Polynézske tetovania: posvätné vzory a príbehy ostrovov

Príbeh osídlenia Polynézie by sa dal popísať aj ako veľký námorný epos. Odvážnych námorníkov, plaviacich sa na krehkých kanoe z dreva a trstiny skrz búrlivý oceán, dopredu hnalo len jedno – predstava nového miesta, ktoré by mohli nazývať svojim domovom. Ich dlhá plavba z ostrovov na atoly sa začala v Novej Kaledónii. To dokazujú najstaršie stopy osídlenia s keramikou Lapita, ktoré sa tam našli. Aj napriek tomu sa datovanie osídlenia tichomorských ostrovov dodnes považuje za veľmi kontroverznú tému.

Predpokladá sa, že takzvaná veľká migrácia začala približne pred 3000 rokmi. Prítomnosť zvierat, ako sú prasatá, psy či kohúty zároveň podporuje teóriu o pôvode Polynézanov z oblasti juhovýchodnej Ázie.

Príbeh osídlenia Polynézie by sa dal popísať aj ako veľký námorný epos. Odvážnych námorníkov, plaviacich sa na krehkých kanoe z dreva a trstiny skrz búrlivý oceán, dopredu hnalo len jedno – predstava nového miesta, ktoré by mohli nazývať svojim domovom. Ich dlhá plavba z ostrovov na atoly sa začala v Novej Kaledónii. To dokazujú najstaršie stopy osídlenia s keramikou Lapita, ktoré sa tam našli. Aj napriek tomu sa datovanie osídlenia tichomorských ostrovov dodnes považuje za veľmi kontroverznú tému.

Predpokladá sa, že takzvaná veľká migrácia začala približne pred 3000 rokmi. Prítomnosť zvierat, ako sú prasatá, psy či kohúty zároveň podporuje teóriu o pôvode Polynézanov z oblasti juhovýchodnej Ázie.

Práve migrácia Polynézanov nám dnes umožňuje lepšie pochopiť geografický a kultúrny rozsah tetovaní v južnom Pacifiku. Zároveň odhaľuje rozličnosti i prekvapivé podobnosti medzi motívmi a symbolmi, ktoré zdobia telá Polynézanov.

Ak sa pozrieme späť do histórie, zistíme, že prepichovanie kože a následné vstrekovanie pigmentu bolo bežné u mnohých národov. Od neolitických lovcov cez sibírske princezné až po starých Grékov či japonských ženíchov. Tetovanie sa používalo na vyjadrenie spoločenského postavenia, ako súčasť liečebných rituálov alebo ako ochrana pred zlými duchmi.

Najväčší rozmach však toto umenie dosiahlo v oblasti Polynézskeho trojuholníka. Markézske tetovania sú dodnes považované práve pre svoju mimoriadnu kvalitu a zložitosť vzorov za vrchol tohto umenia. Tieto symboly boli také prepracované, že niektorí vedci sa tvrdia, že mohlo ísť o pradávnu formu písma.

Ranní európski „objavitelia“ boli týmto umením natoľko fascinovaní, že po ostrovoch hľadali dobrovoľníkov, ktorí by ich sprevádzali na ceste späť do Európy. Hovorí vám niečo meno Omai? Tento Tahiťan sa stal jedným z najznámejších Polynézanov vôbec, pretože James Cook ho priviedol so sebou na Západ, kde si rýchlo získal obrovskú popularitu. Často navštevoval najvznešenejšie londýnske salóny, kde tamojšej smotánke s pýchou ukazoval svoje tetovania.

A bol to práve James Cook, kto v 18. storočí prevzal od Polynézanov slovo tatau, odvodené zo slova ta, čo znamená „udierať“ a zapísal ho ako tattoo. Tento pojem sa neskôr rozšíril aj do mnohých ďalších jazykov sveta.

