Gonzalo Jiménez de Quesada – otec a zakladateľ hlavného mesta Kolumbie

Vznešení Mayovia – ich nebotyčné pyramídy, krvavé rituály a hrozivá ekologická katastrofa, ktorá predznamenala zánik zlatej éry tejto civilizácie. Aztékovia a rafinovanosť ich architektúry, možnosti rozširovania infraštruktúry ich miest boli nekonečné... A obráťme náš pohľad aj na juh kontinentu a obdivujme stavebné remeslo Inkov, ich revolučný poľnohospodársky systém a expanzívnu dobyvačnú kampaň, ktorá aj v merítku predkolumbovských civilizácií nemá konkurenciu vo svojej veľkosti. O Mayoch, Aztékoch a Inkoch sa píšu knihy, natáčajú filmy a študenti sa o nich učia na školách...

Ale čo sa pred rokom 1492 dialo na území severnej časti Južnej Ameriky? Kmene ako Muisca, Tairona, Muzo, Caribe, zaberali v tejto oblasti vlastné nemalé územia a ich kultúra a tradície sú nám do veľkej miery stále neznáme do dnešných dní. Lenže sú to práve tieto civilizácie, ktoré boli kľúčové v začiatkoch a charaktere dobyvačných výprav Európanov, pri ktorých sa udiali mnohé zásadné historické zmeny.

Ciele a motívy dobyvačných výprav boli jasné od ich začiatku, v podstate tak ako ich definoval už Krištof Kolumbus. Podmaniť si neznáme územie (najlepšie skôr ako iný, súperiaci európsky národ), vytvoriť priestor a možnosti pre budúce kolonizovanie a príchod Európanov, vymiesť z pohanských území nehodné krvavé náboženstvá a zaviesť katolicizmus, a popri tom, samozrejme, ulúpiť všetko čo sa dá.

Aby sme boli objektívni, určite nesmieme zabúdať ani na množstvo vzdelancov, historikov a archivárov, ktorých úlohou bolo interagovať s národmi Nového sveta. Tí sa na lodiach plavili na neznámy kontinent za účelom pozorovať a zaznamenávať svoje poznatky o nich. Nebyť týchto intelektuálov, dnes by sme nepoznali ani to málo, čo o juhoamerických kmeňoch vieme z existujúcich výskumov, záznamov a pozorovaní.

No a paradoxom celej situácie zostáva, že popri úspešnom ťažení na území dnešnej Kolumbie to boli práve conquistadori, ktorí stáli za založením a rozširovaním mnohých osád a miest a tie pretrvali až do dnešných dní.

Našou úlohou však bude v tomto texte zamerať sa na osud predovšetkým „otca zakladateľa“ Gonzala de Quesadu – hrdinu, navigátora, dobrodruha, katolíka, masového vraha... Nebudeme si nič nahovárať, písať o ťažení španielskych conquistadorov je pre mňa náročné z hľadiska prirodzeného rešpektu voči pôvodným (a v mnohých prípadoch dodnes pretrvávajúcim) indiánskym kmeňom, napriek tomu sa staviam do úlohy pozorovateľa. Nestranného komentátora udalostí, ktorým v konečnom dôsledku nebolo možné zabrániť.

Schádzame rušnou obchodnou uličkou hlavného mesta Kolumbie v smere k hlavnému Bolívarovmu námestiu a po ľavej strane míňame múzeum fantastického sochára a umelca Fernanda Botera. Zo všetkých strán sa ozýva hluk predajcov náhrdelníkov, kabeliek a obrazov, peruánsky mladík na nás kričí, aby sme sa odfotili s jeho nezdravo vyzerajúcou lamou.

Pretočia sa nám chuťové poháriky, zatiaľ čo prechádzame okolo vychýrených tradičných reštaurácií kolumbijskej kuchyne a vôňa varenej fazule a pečeného bravčového bôčika rozvoniava všade navôkol. A odtiaľ sa už len po pár krokoch pred nami z ničoho nič objaví justičný palác. Dominantná budova, pevne zasadená v priestore ako neústupčivý strážca poriadku a spravodlivosti v krajine. Neklamný znak toho, že sme prišli na centrálne námestie tohto vyše desaťmiliónového mesta.

