Kibera - najväčší slum Afriky

Nairobi je najväčším a hlavným mestom Kene, a v súčasnosti najrýchlejšie sa rozvíjajúcim mestom Afriky, jedným z najväčších a najľudnatejších na čiernom kontinente. Jeho názov pochádza z masajského jazyka a znamená „chladná voda“, čo odkazuje na rieku Nairobi, ktorá preteká mestom.

Založené bolo v roku 1899 ako depo železničnej trate, spájajúce bývalú britskú kolóniu Uganda s prístavným mestom Mombasa na východnom pobreží Afriky. Mesto ako dôležitý obchodný uzol rýchlo rástlo, a v roku 1907 sa stalo metropolou Kene.

​V súčasnosti v Nairobi žijú viac ako 4 milióny obyvateľov a okrem centrálneho obchodného, a finančného dištriktu a luxusných vilových štvrtí sa tu nachádza aj najväčší mestský slum v Afrike – Kibera. Odhaduje sa, že tu dnes v zúfalých podmienkach v chatrčiach z plechu a hliny živorí až milión ľudí. Priemerný vek tu dosahuje 40 rokov, 90 percent tunajších je bez akejkoľvek práce, a zaujímavosťou je, že na území slumu dnes stojí až 300 kresťanských kostolov s misijnými zámermi.

Kibera je pre niekoho len chaotická spleť hliny, plechu a odpadkov. Pre iného domov. Najväčší slum Afriky sa dnes rozprestiera na okraji Nairobi, len zopár kilometrov od spomenutých lesklých mrakodrapov finančných centier a luxusných obchodov, kde si miestna elita kupuje kaviár a značkové oblečenie.

Platí však, že Kibera je úplne iný svet, ten chudobný a autentický. Svet, kde je každodenný život bojom o prežitie, no napriek tomu si tu ľudia dokážu nájsť chvíľky radosti a nádej cítiť na každom kroku. Povedzme si niečo viac o živote v tomto slume.

Predstavte si miesto, kde sa tisíce chatrčí tlačia na sebe tak, že medzi nimi takmer neexistujú cesty. Chodníky sú bahnité, plné odpadkov a neraz premočené splaškami. Voda je vzácnosťou a elektrina doslova luxusom. Väčšina obyvateľov Kiberi žije v drobných chatrčiach veľkosti 10 až 15 štvorcových metrov, kde sa tlačí celá rodina. Nábytok tu často nahrádzajú matrace na zemi a plastové nádoby na jedlo. Ubytovanie je tu také jednoduché, ako si len viete predstaviť.

Väčšina ľudí v Kiberi nemá stály príjem. Mnohí ale vykonávajú aspoň príležitostné práce – muži sú zamestnaní ako nosiči, opravári či stavbári. Naopak, ženy predávajú drobnosti na ulici alebo robia domáce práce pre bohatšie rodiny.

Priemerný denný zárobok sa pohybuje okolo jedného dolára (!!!), čo ledva stačí na základné potraviny. Deti, ktoré by mali byť v škole, často pomáhajú rodičom, pracujú od útleho veku alebo žobrú na uliciach. Napriek tomu som šťastnejšie deti ešte nevidel - neustály úsmev na tvári, futbal v uliciach a radosť z bežných vecí. BUBO už roky pomáha Afrike a aj v Kiberi sa pri materiálnej pomoci presviedčame, že to stojí za to.

Aby sme sa ale vrátili k práci, riešením chudoby je v mnohých prípadoch aj mikropodnikanie – napríklad varenie a predaj jedla, výroba drobných predmetov či prenajímanie lacných bicyklov a motocyklov ako taxislužba. Služby boda-boda (akési africké mototaxi, ktoré spomíname detailne aj v blogu Prehliadka Kigali), ako ich tu volajú, sú jedným z mála spôsobov, ako sa obyvatelia Kiberi dostávajú do centra Nairobi za prácou. Často samotnými mototaxikármi aj sú, ak si teda zabezpečia motorku.

Jednou z najväčších výziev v Kiberi je, samozrejme, zdravotná starostlivosť. Choroby ako malária, cholera či HIV/AIDS sú tu na dennom poriadku, prístup k lekárom je obmedzený. Hoci v slume existujú malé kliniky, náklady na liečbu sú (aj vzhľadom na spomenuté zárobky) pre väčšinu ľudí nedostupné. Hygienické podmienky sú priam katastrofálne – ako toalety tu vidíte často len diery v zemi, ktoré slúžia stovkám ľudí, a odpadky sa spaľujú priamo na ulici.

Možno si domyslíte, že ďalším problémom je (logicky) školstvo a vzdelanie. Hoci v Kiberi funguje mnoho komunitných škôl, často vedených misionármi či dobrovoľníkmi, kapacity sú obmedzené a kvalita vzdelania nízka. Napriek tomu sa mnohí rodičia snažia dať svojim deťom šancu na lepší život a investujú aj posledné peniaze do ich vzdelania.

Kibera sa neustále mení. Na jednej strane tlak modernizácie Nairobi vytláča obyvateľov z ich domovov, na druhej strane sem prichádzajú stále noví ľudia hľadajúci lacné bývanie. Život v luxuse si skrátka dovoliť nevedia.

Aj keď kenská vláda podniká kroky na zlepšenie podmienok, ako výstavbu sociálnych bytov či zavádzanie infraštruktúry, pre väčšinu obyvateľov sú tieto projekty vzdialené a výsledky vlády sa ich nikdy nedotknú.