Postupom času si mnohí námorníci začali zdobiť telá tetovaniami práve počas zastávok na ostrovoch. Tradícia sa začala, keď si Francúz Jean-Baptiste Cabri nechal potetovať celé telo po tom, ako na konci 18. storočia dezertoval z lode na Markézach. Po návrate do Európy sa živil vystavovaním svojich tetovaní na vidieckych jarmokoch. Po smrti bola jeho koža z tela odstránená, zakonzervovaná a vystavená ako kuriozita.

Určite každý z vás pozná amerického šoumena Phineasa T. Barnuma. V jeho šou totižto vystupoval potetovaný Ír – O’Connell. Práve on prežil jedenásť rokov v Mikronézii po tom, čo jeho loď stroskotala. Počas pobytu na ostrovoch sa zoznámil aj s umením tetovania, a keď sa vrátil do Ameriky, veľmi dramaticky opisoval svoje zážitky. Tvrdil, že samotný proces tetovania trval niekoľko týždňov bez prestávky. Po tom, čo sa pridal k Barnumovmu cirkusu, sa stal prvým potetovaným mužom, ktorý bol verejne vystavovaný v americkom cirkuse.

Mnohí misionári, ktorí prichádzali na polynézske ostrovy, vnímali tetovanie ako prejav zhýralosti a neraz aj ako niečo démonické, najmä pod vplyvom svojho náboženského presvedčenia. V skutočnosti však tetovacie tradície s ničím nemravným či temným nemali nič spoločné.

V polynézskej kultúre je tetovanie neoddeliteľnou súčasťou života človeka už od jeho narodenia. Podľa tradície muselo byť každé novonarodené dieťa, ktoré práve prišlo z Po – posvätnej noci, počas ktorej prichádzajú duchovia a bohovia – postupne počas detstva tetované rôznymi znakmi.

Cieľom tohto procesu bolo, aby sa dieťa symbolicky zbavilo všetkých tabu (princípov, ktoré usporadúvali spoločnosť a oddeľovali sväté od nesvätého), teda obmedzení, ktoré by mu bránili naplno vstúpiť do života dospelých.

Prvé znaky sa zvyčajne tetovali na lakeť. Bez týchto iniciačných tetovaní nemohlo dieťa jesť pri rodinnom stole ani konzumovať žiadne jedlo, ktoré nepripravila výlučne jeho matka.

Ďalším príkladom posvätných tetovacích rituálov boli tetovania na rukách žien. Tie sa robili mladým dievčatám, aby mohli pripravovať jedlo a pomáhať matkám v domácnosti. Po dovŕšení puberty a dievčatám tetovali aj zadky – elegantnými oblúkmi, ktoré sa tiahli cez stehná.

U mladých chlapcov sa zasa očakávalo, že počas rozsiahleho tetovania vydržia bolesť bez toho, aby sa čo i len zachveli. Takto dokazovali svoju odvahu a zrelosť. Nepotetovaný muž bol preto v očiach spoločnosti ešte „nedospelý“ – žena si ho nemohla priviesť domov, pretože nepreukázal svoju nebojácnosť.

Súčasťou mužských tetovaní bývali napríklad potetované viečka, pretože sa verilo, že bojovníkovi prinesú šťastie a úspech v boji. Časté boli aj zobrazenia ochranných postáv, ktoré mali svojmu nositeľovi poskytovať neustálu duchovnú ochranu. Na Havajských ostrovoch sa napríklad verilo, že vytetované hroty okolo členka chránia človeka pred útokom žralokov. Ak sa teda niekto narodil v rodine rybárov, práve tieto hroty patrili medzi jeho prvé tetovania.

Čím viac tetovaní muž mal, tým vyššie spoločenské postavenie zvyčajne dosiahol. Tetovanie sa tak stalo nielen prejavom odvahy, ale aj znakom cti a postavenia v rámci komunity.

