Salar de Uyuni - magnet pre fotografov, ktorý vznikol vďaka slzám bohyne

Vstupnou bránou do soľnej púšte je pre nás v BUBO mesto Uyuni, do ktorého sme sa dostali nočnými pohodlnými autobusom z hlavného mesta La Paz po približne 14 hodinách cesty.

Za tri dni a dve noci sa dostaneme cez najväčšiu soľnú púšť na svete Salar de Uyuni a druhú najrozľahlejšiu náhornú plošinu Altiplano až k hraniciam s Chile. Prejdeme približne 900 km po nespevnených cestách v džípoch, na streche ktorých si nesieme všetko so sebou – jedlo,  benzín, batožinu, atď.

Klíma je v týchto zemepisných podmienkach náročná a nepredvídateľná - cez deň môžete byť v krátkom tričku a po západe slnka ihneď vybaľujete zimnú bundu a čiapku. Tieto tri dni sú fyzicky a psychicky náročné, no ak máte dobrodružného ducha, prišli ste loviť zážitky a zbožňujete prírodné divy sveta, budú to tie najnezabudnuteľnejšie zážitky a tiež zábery, aké kedy uvidíte.

Príroda sa tu naozaj vyšantila a nič podobné už nikde na svete neuvidíte. Špičkové služby v tejto časti sveta nečakajte a treba sa pripraviť na znížený komfort počas týchto zopár dní (nejde o komfortný zájazd), no rozhodne ho v BUBO každému odporúčame! A to aj kvôli týmto trom absolútne nezabudnuteľným dňom.

Do mestečka Uyuni prichádzame okolo 6.00 h ráno luxusným linkovým autobusom. Mnohí sú vyspatí, keďže sa dá sklopiť sedadlo a vyložiť si nohy takmer do ležiacej pozície. Hoci sa to sprvu nezdá, je to ozajstný komfort. Autobus nás priviezol až k nášmu hotelu, kde nám štandardne uvoľnia zopár izieb a môžeme využiť sprchy a postele a dať si jednoduché raňajky (pečivo, maslo, sladké nátierky, vajíčka, káva, čaj, jogurty...).

Mesto sa pomaly prebúdza a po malom refreshi sa otvára pouličný trh hneď vedľa hotela. Môžete sa tak poprechádzať v uličkách Uyuni a nakúpiť si čerstvé ovocie, nejaký snack na cestu, toaletný papier, vodu, ktoré budete potrebovať počas našej expedície. Rovnako tak aj veci, ktoré vám váš BUBO sprievodca odporučí.

Naši šoféri pomaly prichádzajú pred hotel na džípoch, do ktorých sa rozdelíme. Všetko ide na strechu a so sebou v kabíne máme len príručný ruksak s potrebnými vecami na daný deň. K batožine na streche sa dostaneme až večer na hoteli. Okolo 10.30 h vyrážame na Salar de Uyuni.

Nečakajte signál, GPS ani fungovanie navigácie. Bez profesionálnych šoférov by sme sa tu stratili a cesty nepoznaným terénom tu môžu byť nebezpečné. O chvíľu je slnko už vysoko a je veľmi teplo.

Plná penzia začína dnes, a to obedom v dedinke Colchani. Večer máme príchod do soľného hotela, kde sa bude podávať večera. Na druhý deň máme plnú penziu a na tretí deň máme už len raňajky (na obed sa dostaneme do mesta San Pedro de Atacama v Chile).

Vyrážame z mesta Uyuni. Ešte predtým si vysvetlíme, že názov Uyuni pochádza z jazyka Aymara - uyu znamená pero a ni je zase prípona na označenie vlastníctva, čiže by sme slovo uyuni mohli preložiť ako "ten, čo má pero", prípadne "ten s perom".

Mesto je situované na juhozápade krajiny, až 550 km od hlavného mesta La Paz. Uyuni primárne slúži ako vstupná brána pre turistov navštevujúcich najväčšie soľné pláne na svete, keďže každý rok ho navštívi približne 60 000 turistov z celého sveta. Mesto tiež funguje ako križovatka obchodu a dopravy a v centre mesta je colná a imigračná pošta.

