Sibayak a Berastagi

Pred výstupom na sopku Sibayak, ktorá patrí k 147 aktívnym sopkám v Indonézii, sa musíme najskôr dostať z Bukit Lawangu do mesta Berastagi, kde prespíme a skoro ráno začneme náš výstup. Bukit Lawang sa nachádza pri národnom parku Gunung Leuser a je to najlepšie miesto na pozorovanie orangutanov na Sumatre. Z hotela v Bukit Lawangu odchádzame po dobrých raňajkách a smerujeme do najväčšej metropoly na Sumatre – Medanu.

Medan je, v súčasnosti rovnako ako bol v koloniálnych časoch, ekonomické, priemyselné a finančné centrum celého ostrova. Svojej premene z lokálneho periférneho mestečka na centrum vďačí Holanďanom, ktorí na plantážach v jeho okolí pestovali tabak, kaučuk a cukrovú trstinu. Ako sa plantáže rozširovali, rástol dopyt po pracovnej sile. Do Medanu za pracovnými príležitosťami odchádzali tisíce Číňanov a Indov z južných častí Indického polostrova. So sebou si do Medanu okrem svojej špecifickej kuchyne doniesli aj kultúrne zvyky, náboženstvo a architektúru.

Počas našej prehliadky Medanu sme si už stihli pozrieť mešitu Masjid Raya, sikhský, hinduistický a čínsky chrám. Dnes nás však čaká ešte jeden chrám, ktorý je absolútne jedinečný. Keďže sa nachádza na ceste medzi Bukit Lawangom a Berastagi, bola by škoda ho nenavštíviť.

Pred obedom prichádzame do indického kostola Graha Maria Annai Velangkanni na okraji Medanu. Kostol bol otvorený v roku 2005 a je zasvätený Panne Márii, ktorá sa v 17. storočí údajne zjavila v indickej dedine Velangkanni. Tamilci, ktorí v dedine žili, si do novej vlasti na Sumatre doniesli aj svoje náboženstvo a nikoho neprekvapí, že kostol pripomína viac hinduistický chrám ako kresťanský svätostánok. Do hlavnej lode na druhom poschodí sa ide cez schodisko, na ktorom je znázornené stvorenie zeme podľa Biblie. Medzi zvieratami, ktoré boli stvorené a sú na schodoch nakreslené, nájdeme prekvapujúco aj dinosaury.

Po vstupe do kostola uvidíme sochy sv. Pavla a sv. Františka Xaverského, ktorý je považovaný za patróna Ázie a ako misionár pôsobil v Japonsku, Číne a v Indii. Celý kostol je nádherne farebný a v jeho zadnej časti sa nachádza prameň, z ktorého podľa miestnych kresťanov vyviera liečivá voda. V záujme prevencie žalúdočných ťažkostí ju ale radšej nepijeme a pokračujeme ďalej do Berastagi.

Opúšťame Medan a smerujeme do reštaurácie Sunrise, kde nás už bude čakať skvelý čínsky obed. Hoci je vzdialenosť medzi kostolom a reštauráciou len okolo 40 kilometrov, samotná cesta nám zaberie minimálne hodinu a pol. Náš autobus stúpa po úzkej ceste stále vyššie a vyššie do vysočiny Karo. Cestou zastavujeme pri obchode s netopiermi kaloňmi, z ktorých sa tu pripravuje jedlo. Kalone sa chytajú do veľkých sietí a pri ceste si môžete kúpiť živého alebo už pripraveného do polievky.

V našej reštaurácii nás našťastie žiadne kalone nečakajú. Posadáme si okolo okrúhlych stolov a čašníci nám začnú nosiť hovädziu polievku so zemiakmi a mrkvou kentang wortel daging sapi, vyprážané krevety, opekanú rybu, zeleninu a ryžu, ktorá v Indonézii nesmie nikdy chýbať. Po hlavnom jedle na nás čaká ovocie a vyprážaný banán pisang goreng, ktorý sa na Sumatre predáva skoro na každom rohu. Dopijeme kávu a čaj, pokračujeme ďalej.