Tetovači patria dodnes medzi vážených a rešpektovaných členov spoločnosti – a v starovekej Polynézii to nebolo inak. Vtedajší majstri tetovania zohrávali podobnú úlohu, akú v Európe počas stredoveku zastávali cirkevní predstavitelia. Boli nositeľmi vedomostí a zručností svojich predkov, spájali celé komunity a poskytovali rady v rôznych aspektoch života.

Cesta k umeniu tetovania bola otvorená každému, kto prejavil skutočný záujem naučiť sa toto remeslo. Učni sa učili pod prísnym dohľadom skúseného majstra, ktorý ich zasväcoval do tajomstiev tohto posvätného umenia. Súčasťou výcviku boli nielen rozsiahle znalosti náboženských rituálov, ale aj precízna manuálna zručnosť pri práci s tetovacími nástrojmi.

Až keď nováčik úspešne zvládol všetky skúšky, mohol začať cvičiť na ženách a príslušníkoch najnižších spoločenských vrstiev. Keď dosiahol najvyššiu úroveň majstrovstva, získal uznanie celej komunity a za svoje služby dostával dary, jedlo či zbrane – symboly úcty k jeho umeniu.

Techniky tetovania boli vo svojej podstate veľmi konzervatívne a podobné po celé generácie. Tetovači mali len obmedzené možnosti na tvorivé inovácie – motívy a ich umiestnenie na tele boli striktne kodifikované tradíciami. Akúkoľvek odchýlku od starovekej múdrosti mohol schváliť iba tribunál skúsených majstrov tetovania.

Počas samotného procesu tetovania bol tetovač obklopený niekoľkými pomocníkmi. Ich úlohou bolo spútať tetovaného, napnúť mu kožu a utierať krv rýchlejšie, než by stihla kvapnúť na zem. Pred začiatkom rituálu boli prizvaní bohovia, aby sprevádzali celý proces, zabezpečili úspešné hojenie a požehnali tetovača aj tetovaného.

Koža sa dôkladne napla, potom majster priložil malý hrebienkový nástroj, au, na povrch kože a kladivkom, sausau, tetovač jemne poklepával po hrebienku, čím vklepával pigment do pokožky. Pigment, zvyčajne tmavý, sa pripravoval zo spálených kokosových škrupín, ktoré tvorili uhlíkovú čiernu farbu.

Samotné tetovacie nástroje mali v Polynézii veľmi posvätný význam. Tetovači používali au, hrebienkový nástroj, ktorého zuby boli vyrobené z kostí vtákov, rýb alebo často zo škrupín mušlí. Tieto zuby museli byť dostatočne ostré, aby vytvárali presné symboly a zároveň aby pigment dobre prenikol do pokožky.

Druhým základným nástrojom bolo drevené kladivko sausau, ktorým tetovač rytmicky poklepával po hrebienku, aby sa pigment vklepal do kože. Touto technikou sa tetovalo niekoľko dní až týždňov, pričom celý proces bol mimoriadne bolestivý.

Medzi ďalšie pomôcky patrili kokosové škrupiny na miešanie farieb, listy a kokosové vlákna na utieranie krvi a pigmentu počas tetovania.

O tetovaní na Spoločenských ostrovoch sa zachovalo len veľmi málo informácií, no niektoré cenné detaily poskytuje osobný denník Josepha Banksa. Vďaka nemu vieme, že tvár sa nikdy netetovala. Ženy nosili motívy pozostávajúce z reťazca písmen Z okolo prstov na rukách a nohách, ako aj na hornej strane chodidiel.

Najbežnejšie používané motívy boli geometrické tvary – kruhy, polmesiace alebo obdĺžniky – ktoré zdobili ruky, nohy a príležitostne aj ramená. Ďalším charakteristickým prvkom tetovania na Spoločenských ostrovoch boli motívy zvierat a rastlín, avšak tieto boli striktne vyhradené mužom.

Ako znak dospelosti sa mužom farbil zadok modrou farbou, pričom od krížov nahor sa používali geometrické vzory. O počte čiar rozhodoval tetovača – niektorí používali jednu tenkú čiaru pozdĺž rúk, nôh či chrbta, iní až päť, pričom čiary boli často doplnené rôznymi dekoratívnymi motívmi.

