Perge - zabudnutá metropola rímskej Pamfýlie

Pamfýlia (Παµφυλία) ležala po stáročia na juhu Anatólie - medzi regiónmi Lýkia, Kilíkia, Pisídia a Isauria. Vieme, že vďaka úrodnej pôde, o ktorú sa starali rieky Kestros, Eurymedon a Meles (dnešné názvy: Aksu Çayi, Köprü Çayi a Manavgat Çayi), si obľúbila tento región nejedna civilizácia. Jej hranice siahali od Stredozemného mora po pohorie Taurus, čo v prepočte znamenalo asi len 120 km pobrežia a 50 km cesty smerom od mora k horám.

Už len pri názve Pamfýlia sa historici stretli s náročnou dilemou - pochádza z obdobia rhódskych či mykénskych Grékov, alebo má korene v mysterióznej civilizácie Chetitov.

Odpovede neboli zo začiatku hneď jasné, ale po dlhom a urputnom výskume archeológov a akademikov sa začal vytvárať ako-tak náčrt dejín regiónu.

Vďaka prekladom chetitského jazyka Bedřichom Hrozným vieme, že región patril k starovekej Chetitskej ríši. Hlavným mestom oblasti sa stal Estwediiys (rímsky Aspendos), ktorý sa nachádzal necelých 35 km od starovekého mesta Perge. Po zániku Chetitskej ríše (1200 p.n.l.), sa celá oblasť stala súčasťou ďalšej zabudnutej civilizácie známej ako „Tarhuntassa“, ktorá vládla, až kým sa nezačali na azúrových brehoch objavovať rhódski a mykénski Gréci (1200-1100 p.n.l).

Tu ale začal menší zmätok, keďže už pred príchodom Grékov sa názov „Pamphylia“ vyskytol v spisoch archaických historikov a filozofov. Do dnešného dňa historici netušia, či vymysleli Gréci alebo záhadní Tarhuntassania. Niektorí sa držia praktickej verzie a tvrdia, že Gréci tento názov vytvorili po usadení sa v regióne.

To ale nesúvisí s poznatkami, ktoré máme. Keď región prešiel z rúk Chetitov k Tarhuntassom, obyvateľstvo sa skladalo zrejme z domorodých Anatólčanov, Grékov a neznámych etnických skupín. Práve z toho dôvodu sa dal oblasti názov, ktorý v hrubom preklade znamenal „rôznorodé kmene“ a celkom presne znázorňoval obyvateľov, ktorí si meno privlastnili – Pamfýlčanov.

Či už je názov taký či onaký, nezáležiac na tom, komu patrí, postupne po Pamfýlčanoch začali objavovať región aj zvedaví Gréci, Lýdovia, Macedónčania, Peržania či Rimania a neskôr aj turkménske kočovnícke kmene.

Prví, ktorí dobyli bohaté pobrežné mestá (aj keď krátkodobo), boli anatólski Lýdovia. Kráľ Kroisos (560 – 547 p.n.l.) vlastnil bohatú úrodu a prenádherné pobrežia, ktoré, bohužiaľ, stratil v prospech perzského dobyvateľa Kýra Veľkého. Podľa gréckeho bádateľa z piateho storočia Herodota z Halikarnassu patrila Pamfýlia do prvého daňového obvodu Achajmenovskej ríše spolu s Lýdiou, Magnéziou, Ióniou, či Káriou.

Zmeny, ktoré vyvolalo toto obrovské a komplexné impérium v regióne na obyvateľstvo či kultúru, boli rôznorodé, ale v tomto blogu sa chceme sústrediť skôr na rímske a grécke dejiny. Ak by vás ale zaujímali dejiny Achajmenovskej ríše, dozviete sa o nej v BUBO omnoho viac na zájazde Irán - Perzská ríša či Hodvábnou cestou do Perzie.

Peržania vládli nad regiónom do 4. storočia nášho letopočtu, kým sa nevydal na svoju legendárnu cestu dobyvateľ Alexander Veľký, ktorý oblasť vtiahol do helenistického sveta. Po Alexandrovej smrti, sa ujal teritória jeho generál Seleukos I. Nikátor, ktorého impérium vládlo nad oblasťou až do cca 1. storočia pred naším letopočtom, kedy sa do regiónu dostali Rimania.

