Spisovateľ, lekár, cestovateľ, môj vzor. O jeho literárnej tvorbe sa u nás napísalo veľa. Naopak o pobyte Martina Kukučína v Južnej Amerike skoro nič. Mal som možnosť navštíviť niekoľkokrát Patagóniu, kde žil, a chodiť po jeho stopách. Mal som to ohromné šťastie navštíviť aj dom, kde Martin Kukučín v Južnej Amerike žil. V Patagónii bolo Kukučínovi clivo a často spomínal na svoju domovinu. Tú mu pripomínala nádherná príroda, ktorú vyzdvihuje v troch zväzkoch Prechádzok po Patagónii, ale aj patagónsky dom, kde býval pripomína staré domy v Prahe, Bratislave či iných mestách Rakúsko-Uhorska. Tu sú príhody z Konca sveta, ktoré všetkým osvetlia neznámu časť života významného Slováka.

Martin Kukučín bol spisovateľ, ktorého tvorbu ovplyvnili životné a cestovateľské skúsenosti. Bol to praktik, tvrdo pracujúci systematik s dobrodružným srdcom, ktorý si držal svoj názor. Vzdelaný aktívny človek hodný obdivu.

Vlastným menom Matej Bencúr-Juriša sa narodil 17. mája 1860 v oravskej dedine Jasenová, kde aj dnes nájdete jeho rodný dom - zrub so šindlovou strechou, aj keď v roku 1891 tento dom čiastočne vyhorel. Mamu Mateja Bencúra, Zuzanu Paškovú v dedine prezývali Kukuča, a tak je Vám hneď jasné odkiaľ vznikol literárny pseudonym jej syna Mateja.

Chlapec z chudobnej zemianskej rodiny vyštudoval evanjelické gymnázium, bol to inteligentný „beťár“, ktorý kostolníkovi podpálil vlasy a ktorého jeho otec nikdy nepochopil a často ho zbytočne trestal.

Kukučín v Chorvátsku (1894 - 1907) #

Zopár razy menil strednú školu a následne vyštudoval medicínu na Karlovej univerzite a potom pracoval ako lekár na ostrove Brač v dnešnom Chorvátsku, vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska. Po skončení medicíny v Prahe praxoval v Bratislave vo Viedni a Innsbrucku a následne chcel vykonávať lekársku prax na Slovensku. No nedostal miesto. V januári 1894 odišiel teda pracovať ako všeobecný lekár do dedinky Selce na ostrove Brač. Chorváti ho tu nemali radi, lebo ich ženy za ním chodili nielen ako za lekárom. V dome bývalej Kukučínovej ordinácie je dnes umiestnená knižnica.

Kukučín sa ako cestovateľ prejavoval aj na Balkáne, miloval Čiernu Horu a jeho cesty ako keby kopírovali zájazd Balkánom na jeden vrz, ktorý som pred pár rokmi pripravil. Keď som čítal Kukučínové zápisky v mnohom som s ním súhlasil. Dobre odhadol mentalitu Srbov a Chorvátov, ktorých prirovnal k dvom bratom, kde každý chce toho druhého asimilovať, využiť a podrobiť si. Ako dobrý pozorovateľ a hľadač pravdy videl konflikt medzi dvoma sebastrednými národmi dlho predtým, než sa udial medzi rokmi 1991- 1995 v občianskej vojne v Juhoslávii.

V roku 1904 si mohli chlapi na Brači vydýchnuť, lebo Kukučín sa oženil, vzal si Chorvátku Pericu Didoličovú, s ktorou sa v júni 1907 plaví do Santiago de Chile.

3 fotografie

V Santiago de Chile Matej Bencúr úspešne zložil nostrifikačné skúšky

Kukučín v Južnej Amerike (1907 – 1922 a 1925) #

V Santiago de Chile doktor zo Slovenska úspešne zložil nostrifikačné skúšky a následne sa v roku 1908 presúvajú na úplný juh dlhočíznej krajiny. Tu na juhu Južnej Ameriky v „najjužnejšom veľkomeste sveta“ v Punta Arenas sa takto pridali k veľkej emigračnej vlne chorvátskej komunity. Lekár a cestovateľ žil v meste, kde môžete zažiť 4 ročné obdobia za jedinú hodinu, dlhých 14 rokov. Odmenou mu boli dych berúce výhľady a podľa môjho názoru život v jednej z najkrajších častí sveta.

