Ostrovy spásy – skrytý raj v Atlantiku s desivou históriou

Nájdete ich vo Francúzskej Guyane, teda v zámorskom departemente Francúzska. Predstavte si, že pristanete v Južnej Amerike, preletíte celý Atlantik, no stále ste v Európskej únii. Platíte eurom, aj ceny sú skôr francúzske ako juhoamerické, dáta využívate ako doma, ale pri pohľade z okna cítite veľkú exotiku.

Nás v BUBO po skvelej večeri a oddychu po dlhom lete na zájazd Guyany a Surinam hneď na druhý deň čaká jeden z top zážitkov zájazdu - plavba na Ostrovy spásy. Natrieme sa opaľovacím krémom, zbalíme si šiltovku, repelent, plavky, uterák, vodu, slnečné okuliare a môžeme sa vybrať na lovenie zážitkov.

Z hlavného mesta departmentu Francúzska Guyana, Cayenne (hlavným mestom aj tu ostáva Paríž), kde sa nachádza náš hotel, odchádzame skoro ráno smerom do mesta Kourou.

Kourou je druhé najväčšie mesto krajiny, ktoré je známe aj Európskou vesmírnou agentúrou. Počas hodinovej cesty naším prenajatým autobusom sa naladíme na možno miestami desivú, ale fascinujúcu históriu Ostrovov spásy.

Možno vám niečo hovorí meno Henri Charriére. Známejší je pod prezývkou Motýľ = Papillon. Do Francúzskej Guyany prišiel ako trestanec a na galejach strávil dokopy 13 rokov. Jeho príbeh o útekoch z väzenia je známy po celom svete. Určite vám pred návštevou Francúzskej Guyany odporúčame prečítať si jeho knihu Motýľ alebo pozrieť si jednu z dvoch sfilmovaných verzií.

Všetko to súvisí s osídľovaním Francúzskej Guyany, ktoré nebolo jednoduché. Pri objavení Ameriky si každá z mocností chcela uchmatnúť časť územia z “Nového sveta”. Ako vidíme aj zo súčasnej mapy, Južnú Ameriku si z veľkej časti rozdelili Španieli a Portugalci. Ale na severe kontinentu a v oblasti Karibiku boli úspešní aj Angličania, Holanďania či Francúzi.

Francúzsko potrebovalo viacero pokusov o osídlenie tejto časti sveta. Prvé boli často zmarené pôvodnými obyvateľmi, inými európskymi mocnosťami či neskutočným teplom a tropickými chorobami. Najväčší pokus o osídlenie sa udial v roku 1763, kedy sa Francúzsko rozhodlo vyslať 12 000 obyvateľov za účelom konečnej kolonizácie krajiny.

Osadníci sa vyloďujú v bažinatej oblasti, ale pobrežie nie je pripravené prijať toľko veľa nových ľudí. Veľa Európanov podlieha neznámym ochoreniam ako napríklad žltá zimnica. Až 2 000 zúfalých osadníkov uteká na tri blízke ostrovy.

Vďaka príjemnejším podmienkam, vetru a menšiemu množstvu komárov a chorôb sa im tu podarí prežiť a nazývajú toto miesto Ostrovy spásy (Îles du Salut). Čo najskôr sa vracajú späť do Francúzska. Preživší doma rozprávajú o nehostinných končinách a zlá povesť Francúzskej Guyany je na svete.

Najbližšie roky prichádzali do Francúzskej Guyany obyvatelia nedobrovoľne. Francúzi tu dovážali černošských otrokov zo západného pobrežia Afriky pre prácu na plantážach. Aj preto je momentálne väčšina obyvateľstva afrického pôvodu. Po zrušení otroctva v roku 1848 sa princ Ľudovít Napoleon (budúci prezident krajiny Napoleon III.) v roku 1852 rozhodol zatvoriť trestanecké kolónie (galeje) vo Francúzsku a presunúť ich do Francúzskej Guyany.