Prejdeme ale už na samotné mesto Perge, aby sme, ako názov článku naznačuje, nezabudla na túto výnimočnú rímsku metropolu.

Začneme Chetitmi a postupne sa dostaneme ku Alexandrovi a zmätku, ktorý nasledoval po jeho smrti, až ku Seleukosovi a rímskym vladárom.

V roku 1986 sa v hlavnom meste Chetitskej ríše „Hattusa“ objavil bronzový štítok, na ktorom autor vyzdvihoval dôležitosť mesta Perge pre Chetitskú ríšu. Bronzový štítok (1235 p.n.l.) obsahoval spísanú dohodu medzi chetitským kráľom menom Tudḫaliya IV. a rivalom Kuruntom.

Text znie: „Územie mesta Parcha (Perge) lemuje rieka Kastarja (Aksu Çayi). Ak kráľ Hatti zaútočí na mesto Parcha a zoberie ho pod svoju nadvládu násilne, vyššie uvedené mesto bude priradené kráľovi Tarhuntassy."

Ako vyplýva z textu, mesto v danom období nepatrilo pod nadvládu ani jedného kráľovstva. Bolo samostatné! To, kto v meste vládol, je práve vďaka tomuto dokladu vyslovene záhadou. Historici špekulujú o veľkosti a dôležitosti mesta, ak sa oň škriepili dve najväčšie kráľovstvá v regióne.

Zástancovia odlišného názoru ale tvrdia, že mesto mohol Tudḫaliya IV. dobyť bez akéhokoľvek problému, keďže sa mocou rovnal egyptskému kráľovstvu – podľa nich, ale nestálo za to a juhozápadná Pamfýlia mu bola zbytočná, keďže si chcel skôr udržať oblasť dnes známu ako Kapadókia. Podľa tejto skupiny historikov a archeológov bolo teda „mesto“ len drobnou usadlosťou na vyvýšenej akropole.

Perge, ako aj mnohé mestá v Anatólii, bolo osídlené viac ako tisíc rokov p.n.l. Prvé poznatky, ktoré archeológovia odhalili na Akropole (z ktorej si viete nádherne užiť výhľad na celé mesto), pochádzali z doby bronzovej, cca 4 000 až 3 000 rokov p.n.l.

Beztak, mesto nebolo až do helenistického obdobia nič viac ako usadlosť. Naviac, svoje „zlaté obdobie“ malo, až keď sa do oblasti dostali Rimania.

Podľa Strabóna bol pamfýlsky jazyk prichádzajúcim Helénom cudzí. Nápisy v miestnom jazyku sa našli v Side a Sillyone (60 km, resp. 20 km od Perge).

Arrian z Anabasisu sa k usadlíkom vyjadril nasledovne: "Keď Kymeliani prišli do Side, zabudli svoj vlastný jazyk a v krátkom čase začali hovoriť miestnym.“

Spomínaným jazykom bol tzv. „Side“. Podľa informácií dostupných spred Helenistického obdobia obyvatelia Perge, Syllie a Aspendosu hovorili po Helénsky s pamfýlskym prízvukom, ale Side bolo naďalej aktívnym jazykom v okolí zaradenom do Luvíjskej jazykovej skupiny. Lúvíjčina nebola populárna len v Pamfýlii, mnohí historici predpokladajú, že mestá ako Illios (Trója), Pergamon či Assos taktiež využívali tento zabudnutý jazyk.

Kedy ale začalo toto preslávené obdobie? Za čias Alexandra Veľkého. Jeho pôsobenie v Anatólii je často zabudnutou témou a väčšina jeho fanúšikov preskočí tento zaujímavý strategický krok. Poďme však postupne...

Perge, ako som spomenula, nemalo nikdy žiadne opevnenia, ktoré by usadlosť chránili. Prvé ako také hradby sa začali črtať až v treťom storočí pred naším letopočtom kvôli nájazdom Peržanov, Macedóncov a Isúríjcov (cca 250 km vzdialená usadlosť), ktorým sa oblasť zapáčila.

Obyvatelia tak začali s výstavbou, ktorá bola definitívne ukončená v roku 188 p.n.l Vieme teda, že počas Alexandrovej vojenskej výpravy a okupácie Achajmenovskej ríše sa vždy podriadili víťazovi, keďže sa nemali ako brániť.