Tu na juhu Patagónie bol v prvom rade lekárom, ale Martin Kukučín bol aj najznámejší slovenský predstaviteľ literárneho realizmu a vlastne zakladateľ modernej slovenskej prózy.

Kukučín podporoval rôznorodý aktívny život: „Človek má mnoho schopností. Keby každý šiel len za svojím povolaním, to život by bol jednotvárny, podobný asi koňovi zapriahnutému do mangľa, ktorý sa stále len okolo jedného boku točí“.

Kukučín obhajoval v živote širší záber, to že okrem lekárskej praxe aj písal a veľa cestoval. To ho robilo väčším človekom, ktorý následne vedel povedať viac a to čo povedal, malo väčšiu váhu lebo to bolo odskúšané praxou. Bol to jeho boj proti ostatným intelektuálom v kultúrnom spolku Detvan, ktorí boli skôr teoretici usadlí a v krčmičkách a na kávičke blízko maminej sukne riešili lokálne intrigy a politikárčili.

4 fotografie

Punta Arenas - v najjužnejšom veľkomeste sveta žil Martin Kukučín 14 rokov

Kukučín v Punta Arenas #

O Martinovi Kukučínovi som toho veľa prečítal. Knihy, diplomové práce, všetko čo som našiel. Dočítal som sa, že Kukučín si tu na juhu Patagónie kúpil pekný dom a rozbehol lekársku prax. Na viacerých miestach sa písalo, že v blízkom okolí Punta Arenas založil farmu a tak najprv chodím po okolí mesta a hľadám miesta, kde asi tá farma bola. Mesto je položené na brehoch Magalhaesovho prielivu, a tak popri vode idem 60 km na juh a následne rovnako na sever od mesta. Všade strašne fúka, prakticky nič tu nerastie, všade je nehostinná pôda a neviem si predstaviť, že by tu nejaká farma mohla byť. Neskôr zisťujem, že informácie, že farma bola v okolí Punta Arenas, sú zlé a Matej Bencúr mal farmu iba v Argentíne vedľa Lago Argentino.

7 fotografií

Históriu mesta hľadám na cintoríne

Prechádzam sa cintorínom v Punta Arenas, nádhernom aký len nájdete v Latinskej Amerike (napríklad La Recoleta v Buenos Aires či Colón v Havane). S cintorínom ležiacim kilometer od Magellanovho prieplavu sa spája zaujímavá legenda. 1. novembra nazval Magellan prieplav, ktorý je dnes pomenovaný po ňom „Úžina Všech svätých.“ Bola úzka a neskutočne nebezpečná. A 1. novembra vraj každý rok, po tomto cintoríne chodí Sara Braun, ktorá je niečím ako Antonín Baťa na Morave. Táto litovská židovka venovala väčšinu svojho majetku na založenie cintorína a potrenie chudoby v Chilskej Patagónii. Luxusnú vstupnú bránu na tento cintorín dala vyrobiť pod jednou podmienkou – že brána ostane naveky zatvorená a tak sa na cintorín vstupuje bočným vchodom. V Punta Arenas veria, že 1. novembra vstane Sára zo svojho hrobu, krásne sa oblečie a s nádherným účesom sa prechádza pomedzi hrobky. Doktor Mateo Bencúr sa so Sárou dobre poznal.

Hrobky vyzerajú ako malé domy. Sú krajšie ako 99% skutočných domov v meste. Chodníčky medzi nádherne upravenými sýtozelenými stromami. Je to múzeum. História mesta pod holým nebom. Na mnohých náhrobkoch čítam chorvátske mená: Katušič, Stanič, Carevič. Zažívam dva pohreby, ide o rodiny Popovič a Martinez. Pozostalí však vyzerajú skôr ako indiáni a vo fyziognómii nevidím ani náznak chorvátskosti, keď sa prihovorím „dobar dan“ , „kako ste?“ , zisťujem, že nikto nevie po chorvátsky ani ceknúť.