Cesta je stále kľukatejšia a začínajú sa objavovať prvé vyhliadky pri ceste. Po hodine prichádzame do budhistického chrámu Taman Alam Lumbini. Chrám bol vysvätený v roku 2010 a architektonicky pripomína Švegadonskú pagodu v mjanmarskom Yangoone. Vchodové dvere do chrámu sú drevené a nádherne vyrezávané. Vo vnútri nachádzame tisíce miniatúrnych sošiek Budhu a v strede celého chrámu sa údajne nachádza Budhova relikvia.

Chrám je pomenovaný podľa mesta Lumbini, kde sa narodil Siddhartha Gautama, ktorý sa neskôr stal Budhom. Okrem budhistov ho navštevujú aj miestni kresťania a moslimovia – jasný dôkaz toho, že na Sumatre dokážu pri sebe harmonicky fungovať všetky svetové náboženstvá. Cestou z chrámu sa zastavujeme na políčkach pri ceste, na ktorých sa pestujú jahody a čili. Domácim vôbec neprekáža, ak jednu, dve ochutnáme.

Po 20 minútach jazdy autobusom prichádzame do mesta Berastagi, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 1 300 metrov. Aj vďaka tomu je klíma v okolí Berastagi príjemná a nie je tu tak teplo ako v Medane alebo Bukit Lawangu. Pred tým, ako sa spolu vyberieme na ovocný a zeleninový trh, zastavujeme pri kostole sv. Františka z Assisi.

Obyvatelia mesta sú Karo Bataci, ktorí sú známi svojou charakteristickou architektúrou a kostol so svojou viacvrstvovou strechou, ktorá pripomína býčie rohy, patrí medzi najkrajšie budovy v celom Berastagi. Ak budeme mať šťastie, stretneme tu aj pastora Lea Joostena, ktorý pochádza z Holandska, ale väčšinu života prežil v Indonézii. Pán Joosten hovorí okrem holandčiny, nemčiny a indonézštiny aj batackými dialektmi a ako sme sa od neho dozvedeli, napísal karo batacko-holandský slovník.

V centre Berastagi sa nachádza ovocný a zeleninový trh, ktorý nemôžeme vynechať. Náš autobus zaparkuje na parkovisku neďaleko trhu a my za hodinu preskúmame, a hlavne ochutnáme všetky druhy lokálneho ovocia, ktoré sa tu dajú kúpiť. Prechádzame cez cestu, kde stoja vozy s koňmi, na ktorých sa Indonézania radi vozia okolo trhu.

Samotný trh je krytý, a tak chránený pred častými dažďami. Ako všade, aj tu je s nami náš miestny sprievodca Karol, ktorý nám ukazuje, ktoré kusy sú zrelé a pomáha nám so zjednávaním.

Je tu naozaj veľa druhov ovocia. Nájdeme tu sladko-kyslý mangostan, mango, pomaranče, berastagské jablká, ale aj salak, ktorého šupka pripomína hadiu kožu. Práve šupka dala salaku anglický názov – snake fruit, čo v preklade znamená hadie ovocie. Ďalšie pomerne neznáme ovocie, ktoré tu môžeme nájsť je ružové „dračie ovocie“, ktoré sa rozkrojí na polovicu a jeho obsah sa následne zje.

Všetci zjednávame a kupujeme niekoľko kusov z každého ovocia, ktoré zajtra ráno zjeme na sopke. S taškami nasadáme do autobusu, ktorý nás za pár minút dovezie do nášho hotela Sinabung Hills s veľkou záhradou a bazénom. Ponocovanie sa tu však neodporúča, skoro ráno totiž odchádzame z hotela na trek.

Ráno o štvrtej nás na recepcii čaká sprievodca Karol s raňajkovými balíčkami, ktoré spolu s batožinou naložíme do autobusu. Okrem autobusu na nás čakajú aj terénne autá, ktoré nás vyvezú na parkovisko pri sopke. Cesta k parkovisku zaberie pol hodinu a pri jednej križovatke do auta nastupuje ďalší lokálny sprievodca, ktorého úlohou bude dostať nás v noci bezpečne na vrchol sopky.

Po pár minútach jazdy vystupujeme na parkovisku a zapíname čelovky. Po pravej strane máme tabuľu, kde sú napísané mená všetkých, ktorí sa na sopke stratili a nenašli cestu naspäť. Až tu si človek uvedomí, aké je dôležité mať skúseného sprievodcu, ktorý chodník dokonale pozná aj v noci. V BUBO spolupracujeme len s tými najlepšími a preto sa nemusíme ničoho báť.