Alexandrova armáda prekročila Hellispont (Dardanelskú úžinu) v roku 334 p.n.l. s približne 48 100 vojakmi, 6 100 jazdcami a flotilou 120 lodí s 38 000 námorníkmi. Konflikt s Dáriom III. by bol 100-krát efektívnejší a rýchlejší, keby ho Alexander vybavil so svojou námornou flotilou.

Našťastie si bol ale vedomý toho, že sa moci Dáriovej flotily nevyrovná, a tak si vybral postup menších kampaní na západnej Anatólii, ktoré sa mu koniec koncov vyplatili.

V krátkosti prešiel pozdĺž západného pobrežia cez pohorie Taurus, až kým sa nedostal do Pamfýlie, kde ho mesto Perge privítalo s otvorenou náručou - nie preto, že by chcelo opäť patriť pod nadvládu ďalšieho panovníka - skôr preto, lebo sa nemalo ako brániť.

Jeho kampane v Anatólii sú často predstavované ako „oslobodzujúce“. Táto fráza je a bola v danom období súčasťou propagandy macedónskeho vladára. Mestá nepotrebovali „oslobodenie!, žili celkom samostatne pod nadvládou Dáreia III. a jeho predchodcov z Achajmenovskej ríše celé stáročia.

Dejiny ale píše vždy víťaz a Alexandrovi sa krvopotne podarilo potlačiť Dáriove armády z oblasti, čo znamenalo, že mestá, ktoré stáročia spadali pod kontrolu všakovakých menšín, už nemali na výber, len sa podradiť helenizácii. Jedným z geniálnych príkladov „oslobodenia“, je aj mesto, ktoré sa preslávilo svojím nádherne zachovalým amfiteátrom - Aspendos.

Alexander sa v Pamfýlií zdržal len krátko a podľa toho, čo vieme, sa už sa nikdy nevrátil. Po jeho smrti (323 p.n.l.) sa mesta a regiónu ujal Asandros (Cassander) ktorý vládol svojej satrapii len necelých 10 rokov (313 p.n.l.). Historici netušia, či Asandros po roku 313 p.n.l. umrel, vedia len toľko, že sa celkom vyparil z historických spisov.

Asandrosa nahradil v roku 301 p.n.l. Lysimachus, ktorý vládol  Trácii a celej západnej a strednej časti Anatólie. Ten sa územia Pamfýlie musel vzdať po porážke Seleukom I. Nikátorom, ktorý vládol nad oblasťou až do jeho porážky v Magnézií Attalovskou dynastiou a Rímskou ríšou (190 p.n.l.).

Mesto Perge sa ale o necelých 59 rokov ocitlo oficiálne v rukách Rímskej ríše. Rimania vlastnili územie vďaka závetu Attala III. Lenivého a podľa všetkého šialeného panovníka skôr trápili dejiny, botanika a experimenty s jedom ako splodenie potomka. A údajne daroval celé Attalovské kráľovstvo bez akýchkoľvek výčitiek Rimanom.

Mnohé mestá v Anatólii pod nadvládou Rímskej ríše ožili vďaka dohode Pax Romana (Rímsky mier). Perge na tom nebolo inak, väčšina mesta sa v období od 1. do 4. storočia nášho letopočtu začalo podobať tradičnému rímskemu mestskému návrhu.

Z Hipodrómu, ktorý bol postavený už počas helenistického obdobia, sa stalo divadlo, z hradieb vyššie a hrubšie hradby, z bahenných ciest stĺpové promenády, z dreveného trhoviska mramorová agora. Pridané boli aj viaceré nymfeá, nové divadlo, kanalizačný systém, dva veľké kúpeľné domy, gymnázium, obrovitánska nekropola a nespočetné množstvo obytných domov pre tých najbohatších.

Medzi 1. a 2. storočím sa mesto rozširovalo smerom na juh. Brány z rímskej éry boli postavené južne od helénskych brán. Za vlády Hadriána sa začala výstavba kúpeľov v južnej časti „dolného mesta“; okrem toho bola postavená rozsiahla palestra, ktorá dodnes stojí nádherne zrekonštruovaná pred vstupom do kúpeľov.

