TOP 10: Africké náboženstvá

Tradičné náboženstvá sa zameriavajú skôr na uctievanie predkov, duchov a prírodných síl. Tieto náboženstvá sa líšia podľa kútov Afriky. Napríklad v juhozápadnej Nigérii bolo náboženstvo Youruba, v južnej Afrike Zulu a v juhovýchodnej Afrike Igbo. Ich chápanie náboženstiev by sme mohli porovnávať aj s našimi Slovanmi. Aj Afričania veria, že viera sa dotýka každého aspektu ich života. Je to súčasť ich kultúry, umenia, obliekania a spôsob života. Napríklad aj taká choroba nie je len problémom tela, ale aj spoločenského života.

Významnou súčasťou je uznávanie predkov (amadlozi alebo abaphansi). Zosnulí stále zohrávajú významnú úlohu v živote žijúcich, pričom môžu svojim potomkom radiť, udeliť šťastie alebo česť. Ak sa predkovia neuznávajú patričným spôsobom, môže človeka postihnúť nešťastie v podobe rôznych chorôb. Samotné termíny, ktoré sa používajú na označenie predkov majú svoj význam. Amadlozi pochádza zo slova dloza- dávať pozor a abaphansi- phansi znamená dole. Zuluovia totiž verili, že duchovný svet je dole, preto boli predkovia vnímaní ako tí zospodu.

Majú Afričania bohov? Niektoré náboženstvá uznávajú nejakú najvyššiu bytosť, iné nie. Napríklad Jorubovia majú najvyššieho Boha menom Olorun alebo Olodumare- je to Boh vesmíru a stvoriteľ zeme, Zuluovia uctievajú najvyššiu bytosť Unkulunkulu.

Voodoo, alebo pre Afriku skôr Vodun, často zamieňané za čiernu mágiu, má korene siahajúce do obdobia spred približne 6000 rokov na území dnešného Beninu. Jeho prívrženci veria, že toto náboženstvo je staršie ako svet sám a opisujú ho skôr ako spôsob života.
Voodoo je známe predovšetkým svojimi rituálmi, ktoré uľahčovali komunikáciu s lwa. Lwa sú primárni duchovia voodoo, majú ľudský alebo božský pôvod a stvoril ich boh Bondye, aby pomáhali živým. Existuje ich viac ako 1000.

Okrem duchov lwa je neviditeľný svet obývaný aj ďalšími bytosťami a tajomstvami — napríklad anvizib (neviditeľnými), anjelmi a duchmi predkov. Verí sa, že všetci žijú v mytickej krajine Ginen.

Najvyšším Bohom stvoriteľom je Mahou, Sakpata je zasa Boh zeme, zodpovedá za dážď ale vie priniesť aj chorobu - kniahne.

Kľúčové prvky tohto náboženstva:

• Rituály – slúžia na spojenie s duchmi, za sprievodu bubnovania, tanca a spevu. Kňazi sa musia naučiť posvätné jazyky a dodržiavať rôzne diéty.
• Duchovia (Lwa) – môžu dočasne posadnúť človeka a konať alebo odovzdávať posolstvá v jeho mene.
• Uctievanie prírodných síl – prinášajú sa im obety a uctievajú sa ako ochrancovia medzi týmto a druhým svetom.
• Fetiše – to môžeme chápať ako symbolické znázornenia zvierat, predmetov, ktoré slúžia ako komunikačný kanál medzi ľudmi a duchmi. Tieto fetiše sa predávaju aj na trhoch v podobe rôznych sošiek, zvieracich hláv, drevene rezvy, orechy...

Objavuje sa tu aj viera v čarodejníkov tzv. Botono, ktorí dokážu čarovať prostredníctvom temnej sily ducha voodoo. Tento aspekt je často temný a porovnávaný s kresťanským konceptom neba a pekla, kedy musí existovať zlo, ktoré dobro premôže.

Dnes sa konajú rôzne festivaly, napríklad Epe Ekpe, ktorý sa koná v dedine Glidji v Togu. Hlavným centrom záujmu je posvätý kameň , ktorý kňaz hľadá v posvätnom lese. Jeho farba prezdrádza šťastie v budúcom roku, napríklad biela farba symbolizuje bohatstvo a šťastie. V Benine sa zasa koná festival Porto-Novo kedy sú ľudia oblečení ako duchovia a veria že mŕtvy sa k nim pridávaju a kračaju medzi živými.

