Náhorný Karabach - prekrásny horský kraj pokropený krvou

Náhorný Karabach (qara = čierny, bağ = záhrada) sa dnes nachádza na 100 % v Azerbajdžane a z Arménska sa sem nedostanete. Ide o hornatý zelený región plný vody a prírodných krás, čo je obrovský kontrast so suchým okolím okolo hlavného mesta Azerbajdžanu. Hory Malého Kaukazu v Náhornom Karabachu dosahujú 3 724 metrov nad morom a v zime tu nasneží mnoho metrov snehu.

Rozloha Náhorného Karabachu je 4 400 km² a po vojne v roku 2023 tu dnes žijú na 99 % Azeri. Tento blog píšem po tom, čo Arménsko s Azerbajdžanom podpísalo zmluvu o prímerí (nie je ešte ratifikovaná), predtým som sem nebol ochotný prísť. Podobne ako som zrušil všetky svoje cesty do Ruska po tom, čo Rusko napadlo Ukrajinu. Pre cestovateľa je to veľké odriekanie, verte mi.

Last but not least (v neposlednom rade), blog som napísal po tom, čo som Náhorný Karabach koncom apríla 2025 prešiel dôkladne krížom-krážom. V tejto dobe ešte nie je oblasť pre turistov otvorená, a tak ide o unikátne informácie a unikátne fotografie.

„Bývali sme s Arménmi v jednej dedine, boli sme priatelia. Kým ich je málo, sú fajn, no ak sa ich stretne viac, hneď vznikajú problémy,“ počúvam opakovane. Včera večer aj dnes ráno to bolo od prevádzkovateľov malého hotela na okraji Baku. Pôvodom sú z Karabachu, z mesta Agdam.

„U nás na trhu v Agdame si vždy vedel aj za Sovietskeho zväzu kúpiť všetko. Vtipkovalo sa, že zo súčiastok na trhovisku v Agdame si vedel zostrojiť raketu.“ V Agdame som bol pred troma dňami, mešita je obnovená, ale inak ide stále o smutný pohľad.

V každom rozhovore s Azerbajdžancami sa dostaneme do tohto bodu a dlhšie debaty končia rovnako – hejtom na Arménov, často v zmysle: „je to hrozný národ. Každý to hovorí.“

Ja som si Arménov vždy vážil. Jeden vtip hovorí o tom, že arménsky chlapec predal židovskému pútnikovi aj jadierka z melóna… „Iba Arméni dokážu zdolať Židov,“ počul som v Gruzínsku. Gary Kasparov, ktorý sa narodil v Azerbajdžane a bol podľa mňa najlepším šachistom storočia, sa cíti ako Armén. Azerbajdžanci majú naňho ťažké srdce – „jedol náš chlieb“, ale Gary vie, že jeho DNA je arménska.

Mimochodom, dočítal som sa, že medzi Arménmi a Azermi až taký rozdiel v DNA nie je. Sú to bratranci ako Židia a Arabi. Rozdiely sú kultúrne a náboženské. Arménsko bolo prvou kresťanskou krajinou, väčšina Azerbajdžancov sú šíti.

Keď som získal titul podnikateľ roka, šéfom komisie v Monte Carlo bol Armén, jeden super chlapík. Poznám Arménov aj na Slovensku a sú veľmi šikovní. S mojimi deťmi chodím k pamätníku arménskej genocídy. Pamätník je pri Dunaji, trošku zastrčený, pri reštaurácii Lebenfinger, ale ja tam s deťmi chodím a o genocíde, ktorú na Arménoch spáchali Turci, im rozprávam.

Navštívil som aj múzeum arménskej genocídy v Jerevane, na vŕšku Tsitsernakaberd.

Náhorný Karabach sme navštevovali dlhé roky z Arménska. Náhorný Karabach sa tváril ako nezávislý, ale na vstup doň z Arménska ste nepotrebovali pas a platili ste tu arménskym dramom. Vtedy sme počúvali príbehy rovnaké príbehy o Azerbajdžancoch, aké teraz oni hovoria o Arménoch. Vždy sú zlí tí druhí.

Centrum vtedajšieho Stepanakertu zdobila spievajúca fontána, okolo ktorej sa preháňali deti arménskych rodín. Behali sme po tartane atletického štadióna, ktorý nechal v meste postaviť arménsky oligarcha Levon Hairapetian, ktorý zbohatol v moskovskom biznise. Ten dal postaviť aj čudesné schody so stĺporadím z ľudských tiel s lampami namiesto hláv, ktorými spojili štadión s mestom. 

S cieľom zvýšiť arménsku populáciu v Náhornom Karabachu zorganizoval pre miestnych v roku 2008 hromadnú svadbu - pre 560 párov. Každý pár dostal od Levona 2000 dolárov a kravu. Za prvé dieťa im sľúbil 2000 USD, za druhé 3000 a za siedme až 100 000 dolárov.

Na čudesných schodoch sme vtedy diskutovali so starším Arménom, ktorý ospevoval našich spoločných ruských spojencov a bratov. Keď som mu vtedy povedal, že Rusov u nás voláme zachvatčiky, veľmi sa hneval.

Agdam vtedy ležal zopár kilometrov od frontu a vstup doň bol prísne zakázaný. Napokon nás sem zaviezol miestny taxikár, s ktorým sme mlčky prechádzali ruinami kedysi živého mesta. 

