Vypočujte si tento blog načítaný umelou inteligenciou.
Našli ste chybu? Kontaktujte nás.
Že to znie hrozivo? No je to naozaj tak, cesta Yungas, ako sa skutočne nazýva, bola v roku 1995 vyhlásená za najnebezpečnejšiu cestu na svete. Takmer 70 kilometrov dlhá trasa z La Pazu do Coroica, kľukatiaca sa regiónom Yungas a pralesom ponad diabolsky strmé zrázy, je dodnes lemovaná viacerými krížmi, keď tu na tých najnebezpečnejších miestach popadali autá do rokliny.
Údaje dokonca hovoria, že ročne tu zahynie dvesto až tristo ľudí. A predsa. Adrenalín a túžba po zážitku nám nedá. Chceme Cestu smrti – El Camino de la Muerte - zažiť na vlastnej koži. A uloviť si ďalší špičkový zážitok do našich cestovatelských memoárov…
Vyrážame na najnebezpečnejšiu cestu sveta #
Všetci sme tak akurát nabudení, napätí, tešíme sa. V tejto zmesi emócií nám obliekajú ochranné nohavice a bundy, dostávame rukavice, chrániče na kolená, na lakte aj prilbu. Bezpečnosť je absolútne prvoradá. Hoci v drvivej väčšine tu zahynú ľudia v motorových vozidloch, ani my na bicykloch nemôžeme nič zanedbať.
Keď sme na Cestu smrti pripravení, jeden z našej partie si to na poslednú chvíľu rozmyslel a pridávame na strechu autobusu ešte jeden bicykel. Výlet je naplánovaný tak, že za cyklistami pôjde náš súkromný zberný autobus, takže ak sa niekto príliš unaví, môže nachvíľu pokračovať autobusom.
S BUBO je tu aj taká možnosť, že ak túžite vidieť Cestu smrti, no nechcete ísť na bicykli, je možné absolvovať celú trasu autobusom. Zároveň budú pre vás platiť rovnaké podmienky, ako majú cyklisti. Dostanete navyše fotografie, natočené videá, olovrant a večeru (formou bufetu), vstup do bazéna, možnosť sprchy a cool tričko o absolvovaní Cesty smrti. Rozhodnutie je vždy na vás, nakoľko si na tento neobvyklý zážitok trúfate.
Keď sme konečne rozdelení na cyklistov a necyklistov, môžeme o 9:00 vyraziť z centra La Pazu na vrchol hory, kde má Cesta smrti prvý, približne dvadsať kilometrov dlhý asfaltový úsek (ak v tejto časti chcete predbiehať, tak jedine zľava). Sme na severe Bolívie, v Amazonskom pralese. Cesta smrti bola postavená v roku 1930, je jednou z piatich, ktoré tento región spájajú s hlavným mestom krajiny a istý čas ju využívali aj pašeráci kokaínu. Medzitým bola medzi La Paz a Coroicom vybudovaná nová, široká asfaltová cesta, no Cesta smrti sa najmä domácimi využíva stále, je totiž oveľa kratšia.
Stupák na La Cumbre #
Teoreticky vieme, čo nás čaká. Stupák do priesmyku La Cumbre do výšky 4 700 metrov, prechádzanie popri zrázoch, prudké zákruty, kamene, prach, potom bláznivé klesanie do 1200 metrov, kde už je mesto Coroico. Ešte na začiatku dostávame podrobnú inštruktáž. Veď Cestu smrti ide každý z nás, okrem BUBO sprievodcu, po prvý raz. Je to skutočný cestovateľský bonbónik – ide o jednoprúdovku bez zvodidiel, nie širšiu ako 3,2 metra. Naozaj, žiadny komfortný bulvár…
Pravidelne zastavujeme na foto pointoch, a zatiaľčo čakáme na Bubákov v zbernom autobuse, fotíme a fotíme, veď je naozaj čo! Zrázy pod nami, do ktorých sa pozeráme, dosahujú miestami aj šesťsto metrov… Pokračujeme ďalej po asfaltovej ceste, ktorá je čím ďalej tým nerovnejšia, hrboľatejšia, sme opatrnejší, toto už si vyžaduje oči na stopkách. Zastavujeme sa pri toaletách (trochu na bolívijský spôsob, ale hlavne že sú), dávame si sýty olovrant. Ide sa ďalej.
Naši štyria miestni sprievodcovia sú skúsení a skutočne vynikajúci parťáci. Jeden ide na začiatku, jeden na konci, ďalší nás pri tomto napínavom zjazde fotia a natáčajú na video, zároveň na nás dohliadajú , neustále nás prepočítavajú.
Po zjazde prvej časti presadáme všetci do autobusu, pretože nasledovný úsek je do kopca. Snažíme sa spraviť si tento výlet čo najpohodlnejšie, a naozaj, 99% času ideme takmer bez šliapania do pedálov, len sa spúšťame a brzdíme. No aj to je riadna fuška. Autobus nám konečne zastavuje na začiatku tej najznámejšej, obávanej trasy. Držte si klobúky, toto je tá pravá Cesta smrti…
Strmé zrázy tu miestami dosahujú až hrozivých šesťsto metrov.