Zvonia zvony, je nedeľa. Spoza našich chrbtov sa vynoria desiatky ľudí – metropolitná katedrála otvára svoje dvere, aby sa miestni veriaci vrátili k sviatočným stolom a zasadli pri husté zemiakové ajiaco, či bohato naloženú bandeja paísa.

Chromému mrzákovi hodíme 2 000 pesos a vojdeme do rekonštruovaného chladného mramorového interiéru vyhľadávaného svätostánku. Po stranách jeho interiér lemuje množstvo kaplniek a výklenkov s vlastnými menšími oltármi. Nás zaujíma ten celkom posledný. V ňom, za mrežou, ktorá sa otvára len málokedy, leží sarkofág – hrozivá pripomienka pominuteľnosti života.

Úsmev na tvári sa pomaly stráca pri pohľade na tiene plaziace sa po ňom ako načahujúce sa pazúry démonickej bytosti, rovnako ako aj na sarkofág samotný. Máme totiž pocit, že sa z neho na nás niekto pozerá. Zobrazenie mužského tela na jeho veku je krutým žartom pre všetkých, ktorí záhrobný humor nemajú v obľube. Vnútri sarkofágu je totiž pochovaný zakladateľ Bogoty Gonzalo Jiménez de Quesada a jeho prázdne vápencové oči hľadia priamo na vás!

Španiel, častokrát zobrazovaný s dlhou upravenou bradou a nezaujatým pohľadom, sa narodil v roku 1509, pravdepodobne v španielskej Granade. Jeho autoritatívni a spoločensky rešpektovaní rodičia ho predurčili, aby sa stal vzdelancom s právnickým zameraním. Je pozoruhodné sledovať - zo širšieho uhla pohľadu - aké obrovské množstvo dobrodruhov obdobia kolonizácie bolo znalými mužmi, geografmi, navigátormi, právnikmi, šľachticmi.

S úsmevom by sme mohli konštatovať, že vzdelanostná úroveň tej doby vás pomyselne zaraďovala medzi objaviteľov, regionálnych warlordov, moreplavcov, či dokonca pirátskych kapitánov (nezabúdajme na mužov ako Francis Drake, či Henry Morgan). Aj z mladého de Quesadu vyrastie ambiciózny a pyšný muž, známy tým, že neúprosne nasleduje svoj cieľ – cez búrkami zmietaný Atlantický oceán, cez nebezpečnú Karibskú šiju, cez nepriechodnú kolumbijskú džungľu.

Našu literárnu cestu za dobrodružstvom začnime vychádzajúc z dokumentu, ktorý bol adresovaný Pedrovi de Herediovi (zakladateľovi kolumbijskej Cartageny) a to priamo tzv. Generálnym archívom, dôležitou (sčasti armádnou) inštitúciou. Herediovi sa do služieb vlasti odporúča nádejný, do tej chvíle však neznámy de Quesada, ktorý sa na svoju pozíciu vypracoval ako najšikovnejší zo šiestich bratov rešpektovanej šľachtickej rodiny.

Jeho vojenský výcvik v Španielsku a Taliansku, vojenské pôsobenie v Nemecku, Holandsku a Anglicku nieslo vo svojich záznamoch samé superlatívy. Gonzalo tak okúsi nebezpečné vody Atlantiku, jeho posádka bez väčšej ujmy prepláva Karibským morom a vystupuje na severné brehy Južnej Ameriky, v tej dobe už do veľkej miery osídlené Španielmi.

Mladý muž sa stretáva s miestnymi gubernátormi a chystá sa na výpravu do najvyššieho pohoria Kolumbie – Sierra Nevada de Santa Marta – miesta, kam sa dovtedy nikto z osadníkov neodvážil. Mnohokrát budeme svedkami toho, ako de Quesada neustále prekračuje svoj tieň a to, čo sa pre iných zdá nemožné, je pre neho len ďalšou samozrejmou výzvou.

