Valencia - rodisko paelly a história na každom kroku

Valencia (v miestnom jazyku València) je tretím najväčším mestom Španielska po Madride a Barcelone. Zároveň je aj hlavným mestom Comunitat Valenciana, autonómneho spoločenstva, na ktoré sa Španielsko rozdeľuje.

Mesto ponúka kombináciu bohatej histórie, nádherných pláží, chutného jedla a jedinečných tradícií. Sú tu dva oficiálne jazyky - španielčina a valenciano. Valenciano je podobné ako v Barcelone katalánčina, avšak má trochu iné pravidlá. Kým v oblasti Barcelony sa rozpráva východnou katalánčinou, vo Valencii je to západná katalánčina (tzv. spomenuté valenciano).

História mesta siaha do roku 183 p. n. l., kedy tu Rimania založili osídlenie, ktoré dnes poznáme ako Valentia. Toto osídlenie vydržalo však iba krátko, do roku 75 p. n. l., kedy sa vo Valentii uskutočnili pochmúrne udalosti. V tom čase bolo v Rímskej ríši obdobie plné nepokojov a občianskych vojen. Rímskej ríši vládol diktátor Sulla, víťaz poslednej občianskej vojny.

Jeden z jeho najväčších nepriateľov bol Sertorius, rímsky politik a generál. Sertorius začal bojovať proti vláde tým, že dobýjal Hispániu, dnešný Pyrenejský polostrov. Získaval na svoju stranu nielen Rimanov, ale i iné hispánske kmene. Počas troch rokov sa Sertorius ukázal ako skvelý generál a kontroloval veľkú časť Pyrenejského polostrova.

Diktátor Sulla vyslal generála Metella, aby potlačil Sertoria. Ten však vždy dokázal uniknúť ešte skôr, ako sa Metellus dostal na miesto. Z Ríma sa teda rozhodli poslať ďalšieho generála proti Sertoriovi. Generál Pompey, ďalší spojenec diktátora Sullu, sa mal priblížiť so svojím vojskom zo severu a Metellus so svojou armádou z juhu Hispánie. Sertorius sa vtedy nachádzal v oblasti Valencie, ktorú si získal na svoju stranu. Práve tu sa uskutočnila rozhodujúca bitka pri rieke Turia v roku 75 p. n. l.

Sertorius ako skúsený vojnový generál vymyslel plán, ako sa ubrániť obom nepriateľským vojskám. Plán spočíval v tom, poraziť ich, kým spoja svoje sily. Sertoriovo vojsko sa rozdelilo na dve, aby kontrolovali prístupovú cestu aj zo severu, aj z juhu. V oboch prípadoch sa kontrolovali strategické body, kde bolo nutné prekročiť rieku, keďže tam bol nepriateľ zraniteľnejší.

Generál Pompey musel prekročiť zo severu rieku Turia. Sem poslal Sertorius dvoch generálov, Perpennu a Herennia, aby ochránili strategický bod. Sám Sertorius kontroloval južnú stranu pri riekach Sucro a Xúquer, odkiaľ mal prísť Metellus. Nanešťastie, Perpenna a Herennius nedokázali ubrániť prechod cez rieku a vojsku na čele s Pompeyom sa podarilo prejsť cez rieku Turia.

Nasledoval masaker, Herennius bol zajatý, Perpenna sa podarilo ujsť a ich vojsko bolo porazené. Valentia bola spustošená. Vyššie postavení členovia armády boli mučení. Podľa archeologických vykopávok im boli zaživa odrezané končatiny. Mesto bolo vypálené a po bežných obyvateľoch mesta neostalo ani stopy.

Je možné, že boli zajatí a premiestnení, prípadne predaní ako otroci. Po 63 rokoch histórie mesto Valentia zaniká. Na svedomí to má rovnaký národ, ktorý mesto i založil – Rimania.

Od Rimanov k Maurom

Nie je presne známe, kedy sa Rimania vrátili do Valentie, pravdepodobne to bolo na prelome medzi 25 p. n. l. a 5 n. l. Valentia naberá druhý dych v 2. storočí n. l., kedy v meste Rimania postavili viaceré verejné budovy, ako napríklad amfiteáter až pre 10 000 divákov. V roku 714 prichádza do Valentie maurský/arabský vplyv, tak ako i do mnohých miest na juhu dnešného Španielska, a mesto získava nový názov – Balansiya.