V daždi a búrke cez Amazonský prales #
Ešte nejakých tridsaťpäť kilometrov vedie trasa cez Amazonský prales, zužuje sa na štrkovú až kamenistú (naše bicykle sú tomu prispôsobené), no je ešte stále pomerne široká na to, aby sa na nej dokázali obísť dve autá. Skladáme bicykle z auta, dostávame ďalšiu, už len krátku inštruktáž. V tejto časti sa obieha sprava.
Ideme na to. Adrenalín graduje. Začíname chápať, prečo sem chodia s obľubou trénovať aj profesionálni horskí cyklisti. Je to fičák! Do toho začína pršať a počuť aj hrmenie. Skvelé, ako na objednávku! Silnejší zážitok nám už nebesá ani nemohli naservírovať. Každopádne, takéto počasie tu nie je nič nezvyčajné, veď sme v dažďovom pralese. Nikto z nás, čo sme sa na túto cestu odhodlali, to však nevzdáva. Vypíname mobily a radšej si ich schováme do autobusu, no šliapeme ďalej.
Dážď silnie. Ochvíľu sme mokrí do nitky, nad našimi hlavami sa v určitých úsekoch vylievajú vodopády. Takže mokrí by sme boli tak či tak. Veľa toho pre dážď nevidíme, cesta sa mení na blato. No stále lepšie, ako padajúce skaly, ktoré sa tu v lete tiež občas prihodia.
Sedím na bicykli, fungujem na zotrvačník. Rozmýšľam, čo ma sem pritiahlo, podobne ako 25 000 ďalších bláznov, ktorých sme táto nebezpečná turistická atrakcia od 90. rokov zlákala… Už teraz sa teším na tie videá, keď to budem sledovať z tepla obývačky. No aj tak je to neskutočný zážitok.
Sme mokrí, celí od blata, no nálada je výborná. Potužíme sa výbornou 52-kou a ideme ďalej. Schádzame z nadmorskej výšky 4700 metrov do 1200 metrov. Búrka konečne prestala. Ako na oplátku sa pred nami vynárajú z hmly krásne scenérie hrdých vrchov, prudkých zrázov a kľukatiacej sa cesty, ktoré sme dodnes videli možno nanajvýš tak na National Geografic.
Na Ceste smrti zahynulo už veľa ľudí, napriek tomu prilákala dosiaľ 25 tisíc turistov.
Zmoknutí, zablatení a šťastní v cieli #
Vzduch sa citeľne otepľuje. Postupne zo seba zhadzujeme nepotrebné vrstvy oblečenia. Oddych. Zastavujeme sa v malej reštaurácii, kde prichádzame totálne zablatení, premočení a pýtame si espresso. Po prestávke dokončujeme zjazd posledné úseky zjazdu. Prichádzame do malej dedinky, na ktorej konci nás čaká base camp.
Hotovo, finiš, zvládli sme to! Je 16:00. Zhadzujeme zo seba už len chrániče. Je poriadne teplo a my sme zdravo vyčerpaní a zo všetkých tých hrboľov aj poriadne vytrasení. Ulovili sme ďalší super zážitok a myslím, že sme zase o niečo viac stmelili skupinu. Čaká nás lahodná večera formou bufetu, ktorá naozaj dobre padne! Takisto aj bazén. Ozaj! Nezabudnite si na expedíciu plavky, určite ich viackrát využijete.
Po asi hodinke a pol príjemného relaxu sa vydávame na cestu naspäť do La Pazu. Cestu si spríjemňujeme malou autobusovou diskotékou a bolívijskými Singani. Z posledných síl otvárame dvere hotela, zalievame si kokový čaj, pripojíme sa na wifi a píšeme domov celí rozradostení správy, že sme Cestu smrti prežili.
Ešte ukladáme dojmy z dňa, a už sa tešíme na zajtra, kedy nás čaká výstup na sopku a prechádzka Mesačným údolím. Lovenie zážitkov je fakt príjemná droga, ktorej sa my v BUBO určite nechceme vzdať…
Cestu smrti je možné prežiť na naších BUBO zájazdoch:
Takto si to užívame my v BUBO:
Pre koho je Cesta smrti?...
Pre dobrodruhov, ktorí sa radi prekonávajú určite. No pozor, výlet je vhodní pre tých, čo majú na bicykli určité zručnosti. Zvládnu to starší aj mladší, na veku nezáleží, no Cestu smrti by mali zvážiť tí, ktorí majú zranenia a zníženú pohybovú schopnosť, pripadne ak hrozí, že sa vám pri šmyku, či zlom pohybe môžu prejaviť staré zranenia. Pri zjazde radšej nepreceňujte svoje schopnosti, nemachrujte, myslite v prvom rade na svoju bezpečnost, aby ste pod značkou BUBO ulovili naozaj dokonalý a skvelý zážitok!