Tieto prvky sa neskôr dostali až cez Atlantik, kde sa zmiešali s novými vplyvmi v Amerike, a preto je voodoo známe aj na Haiti.

Počas transatlantického obchodu s otrokmi sa koloniálne mocnosti snažili potlačiť africké náboženstvá zavedením katolicizmu. Výsledkom však nebolo úplné nahradenie jednej viery druhou, ale ich zlúčenie, ktoré dnes nazývame synkretizmus.

Vplyvom tohto zlúčenia sa africké a katolícke božstvá začali stotožňovať v jednu bytosť. Napríklad lwa Papa Legba, strážca medzi fyzickým a duchovným svetom, je spájaný so svätým Petrom, ktorý má kľúče od neba.

Katolícke sviatosti ako krst, sviece, kríže, svätená voda či modlitby Zdravas Mária boli prijaté aj do obradov voodoo a my sa ich pravidelne zúčasňujeme počas našich zájazdov.

Okrem uctievania predkov, od ktorých možno získať pomoc prostredníctvom obetných darov verili Zuluovia v nadprirodzenú bytosť Unkulunkulu. Ide o božstvo, ktoré vyrástlo z trstinového lôžka a stvorilo všetko na zemi ako človeka, zvieratá, vodu, hory, slnko alebo mesiac. Je zdrojom všetkej moci, vedomostí a múdrosti.

Na rozdiel od kresťanov je tento boh chápaný ako niečo príliš dobré na to, aby s ním obyčajní ľudia komunikovali. Na to sú tu duchovia predkov, ktorí túto úlohu zastávajú. Verí sa, že v duchovnom svete žijú spolu s Unkulunkulu a k ľuďom prichádzajú vo forme snov, chorôb alebo ako zvieratá či hady.

Hovorí sa, že keď Unkulunku všetko stvoril, poslal na zem chameleóna s odkazom pre ľudí, že budú žiť večne a jaštericu so správou, že všetci zomrú. Chameleón bol veľmi pomalý a jašterica ho predbehla. Preto ľudstvo nežije večne na zemi. Smrť pre nich neznamená koniec života, ale len prechod k predkom.

Okrem hlavnej božskej bytosti, komunita Zulu verila aj v iné božstvá, ktoré existujú spolu s ním. Je to napríklad Nomkhubulwane, alebo bohyňa plodnosti, dúhy, dobrej úrody, piva alebo dažďa. Ďalej je to bohyňa riek Nomhoyi/mamlambo. Bohyňa mesiaca, ktorá sa spájala s liečiteľstvom iNyanga. Boh liečenia Sonzwaphi. Princezná neba a hojnosti, patrónka mladých dievčat uNomkhubulwana/iNkosazana.

Podľa ich náboženského presvedčenia sa ľudské bytosti skladajú z tela umzimba a duše idlozi. Ďalej sa človek skladá z pocitov/srdca inhliziyo mysle ingqondo a osobnosti isithunzi. Táto osobnosť alebo v niektorých výkladoch tieň, sa po smrti a obrade ukubuyisa stane duchom predkov a vracia sa späť „domov“. Duchovia predkov vedia podobne ako slovanskí či severskí bohovia vládnuť silám prírody a sú oslovovaní pred dôležitejšími udalosťami.

Ľudia Zulu sa so svojimi predkami spájajú prostredníctvom veštca, takzvaného Sangóma. Na to aby sa stal veštcom a spojil s predkami, musí prejsť iniciačným obradom. Učí sa od starších, musí ovládať bylinky, vedieť interpretovať sny. S ľuďmi konzultuje výklad a plány predkov či prečo sa hnevajú v prípade nešťastia. Na to aby sa človek „vyliečil“ používa Sangoma tri procesy. Prvým je čierna medicína mnyama, ktorá sa spája s temnotou a nebezpečenstvom, slúži na detoxikáciu človeka pred vyliečením. Potom je červený liek bomvu, ako liek transformácie. Nakoniec ide biela medicína mhlophe. Tá je symbolom sily, zdravia, úspechu a čistoty.

Okrem Sangomy sa v medzi ľuďmi Zulu pohybuje aj Inyanga, čo je tradičný liečiteľ či bylinkár. Táto úloha sa dedí z generácie na generáciu. Liečia bežné ľudské choroby no aj nešťastie alebo zlé milostné životy. Za svoje služby si pýtajú veľké sumy, ktoré sú ľudia ochotní zaplatiť.

