Nebezpečenstvo džungle

1. Expedícia do Amazónie - moja najťažšia 
2. Pravý amazonský prales

Dnes bola posledná možnosť dobyť si naše elektronické zariadenia, aj keď elektrický prúd v Maturace nie je vždy. Signál tu už nemám, ale wifi aj keď slabo akosi funguje. Posielam nejaké videá na BUBO instagram, no neprechádza mi nič. Všetci sa teda nalodia a ja meškám, lebo posielam. Keď som na terase sám, za päť minút pošlem to, čo sa mi doteraz nepodarilo za dve hodiny. Týmto sa lúčime s civilizáciou. Na lodi sme ako doma, dnes je pekne, cesta je veľmi romantická, rieky sú stále mohutné, plné vody, ale omnoho viac meandrujú a my máme prekrásne výhľady na pohorie Serra do Imeri. 

Vidíme páriky krikľúňov Ara, mnoho tukanov, no kajmana ani kapybaru nezazrieme. Za celé dva dni na vode sme nevideli ani jediný čln, ktorý by išiel oproti nám či nás predbehol. Sme už teraz extrémne ďaleko. Mám troje topánok, sandále do člna, potom som na prvé dni plánoval mať nízke goratexové a vysoké som chcel použiť tam hore. No keďže tak pršalo, rozhodnem sa pre vysoké topánky a návleky a je to dobré rozhodnutie. Nakoniec nízke topánky za celý čas nepoužijem ani raz. Nedá sa, všade je také hlboké blato, že to nemá význam. Mám dlhé nohavice, spolu s návlekmi sú nevyhnutné ako ochrana proti hadom a rezným ranám spôsobeným listami. Niektoré listy sú ostré ako skalpel. Vyrážame a je to super, som nadšený. Ideme po rovine, okolo mláčok s vodou, kde sa tak radi ukrývajú anakondy. Ešte sa smejeme, no Maťo zajtra práve tu vyše dvojmetrovú anakondu uvidí. 

Milan má všetko naštudované a hovorí, že trasu tridsaťpäť kilometrov by sme mohli dať za jeden deň, čo sa tu s tým tak kašleme. Dnes máme v pláne totižto šliapať 4 hodiny, čo je nič. Celé sa to všetkým javí ako príliš veľký veget. Čo tu Ľubo hovorí o unikátnej a nevyspytateľnej expedícii, zatiaľ sme sa vozili na lodičke a jediný, kto nestíhal, bol práve Ľubo.  

Všetci máme silu, pozeráme z úžasom okolo seba. Tak toto je najväčší prales sveta, toto sú pľúca našej planéty. Jej odlesňovanie je dnes v médiách skloňovane podobne ako covid ci svadby homosexuálov. No my tu najmenej navštevovanú a najkrajšiu Anazóniu máme teraz šancu vidieť na vlastné oči. Toto sa nikomu z médií nepodarí, aj keby som to každému veľmi prial. Vidieť niečo na vlastné oči je game changer. Vidieť je ako stokrát počuť, hovorí sa a je to pravda. No až vyskúšaním si veci jej človek porozumie a pri tejto expedícii si každý na Amazóniu skutočne čiahne, nedá sa to obabrať ani obkecať... Na expedícii populizmus neplatí. 

Našim šéfom zo strany kmeňa Yanomanov je Tomé Fonseca, ktorý sa predstaví, že má 42 rokov. Tomé sa priveľmi s nami nebaví, skôr prikazuje, ako sa pýta. Vedie skupinu 22 bojovníkov Janomani, z ktorých každý nesie jamanxim (košový batoh upletený z lián). Bojovníci vo veku 20 až 30 rokov, sa taktiež s nami nebavia ani neusmejú, málo rozprávajú, veľa chodia, a nesú vyše polovice svojej váhy. Okrem našej batožiny komplet stravu pre nás aj pre seba. Treba priznať, že nás nezvyknutých na ich extrémne prostredie, odbremenili a bez nich by bol výstup rádovo ťažší. Niekoľkí majú medzi spodnou perou a ďasnami pëë (vyslovuje sa „pejje), malú rolku tabaku zmiešanú s popolom a miluje ju aj samotný Tomé. My sme čisto mužská vypráva a to Tomému imponuje. Mužské a ženské role sú tu v ich kmeni jasne rozdelené. Tomé o hnutí Me too a rovnoprávnosti žien evidentne nevie. Na Yaripo mali ženy prístup zakázaný, aj keď práve nedávno to jedna porušila, čím zničila tabu. A tak sa na vrchol vedia dostať aj odvážne trekkerky. 