Veľmi obľúbeným motívom bola aj palma. Najčastejším miestom jej zobrazenia bolo lýtko, pretože podľa polynézskych majstrov je koža na tomto mieste stabilná a najmenšie detaily sa zachovajú po dlhý čas. Koreň palmy mal siahať až k päte, čím symbolizoval prepojenie človeka so zemou.

Izolácia a odľahlosť Markézskych ostrovov poskytli účinnú ochranu ich starobylým tradíciám. Vďaka polohe v atoloch bolo toto súostrovie schopné odolávať kultúrnym zmenám prichádzajúcim zo západu, či už v podobe moreplavcov, alebo misionárov.

Práve vďaka tomu sa ešte v 20. storočí nachádzalo na ostrovoch množstvo ľudí tetovaných tradičným spôsobom. Tento fakt zároveň poskytuje dnes omnoho viac zdrojov a poznatkov o umení tetovania praktizovanom na týchto ostrovoch.

Telá, ale aj tváre, boli často úplne pokryté zložitými geometrickými vzormi, ktoré je možné rozlíšiť do dekoratívnych skupín. Prvú skupinu tvorí Tiki, forma boha reprezentujúca prepojenie s predkami. Jednotlivé črty Tikiho – oči, uši, nos a ďalšie – sa používali samostatne ako tradičné symboly, na vytváranie zložitejších postáv alebo na vyplnenie pozadia ako dekoratívne motívy. Tvár Tikiho sa však nikdy úplne nezobrazovala. Často bola pretvorená do zvieracích motívov alebo úplne vynechaná. Dôvod bol jednoduchý – nikto nemohol nadobudnúť úplnú božskú podobu.

Medzi veľmi početné motívy na Markézskych ostrovoch patrili tetovania zvierat. Najvýznamnejšie vzory predstavovali jašterica (mo’ho) a korytnačka (kea). V minulosti sa jašterice tetovali na tvár vysokopostaveným mužom, ktorí si svoju hodnosť často museli vydobyť v bojoch.

Predpokladá sa, že názov maorských tetovaní Moko na Novom Zélande pochádza práve z Markézskych ostrovov, konkrétne zo zoskupenia tetovaní mo’ho a kea. Rozsiahle používanie korytnačiek a antropomorfných vzorov pri tetovaní symbolizovalo zdroj sily ich nositeľov.

V dávnej minulosti boli korytnačky často obetované bohom namiesto ľudí. Zároveň mať ich na tanieri si mohla dovoliť len kráľovská elita, čo zdôrazňovalo ich výnimočné postavenie.

Symbolika korytnačky vychádzala aj z jej obojživelnej povahy – jej cesty medzi pevninou a morom pripomínali plavby mŕtvych, ktorí prekračujú more, aby sa dostali do posmrtného sveta. Ďalším významným aspektom bol jej pancier, ktorý predstavoval brnenie a ochranu – rovnako, ako tetovania poskytovali duchovnú a symbolickú ochranu svojim nositeľom.

Markézske tetovania zobrazovali široké spektrum motívov čerpaných z flóry, fauny a oceánu, ku ktorému boli ostrovania hlboko pripútaní. Medzi ne patrili tváre rýb, detailné zobrazenia zubov, šupín, kostry a plutiev.

Obľúbené boli aj veľryby, raje, žraloky, kôrovce či lastúrniky. Často sa jednotlivé tetovania prelínali a spájali, takže bolo niekedy veľmi ťažké rozoznať konkrétne zviera podľa tvaru.

Okrem motívov zo sveta prírody sa tetovania venovali aj každodennému životu. Tak ako dnes má každý človek svoju prácu a postavenie, tak tomu bolo aj na Markézskych ostrovoch. Rybári si často nechávali na koži zvečniť háky, siete alebo oštepy, farmári zase svoje plodiny a nádoby, v ktorých ich skladovali. Telá náčelníkov zdobili lastúry, ktoré používali na zvolávanie ľudu. Tetovania markézanov tak zachytávali celý ich život.

