Transumatrianska magistrála

Na Transumatrianskej magistrále budete mať niekedy pocit, že nejdete po skutočnej ceste. Asfalt tu nie je samozrejmosť a určité úseky budú pripomínať viac poľnú cestu ako hlavnú dopravnú tepnu na Sumatre. Hoci spája západ a východ ostrova, infraštruktúra je tu slabá a cestovný ruch sa na Sumatre rozvíja len veľmi pomaly. Aj vďaka tomu navštívime miesta, kde chodí len minimum turistov a stretneme domácich, ktorí sa úprimne potešia z našej návštevy. Na Sumatre, najväčšom ostrove Indonézie, to však nie je nič výnimočné.

Naša cesta sa začína o 8 ráno na ostrove ľudožrútov – Samosire, odkiaľ sa budeme po raňajkách plaviť do mesta Parapat. Plavíme sa na našej súkromnej lodi, ktorú máme prenajatú od nášho hotela Silintong. Užívame si posledné chvíle na jazere a po hodine pristávame v meste Parapat, kde nás už čaká BUBO autobus. Naším prvým cieľom je ananásová farma vzdialená od mesta asi 20 minút. Na Transumatriankej magistrále je vzdialenosť v kilometroch relatívny pojem. Napríklad, takých 10 kilometrov tu môžete prejsť za 10, ale kľudne aj za 30 alebo viac minút. Ananásová farma, do ktorej chodíme, je malý rodinný podnik. Majiteľka nám ukáže ako sa ananás pestuje a potom nám ich zopár nakrája. Sú neuveriteľne sladké a chutné. Tie v slovenských obchodoch dovážané cez polku sveta sa s nimi nemôžu ani v najmenšom porovnávať.

Najedení pokračujeme ďalších 20 minút do dediny Sihiong. V jej okolí sa nachádzajú ryžové políčka. Nenájdeme tu kaviarne, reštaurácie a hojdačky ako na Bali. Všetko je autentické a ryža sa tu pestuje tak, ako sa pestovala pred stovkami rokov – ručne. Len minimum roľníkov si na Sumatre môže dovoliť japonského byvola – traktor, a tak sú stále odkázaní na pomoc vodného byvola. Autobus nás vysadí pri hlavnej ceste a my zabočíme smerom do dediny. Na našej ľavej strane sa nachádza batacký kostol. Hoci je Indonézia najľudnatejšia moslimská krajina na svete, Toba Bataci, ktorí žijú na Sumatre, sú kresťania. Pozrieme si kostol a pokračujeme smerom k ryžovým políčkam. Povieme si niečo o pestovaní ryže a prídeme do dediny Sihiong, v ktorej sú ešte stále tradičné drevené toba batacké domy. Ak budeme mať šťastie, uvidíme tu žlto kvitnúci durman alebo dozrievajúce durianové plody, ktoré sú známe svojim charakteristickým zápachom. Prechádzame na koniec dediny, kde nás už čaká náš autobus.

Naša cesta kopíruje jazero Toba, s ktorým sa definitívne rozlúčime pri meste Balige. Od neho pokračujeme smerom k Tarutungu a cestou zastavujeme pri pražiarni arašidov. Arašidy sa tu pražia tradičným spôsobom. Skupina mužov tu celé hodiny vo veľkých kotloch mieša arašidy s pieskom, vďaka ktorému sa arašidy upražia rovnomerne. Za deň miešania si takto môžu zarobiť približne 5 €. Na druhej strane cesty sa nachádza obchod s arašidmi. Nájdete tu arašidové sušienky, arašidy v mede, lúpané arašidy, a samozrejme, klasické v škrupine. Od tých našich sa líšia hlavne tým, že nie sú posolené a chutia čerstvejšie.

Pár minút cesty od arašidov sa nachádza unikátna prírodná pamiatka Sipoholon. Autobus zastavuje na parkovisku pri kostole. Pár metrov od neho sa nachádzajú horúce prírodné pramene, ktorých teplota je až 70 °C. Voda v nich obsahuje síru a ako vyviera, síra sa usadzuje a vytvára farebné podložie, ktoré svojim tvarom pripomína slávne turecké Pamukkale. Na rozdiel od tých tureckých, ktoré sú zapísané v UNESCO, horúce pramene Sipoholon nie sú chránené a síra sa ťaží priamo v nich. Je preto len otázkou času, kedy budú zničené úplne. Pokiaľ si, samozrejme, miestni neuvedomia ich jedinečnosť a nezačnú sa o ne starať. My ale aj napriek prebiehajúcej ťažbe stále môžeme ich časť vidieť v plnej kráse. Najlepšie si ich vychutnáte tak, že sa vyzujete a bosí budete chodiť po usadenej síre, ktorá sa mierne prepadá a jemne masíruje nohy. Horúcej vody sa báť nemusíte. Každý bude vedieť, ako blízko sa môže k horúcemu prameňu, kde voda vyviera, priblížiť. Práve takéto miesta sú dôkazom toho, že BUBO Indonéziu a Sumatru pozná.  Chodíme sem už od roku 1999, a preto vieme pripraviť program, pri ktorom uvidíte čo najviac zaujímavých miest, ako je aj Sipoholon.

Po Sipoholene pokračujeme pár minút autobusom do mesta Tarutung, kde máme namierené do čínskej reštaurácie Gorga. Číňania prichádzali na Sumatru ako obchodníci už pred stovkami rokov avšak usadzovať sa tu začali až s príchodom Holanďanov, ktorí ich využívali ako lacnú pracovnú silu. Na Sumatru si so sebou priniesli aj svoje kuchárske umenie a vďaka tomu tu vznikol mix indonézskej a čínskej kuchyne. Jedným z miest, kde môžete vyskúšať skvelé čínske jedlo je aj Gorga, ktorú vlastní starší manželský pár. Manželia sa dokonca narodili ešte v Číne. To, že ich varenie baví, je na nich vidieť na prvý pohľad. Vegetariáni môžu vyskúšať skvelý indonézsky šalát Gado-gado, pripravený zo zeleniny a arašidovej omáčky. Kto má rád mäso, musí vyskúšať bravčové pripravené na sladko-kyslý spôsob, podávané s ryžou.