Pod arabským vplyvom bolo mesto asi 500 rokov. To sa prejavilo i na architektúre, ktorá sa však z veľkej časti nezachovala. V 12. storočí boli postavené rozsiahle hradby v meste, ktorých pozostatky nájdete v galérii umenia Galeria del Tossal. Takisto tu boli vybudované mnohé tradičné arabské kúpele. Postupne však boli opustené a pomizli. V súčasnosti najstaršie arabské kúpele pochádzajú zo 14. storočia, teda z obdobia, keď už mesto nebolo oficiálne pod arabským vplyvom, avšak prvky kultúry sa tu zachovali.

Tieto kúpele, známe ako Admirálove kúpele (Baños del Almirante), sa dajú i navštíviť ako múzeum (momentálne sú však pre rekonštrukciu uzavreté – máj 2025). Okrem architektúry priniesli Mauri i mnohé poznatky – zavlažovací systém či arabskú kuchyňu. V súvislosti so zavlažovacím systémom vytvorili inštitúciu Vodný súd (Tribunal de las Aguas), ktorý má za úlohu riešiť vodné spory na poliach v okolí Valencie.

Táto tisícročná inštitúcia funguje dodnes. Súd pozostáva z ôsmich farmárov, ktorí sú demokraticky volení každé dva roky. Stretávajú sa každý štvrtok na poludnie na námestí Plaza de la Virgen pred katedrálou. Všetky rozhodnutia takéhoto stretnutia sú finálne a nie je možnosť odvolania. Takisto toto prezenčné stretnutie je jediná forma komunikácie tejto inštitúcie.

Práve preto je Vodný súd zapísaný v dedičstve UNESCO. Ak máte chuť ochutnať arabskú Valenciu, navštívte reštauráciu Balansiya v mestskej časti Algirós.

V roku 1238 sa do Valencie vrátili kresťania, kedy Jaime I. vstúpil do Valencie a oslobodil ju od Maurov, ktorí boli nútení odísť. Každoročne sa oslobodenie Valencie oslavuje 9. októbra ako deň autonómneho spoločenstva Valencie (Comunidad de Valencia). Dnes má mesto Valencia vyše 840 000 obyvateľov.

Po krátkom úvode do histórie môžeme vykročiť na prehliadku mesta. Prehliadku odporúčame v BUBO začať symbolicky pri historickom vstupe do mesta zvanom Torres de Serranos.

Torres de Serranos

Ide o pozostatky stredovekých hradieb do mesta, ktoré mali pôvodne 12 brán. Dodnes sa zachovali iba dve brány: Torres de Serranos a Torres de Quart. Torres de Serranos boli postavené medzi rokmi 1392 a 1398. Boli jedným z hlavných vstupov do mesta a hrali významnú úlohu v jeho obrane.

Okrem toho sa tu vyberalo akési mýto alebo daň za tovar, ktorý prichádzal do mesta. Neskôr, v období od roku 1586 po 1887, sa veže využívali ako väzenie. Najskôr iba pre šľachticov, a neskôr tu boli väznení i bežní občania, nakoľko nebolo dostatok väzníc. V jednej miestnosti bolo 20 až 30 väzňov a v celej väznici bolo často až 200 väzňov.

To sa považovalo za asi dvojnásobok skutočnej kapacity. Väzni nemali voľný výbeh a ich jediná aktivita bola navštíviť kostol, ktorý mali provizórne zriadený v jednej veži. Navštevovali ich kňazi a učiteľky, a tak sa väzni mohli aspoň vzdelávať.

V roku 1865 boli hradby zbúrané, no Torres de Serranos boli zachované. V období španielskej občianskej vojny, v roku 1936, boli vo vežiach Serranos ukryté hodnotné obrazy z galérie Prado v Madride. Pod hrozbou bombových útokov v Madride bolo rozhodnuté umenie evakuovať. Jednalo sa o najväčšiu evakuáciu obrazov v dejinách Španielska.

Z galérie Prado bolo premiestnených až 525 obrazov. Veže Serranos boli špeciálne upravené. Diela boli zapečatené na prízemí a na prvom poschodí boli spravené stavebné úpravy, aby v prípade bombového útoku padajúce kamene nepoškodili obrazy. Použila sa vrstva železobetónu, ryžových šupiek a zeminy. To malo zmierniť prípadný úder. Takisto sa nainštaloval systém, ktorý kontroloval teplotu a vlhkosť, aby mali diela vhodné podmienky. Obrazy boli úspešne zachránené.

