Na červenom oddelení v nemocnici

Video dodané do blogu ex post. Začal som keď bolo Slovensko najhoršou krajinou a končím s koncom pandémie, kedy sa protipandemické opatrenia rušia. Začínam opäť cestovať.

Bojím sa

Pani doktorke, ktorá má na starosť prijímanie zamestnancov do nemocnice, sa nečudujem. Na pľúcnom oddelení ležia ľudia, ktorí sú mladší než ja a umierajú. Môžu mať vykultivované také kmene vírusu, ktoré ma zložia. Som ku covidovým pacientom bližšie a tak mám väčšiu šancu dostať vyššiu vírusovú nálož. A aj toto ma opäť iba zloží.  

„Je to bezútešný pohľad, Ľuboš,“ hovorí mi primár namiesto privítania. Ešte som ani na oddelenie nevstúpil a už sa bojím ako pred ťažkou expedíciou. Je to krok do neznáma, kde bude každá chyba potrestaná. No to znamená, že nemôžem priveľa chýb urobiť. Som zvyknutý regulovať svoj strach a strach robí u mňa to, že som vo väčšom pozore, pripravený na útok či útek, strach ma burcuje, zaradím vyšší rýchlostný stupeň, a mám to šťastie, že mi nezväzuje ruky, ale presne naopak. Keď som vonku, hovoria o mne, že mám extrémnu odvahu. No tej predchádza práve môj strach, a o tom zrejme väčšina ľudí nevie. 

Slovensko je najhoršou krajinou na svete

Je koniec novembra a Slovensko je, čo sa týka covidu, najhoršou krajinou na svete. Nie v Európe, ale na svete. Na počet obyvateľov máme jednoznačne najhoršie čísla. Lekári fyzicky nestíhajú. Toto je dôvod, prečo som sa prihlásil ako dobrovoľník. Nie je to nič výnimočného, ja som iba jeden z mnohých, ktorí sa snažia pomáhať nášmu zdravotníctvu, ktoré dostáva posledný rok a pol zabrať. Píšem tento blog, aby som vám povedal, ako to na takom „pľúcnom oddelení“ dnes vyzerá.

Už vyše roka publikujem jeden blog týždenne a za ten čas som získal veľa stabilných odberateľov. Ide viac-menej o cestopisy, alebo o poznatky, ktoré som sa pri cestách dozvedel. Videl na vlastné oči. No teraz som sa od novembra, teda niekoľko týždňov neozval. Lebo som bol a stále som v nemocnici. Som zabalený v bielom overale, všade vírusy a tak nemôžem nič robiť, nemôžem ani používať mobil, nič. Môj život sa celý deň točí okolo covidu. Nič viac nestíham. Toto je prvý blog po dlhej dobe, ale o týždeň vám pošlem ďalší už na svetovú tému.

Covidový denník

Všetky cestovateľské blogy

Lekársky diplom a atestácia

Od konca novembra chodím do nemocnice ako na klavír. Mám už vypísané všetky papiere, posielam svoje diplomy z ukončenia LF UK aj diplom o atestácii. Diplomy nakoniec nestačilo nafotiť a tak ich prinášam ešte raz na druhý deň osobne. Mám tri výtery na covid, všetko negatívne, mám RTG, EKG, odbery snáď na všetko a zdá sa, že som zdravý. Podľa papierov aspoň.

Ešte chcú výpis z registra trestov a zápočet z nemocníc, kde som predtým pracoval. Je to dávno a odkedy podnikám, nikdy som takéto malichernosti neriešil. No nakoniec som dnes rád, že som sa nechal vyšetriť, som zdravý, veď aktívny život a teda aj cestovanie posilňuje zdravie. 

Zomrel veľký cestovateľ

Je 1. december a dnes zomrel cestovateľ Miroslav Zikmund. Pred dvoma rokmi som mu gratuloval k jeho stovke, vtedy som mal presne polovicu. Píšem kondolenciu. 

Otec mi poslal rozhovor so sociologičkou pani Lindbloomovou a ten rozhovor na tému, prečo nie sú Slováci zaočkovaní,  je dobrý, odpovede pani doktorky sú múdre a áno novinári vedia pútavo písať a pútavo vystihnúť podstatu. Nesúhlasím s jej odpoveďou na poslednú otázku, že slovenské média neurobili chybu. Média sú u nás dnes nedotknuteľné a už sa to musí skončiť. Raz musí prísť reformácia médií. Možno ich to posilní a opäť získajú väčšinovú dôveru, ktorú dnes strácajú. „Veď to sa už nedá čítať,“ počúvam. „Ja viem, ja to hovorím dvadsať rokov, keď čítam o zahraničnej politike.“

Médiá nemôžu iba zbierať kliky a nemať žiadnu zodpovednosť. Malo by byť pri ich článkoch napísané (tak ako na krabičkách od cigariet) – toto je zábava / prinášame vám zaujímavú show / v žiadnom prípade sa týmito informáciami neriaďte / píšeme pre to, aby ste to čítali a podobne. Plus  by mala existovať seriózna alternatíva. Rada starších, kde sa informácie dozvieme.  Píšem pani Lindbloomovej do SAV list a dostávam peknú odpoveď bez súhlasu ju uverejniť. Nechcem nikoho iného zaťahovať do mojich bojov s médiami. Preto len jedna (vytrhnutá, priznávam) veta z odpovede pani Lindbloomovej: Pokiaľ ide o média, tak súhlasím, že keby tie naše občas presadzovali menej agendy a viac analýzy, možno by sa toľko ludi neutiekalo k dezinfoscéne.