BUBO realizovalo cesty do Náhorného Karabachu desaťročia. V danej dobe bola oblasť administratívne pod arménskou kontrolou, aj keď oficiálne išlo o Republiku Arcach s hlavným mestom Stepanakert. Túto však nikto neuznal, dokonca ani samotné Arménsko, hoci tri desaťročia republiku Arcach politicky, vojensky a ekonomicky podporovalo.

Arcach bol trikom, obdobne ako Východoindická spoločnosť v zmysle „my nič, my muzikanti“. OSN, EÚ aj Slovensko vnímali Náhorný Karabach celý čas ako súčasť Azerbajdžanu. Arméni toto územie vnímali ako súčasť svojej historickej vlasti.

Arméni sú múdri, majú nápady, no nemajú adekvátne financie a nemajú vplyv na klasické ani na sociálne médiá. V tomto sa s „konkurenčnými“ Židmi nevedia porovnať. A preto prehrali. Republika Arcach prestala oficiálne existovať 1. januára 2024, a tak vidíte, že tento blog je stále extrémne aktuálny.

Azerbajdžanský hejt je vždy veľmi kultivovaný a Azerbajdžanci sa radi prezentujú ako milovníci multikulturalizmu a náboženskej tolerancie.

„Arménsko je rovnakým projektom Západu ako Izrael,“ dozvedám sa od azerbajdžanského historika Rizvana Huseynova v súkromnom rozhovore. Verejne by nič také nepovedal. „Arméni tu kedysi naozaj boli, ale potom tu stáročia nemali štát a prišli až pri vzniku Sovietskeho zväzu. Náhorný Karabach im nepatrí.“

Huseynov je kapacita v Azerbajdžanskej akadémii vied a od roku 2014 je riaditeľom Centra Kaukazskej histórie. Bol som na jeho dvojhodinovej prednáške, a potom sme sa rozprávali.

Hovoril o Azerbajdžane s hrdosťou ako o centre mnohých ríší: Akadskej či Asýrskej, Perzskej, Tureckej. Hovoril o tom, že tu vznikol zoroastrizmus. O Hodvábnej ceste. O tom, že synkrézu náboženstiev, starých civilizácií a kultúr nájdete v hudbe, oblečení aj jedle.

„Rusi dobyli región a až v 19. storočí začali importovať do Náhorného Karabachu Arménov – nie ako národ, ale ako religióznu kresťanskú komunitu. Idea obnovy „Veľkého Arménska“ pochádzala z Ruska a Arméni prišli z Turecka, Európy, Ruska – prisťahovali sa sem po tom, čo tu stáročia nežili. Podobne ako Židia do Palestíny,“ vysvetľuje mi Huseynov.

Myslím si, že Rusi zohrali v tomto krvavom konflikte naozaj silnú úlohu. Stalinovi sa nikto neodvážil protirečiť a heslo „rozdeľuj a panuj“ Stalin prevzal od Rimanov. Vytvárať problematické regióny – na to bol špecialista. No aj dnes Rusko šachuje s „krajinami“ – Južným Osetskom, Abcházskom, Podnesterskom a podobne. Inak, tieto „krajiny“ boli jediné, ktoré uznávali republiku Arcach.

Arménsko začalo boje so susedným Azerbajdžanom už v roku 1988. Politickí šachisti z Arménska tušili vopred, že sa koniec Sovietskeho zväzu blíži. Po jeho rozpade Azerbajdžan vyhnal vojská okupantov. Podobne, ako sme to urobili pod rockovou taktovkou Michala Kocába aj my. No ruské vojská neodišli domov, ale presťahovali sa do Náhorného Karabachu a pomohli Arménom vyhrať. 70 % obyvateľov Karabachu dovtedy tvorili Azerbajdžanci a iba 30 % Arméni.

V Baku som teraz spal v troch hoteloch a dôkladne som mesto opäť prešiel. Ak vás zaujíma iba Karabach, preskočte tento odstavec. Každopádne, bol som v šoku. Baku je prekrásne mesto. Leží v nadmorskej výške 28 metrov pod morom a je tak najnižšie položenou metropolou sveta. Dnes je tu 11 divadiel, 22 múzeí a stála cirkusová scéna.

V roku 2007 som tu býval v postsovietskom hoteli Inturist, hneď vedľa Domu Sovietov – ten hotel dnes už neexistuje. Plamenné veže (Flame Towers), ktoré sa dnes ako symbol prosperity nad Baku týčia, sa iba mali začať stavať. Zaha Hadid práve vyhrala súťaž na excentrické múzeum pomenované po veľkom prezidentovi Heydərovi Əliyevovi.

No zatiaľ nebolo vidieť nič. Náš hotel bol totálny socík, vtedy to bol ten najväčší luxus. Na každom poschodí dežurnaja v špinavej zástere šúchala nohami a dávala na svoje poschodie pozor a mala absolútny prehľad. Cítil som sa ako za socializmu v Sovietskom zväze. Baku bolo pred dvoma desaťročiami jedným šedivým mestom.

Dnes je centrum Baku čisté, vynovené, luxusné. Z letiska idete 12-prúdovou diaľnicou a pripadáte si ako keď vchádzate do Dubaja.