Ženské a mužské role sú v kmeni Janomani jasne rozdelené. Pre ženy medzi bojovníkmi nie je miesto, nemôžu napríklad šnupať paricá, a takto sa preniesť do iného sveta a komunikovať s duchmi, ktorí obývajú Pico Neblina (v jazyku Yanomani nazývané Yaripo). Ženy nemôžu s duchmi vyjednávať v spomínanom obrade pajelança (video na konci predchádzajúceho blogu: Amazonská džungľa) ako šamani.

No máme so sebou dve kuchárky, ktoré predtým, ako sa vybrali smerom k svätej hore, prešli očistným rituálom pajelança. Bez toho by hore nešli, veď by si tak koledovali o veľký problém.

Šliapeme a ja si dávam dokopy čísla, ktoré som si teraz čerstvo naštudoval. Rozloha Amazonského dažďového pralesa je enormná, 110 x väčšia než rozloha Slovenska. V Amazónii rozoznávame 16 000 druhov stromov, takže naučiť sa ich je pre laika nemožné. Jeden z piatich vtákov na našej planéte žije iba tu v Amazónii. A to isté platí o druhoch rýb, každá piata ryba je z Amazónie. Maťo hovorí že na tejto trase videl desiatky žabičiek, „a každá ťa chce zabiť.“ A áno, tieto žabičky vylučujú lipofilné alkaloidové toxíny, ktoré môžu byť smrteľne nebezpečné.

Kráča sa mi príjemne ľahko. To, že som pred cestou schudol, sa teraz ukazuje ako najlepšia vec. Šliapeme po rovine, ale ako keby v parnej saune. Mne to ani nedôjde, ale vidím, že tí s nadváhou, ktorá im v slovenských horách nevadí, to dnes majú ťažké. Prichádza prvá riečka a cez ňu je lavička, no lavička, to je drevené držadlo a dva konáre, po ktorých musíme prebalansovať. Tieto sú dokonca pod mútnou vodou. Super, aký adrenalín, aké dobrodružstvo, fotíme sa, to je tak super. Ešte neviem, že toto je jeden z tisíc brodov a ten najľahší. Ešte neviem, že až posledný deň sa budem boriť blatom a to vyše kolien a všetko sa stane relatívnym. Našťastie to nikto z nás nevie, lebo keby sme to vedeli, asi sa expedícia ukonči už dnes.

Chcem rozdeliť skupinu, otravuje ma čakať na pomalých. Stále čakám a vôbec neviem prečo, veď je to tak ľahké. Tesne pred kempom príde k brodeniu rieky. Vanessa, ktorá je strojcom projektu, žije v amazonskej džungli celý život. Pracovala pre BBC aj National Geographic a tak sa vyzná. Malá riečka ju nerozhádže a prebrodí ju. Pýtal som sa jej na gumáky štyrikrát, ale vždy bola odpoveď taká, že indiáni majú gumáky, lebo na goratexové turistické vibramky nemajú peniaze. Vanessa riečku prebrodí v topánkach a Ivan s Braňom sa vyberú hneď v jej stopách. Samozrejme im zatečie do topánok a viete ako budú vyzerať v amazonskej džungli, kde je stopercentná vlhkosť, vaše topánky na druhý deň? Áno, budú už navždy mokré. Ja sa vyzúvam a na druhej strane opäť obujem. Ivan s Braňom si robia ďalšie dni zo mňa srandu, že iba ja mám suché topánky, ale naozaj, mne ešte sucho vydržalo až tesne po base camp. Myslím si, že aj táto drobnosť, respektíve, že som neurobil chybu hneď prvý deň, prispela k mojej pohode a celkovému dobrému výkonu. Braňo má k mokrým topánkam ešte hnačku. Zrejme, z tej rybacej polievky s maniokom, ktorú sme obedovali v kmeni Baniwa? No ja opäť nemám nič, klop klop. Každá chyba tu v džungli sa násobí a je to nápor na vašu silu ale hlavne na psychiku.