Gonzalo Jiménez de Quesada síce bol nováčikom v cudzom prostredí plnom nepoznaných nástrah a nebezpečenstiev, za to však veľmi citlivo vnímal politické dianie nielen v Španielsku, ale predovšetkým aj v jeho kolóniách. Dvorské intrigy a súperenie medzi vysokopostavenými členmi táborových skupín na seba nenechali dlho čakať a Gonzalo sa ocitol v konflikte medzi guvernérom Fernandom de Lugom a jeho synom Alonsom Luisom.

Podpora a postavenie de Luga boli v tom čase ohrozené a jedným z dôvodov, prečo sa de Quesada vybral na tak nebezpečnú výpravu, mohlo byť aj zabezpečenie väčšej spoločenskej dôležitosti pre de Luga. Situácia na severnom pobreží bola napätá a rebélia voči guvernérovi bola na spadnutie. De Quesada berie so sebou najlepších mužov a vyráža hlboko na územie indiánskeho kmeňa Tairona.

O kmeni Tairona by sa dala napísať samostatná kniha, pre naše účely však bude stačiť, aby sme sa utvrdili v ich hľadaní mierovej cesty pri stretnutí s neznámymi belochmi. Boli presným opakom kmeňa Caribe, kanibalov, ktorí so Španielmi v severných mokradiach a močiariskách rozohrali nebezpečnú hru na mačku a myš.

Tairona boli obchodníci a ich najbližším obchodným partnerom boli práve vnútrozemskí Muiscovia, ktorí od nich kupovali predovšetkým mušle. S nimi sa mal de Quesada stretnúť už čoskoro. Kmeň Tairona Gonzalovi zabezpečí bezpečný priechod svojím územím a Španiel tak prvýkrát vzhliadne na dva najvyššie vrchy Kolumbie, ktoré sú dnes pomenované po „osloboditeľovi“ Simónovi Bolívarovi a Krištofovi Kolumbovi.

Jeho výprava tak končí geografickým a kultúrnym poznaním, nie však bohatou korisťou, ktorou by vedel vykúpiť upevnenie de Lugovho postavenia v kolónii. Situáciu nečakane upokojilo až veľmi zlé rozhodnutie de Lugovho syna Alonsa, ktorý sa rozhodol Gonzala po jeho návrate okradnúť. De Quesada neváhal, zlodeja chytil a poslal ho na lodi spolu so správou o jeho zrade vrchnému súdu do Madridu. Revolučné hlasy po tomto akte utíchli. Gonzalo tak mohol prehodnotiť svoje ďalšie kroky a zároveň ťažiť z blízkeho priateľstva s de Lugom.

Ak by sme mali pre de Quesadu skonkrétniť jeho hrdinu a osobnosť, ku ktorej on sám vzhliadal, bol by to určite Francisco Pizarro – conquistador, ktorý v čase pôsobenia de Quesadu pri Santa Marta mal podľa správ dobyť územie dnešného Peru.

Mapy Južnej Ameriky boli neúplné a Gonzalo si predsavzal, že zaplní ich biele miesta, vyplaví sa po rieke Magdaléna (najdlhšej a najvodnatejšej rieke Kolumbie) proti jej prúdu, aby sa pri jej prameni stretol s Pizarrom. Mala to byť dosiaľ najväčšia a najdôležitejšia výprava zo severného pobrežia, ktorá navyše mala priazeň samotného španielskeho kráľa.

Nevieme s úplnou presnosťou povedať, koľko lodí, vojakov a zásob si táto expedícia vyžiadala, vieme však, že sa expedičné vojsko rozdelilo na dve skupiny. Jedna mala zmapovať svoju cestu plavbou proti prúdu rieky, druhá kráčala po súši. Trvalo približne rok, než sa Gonzalo ocitol na území kmeňa Muisca.