Od veží Serranos prejdeme 450 metrov na námestie Plaza de la Virgen. Tu sa nám naskytne pohľad na jednu z najznámejších stavieb Valencie. Gotická katedrála Catedral de Santa María de Valencia pochádza z 13. storočia. Nájdete tu však i prvky renesancie, baroka a neoklasicizmu, keďže výzdoba katedrály postupne pribúdala.

Z námestia Plaza de la Virgen, tiež nazývaného Plaça de la Mare de Déu, si všimnite bránu so sochami všetkých 12 apoštolov. Práve tu sa stretáva Vodný súd (Tribunal de las Aguas) každý štvrtok na poludnie. Vchod do katedrály pre návštevníkov je o kúsok ďalej, z námestia Plaza de la Reina.

Súčasťou katedrály je zvonica z roku 1425, vysoká vyše 56 metrov, s názvom La Torre del Miguelete či Torre del Micalet. Vnútro katedrály zdobia mnohé umelecké diela, medzi nimi aj diela známeho španielskeho maliara Francisca de Goya. Katedrála i zvonica sa dajú navštíviť v rámci múzea katedrály. Takisto môžete vstúpiť do podzemia, kde nájdete vykopávky z rímskej, arabskej či stredovekej epochy, nakoľko sa kedysi na tomto mieste nachádzal rímsky chrám a neskôr mešita.

Na námestí pred katedrálou, Plaza de la Reina, nájdete historické kaviarne či reštaurácie, kde môžete načerpať sily na ďalšiu časť prehliadky mestom. Odporúčame čokoládovňu Valor – ide o sieť čokoládovní s históriou siahajúcou do roku 1881. Objednajte si horúcu čokoládu s typickými churros.

Churros je vyprážané cesto bez príchute, ktoré sa konzumuje namáčaním do hustej horkej čokolády. Je to explózia chutí a hlavne kalórií. Táto pochúťka sa bežne konzumuje v Španielsku na raňajky cez víkend, či na merienda, respektíve olovrant. Dnes tento pokrm neodmysliteľne patrí k Španielsku.

V skutočnosti však možno táto pochúťka pochádza z Ázie. Existuje teória, podľa ktorej sa churros zrodili v 12. storočí v Číne. Tam išlo o slané vyprážané cesto nazývané youtiao. Tento pokrm sa konzumuje na raňajky v Číne dodnes. Vyprážané cesto sa tradične servíruje s ryžou a sójovým mliekom. Do Európy mali tento pokrm priniesť Portugalci. Nakoľko v Číne bolo veľmi prísne zakázané deliť sa o akékoľvek poznatky s cudzincami, Portugalci tento pokrm museli trochu pozmeniť. Vymenili soľ za cukor a churros, ako ich poznáme dnes, boli na svete.

Samotný názov churros pochádza od druhu ovce churro, ktorej rohy pripomínajú tvar vyprážaného pečiva. A práve toto sa viaže k druhej teórii o vzniku tejto pochúťky, podľa ktorej churros vymysleli pastieri, ktorí žili vysoko v horách na Pyrenejskom polostrove. Nakoľko to mali ďaleko do mesta, aby kúpili chlieb, vymysleli pečivo, ktoré mohli vypražiť v menšej panvici. Nech už to bolo akokoľvek, churros s čokoládou rozhodne musíte vyskúšať.

Presunieme sa k ďalšej zachovalej bráne do mesta – Torres de Quart. Cestou si môžete odskočiť do galérie Galería del Tossal, spomínanej vyššie, kde nájdete pozostatky arabského opevnenia. O ďalších 5 minút sa ocitnete pri už možno vám známej stavbe – druhej vstupnej bráne do mesta. Z laického hľadiska sa Torres de Serranos a Torres de Quart vizuálne celkom podobajú.

Už v 11. storočí mali Mauri na tomto mieste vstupnú bránu do mesta. V 14. storočí, v rámci zlepšenia bezpečnosti mesta, sa rozhodlo o postavení odolnejšieho vstupu do mesta.

Torres de Quart sa stavali medzi rokmi 1441 a 1493, teda o 50 až 100 rokov neskôr ako veže Serranos. Neskôr, keď opevnenie už nebolo potrebné, veže slúžili iným účelom. V 17. storočí, podobne ako vo vežiach Serranos, aj tu bolo väzenie. Išlo o ženské väzenie, kde väznili najmä prostitútky.