O chvíľu prídeme k ďalšej rieke, teraz už omnoho väčšej. Ivan, ktorý hrdinsky nosí niekoľkokilový Nikon, padá a zgúľa sa do rieky. No vstáva, čo vstáva, vyskočí ako Rambo, všetko je v poriadku, foťák je zachránený. Ja taktiež skoro padnem, je to tesné. Braňo so skúsenosťami s brodením riek na Irian Jaya kričí: „Rozopnite si ruksaky, ľudia sa topia práve vtedy, keď si nevedia zhodiť nasiaknutý ruksak.“

Má pravdu a hladina rieky neuveriteľne narastá. Indiáni kričia „rýchlo, rýchlo, rýchlo“ a ako tak kričia postupne im voda zatvára ústa. Sú o dve hlavy nižší od nás a voda stúpa neuveriteľne rýchlo. Vraj za deň aj o desať metrov. Viete si to predstaviť? Ešte desať minút a budeme musieť spať na tejto strane rieky, lebo prebrodiť sa nebude dať. Prší, sme všetci totálne premočení a tí, čo ešte neboli, sú mokrí po prekročení rieky. No sme v našom prvom kempe v džungli, sme v Iro kae.

Prídeme na akúsi čistinku, okolo obrovské stromy, aké dokážu rásť iba tu v Amazónii. Rieka, ktorú sme práve prebrodili, hučí a vytvára dobrú atmosféru. Prší, a keď sa pozriem okolo, neviem, ako sa sem pomestíme. Sú tu dve akési besiedky - také drevené stavby bez stien s peknou strechou z palmových listov. Nosiči si ihneď jednu zabrali a zhodili tam svoje krosná (jamanxim). Nám ostáva tá druhá. Je nás desať dosť veľkých chlapov plus traja belošskí sprievodcovia – znalci Amazónie. Indiáni sú pod jednou strechou a belosi pod druhou a je jedno, či sú to neznalí Slováci, ktorí sa tu pohybujeme ako slony v porceláne a každý pohyb nám robí zle, alebo belosi, ktorí v Amazónii žijú a tvária sa, že neprší. Tensing Rodriguez je z týchto troch najnižšie postavený, no je moja záchrana. Je to najrýchlejší viazač hamák, akého som kedy videl. Plus, keď naviaže hamaku on, viem, že o polnoci sa neocitnem na zemi. Tensing nám pomáha naviazať hamaky jednu vedľa druhej a my sa naozaj pod tú striešku zmestíme, aj keď mám pocit sardiniek v konzerve. Hamaka sa vyberá z malého vrecka, ktoré mi teraz slúži ako skriňa, do ktorej si dávam najpotrebnejšie veci ako čelovku, powerbank, mobil a podobne. Dve domorodé dievčatá si rozkladajú kuchyňu a Tensing v bielych čižmách je teraz už tam, nezadýchaný, usmiaty, všetko náradie na varenie rozkladá, prechádza s dievčatami papier, kde je rozpis jedálnička. Tensing je Venezuelčan ktorý pätnásť rokov realizuje výpravy na Roraimu a vie, ako sa majú veci robiť. „Poznám ťa Ľubo, ja som ťa vo Venezuela zazrel,“ hovorí mi. Tensing má za úlohu veci zabehať. Prvý deň je všetko pomalšie a večera bude neskoro a tak idem k rieke. 

Ešte stále neprišiel Maťo a tak si obúvam svoje špeciálne šľapky na brodenie, prebrodím rieku, ešte mi to ide, a idem Maťovi oproti. Mám silu, prší síce, ale ten dážď je teplý a ja to beriem ako „božiu sprchu“ a nerobím si škaredý deň, keď nemusím. Dnes bol akože ľahký deň, no išli sme namiesto štyroch, takmer šesť hodín, podľa mňa extrémne pomaly. Na jednej strane si hovorím, že sa to tak robieva a kto bol na Kilimandžáre, pozná to svahilské pole pole – pomaly, pomaly, no na tomto výstupe výšková choroba nehrozí a tak pomalosť nie je úplne na mieste. Maťo je už kúsok za riekou. Vanessa mu chce zobrať jeho denný ruksak a naťahujú sa o to. Maťo si chce ten ruksak niesť sám. Ja mu chcem ruksak zobrať, ale odmieta, a ja to akceptujem. Prichádzame k rieke, Maťo sa oblečený hádže do vĺn. Je to obrovský chlap a ani amazonská dravá voda s ním príliš nepohne. No Indiáni má prosia, nech mu poviem, aby išiel von, "lebo rieka ešte len prichádza." A naozaj, hladina za chvíľočku enormne stúpne. Neviem, ako to vedeli, ale je to tak.