Zuluovia rozlišujú dva druhy obetí. Jedna je ďakovná ukubonga, ktorá sa koná v pozitívnych udalostiach. Napríklad keď je dostatok jedla, manželstvo či dokonca pri dovŕšení puberty.

Druhá obeť, ktorá je krvavá sa nazýva ukutheth. Tá sa vykonáva, keď sa stane niečo zlé ako nečakaná smrť, alebo sa niečo pokazí. Vtedy Zuluovia obetujú hlavne hovädzí dobytok alebo kozu, podľa prísnych pravidiel. Ak by nepostupovali presne podľa pravidiel, obeta by nebola účinná, ba možno až škodlivá.

Toto náboženstvo, ako mnoho iných bolo ovplyvnené kresťanstvom. Kombináciou týchto dvoch náboženstiev vznikla v 20. storočí cirkev, ktoré spájajú oba systémy. Obete aj modlitby. Známym kostolom takéhoto spojeného náboženstva je Shembe v Durbane, ktorý bol založený v roku 1911.

Bwiti je duchovná tradícia, ktorá vznikla najmä v Gabone, Kamerune a Konžskej demokratickej republike. Rovnako ako iné domorodé duchovné smery sa vyznačuje hlbokou úctou k prírode a duchovnému svetu. Je ťažké presne určiť, kedy toto duchovné smerovanie vzniklo – jeho korene môžu siahať až tisíce rokov do minulosti.

Hlavným prvkom tradície Bwiti je užívanie rastliny Iboga (Tabernanthe iboga), ktorá je považovaná za posvätný liek s duchovným aj fyzickým liečivým účinkom. Je to však halucinogénna a stimulačná droga, ktorá sa používa ako liek proti opiátom. Vo veľkých dávkach spôsobuje dokonca halucinácie.

Hlavný duchovný vodca sa nazýva Bwiti nganga, čo možno preložiť ako „liečiteľ“. Je zodpovedný za vedenie rituálov, uzdravovanie a odovzdávanie tradícií ďalším generáciám. Takýto nganga je vyberaný na základe svojich schopností a prechádza dlhoročným výcvikom. Musí sa naučiť mytológiu, symboliku a samozrejme správne používanie Ibogy. Okrem toho často slúži ako poradca náčelníkom a ako prostredník medzi duchovným svetom a komunitou.

Dôležitou súčasťou rituálov Bwiti sú hudba a tanec, ktoré vytvárajú duchovnú atmosféru a most medzi ríšou predkov a naším svetom. Podľa typu rituálu sa používajú rôzne nástroje. Napríklad:

• Ngombi – nástroj podobný harfe, používa sa pri iniciačných obradoch.
• Mvet – druh citary.
• Mungongo – trúbka vyrobená zo slonieho kla, s veľkým duchovným významom.
• Bubny – pomáhajú navodiť stav tranzu.

Okrem hudobných nástrojov je prítomný aj hlavný spevák, ktorý používa vokálny štýl otázok a odpovedí.

Presvedčenia Bwiti:

• Úcta k duchovnému svetu, ktorý obývajú predkovia. Veria, že k nemu môžu pristúpiť prostredníctvom rituálov a užívania psychoaktívnych rastlín, ako je Iboga.
• Dôležitosť komunity – vnímajú všetkých ako navzájom prepojených a závislých.
• Uzdravovanie pomocou Ibogy a tradičných liečiv na duchovné, emocionálne aj fyzické úrovni.
• Život vnímajú ako cestu sebapoznania a snažia sa prostredníctvom užívania týchto rastlín spojiť so svojím pravým ja.

Hoci je táto kultúra dodnes veľmi živá, často čelí diskriminácii – najmä kvôli užívaniu Ibogy, ktorú iné náboženské alebo štátne inštitúcie považujú za nebezpečnú a nelegálnu látku. V Gabone je však Bwiti oficiálne uznané ako náboženstvo už od roku 2000.

Dogoni, obyvatelia Mali, ktorí veria, že sú pôvodnými obyvateľmi údolia rieky Niger. Majú vlastnú interpretáciu viery a vesmíru. Veria, že v ich dedine prebývajú živí inneomo a mŕtvi innepuru, ktorí spolu žijú v dokonalej symbióze. Ich vševediaci boh sa volá Amma a stará sa o rovnováhu medzi svetom živých a mŕtvych. Je chápaný ako stvoriteľ ďalších troch božstiev:

• Pôvodný boh Nommo, ktorý bol často stvárňovaný ako človek s hadím telom.
• Lebeho, pozemského boha. Ten má na starosti poľnohospodárstvo a slúži ako zdroj inšpirácie pre duchovného vodcu (Hogon). Hogon je vždy najstarší muž v kmeni.
• Yurug, ako mýtický zástupca človeka.