Tetovania žien boli menej ceremoniálne než tie mužské. Vo všeobecnosti neexistovalo žiadne špeciálne obdobie prípravy ani vyhradené miesto pre tento proces – ženy sa mohli nechať tetovať priamo vo svojich domovoch.

Niekedy sa stalo, že bohatý ostrovan usporiadal hostinu na počesť nového tetovania svojej manželky, pričom to bola jedna z mála príležitostí, kedy ženám bolo dovolené jesť bravčové mäso.

Tetovanie žien bolo skôr povinnosťou než znakom spoločenského postavenia. Existovalo však prísne pravidlo týkajúce sa rúk, predovšetkým v súvislosti s prípravou a konzumáciou jedla.

Mladé dievčatá si museli v 12 rokoch dať potetovať pravú ruku – až po dokončení tohto rituálu mohli pomáhať pri príprave tradičného polynézskeho jedla poi-poi, ktorého hlavnou zložkou je taro. „Nepotetovaná ruka“ nemohla jedlo pripravovať ani jesť z rovnakej misky ako ostatní členovia rodiny. Ženy s potetovanými rukami mali navyše právo pomazávať telá mŕtvych kokosovým olejom.

Jedna legenda hovorí o mužovi menom Hamatakee, ktorý raz stretol boha Tu. Ten sa ho spýtal, prečo je smutný, keď by sa mal tešiť z radostí života. Hamatakee smutne priznal, že jeho žena ho opustila a vydala sa na cestu rozkoše a potešenia.

Tu mu poradil, že ak chce svoju ženu získať späť, mal by zlepšiť svoj vzhľad novými tetovaniami, ktoré z neho urobia nového človeka, a jeho žena sa k nemu bez zaváhania vráti. Hamatakee bez váhania súhlasil a Tu sa pustil do práce. Celého ho potetoval tak, že sa stal najkrajším mužom v celej dedine – každá žena túžila byť s ním.

Keď to jeho manželka uvidela, okamžite sa vrátila k svojmu manželovi. Od tých čias túžil byť potetovaný každý muž, aby tak zvýšil svoju krásu a príťažlivosť.

Podľa legiend práve pre pocit atraktivity muži podstupovali tetovania celého tela, pričom najvýraznejším prvkom však bolo tetovanie tváre, ktoré muselo podliehať prísnym pravidlám. Špirála okolo očí bola charakteristická najmä pre bojovníkov staroveku. Špirály kakoata na lícach a zadku boli vyhradené pre náčelníkov, rovnako ako drobné bodky na vnútornej strane ľavého členka. Tetovania na tvári zobrazovali príslušnosť ku kmeňu. Paheke tetovanie (rôzne druhy vĺn alebo špirál) bolo charakteristické pre kmeň Nuku Hiva. Dva horizontálne pásy zase patrili kmeňu Hiva Oa a centrálny horizontálny pás zakrývajúci nosné dierky bol typický pre Patu Hiva.

Ak bol náčelník zajatý, nepriateľské kmene ho zbavili jeho ozdôb tak, že jeho tetovania verne odkopírovali na kus dreva pripomínajúci ľudské telo, pričom sa jedna z týchto sôch stala ozdobou v domácnosti. Týmto ho zbavili jeho jedinečnosti, pretože verili, že každé jedno tetovanie je unikátne.

Tetovanie na ostrovoch Tuamotu sa praktizovalo najmä v západnej časti súostrovia. Ženy nosili modré pásy na pleciach, zadku, nohách a rukách, pričom tieto časti zdobili drobné geometrické tvary. Muži boli často potetovaní od hlavy po päty, vrátane tváre. Najčastejšími motívmi boli rôzne čiary, kruhy a vzory šachovnice. Práve šachovnica bola vyhradená pre mužov, ktorí vykonali pamätný bojovný čin.