Väzni mali nahradiť stratenú pracovnú silu a posilniť francúzsku kolonizáciu zámorského územia. Toto územie slúžilo ako trestanecká kolónia až 100 rokov. Za ten čas tu doviezli približne 80 000 väzňov, no väčšina z nich sa do Francúzska už nikdy nevrátila.

Muži tu neprichádzali len za vážne trestné činy, často tu posielali ľudí aj za drobné priestupky. Cieľom bolo osídľovanie územia. Francúzsko sa možno inšpirovalo Anglickom, ktoré v 18. storočí založilo vďaka deportácii trestancov „krásnu a vykvitajúcu” kolóniu v Austrálii.

Všetci trestanci boli najprv zhromaždení v tábore v Saint Laurent du Maroni, kde boli rozdelení do rôznych pracovných táborov - napríklad Cayenne, Kourou, Mana,... Väčšina galejníkov ostávala práve na pevnine. Na Ostrovy spásy boli posielaní zvyčajne za nejaké priestupky a na určitý čas. Politickí väzni skončili priamo na Diablovom ostrove.

Po odpykaní trestu by sa ale nedalo povedať, že sa väzni dostali úplne na slobodu. Pokus o kontinuálne osídľovanie stále pokračoval, keďže väzni, ktorých trest bol menej ako 8 rokov, tu mali potom ešte ostať rovnaké množstvo času, aká bola dĺžka ich trestu. Potom sa za vlastné peniaze mohli dopraviť domov, čo bolo ale veľmi náročné, nákladné a, hlavne, nebezpečné.

Trestanci, ktorých trest bol nad 8 rokov, tu mali ostať už navždy. Samozrejme, ako slobodní občania. Nebolo ale jednoduché začleniť sa do spoločnosti, nájsť si prácu či bývanie. Muži mali stále nálepku bývalého trestanca. Taktiež bola Francúzska Guyana plná rôzneho obyvateľstva. Žili tu pôvodní obyvatelia či slobodní bývalí černošskí otroci a ich potomkovia.

Ako trestanci boli do Francúzskej Guyany privážaní len muži. Pre ženy boli určené väzenia vo Francúzsku. S myšlienkou ďalšej pomoci k osídľovaniu začali do trestaneckej kolónie v Južnej Amerike posielať aj ženy, ktoré sa mali vydať za už slobodných väzňov.

Trestankyne vo Francúzsku sa k prevozu hlásili dobrovoľne a vždy mali šesť mesiacov na rozmyslenie. Za 50 rokov bolo do Francúzskej Guyany prevezených približne 600 žien. Začiatkom 20. storočia sa ale prevoz žien zakázal, práve kvôli vysokej miere úmrtnosti.

Náročné klimatické podmienky na život, vlhkosť a nekonečný prales, ktorý pokrýva až 90 % územia, robia aj momentálne z Francúzskej Guyany jedno z najredšie osídlených území na svete. Osídlených je len 5 % územia, a to hlavne popri pobreží. Žije tu približne 300 000 obyvateľov na území 84 000 km2, čo je rozloha o kúsok väčšia ako Česko.

Pomenovanie Diablove ostrovy pochádza už z obdobia dávno predtým, ako na ne prišli Európania. Keď pôvodní obyvatelia chodili na more loviť ryby, často bolo náročné sa dostať od ostrovov smerom späť na pevninu.

Práve kvôli silným vlnám a spodným prúdom vznikol názov diablove vlny, ktoré tiahnu rybárov späť na Diablove ostrovy. Náš lokálny sprievodca nám rozpráva, že keď bol malý chlapec, v Kourou bývali dokonca surfistické preteky. Dnes sú vlny podstatne menšie.

Keď v roku 1764 ušla skupina Európanov z Kourou na Ostrovy spásy, iba jednému ostrovu nechali pôvodný názov - Diablov ostrov. Najväčší ostrov pomenovali na počesť kráľa Ľudovíta XV. ako Kráľovský ostrov a posledný z nich podľa patróna expedície, Svätého Jozefa.