Keď sa pozriete na mapu Kolumbie, predstavte si, že cestoval z dnešnej Santa Marta až na územie Bogoty, hlavného mesta. Bola to cesta, ktorá mentálny a fyzický stav mladého hrdinu navždy zmenila. Problémy s nedostatkom zásob, nepriechodný a nebezpečný terén plný dravých šeliem a útočiacich indiánskych skupín, narastajúca nevôľa medzi vojakmi, ktorá vyústila až do dvoch vzbúr voči de Quesadovmu veleniu.

Vydaní napospas džungli sa Španieli plahočili kolumbijskymi horami až do jej samotného srdca, ktoré pod ich vplyvom malo čoskoro vykrvácať. Na územie Muiscov dorazilo približne 180 mužov a okolo 60 koní.

Španieli prišli medzi civilizovaných indiánov „v hodine dvanástej“. Vyziabnutí, v šatách, ktoré pripomínali handry, s krvavými očami a chorobami, kváriacimi ich šíky hlava-nehlava. Podľa záznamov sa o nich Muiscovia vyjadrovali ako o živých mŕtvolách, ktoré povstali z hlbín džungle, aby v tomto svete dokonali svoje zámery. Čo bol však pre samotných indiánov najväčší šok, bol pohľad na kone. Splašené a erdžiace kone pokladali za akési mytologické tvory, ktoré sa podľa ich legiend prišli pomstiť svetu smrteľníkov.

Navyše veľkým problémom bola aj komunikácia. Zatiaľ, čo španielski lingvisti dokázali komunikovať s Taironmi na severe, južné vetvy jazyku čibča boli pre nich nateraz neznáme. Môžeme s úsmevom skonštatovať, že trvalo istú chvíľu, kým si dve civilizácie a dva národy na svoju prítomnosť zvykli...

Španieli sa utáborili v muiských osadách, odpočívali, zotavovali sa, silneli. Boli to práve Muiscovia, ktorí im ponúkli svoje farebné odevy, napojili ich, nachovali, poskytli im prístrešie. Lenže pre Španielov to bolo nepriateľské územie. Nemali žiadne zásoby, za to Muiscovia mali jedla až-až, nehovoriac o obrovských zásobách soli, vďaka čomu ich mnohí nazývali aj tzv. soľný národ.

Španieli neboli schopní zadovážiť si akýkoľvek stavebný materiál, Muiscovia mali pripravené a spracované drevo, bambusy a vytvorené hlinené jamy. Za dobrotu na žobrotu? De Quesada možno ani nemusel vydať rozkaz... Rieka Saravitá sa sfarbila dočervena a Španieli sa nenásytne mstili za svoju vlastnú trúfalosť na nevinných domorodcoch.

Je pozoruhodné sledovať jednotlivé príbehy conquistadorov na území Latinskej Ameriky z jedného dôvodu – ich osudy boli natoľko rovnaké, až by sme mohli vytvoriť akúsi šablónu, ktorá by definovala ich pôsobenie a kroky na cudzom území. Boli by sme trúfalí, ak by sme prehlasovali, že svoj expanzívny postup vždy a zakaždým tvrdili ohňom a mečom. Bolo by predsa nanajvýš hlúpe vyvolať vojnu proti celej jednej civilizácii len s hŕstkou chorľavejúcich a po krvi bažiacich vojakov.

K slovu sa tak dostalo vzájomné vyjednávanie, prvé načrtnuté dohody, mierové návštevy náčelníkovho domca, ale dokonca aj manželské zväzky. Najlepším takýmto príkladom „symbiózy“ je príchod Španielov do Guatavity, kde si získali priazeň indiánskeho vládcu natoľko, že ten im dal do opatery vlastného synovca. Samozrejme ho krátko nato pokrstili a poslali na učenie na španielske územie. Bolo to obdobie stretnutí dvoch rozdielnych kultúr, ktoré sa učili spolu koexistovať. Lenže kde je ambícia a chtíč, tam mier nikdy nezavíta.

Gonzalo Jiménez de Quesada stál v osade Bacatá a nešli mu do hlavy dve veci. Prvá bola otázka odkiaľ majú Muiscovia tak ohromné zásoby soli. Sám sa na vlastné oči presvedčil, ako efektívne dokázali ťažiť soľanku na území Zipaquirá a ako so soľou obchodovali s okolitými kmeňmi na princípe výmenného tovaru.