Tetovania na Austrálskych ostrovoch boli veľmi podobné tým zo Spoločenských ostrovov, líšili sa len v nejakých detailoch. Podľa viacerých zdrojov mali ženy aj muži po celej dĺžke rúk a trupu široké rovnobežné čierne pásy. Na rozdiel od Spoločenských ostrovov sa však chrbát netetoval.

Na ostrovoch Gambier sa ceremoniál tetovania nazýval ko’iko a bol povinný pre každého muža, zatiaľ čo ženy mali len veľmi málo tetovaní. Muži nosili na ramene veľký kruh, ktorý sa každý rok zatemňoval a rozširoval, keďže sa dopĺňala farba a zväčšoval sa jeho obvod. V strede kruhu sa nachádzal svetlý kríž.

Tetovania na Veľkonočných ostrovoch boli takmer rovnako veľkolepé ako tie na Markézach či maorské moko. Vyznačovali sa zložitosťou, detailnosťou a symetriou rozloženia motívov. Štýl týchto tetovaní bol charakteristický vysokou mierou využívania geometrických tvarov. Najčastejšie išlo o kolmé čiary, ktoré miestni obyvatelia nosili na rukách a nohách.

Typickým znakom bolo ich husté umiestnenie – veľmi blízko pri sebe – čo mužom dodávalo vzhľad, akoby mali oblečené dlhé pančuchy. Tetovači však venovali najväčšiu pozornosť tetovaniam na tvári, pretože tá bola považovaná za najposvätnejšiu časť tela. Množstvo a kvalita tetovaní zároveň prezrádzali postavenie a bohatstvo jednotlivca.

Na Cookových ostrovoch bol tetovač, rovnako ako v celej Polynézii, profesionál, ktorý sa naučil svoje umenie od majstra tetovača alebo od svojho otca. Tetovači na tu boli vysoko rešpektovaní a mali titul šľachtica. Práve vďaka nim získavali náčelníci a bojovníci väčšiu prestíž a manu – duchovnú silu a energiu. Za svoje remeslo dostávali odmeny v podobe domácich či obradných predmetov a, samozrejme, aj látky tapa, ktorá bola v tom období najrozšírenejším výmenným prostriedkom v Polynézii.

Tradičné motívy tetované na týchto ostrovoch boli jemne rozložené po celom tele. Vzory sa zoskupovali do zložitých tvarov, najmä v okolí zápästia a chrbta. Na chrbte ruky sa často nachádzala vytetovaná padajúca hviezda s piatimi chvostami – symbol, ktorý mal viesť prvých navigátorov k ich cieľu. Cookove ostrovy si zároveň držia prvenstvo v najbolestivejšom tetovaní vôbec. Ide o motív listu maranty, ktorý začína za uchom a zostupuje po krku pozdĺž krčných stavcov.

James Cook opustil Tahiti, aby pokračoval v hľadaní Veľkého južného kontinentu. V októbri 1769 dorazil na Nový Zéland, ktorý bol v tom čase ešte nedotknutý európskou civilizáciou. Počas prvého kontaktu s domorodcami bol zabitý maorský bojovník. Jeden z námorníkov si do svojho denníka zapísal, že šlo o muža strednej výšky, potetovaného iba na jednom líci veľmi pravidelnými špirálovitými čiarami. Práve tento záznam predstavuje prvú písomnú zmienku v anglickom jazyku o maorskom tetovaní tváre – moko.

Moko tetovania sú jedinečné a považujú sa za jedny z najprepracovanejších v celej Polynézii. Tváre Maorov zdobili špirály, ktoré neboli len obyčajným tetovaním – boli doslova vyrezávané do kože. Tieto tetovania boli vyryté tak, aby jazvy zvýrazňovali čiary a dodávali im reliéf alebo takzvaný viacrozmerný vzhľad. S výnimkou otrokov a nižších vrstiev nosili moko všetci muži a väčšina z nich mala tetovanie aj na iných častiach tela.