Áno, aj ja súhlasím.

Prvý deň v nemocnici

Je sedem hodín ráno a Miška ma vykladá pred nemocnicou ešte za tmy. Do nemocnice ideme po prvý raz v živote spolu. Ona pokračuje na gynekológiu, ja idem na pneumológiu na covidové oddelenie. Stretnem sa s pánom primárom a on ma zadelí. Majú sedenie a tak ešte raz zbehnem na personálne a odovzdám ďalšie veci. „Je to horšie, než keď som sa potreboval dostať do Severnej Kórey,“ hovorím. „Preklepávate ma omnoho podrobnejšie.“ No musím povedať, že v tejto nemocnici majú poriadok.

Miška hovorí, že ma mali poslať na psychiatriu. Že nech si nájdem nejaké iné bývanie a v nedeľu nech na obed u jej rodičov zabudnem. Moja žena je lekárka a vie, že vyššia dávka vírusu je tou hrozbou. A kde inde získať vysokú dávku, ak nie na covidovom oddelení, však? Nie je covidový vírus ako covidový vírus, títo pacienti, čo na JIS či ÁRO zomierajú, majú možno ten horší variant. A teda je šanca, že ho dostanem ja a donesiem ho do našej rodiny... 

Pán primár ma berie do svojej miestnosti, dostávam veci na oblečenie a aj jednorazové ochranné prostriedky. Základom je biely overal s kapucňou. Potom dva páry rukavíc. Čiapka na hlavu. Ochrana chodidiel. Všetko utiahnuť a zalepiť. Idem ešte na záchod, lebo v tomto budem celý deň a nemožno sa z toho iba tak vyzliecť. Už som takéto čosi mal oblečené, keď som išiel do Žiliny pomôcť s testovaním. Bolo to pri prvej vlne a Žilinský kraj bol vtedy najinfekčnejším. Tam som mal zvlášť nohavice a zvlášť košeľu. Teraz je to jeden overal a tieto veci sú trošku iné, už dokonalejšie. Nejaký pokrok sme urobili.

Chcel som pomôcť tam, kde je najhoršie. Vtedy to bolo v Žiline, teraz je najhoršie tu na pľúcnom. Na oddelení niet ani jediného voľného lôžka. Na JISke je dnes jedno voľné. Pacient v noci zomrel a tak sa lôžko uvoľnilo.

Britský Guardian práve dnes napísal, že Slovensko je najhoršou krajinou sveta, čo sa týka covidu. Lekári nestíhajú, sú vyšťavení. Tak som tu a budem robiť čokoľvek. Som tu na to, aby som zvýšil bojovú nápadu a aby som svojou troškou pomohol tam, kde už iní stratili nasadenie. Cítim sa ako 24 hodín pred skúškou na vysokej škole. Mám trému, ale cítim, že život má zmysel.

Môj prvý pacient - šok

Som oblečený, aj keď nie tak dokonale ako pán primár, a vchádzame na oddelenie. Pri dnešnej nezaočkovanosti Slovenska je jasné, že pre pána primára toto nie sú posledné dni vypätia, ešte musí vydržať. „Predtým sme mali dva prípady ťažkej chrípky za sezónu. Teraz nám na ventilácii končia dvaja pacienti denne,“ hovorí.

Ideme najprv na oddelenie a na prvú izbu hneď oproti vyšetrovni, na izbu číslo 4. A prvým pacientom, s ktorým sa tu stretnem, je… však to je Karol.

Karol bol môj prvý šéf. V nemocnici sme sa stretli na jednej lekárskej izbe na II. internej klinike. Peter Belko, ja a pacient, ktorý tu teraz sedí predo mnou a ledva dýcha. Predtým, ako sme vošli do izby, sme si pozreli laboratórne výsledky a röntgen s obojstranným postihnutím pľúc.  

Keď ma aj v tom bielom overale podľa hlasu spoznal, skoro odpadol. „Veľká poklona. Poviem Ti veľká poklona, že si sa na toto dal, Ľuboš, naozaj sa skláňam. Naozaj,“ opakuje s ťažkým dychom. Tak toto je osud, môj prvý pacient a hneď môj prvý šéf, môj prvý učiteľ v medicínskej praxi. Karol bol praktik, bystrý chlapík, ktorý vedel a videl dopredu. Vybral si gastroenterológiu v dobe, kedy to ešte nebolo in, a až neskôr sa v internej medicíne práve táto oblasť stala vďaka inovatívnym vyšetrovacím metódam zaujímavou. Ku Karolovi by som poslal svojich rodičov, človek, ktorý zbytočne nepreháňa, ale koná. Lekár, ktorý nie je iba našprtaný vedomosťami, ale veci chápe a hlavne chápe širšie súvislosti. 