4 fotografie

Café Imigrante - Juhoslovanská reštaurácia na Konci sveta

Pri návrate späť do centra sa zastavím v Café Imigrante, cyklámenovom dome, hneď za mostom a vychutnávam si kávičku akoby ju pripravili v najlepšej kaviarni v Bratislave. Čistota, staré relikvie z Rakúsko - Uhorska, značka Yugoslavia, starý šijací stroj, aký si ja ešte pamätám u svojej babičky. Pýtam sa na Martina Kukučína, na lekára, ktorý sem prišiel z Braču. No miestna obsluha nevie už ani slovo po chorvátsky a nikdy nepočula, že nejaký ostrov Brač existuje. Dal som si však teplé mlieko so šľahačkou a cítil som sa ako malý chlapec. Táto chorvátska kaviareň je stroj času. Oproti kaviarni je Chorvátsky konzulát v šedom domčeku a konzul vraj ešte chorvátsky rozpráva. No konzul práve nebol doma a Martina Kukučína tu v kaviarni nepozná nikto.

Mohli by Vás zaujímať blogy o iných cestovateľoch:

Je však známe, že tu v Punta Arenas mal svoj dom a to je prvá vec, ktorú idem pozrieť. Najprv mi o Kukučínovom dome hovoril cestovateľ František Kele. Keď tu bol, ešte na dome nebola ceduľa a nevedel presne adresu, ale hovoril mi, že to „bolo blízko od prieplavu“. Do Punta Arenas sme začali poriadať viac zájazdov a moji BUBO sprievodcovia už dom poznali a dali mi presnú adresu. Kukučínov dom nájdem v absolútnom centre Punta Arenas, na hlavnej ulici O Higgins, oproti známej reštaurácii La Luna a sú tu pripevnené dokonca dve „konkurenčné“ tabule. Jedna je modrá, druhá plastická je hnedá, ale aj tak je dom veľmi ťažko nájsť. Ideálne, ak dom nájdete podľa fotografie. Je to kamenný pekný dom s bielou fasádou a tmavočervenými detailami okolo okien a balkónových dverí.

Kým sme sem my z BUBO nezačali chodiť, tak to väčšina Slovákov nevedela nájsť a z “konca sveta” sa vracali bez tejto trofeje. V žiadnom bedekri dom totižto nenájdete spomenutý, čo je škoda. Keď na ulici niekoho zastavíte, nikto o dome nič nevie. Každopádne nevidieť dom Martina Kukučína v Patagónii by bol pre každého Slováka hriech či aspoň nevyužitá príležitosť.

Kukučín v Argentíne #

Kukučín sa ako cestovateľ nezaprel a cestoval veľa, chodil po pustej nedozernej prírode, obdivoval obrovské plochy Patagónie, ktoré očarili jeho dušu. Doktor podnikal prechádzky k tmavomodrým jazerám, prechádzal sa okolo fjordov, turistikoval k obrovským granitovým vežiam v srdci Ánd. Aj v noci miloval Patagóniu, tisíce hviezd nad hlavou a siluetu mohutných vrchov.

Na svojich potulkách stretol tisíce lám guanaco, pštrosov nandu, kondorov, plameniaky, ale aj pumu. Delfíny, tulene, tučniaky a veľryby pozoroval bežne keď sa prechádzal popri Magallanesovom prieplave. Ten mal 220 metrov od svojho domu. Martin Kukučín popisoval ako v plytkých vodách okolo mesta na piesočných násypoch niekedy uviazli lode.

Vybrať sa pozrieť obrovské ľadovce, ktoré menia svoj tvar doslova každý deň, cesta k najväčšiemu jazeru Argentíny k Lago Argentino bola však aj pre neho veľkou vecou, veľkou výzvou. V roku 1913 ho na to nahovoril Chorvát Jerka Stipičič, ktorý tu v okolí jazera vlastnil úspešnú farmu. Na jednej strane išlo pre Kukučína o cestovateľský zážitok, na druhej strane o rozšírenie biznisu. Prvá cesta sem trvala z Punta Arenas až 10 dní, otrasného, ale fascinujúceho trmácania.

Prechádzame po brehu Lago Argentino, ktorému Kukučín nepovedal inak než „pleso“ a sedíme na konských chrbtoch, tak ako to mal vo zvyku on. Takto podobne sa musel cítiť, príroda sa od jeho čias nezmenila, je rovnako krásna. Zem je tu pri jazere skôr piesočná a pôda nie je podobne ako v južnejšie posadenej Punta Arenas vhodná na pestovanie ničoho. Naozaj tu môžete vo veľkom chovať iba ovce.