Nymfeum Septimia Severa bolo organicky prepojené s palestrou, aby sa násobil vstupujúcemu cestovateľovi či domácemu obchodníkovi zážitok a pocit prepychu či nekonečnej moci Rímskej ríše v tejto vzdialenej oblasti impéria.

Aby bol zabezpečený maximálny prístup k vodným zdrojom obyvateľov mesta, projektanti položili otvorený kanál tiahnuci sa od nymfea Kestrosa pod akropolou, ktoré sa nachádzalo v severnej časti „dolného“ mesta, pozdĺž ulice, zo severu na juh až po brány Hadriána, kde bola voda vypúšťaná do kanalizácie položenej priamo pod otvoreným kanálom s čistou vodou.

Pozdĺž cca 500-metrového otvoreného kanálu viedli dve hlavné cesty ktoré spadali pod kategóriu „monumentálnych“. Laicky by sme ich mohli označiť ako promenády staroveku, ktoré nemali len tak akékoľvek mestá v antike.

Ulice ako tie v Perge boli vždy symbolmi, ktoré pomáhali zviditeľniť obyvateľov v komunite a jej popredných občanov či investorov. Ich skrytý význam ale spočíval v nádeji, že sa po ceste prejde práve taký či onaký slávny Riman - či už cisár alebo hrdina.

Hoci cisárske návštevy boli vždy zriedkavé a nepredvídateľné, tieto masívne projekty mestá financovali vždy akoby pre istotu. V Perge bola cesta zrejme postavená kvôli očakávanej návšteve Hadriána. Rovnako dôležité bolo pre obyvateľov cisárovi dokázať, že sú organizovaní a robia všetko preto, aby prezentovali moc cisárovej ríše oddane a celou svojou dušou či finančnými prostriedkami.

Aj keď bola Hadriánova návšteva dodatočným príspevkom k výstavbe, rímske publikum, ktoré v meste žilo, dbalo primárne na názor guvernéra provincie. Mestu bol vďaka viacerým cisárskym svätyniam udelený titul neokoros (νεωκόρος), čo v jednoduchosti znamenalo ,že mesto bolo „zasvätené“ Rímu a cisárovi.

Tento titul bol ale zrejme vďaka snahe Rímskej ríše zoceliť regionálne mestá v Pamfýlii, ktoré si medzi sebou nie až tak celkom rozumeli a celé stáročia súperili o prvé miesto v čomkoľvek - či už výrobe, kultúre a kráse ich miest. Nik do dnešného dňa netuší, akému cisárovi bolo Perge zasvätené. Niektorí predpokladajú, že mesto patrilo pod ochranu Diokleciána, ktorého meno a pamiatku museli na stavbách odstrániť po tom, ako sa mu Rím odvrátil chrbtom.

Iné teórie sa zakladajú na minciach zhotovených v Perge s podobizňami Hadriána a Trajána. Jednak tento titul nebol jednoduchým bremenom pre zastupiteľstvo mesta. Museli totižto prvorado uspokojiť guvernéra, ktorý im titul mohol buď odňať, alebo ponechať.

Delegácia Lýkie a Pamfýlie každoročne usporadúvala v meste Perge porady ktoré neviedol nik iný ako guvernér. Významní predstavitelia Perge si boli veľmi vedomí toho, že vzhľad ich mesta bude kľúčový pri formovaní legátovho postoja k nim a ich posvätného titulu.

Naviac, filozofovia doby ako Dio Chrysostom pretláčali myšlienku, že impozantné verejné budovy umožňovali mestám a ich predstaviteľom večnú spásu a bohatstvo.

Obyvateľom sa zrejme podarilo na niekoľko generácií uspokojiť požiadavky guvernéra, keďže sa časom začali v hipodróme či amfiteátri konať aj festivaly. Tie, ktoré zahŕňali atletické súťaže, často prilákali veľké davy a mesto ich chcelo ohúriť svojou veľkolepou krásou a bohatstvom.

Jeden takýto „dobrodinec“ z obdobia flaviovskej éry v Perge dostal sochu za to, že udeľoval verejné hostiny návštevníkom z vidieka a iných miest. Načo potrebovali ale rozšíriť zvesť o svojom meste obyčajným farmárom a obchodníkom, keď už mali titul neokoros? Vďaka rivalitám predsa.