Najčastejšia legenda hovorí, že boh nebies Amma svietil na oblohe v podobe hviezd. Súhvezdie Orion vnímali Dogoni ako sídlo nebeského boha. Tento boh sa vraj rozdelil na dve časti a jednu z nich poslal na Zem po Mliečnej ceste, ktorá symbolizovala spojenie medzi nebom a Zemou. Jedna polovica sa volala Ogo – tá priniesla na Zem chaos. Druhá sa nazývala Nommo – tá naopak reprezentovala kozmický poriadok.

Nommo mal zostúpiť na Zem v ohni a hrome. Niektoré verzie legendy hovoria, že spolu s týmito dvoma bytosťami prišlo aj osem ďalších – dvojčiat, ktoré sa tiež nazývali Nommo. Inde sa uvádza, že Nommo sa rozdelil na osem častí. Napriek odlišnostiam v týchto verziách sa všetkých osem bytostí stalo matkami a otcami všetkých Dogonov.

Ako v mnohých legendách, aj tu sa jeden z Nommov vzoprel vôli svojho otca Ammy. Za trest ho Amma rozštvrtil a jeho časti rozptýlil po Zemi. Na miestach, kde tieto kúsky dopadli, boli neskôr postavené svätyne – miesta, kde sídlia duchovia predkov, ktorí vstúpili do sveta.

Boh Nommo, často zobrazovaný ako človek s hadím telom, bol známy ako „majster vody“. O Dogonoch je známe, že už dávno mali hlboké poznatky o hviezdach, najmä o hviezde Sírius. Svoje astronomické vedomosti pripisovali práve bohovi Nommo. Sírius nazývali Sigi Tolo a vedeli aj o menšej hviezde – Po Tolo, ktorá ho obieha raz za 50 rokov.

Ďalšie tradície, ktoré sa neskôr potvrdili ako pravdivé, hovorili o tom, že Jupiter má štyri veľké mesiace a Saturn je obklopený prstencom.

Samozrejme, Dogoni neveria len v tieto tri bytosti. Tak ako aj naši predkovia, veria, že existujú duchovia, ktorí obývajú lesy, opustené miesta...

Aj keď sa zdá, že v tomto náboženstve prevláda viera v bohov, v skutočnosti ide aj tu o uctievanie svojich predkov. Ako aj ostatné náboženstvá, aj toto sa zmenilo počas šírenia islamu v Afrike a zmiešalo tak prvky pôvodnej a islamskej viery. Niektorí Dogoni sú dokonca aj kresťania.

Keď sa povie slovo Pygmej, isto si každý hneď predstaví malého človeka s vypuklým bruchom. Oficiálne sa ako pygmej uvádza človek, ktorého výška v dospelosti nepresiahne 130 cm. Delia sa na štyri druhy: Bambuti – ktorí sa nachádzajú v DR Kongo a sú to väčšinou lovci a zberači. Ďalej sú to Pygmejovia Aka v strednej Afrike. Twa v Ugande, Rwande, Tanzánii, Namíbii alebo Angole – je ich najviac a pracujú aj ako hrnčiari a farmári.

Poslednou skupinou sú Pygmejovia kmeňa Baka, ktorých máme možnosť stretnúť aj počas našich zájazdov. Žijú prevažne v Kamerune, Gabone a DR Kongo.

Pygmejovia veria, že sú duchovne spojení s lesom a práve les je ich bohom. Správajú sa k nemu veľmi úctivo a každý, kto ublíži či už zvieratám alebo iným formám života v lese, je považovaný za prekliateho.

Pred každým lovom sa musí vykonať obrad, počas ktorého sa spieva a tancuje, aby privolali duchov a mali úspešný lov. Ak lov aj napriek tomu nie je úspešný, lovci vykonajú ďalší obrad na zaháňanie zlých duchov a privolanie šťastia.