Mrakodrapy naokolo, krásne mosty, športové haly, a potom spomínané centrum Heidara Alijeva od architektky Zahy Hadid. Prekrásna stavba, na ktorú bolo treba mať riadnu odvahu. Vždy sa divím, kde títo postsocialistickí politici berú vkus. Je to tým, že Zaha Hadid je pôvodom z Iraku a Azerbajdžan je stará Perzia, a vkus tu jednoducho vždy bol?

Štvormiliónové mesto uložené na brehoch Kaspiku a vrchy dvíhajúce sa od teplých vôd v pozadí. V blízkosti je chrám ohňa a vraj práve tu vznikol zoroastrizmus. Prastaré mesto, osídlené niekde v paleolite. Azerbajdžan celkovo podceňujeme, no okrem 10 miliónov Azerov žijúcich v krajine Azerbajdžan, ich ešte cca 40 miliónov žije v dnešnom Iráne - v oblasti, ktorej tu nikto nepovie inak ako „Južný Azerbajdžan.“

Priamym letom som doletel z Viedne. Do Viedne som doletel z Maldív, no nemal som čas ísť do Bratislavy a hneď som letel sem, nemám žiadne teplé veci. Z lietadla som videl zasnežené hory, a tak viem, že prvá vec, čo idem robiť, je dokúpiť si veci.

Z letiska Haidara Alijeva mierim po bulvári Haidara Alijeva, okolo Centra Haidara Alijeva do absolútneho centra. Izbu som si bookol v hoteli Promenade. Vezie ma čierny Mercedes nášho partnera s ktorým cesty do Azerbajdžanu realizujeme pravidelne a tesne pred hotelom stojíme v zápche. Potom vždy, keď si zoberiem taxík, stojím v tejto oblasti v zápche. Vzal som si aj „baklažan“ – kultový taxík, ktorým môžete ísť iba v Londýne, a potom tu v Baku. Ceny taxíkov sú lacné, ale „baklažan“ je premrštený a na cestu v centre rátajte pokojne 30 eur.

Chcem si kúpiť termoprádlo a posielajú ma do novootvorených malls – obchodných centier. Podobne ako na Slovensku, aj tu vystavali mnoho obchodných domov. No na rozdiel od Slovenska sa mi zdá, že domáci chodia radšej nakupovať na tradičné trhy a v tých obrovských komplexoch som chodil akoby sám. Každopádne, termoprádlo sa mi nepodarilo dostať, ale kúpil som si polartecovú bundu a topánky, lebo z Maldív som prišiel iba v šľapkách. Je koniec apríla a počasie vie byť premenlivé.

Môj hotel je zopár stoviek metrov od Dievčenskej veže, od najdôležitejšej historickej pamiatky Baku. Základy veže sú z 5. storočia, ale keď som sa rozprával s historikom, hovoril mi o pôvodnom  „Slnečnom chráme“ a datoval ho do 2. stor. p. n. l. „To sú naše nové vedecké poznatky,“ vysvetľoval mi.

Presne na obed mám stretnutie vo vedľajšom hoteli Four Seasons, a ak chcete v Baku dobrý hotel, odporúčam pozrieť sa na Fairmont – lokalizovaný v jednej z troch veží Flame Towers – a priplatiť si za výhľad na Kaspik a za vyššie poschodie, alebo ísť do Four Seasons, do klasického hotela so super polohou v centre.

Azerbajdžan robíme dlho, mám tu dlho svojho dobrého partnera, ale nikto (žiadna cestovka) nedokáže zrealizovať Náhorný Karabach. No teraz tu sedím v trojici – môj partner, človek, ktorý vie veci potlačiť cez vládu, a ja. Slovo dalo slovo a mám sľúbené, že hŕstku Slovákov do zatvoreného Karabachu dostanem. Najprv sa tam však musíme dostať teraz my.

O Baku sme už blog napísali (viď prehliadka Baku), tu iba zopár postrehov, ktoré zrejme nikde inde nenájdete. Do Azerbajdžanu realizujeme zájazdy od roku 2007, dlho-dlho pred ostatnými. Organizujeme sem aj naše BCA kempy, kde v našej BUBO Cestovateľskej Akadémii školíme sprievodcov. Čo-to som tu osobne zažil, ale v BUBO si infomácie a zážitky predávame medzi sebou a tu je zopár informácií, ktoré prekvapia a možno sa aj zídu.

O 10.00 h ráno a o 19.00 h večer sú v Baku „rush hours“ – obrovské zápchy, vtedy sa oplatí neísť taxíkom, ale metrom. No aj na metro čakáte dlho a dostanete sa až do tretieho vagóna, a to iba v prípade, že dvere náhodou zastanú presne pred vami, ľudia vôbec neuhnú. Metro stojí pol manatu. Batoh presvetľujú ako na letisku a v metre sa nesmie natáčať.

Vianoce, logicky, neoslavujú, ale tu v Baku ich robia. Na vianočnom stromčeku obrovské logo Coca-Coly ako sponzora vianočných trhov. Pečené gaštany, čuros, bubble tea, vietnamská kuchyňa, ale aj alkohol. Islam v Azerbajdžane je milý a podľa mojich skúseností sa tu pije viac než u nás.

Baku je mestom mačiek. Pri pokladni v obchodoch nemáte žuvačky, ale sáčiky pre mačky. Karabach je zasa doménou psov.

Dve noci som býval mimo centra, prvý raz na juhu a druhý raz na severe od Baku. Sláva sa končí na hranici Baku.