Cesta na sopku by sa dala rozdeliť na tri časti. Prvú časť ideme po rozbitej asfaltovej ceste, na ktorej si treba dávať pozor, pretože sa na nej často šmýka. Ideme pomaly a často si robíme prestávky, pretože sa chceme čo najmenej spotiť a zadýchať. Po čase cesta končí a napájame sa na chodník, ktorý vedie hustou vegetáciou. Po ceste sa sem tam objavia schody, ktoré boli kedysi dávno súčasťou chodníka, avšak zub času ich takmer úplne zničil.

Vegetácia končí a zablatený chodník sa mení na kamenný. Na zemi vidíme žlté sírne kamene a vo vzduchu je čoraz viac cítiť prenikavý a štipľavý zápach síry. Okolo nás sa nachádza zopár svetiel, ktoré pochádzajú zo stanov. Indonézania sa radi chodia pozerať na východ slnka, za ktorým sem ideme aj my. Namiesto ranného výstupu, ale preferujú prespanie v stanoch priamo na sopke.

Aby sme východ slnka videli aj my, musíme ešte vyliezť na okraj sopky. Čelovkami si svietime pod nohy a škriabeme sa hore. Konečne sme tu. Celý výstup zaberie približne hodinu a do východu slnka máme asi 15 minút. Obliekame si suché tričká a z batohov vyberáme ovocie, ktoré sme kúpili včera na trhu. Slnko pomaly vychádza a pred nami sa objaví nádherný výhľad na celú sopku.

Po čase zostupujeme do krátera, kde cez fumaroly za hlasného hučania uniká horúci a silno zapáchajúci plyn. Ak do prieduchu hodíte kameň, vyletí von na vzdialenosť niekoľko metrov. Pri jednej fumarole nám náš sprievodca ukáže kameň, ktorý je vďaka sopečnej aktivite horúci na dotyk. Priamo v kráteri sa nachádza malý otvor, v ktorom nahlas buble vriaca voda. Keby sa voda vyparila, znamenalo by to, že Sibayak môže po sto rokoch opäť vybuchnúť. Voda v otvore našťastie stále buble. Stojíme v kráteri aktívnej sopky. Je to zážitok, ktorý si budete pamätať celý život.

Opatrne schádzame zo sopky dole. Ideme dole po tom istom chodníku, po ktorom sme pred hodinou išli v tme hore. Je až neuveriteľné, ako odlišne na nás sopka pôsobí v tme, kedy nič nevidíme a môžeme len cítiť a počuť unikajúce plyny z fumarol a počas denného svetla, kedy vidíme všadeprítomnú zeleň pod kráterom. Z chodníka máme možnosť vidieť aj neďalekú aktívnu sopku Sinabunk s nadmorskou výškou 2 460 metrov. Sinabunk je oveľa aktívnejšia a nebezpečnejšia ako Sibayak a za posledných 10 rokov viackrát vybuchla. Dediny v jej bezprostrednej blízkosti sú preto dodnes neobývané a výstup na sopku je zakázaný.

Prechádzame popri parkovisku, kde sú zaparkované naše autá. Nejdeme do nich, ale pokračujeme po ceste smerom k bazénom s termálnou vodou.  Cesta tu je v takom zlom stave, že autá po nej musia prejsť bez nás, pretože plne naložené by nemali šancu prejsť. Asi po kilometri sa cesta zlepší, a tak sa môžeme do bazénov odviezť. Zastavujeme na parkovisku, kde nás už čaká náš BUBO autobus so šoférom a raňajkami. V kaviarni pri parkovisku si dáme raňajky z hotela a kávu. Prezlečieme sa do plaviek a na hodinu ideme do horúcej siričitej vody, ktorej teplota v niektorých bazénoch dosahuje až 40 °C. Dokonalý relax po namáhavom výstupe.

Z termálnych kúpeľov pokračujeme najedení a mierne ospalí do dediny Dokan, ktorá sa nachádza necelú hodinu cesty od Berastagi. V Dokane sa dodnes nachádzajú tradičné karo batacké domy a čo je ešte dôležitejšie, sú stále obývané.