Po príchode do prístavu v Kourou si stíhame dať ešte raňajky a kávičku v miestnej pekárni, ísť na toaletu a pomaly sa začneme naloďovať na palubu.

Na Ostrovy spásy sa plavia rôzne lode - od menších katamaránov pre približne 20 ľudí až po väčšie lode pre 80 pasažierov. Na katamaráne sa pohybujeme naboso, topánky si necháme vo veľkom kýbli pri vstupe. Nachádza sa tu toaleta, vpredu dve veľké siete, odkiaľ si vieme užívať plavbu a hojdať sa vo vlnách Atlantiku. Taktiež je možnosť pobudnúť vo vnútri lode.

Voda pri pobreží je hnedá a kalná v dôsledku ústiacich riek do Atlantiku, ktoré nesú mnoho bahna a usadenín z dažďových pralesov. Nie nadarmo sa Guyany prekladajú z jazyka pôvodných obyvateľov ako „zemi mnohých vôd”. Po čase ale pozorujeme, ako sa voda vyčistí a je krásne modrá. Práve preto vidíme aj mnoho domácich obyvateľov smerovať na Ostrovy spásy, nie ani tak kvôli histórii, ale oddychu na krásnych plážach.

Vlny na Atlantiku vedia byť pomerne vysoké. Preto pre ľudí, ktorí sú náchylní na morskú chorobu, odporúčame si dať pred plavbou Kinedryl. Bohužiaľ, niekedy sa kvôli vysokým vlnám plavba na Ostrovy spásy ani nekoná.

Po približne hodine plavby pozorujeme v diaľke náš cieľ, Ostrovy spásy - Kráľovský ostrov, Ostrov svätého Jozefa a Diablov ostrov. Pomaly sa blížime a kotvíme pri malom móle na Kráľovskom ostrove. Neskôr navštívime aj Ostrov sv. Jozefa. Diablov ostrov nie je prístupný pre verejnosť.

Pri tejto plavbe neurčuje časy BUBO sprievodca, ale kapitán lode. Pred výstupom nám všetkým oznámi, kedy treba byť opäť v prístave.

Je pomerne jednoduché orientovať sa na tomto ostrove. Zvolíme si chodník doprava a prehliadku ostrova robíme v protismere hodinových ručičiek. Po pravej strane sa nám ukazuje Ostrov svätého Jozefa a neskôr vidíme Diablov ostrov, na ktorom je jediný domček, kde päť rokov strávil aj jeden z najznámejších politických väzňov - Alfred Dreyfus.

Pri objavovaní ostrova si treba dávať pozor na padajúce kokosové orechy. Ostrovy pôsobia veľmi exoticky aj vďaka všadeprítomným kokosovým palmám. Spraviť si gýčovú fotku s morom a palmami tu nie je veľký problém, prečo ale ich je tu tak veľa?

Ostrovy mali pôvodne menšie kríky a kokosové palmy sem doviezli. Kokosové orechy boli dobrým zdrojom potravy, ale väčšie využitie mali práve ich listy. Väzni z nich dokázali spraviť laná, vedeli z nich upliesť hamaky, rybárske siete či vyrobiť metly.

Už prvá ruina v nás vzbudzuje zvláštne pocity. Miestny sprievodca hádže jeden kokos do vody a pritom nám rozpráva, že možno o 2-3 dni, tento kokos obopláva ostrov a vráti sa na to isté miesto. Je to v dôsledku morských prúdov a túto znalosť mali aj správcovia ostrova. Práve preto mali na tomto mieste chliev pre prasatá a kúsok odtiaľ je ďalšia budova, ktorá slúžila ako bitúnok.

Na oboch ostrovoch sa nachádzal cintorín pre deti a ženy dozorcov. Ak zomrel dozorca, jeho telo previezli na pevninu alebo naspäť do Francúzska. Čo ale na Ostrovoch spásy robili s telami väzňov, keď zomreli?