Aj tu sa však stretneme s tradičnou mytológiou. Podľa tradície stvoril svet boh Komba, ktorý patrí do "božej rodiny". Zaujímavosťou je, že bohovia sú pre nich hermafroditi, čiže sami produkujú celé ľudstvo vrátane Pygmejov a vysokých Afričanov. Komba je na druhej strane chápaný aj ako ten, kto priniesol do sveta smrť.

Ďalší bohovia v ich panteóne sú:

• Waito – ukradol Kombovi oheň v prospech ľudstva. Spája sa aj so ženami a sexualitou.
• Ezengi – chráni ľudí, riadi ich smrť a znovuzrodenie ako duch lesa. Je to lesný boh a dáva mladým pygmejom vedomosti o svete a existencii. Komunikovať s ním môže len veštec-liečiteľ pomocou obradov.

Rituály a obrady majú podobné funkcie ako pri iných náboženstvách – predpovedať budúcnosť, nakloniť si duchov, zažehnať problémy.

Ak niekto zomrie, musia sa vykonať dva obrady. Prvý sa koná hneď po smrti človeka. Maskovaný duch (symbol života a smrti) predvedie tanec, hovorí obscénne vtipy a uráža publikum. Po pohrebe sa verí, že duša zosnulého tancuje v tábore a potom je zahnaná do lesa. Vtedy sa začína veľká oslava s cieľom obnoviť komunitu. Tu sa zjavuje práve Ezengi s rafiovou maskou. Na týchto obradoch majú ženy vstup zakázaný, preto za každú rodinu vystupuje dospelý muž.

V okolí Guinejského zálivu v západnej Afrike sa používal jazyk Akan, ktorý bol prepojený s náboženstvom. Dalo by sa povedať, že toto náboženstvo bolo monoteistické. Akanovia veria v jediného a najvyššieho Boha, ktorý vládne ľuďom, ostatným božstvám a stvoril svet. Tento Boh má veľa mien v závislosti od regiónu, no medzi klasické mená patria Amsu (Giver of Rain), Amowia (Giver of the Sun), Amaomee (Giver of Plenitude), Onyame, Onyankopon. Všetky tieto mená patria jednému bohu a skôr opisujú jeho tituly. Ašantiovia ho napríklad nazývajú Nyame alebo Onyame – „ten, ktorý vidí a vie všetko“. Miestni v ňom videli veľkú podobnosť s naším kresťanským Bohom.

Rozdiel medzi naším Bohom a Nyame je práve v komunikácii. Je zobrazovaný ako niečo zložité, čo bežní smrteľníci nevnímajú, preto komunikuje prostredníctvom prírody a duchov. V praxi to fungovalo tak, že stačilo predniesť modlitbu, kde vzývali jeho meno, a on na miesto poslal svojich duchov. Podobné vlastnosti má aj jeho žena, bohyňa plodnosti Asase Ya, ktorá je síce menším božstvom, no vnímaná bola ako mocný duch, ktorý má na starosti úrodnú pôdu. Aj keď jej neboli stavané chrámy, bola často uctievaná. Nyame a Asase mali podľa povier tri deti.

Prvý bol Bia, ktorý mal spravovať najúrodnejšiu pôdu medzi kmeňom Ašanti. Druhý, Tano, mal zas dostať neplodnú pôdu pri pobreží Slonoviny. Legenda hovorí, že Nyame poslal k synom kozu, ktorá im mala rozdať tieto úlohy. Tá si vybrala Tana a poradila mu, aby sa prezliekol za svojho brata Biu a išiel za otcom. Ten sa nechal zmiasť a najúrodnejšie zeme daroval svojmu synovi Tanovi, podľa ktorého je nazvaná rieka Tano. Na základe tohto príbehu ľudia verili, že Tano je duch rieky, ktorý priniesol úrodnú zem do Afriky.

Najznámejším prvkom tejto kultúry je pavúk Anansi. Aj keď nie je predmetom uctievania, je veľmi dôležitý v ľudových príbehoch a presvedčeniach. Je to akýsi podvodný hrdina ľudu – prefíkaný a niekedy zlomyseľný. Jeho príbehy sú často interpretované ako Ezopove bájky – vysvetľujú svet alebo opisujú prírodné javy komickým spôsobom. Anansi je v tomto náboženstve jediná bytosť, ktorá vie komunikovať s bohom Nyame. V príbehoch sa snaží získať znalosti, múdrosť alebo umenie. A všetky tieto znalosti potom vyhlasuje za svoje a tak vznikajú bájky. Ašantiovia majú pre ne slovo Anansesem – poučné príbehy. Mohli by sme ho teda brať ako sprostredkovateľa múdrosti a jedného z duchov pod Nyamem – tu sa ukazuje animizmus, ako ho v Afrike poznáme.