Tetovanie na tvári bolo pre bojovníkov zdrojom veľkej hrdosti. Verili, že im dodáva božskú silu, pomáha v bojoch a zvyšuje ich príťažlivosť pre ženy. Ženy totiž podľa hĺbky a zložitosti vzorov vedeli rozpoznať postavenie aj minulosť muža.

Vzory moko boli vytvorené zo série tradičných motívov, z ktorých každý mal vlastný názov. Umelec ich rozložil tak, že žiadne tetovanie na tvári sa nepodobalo inénu –každé bolo jedinečné. Maorskí náčelníci svoje moko dobre poznali a používali ich ako podpis.

Tetovania maorských žien boli menej zložité než mužské, no rovnako dôležité. Hlavným znakom boli pery potetované modrým atramentom. Tetovala sa aj brada, a vo výnimočných prípadoch niekoľko čiar či špirál zdobilo líca alebo čelo. Ženám sa však iné časti tváre tetovať nesmeli. Naopak, ich trup a nohy boli často pokryté prepracovanými ornamentálnymi vzormi.

Trojuholníky a plakety patria medzi najčastejšie motívy havajských tetovaní. Trojuholníky boli štylizované tak aby vytvárali medzi sebou prázdne miesta, ktoré mali trojuholníkový tvar. Tieto „plné“ trojuholníky zvyčajne smerovali nahor, čím vznikala ilúzia prázdnych trojuholníkov smerujúcich nadol.

Pohlavie zohrávalo dôležitú úlohu pri umiestňovaní týchto vzorov na telo. U mužov dominovala pravá strana tela, ktorá bola zasvätená mužskému božstvu Ku, zatiaľ čo ľavá strana patrila ženám a bola spájaná so ženským božstvom Hine. Havajské tetovania sa vykonávali počas prísnych náboženských rituálov a samotné umenie tetovania bolo úzko späté s obradmi a tabu.

Medzi ďalšie obľúbené motívy patrili rôzne lineárne vzory, ktoré sa tradične používali aj ako ozdoba na látke tapa. Ako som už vyššie spomínala, boli zložené najmä z trojuholníkov, šípov, polmesiacov, alebo zakrivených čiar zobrazujúci jašterice. Okrem toho Havajčania používali aj šachovnicové vzory.

Zaujímavým prvkom havajského tetovania bola asymetria – často bola potetovaná len polovica tváre, predná strana tela, vnútorná či vonkajšia strana rúk alebo nôh, prípadne len chrbty rúk. Verilo sa, že práve táto nerovnomernosť mala magický a ochranný význam.

Ženy na Havaji sa odlišovali svojimi špecifickými tetovaniami. Napríklad prsia tanečníc zdobili čiary vychádzajúce z bradaviek, pripomínajúce slnečné lúče, zatiaľ čo brucho pokrývali zvislé línie. Ruky, prsty a zápästia boli ozdobené lineárnymi vzormi a nohy zase náramkami pripomínajúcimi rastliny. Zaujímavosťou je, že vdova po kráľovi Kamehamehovi si dala potetovať nohy, dlaň ľavej ruky a dokonca aj jazyk – čo bolo pre ženy mimoriadne nezvyčajné.

Tetovanie na Samoe sa nikdy neprestalo praktizovať. Napriek vplyvu misionárov v 19. storočí sa tomuto umeniu podarilo prežiť bez akéhokoľvek narušenia alebo zmeny. Tradičná technika s hrebeňom a kladivkom sa na ostrovoch používa dodnes. Zachovaním autenticity svojho umenia samojské komunity podnietili záujem o tradičné tetovanie v rôznych tichomorských krajinách, ako sú Nový Zéland, Havaj či Kalifornia. Motívy pritom zostávajú verné tradičnému duchu a veľmi pripomínajú vzory nachádzajúce sa na starovekej keramike Lapita.