Miesto pre zabíjanie prasiat nie je na tomto mieste len náhodou. V stene budovy je zabudovaný malý kanál, ktorý odvádzal krv smerom do mora. Krv potom putovala vďaka prúdu okolo ostrova, čo lákalo žralokov. Na tomto mieste spravili aj „cintorín” pre väzňov.

Telá väzňov hádzali do mora, kde ich potom zjedli žraloky. Najprv väzňov hádzali do mora v truhlách, ale tie sa neponorili a plávali na hladine. Preto im neskôr začali na nohy upevňovať kamene, a tak ich hádzali do mora. Väzni tu umierali dennodenne, čo znamenalo, že žraloky sa tu zdržiavali neustále, čo robilo útek z ostrova nemožným.

Úteky z väzení vo Francúzskej Guyane boli pomerne časté v prvých rokoch kolónie. Približne 3-8 % väzňov sa snažilo o útek. Ďalšia vec už je, či sa útek podarilo dotiahnuť do úspešného konca. Niektorých chytili a hodili na samotku. Mnohých pohltila džungľa, umreli od hladu či ich zjedla divá zver, prípadne mravce či žraloky. Stalo sa aj to, že umreli na tropickú chorobu.

Keď prejdeme o zopár metrov ďalej, uvidíme vežu, ktorá slúžila ako spojenie s Diablovým ostrovom. Natiahli tu lano a spravili lanovku, ktorou zásobovali ostrov a využívali ju aj na komunikáciu.

Diablov ostrov je neustále obíjaný silnými vlnami a má silné podmorské prúdy. V minulosti sa viackrát pokúšali spraviť pri ňom mólo, aby mohli donášať zásoby, jedlo či väzňov, ale neúspešne. Vždy im ho silné vlny po pár týždňoch zničili. Diablov ostrov bol väzením pre politických väzňov.

Ostrovy majú zväčša kamenisté pobrežie, avšak ako pokračujeme ďalej, zazrieme malý bazén v mori, ktorý si trestanci vytvorili poodsúvaním kameňov. Je nám jasné, prečo im to dozorcovia dovolili práve na tomto mieste.

Blízko sa nachádzal práve bitúnok a „cintorín” pre väzňov. Nemohli ho ale využívať, kedy chceli. Povolenie okúpať sa mali len jeden deň v týždni, a to v nedeľu.

Od veže a bazéna pre väzňov sa vydáme chodníkom do hora a dostaneme sa na vrch ostrova. Keď prví trestanci prišli na ostrovy v roku 1852, nebolo tu nič. Muži bývali v drevených chatrčiach a museli si postaviť svoje vlastné väzenie.

Na kopci objavujeme veľkú dieru, ktorá slúžila ako kameňolom. Z toho si vyrábali pálené tehly, z ktorých následne stavali budovy. Neskôr, keď sa všetok materiál vyťažil, jamu používali ako zásobáreň vody. Zadržiavali tam približne 4 000 m³ vody.

Na ostrovoch sa nachádzali aj studne, ktoré sa napĺňali iba dažďovou vodou. Doteraz je tu problém s pitnou vodou. Momentálne, presnejšie od roku 1965, patria ostrovy pod Európske vesmírne centrum a armáda sa stará o zabezpečovanie vody. Donáša ju pomocou lode, ktorá ťahá za sebou veľký raft naplnený vodou.

Od kameňolomu prechádzame ďalej a vidíme kostol, najstaršiu budovu na ostrove a pri nej niekoľko ďalších budov. Vedľa kostola sa nachádza dom, v ktorom býval kňaz.

Prvá budova, popri ktorej prechádzame, slúžila ako škola a ako dom matky predstavenej. Mníšky pracovali na ostrove ako učiteľky v škole pre deti dozorcov a taktiež boli zamestnané v nemocnici. Ďalšia budova bola sčasti tiež škola a zároveň hosťovský dom pre návštevy z Európy.