Všetky menšie božstvá a duchovia sú deti boha Nyame, nazývaní Abosom. K ľuďom prichádzajú v rôznych podobách – ako lúče svetla, jemný vánok či zvieratá – aby ich ľudia pochopili. Ich pravá forma je nehmotná, nemajú meno ani pohlavie. Ak by sme chceli porovnanie s naším kresťanstvom, tieto bytosti by sme mohli prirovnať k anjelom.

Keďže toto náboženstvo je ešte celkom živé, zachovali sa nám aj ich rituály. Veľmi dôležité je napríklad meno dieťaťa, pretože miestni veria, že práve meno dokáže ovplyvniť jeho osud. Dieťa dostane meno až na 8. deň po narodení a je predstavené celej komunite. Často je odvodené od dňa, kedy sa narodilo.

Tak ako narodenie, tak veľkú úlohu zohráva aj smrť a teda aj rituál pohrebu. Ako vo väčšine takýchto náboženstiev, aj tu sa verilo, že zosnulý sa dostane do ríše daného rodu. Preto každý pohreb obsahuje sprievody, bubnovanie, tance a podobne. Podobne prebiehajú aj rôzne oslavy a festivaly, pretože bubnovanie a tanec v spojení s rôznymi bylinkami dokážu spôsobiť tranz, ktorý umožňuje komunikáciu s božstvami a predkami.

Sani, alebo aj Bušmeni, patria medzi najstaršie kultúry na svete. Majú veľmi zaujímavú náboženskú tradíciu, vychádzajúcu z hlbokého spojenia s prírodou a duchovnom. V súčasnosti je však, podobne ako mnohé iné pôvodné viery, často prepletená s kresťanstvom.

Khoisan je náboženstvo, ktoré vzniklo spojením dvoch kultúr – Khoekhoe a Sanov, kmeňov z južnej Afriky. Khoekhoe boli prevažne farmári, zatiaľ čo Sanovia boli lovci a zberači. Keďže tieto náboženstvá nemali písomnú formu, ich varianty sa líšia, no spoločným prvkom je viera v najvyššiu bytosť.

Sanovia veria v Kaggena, ktorý je často zobrazovaný v podobe modlivky. Objavuje sa v takmer všetkých mýtoch ako stvoriteľ všetkých živých bytostí. Jeho ďalšie meno je Kho, používané v modlitbách, najmä keď sa odvolávajú na Mesiac. Kaggen je mystická bytosť, ktorá má schopnosť formovať svet. Je vnímaný ako tvorca, ale aj ako podvodník – pán dualít, ako sú múdrosť a hlúposť, tvorenie a chaos. Niektorí teoretici ho považujú dokonca za najvyššieho boha.

Khoekhoe uctievajú božstvo menom Tsui’Goab („Zranené koleno“), ktorého meno odkazuje na ranu, ktorú utrpel v boji s bohom temnoty – Gaunabom. Tsui’Goab má za úlohu každú noc poraziť Gaunaba, aby na zem mohol prísť úsvit.

Okrem bohov sa v legendách spomínajú aj hrdinské postavy. Napríklad Kai Kini bol prvým človekom, ktorý vlastnil oheň a jedol varené jedlo. Iný hrdina, Gaona, mu však oheň ukradol a rozptýlil ohnivé tyčinky po svete, pretože si myslel, že nie je spravodlivé, aby mal oheň len jeden muž. Nakoniec ho premenil na vtáka.

Bušmeni považujú prírodný svet za bohatý na duchovný význam. To je typický prejav animizmu – viery, že všetko má svojho jedinečného ducha. Napríklad antilopa eland bola považovaná za posvätnú a symbolizovala dážď a plodnosť. Modlivka zase predstavovala podobu najvyššieho boha.

Jedna z krásnych legiend z kmeňa Khoisan hovorí o mladom dievčati, ktoré sa nahnevalo na svoju matku, pretože jej nedala dobré korenie na pečenie. V hneve rozptýlila popol z ohňa po oblohe – z neho sa stali biele a červené hviezdy, a tak vznikla Mliečna cesta, ktorá osvetľuje oblohu novým lovcom.                                                                      

Aj o stvorení ľudstva v tomto prípade existuje viacero teórií. Najznámejšia hovorí, že prví ľudia preliezli korene stromu a vyšli z diery v zemi. Iná verzia tvrdí, že ich stvoril boh Kaggen.