Mužské tetovania sa tiahnu od bokov po kolená, občas aj mierne pod ne. Všetci náčelníci sú povinní dať sa tetovať, aby tak potvrdili svoju autoritu. Tetovania zvyčajne pozostávajú zo série čiar, štylizovaných obrázkov a plných geometrických útvarov. Každá časť návrhu má svoje meno a jednotlivé oblasti sa tetujú v presnom poradí – od pása po kolená.

Samoa je špecifická tým, že sú tetované aj genitálie, takže celé dielo pôsobí akoby bol muž „oblečený v bermudách.“ Tieto tetovania sú však posvätné, a preto je ich vidieť je len veľmi zriedka, pretože bývajú skryté pod tradičnými sukňami, ktoré muži na Samoe nosia dodnes.

Udalosť, pri ktorej tieto tetovania môžete pozorovať, je napríklad tanec Taupou, ktorý sa tancuje pri uvedení syna náčelníka na trón. Počas tohto tanca sa mužská sukňa, zvaná lavalava, nadvihne čím muž ukazuje nielen svoju mužnosť, ale aj silu a umenie tetovania.

Samojské tetovania sú najpôsobivejšie nielen svojou komplikovanosťou, ale aj rýchlosťou, s akou vznikajú. Napriek zložitosti motívov a veľkej pokrytej ploche môže byť mladý Samojčan potetovaný od hlavy po päty za jeden týždeň – čo by v iných tichomorských oblastiach mohlo trvať aj viac ako mesiac.

V samojskej mytológií sa umenie tetovania pripisuje bohyni Taeme. Legenda hovorí, že tetovanie bolo pôvodne donesené z Fidži. Bohyňa Taeme a jej dvojča, ktoré navštívili Fidži, boli tak ohromené tamojšími tetovaniami, ktoré nosili ženy, že sa rozhodli priniesť toto umenie aj domov. Počas cesty naspäť si spievali, aby si pripomenuli zvyk z Fidži – melódiu, ktorej refrén hovoril, že tetované budú len ženy, nie muži.

Ich spiatočná cesta však bola plná nebezpečenstiev, vrátane útoku obrovských mušlí Tridacna, a tak zabudli na pôvodné slová piesne. Keď sa vrátili na Samou, spievali: „tetovaní budú len muži, nie ženy.“ Dodnes sú preto samojskí muži pokrytí tetovaniami, zatiaľ čo ženy len zriedka. Ženské tetovania sú elegantnejšie a viac rozmiestnené – často zdobia stehná, kolená, ruky či brucho.

Napriek tlaku misionárov a koloniálnej správy sa tradičné tetovanie ako umelecká forma znovu objavilo približne pred dvadsiatimi rokmi. Ako súčasť širšej kultúrnej renesancie polynézskych národov si tradičné tetovanie postupne opäť získalo prestíž a úctu.

Záujem o tetovanie môžeme sledovať napríklad na ostrove Tahiti. Stále rastie nielen počet uchádzačov, ale aj počet kandidátov na učenie sa tomuto remeslu. Tradičná forma bola však oklieštená mnohými zákazmi a príkazmi – napríklad zákazom z roku 1986, ktorý zakazoval používanie tradičných tetovacích nástrojov. Tetovači preto museli hľadať alternatívne spôsoby práce. Dnes sa často používajú moderné tetovacie strojčeky, pričom obľúbená zostáva aj tradičná metóda handpoke.

Dizajn tetovaní už nie je viazaný tabu a rozmanitosť vzorov nemá prakticky žiadne hranice. Polynézska kultúra pritom ukazuje, že tetovanie má hlboké historické korene a môže slúžiť ako zdroj pozitívnej afirmácie pre jednotlivca. Práve preto sú polynézske ostrovy považované za akúsi Mekku pre fanúšikov tetovania, ktorú treba za život určite navštíviť.