Hneď za Baku som zažil ten pravý život v postsovietskej krajine. Mercedesy a Lexusy vystriedala Lada, maximálne jedno z hybridných či elektrických čínskych áut. Trhovisko pozostáva z malých stánočkov, kde v malom každý ponúka svoje produkty a služby.

Z mojej skúsenosti musím povedať, že boli experti v tom, čo robili. Všetko je lacné, no vyzerá to hrozne. Dvory na periférii Baku sú špinavé, všetko je akosi pozliepané, vidieť, že peniaze chýbajú. Vláda ich má a investuje do veľkých projektov. A, ako píšem vyššie, je to ohromujúce a vskutku krásne. Plus investujú obrovské peniaze do Náhorného Karabachu. Bežný Azerbajdžanec však žije skromne.

Raňajky v Baku sú zážitkom, tie najlepšie volajú „Turkish breakfast“ a lepšie rajčiny a uhorky som jedol už iba v Tadžikistane – a u nás nekúpite túto chuť ani v lete. Čajom sú Azerbajdžanci posadnutí, pestujú ho doma a pijú nesladený, iba kocku cukru si viete hodiť do čaju či zachytiť medzi zubami ako v Iráne a piť čaj cez ňu.

Do Azerbajdžanu potrebujeme víza, do Karabachu sme dostali špeciálne povolenie, ktoré je naozaj špeciálne, lebo turista, ale ani domáci, ho nevie získať. 99 % Azerbajdžancov, ak sa spýtate, posledné roky v Náhornom Karabachu nebolo.

Dlhé roky sme chodili do Azerbajdžanu a každý Azerbajdžanec nám Karabach ospevoval.

Nič krajšie nie je.
A bol si tam?
Nie, ale verím, že raz sa tam dostanem...

Hovorím, hotový raj.

Vstali sme skoro, raňajky ešte nie sú, vonku je tma. Nasadáme do našich 4x4 a čakáme na políciu. Tá prichádza a odvtedy sme delegáciou a polícia je naším eskortom. Vpredu blikajú dve policajné autá a my ideme, čo to dá, a predbiehame všetko. Ani neviem, ako dlho by to trvalo bez polície, no musím povedať, že keď polícia odišla a po Nachičevane sme chodili už bez eskorty, chýbalo mi to.

Ideme asi 3 či 3 a pol hodiny na letisko v Náhornom Karabachu. Cesta ubehla rýchlo, kecám s Devonom, ktorý je vojakom USA, slúžil v afganskom Kandaháre, o ktorom som tiež napísal blog. Devonov život je podobný ako viceprezidenta USA, JD Vancea. Úpadok bielej americkej spoločnosti je naozaj strašný.

Devonova mama, podobne ako mama JD Vancea, drogovala, striedala partnerov. Otec bol vo väzení 20-krát. Vychovával ich strýko, ktorý Devona a jeho sestru sexuálne zneužíval a bil. Mama zomrela, otca zavraždili. Armáda USA Devona zachránila. Devon má veľké srdce. „Takýto príbeh som na Slovensku nepočul,“ vysvetľujem mu a on sa diví, pre neho to nie je až také divné.

Ideme vyprahnutou krajinou, prakticky stále po rovine… až sa zrazu pred nami objavia vysoké zasnežené vrchy.

Naša kolóna prechádza dedinkami, kde sú popri ceste fotografie martýrov – šahídov. „Položili život za oslobodenie okupovaných území,“ vysvetľuje mi náš šofér. Vie po rusky a ja si zo školy taktiež ruštinu trošku pamätám. Za socializmu sme sa po rusky museli predsa učiť od základnej školy až po vysokú.

Áno, aj na LFUK (lekárskej fakulte) sme mali hodinu ruštiny. Neznášal som to, neznášal som okupantov, no teraz sa mi ruština zíde.

Zrazu prechádzame bránou Fuzuli a popri salutujúcich vojakoch vchádzame do Náhorného Karabachu. Policajné autá majú zapnutú sirénu, náš šofér cez vysielačku dostáva pokyny.

Dovtedy sme stretávali na ceste autá, odteraz sme na cestách sami. Do Náhorného Karabachu nemajú prístup ani Azerbajdžanci. Naokolo pestujú mak, práve kvitne krásne dočervena, náš šofér si nahráva Karabach na mobil.

„Tam, kde pestujú mak, míny odstránili,“ vysvetľuje mi šofér novinku tejto jari. Územia s mínami a bez mín sú ohraničené hlinenými násypmi. Väčšina územia je však stále zamínovaná.

Zabočíme vľavo a našou prvou zastávkou je Fuzuli. Letisko Fuzuli je moderné, pekné, hotové, no nikto tu nepristáva. Je tu nová tabuľa s názvom Karabach (Kabarakh), čo využívame a fotíme sa.

Úúúú, takéto letisko, no klobúk dole, hovorím Azerbajdžancom a oni mi odpovedajú, že na okupovanom území dokončievajú tri takéto letiská. Bývalé okupované územia sa dnes delia medzi dva správne regióny, a to Garabagh a Východný Zangezúr.

Apropo, celkovo má Azerbajdžan sedem letísk a budujú ďalšie. A my na Slovensku Azerbajdžan stále podceňujeme a berieme ich ako krajinu tretieho sveta...