Nie je zaočkovaný a nemá ani podané monoklonálne protilátky. „Po otcovi som zdedil Leidenov gén a očkovanie by mi s veľkou pravdepodobnosťou spôsobilo trombózu.“ Leiden mutation je vrodená dedičná porucha zrážanlivosti. „Rozmýšľam, či som sa predsa len nemal nechať zaočkovať...“

„No mal si sa dať!“ zvýšim hlas, no teraz obaja vieme že je neskoro. Po očkovaní musíte mať dva týždne, aby sa vo vašom tele vytvorili protilátky. Keď už covid dostanete, je na očkovanie neskoro. Do žily mu tečie Remdesivir a aj to je už na hrane. Tak ako očkovanie aj tento liek sa musí začať podávať pred vznikom ťažkých príznakov. 

Keď ostaneme sami, dýchavične pokračuje: „Nie je už neskoro, netečie mi to už neskoro? Už si hovorím, že som mal fajn život. Že sa tu už nebudem naťahovať. Nebudem sa trápiť... Pripite si na mňa na kare.“ 

Pri covide je dôležitá psychika

Som vychovaný fyzikálnym chemikom, kde všetko, čo sa v živote okolo nás deje, má jasné pravidlá a sú za tým atómy a kvarky, spiny elektrónov. Dlhé desaťročia počúvam, ako nám telom prechádzajú statisíce neutrín. No aj keď som racionálny, teraz viem, že ak Karol vyhrá, tak teraz vyhrá iracionálnosť = ľudskosť. Chcem ho povzbudiť. 

„Karol, tvoj röntgen je dobrý. Dnes ráno som tu videl oveľa horšie s tým dláždičovým dezénom tzv. crazy paving či honeycomb formácie so zhrubnutými interlobulárnymi septami. To, čo sa rozvinie tesne po akútnej fáze, po obraze mliečneho skla. Vtedy sú pľúca celé biele a čierne miesta - vzduch  nevidieť. Podľa mňa ten tvoj röntgen nie je až taký zlý. Tečie ti Remdesivir aj keď možno trošku neskoro, ale tečie. Dostaneš kyslík so silnejším pretlakom. Musíš vydržať po víkend a najdôležitejšie sú nasledujúce dva, tri dni. Si v dobrých rukách na najlepšej klinike, tvoj stav je totálne reverzibilný, ale obaja vieme, že sa to môže teraz zhoršiť. Budeme bojovať. Toto nie je náhoda, že som tu. Vybojujeme to!“ 

Hovorím príliš veľa. Viem, že doktorovi musím hovoriť pravdu, hľadám spôsob, ako ju povedať pozitívne.

„Sľubujem, že si vypijem, ale nie na kare, ale s tebou, oslávime naše víťazstvo. Rátam, že tu budeš desať dní, s tým počítaj aj ty. A potom to pred Vianocami oslávime. Sľubujem. Spoločne!“

Keď som robil na NUSCHu, pacientky mi ako mladému doktorovi dávali rôzne dary. Jedna mi uštrikovala celý sveter. Mali ma radi za môj prístup. Veľa som toho ako mladý neskúsený lekár nevedel, ale vlieval som pacientom pozitívnu energiu. Pri viróze, a tou covid je, je pozitívna energia základom. Karol je lekár, na druhej strane je to teraz tiež pacient a potrebuje nádej a povzbudenie. To je moja úloha. Drobná pomoc, aby si jeho rokmi zhumplované telo s božou pomocou pomohlo samé.

„Klobúk dolu, Ľuboš, že si sa na toto dal. Obdivujem ťa, úprimne. Úprimne ťa obdivujem. Na tomto oddelení... to ti teda poviem. To teda fakt.” 

Až dostávam strach, keď mi dokola opakuje to isté taký skúsený lekár. Lekár, ktorý presne vie, koľká bije. Celý čas ma ani nevidí, som zakuklený s dvoma rúškami, dvoma rukavicami, čiapkou, kapucňou na hlave a ochranným štítom. Vyzerám ako kozmonaut, ktorý vystúpil na Mesiaci. Karolovi je zle, ale ako pravý lekár aj teraz myslí skôr na mňa ako na seba. Vie, že riskujem a mám väčšiu šancu dostať covid. No čo potom ostatní pracovníci tejto kliniky, ktorí tu makajú rok a pol od rána do večera bez akéhokoľvek ohodnotenia. Ja iba prídem a odídem. Chcem tu byť, iba kým je najhoršie. Keď sa na Slovensku stav zlepší, oddeleniu sa uľaví, bude to aj môj koniec. Oni tu však zostanú a covid tu bude s nami ešte mnoho mnoho rokov.

Ťažší pacienti sú na JISke

Z červeného oddelenia prechádzame na JISku, kde sú pacienti v horšom stave. Už nemám strach. Nemám síce dobre oblečené všetko, čo mám mať, trčí mi napríklad ponožka, čo je neprípustné. Nenašiel som doma biele ponožky, však kto by nosil biele ponožky k obleku, a tak mi teraz z bieleho overalu trčia čierne, oblekové. Ale strach odišiel. Ten by bol totiž kontraproduktívny. Som trikrát zaočkovaný a po tretej dávke už dva týždne. Patrím tak k asi piatim percentám Slovákov. Som absolútne zdravý v mojom veku s nadštandardnou kondičkou. Tú potrebujem k svojim expedíciám, kde chcem mať rezervu, ak sa „niečo stane“ a niekto potrebuje moju pomoc.  

Držím monitor pri bronchoskopii pána M. V tom sajrajte, ktorý z neho vyteká, musí byť extrémne vysoká koncentrácia covidu a všeličoho iného. Nozokomiálne infekcie sú na pľúcnom oddelení creme de la creme. Názvy antibiotík, ktoré primár s treťou atestáciou z farmakoterapie podáva, som v živote nepočul. Keď privolaný chirurg vyberie intubáciu z tracheostómie, bronchoskopia ukáže, že priedušky kolabujú a pacient, aj keď vyzerá dobre, by sa udusil. Takže sa prosto vymení kanila za novú. Chirurg odstrihá balóniky a vyrobí si takto inú vhodnejšiu kanilu. Poviem vám, títo doktori sú totálni profici. 

Som prekvapený ich rozhovormi, kde rozmýšľajú nahlas, kde je problém. Nevedia na isto, prečo sa to stalo, ale pokúsia sa a keď to zafunguje, možno sa vyberú tým a tým smerom. Pokúsiť sa a možno, to za mojich mladých čias nebolo, Každý doktor navonok jasne vedel, čo bude. A to samozrejme nebola pravda. Tento postoj je mi omnoho viac sympatický. Je inteligentnejší, pravdivejší a podľa mňa musí mať aj lepšie výsledky, čo sa týka liečby. Veď ak sa netvárim, že všetko viem, môžem oveľa ľahšie liečbu zmeniť. Nemusím stáť pevne za svojim názorom ako antivaxer či zahranično-politický komentátor. 

Primárovi práve volá bývalá ministerka zdravotníctva. Elegantná čestná pani, ktorá vie. Poznám ju, keďže cestovala a robila cestovateľskú medicínu. Volal som s ňou aj počas pandémie, keď som chcel osloviť niekoho v konzíliu odborníkov. No pandemické komisie sa u nás toľkokrát menili, že sa aj jej z toho krútila hlava.

Celospoločenská rezignácia

Média neustále citujú nejakého doktora z dedinky pri Nitre a to je smutné. Úroveň xenofóbnych záverov, čo vyprodukovala naša komisia či konzílium odborníkov, ťažko niekde inde nájdete. 

„Keď vznikne spoločenská dohoda, tak okej. Od konzília odborníkov nemôžeme očakávať, že oni rozhodnú, či má zomrieť o pár stoviek ľudí viac. Za to niekto musí zobrať zodpovednosť a to je vláda. Tá sa bude spovedať ľuďom,“ vysvetľuje mi svoj postoj primár pri našich diskusiách. „U nás ľudia neveria štátu na rozdiel od takého Švédska. Inde majú robustnejší zdravotný systém, my máme malo zaočkovaných. Naša spoločnosť je animozitami rozjatrená. Tá situácia je odlišná. Vláda sa nesmie skrývať za konzílium odborníkov.“

Primár hovorí, že konzílium odborníkov tvoria najlepší ľudia, ktorých táto krajina mohla postaviť. Som rád, že to hovorí, lebo ja mám odlišný pocit. No možno je to preto, lebo ich výroky nikto nepretransformoval do normálnych skutkov, ktoré sú logické a pre štát dobré z celospoločenského hľadiska. Na rozdiel práve od Švédska, ktoré má omnoho lepšie výsledky v covide aj v ekonomike.

Aj preto mohli v júni 2021 zaočkovaní Slováci cestovať do tridsiatich krajín, kým Nemci či Rakúšania do 180. Aj preto mali naši žiaci dlhší lockdown než kdekoľvek inde v Európe. Hovorili sme, že chceme nechať školy otvorené, ale nič sme pre to neurobili. Vedeli ste, že v susednom Rakúsku či Nemecku sa všetci žiaci povinne testujú dvakrát do týždňa? Tie krajiny majú prehľad a vedia reagovať. My nerobíme nič. Len rozprávame a zavádzame najtvrdšie - a absolútne hlúpe - opatrenia a aký máme výsledok? Vidíte sami.

Nemohli sme vedieť. Klamstvo!

Keď sa niekto ešte dnes tvári prekvapene z faktu, že v podieli zaočkovaných nás predbehol aj Azerbajdžan, klame. Už na jar bolo očividné, že neistota ľudí a vplyv protiočkovacích hnutí rastie a Slovensko sa rúti do problémov. Kým Nóri bežali na maratóne do kopca a očkovali osemdesiatročných, my sme sa tešili, že im stíhame, a nechceli sme vidieť, že bežíme z kopca a s vetrom v chrbte, lebo očkujeme každého, kto príde. Až sme nabúrali do steny.

Mojím malým výsledkom je že 100% mojej rodiny sú zaočkovaní a 100% mojich pracovníkov sú zaočkovaní. Výsledkom pandemickej komisie a teda našej vlády je 50% zaočkovanosť.  

Prečo? Nevyhovárajme sa na Fica, Kotlebu či Blahu. V apríli 2021, keď sa BUBO jasne postavilo za očkovanie a utŕžilo za to obrovský hejt, nikto z kompetentných sa nás nezastal. Dokonca Slovenské národné stredisko pre ľudské práva označilo v stanovisku pre SOI, ktoré podpísala jeho riaditeľka p. Porubänová, naše zľavy pre zaočkovaných za diskriminačné. (A dodnes sa nám za to neospravedlnilo). A týmto ďakujem Slovenskej obchodnej inšpekcii, že sa rozhodla ich stanovisko ignorovať.

Ešte raz - v apríli 2021 je súkromná firma obvinená štátnou inštitúciou z diskriminácie, lebo chce prispieť k zvýšeniu zaočkovanosti Slovákov. Nikto sa súkromnej firmy nezastane. A v lete už štát vyhadzuje milióny eur, ktoré vyzbieral od svojich občanov, na lotérie a rôzne úplatky. A naozaj nikto nevidí, kde je problém? 

Štatistiky dnes hovoria o absolútnej spoločenskej frustrácii, mnohí ľudia sú znechutení. Nadáva sa na konkrétnych politikov, hovorí sa o nedôvere ľudu k štátu ako takému. Ja hovorím, že ide o zlyhanie systému. Kontrolný mechanizmus médií prestal fungovať. 

8. decembra – sú nezaočkovaní dezoláti?

Druhý deň som sa obliekol už omnoho lepšie. Nič mi netrčí, okuliare sa mi zahmlievajú podstatne menej. Je mi ľúto použiť na oblečenie nové veci a tak si obliekam (hoci jednorazové) tie zo včera. Len biely overal je nový. Vrchná sestra ma karhá: „To si musíte dať všetko nové, ide o vašu bezpečnosť.” 

Hodinky som si už nechal doma, tie tu nenosím. Najväčší problém s kontamináciou mám ohľadne okuliarov, na tých musím mať kopu vírusov.

Primár ortopédie Andy Švec práve v televízii vášnivo vysvetľuje, že ho nezaočkovaní naozaj štvú. Kvôli nim má zatvorené oddelenie. To vyhlásenie je dnes hitom a cirkuluje medzi doktormi. Andyho poznám sto rokov, kedysi sme spoločne splavovali ramená Dunaja. Mám známeho, ktorého mal operovať, vymeniť mu kĺb, ale plánovaná operácia sa zrušila, lebo pre covid sa všetko ruší. To je frustrujúce, hlavne keď všetci dávajú pred týmto problémom hlavu do piesku.

Pýtam sa lekárov tu na pľúcnom, či zapisujú stav zaočkovanosti pacienta. Hovoria mi opakovane, že to neriešia, a naozaj vidím, že ku každému pristupujú rovnako. Chorého pacienta prosto liečia. No potom sa ukáže, že predsa len vypisujú takzvanú covidovú tabuľku, kde dávajú aj výsledok testov, prekonaný covid, koľko vakcín a kedy bolo podaných. Zapisujú všetky vakcíny aj tie proti chrípke. Zdá sa mi, že toto pľúcne oddelenie je síce vyšťavené, ale nie je v bojovom postavení proti danému status quo, teda neočkovaným pacientom, ktorí zavalili naše nemocnice. Len si robia svoju prácu najlepšie ako vedia. Na tomto oddelení sú si zaočkovaní aj nezaočkovaní rovní. Alebo je to paradoxne naopak. Zaočkovaní dnes v nemocnici nemajú miesto a musia čakať. Pacientov s covidom dnes naša medicína ošetruje lepšie.

Potápač, ktorého covid skoro udusil

Na JISke je doktor Milan, slušný chlapík, ktorý je evidentne dobrý v bronchoskopii a ultrazvuku. Pýta sa ma na cestovku, či sme zatvorení a ako sa vo firme máme. Má tu ťažkých pacientov, ale zaujíma sa o druhých. Chcem povedať, že som tu na oddelení stretol naozaj dobrých ľudí.

„Vám nikto, keď vás stretne na ulici, nepoďakuje,” hovorím. „V tej kukle ani neviem s kým mám tú česť.“ Rád by som tých ľudí videl bez masiek, no spod rúška a mundúru netrčia ani oči, netrčí nič. Nad dvojitým rúškom je ešte štít a ja ho mám zahmlený. Stále mám problém čokoľvek vidieť. Našťastie na prístrojoch sú nastavené veľké čísla. 

Pozriem pacientov na JISke, už ich zo včera poznám a zdajú sa mi OK, skôr zlepšení. Najmladší covidový pacient má 51 rokov, je to potápač a teraz má dieru v krku, áno, tracheostómiu. No už je okej, chváli sa, že prešiel sám až k dverám - to je asi desať metrov. Nebyť toho, že jeho pľúca boli zvyknuté na ponory a málo kyslíka, neprežil by.  Pýtam sa ošetrujúcej lekárky Viky, či nevie, či sa potápač teraz zaočkovať dá. Odpovedá, že oni to neriešia. Nepýtala sa ho. Vidím, že ak niekto tvrdí, že uprednostňujú zaočkovaných, nehovorí pravdu. 

„Vieš, je to ťažké. Ráno nás volajú na chirurgiu na konzília a na jednej strane je päť, na druhej osem pacientov, ale nakoniec z tých osem je dvanásť. Všetko musíme vypísať, sem sa dostanem pred desiatou a ledva stíham,“ vysvetľuje mi MUDr. Elena. Skončila medicínu dva roky po mne a teraz je tu už vskutku zabehanou profíčkou.

Aj liečba covidu je o praxi, detailoch - nielen o číslach

Ideme spoločne ku Karolovi. Pani doktorka Korbeľová je spokojná, zdá sa že sa od včera zlepšil. Musí ležať na boku, lebo vtedy mu brucho netlačí zospodu na bránicu a na boku sa mu omnoho ľahšie dýcha. On si to ani neuvedomuje, ale na boku má saturáciu 99%. To je bomba. No pozor, stále mu prúdi do nosa kyslík a počet dychov je 32/minútu, čo je dvojnásobok normálu. Máme síce dobré čísla, ale k nim sa pacient prepracováva ohromnou námahou. No je to lepšie a hovorím mu, musíme vydržať takto do víkendu. Ešte dva  dni vydrž ležať na boku, nech môže organizmus s vírusom covidu bojovať. Som rád, že je to takto. Idem ho ešte raz pozrieť, behám po oddelení a otáčam pacientov na bok. Som rád, že Karol je na tom dobre.

„Zdá sa, že máte oddelenie v pohode, jediná zlá pacientka je tá z prvej izby pri dverách, tá stará polymorbidna pani. Je zaočkovaná?“  Röntgen babičky svieti pred nami celý na bielo, je to naozaj zlé. „Áno tá pani vyzerá zle, je nezaočkovaná. Mali sme tu jednu podobnú, tá však bola ešte s grandióznou obezitou. Už, keď sme ju prijímali, sme vedeli, že neprežije. No jej vnuk nás dal na súd, že sme sa nestarali, lebo nebola zaočkovaná.“ 

To je dnešný svet. 

„Vieš, aká je najlepšia hospitalizácia?“ 
Tá, kde pacienta vyliečime za najkratší čas a za najnižšie náklady?
„Nie tá, keď sa pacient nesťažuje a nedá ťa k súdu“

Prial by som každému mať možnosť byť na tomto oddelení a videli by ste veľmi rýchlo, ako sa títo lekári snažia a že to nie je strojené. Oni proste takíto sú a tak je toto oddelenie mentálne nastavené. Musím povedať, že mám z toho radosť. Od mojich čias sa na správaní lekárov nič nezmenilo. Tak ako som vždy hovoril. Išlo o najlepších študentov často z dobrých rodín, ktorí svoju prácu berú ako poslanie. Obrovská väčšina lekárov koná takto. A väčšina strhne tú menšinu. Naše zdravotníctvo je finančne poddimenzované, ale stále máme dobrých lekárov.

Panika menom omicron

Médiá píšu o omicrone ako o veľkej veci. No od našich partnerov z Afriky máme iné listy:

„Hi Lubo,
As new cases of Omicron continue to emerge around the world, we remain extremely disappointed with the latest round of travel bans imposed on our beloved Southern Africa. It came as another blow to Africa's already fragile tourism industry. ..“

Mám aj e-mail od klientov po návrate z južnej Afriky (vrátili sa 4. decembra):

„Naša vďaka patrí aj zamestnancom, ktorí našu cestu zabezpečovali z kancelárie a to najmä náš návrat z JAR po prepuknutí šialenstva s variantom koronavírusu - omikron. Čisté zbytočné šialenstvo, lebo hygienické opatrenia aké sú v JAR  im tu na Slovensku môžeme závidieť. A napriek omikronu tam všade všetko funguje, všade merajú teploty, aplikujú dezinfekciu atď...
... človek má na vlastné oči možnosť vidieť, ako to vo svete funguje a nepodiehať len strachu, hrozbám a panike, ktorá je tu u nás na Slovensku. A potom ho prekvapí, že na hraniciach niet ani nohy, nikto nás pri návrate nekontroloval, hlavne že vo večerných správach zábery ukazujú, aké sú na hraniciach kontroly. 
Zdravíme z povinnej karantény, s úžasnými zážitkami z Afriky, ktoré sme vďaka vám, vďaka nášmu sprievodcovi Martinovi a aj celému kolektívu cestovnej kancelárie mohli zažiť."

Ďakujem za takéto listy, veľmi nás to povzbudí, o to viac v tejto ťažkej dobe, kedy je v našom podnikaní ľahké skĺznuť do depresie.

Na omicron určite niekto umrie, veď to aj na trafenie tenisovou loptičkou. Omicron bude nebezpečný pre starých a chorých a hlavne nezaočkovaných. Môže zaplniť nemocnice ľuďmi so zlou bunkovou imunitou. Naše protilátky nebudú špecifické priamo na omicron a tak ich treba viac a preto treba tretiu a následne štvrtú dávku, hlavne u obéznych, diabetických, onkologických a inak oslabených. Keď toto čítate a máte nad štyridsať rokov, dajte sa pre istotu zaočkovať treťou dávkou, lekári majú dosť práce aj bez vás. 

Dr Ryan, riaditeľ WHO pre mimoriadne situácie o omicrone povedal: „Máme vysoko účinné vakcíny, ktoré sa doteraz ukázali ako účinné proti všetkým variantom, pokiaľ ide o závažné ochorenia a hospitalizáciu, a nie je dôvod očakávať, že by to tak nebolo.“

Správa Dr Ryana je prvá dobrá správa pre tých, čo už chcú žiť normálne. Ďalšie v najbližších dňoch a týždňoch prídu. Áno, omicron bude všade, prejde krížom-krážom našou populáciou. No paniku na to netreba. Ani zatvárať hranice, lebo omicron príde tak či tak. 

Dnes je na Slovensku zle, to pri danej neočkovanosti určite nikoho neprekvapilo. V nemocnici máme aj na našom oddelení úplne plné lôžka, Z Martina prevážajú pacientov do Bratislavy, lebo tam už nie je absolútne nič. Ľudia bojujú o život. 

Pán primár je dnes v televízii. Je fajn, že tam je niekto, kto vie odpovedať, a jeho odpoveď je relevantná. 

Volá mi Dano, môj spolužiak, je dnes úspešným kardiológom. Chce zrušiť letenky do Belgicka, lebo je tam lockdown a všetko bude zatvorené.

„Nie, nebude zatvorené. V Belgicku vyzerá lockdown o poznanie inak ako dnes u nás. Ani to nebudeš cítiť, ak si zaočkovaný, čo si,“ vysvetľujem mu. Dávam mu k telefónu môjho syna, ktorý je v Belgicku každý druhý víkend, lebo tam má frajerku. Aj tento víkend strávil v Belgicku a chodili na výlety aj po reštauráciách. Belgicko je plné, bruselské letisko praská vo švíkoch. 

Moja rada: zaočkujte sa, nepočúvajte médiá a cestujte! Slovo lockdown sa dnes používa aj pri tom, že nejaká krajina začne zatvárať krčmy o hodinu skôr než bežne alebo obmedzí počet divákov na futbalových štadiónoch na polovicu. Svet je slobodný a krásny. Zresetujte sa.

V Michalovciach bol minulý týždeň pohreb. Zomrel 42-ročný policajt. Jeho otec vyhlásil deťom, že ak sa dajú zaočkovať, tak ich vydedí. Nedali sa a teraz je syn mŕtvy. Otec bol na pohrebe, kašlal, no bol bez rúška.

Na Slovensku sa musíme zmieriť s tým že ľudia nebudú očkovaní. „Každý jeden covid dostane. A potom je to u ľudí aj okolo päťdesiatky ruská ruleta, či sa ochorenie nevyberie zlým smerom,“ hovorí mi pán primár. „Zaočkovaní majú v tele protilátky, a aj keď covid dostanú, prežijú.“ 

Zaočkujte sa! Ak vás urazilo 300 eur a nechcete si pripadať predajní, dajte ich na charitu.

Úlohou štátu je vrátiť systém do normálu a nie udržiavať ho vo výnimočnom stave. Na Slovensku dnes vnímam celospoločenskú rezignáciu ako za Brežneva. Takéto vzpurné články vyzývajúce k hovoreniu pravdy NAHLAS a k veľkej zmene sú zriedkavé, respektíve neexistujú. Kto bude riskovať svoju povesť? Presne ako za komunizmu, radšej pritakávať, nič nepovedať, nech má človek pokoj.

Kto sú pacienti na našom oddelení?

Robím si vlastný prieskum, koľko percent našich pacientov je zaočkovaných a koľkí nie. Koľkí sú zaočkovaní viac než 6 mesiacov a teda už majú nižšiu hladinu protilátok. Áno, veľká väčšina dnes sú nezaočkovaní. Väčšina pacientov je typická pre interné oddelenie. Nie je to plné oddelenie mladých ľudí, väčšina je starých polymorbidných. No sem tam sa mladší nájdu. Lekári sú neuveriteľne zlatí a starajú sa o všetkých. Opäť som si spomenul na tie pocity, ktoré som kedysi zažíval ako lekár na Kramároch. Sestričky hovoria o starom zasoplenom pacientovi s dierou v krku, aký je zlatučký. „Jej, už vie aj rozprávať,“ - hoci v skutočnosti cez otvor len sipí A je im úprimne ľúto, keď sa musela kanyla zaviesť znova a keď sa jej nezbavil, lebo bronchy kolabovali a udusil by sa.

Personál v nemocnici sú boží ľudia. Nezaplatení boží ľudia. Investícia do týchto ľudí je ďaleko dôležitejšia než hlúpe lotérie či odmeny pre presvedčených. Aj to si tento štát uvedomí a zasa bude neskoro.

V mojej rodine nikto covid nemal - teda nebol pozitívny. Pritom moja žena má denne päťdesiat pacientov a stále je v bojovom poli. A ja stále cestujem, ak to pandemická komisia nezatrhne. U pána primára je to rovnaké. Ani jeho rodina, ani moja sa covidu nebojíme. Chápeme situáciu a čelíme jej. So zdvihnutou hlavou. 

Napriek tomu, že sú všetci v mojom okolí zaočkovaní, nepodceňujem nezaočkovaných a nehejtujem ich. Iba chcem, aby si každý za svoje činy zodpovedal.

Jedna sympatická pani leží na JISke vo veľmi ťažkom stave. Je zaočkovaná, ale falošne. Teraz keď je zle, sa priznala… A nie je sama.

Pohreb virológa

9. decembra sa zúčastňujem pohrebu virológa, ktorý virológiu na Slovensku založil. Nie, nezomrel na covid. Príhovor mal profesor Čiampor, ktorý je podľa mňa jediným skutočným expertom na vírusy na Slovensku. Keď ideme potom po zasneženom chodníku k hrobu, celý čas sa rozprávame. Bol som u neho pred pár mesiacmi doma, aby som si osvetlil detaily a aj sám upratal v tom, ako sa veci naozaj majú. Aj ako lekár mám z toho, čo sa hovorí, hokej a niekedy sa strácam v tom, čo je a čo nie pravda. Nebojím sa priznať, že som sa v prvých týždňoch príchodu pandémie mýlil a podcenil som ju. Tak, ako sa mýlili mnohí. Dnes už tú chybu urobiť nechcem. 

Na prednášky profesora Čiampora však chodím mnoho rokov. Mňa prenosné choroby zaujímajú dlhodobo. S cudzokrajnými chorobami robím prakticky celý život a vyhýbam sa malárii, schistosomóze, dengue, spavej chorobe, chikungunyi, cholere, ebole... Celý život som vychovával svojich sprievodcov, nikto z našich klientov nemal za tridsať rokov na našom zájazde maláriu. 

„Boj proti pandémii musí mať jasného pána a ten tam nie je,“ hovorí profesor Čiampor. Hlavný hygienik Slovenska, pán Ján Mikas, je jeho žiakom. Bol oponentom práce doktorky Krištúfkovej. No hlavne je to človek s dobrou hlavou a logickým rozmýšľaním, ktorý nehľadá senzácie. Nie je preto v médiách zrejme až taký populárny. Na omicron povie, aby sme nepreháňali, že je to normálny vývoj. To v dnešnej dobe, kedy je redaktor nútený zadovážiť bombastickú správu, nie je žiadané. 

Obdivujem ministra zdravotníctva Vladimíra Lengvarského. Hovorí o nedostatku zdravotníkov. Preto som tu - hlásim sa do služby! Naozaj v tejto chvíli by som nechcel byť na mieste ani hygienikov ani ministra zdravotníctva.

Je to také ťažké vrátiť sa do normálu?

Štát nikdy nasilu nezaočkuje 50% svojich obyvateľov a my sa tvárime, že áno. Všetci predsa musia vedieť, že to nepôjde. Môžeme nariadiť očkovanie štátnym zamestnancom, zdravotníkom, ale nevieme to nariadiť polovici národa. Polovica národa musí teda začať niesť za svoje rozhodnutie, za svoj risk, zodpovednosť. Prestaňme hovoriť o povinnom očkovaní v čase, keď nemá ani náznak politickej podpory a išlo by proti vôli polovice národa. 

Mali by sme sa snažiť vrátiť do normálu. Aj čo sa týka takzvanej bielej medicíny, aj čo sa týka ekonomiky. Covid je tu už dostatočne dlho, máme slušné vakcíny a tak musíme začať normálne žiť. Máme obrovskú infláciu, zadĺžili sme sa, máme rozvrátenú spoločnosť. Ja som po prvý raz v živote úprimne nahnevaný na našu politiku. Nie na konkrétnych politikov, k tomu som nikdy neskĺzol, ale na systém, ktorý nefunguje. 

Monoklonálne protilátky

Ďalší deň v nemocnici. Dnes som bol pri podávaní monoklonálnych protilátok. Nie sú to protilátky od iných ľudí, ale sú vyrobené synteticky od škrečkov. Vedeli ste, že jedna dávka pacientovi stojí 1400 eur? A dostávajú ju zadarmo rovnako tí, ktorí sa riadili odporúčaniami odborníkov, aj tí, ktorí zaočkovaní nie sú.

Keď ich podáte ohrozeným pacientom v začiatočnom štádiu covidu, môžu im zachrániť život. 

Vchádzame do červenej zóny. Už viem, že si nemám dať rukavice šestky, ale osmičky. Už viem, že overal XXL čínskej výroby je mi krátky a potrebujem XXXL. 

Prvá pacientka mala tretiu dávku vakcíny v piatok a v sobotu jej stúpli teploty, čo prisudzovala vakcíne. No keď v nedeľu príznaky neustupovali, išla na test, kde zistili, že je covid pozitívna. Je to veľmi milá pani, onkologická pacientka, a tak je podanie 100 ml monoklonálnych protilátok teraz v utorok indikované. Vedľa leží vodič z povolania, už dve noci nespal, ťažko sa mu dýcha, aj keď saturáciu má 92%. Očkovanie „na začiatku nestihol,  potom sa tam ťažko prihlasovalo a potom sa na to vykašľal.“ Teraz vie, že urobil chybu. Táto infúzia mu môže zachrániť život. Monoklonálne protilátky máme ešte na zajtra a potom už asi nebudú.

Prípad sa zamotáva

Volal mi kamarát, lekár z NUSCH, kde som kedysi robil, že ako sa má Karol, ktorý u nás leží. Je jeho rodina a nevie sa mu dovolať. „Nezdvíha, lebo sme mu odporučili, aby oddychoval, nech telo môže s covidom bojovať. Ešte potrebuje deň, dva. Inak sa má lepšie. Ešte dva dni sú kritické.“ Ďakuje mi. Pritom ja tu iba pomáham, mojím cieľom je pomôcť s očkovaním, podávaním protilátok, so všetkým, čo budú potrebovať a na čo je dnes málo personálu. Keď covid odíde, odídem aj ja.

Môj bývalý šéf a teraz pacient mi nedá spať. Volám do nemocnice v sobotu aj v nedeľu. Sledujem jeho stav. 

Ak sa vám tento blog páčil a zdalo sa vám, že to nie je iba ďalší kec o covide, ale niečo ste sa dozvedeli, možno napíšem aj pokračovanie =) Držte sa! A držte palce Karolovi a všetkým tým, ktorí teraz na oboch stranách frontu bojujú o život.

Keď máte osobnú príhodu, ktorú hodno spomenúť, dajte mi vedieť.