Prezidentské voľby v Kolumbii

“Mám 42 rokov a nepoznám rovnosť ani mier. V tejto krajine sme nikdy nedostali možnosť rásť, trpíme korupciou, násilím a nespravodlivosťou," píše mi blízky priateľ. "Mysli dnes na nás. Možno sa už konečne Kolumbia, jedna z najkrajších krajín sveta, zbaví prekliatia." 27. mája 2018 sa v Kolumbii odohralo prvé kolo prezidentských volieb. Od rána som mala facebook plný fotiek volebných hárkov a usmiatych tvárí, ľudia pociťovali dlho nepoznanú nádej. 

Vo výsledkoch prvého kola nepresiahol potrebnú polovicu ani Ivan Duque so 39,72% ani Gustavo Petro s 25,08%, takže 17. júna bude druhé, rozhodujúce kolo. Nepostupujúcim kandidátom s podporou intelektuálov alebo aj magazínu The Economist je Sergio Fajardo - s 23,7% hlasov. Mnohí sú už teraz sklamaní. Ak by sa však Fajardovi voliči priklonili na Petrovu stranu, stále je šanca na zmenu. 

Krajine, ktorá sa snaží spamätať z viac ako polstoročného ozbrojeného konfliktu, ostali teda dve možnosti. Ivan Duque, kandidát pravice, oponujúci mierovej dohode s Revolučnými ozbrojenými silami Kolumbie (FARC, v súčasnosti už len rovnomenná politická strana). Má 41 rokov a je nováčikom v politike. Ako je možné, že sa dostal tak ďaleko? Mnohí ho nazývajú bábkou Alvara Uribeho, prezidenta počas rokov 2002 az 2010, ktorý následne pomohol dosadiť Manuela Santosa (2010 až 2018). 

Na druhej strane stojí Gustavo Petro, 58-ročný bývalý primátor Bogoty a ľavičiar, niekdajší člen už neexistujúcej rebelskej skupiny M-19. Kontroverzná osobnosť, mnohými obávaný na základe vykonštruovaných antikampaní typu: Nechceme z Kolumbie druhú Venezuelu! Tŕň v oku veľkopodnikateľov, hrdina pre mladých ľudí… Sám sa smeje z prirovnaní k Chavezovi a vraví, že je skôr ako Pepe Mujica, bývalý uruguajský prezident s celosvetovým obdivom, ktorý tiež vzišiel z povstaleckej skupiny.

Kolumbia sa líši od zvyšku Latinskej Ameriky tým, že u nich nikdy nevládla ľavica, lebo sa spája práve s odbojom, rebelmi, násilím, atď. Ak by sme však nazreli hlbšie do histórie, je zrejmé, že vznik týchto skupín bol výsledkom nespravodlivého vládnutia pravice. 

Dvaja prezidentskí kandidáti ľavice, Galán a Gaitán, boli v minulosti zavraždení.

Petro chce, aby jeho krajine nevládla iba elita, taktiež sa stavia proti zameriavaniu ekonomiky na ropu a kritizuje s ňou spojené ekologické katastrofy (v Kolumbii je doteraz legálny fracking, veľmi nebezpečná metóda ťažby ropy). Chudobným vrstvám sľubuje prístup k pitnej vode, doprave, a hlavne postupný prechod na bezplatné školstvo. V krajine vládne obrovská nerovnosť, v rámci Latinskej Ameriky je na tom horšie iba Haiti. 

Keď mal 17, Petro sa pridal k Hnutiu 19. Apríla (M-19), ktorého členovia sa definovali skôr ako reformátori než povstalci, inšpirovaní viac Bolivarom, hrdinom a osloboditeľom Latinskej Ameriky než Marxom. Petro prijal meno “Aureliano” podľa hlavnej postavy najslávnejšej knihy Gabriela Garcia Margueza Sto rokov samoty. V španielčine sa podarilo predať viac exemplárov iba z Biblie.