No základom tohoto biznis plánu bolo to, že medzi Argentínou a Chile sa platili obrovské dane a tak by Mateo Bencur nevedel predať ovčiu vlnu z Punta Arenas do vtedy bohatšej Argentíny. Mnohí práve kvôli daniam (napríklad na ostrove Navarino, ktorý patrí taktiež Chile) skrachovali a svoje farmy, svoje postavené domy museli opustiť. Mateo Bencur sa tak dal na podnikanie a stal sa spoluvlastníkom Jerkovej estancie v blízkosti mestečka Calafate. Bol šťastný, farma mu pripomínala salaše na Choči. Najväčšie budovy farmy boli sklady na vlnu, no okrem oviec sa na argentínskej estancii chovali aj kravy a kone.

Kone k Argentíne jednoducho patria a my teraz v konskom sedle prechádzame po brehu jazera Lago Argentino, míňajúc pichľavé kríčky calafate (vyslov kalafate) a hľadáme kameň s označením Puerto Bencur. K 17 000 hektárovej estancií prináležal aj prístav. Oblasť v okolí Calafate Bencúr následne navštevoval dlhé roky od 1913 až do roku 1922, kedy tu vlastne trávil svoju letnú dovolenku a oddychoval od namáhavej, fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpávajúcej lekárskej praxe dole v Punta Arenas. Punta Arenas bolo predsa len mesto. Tu na estancii bol v prírode. Martin Kukučín mal rád aktívny oddych, miloval turistiku a žulové štíty severne od Calafate ho nadchýnali tak ako nadchýnajú dnes nás. Bol fascinovaný zvukom padajúceho ľadu, ktorý čeril vody kryštáľovočistých smaragdových jazier. Kukučín chodil na koni navštevovať svojich susedov- farmárov v nedozernej patagónskej pampe, kde spoločne popíjali maté, rozoberali politiku a nádhernú prírodu.

Vtipné a trefné postrehy z prostredia gaučov popísal v svojich knihách.

Veľký obchod nakoniec nevyšiel a Mateo Bencur nezbohatol a farmu nakoniec so stratou predal. Spisovateľ musí lietať skôr v oblakoch a podnikateľ musí byť stále pri zemi a riešiť doslova prízemné záležitosti, to dokopy priveľmi nejde.

Každopádne spomienky na úžasné cesty z chilskej do argentínskej Patagónie ostali a nájdete ich zapísané v Prechádzkach po Patagónii. My v BUBO do Calafate chodíme vyše 20 rokov, niekoľko razy za rok, máme tu svojich partnerov, poznáme ich životy, ich osud... a sme vždy podobne nadšení ako bol Kukučín. Mnohí naši sprievodcovia a tisíce klientov si myslia, že Perito Moreno (ležiaci 78 km od Calafate) je najkrajším ľadovcom sveta. Ten ľadovec je naozaj fascinujúci.

Fascinujúce ľadovce Patagónie
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

V Kukučínovej dobe neboli ľadovce v okolí Calafate až tak dostupné ako dnes, ale Martin Kukučín bol neuveriteľne húževnatý. My si dnes vychutnávame národný park Los Glaciares v Argentíne a na druhý deň národný park Torres del Paine v Chile, kde sa nachádzajú najkrajšie hory Patagónie. Martinovi Kukučínovi trvala cesta na koni z Calafate do Punta Arenas 7 až 10 dní. Dnes je dovolenka v Patagónii luxusom, kedysi to bolo inak. Väčšinou chodil na koči- dvojkolesovom vozíku, ktorý on nazýval taliga. Križoval rieky ktoré prirovnával k Váhu, prechádzal pastviskami, ktoré pomenoval ako hole. A každoročne tú namáhavú cestu absolvoval. Stretával aj domorodých indiánov v úbohom stave a opisoval ich nielen ako hynúcich jednotlivcov, ale ako hynúci národ. Bolo mu to ľúto a aj tu sa prejavil ako veľký humanista.

4 fotografie

Od Kukučínových čias z krásy Torres del Paine neubudlo

O kráse Chilskej aj Argentínskej Patagónie aj o jej histórii som napísal zážitkový blog.

Keď Kukučín opisuje neuveriteľnú rozľahlosť skutočne divokého, vzdialeného a drsného regiónu, ktorý ho uchvátil, vie o čom hovorí.