Kostol je jediná vec na Ostrovoch spásy zapísaná v svetovom dedičstve UNESCO. Bol dokončený v roku 1854 ako prvá budova na ostrove. Až potom sa začalo stavať samotné väzenie.

Ak je kostolík otvorený, určite odporúčame sa doň nakuknúť pre jeho krásne maľby v interiéri, ktoré namaľoval väzeň a veľmi dobrý priateľ Papillona (Motýľa) - Francis Lagrange v rokoch 1938 až 1940. 

Mnoho väzňov bolo umelecky nadaných. Francis Lagrange sa dostal do väzenia za výrobu falošných bankoviek. Vo väzení si zarábal maľovaním obrazov nahých žien a práve preto ho Papillon ochraňoval. Potreboval totiž peniaze pre svoje pokusy o útek.

Za kostolom sa nachádza nádherná, pomerne veľká budova, nemocnica. Nemocnica slúžila len pre dozorcov a ich rodiny. Iba ku koncu, krátko pred zatvorením väznice sa začalo pomáhať aj chorým väzňom.

Zaujme nás nádoba, na ktorej sa píše machine a glace - výrobňa ľadu. Ľad sa používal napríklad na uskladňovanie krvi alebo iného biologického materiálu, ale aj na amputácie. Ľad prikladali na poranené miesto, čím ho postupne umŕtvili a mohli vykonať amputáciu. 

Vedľa nemocnice sa nachádza maják, no zaujme nás aj heliport, ktorý tu, samozrejme, postavili nedávno. Popri majáku vedie chodník smerom nadol, ktorý nás zavedie k malému cintorínu pre ženy a deti. Následne sa vrátime naspäť a ideme si pozrieť samotné cely.

Reportér navštívil trestaneckú kolóniu, aby podal objektívne správy a vyvrátil povery, ktoré kolovali o väzení vo Francúzsku. Trestanci tu nie sú držaní v reťaziach - dostatočný trest im je ťažká práca pod pálčivým slnkom, takmer stopercentná vlhkosť, tropické choroby a minimálna hygiena.

Prichádzame na pomerne veľký dvor, okolo ktorého sú už samostatné budovy, ktoré slúžili ako cely. Skôr ich ale volali „dormitories” alebo ubytovne, pretože väzni tu chodili iba spávať. Pracovali od šiestej rána do šiestej večer. Miestny sprievodca nám taktiež ukazuje v jednom rohu dvora, kde bola kuchyňa pre väzňov a v druhom kancelária pre dozorcu v službe.

Na dvore sa taktiež nachádzala veľká murovaná vaňa na pranie. Trestanci pri nástupe do väzenia dostali iba dva kusy uniformy. Ako som spomínala vyššie, oprať si a okúpať sa mohli iba v nedeľu. Zdá sa nám to až neskutočné, v akých podmienkach tu ľudia museli žiť a pracovať, keď my sa v tom teple a vlhku potíme až za ušami pri obyčajnej prechádzke.

Po tom, ako zatvorili väzenie v roku 1952, všetko tu bolo opustené. Miestny sprievodca nám vraví, že ešte pred niekoľkými rokmi bolo na tomto mieste všetko zarastené. Na ostrovy prichádzajú pravidelne študenti archeológie, ktorí miesto čistia. Chcú väznicu zachovať v čo najviac pôvodnom stave, preto tu neprebiehajú takmer žiadne rekonštrukcie.

Kráľovský ostrov je jediný oficiálne prístupný turistom, práve pre jeho údržbu. Na Ostrov svätého Jozefa sa chodí na vlastné riziko.

Okrem jednodňových výletov sa dá na ostrove stráviť aj noc. Nachádza sa tu hotel, taktiež bývalé domy pre dozorcov prerobili na ubytovanie. Alebo je tu aj možnosť pre väčších dobrodruhov - dá sa prespať v hamake priamo v niektorých celách.