Je to dôležitý dopravný uzol, keďže sa tu nachádza železničné spojenie so štyrmi mestami - z La Paz (cez Oruro), z Calama (v Čile), Potosí (v Bolívii) a Villazón (v Argentíne). Mesto má aj letisko, na ktoré môžete doletieť z La Paz a získate tak bonusovú noc v hlavnom meste. Mesto bolo založené v roku 1890 ako obchodná stanica a má necelých 30 000 obyvateľov.

Leží na okraji rozsiahlej roviny v nadmorskej výške 3 700 m. Poľnohospodárstvo v tejto oblasti je vo všeobecnosti obmedzené na pestovanie quinoy a chovanie lám a oviec. Klíma v Uyuni je niečím medzi podnebím tundry a chladnou púštnou klímou s miernymi letami a chladnými zimami. Nočné teploty zostávajú chladné po celý rok.

Našou prvou zastávkou je Cintorín vagónov a parných lokomotív. Zostali tu po nich už len torzá. Vo vzduchu cítiť nostalgiu a celé miesto je veľmi fotogenické. V domácom jazyku sa nazýva Cementerio de trenes a predstavuje akýsi starožitný vlakový cintorín. Nachádza sa len 3 km od mesta Uyuni a vedú tam staré vlakové koľaje.

Mesto v minulosti slúžilo ako distribučný uzol pre vlaky prepravujúce nerasty na ceste do prístavov Tichého oceánu. Vlakové trate postavili britskí inžinieri, ktorí prišli koncom 19. storočia a vytvorili značnú komunitu v Uyuni. Inžinieri boli pozvaní Britmi sponzorovanými bolívijskými železničnými spoločnosťami.

Stavba železnice sa začala v roku 1888 a skončila o štyri roky neskôr. Podporil ju vtedajší bolívijský prezident Aniceto Arce, ktorý veril, že Bolívia bude prekvitať vďaka dobrému dopravnému systému, ale neustále ho sabotovali miestni domorodí obyvatelia, ktorí to považovali za narušenie do ich pokojného a tradičného spôsobu života.

Vlaky využívali väčšinou banské spoločnosti. V 40. rokoch 20. storočia sa banský priemysel zrútil, čiastočne v dôsledku vyčerpania nerastných surovín. Mnohé vlaky boli opustené, čím vznikol vlakový cintorín. Hovorí sa o vybudovaní múzea z cintorína, ale momentálne je to hudba budúcnosti.

Môžete tu vidieť rôzne typy, modely a pozostatky parných lokomotív z 19. a začiatku 20. storočia, lokomotívy vyrobené v Severnej Amerike a Anglicku. Znalci určite ocenia špičkovú technológiu 19. storočia, ktorá ovplyvnila priemyselný rozvoj v oblasti.

Na tomto mieste budeme mať v BUBO počas našich zájazdov 40 minút času na fotky a pokračujeme ďalej do dedinky Colchani. Tu sa dodnes venujú tradičnej výrobe soli. Ukážeme si, ako ju získavajú a koľko stojí. Môžete si zakúpiť aj suveníry so soľou na pamiatku a podporiť tak miestnych obchodníkov.

Saleros, ako nazývame tradičných baníkov so soľou, pracujú tvrdo a svoje remeslo dedia z generácie na generáciu. Jedna kocka soli stojí cca euro. Zdržíme sa dokopy asi 30 minút a nasadáme do džípov.

Smerujeme do soľného hotela, kde nám miestna cestovná kancelária pripraví chutné raňajky na doplnenie energie. Izby a steny sú vyrobené zo soli, ktorej je tu neúrekom.

Indiánska legenda

Legenda o vzniku Salar de Uyuni sa viaže k príbehu bohyne Tunupi. Podľa tejto legendy miestnych Indiánov z kmeňa Aymara bola púšť Salar de Uyuni vytvorená bohmi (konkrétne bohyňou Tunupa), ktorí na seba vzali podobu obrov.

Tunupa sa zamilovala do boha Kusku, s ktorým splodila dieťa, avšak boh Kusku ju časom začal podvádzať s bohyňou Kusina, kvôli ktorej nakoniec Tunupu aj opustil. Keď sa túto správu dozvedela ubohá Tunupa, práve kojila ich spoločné dieťa. Neudržala sa a začala plakať.

Jej slané slzy jej stekali po hrudi a zmiešali sa s materským mliekom a následne stiekli na zem, kde kvôli obrovskému žiaľu a hĺbke Tunupinho zármutku vytvorili obrovské jazero, ktoré časom zaschlo a vytvorilo najväčšiu soľnú púšť sveta.

Tunupa, vzhľadom na svoj obrovský žiaľ, stratila chuť do života a na mieste, spoločne so svojim dieťaťom, skamenela. Predtým však ešte prekliala svojho neverného partnera a jeho milenku, ktorí tiež skameneli do podoby sopiek, ktoré lemujú obvod tejto púšte.

Všetci traja sa tak stali večnými svedkami tohto obrovského nešťastia a aj strážcami jednej z najkrajších prírodných scenérií, ktorú naša planéta ponúka. A práve preto, že biele materské mlieko a slané slzy Tunupy stvorili toto magické miesto, uprednostňujú miestni obyvatelia názov Salar de Tunupa.

Realistickejší príbeh

Realistickejší, no menej poetický príbeh o vzniku Salar de Uyuni, sa viaže k prehistorickému jazeru Minchin, ktoré sa rozprestieralo na tomto území približne pred 4 000 rokmi. Bolo naplnené vodou z roztápajúcich sa ľadovcov. V priebehu ďalších 10 000 rokov sa voda z tohto obrovského soľného jazera odparovala a na jeho mieste zostalo oveľa menšie jazero Tauca s rozlohou približne 50 000 km^2.

Keď vyschlo aj toto jazero, zostali po ňom dve veľké jazerá (Uru Uru a Poopó), solné pláne Salar de Uyuni a menšia pláň Salar de Coipasa. Intenzívne vyparovania z dna vysušeného jazera vytvorili vrstvy soli s prímesami ďalších minerálov.

Vznikla tak soľná kôra, rozsiahle soľné polia a niekoľko ostrovov, ktoré boli špičkami prehistorických sopiek. Jedným z tých najzaujímavejších je ostrov Incahuasi, ktorý je pokrytý ostrými kameňmi a veľkými kaktusmi a o ktorom si ešte niečo povieme.

Salar de Uyuni je najslávnejšia soľná púšť na svete. Rozkladá sa na takmer 11 000 km2 v Bolívii. Soľ prechádza niekoľko metrov hlboko do zeme a v oblasti sa nachádza viacero soľných baní, ktoré produkujú soľ, ale tiež z nej vytvárajú tehly.

Táto biela soľná planina, najväčšia svojho druhu na svete, leží vo výške 3 650 m.n.m. Nič podobné ste doteraz nevideli! Bizarná krajina, na vychutnanie ktorej potrebujete tie najkvalitnejšie okuliare.

Odraz slnka je tu niekoľkokrát silnejší ako na snehu. Zastavujeme sa na rôznych miestach a využívame túto úžasnú rovnú plochu na zaujímavé priestorové fotky. Je to doslova ihrisko pre fotografov. Kreativite sa medze nekladú, a tu to platí dvojnásobne. Zaujímavosťou je, že maximálny výškový rozdiel na tejto obrovskej ploche je len 1 meter. Je to z dôvodu, že pravidelné dažde na soľnej pústi zabezpečujú samonivelačnú alebo samovyrovnávaciu funkciu.

Práve počas tohto obdobia dažďov naprší na nepriepustnú soľ malá vrstva dažďovej vody, ktorá vytvorí z tohto miesta najväčšie zrkadlo našej planéty. Práve kvôli neuveriteľnej rovnosti, ktorá je údajne päťnásobne vyššia ako hladina pokojných oceánov, v spojitosti s čistou oblohou a skvelým odrazom, sa práve na tejto soľnej púšti kalibruje väčšina svetových satelitov.