Aj Slnko bolo podľa kmeňa kedysi človekom, ktorému svetlo vyžarovalo z podpazušia. Čím bol starší, tým viac spal, a ľudia sa mohli k nemu priblížiť. Deti ho raz hodili do vzduchu a tak sa premenil na slnečný kotúč. Mesiac vraj vznikol vtedy, keď Kaggen prechádzal krajinou v noci. Keďže nič nevidel, hodil na oblohu svoj sandál – a ten sa premenil na Mesiac.

Sanovia, podobne ako iné náboženstvá, organizujú tanečné seansy, počas ktorých vstupujú do tranzu. Ženy sedia okolo ohňa, zatiaľ čo muži tancujú. Do tranzu vstupujú tzv. šamani, ktorí „cestujú“ mimo tela a komunikujú s duchmi.

Kmeň Bushonho sa nachádza v Demokratickej republike Kongo. Až do 17. storočia sa živili prevažne rybolovom, no v 18. storočí začali pestovať kukuricu, maniok a tabak. Sú súčasťou väčšej etnickej skupiny Kuba, s ktorou zdieľajú spoločnú históriu.

Ich hlavný boh stvoriteľ sa volá Bumba. Podľa legendy existoval na počiatku vesmíru úplne sám, v tme a vo svete, kde bola iba voda. Bol to obrovský muž bielej farby. Svet vznikol tým, že Bumba zo seba vyvrátil slnko, mesiac, hviezdy, zvieratá, ľudí a dokonca aj blesk menom Tsetse.

Bumba mal troch synov, ktorí mu pomáhali dokončiť stvorenie sveta:

• Nyonnye Ngana, najstarší syn, stvoril biele mravce. Ich stvorenie ho tak vyčerpalo, že zomrel. Mravce, vďačné za život, hľadali čiernu zem, ktorou pokryli neúrodný piesok, aby mohli svojho stvoriteľa pochovať.
• Chonganda, druhý syn, vypestoval prvú rastlinu, z ktorej pochádzajú všetky rastliny na Zemi.
• Chedi Bumba, tretí syn, stvoril veľkého vtáka – tzv. šarkana.

Blesk Tsetse však spôsoboval problémy, pretože neustále udieral do zeme. Boh ho preto prenasledoval a nakoniec vyhnal na oblohu. Ľuďom potom ukázal, že každý strom v sebe skrýva oheň a naučil ich, ako ho získať.

Keď bol svet hotový, Bumba sa prechádzal po zemi a povedal ľuďom, že všetky tieto zázraky patria im.

Západná Afrika, hlavne Nigéria, vyznávala nábožensvo Yoruba. Táto viera hovorí, že všetci ľudia majú svoj osud – Ayanmo. Ich snahou je dosiahnutie stavu Olodumare, ktorý sa nazýva rovnako ako ich najvyššia bytosť. Olodumare alebo Olorun je stvoriteľ všetkého, zdroj všetkej energie.

Podľa legendy o stvorení žil Olorun na oblohe s rôznymi bytosťami ako napríklad bohyňou Olokun, vládkyňou vody, alebo bytosťou Obatala. Práve Obatal sa spája so stvorením sveta, tým že poprosil o povolenie vytvoriť suchú zem pre nové tvory, kde by mohli žiť. Obatala vzal vrece a naplnil ho pieskom, slimačou ulitou, bielou sliepkou, čiernou mačkou a palmovým orechom. S vrecom na ramenách začal liezť z nebies po dlhej zlatej reťazi. Keď reťaz skončila, vysypal pod seba piesok a pustil sliepku, ktorá ho rozhádzala a vytvorila kopce a údolia. Potom zasadil orech, z ktorého vyrástol strom a začal sa množiť. Obatala z orechov vytvoril dokonca víno a po jeho vypití začal byť na svete osamelý. Vytvoril preto z hliny tvory, ktoré boli nedokonalé a mali chyby. Vo svojej opitosti zakričal na Boha Oloruna, aby im vdýchol život, a tak vzniklo ľudstvo.

Súčasťou tohto náboženstva je takzvaná životná sila Ashe, ktorú majú aj božské bytosti, aj ľudia. Je to energia, ktorá je prítomná vo všetkých veciach – ako je dážď, blesk, krv...