V roku 1925 sa Bencurovci do Argentíny vrátili, ale teraz žili v hlavnom meste Buenos Aires- Paríži Latinskej Ameriky. Perica Bencúrová tu však trpela veľkými depresiami.

Ako nájsť Kukučína v Chile #

Dom aj ceduľu pred vchodom som našiel, ale nechcem sa s tým uspokojiť. Zvoním a búcham opakovane na dvere, skúšam to 3 razy v priebehu celého dňa, ale nikto mi neotvára. Vyberiem sa teda za našim sprievodcom, ktorý už zopár rokov sprevádza po okolí Punta Arenas naše skupiny. Poznáme sa dlho a viem, že starý otec Jaime Vargasa bol z Castilia y Leon zo Španielska, ale stará mama jeho ženy bola Chorvátka.

„Jaime, hľadám nášho krajana Martina Kukučína. Je to môj vzor, lekár ako ja, ja tiež rád píšem a bol to cestovateľ. On prišiel z Chorvátska možno s babičkou tvojej ženy.“

„Koho?“ nechápavo sa pýta Jaime.

„Martin Kukučin, Maarten Kukcin, Martin, Kjukukin“ vyslovujem to viac razy všelijako, ale Jaime sa tvári, že také meno jakživ nepočul.

Nastáva trápne ticho, Jaime vidí, že ma sklamal, ale ja sa iba nechcem vzdať.

Potom ma osvieti, veď tu ho pod pseudonymom nepoznajú: “volal sa Matej Bencúr, Matej Benkur..“ skúšam tvrdo..

Jaime zrazu uprie oči na jeden bod pred sebou. Vyzerá ako socha a zrazu ako keby vybuchol, brada mu vyletí hore: „Ááá Mateo Benkur, Mateo Benkúr“. Pozrie na mňa a vidí, že trafil, „to je veľmi významná osobnosť mesta. Je po ňom pomenovaná poliklinika v Punta Arenas. Každý ho tu pozná. Naša rodina si ho váži, áno babička o ňom hovorievala...“

4 fotografie

Fasáda Kukučínovho domu a dve pamätné tabule na nej

Jaime obvolá zopár známych a nakoniec sa dostávame na Leonarda Antonia Laberca, ktorý teraz v dome Mateo Bencúra býva. No Leo teraz nemá čas. „Jaime nevadí. Ja prídem, keď bude mať čas“, poviem rozhodne, lebo viem, že toto musím..

Jaime mi teda s Leonom dohodne stretnutie o 9 dní. Kvôli Martinovi Kukučínovi som sa do Punta Arenas opäť vrátil.

V americkom dome Martína Kukučína #

Bolo 1. apríla, ale toto nebol prvoaprílový žartík. Leon ma naozaj na ulici O’Higgins pred domom s poradovým číslo 1024 čaká a víta s otvorenou náručou. Vojdeme uzučkými drevenými vchodovými dverami a vystúpame starými úzkymi drevenými schodmi na poschodie: „Toto je byt Mateo Benkura“ hrdo hovorí Leon. León má 33 rokov, robí automechanika a býva tu už 7 rokov a poukazuje mi celý byt, ktorý sa od Kukučínových čias zmenil minimálne. Aspoň on nič nemenil. Keď vidím, že v knižnici nie je ani jediná kniha a Leon ju používa ako výstavku na pivové fľaše, je mi jasné, že Kukučín sa musí prevracať v hrobe.

Doktor Bencúr bol prvým členom Červeného kríža v celej Patagónii. Okrem polikliniky v Punta Arenas je tu po ňom, v najmodernejšej nemocnici, pomenovaná aj operačná sála. Zdá sa mi, že všade si vážia lekárov viac než teraz u nás na Slovensku. V roku 1925 sa do Punta Arenas vrátil, odskočil si sem z Buenos Aires, kde s manželkou bývali. Prišiel, aby predal dom, dal do kopy celkovo financie tu v Patagónii. V tomto roku predal aj svoju „Chočskú“ estanciu v Argentíne a to Nicolasovi Sesničovi, ktorý bol dovtedy jeho správcom na farme.

V roku 1925 predal Martin Kukučín v Patagónii všetko, takže v tomto byte žijú iní ľudia už dlho. No v tom byte sa aj tak, až na jednoduché Leove zariadenie, cítim ako doma v centre, v starom byte v Bratislave.