Keď sa pozriete na Torres de Quart, všimnete si mnoho dier akoby z kanóna. Je to tak – diery pochádzajú zo začiatku 19. storočia z obdobia polostrovnej vojny na Pyrenejskom polostrove počas napoleonských vojen, kedy Španielsko spolu s Anglickom spoločne bojovali proti francúzskym okupantom. Diery sú tu zámerne zachované ako spomienka na historické udalosti.

Od Torres de Quart sa presunieme asi 10 minút k jednej z najkrajších budov v meste – ide o Burzu hodvábu (La Lonja de la Seda). Táto nádherná gotická stavba bola postavená medzi rokmi 1482 a 1533. Budova pozostáva z troch častí. Prvou je obchodná hala, kde obchodníci diskutovali obchodné zmluvy. V druhej časti sídlil prvý Námornícky súd Španielska.

Táto časť má dve poschodia, pričom na druhom občas väznili dlžných obchodníkov. Poslednou časťou je Kaplnka Nepoškvrneného počatia. Okrem toho komplex obsahuje pomarančovú záhradu, respektíve vnútorný dvor. Celý komplex bol pre svoju krásu zaradený do zoznamu UNESCO.

Hneď za Burzou hodvábu sa nachádza Mercado Central de Valencia. Údajne je to najväčšia tržnica s čerstvými potravinami v celej Európe. Na celkovej ploche 8 000 m² sa nachádza až 300 predajných stánkov. Čerstvé ovocie a zelenina, syry či ryby však nie sú jediným dôvodom na jej návštevu. Nadchne vás i samotná modernistická architektúra tržnice. Dokonca podľa BBC patrí Mercado Central de Valencia k najkrajším tržniciam sveta. V BUBO môžeme iba súhlasiť.

História tohto miesta siaha až do roku 1839, kedy sa na námestí konali trhy pod holým nebom. V roku 1910 sa mesto rozhodlo vypísať architektonickú súťaž na budovu tržnice. S výstavbou víťazného návrhu architektov Alejandro Soler March a Francisco Guardia Vial sa začalo v roku 1914. Výstavba trvala až 14 rokov kvôli nepriaznivej ekonomickej situácii počas prvej svetovej vojny, a teda bola ukončená v roku 1928.

Dnes môžete obdivovať nielen jej zovňajšok pokrytý modrými kachličkami zobrazujúcimi scény zo života poľnohospodárov a obrovskými dekoratívnymi oknami, nazrite aj dnu, kde vás očarí strop s 30 metrov vysokou kupolou.

Z tržnice prejdeme 500 metrov k Ayuntamiento de Valencia, teda mestskej radnici. Radnica sídli v súčasnej budove od roku 1934. V strede budovy uvidíte veľké hodiny a po bokoch dve kupoly. Radnica originálne pozostáva z dvoch budov – zo školy z 18. storočia a novej časti fasády, ktorá bola pristavaná v prvej polovici 20. storočia.

Dôvodom pre prístavbu bola potreba nových zasadacích či reprezentačných miestností a takisto túžba mesta po architektonicky vznešenom zovňajšku budovy.

Počas slávností Fallas de Valencia sa na radničnom námestí odohráva mascletà. Ide o rytmické predstavenie vybuchovania petárd. Nejde o vizuálny zážitok, vyslovene ide o hluk a rytmus, v akom petardy vybuchujú. Na konci sa rytmus zosilní, čím pripomína zemetrasenie.

Čím hlasnejšie predstavenie, tým lepšie. Toto predstavenie sa koná každodenne o 14. hodine od 1. do 19. marca. Ak sa sem náhodou chystáte, informujte sa o bezpečnostných opatreniach, aby vaše ušné bubienky prežili bez následkov.

Okrem tohto hlučného predstavenia sa Fallas de Valencia vyznačujú súťažou drevených sôch – nazývajú sa Fallas – od výmyslu sveta. Fallas nájdete počas slávností v celom meste. Mesto má tiež svoju Falla, ktorá je vystavená na radničnom námestí. Vyvrcholením slávností je noc 19. marca, kedy sa všetky sochy spália a mesto sa premení na jednu veľkú párty.