Keď sme neskôr prechádzali cez letisko Lačín, ešte tu letisková hala nestála, ale previezli sme sa po letiskovej dráhe. A potom na juhu je postavené Zangilan Airport, odkiaľ sa dá dostať priamo do koridoru Zangezúr a spojiť tak Azerbajdžan s najväčšou pravou exklávou sveta, s Nachičevanom.

Ten som na tejto ceste taktiež prešiel, ale musel som letieť. Zangezurský koridor má okrem cesty obsahovať aj vlakové spojenie. Na azerbajdžanskej strane sú koľaje natiahnuté a všetko je pripravené. Už „len“ dotiahnuť dohody.

Letisko Fuzuli je funkčné, pripravené na 100 %, ale lietadlá tu nepristávajú. Neskôr sa dozvedám, že už v júni a v lete 2025 chce vláda do Karabachu presídliť ľudí. Tí počas vojny utiekli, no teraz bude šanca vrátiť sa späť.

Letiská Zangilan aj Lačín ležia totálne na hranici s Arménskom. Jasne som tu videl arménske vlajky, arménske bunkre a napadlo mi, čo keby chceli Arméni prekaziť turizmus už na začiatku? Stačí odstreliť turistu – a to by ste na tú vzdialenosť trafili aj vzduchovkou. Keď som chodieval v deväťdesiatych rokoch minulého storočia do Kašmíru, tak nám neodporúčali pri meste Kargil zapáliť si večer cigaretku.

„Ostreľovači zamieria na oheň a odstrelia ťa,“ vysvetľovali. Už je to vyše tridsať rokov, čo do Kašmíru chodím, a situácia je tu obdobná aj dnes. Nedávno teroristi zastrelili v Pahalgame 26 turistov, situácia medzi Indiou a Pakistanom je odvtedy napätá. Keď po kávičke nasadáme do áut a pokračujeme, uvažujem, či sa situácia v Náhornom Karabachu vyvinie inak. Verím, že áno!

Policajné Bavoráky zapnú húkačky, opúšťame letisko a o chvíľu opäť stojíme. „Ostaňte na ceste, nechoďte na trávu,“ vystríha nás Farid. Všade pred nami sú ruiny domov.

„Tamto s tým oblúkom, to bolo divadlo. Žilo tu asi 100 000 ľudí. Potom to silne zamínovali.“ Ani si nepamätám, kde som takéto ruiny domov videl. Možno iba v Líbyi? Toto nevidieť ani v Afganistane, ani v Sýrii. Náhorný Karabach je však plný trosiek, ktoré boli kedysi domami. Videl som dedinky, ktoré bagre zdemolovali, ale na väčšine miest takéto múry stoja.

„Je to ako múzeum pod otvoreným nebom,“ vysvetľuje ďalej Farid.

Keď sa cez veľké parkovisko pozrieme od zrúcanín na druhú stranu, vidíme Nové Fuzuli, absolútne novučičké domy. V prípade, že stojíte na asfalte, viete, že nevybuchnete.

„Vláda osloví ľudí, čo tu kedysi bývali, a navrhne im presťahovať sa späť. Kedysi tu bývalo stotisíc a bytov máme tak pre 10 až 15 000 a nerátame, že každý sa vráti. Byt dostanú zadarmo.“

Sú tu jasné pravidlá, vláda vie, kto tu v Náhornom Karabachu kedysi býval, o tom záznamy sú. Musíte tu určité roky žiť, až potom môžete byt predať.

Keď následne prechádzame Náhorným Karabachom, vidím, že takýchto bytov, domov, je Karabach plný. Všetko je dokončené na 90 %, respektíve tesne pred dokončením. Domy, ktoré tu vláda postavila, by u nás v dedinkách pri Bratislave stáli 300 000 eur. Azerbajdžanská vláda vám dá takýto dom úplne zadarmo. Hmm.

Letisko je, logicky, na rovine a teraz pokračujeme stále po perfektnej, novučičkej asfaltke ďalej. „Všetko bolo úplne rozbité, cesty sme postavili nanovo,“ vysvetľujú mi, a je to aj vidieť. Novučičké mosty, nadjazdy, tunely. Zdá sa mi, že toľko sa na Slovensku nepostavilo od revolúcie, teda za posledných 30 rokov, čo tu postavili za tri roky.

Zastaneme na „piši pauzu“, no je tu len jeden záchod, a tak idem na „buš toilet“ niekde za kríčok. Pozerám pred seba, ešte krok urobím, ale viac už nie. V Náhornom Karabachu je podľa odhadu 1,5 – až 2 milióny nevybuchnutých mín. Ísť sa prejsť prírodou mimo cesty sa teda neodporúča.

Vyrážame ďalej, asfaltové cesty sa čoraz viac kľukatia, novučičké značky ukazujú 12 % stúpanie. Keď prejdeme sedlom, objaví sa značka s obmedzením na 50 km/h. Všetko tu vyzerá vyčačkané, čistučké, na prvý pohľad by človek nepovedal, že tu bola vojna. Starajú sa, aby ste išli dole kopcom bezpečne... Poviem vám, keby sme na Slovensku mali takéto cesty, boli by sme radi. Však to uvidíte na filme, ktorý budeme publikovať na našom YouTube.

A zrazu vchádzame do mesta Šuša, tu bol ruský checkpost a odtiaľto viedla cesta do Arménska. Tým, že sa Rusi musia venovať vojne na Ukrajine, stratili Sýriu a Bašar Asad musel utiecť do Moskvy a moc získali sily, ktoré rozhodne nie sú proruské. To isté sa stalo tu. Ešte pred pár rokmi tu Rusi strážili a ovládali región. Dnes sú Rusi preč.