Začína sa stmievať, opäť sme neprišli cez deň, ako sme chceli, ale neskoro. Vstávali sme skoro ráno za tmy, ale náčelníci a šamani nás zdržali, a potom tu bolo rozdeľovanie bagáže medzi nosičov a pomalý pochod. Sme presne na rovníku, svitá tu o šiestej ráno a slnko akoby spadlo z oblohy o šiestej večer. Každý deň, po celý rok. Žiadna zmena. Stále teplo.

Večera sa ešte len varí, všetci sú v kempe a preberajú svoje prvé dojmy, ktoré teda nie sú najlepšie. Ak Karel Čapek o Čechoch hovoril ako o „národe naříkačú“, my Slováci dnes nezaostávame. Všetko je zlé. Ešte ráno sme boli ako závodné kone zatvorené v boxoch pripravené vyraziť. No zrazu sme na trati a zistili sme, že to nie je klus upraveným parkom, ale Veľká Pardubická a my prekračujeme obrovské kmene, balansujeme cez potoky a brodíme. Je to zabiják. Pochopili sme, že prísť k zraneniu je ľahké, a keď sa to stane, tak sme skončili. „Toto mal byť ľahký deň?“ hovoria si mnohí. Tu v Iro kae nemáme žiaden spoločenský stan a keďže stále prší, sme schovaní pod tou našou úzkou besiedkou. Začína kolovať domáca a to nás trošku rozohreje a rozveselí. No aj tú nám zatrhnú, tu medzi Indiánmi je alkohol absolútnym tabu, je to zakázané ako u nás heroín. No už ju máme v sebe a vnútorné slnko domova v nás hreje. Odteraz budeme piť na tajnáša...

Ivan si začína prelepovať prvé začínajúce pľuzgiere. Na našu ekologickú besiedku hádžu neekologickú igelitovú plachtu, lebo prší stále a stále. Keď mi namokne môj spacák, skončil som, myslím si. Základ je ostať v suchu!

Maťo sa rozhodne vrátiť. Je to hrdinské rozhodnutie. Maťo so mnou už hlboko v deväťdesiatych rokoch cestoval dva razy Kašmírom, prešiel so mnou Bangladéš a Mjanmarsko ako jeden z prvých turistov na svete – dovtedy bola krajina pod vojenskou čižmou chunty neprístupná. Maťo bicykluje z Bratislavy na Duklu a vyšiel na Damavand (5609 m) a Kilimandžáro (5895 m). No dnes vidí, že je priťažký a ďalej by to nešlo, brzdil by skupinu. Odovzdáva mi slovenskú vlajku, oficiálne sa s ním rozlúčim, aj keď on takéto serepetičky neznáša. Maťo bude, ak sa nám podarí vyjsť na vrchol, s nami, sme v tomto spolu.

Možno takto nepriamo (keď vidíte, že niekto vzdal takúto drahú expedíciu po prvom dni) si viete predstaviť, aké ťažké to bolo. Na cestu späť s ním ide najlepší guide, s najlepšou angličtinou, čo je pre mňa osobne značná strata. Na Osmara som spoliehal, že mi pomôže dostať sa bližšie k srdciam kmeňa Yanomani. Teraz tu mám iba Vanessu a tá balansujúc medzi progresívnymi ideami pracovníkov Funaia a vlastnou neschopnosťou je skôr brzdou. Potreboval by som pomoc chalanov, aby mi pomohli tieto veci preraziť a aj im to hovorím: „Sme v tom spolu a ak my neodkryjeme taje Janomanov, nikto to za nás neurobí.“ No keď máte na nohách začínajúce pľuzgiere, obúvate si mokré topánky, trápi vás hnačka a k tomu vás čaká najťažší deň, nepočúvate. Naozaj, máme čo robiť každý so sebou. To, že Maťo ide dole po prvom dni je fajn, lebo to nie je ďaleko, no tá sranda aj tak stojí navyše 1500 eur, (lodička späť z Maturaca do São Gabriel) všetko je tu v divočine drahé. Plus nie je nikdy isté, či sa to vôbec podarí. Preto ide Osmar, lebo on je dobrý a ovláda aj zopár domorodých jazykov. Maťo a Osmar boli najpozitívnejší členovia skupiny a ich odchod je pre nás strata. 

Raňajkujeme venezuelské arepas s čerstvým ananasom a pripravujeme sa na cestu smerom k južným hraniciam tejto krajiny. Dávame si čaj a kávičku, obúvame topánky, ktoré máme na koloch „hore hlavou“, aby nám do nich nič jedovaté nenaliezlo, hádžeme na seba ruksaky a pripravujeme sa na deň, po ktorom sa rozhodne, kto pôjde ďalej a kto nie.

