Zopár razy menil strednú školu a následne vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite a potom pracoval ako lekár na ostrove Brač v dnešnom Chorvátsku, vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska. Po skončení medicíny v Prahe praxoval v Bratislave vo Viedni a Innsbrucku a následne chcel vykonávať lekársku prax na Slovensku. No nedostal miesto. V januári 1894 odišiel teda pracovať ako všeobecný lekár do dedinky Selce na ostrove Brač. Chorváti ho tu nemali radi, lebo ich ženy za ním chodili nielen ako za lekárom. V dome bývalej Kukučínovej ordinácie je dnes umiestnená knižnica.

Kukučín sa ako cestovateľ prejavoval aj na Balkáne, miloval Čiernu Horu a jeho cesty ako keby kopírovali zájazd Balkánom na jeden vrz, ktorý som pred pár rokmi pripravil. Keď som čítal Kukučínové zápisky v mnohom som s ním súhlasil. Dobre odhadol mentalitu Srbov a Chorvátov, ktorých prirovnal k dvom bratom, kde každý chce toho druhého asimilovať, využiť a podrobiť si. Ako dobrý pozorovateľ a hľadač pravdy videl konflikt medzi dvoma sebastrednými národmi dlho predtým, než sa udial medzi rokmi 1991- 1995 v občianskej vojne v Juhoslávii.

V roku 1904 si mohli chlapi na Brači vydýchnuť, lebo Kukučín sa oženil, vzal si Chorvátku Pericu Didoličovú, s ktorou sa v júni 1907 plaví do Santiago de Chile.

V Santiago de Chile doktor zo Slovenska úspešne zložil nostrifikačné skúšky a následne sa v roku 1908 presúvajú na úplný juh dlhočíznej krajiny. Tu na juhu Južnej Ameriky v „najjužnejšom veľkomeste sveta“ v Punta Arenas sa takto pridali k veľkej emigračnej vlne chorvátskej komunity. Lekár a cestovateľ žil v meste, kde môžete zažiť 4 ročné obdobia za jedinú hodinu, dlhých 14 rokov. Odmenou mu boli dych berúce výhľady a podľa môjho názoru život v jednej z najkrajších častí sveta.

Tu na juhu Patagónie bol v prvom rade lekárom, ale Martin Kukučín bol aj najznámejší slovenský predstaviteľ literárneho realizmu a vlastne zakladateľ modernej slovenskej prózy.

Kukučín podporoval rôznorodý aktívny život: „Človek má mnoho schopností. Keby každý šiel len za svojím povolaním, to život by bol jednotvárny, podobný asi koňovi zapriahnutému do mangľa, ktorý sa stále len okolo jedného boku točí“.

Kukučín obhajoval v živote širší záber, to že okrem lekárskej praxe aj písal a veľa cestoval. To ho robilo väčším človekom, ktorý následne vedel povedať viac a to čo povedal, malo väčšiu váhu lebo to bolo odskúšané praxou. Bol to jeho boj proti ostatným intelektuálom v kultúrnom spolku Detvan, ktorí boli skôr teoretici usadlí a v krčmičkách a na kávičke blízko maminej sukne riešili lokálne intrigy a politikárčili.

O Martinovi Kukučínovi som toho veľa prečítal. Knihy, diplomové práce, všetko, čo som našiel. Dočítal som sa, že Kukučín si tu na juhu Patagónie kúpil pekný dom a rozbehol lekársku prax. Na viacerých miestach sa písalo, že v blízkom okolí Punta Arenas založil farmu a tak najprv chodím po okolí mesta a hľadám miesta, kde asi tá farma bola.

Mesto je položené na brehoch Magalhaesovho prielivu, a tak popri vode idem 60 km na juh a následne rovnako na sever od mesta. Všade strašne fúka, prakticky nič tu nerastie, všade je nehostinná pôda a neviem si predstaviť, že by tu nejaká farma mohla byť. Neskôr zisťujem informácie, že farma bola v okolí Punta Arenas, sú zlé a Matej Bencúr mal farmu iba v Argentíne vedľa Lago Argentino.

Prechádzam sa cintorínom v Punta Arenas, nádhernom aký len nájdete v Latinskej Amerike (napríklad La Recoleta v Buenos Aires či Colón v Havane). S cintorínom ležiacim kilometer od Magellanovho prieplavu sa spája zaujímavá legenda. 1. novembra nazval Magellan prieplav, ktorý je dnes pomenovaný po ňom „Úžina Všech svätých.“ Bola úzka a neskutočne nebezpečná. A 1. novembra vraj každý rok, po tomto cintoríne chodí Sara Braun, ktorá je niečím ako Antonín Baťa na Morave. Táto litovská židovka venovala väčšinu svojho majetku na založenie cintorína a potrenie chudoby v Chilskej Patagónii.

Luxusnú vstupnú bránu na tento cintorín dala vyrobiť pod jednou podmienkou – že brána ostane naveky zatvorená a tak sa na cintorín vstupuje bočným vchodom. V Punta Arenas veria, že 1. novembra vstane Sára zo svojho hrobu, krásne sa oblečie a s nádherným účesom sa prechádza pomedzi hrobky. Doktor Mateo Bencúr sa so Sárou dobre poznal.