Popri barakoch pre dozorcov prichádzame k posledným budovám, ktoré si pozrieme počas našej prehliadky. Sprievodca nám ukazuje budovu vzadu, ktorá bola určená chorým väzňom. O chorých sa nestarali, jednoducho ich nechali všetkých v jednej miestnosti, kde postupne umreli. Často sa nakazili medzi sebou rôznymi exotickými chorobami.

Vedľa sa nachádzajú cely, kde človek čakal na popravu, na gilotínu. V tráve nachádzame  podstavce z tehál, kde v deň popravy doniesli gilotínu. Popravy sa museli zúčastniť všetci väzni. Vybrali dvoch z nich, ktorí nešťastníka uložili pod gilotínu a museli potom odpratať telo. Pred popravou mal väzeň ešte právo na posledné jedlo.

Zvyčajne dostávali suchý chlieb a vodu, ale taktiež si mohli vypýtať ešte niečo navyše. Ak si väzeň popýtal niečo z ostrova alebo z pevniny, tak ho popravili do 1-2 dní, ale boli aj vynaliezaví muži, ktorí si vypýtali napríklad víno alebo syr z Francúzska, a to niekedy trvalo aj niekoľko týždňov, kým to prišlo.

Väzeň celý čas čakal v cele a vedel, že deň popravy príde, ale týmto spôsobom si aspoň ešte o kúsok predĺžil život. Popravený bol zvyčajne muž, ktorý sa viackrát pokúšal o útek, zabil iného väzňa alebo poranil či zabil dozorcu.

Nakoniec sa dostávame aj k samotkám. Keď sa väzeň nesprával dobre, čo mohlo byť napríklad aj to, že sa škaredo pozrel na dozorcu alebo mu jednoducho nebol sympatický, mohol ho poslať na niekoľko mesiacov na samotku.

V tomto väzení to niekedy vyzeralo, ako keby tu žiadne pravidlá neplatili. Väzeň tu strávil zvyčajne tri mesiace a ak nedošlo k náprave, mohli ho tu nechať o tri mesiace dlhšie.

Ak väzeň spravil naozaj veľký priestupok, poslali ho na samotku na Ostrov svätého Jozefa, kam sa dostaneme neskôr. Na drevených posteliach vidíme železné okovy. Od šiestej večer do šiestej rána boli väzni uzamknutí k posteli. 

Po spoločnej prehliadke máme voľný čas na samostatné prebádanie ostrova. Rovnako už prichádza čas obeda. Niektorí si v pekárni v prístave kúpili niečo pod zub a majú možnosť si tu spraviť príjemný piknik. Nachádza sa tu aj reštaurácia Auberge des Îles s výhľadom na Diablov ostrov, ktorá ponúka výborný obed formou bufetových stolov v cene 29 eur.

Je tu potrebné spraviť dopredu rezerváciu, takže ráno nahlasujeme nášmu lokálnemu sprievodcovi záujem. Taktiež sa tu nachádza menší bar, kde sa dajú zakúpiť rôzne nápoje a nejaké občerstvenie. Nájdeme tu aj suvenírový obchodík. 

Popri prechádzkach po ostrove stretávame aj stálych obyvateľov ostrova. Takmer vždy sa nám ukážu kapucínske opice, pri kostole na strome sedí Ara arakanga, známa ako Ara macao. Počas našich zájazdov sme však videli už aj leguány či páva. Taktiež tu pobehujú agouti, juhoamerické hlodavce príbuzné morskému prasiatku. V prístave často pozorujeme morské korytnačky. Exotika, ako má byť!

Po približne hodine sa opäť všetci stretávame dole v prístave a presúvame sa ku Ostrovu svätého Jozefa. Na tomto ostrove nie je mólo, a tak máme dve možnosti. Buď k ostrovu preplávame, alebo sa zvezieme malým motorovým člnom.