Už druhý deň som si nezapísal ani čiarku. Nosím so sebou iPad, do ktorého si zvyknem každý deň na svojich cestách uchovať svoje bezprostredné dojmy. No už druhý deň som to neurobil. Iba som s Peťom a Romanom nahral zopár priamych dojmov z miesta ako video, lebo inak si nezapamätáme, aké to vlastne bolo. Čím necháte viac času medzi tým, čo sa deje, a tým keď zážitky zapíšete, tým viac odznejú, odhnijú, aura vyprchá a sú z toho iba také všeobecné fakty bez šťavy. Som rád aspoň tomu nahrávaniu. Fotoaparát aj mobil mi dnes ešte fungujú a tak mám aj veľa fotografií.

Z Iro Kae začíname strmo hore a bušíme do kopca. Ja som síce netrénoval, ale čoskoro dostávame prezývku Dukla, lebo ideme vskutku rýchlo. Prvý ide Tomé, ja za ním, udávame rytmus. Po nás dlhý had, ktorý ide v našich stopách. Vyjdeme na hrebeň a opäť klesáme prudko dole. Nie stovky, ale milióny koreňov na našej ceste sú dobrou oporou. Teda boli by, keby nepršalo, ale opäť prší a tak sa šmýkajú. Cesta je podľa mňa perfektne udržiavaná, presekaný chodníček a iba asi na desiatich miestach musíme prekračovať obrovské kmene tak, že si na ne sadneme a nohy prehodíme na druhú stranu. Väčšinou dokážem na kmeň vyskočiť. Džungľa všade okolo a je to nádhera, no pozor. Pijavica reaguje na ľudské teplo a keď idete okolo prisaje sa na Vaše telo. Takto darujete svoju krv Amazonskému pralesu. Preto aj na fotografiách vidíte, že chodíme vo vysokých trekových topánkach.

Mám paličky, kúpil som si nové z ľahkých kompozitných materiálov a neviem si toto rozhodnutie vynachváliť. Je dusno a my ideme opäť prudko do kopca, extrémne prudko. „Pozor!“ povie niekedy Tomé a ja zbadám pichľavý krík a viem, že keby som sa obtrel, v tom vlhku sa rana nezahojí a začne mokvať. (Na konci cesty sa mi to aj stane a zapáli sa mi nechtové lôžko, lebo ma čosi poštípalo alebo som sa o nejaký krík obtrel). A skončí sa to otravou krvi. Táto džungľa nie je sranda.

Hore a dole, hore a dole. Ideme od skorého rána, opäť sme vstávali ešte po tme a naším cieľom je prísť do ďalšieho kempu Bebedoro Nuovo pred tmou. 

Obedujeme čerstvé melóny, chutia úžasne, k tomu akýsi lekvár, ktorý vyzerá vyrobený z venezuelskej ropy, keksíky a nutelu. Extrémne sa potíme. Niektorí chalani si vodu filtrujú. Iní majú tabletky. Miloš najprv nasype po vody lyžičku prášku z kelímku A, čo je chlór, a po pol hodine či hodine lyžičku z téglika B, ktorý má chuť aj zákal chlóru vyčistiť. 

Ráno som to urobil aj ja, ale teraz na obed už nemám ani kvapku vody. Tomé povie mãepe, čo znamená voda, skočí kamsi do doliny a donesie nám všetkým plné fľašky. „To je červená fanta, či čo?“ poznamená niekto a naozaj tá voda je totálne červená. Kašlem na to, celú fľašku vypijem na dúšok. Áno, mám s tým trošku problém, veď sme yanomanským deťom doniesli debnu liekov proti parazitom, aby im spľasli ich nafúknuté brušká. Na druhej strane, bojovníci túto vodu pijú a sú to silní chlapi. V São Gabriel by som to nepil a ani v Maturace, ale tu v horách kde niet nikoho v absolútnej divočine ... Mám inú možnosť?