Sprostredkovatelia medzi človekom a najvyššou bytosťou sú takzvaní orishovia. Orishovia môžu byť v rôznych formách. Niektorí boli prítomní pri stvorení sveta, iní boli kedysi ľudia, ale stali sa polobohmi. Iní sú prítomní vo svete vo forme sú ako riek, hôr, stromov... Vedú život ako ľudia – jedia, pijú, ženia sa.

Negatívne sily vo vesmíre predstavujú ajoguni, ktorí spôsobujú choroby, nehody a iné nešťastia. Ak je človek nešťastím postihnutý, vysvetľuje sa to buď prácou ajoguni, alebo nepreukazovaním úcty orishovi. Vtedy ľudia navštevujú Ifa alebo kňazov, ktorí človeku pomôžu zbaviť sa neduhov.

Zaujímavým faktom v tomto náboženstve je to, že odoláva dualizmu – teda oddeleniu tela od mysle, alebo hmoty od ducha. Príkladom toho je koncept orí, čo znamená „hlava“, ale aj „osud“ alebo „nebeské ja“. Orí sa rozlišuje ako vnútorné – transcendentná hlava, ktorá je vybraná už v nebi pred vstupom na svet – a orí ako bezprostredná hlava, ktorú vidíme a ktorej sa vieme dotknúť. Obe tieto hlavy sú spojené a navzájom sa ovplyvňujú.

Ak sa venujeme náboženstvám v Afrike, okrem tradičných afrických vier je dôležité spomenúť aj kimbanguizmus. Táto cirkev – Cirkev Ježiša Krista na Zemi podľa proroka Simona Kimbangu – je jednou z najrozšírenejších náboženských organizácií v celej Afrike.

Založil ju Simon Kimbangu v roku 1921 v dedinke Nkamba, ktorá je známa aj ako Nový Jeruzalem, v Demokratickej republike Kongo.

V tom čase bola DRK belgickou kolóniou. Belgická koloniálna správa sa snažila obrátiť miestne obyvateľstvo na rímsko-katolícku vieru. Simon Kimbangu vyrastal v misionárskej rodine, kde sa naučil základné princípy kresťanstva. Tie neskôr prepojil s tradičnými africkými presvedčeniami, čím vytvoril jedinečnú syntézu viery v Ježiša Krista a afrického duchovna.

Stúpenci tohto náboženstva kázali evanjelium, no zároveň vykonávali zázračné liečebné rituály, vrátane údajného vzkriesenia mŕtvych – známe ako "Turície Nkamba". Uzdravení pacienti sa mali následne ponoriť do očistnej vody. Voda a hlina sú v tejto viere považované za posvätné a majú mať liečivé vlastnosti. Pri modlitbách sa používa aj palica, ktorá symbolizuje Mojžišovu palicu zo Starého zákona.

Morálne princípy kimbanguizmu zahŕňajú:

• vieru v jedného Boha,
• odpustenie,
• africkú dôstojnosť,
• solidaritu,
• úctu k rodine a komunite.

Zároveň odrádza od požívania alkoholu, čarodejníctva a nemorálneho správania. Práve spojenie prorockých a liečivých schopností prilákalo množstvo nasledovníkov.

Okrem duchovnej pomoci ponúkala cirkev aj materiálnu podporu – a to nielen svojim priaznivcom, ale aj neveriacim. Simon Kimbangu veril v proroctvo, podľa ktorého sa raz Afričania – potomkovia unesených predkov – zjednotia, prinesú vedomosti a zmenia Kongo aj celú Afriku.

Belgickým úradom sa toto hnutie samozrejme nepáčilo, a preto bol Kimbangu spolu so svojimi nasledovníkmi zatknutý už v roku 1921. On sám bol odsúdený na doživotie a väznený v meste Elisabethville (dnešný Lubumbashi), kde zomrel v roku 1951.

Jeho syn, Joseph Diangenda Kuntima, pokračoval v otcovej misii a premenil toto lokálne hnutie na medzinárodné náboženstvo, ktoré bolo oficiálne uznané v roku 1959. Dnes je Kimbanguistický kostol jedným z najväčších nezávislých afrických kresťanských kostolov, s viac než 17 miliónmi nasledovníkov.

Dedinka Nkamba je dnes považovaná za Nový Jeruzalem a stala sa pútnickým miestom. Práve odtiaľ si pútnici odnášajú vodu a hlinu, ktorým sa pripisujú liečivé účinky.