Pri tej horúčave ale viacerí lovci zážitkov uprednostňujú ochladenie sa v mori. Navyše, v tejto časti ostrova nie sú príliš vysoké vlny a voda je nádherne čistá. Možno sa pýtate, či sa ale netreba báť žralokov. Tie sa tu už dávno nezdržiavajú.

Ostrov sa dá buď prejsť dookola približne za 30 minút, ale to najzaujímavejšie sa nachádza práve v strede ostrova na kopci. My teda tiež volíme mierne strmú cestu do hora. Ostrov sv. Jozefa nie je oficiálne prístupný pre turistov a chodí sa tu na vlastné riziko.

Tak, ako to tu bolo približne pred 70 rokmi opustené, tak príroda si to miesto berie späť. Na Kráľovskom ostrove občas vidíme podporné drevené konštrukcie, aby sa steny nezvalili. Naopak, na Ostrove sv. Jozefa je zakázané dotýkať sa stien práve kvôli bezpečnosti.

Nachádzali sa tu samotky, kde väzňov posielali na dva roky a pri druhom pokuse o útek až na päť rokov. Aj samotný Papillon tu strávil nejaký ten čas pre jeho pokusy o útek.

Samotky na Ostrove sv. Jozefa boli špecifické tým, že nemali strop. Či pršalo, či svietilo slnko, nemali sa kam schovať. Od šiestej rána do šiestej večera museli stáť, nemohli si sadnúť, ľahnúť či oprieť sa o stenu. Tento ostrov si vyslúžil prezývku „Ostrov ticha”.

Väzni nemohli rozprávať, museli dva roky stáť v absolútnom tichu. Namiesto stropu tu bola mreža, po ktorej chodili dozorcovia, ktorí ich celý čas sledovali. Ak chceli, aby bol väzeň v tme, vedeli mrežu prikryť. Dozorcovia si chodníky medzi celami taktiež vystlali vláknom, aby ich väzni nepočuli prechádzať.

Keď prechádzali, trestanci sa museli celý čas pozerať dohora - priamo do očí dozorcov. Nie slnko, dážď, ticho, či státie bolo najhoršie na samotke. Ako najhoršie popisujú väzni vo svojich zápiskoch správanie dozorcov. Pri prechádzaní ich kedykoľvek opľuli alebo sa na nich vymočili. 

Hovoríme si tieto príbehy a behá nám mráz po chrbte. Tak, ako bolo väzenie pred 70 rokmi opustené, je ponechané napospas prírode. Po zatvorení väzenia sa Francúzsko nechcelo príliš vyjadrovať k tomu, čo sa tu dialo a obdobie trestaneckej kolónie bolo tabu. Až v 90. rokoch minulého storočia sa objavujú myšlienky o zachovanie miesta a jeho využitie pre turizmus.

Húfy turistov tu ale nečakajte. Aj my máme celý ostrov takmer iba pre seba a ide o luxusný zážitok tým, aký je dobrodružný. Cely sú poprerastané bujnou vegetáciou, v niektorých rastú stromy. Vládne tu mystická atmosféra. Niektorí vravia, že toto miesto im pripomína Angkor Wat v Kambodži.

Na druhej strane kopca zídeme dole po pôvodnej ceste, ktorú tu vytvorili trestanci približne pred 150 rokmi. Zabočíme doprava a prichádzame ku krásnej pláži, kde sa vieme okúpať v mori. Pobrežie je kamenisté, ale aj tu si väzni vytvorili malý bazénik. Voda nie je hlboká, ale na osvieženie to postačí.

O sto metrov ďalej sa nachádza cintorín, ktorý bol taktiež len pre ženy a deti dozorcov väznice. Pomaly sa zberáme naspäť. Do prístavu je to odtiaľto približne 10 minút. Opäť buď preplávame k lodi, alebo sa zvezieme postupne všetci motorovým člnom. Posledné pohľady na Ostrovy spásy a plní zážitkov smerujeme do prístavu v Kourou loviť ďalšie.