Braňo má stále hnačku a pridáva sa k nemu aj Milan. No to nie je z vody, to si už nesú odkiaľsi zdola. Robíme si srandu, že je to z Heinekenu, ktorý nám ako luxus naservírovali v São Gabriel da Cachoeira. Roman si vodu po celý čas filtruje, ja si nedávam nič a nič mi nie je. Celý čas nemám ani jeden žalúdočný problém a možno som aj jediný. Beriem to ako prirodzenú vakcináciu. Keď veľa cestujete, viete sa začať správať ako domorodci. Je to nečestné, ale keďže som chudý a nemám žalúdočné problémy, ide sa mi ľahšie než ostatným. Tomé drží skupinu spolu a ja už nechcem skupinu roztrhať, vidím, že niektorí majú vskutku dosť a potrebujú povzbudenie, aby ich niekto viedol. Normálne silní chlapi ďaleko od civilizácie potrebujú pohladkať a viesť. Nudí ma to, ale je to zároveň moja povinnosť a tak ideme spolu. 

Dokonca začnem zaostávať, pustím pred seba druhých, idem úplne dozadu, som posledný, fotím si a som rád, lebo aj nezničiteľný fotoaparát Leica mi o dva dni odíde a už sa nepreberie. Hore prší, ale cez tie obrovitánske stromy na nás neprší priamo a je to podľa mňa veľmi príjemné. Omnoho horšie by bolo slnko, kde sa cítite ako v saune a toto je zvlhčovanie, je to ovlažovanie, príjemné. Takto sa na to pozerám, ale nie každý so mnou tento pozitívny pohľad zdieľa =)

Idem teraz za Milošom, ktorý rozvážne kráča džungľou. „Aha, tu stál asi kedysi dom?“ hovorí a urobí dva kroky vľavo mimo chodníka. No a to nemal robiť, vyrušil totiž hniezdo divých osí, ktoré sa tu usadili a my čo nič v džungli nevidíme sme ich práve vyplašili. Boli to dva malé krôčiky, kde sme nešli presne v Tomeho stopách. Miloš dostal ihneď štyri štípance a ja ustupujem, dosť rýchlo cúvam asi päťdesiat metrov, to je dosť, no zrazu na mňa jedna osa útočí, má obrovské krídla a ide po mne a tak ustúpim ešte, ale ona útočí ďalej, má teda odvahu. Štip, či pich, je to rana, ako keby ma pichli nožom, a nasledujúce 4 hodiny mám čo robiť, bolí to ako šľak. U nás takýto štípanec bolí 15- 20 minút, tu je to omnoho intenzívnejšie. Rozbehnem sa, aj keď Tomé kričí, že nie, a prebehávam okolo hniezda. Bežím dvesto metrov ďalej a už ma nič nepichne. Tomé však ruší túto cestu a urobí obchádzku, s hniezdom os nechce mať nič. Celá táto trasa hore na svätý vrch Yaripo je náročná, no o to náročnejšia, že ju budeme musieť ísť aj späť. A späť už hniezdo obchádzame, zmenili sme kvôli tomuto incidentu „turistický chodník.“

Tomé sa zastavil pri obrovskom strome, kde to smrdí ako v ZOO. Je to prekrásny strom. „Koľko má rokov, Tomé?“ pýtam sa. „Keď som tu bol po prvý raz, už tu stál,“ dostávam úprimnú odpoveď. Tomé nám rozpráva príbeh, ako práve tu jeho predok bojoval s jaguárom, ktorý dokáže jedným úderom laby zabiť človeka. Mal iba mačetu a bojovali dlho, veľmi dlho. No muž jaguára zabil. Dnes však evidentne ide o miesto, ktoré tvorí hranicu teritórií, lebo značkovanie jaguára silno cítiť.

Včera sme videli celkom malého hadíka a Fero naňho ukázal paličkou. Ten had sa na nás rozbehol a útočil. Vôbec sa nebál a my sme utekali. 

Zavesil som si veci s cieľom ich vysušiť – nič sa v tom vlhku nevysuší a ja si musím zvyknúť, že si oblečiem ráno mokré – a prišiel za mnou jeden z bojovníkov, že vedľa je hniezdo obrovských mravcov, ktoré sa po anglicky volajú bullet ants, lebo ich štipnutie je ako priestrel. Ide o najväčšiu bolesť, ktorú môžete v prírode okúsiť, a ak som štipnutie osy cítil štyri hodiny, tu ide o 24-hodinovú krutú bolesť. Podľa Schmidtovej tabuľky sily štipnutia ide o silu 4+. Niektoré indiánske kmene (napríklad Sateré-Mawé) vraj ich štipnutie používajú ako iniciačný rituál bojovníkov. „Tie mravce ti v noci nalezú na veci a ráno, keď si ich oblečieš...“ Pochopil som, a tak som ho vyzval, nech mi sušenie pomôže presunúť. Posunul ho maximálne o meter. To je neuveriteľné, že stačia takéto malé rozdiely. Miloš bol tiež asi meter mimo trasy a dostal od ôs štyri štípance. Keby som si tam veci nechal, možno mám anafylaktický šok. 