Chýba vám tu niečo v tomto meste? Ak myslíte na arénu býčích zápasov, nezúfajte, je to naša ďalšia zastávka. Plaça de bous de València, aréna býčích zápasov, bola postavená v rokoch 1850 až 1860 v neoklasicistickom štýle (rovnako ako Koloseum v Ríme). Kedysi sa sem zmestilo až 16 851 divákov, neskôr bola kapacita znížená na 10 500, aby mali diváci lepšie pohodlie. Býčie zápasy sa tu konajú dodnes. Tie najznámejšie sa konajú už počas spomínaných Fallas alebo v júli počas mestských slávností (Feria de Julio).

Samotný šport alebo umenie zápasenia s býkmi – „tauromaquia“ – je veľmi stará španielska tradícia. Existujú náznaky, že pochádza od starých Grékov a Rimanov. Od roku 2013 sa toto kontroverzné umenie nachádza na zozname kultúrneho dedičstva Španielska. Kvôli tomuto štatútu sú zároveň štátne orgány a úrady povinné toto kultúrne dedičstvo ochraňovať, nielen samotné býčie zápasy, ale i všetky s tým spojené aktivity, ako napríklad chov býkov na boj.

Nie všetky autonómne spoločenstvá, „comunidades“, sú však tejto tradícii otvorené. Napríklad na Kanárskych ostrovoch sú býčie zápasy úplne zakázané. Treba však povedať, že na Kanárskych ostrovoch býčie zápasy nemali veľkú tradíciu. Takisto mnohé španielske mestá vyhlásili o sebe, že sú proti býčím zápasom, a teda žiadne podujatia sa na ich území neorganizujú.

Na druhej strane sú mestá a autonómne spoločenstvá, ktoré toto nehmotné kultúrne dedičstvo chcú chrániť a pokračujú v udržiavaní tradície. Takým je aj autonómne spoločenstvo Valencie (rovnomenná Valencia je hlavným mestom tohto autonómneho spoločenstva), kde sa koná až 45 % všetkých býčích udalostí Španielska, čo predstavuje vyše 8 800 býčích zápasov a udalostí ročne.

Po náročnej mestskej turistike odporúčame presunúť sa na pláž za zaslúženým oddychom.

Valencia sa nachádza na pobreží Stredozemného mora a pýši sa nádhernými plážami. I to je dôvod, prečo mnohí dovolenkári navštívia toto mesto, nakoľko spája vyššie spomenutú históriu i oddych pri mori.

Najznámejšou plážou je Playa de la Malvarrosa – široká pláž so zlatistým pieskom. Toto miesto sa spája aj s valenciánskym maliarom z prelomu 19. a 20. storočia Joaquínom Sorollom. Pláž i more boli jeho inšpiráciou. Jeho tvorba sa zaraďuje do umeleckého štýlu luminizmu, ktorý sa vyznačuje svetelnými efektmi.

Ešte pred poslednou zastávkou si povedzme niečo o najznámejšom španielskom jedle, ktoré sa zrodilo práve tu. A Valencia samotná sa paellou hrdo pýši. 

Ikonický pokrm dostal svoj názov podľa plytkej panvice používanej na varenie jedla na otvorenom ohni (paella = panvica). Už v moslimskom Španielsku v 10. storočí sa pestovala ryža vo veľkom a stala sa základom každodenného jedla - ryža, ryby a korenie.

Najmä pri rodinných a náboženských hostinách. Neskôr začali kuchári kombinovať ryžu so zeleninou, fazuľou a suchou treskou a jedlo bolo preto vhodné aj na pôst. Pozdĺž španielskeho pobrežia Stredozemného mora sa ryža konzumovala prevažne s rybami.

História súčasnej paelly siaha do polovice 19. storočia. Vtedy bola obedovým jedlom pre farmárov a roľníkov zbierajúcich na poliach to, čo mali k dispozícii - paradajky, cibuľu či slimáky a dochucovali tak toto jedlo. Životná úroveň v Španielsku na konci 19. storočia rástla, čo viedlo aj k vidieckemu turizmu.

Zloženie paelly sa postupne menilo, pribudlo kuracie mäso, králik, kačica a niekedy aj slimáky. Postupne sa jedlo stalo takým populárnym, že v roku 1840 miestne španielske noviny prvýkrát použili slovo paella na označenie receptu namiesto panvice. A to sa ujalo dodnes.

Druhý deň odporúčame venovať jednému z najväčších mestských parkov Španielska, Jardín del Turia, spolu s návštevou Ciudad de las Artes y las Ciencias (Mesto umení a vied).