Batacké domy sú drevené a postavené na koloch. Pod domom tak mohli bývať domáce zvieratá a vyvýšený vstup zároveň bránil divým zvieratám, aby napadli obyvateľov domu. Po schodoch prichádzame k dverám domu, ktoré majú vyčnievajúci prah, na ktorom rodili batacké ženy. Vo vnútri domu veľa súkromia nenájdete. Celý dom tvorí jedna veľká izba a bývalo v ňom až desať rodín. Jediné súkromie, ktoré tu je, nachádza sa za tenkým závesom pri stene, kde spia dospelí obyvatelia domu. Deti spia pokope pri ohnisku, na ktorom sa varí jedlo.

Batacké domy sú charakteristické vysokou strechou, v ktorej prebývajú duchovia a predkovia obyvateľov domu. Z vonkajšej strany tvar strechy pripomína býčie rohy, ktoré sú symbolom sily. Pri našich návštevách sú v dome takmer vždy len najmenšie deti a starí rodičia, ktorí sa o ne starajú. Kto vládze a môže, pracuje zatiaľ na poli. Podľa červených úsmevov starých rodičov sa dá domyslieť, že ich obľúbenou zábavou je prežúvanie betelových listov a arekových orechov. Ochutnáme ich v karo batackom dome aj my?

Z batackej dediny Dokan smerujeme k najväčšiemu jazeru na Sumatre, jazeru Toba. V minulosti sa na mieste jazera nachádzal supervulkán Toba, ktorý explodoval pred približne 70 000 rokmi a prepadol sa sám do seba. Miesto sa postupne zalialo vodou, a tak zo sopky Toba vzniklo jazero Toba, v okolí ktorého žijú Toba Bataci. V strede jazera sa nachádza ostrov Samosir, na ktorom strávime najbližšie 3 noci. Jazero prvýkrát uvidíme z vyhliadky, z ktorej je zároveň nádherný výhľad na 120 metrov vysoký vodopád Sipiso-piso.

V okolí vyhliadky sa pomaly začína rozvíjať cestovný ruch a otvárajú sa tu reštaurácie s indonézskou kuchyňou. Na obed si objednávame opekanú ryžu s kuraťom a pokračujme do mesta Parapat, kde na nás čaká loď, ktorá nás odvezie do nášho hotela. Cesta do Parapatu kopíruje severný breh jazera a nachádza sa tu veľa kaviarní s peknými výhľadmi. V jednej z nich zastavíme a pri káve a čaji sa budeme pozerať na jazero.

Výbuch sopky, ktorý vytvoril všetko okolo nás, musel byť obrovský. Pár kilometrov pred Parapatom sa cesta zlepšuje a naskytne sa nám tu neuveriteľný pohľad. Na zvodidlách po pravej strane cesty sedia desiatky, možno stovky makakov dlhochvostých (Macaca fascicularis) a makakov sviňochvostých (Macaca nemestrina), ktorí potichu sledujú prechádzajúce autá. Náš autobus spomaľuje a my si tak môžeme túto nevídanú scenériu nafotiť. Makaky po pár kilometroch miznú, čo je neklamný znak toho, že prichádzame do Parapatu.

Zastavujeme na parkovisku pri móle a berieme si všetky svoje veci na loď. Čaká nás hodinová plavba po jazera Toba až k ostrovu Samosir, kde ešte v 19. storočí žili kanibali.

1. Mesto Medan

Zastavte sa v meste Medan, ktoré patrí k najdôležitejším miestam celej Sumatry. Je tretím najväčším mestom Indonézie a nájdete v ňom zmes koloniálnych budov, svätostánkov či skvelých trhovísk

2. Ostrov Samosir

Keď pôjdete okolo známeho jazera Toba, vyberte sa na exotický ostrov Samosir, kde na vás čaká zabudnutý svet malých dediniek a tropickej prírody. 

3. Rieka Asahan

Vyberte sa k brehom zaujímavej rieky Asahan, ktorá sa razí cestu pohorím Barisan a napokon sa stráca v Melackom prieplave. Nájdete tu vzácne riečne domy a kopec exotiky.