5 fotografií

Vzácne zábery interiéru bytu, kde 14 rokov Martin Kukučín žil

Ako by sa Kukučín pozeral na dnešnú pandemickú komisiu? #

Kukučín nemal rád stereotyp, chcel byť všestranný v práci a chcel byť všestranný aj v objavovaní kultúry a ľudstva. Presne ako ja. Doba polyhistorov už skončila, ale úzko špecializovaní ľudia v skutočnosti nevidia celý obraz, nechápu v celistvosti čo sa deje, a ak im dáte priveľký priestor, je to iba na škodu. To je ako keď dáte epidemiológovi moc (na Slovensku epidemiológiu nikto nevyštudoval a v pandemickej komisii taký teda neexistuje), teda lepšie hovoriť o hygienikovi. Hygienikovi, ktorý nikdy necestoval. To je tragédia, ktorá vedie k svetovému lock downu, uzatvoreniu hraníc pred cudzím vplyvom. Jeden sa uzavrie pred druhým a ten druhý rovnako pred prvým. Obaja majú ten istý dôvod, ten druhý je zlý, nebezpečný, nakazený. Apropos viete, že švédsky epidemilólog Anders Tegnell, ktorý bol v Európe jediný proti lock downu je cestovateľ? Pracoval pre SZO v Laose a bol aj pri epidémii ebola v Kongu. Moja krv, človek praxe. Praktik presne ako Kukučín. O 10 rokov sa zhodnotí kto mal pravdu a či bola hystéria, ktorá je tu na Slovensku aj dnes, na mieste. Každopádne ukážkou xenofóbie a malosti slovenského národa je to, že

a) všetci redaktori v našich telvíziach majú aj dnes v máji rúška--- čo už ťažko nájdete inú krajinu na svete

b) cestovateľský semafór, ktorý sme práve ako SR zriadili a kde je celá Afrika aj Stredná aj Južná Amerika zafarbená na čierno = "no go zóna" takže aj sterilná Patagónia o ktorej Vám tu píšem je pre Slovákov niečo ako peklo, diablova oblasť.

Svet sa od Kukučína zmenil, ale ako vidíme nie až tak. Zadubenosť Slovákov ostala. Politikom prinesie viac pozitívnych bodov zatvoriť Patagóniu. V mojich očiach ide o maximálny idiotizmus, ničenie mojich základných slobôd za ktoré som bojoval v novembri 1989. No nescestovaní Slováci hodnotia neznalosť zemepisu evidentne pozitívne.
 Napriek zmenám od Kukučínových čias si myslím že ľudská psyché sa nezmenila, stále sme tými istými ľuďmi. Čím viac robíte, čím viac tvoríte, čím viac cestujete, tým máte väčší prehľad. Či už máme talent alebo nie, scestovaný človek prekoná aj veľmi nadaného pecivála. Bohužiaľ peciválov je vždy oveľa viac. To by vôbec nevadilo. Problém nastáva, ak začnú rozhodovať o chode spoločnosti.

Ale tak tomu bolo vždy aj za Kukučína a on vydržal. Kukučín je aj preto mojim vzorom.

Čo poviete čo by si o prístupe k pandémii aktuálnym coronavirusom myslel doktor Bencúr? Nefunkčné a doslova kontraproduktívne lockdowny. Dnes aj keď ste mesiac po druhom zaočkovaní a idete do nemocnice potrebujete negatívny test. Toľko absurdít, ktoré prinieslo do našej spoločnosti to, že sa ktokoľvek bojí vyjadriť. To že náš štát riadia amatéri a spolitizované média, ktoré sa covidu chytili ako kliešť a cicajú spoločnosť, zadlžujú ju a ničia základné hodnoty a zdravý rozum. A však prídu miliardy z eurofondov.....amen tma.

Chcem tu ešte vyzdvihnúť u doktora Bencúra jednu vec. Človek totižto súborom svojich činov a výsledkov, ktoré dosiahne. Doktor Mateo neošetroval iba bohatých ľudí z rodiny Menendéz a mnohým chudobným ľuďom v Punta Arenas pomáhal, ľuďom v núdzi poskytoval lekárske služby zadarmo. Niekedy dokonca zaplatil aj lieky za tých čo nemali peniaze.