Občianske elity Perge chceli zapôsobiť najviac nie na obyčajných chudákov či guvernérov, ale na elitu v susedných a konkurenčných mestách ako Side, Efez či Aspendos. Rímska politika totiž často stimulovala staré rivality medzi mestami, niekedy až do bodu, keď podnietila konkurenčné stavebné programy, akými boli aj promenáda, kúpele či divadlá a fontány.

Divadlo a štadión boli postavené v rovnakom období a slúžili ako výstavné siene kultúrneho života, vzdelanosti či krvilačnosti obyvateľov. Boli odkazom komukoľvek, že občania nie sú len obchodníkmi či predajcami potravín, ale aj filozofmi či umelcami.

Jeden z najvýznamnejších a najslávnejších obyvateľov bol Apollónios. Preslávil sa počas 3.storočia p.n.l. svojimi znalosťami geometrie (kužeľosečka), matematike a astronómie.

Ďalšia významná osobnosť, ktorá mi je srdcu bližšia, je Palancia Magna, keďže je to, prekvapivo, žena. Jej socha bola vystavená obyvateľmi Perge a dnes ju nájdete v Archeologickom múzeu v Antalyi. Na jej mramorovom podstavci zanechali obyvatelia nasledujúci odkaz „Plancia Magna, Dcéra Marcusa Plancia Varusa a dcéra mesta. Kňažka Artemis a prvá aj jediná verejná kňažka matky bohov pre dobu trvania jej života zbožná a vlastenecká.“

Mesto malo podľa všetkého nádhernú veľkolepú svätyňu zasvätenú bohyni Artemis, ktorá ale, bohužiaľ, ešte nebola nikdy odhalená archeológmi. Plancia Magna v nej slúžila ako hlavná kňažná a pomohla udržať už spomínaný titul mesta neokoros. Výnimočná bola a je aj tým, že sa jej meno zachovalo v patriarchálnych dejinách Rímskej ríše. Bola bohatá, prispievala kultúrne aj spirituálne komunite v Perge a nik na ňu nechcel zabudnúť.

Nekropola alebo Nekro Polis - mesto mŕtvych, sa nachádzala na západnej a východnej časti mesta mimo hradieb, aby si aj po smrti bohatí obyvatelia vedeli odpočinúť ďaleko od ruchu každodenného života. Tu sa nachádzali práve len tí najbohatší, keďže výroba sarkofágu bola aj časovo aj finančne náročná.

Mnohé sarkofágy objavené v Perge nájdete v spomínanom Archeologickom múzeu. Ak vás ale zaujíma mramorový či sarkofágový priemysel, môžete si to ňom prečítať v článku "10 záhad Efezu: turecká Petra".

Pamfýlia sa v 3. storočí nášho letopočtu formovala ako byzantská provincia na južnom pobreží Malej Ázie, ktorá spájala historické regióny Lýkie a Pamfýlie. Perge ostalo hlavným mestom, už ale ázijskej diecézy východnej prefektúry prvotných kresťanských vladárov Heleny a Konštantína Veľkého.

V tomto období vznikali remeselnícke dielne častejšie v centrálnych častiach mesta, nie na periférii ako počas doby Rímskej ríše. Časť spomínanej palestry pri Nymfeu Septima Severa bola napríklad prestavaná a využívaná ako dielňa - čoho presne, to ani archeológovia netušia. Dielne v meste mali uľahčiť robotníkom a remeselníkom výstavbu nových budov, ktoré mali motivovať pohanské obyvateľstvo k výmene náboženstva.

Je však potrebné poznamenať, že v tejto dobe neboli potrebné žiadne štrukturálne zmeny. Jediné, čo kresťanským architektom chýbalo, boli cirkevné budovy. V 4. storočí už mesto disponovalo kompletným súborom budov potrebných pre efektívnu funkčnosť mesta. Drobný dodatok - zopár kostolov viedlo archeológov a historikov k záveru, že Perge bolo stále vo výnimočne dobrom stave a obyvateľstvo naďalej fungovalo naplno bez zmien.