Nikdy sa nezúčastnil ozbrojených bojov, ale rýchlo si ho všimol veterán Ricardo Rosanía a pretlačil ho do vedenia. Ako aktívny ale tajný člen bol v roku 1981 zvolený za ombudsmana vo svojom rodnom meste. V roku 1985 ho zatkli, vypočúvali a mučili v stajniach patriacich armáde.

Následne strávil 16 mesiacov vo väzbe. Práve počas daného obdobia prebehol najkrvavejší útok M-19 na Justičný palác, s 300 rukojemníkmi, z ktorých 100 neprežilo, medzi nimi aj mnohí sudcovia. Počas útoku boli zničené dôkazy proti Pablovi Escobarovi. Niekde vraždia svedkov, inde zničia celý súdny systém… Toto bolo priveľa aj na katastrofálnu situáciu, v ktorej sa zmietala Kolumbia a mnohí doteraz nedokážu odpustiť pravdepodobné prepojenie akcie s Escobarom. Skupina sa však v 90-tych rokoch demobilizovala a Petro sa v roku 2002 úspešne prebojoval do Kongresu s rekordným počtom hlasov. 

V tom istom roku predložil Petro v Kongrese dôkazy o prepojení Alvara Uribeho s paramilitárnymi ozbrojenými skupinami, ktoré boli financované bohatými domácimi, pravdepodobne aj USA a ktoré za cenu hrubého porušovania ľudských práv dramaticky vytlačili povstalcov z miest, no takisto zabili mnohých nevinných. Existuje fenomén takzvaných “falsos positivos” kedy boli chudobní farmári zabití a prezlečení do uniforiem FARC, neskôr v televízii prezentovaní ako povstalci a víťazné postupovanie armády… Celkovo konflikt pripravil o domov 6,9 miliónov ľudí; v Kolumbii je najviac utečencov na svete v rámci svojej vlastnej krajiny. 

Paramilitárne skupiny rovnako ako povstalci zaberali územia a naháňali ľuďom hrôzu, zastrašovali a každého trošku odlišného jedinca hneď považovali za rebela. Niekoľko zodpovedných bolo odsúdených, iní, ako Uribe, sa tešia neutíchajúcej moci. Manu Chao o ňom nahral pieseň Señor Matanza (pán vrah), kde ho ostro kritizuje. Jaime Garzón bol kultový komik, novinár a aktivista, zavraždený v roku 1999. Doteraz sa nenašiel vinník.

V Kolumbii stačí povedať niečo proti vláde a človek si sám podpíše verdikt. Nikoho asi neprekvapí, že aj Petro pravidelne dostáva vyhrážky. 

Za ohromný a nebezpečný prešlap Uribeho považujem kampaň “Nie”, táto v roku 2016 presvedčila Kolumbijčanov, aby v plebiscite hlasovali proti mieru. Ten bol tak či onak podpísaný, no zostáva krehkým. Hlavným argumentom bolo, že mierová zmluva nebola správne dohodnutá a že FARCu nemožno odpustiť. Smutným faktom ostáva, že práve obyvatelia najviac postihnutých oblastí ako Choco alebo Putumayo hlasovali “áno.”  

Kolumbia je naozaj jednou z najkrajších krajín na svete, s milými, ale ľahko manipulovateľnými ľudmi. Pokiaľ by mala väčšina prístup ku kvalitnému vzdelaniu, veci by sa mohli pohnúť iným smerom. Mnohí Fajardovi priaznivci tvrdia, že v druhom kole nedajú hlas bývalému povstalcovi.

Ak však zvíťazí Duque, korupcia bude naďalej nerušene pokračovať, bojovníci za ľudské práva budú naďalej bez mihnutia oka zneškodňovaní a príroda ohrozená.

Kto sa bojí Gustava Petra? Zvíťazí pravda a láska?

Dozvieme sa 17. júna.