Slum sa však aj napriek svojej chudobe stáva centrom kenskej kreativity. Prekvitajú tu najmä umenie, hudba a tanec – miestne kapely, tanečné skupiny či umelci venujúci sa graffiti často čerpajú inšpiráciu práve z každodenného života v Kiberi.

Kenský rapper Octopizzo, ktorý sám vyrastal v Kiberi, sa stal hlasom mladých ľudí zo slumov. Vypočujte si napríklad jeho skladbu Kibera Ama, v ktorej oslavuje komunitu a snaží sa bojovať proti stigme spájanej s týmto miestom. Okrem hudby sa zapája aj do projektov na podporu vzdelania a rozvoja v slume.

Ďalším príkladom je hudobná skupina Sauti Sol, ktorá vo svojej piesni Kuliko Jana spolupracovala so zbormi zo slumov vrátane Kiberi.

Možno to znie zvláštne, ale Kibera sa v posledných rokoch stáva častým cieľom zvedavých turistov. Viaceré agentúry v Keni vás sem dostanú na organizované prehliadky, počas ktorých miestni sprievodcovia ukazujú návštevníkom život v slume. Samozrejme, tieto výlety sú bezpečné, pokiaľ rešpektujete pravidlá, ktoré nastaví skúsený sprievodca a nehráte sa na hrdinov. Taktiež sa spýtajte sprievodcu vždy, keď si chcete niečo odfotiť a nevybáčajte z hlavných trás.

Po celej Afrike máme v BUBO takéto spojky, a tak sú naše zájazdy do všetkých kútov čierneho kontinentu pod taktovkou guidov z BUBO Cestovateľskej Akadémie absolútne bezpečné.

Pozor si tu treba dať najmä na krádeže, predovšetkým na trhoviskách si vás určite vyhliadnu vreckári (drahé cennosti si nechajte doma). V Kiberi pôsobí niekoľko gangov, ktoré majú pod kontrolou určité časti slumu. Samozrejme, sem vás sprievodcovia nezoberú. Rozšírený je tu aj obchod s drogami, predovšetkým populárnym khatom.

Čo ale môže turista v Kiberi vlastne vidieť? Napríklad malé dielne, kde ľudia recyklujú staré plasty a kovy a vyrábajú z nich nové originálne suveníry. Môžete navštíviť trhy, kde sa predáva lacné oblečenie z druhej ruky (napríklad aj futbalové dresy, o ktorých vám každý bude tvrdiť, že sú original), alebo komunitné centrá, kde sa deti učia hrať na hudobné nástroje.

Ak chcete podporiť miestnych, môžete si kúpiť ručne vyrábané suveníry – šperky, kabelky či sošky z recyklovaných materiálov.

Život v Kiberi je ťažký, no ľudia tu nestratili zmysel pre komunitu. Susedia si často pomáhajú, delia sa o jedlo či vodu. Na málo miestach vo svete cítiť väčšiu spolupatričnosť ako tu. Svadby a pohreby sú pre celú Kiberu veľkými udalosťami a zjednocujú celé susedstvá.

Pre domácich sú dôležitým prvkom tunajšie kostoly. Neslúžia len ako miesto modlitieb, ale aj ako priestory na vzdelávanie, stretnutia a podporu. Keňa je kresťanskou krajinou, tolerancia iných náboženstiev je však pre celú krajinu samozrejmosť.

V Kiberi nájdete mix kultúr a tradícií z celej Kene. Obyvatelia slumu pochádzajú z celej krajiny, pričom dominantné sú etnické skupiny ako Kikuyu, Luo, Luhya a Kamba, ale nájdete tu aj Masajov, Somálčanov či Kisii. Každá z týchto skupín si so sebou priniesla vlastný jazyk, hudbu, zvyky a kuchyňu.

Spomedzi jazykov pri potulkách Kiberou počuť svahilčinu, ktorá slúži ako lingua franca pre komunikáciu medzi rôznorodými komunitami. Okrem nej sa hovorí aj jazykom kikuyu, luo, kamba, luhya, kisii a mnohými ďalšími etnickými jazykmi. Niektorí obyvatelia ovládajú aj základy angličtiny, platí to najmä pre mladých a ľudí, ktorí sú zamestnaní v centre Nairobi v službách (je ich minimum).

Ulice Kiberi, to je aj mix tradičných jedál, ktoré odrážajú rôznorodosť jej obyvateľov. Medzi najtypickejšie jedlá patrí ugali - hustá kukuričná kaša, ktorá je základom kenského jedálnička. Často sa podáva s jednoduchým prívarkom zo špenátu alebo kapusty, nazývaným sukuma wiki.

Ďalším obľúbeným pokrmom je chapati, plochý chlieb podobný indickej verzii, ktorý sa zvyčajne jedáva so šošovicovým kari alebo fazuľou githeri (ide zmes fazule a kukurice).

Pre komunitu Luo je typickým jedlom omena - malá sušená ryba, ktorú varia na cibuľke a rajčinách. Masajovia zas obľubujú mäso a mliečne výrobky, najmä nápoj nazývaný mursik – fermentované mlieko zmiešané s popolom.

Z kultúry Luhya pochádza jedlo ugali na kuku, teda kukuričná kaša s kuracím mäsom pripraveným v hustej omáčke. Somálska komunita prispela zase jedlami ako sambusa (trojuholníkové taštičky plnené mäsom alebo zeleninou) a sladkosťami ako halwa. Ide o želé vyrobené z cukru, masla a kardamónu.

Populárne sú aj jednoduché pouličné jedlá ako mandazi (sladké vyprážané pečivo), mutura (kenská krvavá klobása) alebo opekané kukurice priamo na ohni.