V Amazónii žije dva a pol milióna druhov hmyzu a keď prší, aj hmyz je viac zalezený. Nech žije dážď!

Prichádzame konečne do ďalšieho kempu. Tento deň bol totálny zabiják. Na dlhý deň, na tento extrémne náročný pochod som si zobral čo najľahší ruksak. Hamaku mám v duffle bagu, však na čo je mi po ceste, v duffle bagu mám aj mikinu, však na čo je mi v tom horku. No teraz, keď vyše hodiny čakám, vidím, že som urobil chybu. Opäť sa drgľujem. Chalani vychytali najlepšie fleky a ja ani neviem, či budem mať miesto na zavesenie svojej hamaky. Tento kemp je menší než Iro Kae, a keď sa mi Iro Kae včera zdalo nanič, dnes vidím, že to bol luxus. Môj bag nechodí ani po hodine, ani po dvoch, je tma a ešte chladnejšie. Miloš mi požičia mikinu a to ma zachráni. Tomé sa vyberie dole a môj bag mi donesie. Sme prvá skupina a ešte nemajú veci zabehané, nosičovi zrejme nedošlo, že ja budem veci potrebovať. Chvíľu som sa aj bál, že moje veci niekde nosič zahodil – povedal si „ja som bojovník a nebudem tu nejakému napëpë nosiť ťažký batoh.“ A pokojne sa to aj mohlo stať. No Tomé mi batoh donáša a ja mám opäť lepšiu náladu. Len do chvíle, kým ho neotvorím a nepochopím, že duffle bag nie je nepremokavý. Veci mám mokré, čo teraz?!

To je široký pojem. Už vyššie som písal o malárii, o dengue, žltej zimnici. Očkovanie proti žltej zimnici je povinné, bez toho sa do Amazonskej džungle nedostanete. Proti malárii a dengue očkovanie neexistuje. Odporúčam brať antimalariká, aj keď ja som teraz nebral, no bežným turistom to odporúčam. Môj kalkul je jednak v tom, že cestujem dlho a maláriu som nikdy nemal, potom v tom, že sa nachádzame pozdĺž rieky Rio Negro a tu je z nejakého dôvodu (vraj kvôli kyslosti rieky) menej malárie. A teraz je vysoká hladina vody a komárov je veľa vtedy, keď voda klesne. Taktiež prší a komára som ani nevidel. Tu vysoko v horách nie sú dedinky, z ktorých by sa malária šírila... Proti malárii a dengue sa teda tu ďaleko v džungli chránim repelentom a oblečením. Inak mám zaujímavý postreh – prebehol som päť lekárni v Manause, zháňali sme lieky proti parazitom pre indiánske deti, a keď som tu už bol, pýtal som sa na antimalariká. Nikde ich nemali a dokonca v lekárni nevedeli, o čom hovorím. Malarone nepoznali.

Endemickým problémom tejto oblasti je onchocerciáza alebo "riečna slepota", parazitárne ochorenie, ktoré môže spôsobiť trvalú slepotu. Prenáša ju čierna muška (ale veď každá muška je čierna nie?). S týmto ochorením som sa stretol doteraz iba v Afrike.

Jaguára sa nebojí nikto, problémom je pitná voda a zranenia pri treku. Čími ideme vyššie, tým je vraj chodník nebezpečnejší.

Jedovaté je tu všetko, od žiab cez pavúky a najväčší výskyt hadov na našej planéte. Kedysi som napísal blog: najnebezpečnejšie zviera sveta a aj v tejto tabuľke je víťazom človek. Vidíme to nielen na vražde Doma Phillipsa  a Bruna Araújo Pereiru, o ktorých som písal v predchádzajúcej časti. Keď skrížite cestu mafii, pokojne aj omylom, môžete mať veľký problém.

Moje hygienické návyky a celková čistota sa v priebehu pár dní dostali k nule. Doteraz nechápem, že si vôbec navzájom nesmrdíme. Vysvetľujú mi to tak, že síce vypotíme päť litrov potu denne, ale že ten pot nesmrdí. Iní, že neustály dážď je vlastne kontinuálnou sprchou. Pochybujem. 