Historické centrum mesta je z veľkej časti obkolesené parkom Jardín del Turia, dlhým vyše 9 km. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že park sa nachádza v jame, ide však o bývalé koryto rieky Turia. Kvôli častým záplavám sa mesto rozhodlo rieku odkloniť. Rozhodnutie padlo po rozsiahlych záplavách v roku 1957.

Park Jardín del Turia bol otvorený v roku 1986. Ponad park sa týči 18 mostov, od historického kamenného mostu Serranos (vedúceho k Torres de Serranos spomínaným vyššie) zo 16. storočia až po moderný L'Assut d'Or v Ciudad de las Artes y las Ciencias.

Park sa začína parkom Parque de Cabecera, práve tu kedysi rieka vchádzala do mesta, a končí komplexom Ciudad de las Artes y las Ciencias. Park spája viaceré pozoruhodné body Valencie: Mercado de Colón (spomínaný vyššie), múzeum výtvarného umenia (Museo de Bellas Artes de Valencia), jednu z najznámejších koncertných siení Európy (Palau de la Música), vojenské múzeum (Museo Histórico Militar) či štadión Mestalla.

V samotnom parku sa nachádzajú športoviská, detské ihriská a rekreačné zóny. Ak si budete chcieť počas vášho výletu do Valencie zabehať, tu ste na správnom mieste.

Ciudad de las Artes y las Ciencias je komplex venovaný vede a kultúre. Toto dielo domáceho architekta menom Santiago Calatrava a španielsko-mexického architekta Félixa Candelu sa rýchlo stalo jednou z ikon mesta. Fanúšikovia seriálu Westworld z dielne HBO ho poznajú ako sídlo firmy Delos.

Pozostáva zo šiestich budov: najväčšie oceanárium Európy (Oceanogràfic), náučné 3D kino s vypuklou obrazovkou (Hemisfèric), interaktívne múzeum vedy a techniky (Museu de les Ciències), koncertná sieň (Palau de les Arts Reina Sofía), záhrada s typickými stredomorskými rastlinami, v ktorej sa nachádza výstava sôch (Umbracle) a priestor pre expozície či živú hudbu (Ágora / CaixaForum València).

Ponad komplex vedie architektonicky zaujímavý most L'Assut d'Or, ktorý je tiež dielom Santiago Calatrava. Do ktorého múzea sa vyberiete? Na tento komplex naozaj odporúčame v BUBO vyhradiť si celý deň. Nie je tu priestor na nudu a z každého uhla sa vám bude páčiť viac a viac.

Neodmysliteľnou súčasťou Španielska je futbal. Mnohí pomyslia práve na FC Barcelona alebo Real Madrid. Avšak aj Valencia je domovom dvoch klubov, ktoré takisto hrajú v prvej lige: Levante Unión Deportiva a València Club de Fútbol. Štadión, ktorý sa oplatí vidieť, je Mestalla, kde má svoj domov klub Valencia CF. Známy je aj pod prezývkou Netopiere.

Podľa štandardov UEFA ide o štadión najvyššej kategórie, a teda je vhodný na medzinárodné UEFA turnaje. Bol inaugurovaný už v roku 1923 a v súčasnosti má celkovú kapacitu 49 419 divákov. Štadión sa dá navštíviť v rámci organizovanej prehliadky v španielčine alebo angličtine.

Valencia CF je tiež mimoriadne úspešný klub, za ktorý hrávali aj hviezdy svetového futbalu ako David Villa, Juan Mata, Isco či Ferran Torres. Netopiere sú (platí k polke roka 2025) šesťnásobným víťazom La Ligy, osemnásobným držiteľom Kráľovského pohára a dvakrát sa prebojovali do finále Ligy majstrov (2000, 2001).

Valencia je fascinujúce mesto, ktoré spája bohatú históriu s modernou architektúrou a kultúrou. Akonáhle sem raz prídete, ochutnáte paellu, zaplávate si v teplom Stredozemnom mori, prejdete sa tunajším trhom aj vedeckým mestom, zamilujete si ju. A budete sa sem chcieť vracať opakovane ako aj viacerí z nás sprievodcov vyškolených v BUBO Cestovateľskej Akadémii.

Úplne inú atmosféru má mesto počas Fallas a aj dnes je preslávené tradičnými býčími zápasmi, ktoré dodávajú mestu neopakovateľnú atmosféru. Valencia ponúka niečo každému, kto sa ju rozhodne navštíviť.