Strata mesta Şuşa v roku 1992 (počas prvej vojny o Karabach: 1992 – 1994) a opätovné získanie mesta v roku 2020 (druhá Karabašská vojna, ktorá trvala iba 44 dní) bolo v Azerbajdžane veľmi silne vnímané. „Vtedy, začiatkom novembra 2020, to bolo ako znovuzrodenie národa,“ vysvetľujú mi na námestí oduševnene.

Práve Şuşa sa spája s menom čečenského veliteľa Šamila Basajeva. Jeden z úhlavných nepriateľov Ruska prišiel v roku 1992 do Azerbajdžanu pomôcť moslimským bratom v boji proti arménskym nevercom. Práve v Şuşa bojoval so svojím čečenským kontingentom a údajne ako posledný opustil mesto Şuşa vo chvíli, keď sa stalo pre Azerbajdžan neudržateľným. V roku 1993 odišiel aj z Azerbajdžanu sklamaný z chabého náboženského nasadenia Azerbajdžancov, ktorým viac než o vieru išlo o kultúru a odkaz ich predkov.

Panovník Panah Ali chanom založil mesto v roku 1750 a o dva roky neskôr ho deklaroval ako centrum Karabašského chanátu, nezávislého moslimského kniežatstva. Priznám sa, Versailles tu nevidím, iba akési rozbité budovy, nič veľkolepé. Nižšie sa nachádza chánov hrad s múrmi a toto je zrejme najkrajšie.

Şuşa je dôležitá tým, že toto bolo centrum azerbajdžanskej kultúry, vzdelania aj politiky v tejto oblasti. Hlavne ak ide o hudbu, je Şuşa významná aj čo sa týka celého Azerbajdžanu, dokonca celého moslimského sveta. Narodil sa tu a žil Uzeyir Hajibeyov, ktorý ako prvý moslim na svete napísal operné dielo. Prezident Ilham Alijev Şuşu vyhlásil za kultúrne hlavné mesto Azerbajdžanu.

Nikdy ste o Şuşa nepočuli? Nevadí. Teraz vystúpime na námestí a privíta nás tucet kamier. Sme delegácia nielen tým, že máme policajnú eskortu, ale aj tým, že našu cestu monitorujú azerbajdžanskí žurnalisti. Nie jeden, dvaja, ale je ich tu 10 a majú viac kameramanov. Neskôr zistím, že s nami pôjdu celú cestu.

V Şuşa máme miestneho sprievodcu, ktorý nám najprv na námestí vysvetlí, komu patria tri busty. Potom si pozrieme verejný prístup k vode, ktorý dala postaviť dcéra chána. „Versaillské“ paláce, hrad a následne vyrazíme k mešite. Výhodou uvoľneného islámu Azerbajdžanu je to, že do mešity môžeme vojsť.

Väčšina Azerbajdžancov sú šíti, a ak chcete o tejto téme vedieť viac, prečítajte si môj (zložitý!) blog „šíti vs sunniti“.

Domáci tvrdia, že mešita sa tu začala stavať už v 12. storočí, ale toto, čo vidíme, je z 18. a 19. storočia. Sovieti tu urobili múzeum, Arméni Arménsko-iránske centrum. Irán nemá s Azerbajdžanom dobré vzťahy, lebo Azerbajdžanci tvrdia, že Tabríz je druhým najväčším azerbajdžanským mestom a na západe Iránu žije až 40 miliónov ľudí rozprávajúcich azerbajdžanským jazykom.

Vyzeralo to ako prejav dobrej vôle, keď Arméni zrekonštruovali mešitu, ale otvorili ju ako múzeum azerbajdžánskych kobercov. Namiesto modlitby sa tu vystavujú koberce – „bolo to sakrálne divadlo.“

No mnohí Azerbajdžanci to nebrali až tak vážne. Hovorili: „My sme šíti, ale iba cez víkend a aj to iba na Facebooku.“

Mešita má dva minarety a musím povedať, že je decentná a krásna zvonka, ale impresívna aj zvnútra. Biely kameň a tehly, ružový koberec korešpondujúci s farbou minaretov, všetko veľmi decentné. Bol to vskutku zážitok.

Z mešity ešte stúpame hore nad Şuşu a urobíme si krátku prechádzku s výhľadmi na údolia Náhorného Karabachu. Mladí ľudia sa tu stretávajú, hrajú na tradičné azerbajdžanské nástroje - viď fotografie vyššie. Bolo to veľmi milé.

Nasadáme do áut a schádzame točitou vyasfaltovanou cestou dole. Şuşa bola vždy strategicky významná, lebo leží na vrchu. „V zime tu chánovi bývala zima, a preto sa v zimných mesiacoch presúval dole a založil Chankendi – Xankəndi. Arméni ho premenovali na Stepanakert, stalo sa hlavným mestom republiky Arkaš,“ dostávam vysvetlenie.

Ďalej nám vysvetľujú, že sme prvou medzinárodnou skupinou po druhej karabašskej vojne, ktorá do tohto dôležitého mesta vchádza. Objavia sa krásne kostoly a ja som nadšený: „To sú arménske, však?“ no dostávam odpoveď, že ide o albánske kostoly. Hm. Ešte pred pár rokmi nám hrdí Arméni hovorili čosi iné. V kostoloch ani pri soche Tatik-Papik sa táto „delegácia“ nezastavila. To je škoda. Ak sem BUBO vypraví skupinu, budem na zastávke trvať.