Stratil som svoj nesesér, kde som mal mydlá, šampón, zubnú pastu. Rozprávanie o červenom nesesére sa stalo jednou z našich zábaviek, veď nemáme Netflix, no po desiatich dňoch si každý myslel, že ide o môj prelud a nič také ako červený nesesér nikdy neexistovalo. Po dvoch týždňoch, po návrate ho však Milan vytiahol v našej lodži v São Gabriel, našiel ho vo svojej izbe – všetko v ňom bolo nedotknuté.

Okej, chalani mi veci ako zubnú kefku, pastu a podobne požičali, ale hygiena je širšia záležitosť. Keď som sa rozhliadol okolo, tak som sa rozhodol využiť prítomnosť riek a vysokej vody v nich. V období sucha môžu byť rieky bez vody. No teraz sú to obrovské bystriny plné prúdiacej vody. Ráno aj večer som skočil do rieky a vykonal celkovú očistu a všetky potreby. Hore proti prúdu som si očistil zuby, nabral vodu na pitie a pár metrov nižšie po prúde som sa vykadil, potom som sa otočil proti prúdu a využil prírodný bidet. Fuj, chápem vaše zdesenie, ale toto bolo podľa mňa to najlepšie riešenie. Ísť niekde do pralesa, medzi pichľavé kríky a pätnásťcentimetrové pavúky Phoneutria? 

Náročná hygiena a náročný spánok náročnosť expedície ešte zvyšujú. 

Tu v prudkej horskej rieke kajmany nehrozia, možno iba tie jedovaté raje. Pre elektrického Paúhora je táto rieka príliš prudká. Naozaj? Pirane sa objavia, až keď sa stmieva, a čím vyššie tým menšia šanca. S piraňami som sa ja osobne kúpal mnohokrát a mám s nimi vtipné príhody. Nesmiete mať na sebe nič, čo svieti, žiadnu retiazku, žiadny lesklý pliešok – po tom idú. 

Kajmany prudkú rieku neznášajú a aj pre anakondy je prudšia rieka problémom, majú radi skôr také bačorinky dole v údolí. Kajman dokáže narásť do monštróznych rozmerov ako vidíte na videu dole z nížiny z okolia Manausu.

Chodil som sa kúpavať sám a čakal som ticho, či sa nepríde napiť jaguár, ale ani v tomto som nemal šťastie.

Najviac som sa bál rybičky candirú – parazita ktorý žije normálne v žiabrach rýb, ale ak močíte do rieky, vnikne do vašej močovej trubice a zasekne sa tam. „Vyžerie ťa zvnútra,“ vysvetľoval mi s pokojom, aký získate, ak žijete v amazonskej džungli pár rokov „Pierko“, outdorový senior sprievodca. Pierko mal na klobúku pierko z papagája a evidentne požíval úctu Indiánov. Zdá sa mi, že bol zmierený so všetkým, a neprejavoval žiadne emócie, žiadne známky životného nadšenia. Tváril sa, že nič okolo neho sa ho netýka – hybernoval. Nezlomil ho dážď ani bahno, ani candirú. „Candirú má zuby ako žiletky a pláva proti prúdu, ide vyššie a vyššie a hryzie a hryzie...“ necháva ďalej pracovať moju predstavivosť.

Candirú (cañero) je priehľadný štíhly sumček dlhý 3-5 cm a je to jeden z najmenších stavovcov na svete. Candirú je parazit, ktorý číha predovšetkým na mútnom dne rieky, kde prenasleduje iné ryby, aby si pochutnával na ich krvi. Pretože je tu málo svetla, predpokladá sa, že candirú sleduje korisť podľa stôp močoviny a amoniaku vylúčených z ich žiabier. Niektorí vedci hovoria, že vniknutie do penisu či rekta je mýtus. Prečítal som o tom viacero článkov, video vyššie som natočil kedysi v Ekvádore a poviem vám, mal som rešpekt. 

Pokračovanie:

Sme blízko, ideme konečne dobyť vrchol. Pre toto sme sem išli, pre toto podstupujeme takú tortúru. V daždi je však výstup samovraždou a nám stále prší... je to príliš nebezpečné. Dozviete sa v štvrtej časti.

 Unikátna slovenská prvoexpedícia na pokračovanie:

1. Expedícia do Amazńie -moja najťažšia
2. Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa
6. Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie
7. Privat jetom utekáme z džungle

Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané.