Ako schudnúť?

Raz do roka držím mesačný pôst. Toto na chudnutie rozhodne funguje. Svoj prvý Ramadán som začal 6. mája 2019. Teraz, keď píšem tieto riadky, je máj 2022. Takže je to už štvrtý rok. O Ramadáne na vlastnej koži som už písal. Prvý rok to bolo tvrdé. Môj Ramadán je však diétou, ktorú zvládnete. Nerobím to presne, ako sa to má. Napríklad cez deň pijem. Ale len vodu, nie víno. Naraňajkujem sa a navečeriam úplne normálne. No medzi tým a ani potom už chladničku neotváram. Mesiac nepijem alkohol. Zdá sa to jednoduché, ale dá to zabrať.

Aj tento rok som držal „Ramzan“ ako volajú Ramadán v Indii, v ktorej som strávil jeho časť. Ramadán som tento rok začal na Expo v Dubaji.

Potom som trpel a vynechával obedy doma na Slovensku, ale to bolo omnoho ľahšie, než po prvý raz. Potom som odletel do južnej Indie. Tam bol problém, lebo sme ako veľkonočná skupina (Veľká noc a Ramadán boli tento rok paralelne) mali geniálnu stravu a ja som mal týždeň pred koncom Ramadánu 91.5 kg. Čiže som schudol maximálne 3,5 kg. To nie je bohvieaký výkon o ktorom sa oplatí písať.

 Nemôžem to zvaliť na nekooperujúcu Indiu, veď aj v hinduistickej tradícii je pôst súčasťou viery. Je to nepovinné, teda nie ako v Islame, ale vrata, ako to v Indii nazývajú, je bežnou súčasťou života Indov. Môj partner P.D. Sharma, ktorý za mnou priletel z Dílí do Bombaja, mi hovorí: „Akurát sme s mojou rodinou dokončili 9-dňovú vratu. Ďalšia bude o pol roka.“

Vrata - to môžeme preložiť ako „sľub“ či „odhodlanie,“ a tak je to s každou diétou. Aj na Ramadán potrebujete odhodlanie, no tak, ako ho robím ja, je veľmi ľahko realizovateľný. Dávky stravy si nemusíte merať či vážiť a ani sa rozhodovať čo môžete a čo nemôžete jesť. Jednoduchosť je často základom úspechu, nielen čo sa týka diéty. Každopádne musíte byť silnejší než vaše výhovorky.

 Ale ak Ramadán nezaberie podľa vašich predstáv, mám tu ďalší trik, ktorý ku mne privial život, a ktorý teda zaberie na 100 %. Z Indie som priletel priamo na ORL na Antolskú v Petržalke, kde mi vykonali urgentnú tonzilektomiu. Vybrali mi mandľu, vďaka čomu je schudnutie zaručené na 100 %.

Skoro som sa udusil polievkou. Dal som si lyžičku a s obrovským kašľom som vybehol na nemocničný balkón a celé to vypľul, vykašlal. Na raňajky mi prinesú puding a polievku. Tá polievka, alebo skôr čistá voda, je vývarom, ktorý má po dňoch pôstu úžasnú chuť. No po prvej lyžičke sa rozkašlem. Tekutina mi steká do zlej dierky, do trachei a organizmus sa zákonite bráni a začne kašlať. Udusiť sa polievkou, to by nebol najkrajšie zakončený život.

Včera poobede ma operovali, subtonziliárny absces, a tak mi vybrali ľavú mandľu. Všetko to prebehlo neuveriteľne rýchlo. Ešte v nedeľu som bol v Indii, posledné 4 dni som strávil v jednom z troch najlepších ajurvédskych rezortov sveta. Neznášam masáže, ale na jednu ma prinútili, a to širodaru (v sanskrte širo = hlava a dara = prúd), čo je masáž hlavy, kde mi z prehistorickej nádoby liali horúci kokosový olej na hlavu a hľadali tretie oko. A asi ho masér aj našiel, lebo som počas masáže zaspal.

Je neuveriteľné, keď človek (masér) vskutku niečo ovláda, vie urobiť divy. No a podľa mojej teórie mi otvoril aj čakry a po novootvorenej ceste sa vlial hnis do mojej ľavej mandle. Doletel som domov, dal som si rýchle antibiotiká, no v utorok večer to vyzeralo zle. Nespal som ani sekundu, nemohol som prehĺtať, a tak som v stredu pred obedom navštívil ORL.

No v stredu na obed po tom, čo sme urobili vstupné predoperačné vyšetrenia (RTG, EKG, antigén, PCR z krku aj nosa, vyšetrenia z krvi), ma hneď aj operovali. To, čo tvrdím, je dôkazom toho, že ajurvéda funguje. U mňa zafungovala zle, ale to je zrejme mojím chybným nastavením, že som jej neveril. A to som nemal. Ha, tu máš, neveriaci. Toto si zapamätáš.

Určite si zapamätám to, že v ústach mám kráter. Po operácii prídem na izbu. Vedľa leží Surma. Je pôvodom Libanončan, vybrali mu včera štítnu žľazu. Ja už tri týždne držím Ramadán, no Surma nie, už je ako Slovák. Pracuje v Twin City v Bratislave a Ramadán sa ho netýka. Aj mu bolo blbé, keď som sa ho pýtal, odkiaľ je. Evidentne mu robí problém hovoriť, že je moslim.

Ja posledné dni po tom, ako na konci dňa končí pôst a celý moslimský svet sa pustí do iftaru (večere), s pôstom pokračujem. Tak ma bolí hrdlo, že neviem prehĺtať. Včera ani dnes som napríklad do úst nevložil ani lyžičku. Za celé dva dni som nemal ani fň. Polievková lyžička na raňajky, o ktorej píšem vyššie, ktorú som vykašľal, to bolo až na tretí deň. Mojim hlavným cieľom každoročného Ramadánu nie je náboženská obroda, ale schudnúť. No počas Ramadánu mám hlad. Teraz po operácii žiaden hlad nemám.

Môj Ramadán je odpoveďou na rôzne keto diéty, stredomorské diéty, flexitariánov, paleo diéty, váženie si balíčkov na raňajky, obed, večeru, na všetky módne dietetické výstrelky. Ramadán je tu s nami vyše 1400 rokov, a tak sú negatívne účinky preverené. Ako píšem vyššie, postenie sa je súčasťou väčšiny náboženstiev a byť trošku hladný, to nám nikomu, rozhodne, nezaškodí.

 Tohtoročný Ramadán v Indii moc nefungoval, no nakoniec sa mi zdá, že bude úspešný. V Indii to tak ešte nevyzeralo. Jedol som príliš veľa, síce som dodržal konzumáciu dvakrát denne - na raňajky a na večeru, ale toho jedla bolo veľmi veľa. Indické jedlo je úžasné, skutočný gastronomický zážitok, a my sme boli v top reštauráciách. Nevedel som odolať ochutnať aj to, aj ono. Keď som letel z Indie domov, v ¾ Ramadánu, schudol som iba 3,5 kilá.

Počas covidu sme sa s prekvapením všetci dozvedeli, že obézni ľudia ho znášali zle. No stačí sa pozrieť na štatistiky cukrovky, kardiovaskulárnych chorôb, a urobiť si jednoduchú koreláciu s BMI indexom. Diéta lieči lepšie než doktor. Vlastne, to všetci vieme, len sme leniví čokoľvek dodržiavať.

Keby som celý život v priemere päťkrát týždenne nešportoval - aeróbna aktivita - tak mám určite vysoko nad stovku.

Tohoročný Ramadán som začal na hmotnosti asi 95 či 96 kg. Teraz po návrate z Indie, pre problémy s mandľami, nejem prakticky nič. Pod 87 kg som sa dostal iba zopar razy a teraz mám teda rekord. Toto, čo robím, čo sa so mnou deje, je, doslova, hladovka. Výhodou tonzilektómie je, že ja vôbec necítim hlad.

Poznámka: 2 týždne po skončení ramadánu 2022 sa moja hmotnosť dostala na 83.5 kg. Toto extrémne chudnutie zapríčinila operácia - vybratie mandle.

„Tonzilektomiu si niektorí plánujú pred Vianocami či Veľkou nocou,“ prezrádza mi sympatická pani doktorka Nechojdomová. A ja teraz presne viem prečo. Preto o tom píšem v tomto krátkom blogu. Ako schudnúť? Ramadán funguje určite, ale ešte lepšie je nechať si vybrať mandle.

Nechať si vybrať mandle, aby človek schudol, to je trošku drsné, ja viem, berte to ako vtip. A tento text ako ľahké nezáväzné čítanie. V mojom prípade sa všetko zbehlo tak rýchlo, že nemám so sebou v nemocnici nič.

 Ani lyžičku, a tú v našom zdravotníctve, ak sa chcete najesť, treba. Tiež toaletný papier, hrebeň, či papuče a pod. No nakoniec som tu všetko dostal. Ja si nemôžem pomôcť, naše zdravotníctvo funguje perfektne.

 Keď idem na operáciu, idem jedným smerom peši a sused Surma mi požičia šľapky. Naspäť ma vezú, operácia prebehla v plnej narkóze. Mal som neuveriteľné sny, nič ma nebolelo a ani teraz ma nič nebolí. Extrémne sa mi uľavilo.

Ako sa veci v živote dokážu rýchlo zmeniť. Posledné štyri mesiace pred Indiou, som pracoval na covidovom oddelení ako lekár a teraz som na opačnej strane barikády, ako pacient.

 Kúpeľňu máme spoločnú s vedľajšou izbou, takže päť až šesť ľudí na jeden záchod. Sranda je, že ten záchod sa nedá zamknúť. A ani sprcha. Mne to až tak nevadí, ale cudnejším dievčatám by možno aj mohlo. Naša „interconecting room“ je totižto prepojená s dámami. Nesťažujem sa, vrátilo ma to do čias pionierskych táborov.

Ako majiteľ firmy som si všimol, že sa v nemocnici najviac stretávam so sanitárkami - s tým ,,najnižším“ personálom.

 So sestričkami už oveľa menej a lekárov vidím iba na vizite. Sanitárky sú v mojich očiach klienta tými najdôležitejšími osobami. Keby toto bola privátna klinika, museli byť mať iný tréning v oblasti hospitality. A to by bol tvrdý oriešok. Pritom sanitárok je na oddelení šesť a lekárov (podľa webu) 23, no môj pocit je opačný.

Je 14.47 h. Do izby vbehol doktor, ktorý ma operoval. Bol u mňa ráno pred vizitou, potom na vizite a teraz sa pýta, či som jedol. Ja sa chválim ako taký škôlkar, že už som teraz na obed prehltol päť lyžičiek polievkového vývaru. Prehĺtanie sa teda rapídne lepší.

„Píšem o vás blog,“ hovorím mu. Usmeje sa, povie „budem slávny“, a beží preč. Som na bežnej izbe. Na tej najväčšej = najhoršej, som úplne najbežnejší pacient, žiadna protekcia. Mám dokonca tú najhoršiu posteľ v strede. Tie vedľa WC aj pri okne sa už rozchytali.

Keď sa to prevalí, že som mal urgentnú operáciu, prídu má pozrieť návštevy. Mnohí primári a prednostovia v tejto nemocnici sú moji kamaráti, spolužiaci, hrávali sme spoločne basketbal či splavovali ramená Dunaja ešte za socializmu. „Nemáš jedničku?“ Všetci sa čudujú. „Nie si sám na izbe?“ No ja nechcem. Ja chcem to najhoršie, čo ako zdravotníctvo máme, a aj tak konštatujem, že naše zdravotníctvo je super.

 Vyskakuje mi síce sánka, keď telefonujem. Po operácii mi vyskočila, je to strašlivá bolesť, ale verím, že to sa dá dokopy. Toto je negatívom akejkoľvek operácie. Vždy sa môže pokaziť ešte čosi iné. Pooperačné ťažkosti trošku komplikujú túto metódu chudnutia.

Vyzerám ako sádhu (alebo, ak chcete, askéta), trčia mi rebrá. Chytím do ruky trojzubec, mištičku na žobranie a vyberiem sa do sveta petržalských panelákov ako mladý Budha (Sidharta Gautama) tu, v okolí nemocnice.

Hovorím si, že nízku hmotnosť budem potrebovať na svojej ťažkej expedícii do Amazonskej džungle, kam letím o 3 týždne. Chceme ako prví vystúpiť na Pico Neblina.

Pri prepúšťaní mi lekár nariaďuje: „Nemôžeš vykladať umývačku!“ Toto som si zapamätal ako najdôležitejší príkaz lekára. „Keď si sklonený a tie teplé pary ťa ovanú, nastáva nám často krvácanie,“ hovorí mi doktor a ja mu nemám prečo neveriť.

Nesmiem ani vysávať. Ale ja vlastne ani neviem, kde máme vysávač. My už máme tie, čo vysávajú samy. Odjakživa sme mali pani, ktorá nám pravidelne upratuje.

Pooperačné krvácanie je ten najväčší problém, o ktorom som nevedel, keď som v takej rýchlosti išiel pod nôž. Až na prvej vizite mi tento problém osvetlil prednosta, pán profesor Profant. Ešte ma skúšal, keď som bol medik. Stále je to chlap na svojom mieste – má teraz oficiálne končiť. Takže desať dní po operácii musím nielenže nejesť nič, čo rozdráždi sliznicu ústnej dutiny (nič tvrdé), ale nesmiem ani športovať. To je pre mňa veľký problém.

 Som šéfom expedície na najvyšší vrch Brazílie. Potrebujem trénovať. Už teraz viem, že pokoj na lôžku nedodržím, ale zmením taktiku tréningu. Nepôjdem bomby, ale dlhé a pomalé, také prechádzočky popri Dunaji. Takto to budem robiť. Ja si nemôžem dovoliť desať dní ležať. Preboha. Plus musím dokúpiť adekvátny turistický výstroj.

Som rád, že takto výrazne chudnem. Na trekking džungľou, kde očakávam v tom amazonskom bahne mnohokrát drepy na jednej nohe, nie je zlé mať o 10 kg menej. Budem si musieť siahnuť na úplné dno svojich síl. No to je až o týždeň po tom čo pristanem v Južnej Amerike, teda mesiac po operácii a to je už OK. To už moje telo zvládne a nerozkrvácam sa. Keby som sa totižto rozkrvácal, tak amen tma. To bežný doktor nezachráni. No a tu ani žiaden doktor nebude.

 „Prvou záchranou je ľad z mrazničky,“ dostávam odporučenie. „Dáš si na to napríklad mrazenú zeleninu.“ Viete si predstaviť, že sa otočím na amazonských indiánov, našich nosičov s prosbou, aby mi na rovníku, v tom dusne, doniesli ľad? Dvestokilovú anakondu, kajmana či tucet piraní, to je bez problémov, to majú chytené hneď. No na tejto expedícii BUBO sme absolútne mimo akejkoľvek civilizácie. Ešte by som mohol požiadať, nech mi dajú vypiť curare.

 Tam v džungli musím byť, jednoducho, fit, tam sa každý spolieha v prvom rade sám na seba  a nesmie brzdiť skupinu. Naopak, ja ju mám viesť. Tak som to mal naplánované - Ramadán mi skončí 2. mája, ja pekne pochudnutý nasadím tvrdší tréning a 21. mája odlietam.

Odlietam trošku skôr, aby som veci na mieste doladil, ale to som ešte v pohodičke, žiadne fyzické výkony. No následne to začne. Nosiči a my vyrážane do absolútneho neznáma na extrémne dlhý a nevyspytateľný pochod Amazonskou džungľou. Tú expedíciu neviem zrušiť, nevieme totižto prehodiť termín. Čakal som na neho tri roky, tri roky tu nebol nikto, a odteraz sa sem, do srdca Amazónie, dostane cca dvesto turistov ročne. Viem na 100 %, že s našou skupinou budeme prvými Slovákmi, ktorí sa sem dostali. No inak budeme okrem brazílskej armády jednými z prvých ľudí na svete, ktorí (ak to dáme) pokoria zahmlený vrch Pico da Neblina, najvyšší vrch obrovskej Amazónie.

Cieľom expedície BUBO je zdokumentovať pravý život indiánov. Ďalším je pomôcť prírode a pomôcť indiánskej komunite – ide o značnú pomoc. Keď to vyjde, dám vedieť.

Túto cestu som ponúkol mnohým, no nebol o to veľký záujem. Nejde o cenu. Všetky cesty, čo robím, majú podobnú cenu. Aj na túto ťažkú expedíciu BUBO letí väčšina klientov triedou biznis. V tomto prípade ide o náročnosť a nevyspytateľnosť, a tohoto sa všetci zľakli.

 Ľahšie som zaplnil svoje cesty do Líbye, Iraku, Somálska, či Sýrie. Kilimandžáro je makačka, ale ide o turistickú prepracovanú trasu so zabehaným servisom. Ak sa čokoľvek udeje, sú tu pristávacie plochy na vrtuľník či zostupové trasy, kde ste za jeden deň dole v civilizácii. Tu v Amazónii na to môžeme zabudnúť. Tu sme odkázaní sami na seba - ako starí top cestovatelia.

Možno aj Pico da Neblina bude mať po výstupe BUBO svoju vlastnú route. Tak je to napríklad pri spomenutom výstupe na Kilimandžáro. Cieľom pri zážitkovom výstupe na najvyššiu horu Afriky je dostať na vrchol všetkých našich klientov a mať 100 % úspešnosť oproti bežnej 40-percentnej. A tiež dostať turistov hore tou najkrajšou cestou, aká na Kilimandžáre existuje. Bude sa africký scenár opakovať v Brazílii?

Dôkladne rozanalyzovať, pochopiť a spracovať život amazonských indiánov je môj sen starý desaťročia. Po prvý raz som bol v Amazónii už začiatkom roka 1999, kedy sme pristáli vrtuľovým lietadielkom na futbalovom ihrisku v Rurenabaque a potom sa plavili lodičkou k jazeru Čalalan. Plávali sme v jazere plnom krokodílov, stopovali jaguára okolo našich chatiek. Odvtedy som bol v Amazónii viackrát. Do Francúzskej Guayany som sa kvôli amazonským indiánom dokonca vrátil, v Britskej Guayane som letel malým lietadielkom k prekrásnemu (pre mňa top 3 na celom svete) vodopádu Kaieteur.

V džungli, hlboko vo vnútrozemí Surinamu, môjho syna pohryzol had. Spal som v hamake, varili sme halászlé z piraní. Mám toho v Amazónii odžitého veľa, ale stále to nebolo ono. Táto expedícia, ktorú chystám, je obrovský sen. Niečo, čo sa u nás ešte nikomu nepodarilo. Je za tým dlhoročné hľadanie a systematickosť. Veď už je to vyše 24 rokov, čo sem do Amazónie chodím loviť zážitky.

Môj prípad nebol iba takým jednoduchým vybratím tonzily. Pustili by ma domov už dnes, no CRP mi kleslo zo 185 na 145, a to je stále vysoké (norma je ideálne do 5). Potrebovali by, aby bol niekto so mnou doma. Bude - Bublina, môj pes. Kto by bol inak so mnou doma? Manželka, tá nemá čas, lieči 50 pacientiek denne a nie jedného manžela. Deti? Tie nemajú čas. Tak ostanem v nemocnici ešte aj dnes, pustia ma cez víkend.

 Včera pustili Surmu a dnes púšťajú suseda po mojej pravici - na reverz. Dnes ho operovali, čakal kým sa mu upraví tlak. V tento deň ho mal v norme, a tak ho anestéziologička bola ochotná uspať. Hneď, ako sa prebral, sa rozhodol, že ide. Má 64 a doma ho čaká frajerka. Mňa nečaká, a tak zostávam.

„Tie S-300 čo sme darovali Ukrajine boli lepšie než Patrioty,“ rozhovorí sa takto na konci. „S-300 sa natáčajú do všetkých strán, no Patrioty lietajú iba jedným smerom. Dlho som v tomto odvetví pracoval. Bol som aj na trojmesačnom školení v Petrohrade, keď sme mali kúpiť S- 400. Patrioty, ktoré sme teraz dostali, sú staré šunky. Ich úspešnosť je menej než 8%,“ pokračuje.

„Keď sme sa raz rozhodli byť v NATO, tak už máme mať aj zbrane čo majú v NATO,“ oponujem mu. „To považujem za súčasť dohody akosi automaticky.“ No aj tak, keď človek počúva druhých ľudí, sa aj niečo dozvie a ja počúvam málo. Mal by som sa v tomto zlepšiť. Možno na staré kolená zmúdriem a začnem viac počúvať. 

„To, čo u nás píšu o tej vojne, to sú strašné bláboly.“ Pokračuje vojenský profík, a to mu aj verím. Ani jedna strana nehovorí pravdu, to je predsa súčasť boja. To, že sa naši novinári tvária, že tým kecom veria? To je viera. Tak ako moslim verí v Alaha a je ochotný sa kvôli svojmu svätcovi šľahať a sekať do krvi, tak aj naši novinári píšu to čo im pošle „overený zdroj“. Oni to preložia a pekne napíšu. A veria tomu – to je písmo sväté. Tí, čo by sa postavili proti, sa stanú heretikmi a budú vyobcovaní.

 To isté sa tu dialo v spojitosti s covidom. Myslím si, že týmto prístupom zahynulo omnoho viac ľudí, než pri slušnom manažovaní pandémie – áno, myslím na cestu Švédska. A aj teraz, keby niekto zvolil rozumný prístup, by zahynulo omnoho menej Ukrajincov. Ľutujem všetkých tých ľudí, ktorí na túto vieru bez spätnej väzby doplácajú.

Môj prvý telefonát, ešte som nevedel poriadne rozprávať, bol kvôli ukrajinským utečencom, o ktorých sa staráme. Takto sa majú veci robiť. Potichu a hlavne robiť. Nekecať, ale robiť! BUBO bolo opäť jednoznačne prvé – v Bratislave sme otvorili azylový dom 2. marca. Dnes máme 250 Ukrajincov, ktorí u nás zadarmo spia a aj sa zadarmo stravujú. Že ste o tom nepočuli? No hold, naše média si to nevšimli.

 Možno populistickú západnú civilizáciu zachráni Elon Musk, keď Twitter pretvorí na free speech absolutist a ukáže stopku kultúre zákazu (cancel culture). Musk nie kolonizáciou Marsu, ale opätovným nastolením slobody slova zachráni západnú kultúru.

Posledný týždeň som prakticky jesť nemohol. Pred operáciou som nevedel pre bolesť prehĺtať a po operácii, aj keď je to lepšie, to stále bolí. Takže som aj tento rok zafinišoval s hmotnosťou 86,4 – 86,6 kg.  A aj keď už Ramadán skončil, stále jem málo. Moja hmotnosť ide stále dole a teraz mám 84 kg, čo som už nemal dvadsať rokov. „Najlepšie na diétu je nechutenstvo“ vysvetľuje mi s vtipom kardiochirurg MUDr. Vladan Hudec, ktorého stretávam na svojich prechádzkach okolo Dunaja. 

Za štyri roky, čo Ramadán realizujem, som nezískal na Slovensku ani jedného nasledovníka. No mesiac si odoprieť alkohol a držať jednoduchú, avšak jasnú diétu, to vám určite neurobí zle. Nemusí to byť tak, že dieta je čas keď jete hnusná stravu a stále ste hladní. Nemusíte byť po mesiaci perfektní, stačí malý progres. Prečítajte si ako držím Ramadán ja a to sa naozaj dá.

Prial by som vám ten pocit keď schudnete o 10 - 15% vašej terajšej hmotnosti. To už naozaj cítite a je vám lepšie. Telo vás spätne pochváli a povie vám „good job,“ „dal si to, chlape“. Aktívna myseľ nemôže existovať v neaktívnom tele a ja by som sa tlstý na expedície bál ísť. 

A krásne je, že po mesiaci môžete opäť piť, opäť sa prejedať, veď o rok je tu Ramadán zas.

Áno s diétou založenou na vybratí mandlí je problém, mandle máme iba dve...

PS: píšem o mesiac neskôr po návrate z Amazonskej džungle. Moja hmotnosť je 84.5 kg, čo je absolútny (a neudržateľný) rekord, ktorý dosiahnem asi iba ak budem užívať Wegovy.

Tretím trikom na schudnutie je zúčastniť sa výstupu na Pico Neblina. Denne šľapete 10 hodín a jete minimálne. Fyzicky išlo o moju najťažšiu expedíciu (viď. blog)