V 4. storočí nastali v občianskych prioritách vážne zmeny. Jednou z nich bolo postupné prijatie kresťanstva. To malo zjavný vplyv na všetky aspekty mestského života. Zmenila sa funkčnosť niektorých stavieb ako napríklad amfiteáter. Aj keď bolo symbolom pohanských hier a tradícií domáci, ho nenechali opustené, namiesto toho ho využívali na vykonávanie viacerých občianskych funkcií.

Bohužiaľ, časom stratili vzťah k divadelným predstaveniam a festivalom, ktoré súviseli s pohanskou náboženskou tradíciou. Tie boli postupne nahradené alebo doplnené inými spirituálnymi aktivitami. Zmena sa neudiala, samozrejme, zo dňa na deň.

Obyvatelia Perge boli oddanými milovníkmi Anatólskej bohyne Artemis vďaka ktorej sa držali pohanstva najdlhšie v celej Pamfýlií. Nakoniec sa ale zmena ujala davu a pohanstvo postupne začalo zanikať.

V 5. až 6. storočí zažívalo mesto zjavný vzostup, ktorý bol spôsobený tým, že sa Perge stalo centrom biskupstva Konštantínovej Byzantskej ríše. V meste boli postavené monumentálne baziliky - tri veľké baziliky na akropole, západná bazilika postavená v „dolnom meste“ a biskupský palác.

V súčasnosti stále existujú spory o datovaní ranokresťanských bazilík v Perge, ale všetci bádatelia sa zhodujú, že pred 4. storočím kresťanské chrámy v meste neexistovali vďaka vzdorovitosti obyvateľstva.

Perge rástlo a užívalo si svoje druhé zlaté obdobie až do polovice 6. storočia, kým sem nedošiel ničivý mor, ktorý vyhubil 20-50 % obyvateľstva. Mesto sa držalo zhruba do 10. storočia, kedy bola pridaná menšia kresťanská bazilika, ale vďaka nájazdom Isúríjcov a Arabov sa postupne toto nádherné mesto bohyne lovu začalo vyľudňovať.

Tu síce príbeh nekončí, keďže sa dodnes robia rôzne vykopávky, ale tú najdôležitejšiu časť sme si predstavili. Toto výnimočne nádherné mesto je súčasťou fakultatívnych výletov, ktoré ponúkame počas zájazdov Turecko - všetko v cene. Ak ale nechcete obísť tento pamfýlsky skvost, sprievodca vás rád usmerní aj počas zájazdu Turecko – orientálna rozprávka.

Prehliadka s BUBO sprievodcom vám bude trvať približne 2 hodiny. Samozrejme, budete mať čas sa aj poobzerať a spraviť si krásne zábery v čase svojho voľna. Je dobré prísť do mesta hneď skoro ráno, keď vás ešte nebudú trápiť horúčavy Antalye (počas leta aj 42 stupňov).

O to viac oceníte, ak máte na dovolenke v Turecku k dispozícii luxusný hotel rovno pri mori. Pokiaľ sa chcete vydať do Perge a spoznať jeho príbehy, odporúčame ubytovať sa v Antalyi - známom letovisku a dopriať si niečo navyše.

V BUBO odporúčame päťhviezdičkový all inclusive hotel Crystal Centro kúsok od centra Antalye. Vybrané izby ponúkajú výhľad na pláž Lara, hotel má však svoju vlastnú pláž, viaceré bazény a akvapark. Prípadne navštívte tunajšiu posilňovňu a otestujte tenisové kurty. All inclusive ponuky ubytovania tu zahŕňajú aj nápoje v bare pri bazéne, na pláži a v diskobare. Vysoký štandard aj pre najnáročnejších.

Váš pobyt v Antalyi však zdokonalí aj Kempinski The Dome. Ďalší z vybraných päťhviezdičkových rezortov je priam synonymom luxusu, vynikajúcich služieb, skvelého servisu a výbornej polohy. Celý areál odráža bohatú minulosť seldžuckej kultúry a spája staré s novým vkusným spôsobom. Moderné izby v konzervatívnych farbách, mramorové kúpeľne a značková kozmetika. V baroch vám pripravia výborné svetoznáme koktaily.

Cesty do Antalye lákajú nielen tých, čo túžia po dokonalom oddychu pri Stredozemnom mori, ale aj milovníkov histórie a snáď sa nám podarilo vás presvedčiť, že Perge za to stojí a je dobrým dôvodom na to vycestovať do Turecka.