Po dobrom obede nás čaká dvojhodinová cesta na náš hotel Tor Sibohi v meste Sipirok. Naše izby budú v batackých domoch, ktoré pripomínajú tradičné batacké domy od jazera Toba. V hoteli na nás čaká aj bazén a na večeru môžeme ochutnať kuraciu polievku.

Na druhý deň odchádzame z hotela už o 7 ráno. Dôvod je jednoduchý. Chceme prísť na rovník ešte pred západom slnka. Našou prvou zastávkou je dedina Padang Togu, v ktorej môžeme vidieť skupinu kováčov, ktorí kujú všetko od nožov po poľnohospodárske náradie. My sme sa tu zastavili, aby sme si pozreli a kúpili tradičné indonézske nože karambity, nazývané aj tigrie pazúry. Karambit má zakrivenú čepeľ a na konci rukoväti krúžok, cez ktorý sa dal lepšie uchopiť. V súčasnosti sa používa v indonézskom bojovom umení pencak silat. V rodinnom obchode pri ceste si ich môžeme kúpiť za menej ako 10 €. Všetko je originál z dediny, žiadna Čína.

Po 45 minútach zastavujeme pri koreninovej záhrade. Nič nevystihuje Indonéziu lepšie ako koreniny. Kvôli koreniu sa Portugalci a Holanďania plavili do neznámych vôd a ak mali šťastie, mohli na korení rozprávkovo zarobiť. Cieľom ich výprav boli hlavne „ostrovy korenia“ Moluky, avšak korenie sa do Európy a Ázie dovážalo aj zo Sumatry. V našej koreninovej záhrade nájdeme Piper nigrum, strom, na ktorom rastú malé zelené bobuľky, z ktorých sa pripravuje biele aj čierne korenie. Nájdeme tu aj škoricovník, z ktorého usušenej kôry sa pripravuje škorica aj vanilku pravú. Konečne tak máme možnosť vidieť, ako sa pestuje korenie, ktoré tak často používame v našich kuchyniach. Koreniny však nie sú jediné, čo sa tu pestuje. Nájdeme tu aj citrónovú trávu, oranžovú kurkumu alebo kakaové plody. Ochutnáte ich čerstvé, odtrhnuté priamo z kakaovníka? Keď sa poprechádzame po záhrade a ovoniame všetky jej plody, osviežime sa čerstvou kokosovou šťavou. Jeden z Indonézanov vylezie bez akéhokoľvek istenia na niekoľko metrov vysokú palmu a na lane pospúšťa na zem čerstvé kokosy, do ktorých nám domáci spravia dieru na slamku. Kto máva strach z výšok, nech sa na spúšťanie radšej nepozerá.

Koreniny máme nakúpené  a tak môžeme pokračovať k veľkému banyánu za dedinou Simangambat. Rastie tu niekoľko stoviek rokov starý strom, ktorý domáci považujú za posvätný. Nachádza sa pri moslimskom cintoríne a domáci si pred nedávnom uvedomili jeho potenciál pre rozvoj cestovného ruchu v dedine. Začiatkom roka 2020 si pri ňom niekto postavil stánok, kde predáva instantné rezance.

Pokračujeme ďalej po magistrále a prechádzame popri moslimskej internátnej škole, ktorá patrí medzi najväčšie na Sumatre. Z autobusu uvidíme, ako vyzerajú internáty pre študentov a samotná škola. Po hodine zastavujeme na obed, kde nás čaká obed vo forme bufetu. V ponuke je šalát, opekaná ryža nasi goreng, opekané rezence mie goreng a vyprážané jarné závitky s ryžou. Po obede nás čaká najhlavnejší bod nášho dnešného programu – prekročenie rovníka. Cesta k nemu nám zaberie takmer dve a pol hodiny.

Nultý poludník prekročíme v dedine Bonjol v provincii Západná Sumatra. Je vyznačený oranžovou čiarou, v ktorej je bielymi písmenami napísané „I crossed the Equator“. Presne na rovníku už na nás budú čakať miestni predavači, ktorí nám budú ponúkať tričká s rovnakým nápisom. Po zjednávaní ich môžeme mať za približne 7 €. Jeden z predavačov má pri sebe lievik a vodu a my vyskúšame, či sa víry točia na severnej pologuli iným smerom ako na južnej. Veľmi dlho sa tu ale nezdržíme, pretože tu takmer vždy prší a slnko zapadá veľmi rýchlo. Nasadáme preto do nášho autobusu a pokračujeme ešte hodinu a pol do hotela Royal Denai v Bukittinggi. Bukittinggi je centrum minangkabauskej kultúry, kde ešte stále funguje matriarchát. Muži preto opúšťajú svoje rodné domy a idú do sveta zarobiť peniaze. Po celej juhovýchodnej Ázii sú známi ako skvelí kuchári, a preto sa na večeru vyberieme do jedného stánku, kde pripravujú sladký a aj slaný martabak. Potvrdia najbližšie dva dni Minangkabauci svoju povesť vynikajúcich kuchárov?

Cesta po Transumatrianskej magistrále je zážitok sám o sebe. Asfalt tu nie je samozrejmosť a časť magistrály tvorí štrková cesta. Tu si uvedomíme, že Sumatra je ešte stále divoká a nespútaná.