Report z Kašmíru 2001

Tak sme všetci šťastne docestovali...
Napriek nepokojom vo svete, ktoré boli a sú spôsobené terorizmom sme doleteli Swissairom, ktorý neskôr skoro skrachoval. Išla som túto cestu už po piaty raz ale bolo to opäť výnimočné.
Ale pekne po poriadku...

Zájazdy na sever Indie sú vždy nové. V Himalájach jednoducho na Vás čakajú vždy nejaké prekvapenia. Tento rok sme zorganizovali dva zájazdy. Zájazd, ktorý som sprevádzala ja, mal tých svojich výnimočností hneď niekoľko. Išiel s nami Vladimír Stolička, že kto to je? No, aby som príliš dlho nevysvetľovala, je to potomok Ferdinanda Stoličku, významného moravského geológa, ktorý bol s Britskou Geologickou spoločnosťou na dvoch významných geologických cestách v Indii koncom 19. storočia. (Predstavte si aké to bolo náročné vtedy, keď aj nás pri našej ceste riadne natriasalo - miestami aj 20 cm nad sedadlo).
Pri tej druhej tam aj ostal, konkrétne v Ladakhu. Bol veľmi činný a zanechal po sebe množstvo nálezov a spisov, ktoré dnes v Kalkate archivuje spoločnosť Geological Survey of India. Majú tam nielen jeho poznámky, ale aj jeho bustu a dodnes ho uznávajú ako výborného odborníka. Ferdinandov pomník je však v Ladakhu a je zabudnutý. Málokto z miestnych obyvateľov o ňom vie. Nachádza sa síce takmer v centre Lehu - hlavného mesta Ladakhu, ale na pozemku armády, ktorý bol donedávna zarastený trávou a bol používaný ako toaleta pre armádu. V meste sa nachádza Moravský kostol, čo je v tomto budhistickom svete naozaj netradičné. Založili ho moravskí bratia, ktorí sa miestnym obyvateľom snažili pomáhať ako sa dalo. Reverend prevzal dohľad aj nad cintorínom, dal ho oplotiť a snaží sa o hroby (je ich tu viac, ležia tu aj iní významní cudzinci, či vojaci, ktorí pôsobili v tejto oblasti) starať. Vladimír Stolička išiel s nami dobre pripravený. Mal so sebou fotografie z Ferdinandovho rodiska, z Kroměříža, vlajku so svojimi iniciálami, a dátumom našej expedície. Prekvapením bolo, že sme sa Ferdinandovi neprišli pokloniť len my, ale aj riaditeľ kalkatskej spoločnosti Geological Survey of India s celou delegáciou. Až vtedy sme si možno niektorí uvedomili, aký to bol výnimočný človek.

Výnimočné bolo aj to, že môj zájazd boli sme panny. Aby ste ma pochopili správne - mali sme našu cestu spríjemnenú oslavami narodenín našich klientov. Nie všade sa dá pripraviť oslava ako sa patrí a tam kde sa nedalo tortu objednať, mali sme šikovné kuchárky - pekárky, ktoré si poradili aj keď v hotelovej kuchyni nebola pec - postačil aj obyčajný plynový horák a tešili sme sa z tej torty oveľa viac, ako keby sme ju objednali.
Vo vlaku do Amritsaru poteší aj glg domácej slivovice, hlavne keď si prisadnuvší Ind nesie v plastikovom sáčku svoju matku. Oddýchli sme si až v Zlatom chráme v Amritsare a religiózny sikhský spev a hudba nás ukľudňovali. Amritsar získal v hodnotení klientov popredné miesto a aj na tomto vidieť aká aura ho obostiera.

V Indii sú cesty miestami hrôzostrašné, alebo len šialení. šoféri skúšajú našu trpezlivosť? Mám na to len jediný liek, netreba sa pozerať a treba veriť, že vedia kam a ako idú. Sandokan nás potrápil asi najviac, ale skúsenosť s inými šoférmi už bola lepšia. Vedia si síce vypýtať bakšiš, ale všetko funguje tak ako má. Dopravu práve preto prenajímame a to najlepšie autobusy aké sa dajú zohnať a na šoférov apelujeme, že my máme čas.... Teda pokiaľ práve nie je zavretá cesta, z dôvodu rekonštrukcie, čo znamená, že v Himalájach, kde je cesta iba jedna (a nemôžete úsek obísť) musíte čakať. V našom prípade vraj 6 dní. To by absolútne zničilo náš program, lebo by sme museli v himalájskej dedinke Sonamarg ostať tri dni... jediným riešením bolo povolenie od armády a musím povedať, že nikto, absolútne nikto, ani z dopravnej spoločnosti neveril, že sa nám ho podarí získať. Bolo treba prejsť tortúrou a dlho sa dohovárať s vojenským veliteľom miestnej základne, ktorý má takmer absolútnu moc. Jeho NIE znamená konečné NIE, ale aj ÁNO, ktoré som sa nám od neho dostalo je konečné.
Keď sme sa s Ľubom Fellnerom stretli v Dilí, bol veľmi spokojní a uznal, že toto je jeden z najväčších kúskov, ktoré sa BUBO za tie roky podaril. Išli sme teda ďalej ako jediné vozidlo na celej ceste....., ale museli sme stáť, keď dynamitom rozbíjali cestu nad nami a z cesty pomáhať odpratávať popadané kamene, aby sme rýchlejšie prešli. Túto cestu BUBO išlo už 6. raz a vždy sa čosi prihodilo: defekt, odtrhnuté koleso, vojenské nepokoje, pomrznutí hinduistickí pútnici... Cesta je však fascinujúca a tie 4 dni sú pre každého vrcholným zážitkom. Cestu z Lehu, ktorá trvá dva dni radšej spomínať podrobne nebudem, všetci tvrdia, že je krásna, ale nemyslím, že by sa niekomu chcelo ísť po nej dvakrát. Staré Delhi sme mali už za sebou a ostávalo nám prejsť už len tú krajšiu časť ? Nové Delhi so širokými ulicami, India Gate, Parlamentom a Prezidentským palácom, kde kedysi býval britský miestokráľ.

Do Jaipuru a Agry sme šli s menším napätím, ako som spomínala na začiatku, bolo už po 11.9. 2001 a teroristickom útoku na USA a nikto nevedel ako sa situácia vyrieši, či nevyrieši. Náš stres však pominul, keď sme sa dva dni mohli kúpať v záhradnom bazéne hotela v Jaipure. Čvachtali sme sa tu dva dni a strong beer nám robilo dobrú náladu, ktorú sme si všetci myslím držali počas celého zájazdu.

Všetkým by som sa chcela touto cestou poďakovať, boli ste fantastickí - všetci ! A dúfam, že i vy ste boli s nami spokojní a vydáte sa aj na ďalšie cesty s BUBO. 

Chcete ísť do Kašmíru aj Vy? Vyberte si zájazd India, Himaláje, Ladakh!