým veľa investigatívy a mnoho kontaktov. Bez toho nemáte šancu! Základom je samozrejme Medellín. Nádherne položené kultúrne mesto, pre ktoré je Pablo Escobar stále bohom.