Tak toto bol blog z Cestovateľského magazínu BUBO. Pri vzniku našej firmy sme sa rozhodli rozvíjať slovenské cestovateľstvo združujeme najscestovanejších a máme ambíciu aby naše blogy dodávali cestovateľom kvalitnejšie informácie. Ja som síce iba hlasom umelej inteligencie, no ak sa vám tento blog páčil či konkrétny detail ako napríklad zafarbenie môjho hlasu, dajte vedieť svojim známym. Naše blogy viete odoberať, stačí kliknúť na autora. Živých cestovateľov môžete počuť v našom podcaste Uchom po mape. Do skorého počutia. Ahoj!
najobľúbenejšie Blogy
Daniela Mihaldová
Daniela vyštudovala na Katedre Manažmentu kultúry a turizmu v Nitre. Ešte ako študentka na univerzite strávila niekoľko mesiacov pracovne v USA a Mexiku, ktoré aj prešla krížom krážom. Po skončení školy sa dostala do BUBO najprv iba na stáž, no od začiatku bolo jasné, že zostane. Vypracovala sa na destinačnú manažérku Latinskej Ameriky kam aj pravidelne cestuje. Daniela je skôr introvert, ma rada papierovačky a väčšinou sa na svoje cesty pobali len do ruksaka. Nezabúda teda ani na seba. S BUBO spala na severnom polárnom kruhu v stane, v soľnom hoteli v Bolívii, navštívila všetkých 7 novodobých divov sveta na ceste okolo sveta v privátnom lietadle, prešla krížom cez Salar de Uyuni v džípe, zažila zipline v džungli v Kostarike, plavila sa po Dračej zátoke, v Ohňovej zemi, na Galapágoch, vystupila na Hornov mys, jazdila na rikši po starom Dillí, kúpala sa na absolútne neznámych plážach v Belize, zamilovala si Portoriko a Patagóniu, dovolenkovala na Mayskej riviére aj na Kube, zúčastnila sa expedície na Antarktídu, trekovala v Amazonii, prešla celou Škandináviou, kde ju uchvátili nórske fjordy a príroda na severe Fínska. Jedla slimáky, lúčne koníky, larvy vo Vietname aj kráľovského kraba v Ushuaii a na Kamčatke. Po návšteve 50. krajiny prestala počítať kde bola, koľko krát sa kam vrátila a prakticky už skoro nič zo svojich ciest nezbiera. Od malička bola vedená k turistike a hory doslova zbožňuje. Svoje cestovateľské sny si už dávno splnila, no určite chce ešte zažiť safari v Afrike a polárnu žiaru na saniach v psom záprahu. Miluje mexickú a taliansku kuchyňu, vždy sa teší na gastronomické zážitky v podani kuchárov z Chile ako aj jej otca, ktorý ju doma na Kysuciach víta tradičnými slovenskymi jedlami. Ocení aj škandinávsku čokoládu, írske pivo, portugalské pasteis, brazílske brigadeiro, sicílske cannoli a hlavne nemeškajúce lety.
Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Zo zájazdu:
Daniela Mihaldová
Daniela vyštudovala na Katedre Manažmentu kultúry a turizmu v Nitre. Ešte ako študentka na univerzite strávila niekoľko mesiacov pracovne v USA a Mexiku, ktoré aj prešla krížom krážom. Po skončení školy sa dostala do BUBO najprv iba na stáž, no od začiatku bolo jasné, že zostane. Vypracovala sa na destinačnú manažérku Latinskej Ameriky kam aj pravidelne cestuje. Daniela je skôr introvert, ma rada papierovačky a väčšinou sa na svoje cesty pobali len do ruksaka. Nezabúda teda ani na seba. S BUBO spala na severnom polárnom kruhu v stane, v soľnom hoteli v Bolívii, navštívila všetkých 7 novodobých divov sveta na ceste okolo sveta v privátnom lietadle, prešla krížom cez Salar de Uyuni v džípe, zažila zipline v džungli v Kostarike, plavila sa po Dračej zátoke, v Ohňovej zemi, na Galapágoch, vystupila na Hornov mys, jazdila na rikši po starom Dillí, kúpala sa na absolútne neznámych plážach v Belize, zamilovala si Portoriko a Patagóniu, dovolenkovala na Mayskej riviére aj na Kube, zúčastnila sa expedície na Antarktídu, trekovala v Amazonii, prešla celou Škandináviou, kde ju uchvátili nórske fjordy a príroda na severe Fínska. Jedla slimáky, lúčne koníky, larvy vo Vietname aj kráľovského kraba v Ushuaii a na Kamčatke. Po návšteve 50. krajiny prestala počítať kde bola, koľko krát sa kam vrátila a prakticky už skoro nič zo svojich ciest nezbiera. Od malička bola vedená k turistike a hory doslova zbožňuje. Svoje cestovateľské sny si už dávno splnila, no určite chce ešte zažiť safari v Afrike a polárnu žiaru na saniach v psom záprahu. Miluje mexickú a taliansku kuchyňu, vždy sa teší na gastronomické zážitky v podani kuchárov z Chile ako aj jej otca, ktorý ju doma na Kysuciach víta tradičnými slovenskymi jedlami. Ocení aj škandinávsku čokoládu, írske pivo, portugalské pasteis, brazílske brigadeiro, sicílske cannoli a hlavne nemeškajúce lety.
Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