Zaujímalo ho, prečo tak veľmi Muiscovia zháňajú mušle, ktoré za soľ vymieňali. Chápal princíp toho, že zvuk, ktorý počuť v ich vnútri, bol odkazom bohov pre nich, smrteľníkov. A to až do chvíle, kým uvidel mušľu celú pokrytú zlatom.

Presne tak, druhá vec, ktorá de Quesadovi nedala spávať, bola oveľa dôležitejšia. Muiscovia sa doslova topili v zlate. Zlato bolo všade okolo nich. Každý z nich mal vo svojom domci zlaté amulety, sošky zvierat, lovecké masky. Indiánski vládcovia – zipa a zaque – mali dokonca kusy odevov vyrobené z čistého zlata a podľa všetkého dokonca spoločne raz za istý čas všetky kmene navštevovali ich posvätné miesto, odkiaľ všetko to zlato pochádzalo.

De Quesadu absolútne posadla fanatická predstava nájdenia tohto legendárneho pokladu, ako sa spočiatku domýšľal, že presne tak El Dorado vyzerá. Mesto vytvorené zo zlata… čo mesto, celé hory pozlátené ako samotné Slnko. S istotou môžeme tvrdiť, že práve v tomto čase vznikajú legendy, ktorými je El Dorado dodnes opradené.

V priebehu storočí sa mnohí pokúšali v kolumbijskej džungli nájsť stratený poklad, nevediac, čo v skutočnosti naozaj hľadajú a aké kľúče ich k „pokladu“ dovedú. Gonzalo počúva, učí sa, pozoruje a využije prvú príležitosť, ktorá ho privedie až na územie Guatavitá. Tam je svedkom iniciačného rituálu, ktorého výsledkom má byť menovanie nového indiánskeho vládcu priamo pod dohľadom najvyššieho boha Sué – Slnka. Budúci panovník bol celý posypaný zlatým práškom a sám zastával pozíciu El Dorada – tzv. Zlatého muža, smrteľníka vyvoleného bohmi.

Počas rituálu hádzali báznechtiví Muiscovia obrovské množstvo zlatých predmetov do približne dvesto metrov hlbokého jazera, aby tým vzdali úctu bohom a privítali tak nového vládcu vo svojich radoch. De Quesada veľmi rýchlo pochopil, že na jeho dne sa nachádza možno najväčší skutočný poklad na svete. Problémom bolo, že pri pohľade na jazero sa aj v súčasnosti zdá, akoby bolo vytvorené v kráteri sopky. Nie je to pravda, v skutočnosti nejde o sopku, len o zaujímavý geomorfologický útvar, to však nič nemení na tom, že prístup k nemu bol a stále je veľmi zložitý a získať zlato z jeho dna by bolo v podstate nemožné.

Gonzalo sa musel rozhodnúť. A potom vydal rozkaz. Akonáhle prišli Španielom zo severného pobrežia ďalšie zásoby, de Quesada nazhromaždil veľké množstvo dynamitu a výbušnín, ktoré umiestnil k najpriechodnejšej časti rímsy okolo jazera.

Explózia, ktorá nasledovala, o niekoľko metrov znížila navýšenú stranu jazera a Španieli tak mohli začať kopať. Snažili sa o to, aby sa voda z jazera vyliala ako z misy a oni sa tak mohli dostať k zlatu na jeho dne. To, čo tým spôsobili, si vôbec neuvedomovali.

Poškvrnili a zneuctili jedno z najposvätnejších indiánskych miest v Južnej Amerike. Muiscovia prepadli šialenstvu, Španielom vyhlásili vojnu a začali sa mstiť. Ocitli sa v nerovnom súboji s nepriateľom, s ktorým nemohli vyhrať. De Quesada viac nemal čo skrývať, Muiscovia sa od neho odvrátili a on, posadnutý vidinou zlata, jediné, na čo sa zmohol, bola deštrukcia. Vypálená Bacatá, zničená Guatavitá a nezastaviteľný postup Španielov až do Sugamuxi.