Şuşa na mňa pôsobila na prvý pohľad krajším dojmom. Do hradu v Şuşa sme vstúpili bránou Ganja (Gandža), a aj keď mesto nie je súčasťou Náhorného Karabachu, Ganja zohrala vo vojne v roku 2020 významnú úlohu. Ide o druhé najväčšie mesto celého Azerbajdžanu.

Xankəndi, aj keď nie tak romantické, je však najväčším mestom Náhorného Karabachu. Prechádzame veľkým mestom, kde už stoja nové budovy, ale ak zabočíme do bočných uličiek, tak sa cítim ako za socializmu v Sovietskom zväze. Teraz však mestom iba prechádzame, máme totiž jasnú povinnosť, a to navštíviť univerzitu.

Univerzita nemá ešte ani rok. Vystúpime z auta, novinári nás už očakávajú, ako aj samotný rektor univerzity. Plus stovky študentov. Ako sa tu vo vojenskej oblasti nabrali? Sú to pekní mladí ľudia, mnohí vedia po anglicky, fotia sa s nami a chcú naše instagramové konto.

Vstúpime do plnej sály. Zaznie hymna, a ani neviem, či som niekde počul hymnu tak oduševnene spievať. Všetci mali ruku na prsiach a spievali s odhodlaním. Pripadal som si ako na štadióne po vyhratom futbalovom zápase.

Potom nasledovalo privítanie a prednáška. Organizátor cesty, ktorý taktiež prešiel všetky krajiny sveta – podarilo sa mu to pred niekoľkými mesiacmi – dostal diplom. Atmosféra je slávnostná, a nie všetci z 1 200 študentov prišli, ale naozaj sa cítime ako hviezdy. Posledne som mal takýto úspech na Kumbh Mela, kam prichádzajú indickí pútnici z odľahlých dedín a tak si nás každý fotil.

Rektor univerzity, Shahin Vagif Oglu Bayramov, nám hovorí, že do vzdelania sa bude investovať masívne. Chcú otvoriť nové fakulty. „Všetky investície do infraštruktúry idú z našich zdrojov. Vláda však vie, že ešte dôležitejšia je investícia do vzdelania. Potom bude Náhorný Karabach úspechom,“ vysvetľuje mi perfektnou angličtinou pán rektor. Dodáva, že čoskoro chcú prijímať aj zahraničných študentov.

Odchádzame z Chankendi a zastavujeme sa na cintoríne v Aleji Martýrov. Pripravujem si tému „cintoríny sveta“ a určite tam tieto cintoríny dám. Na skoro každom hrobe je položená azerbajdžanská vlajka. 26 kilometrov pokračujeme do zničeného mesta Agdam, čo v preklade znamená Biely dom. Mesto bolo známe výborným hroznom, vínom a maslom, teraz má však inú prezývku.

„Hirošima bola zničená atómovou bombou, tu bol Agdam zničený tridsaťročnou okupáciou,“ hovoria mi. Arméni totižto Agdam dobyli už v roku 1993 a podľa Human Rights Watch ho vyplienili a spálili. Agdam mal tvoriť nárazníkovú zónu.

Fotografie z Agdamu spred 15 rokov nájdete vyššie.

V Agdame sú dve mešity, Šahbulaq a mešita Džuma. Mešita Džuma je najzachovalejšou budovou mesta. Vraj preto, lebo podľa tejto mešity zameriavali ostatné ciele. Minaret slúžil ako vyhliadka pre arménskych vojakov. „Tehly boli staré, inak všetko rozkradli.“ Vnútro mešity má opäť biele steny a krásne červené klasické azerbajdžanské koberce.

Agdam je zničené mesto, ktoré je vo fáze odmínovávania a obnovy. Ideme opäť autom a prichádzame znovu k cintorínu, teraz k starobylému Imarat Garvand. Celý areál je veľmi pekný. Sú tu mauzóleá s hrobmi kráľovskej rodiny, ale aj iné artefakty.

20. november – celý Azerbajdžan slávi Deň Agdamu a ja som rád, že sme sa tu zastavili.

Slnko zapadlo, naše policajné autá húkajú a ich blikajúce svetlá vidieť ešte viac. Tu v Agdame dnes niet ani jediného hotela. Vystupujeme preto von z Náhorného Karabachu a mierime do mestečka so zvláštnym názvom Goranboj, kúsok od štvrtého najväčšieho azerbajdžanského mesta Mingečaur. Tu sa nachádza športovisko a hotel.

Musíme sa trošku uskromniť a na večeru máme cestovinové kolienka, ktoré som posledne jedol v školskej družine za socializmu – tú chuť si pamätám. No nemusíme spať vo vojenskom kempe. Takto je prechod Náhorným Karabachom znesiteľný pre každého. Plus, hotely sa naozaj rýchlo budujú.

Ráno vstávame a po pár kilometroch vstupujeme do Náhorného Karabachu opäť. Včera sme celý čas išli po perfektných vyasfaltovaných cestách. Dnes sa situácia zmenila a celý deň pôjdeme po cestách bez spevneného povrchu a ja už chápem, na čo máme 4×4.