Bol to človek hodný úcty a nasledovania. Veľmi by sa nám aj dnes zišiel lekár, ktorý nestrčí hlavu do piesku a nebojí sa hejtu plebsu a médii. Bohužiaľ takého dnes na Slovensku nevidím.

Predtým ako som išiel do národného parku Torres del Paine v Chile, ale aj do národného parku Los Glaciares v Argentíne, som si čítal Črty ciest, o prechádzkach, ktoré tu Martin Kukučín podnikol. Sú to až 3 rozsiahle knihy: Prechádzka po Patagónii I , II a III. Príroda Patagónie je prekrásna a on to ako chlapec z podhoria vnímal a cítil sa tu ako doma, cítil tu domov, ktorý mu tak veľmi chýbal.

Vyzerám z balkónika, na ktorom stával aj Matej Bencúr. Oproti je reštaurácia La Luna, vľavo požičovňa aut a vpravo nové hnusné kasíno. Magallanesov prieplav, ktorým sa plavil portugalský moreplavec Fernão de Magalhães na prvej ceste okolo sveta je od domu vzdialený 220 metrov. Kukučín by však dnes nádherné miesto s divokou prírodou zrejme nespoznal.  Dom je však klasický, pekný s vysokými stropmi a ja sa cítim ako doma. Rovnaké bytové domy máme aj u nás na Slovensku či v Čechách a je jasné, že Chorváti si sem na ďaleký juh doniesli kus svojho Rakúsko-Uhorska. Pokecám s Leonom, ktorému je zdá sa úplne jedno, že tu pred ním kedysi býval veľký spisovateľ a lekár a teší sa, keď si dáme pivko z miestneho pivovaru (najjužnejšieho na svete).

 

„Salud na doktora Mateo Benkúra v najjužnejšom veľkomeste sveta“ glosujem ... a čoskoro sa rozlúčim. 

Kukučín zomrel 29.apríla 1928, pochovaný bol v Záhrebe na cintoríne Mirogoj, kde spočíva väčšina významných chorvátskych osobností. 28.októbra 1928 boli Kukučínove telesné pozostatky prevezené na cintorín do Martina na Slovensko.

Keď odchádzam, Leon sa za mnou z balkónika ešte dlho pozerá. Predsa bol som len exotickou návštevou a prvý cudzinec, kto sa do jeho bytu dostal. Možno je to tou podnikateľskou neodbytnosťou a vytrvalosťou, ale hlavne tým, že Martin Kukučín bol mojim veľkým vzorom. Bol užitočný, bol polyhistorom, pomáhal ľuďom, písal a cestoval, a to som vždy chcel robiť aj ja.

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Cestovateľ, lekár, hladný po poznaní. Ako prvý Slovák prešiel všetky krajiny sveta. Do mnohých sa vracia opakovane. V Indii bol 45x, ale aj Pobrežie Slonoviny či Burkina Faso prešiel krížom štyrikrát.

Chile aj Argentínu navštívil po prvý raz v januári a februári 1999 a odvtedy sa sem vracia. Obidve krajiny prešiel od najsevernejšieho bodu po najjužnejší, čo je taktiež cestovateľský unikát. Taktiež Patagóniu prešiel krížom -krážom viac razy a bol to on kto ako prvý odsprevádzal zájazd Patagónia- Ohňová Zem včítane plavby na Hornov mys. Zájazd nesie Ľubošov jasný rukopis a ide o jednoznačne najkvalitnejší produkt v Strednej Európe (prečítajte si prosím itinerár). Maximálna exotika sa strieda s gurmánskymi hodami, turistika s unikátnymi hotelmi. Zájazd má veľmi dobré referencie našich klientov.
Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície od výstupu na najvyšší vrch Severnej Kórei po ťažké prechody Afrikou či plavby na rajské ostrovy Tuvalu v Oceánii.
V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. Vyrážalo sa z najjužnejšieho mesta sveta z Ushuaia, o ktorom sa dočítate aj v tomto blogu. O rok dobyl severný pól, kde s ním na tomto unikátnom bode stála prvá Slovenka. O pár rokov neskôr s Ľubošom stála prvá slovenská žena aj na póle južnom.
Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu:
Patagónia včítane vskutku luxusnej expedičnej plavby

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 1415

Mohlo by Vás zaujímať

Blogov

Cestuj vďaka čítaniu

Čítajte, rozširujte si obzor a zbierajte pri tom zľavové kódy na cesty s BUBO.