Sugamuxi bola bašta všetkých muiských božstiev, v tejto „nedobytnej“ pevnosti sídlili iraca – kňazi Sué a vzývali najvyššieho boha. De Quesada nemal zľutovanie. Pevnosť doslova zbúral, kňazov vyzabíjal a aj týmto činom sa zapísal do dejín ako jeden z najkrvavejších dobyvateľov na území Latinskej Ameriky. Kedysi hrdina a dobrodruh sa zmenil na krvilačnú beštiu, ktorá nikdy nemala dosť.

Gonzalo sa vracia do Bacaty a zakladá osadu Santa Fe de Bogotá. Na mieste dnešného námestia Chorro de Quevedo stavia 12 chatrčí, ktoré sa stali základom pre vytvorenie najväčšej španielskej osady v centrálnych Andách. Za zámienkou zabratia soľných baní získava povolenie od španielskeho kráľa zotrvať na dobitom území a príbehy o ňom vravia, že až do konca svojho života blúznil o poklade, ktorého sa mu v celkovom jeho množstve nikdy nepodarilo získať.

De Quesada sa nezdržiaval iba v Bogote. Ako vážený španielsky občan mal mnoho povinností aj v okolitých regiónoch a mestách, kde pokorne nasledoval nepísaný kódex spriaznenca španielskej koruny a ako mecenáš a guvernér podporoval silnejúcu kolonizáciu a katolizáciu na muiskom území. Pričinil sa o stavbu mnohých kostolov, mimo iných aj toho, z ktorého neskôr vznikla veľkolepá Kolumbijská katedrála primátov. Založil niekoľko univerzít a sám sa začal zaoberať literárnou tvorbou, veriac, že tak zaznamená svoje životné dielo a filozofické myšlienky.

Minulosť sa mu však oplatila vlastnou pyšnou mincou. Skoro celé jeho dielo je navždy stratené. Dochované zostali názvy niektorých jeho zväzkov ako „Rozdiely medzi vojnami dvoch svetov“, či „O princovi a vojne“. Dokonca aj jemu pripisované dielo „Stelesnenie dobytia Nového kráľovstva Granady“ prešlo korekciou a bádatelia zistili, že ho v skutočnosti napísal Alonso de Santa Cruz.

Okolnosti smrti Gonzala de Quesadu zostávajú až do dnešných dní nejasné. Niektorí tvrdia, že zomrel na lepru v meste San Sebastián de Mariquita 16. februára 1579. Iné zdroje hovoria o jeho zhoršujúcich sa astmatických záchvatoch, ktoré jeho koniec urýchlili. V každom prípade z rozhodnutia dona Antonia Gonzala Manriqueho boli jeho ostatky prevezené späť do Bogoty, kde bol slávnostne pochovaný v dnešnej metropolitnej katedrále.

Je zaujímavé sledovať ako jeho osobnosť vnímajú dnešní Kolumbijčania. Napriek tomu, že sú katolíckeho vyznania, stále neúprosne dbajú na mnohých „pohanských“ tradíciách a sú si vedomí, že Gonzalo bol muž, ktorý im do veľkej miery vzal „ich“ minulosť. Celá situácia je komplikovanejšia než by sa dala vysvetliť pár riadkami, preto si len povedzme, že pri jeho sarkofágu nikoho neuvidíte ani trúchliť, ani s bázňou hľadieť na prázdne oči Španiela – dobyvateľa.

Čas ide neúprosne ďalej, kolumbijská spoločnosť sa stále tvaruje, mieša a ako iste vieme, stále máva problémy so samozvanými politickými osloboditeľmi, ktorí si nárokujú ten jediný správny názor. Nám nezostáva nič iné, len nahliadnuť za oponu, Kolumbijčanov osobne spoznať a pochopiť, že sa ide o fantastických ľudí žijúcich svoje skromné životy na pozadí veľkých dejinných udalostí. Presvedčte sa o tom sami na vlastnej koži.