Hrobky vyzerajú ako malé domy. Sú krajšie ako 99 % skutočných domov v meste. Chodníčky medzi nádherne upravenými sýtozelenými stromami. Je to múzeum. História mesta pod holým nebom. Na mnohých náhrobkoch čítam chorvátske mená: Katušič, Stanič, Carevič. Zažívam dva pohreby, ide o rodiny Popovič a Martinez. Pozostalí však vyzerajú skôr ako indiáni a vo fyziognómii nevidím ani náznak chorvátskosti, keď sa prihovorím „dobar dan“ , „kako ste?“ , zisťujem, že nikto nevie po chorvátsky ani ceknúť.

Je však známe, že tu v Punta Arenas mal svoj dom a to je prvá vec, ktorú idem pozrieť. Najprv mi o Kukučínovom dome hovoril cestovateľ František Kele. Keď tu bol, ešte na dome nebola ceduľa a nevedel presne adresu, ale hovoril mi, že to „bolo blízko od prieplavu“.

Do Punta Arenas sme začali poriadať viac zájazdov a moji BUBO sprievodcovia už dom poznali a dali mi presnú adresu. Kukučínov dom nájdem v absolútnom centre Punta Arenas, na hlavnej ulici O Higgins, oproti známej reštaurácii La Luna a sú tu pripevnené dokonca dve „konkurenčné“ tabule. Jedna je modrá, druhá plastická je hnedá, ale aj tak je dom veľmi ťažko nájsť. Ideálne, ak dom nájdete podľa fotografie. Je to kamenný pekný dom s bielou fasádou a tmavočervenými detailami okolo okien a balkónových dverí.

Kým sme sem my z BUBO nezačali chodiť, tak to väčšina Slovákov nevedela nájsť a z “konca sveta” sa vracali bez tejto trofeje. V žiadnom bedekri dom totižto nenájdete spomenutý, čo je škoda. Keď na ulici niekoho zastavíte, nikto o dome nič nevie. Každopádne nevidieť dom Martina Kukučína v Patagónii by bol pre každého Slováka hriech či aspoň nevyužitá príležitosť.

No základom tohto biznis plánu bolo to, že medzi Argentínou a Chile sa platili obrovské dane a tak by Mateo Bencur nevedel predať ovčiu vlnu z Punta Arenas do vtedy bohatšej Argentíny. Mnohí práve kvôli daniam (napríklad na ostrove Navarino, ktorý patrí taktiež Chile) skrachovali a svoje farmy, svoje postavené domy museli opustiť. Mateo Bencúr sa tak dal na podnikanie a stal sa spoluvlastníkom Jerkovej estancie v blízkosti mestečka Calafate. Bol šťastný, farma mu pripomínala salaše na Choči. Najväčšie budovy farmy boli sklady na vlnu, no okrem oviec sa na argentínskej estancii chovali aj kravy a kone.

Kone k Argentíne jednoducho patria a my teraz v konskom sedle prechádzame po brehu jazera Lago Argentino, míňajúc pichľavé kríčky Calafate a hľadáme kameň s označením Puerto Bencur. K 17 000 hektárovej estancií prináležal aj prístav. Oblasť v okolí Calafate Bencúr následne navštevoval dlhé roky od 1913 až do roku 1922, kedy tu vlastne trávil svoju letnú dovolenku a oddychoval od namáhavej, fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpávajúcej lekárskej praxe dole v Punta Arenas.

Punta Arenas bolo predsa len mesto. Tu na estancii bol v prírode. Martin Kukučín mal rád aktívny oddych, miloval turistiku a žulové štíty severne od Calafate ho nadchýnali tak ako nadchýnajú dnes nás. Bol fascinovaný zvukom padajúceho ľadu, ktorý čeril vody kryštáľovočistých smaragdových jazier. Kukučín chodil na koni navštevovať svojich susedov- farmárov v nedozernej patagónskej pampe, kde spoločne popíjali maté, rozoberali politiku a nádhernú prírodu.

V Kukučínovej dobe neboli ľadovce v okolí Calafate až tak dostupné ako dnes, ale Martin Kukučín bol neuveriteľne húževnatý. My si dnes vychutnávame národný park Los Glaciares v Argentíne a na druhý deň národný park Torres del Paine v Chile, kde sa nachádzajú najkrajšie hory Patagónie. Martinovi Kukučínovi trvala cesta na koni z Calafate do Punta Arenas 7 až 10 dní.

Dnes je dovolenka v Patagónii luxusom, kedysi to bolo inak. Väčšinou chodil na koči - dvojkolesovom vozíku, ktorý on nazýval taliga. Križoval rieky ktoré prirovnával k Váhu, prechádzal pastviskami, ktoré pomenoval ako hole. A každoročne tú namáhavú cestu absolvoval. Stretával aj domorodých indiánov v úbohom stave a opisoval ich nielen ako hynúcich jednotlivcov, ale ako hynúci národ. Bolo mu to ľúto a aj tu sa prejavil ako veľký humanista.