Včera sme prešli Karabach z juhu na sever a dnes ho chceme prejsť z východu na západ. A zajtra sa opäť dostať na juh, ale inou cestou. Štrikujeme malé hlinené cestičky krížom-krážom. Mnohí cestovatelia sú dnes „škrtačmi“ a prídu na miesto na hodinku, niektorí iba na zopár minút a tvária sa, že krajinu navštívili. Ja som si tento blog trúfol napísať po tom, čo BUBO navštevuje oblasť dlho a po tom, čo som aj teraz Karabach vskutku dôkladne prešiel.

Hneď ráno značne dlho prechádzame okolo vodného rezervoáru Sarsang. „Máme tu v priemere 575 miliónov metrov kubických vody,“ hrdo nám vysvetľujú, a ja chápem, že dole pri Kaspiku majú ropu, ale voda je pre vcelku suchý Azerbajdžan taktiež strategickou surovinou.

Mierime do Kalbadžáru, to je náš veľký sen.

Oblasť Kalbadžár je najvyššou oblasťou v celej krajine. Vo výške cez 1 500 metrov prechádzame Potemkinovským mestom - ulicou, kde sa pracuje naplno. Naokolo sú stále zasnežené trojtisícovky. „O mesiac sem chceme presídliť prvých obyvateľov,“ vysvetľujú mi. Zangezurské pohorie tvorí hranicu s Arménskom, zároveň je tu mnoho mesiacov veľa snehu, a tak je v pláne začať o rok stavať lyžiarske stredisko. Tatry, traste sa!

Arméni museli v roku 2020 odísť a pálili svoje domy, aby ich Azerbajdžanci nedostali. Išlo o srdcervúce scény. Naokolo vidíme vojenské kempy Azerbajdžancov, tanky a podobne. Devon mi rozpráva, čo videl, on je vojak a vyzná sa.

Kalbadžár je prekrásna krajina a ja na okraji cesty s krásnym pozadím nahrám po zuby ozbrojených vojakov. Ich zuby sa však usmievajú. Keďže turizmus je tu nulový, tieto zábery mi prešli bez problémov. Inak, asi viete, ako by som inde skončil – dlhým vypočúvaním a zmazaním všetkého.

Potom zabočíme na malilinkú cestičku a ideme skoro hodinu. Rozbité domy, potôčiky, divé kone. Dedinka Bašubyl bola dobytá v roku 1993. Kedysi tu bývalo až dvetisíc Azerbajdžancov, ale utiekli. Šesťdesiatdva sa schovalo v jaskyni štyri kilometre od dedinky, ale dvanástich Arméni zabili. Zvyšok musel utiecť, išli štyri dni cez hory, aby sa zachránili.

Taká krásna oblasť, a tak smutné príbehy.

Ideme k prameňom a dostaneme sa k maličkej diere v zemi, kde je však strašidelne horúca voda. Táto zastávka, keby nebola po ceste, sa neoplatí. Karlove Vary vyzerajú teda trošku inak. Robíme si fotografiu, šesť cestovateľov našej skupiny prešlo všetky (193 krajín OSN) krajiny sveta. To je naozaj slušné. Hrdo reprezentujem Slovensko.

Táto cesta by sa dala nazvať road tripom. Turistika sa zatiaľ v Náhornom Karabachu neodporúča. Prešli sme toho naozaj veľa. No ja by som ešte, nech vás nezdržujem, spomenul jednu destináciu. Tou je Laçın.

Ide o cestovateľskú pikošku, lebo mesto je v obkrúžení Arménskom, a pritom sa sem z Arménska nemožno dostať. V Lačíne sme dokonca spali, a o to exotickejší cestovateľský skalp toto je. Áno, boli sme prvou zahraničnou skupinou, ktorá tu spala od konca vojny.

Posledné desaťročia (1990 – 2020) bol Lačín pritom veľmi významný, veď tadiaľto viedol Lačínsky koridor – jediná cesta spájajúca Arménsko s Náhorným Karabachom. „Kozy tu majú viac skúseností s medzinárodným konfliktom než predstavitelia OSN,“ hovorilo sa.

Spali sme v kontajneroch, ale v miestnej reštaurácii nám skvele navarili, naozaj skvele. Počul som mnoho vtipných príhod o traktoristovi Ašotovi, ktorého prezývali generál Ašot a podobne. Arménske vlajky bolo vidieť voľným okom.

Z Laçınu to späť do Baku bolo ešte riadne dlho. Extrémne zaujímavá cesta.

Do Náhorného Karabachu BUBO chodí dlho. Tieto cesty pre nás nie sú biznisom, ale rozvíjame nimi slovenské cestovateľstvo. Táto cesta do Náhorného Karabachu však bola našou prvou z Azerbajdžanu. Podľa cestovateľského portálu Nomadmania sme boli prvou skupinou, ktorá navštívila bývalý Stepanakert.

Boli sme prvá skupina cudzincov, čo sme navštívili Karabašskú univerzitu. Boli sme prvou medzinárodnou skupinou, ktorá prespala v meste Lachin na Arménskych hraniciach. Mimochodom, toto sa neodporúča. Na tejto expedícii sa zúčastnilo 6 ľudí, ktorí navštívili všetky krajiny sveta.

Verím, že mier v Karabachu zotrvá a že vy budete mať možnosť navštíviť jeho krásnu prírodu. Čaute!