O kráse Chilskej aj Argentínskej Patagónie aj o jej histórii som napísal zážitkový blog.

Keď Kukučín opisuje neuveriteľnú rozľahlosť skutočne divokého, vzdialeného a drsného regiónu, ktorý ho uchvátil, vie o čom hovorí.

V roku 1925 sa Bencurovci do Argentíny vrátili, ale teraz žili v hlavnom meste Buenos Aires- Paríži Latinskej Ameriky. Perica Bencúrová tu však trpela veľkými depresiami.

Dom aj ceduľu pred vchodom som našiel, ale nechcem sa s tým uspokojiť. Zvoním a búcham opakovane na dvere, skúšam to 3 razy v priebehu celého dňa, ale nikto mi neotvára. Vyberiem sa teda za našim sprievodcom, ktorý už zopár rokov sprevádza po okolí Punta Arenas naše skupiny. Poznáme sa dlho a viem, že starý otec Jaime Vargasa bol z Castilia y Leon zo Španielska, ale stará mama jeho ženy bola Chorvátka.

„Jaime, hľadám nášho krajana Martina Kukučína. Je to môj vzor, lekár ako ja, ja tiež rád píšem a bol to cestovateľ. On prišiel z Chorvátska možno s babičkou tvojej ženy.“

„Koho?“ nechápavo sa pýta Jaime.

„Martin Kukučin, Maarten Kukcin, Martin, Kjukukin“ vyslovujem to viac razy všelijako, ale Jaime sa tvári, že také meno jakživ nepočul.

Nastáva trápne ticho, Jaime vidí, že ma sklamal, ale ja sa iba nechcem vzdať.

Potom ma osvieti, veď tu ho pod pseudonymom nepoznajú: “volal sa Matej Bencúr, Matej Benkur..“ skúšam tvrdo..

Jaime zrazu uprie oči na jeden bod pred sebou. Vyzerá ako socha a zrazu ako keby vybuchol, brada mu vyletí hore: „Ááá Mateo Benkur, Mateo Benkúr“. Pozrie na mňa a vidí, že trafil, „to je veľmi významná osobnosť mesta. Je po ňom pomenovaná poliklinika v Punta Arenas. Každý ho tu pozná. Naša rodina si ho váži, áno babička o ňom hovorievala...“

Jaime obvolá zopár známych a nakoniec sa dostávame na Leonarda Antonia Laberca, ktorý teraz v dome Mateo Bencúra býva. No Leo teraz nemá čas. „Jaime nevadí. Ja prídem, keď bude mať čas“, poviem rozhodne, lebo viem, že toto musím..

Jaime mi teda s Leonom dohodne stretnutie o 9 dní. Kvôli Martinovi Kukučínovi som sa do Punta Arenas opäť vrátil.

Bolo 1. apríla, ale toto nebol prvoaprílový žartík. Leon ma naozaj na ulici O’Higgins pred domom s poradovým číslo 1024 čaká a víta s otvorenou náručou. Vojdeme uzučkými drevenými vchodovými dverami a vystúpame starými úzkymi drevenými schodmi na poschodie: „Toto je byt Mateo Benkura“ hrdo hovorí Leon.

León má 33 rokov, robí automechanika a býva tu už 7 rokov a poukazuje mi celý byt, ktorý sa od Kukučínových čias zmenil minimálne. Aspoň on nič nemenil. Keď vidím, že v knižnici nie je ani jediná kniha a Leon ju používa ako výstavku na pivové fľaše, je mi jasné, že Kukučín sa musí prevracať v hrobe.

Predtým ako som išiel do národného parku Torres del Paine v Chile, ale aj do národného parku Los Glaciares v Argentíne, som si čítal Črty ciest, o prechádzkach, ktoré tu Martin Kukučín podnikol. Sú to až 3 rozsiahle knihy: Prechádzka po Patagónii I , II a III. Príroda Patagónie je prekrásna a on to ako chlapec z podhoria vnímal a cítil sa tu ako doma, cítil tu domov, ktorý mu tak veľmi chýbal.

„Salud na doktora Mateo Benkúra v najjužnejšom veľkomeste sveta“ glosujem ... a čoskoro sa rozlúčim. 

Kukučín zomrel 29.apríla 1928, pochovaný bol v Záhrebe na cintoríne Mirogoj, kde spočíva väčšina významných chorvátskych osobností. 28.októbra 1928 boli Kukučínove telesné pozostatky prevezené na cintorín do Martina na Slovensko.

Keď odchádzam, Leon sa za mnou z balkónika ešte dlho pozerá. Predsa bol som len exotickou návštevou a prvý cudzinec, kto sa do jeho bytu dostal. Možno je to tou podnikateľskou neodbytnosťou a vytrvalosťou, ale hlavne tým, že Martin Kukučín bol mojim veľkým vzorom. Bol užitočný, bol polyhistorom, pomáhal ľuďom, písal a cestoval, a to som vždy chcel robiť aj ja.