A rovnako tak aj mnoho instagramových influencerov. Dokonale ploché miesto je absolútne fotogenické a je rajom pre všetkých s kamerou či zrkadlovkou v ruke. Práve vďaka plochosti tu slovo perspektíva naberá úplne iný význam a vzniknú tu tie najbizarnejšie a najvtipnejšie fotografie, aké ste kedy vytvorili.

Naše malé skupinky v BUBO sa zblížia ešte viac vďaka širokým úsmevom a výbuchom smiechu, ktoré nastanú po výsledných fotografiách. Viete tu svoje partie a blížnych zašliapnuť, odfúknuť či natiahnuť. Viete vystúpiť z tuby od čipsov Pringles a leje sa na vás víno z gigantickej fľaše. Znie to asi veľmi absurdne, však? Preto som priložila dve fotogalérie týchto úžasných a bizarných zážitkov, aby ste si vedeli predstaviť, aké to je.

Vzhľadom na vysokú nadmorskú výšku a polohu na vysokej hladine Atliplano je toto miesto známe suchým a chladným až mrazivým počasím. Teploty na Salar de Uyuni sa v noci pohybujú aj pod nulou. Väčšinu roka (apríl až október) je počasie slnečné a suché. Medzi novembrom a marcom zažijete v Uyuni hlavne mokré obdobie.

Od januára do februára je oblasť zaplavená 1 až 2 cm vody, čoho následkom je tzv. Bolívijské zrkadlové jazero alebo Bolívijské nebeské zrkadlo. Veľa turistov prichádza na toto miesto práve v tomto období, aby si mohli urobiť krásne fotografie, na ktorých vyzerajú, akoby kráčali po oblohe.

V tomto čase je podľa legendy smútok bohyne Tunupy najväčší a zalieva časti soľnej púšte, čím vytvára scenérie podobné prírodnému zrkadlu (ako na titulnej foto blogu). Nie je možné odlíšiť, kde je horizont a kde začína nebo. Všetko sa zlieva dokopy a vy máte pocit, že kráčate po oblakoch. Absolútna dokonalosť a opäť úplne iný a intenzívny ulovený zážitok.

Najväčšia soľná púšť na svete s dĺžkou viac ako 200 km a šírkou 80 km disponuje so zásobou viac ako 64 miliárd ton soli a zároveň viac ako 21 miliónov ton lítia. A tu nastáva aj menší problém.

Bolívijský Salar de Uyuni je bielym magnetom pre influencerov na Instagrame, to sme si už povedali. Veď ide o najväčšie a najpôsobivejšie soľné pláne na planéte. Problémom je, že sedia na polovici svetových zásob lítia, ktoré ťaží bolívijská vláda. S rastúcim dopytom po lítiových batériách sa tak nedotknuté soľné pláne môžu čoskoro stať legendou. Preto sme v BUBO túto lokalitu zaradili medzi miesta, ktoré treba vidieť, kým nezmiznú.

Región Potosí, kde sa nachádza Uyuni, je chudobný a momentálne prevládajú v domácej ekonomike zisky z turizmu. Salar de Uyuni však leží nad najväčšou zásobárňou lítia na svete (50 % svetových zásob). Lítum sa využíva v batériách mobilov, elektromobilov a v súčasnosti je veľmi žiadanou surovinou.

Lítium je najľahším kovom na svete, ktorý rozkrojíte aj bežným nožíkom – získava sa taký biely prášok, no problémom je, že samotná extrakcia je veľmi neekologická. Predovšetkým s nárastom produkcie elektrických áut bude prudko stúpať aj dopyt po lítiu. Jeho súčasná produkcia je síce dostačujúca (300 000 ton v roku 2017), no určite nepokryje budúce potreby (analytikmi Bloombergu odhadovaných minimálne 1,8 milióna ton v roku 2030).

Očakáva sa, že výrobcovia ako Tesla, Volkswagen či General Motors predstavia v najbližších rokoch desiatky nových elektrických modelov. Aj preto sa čoraz viac spoločností zameriava na riešenia, ako sa dostať aj k dosiaľ nedotknutým zásobám lítia. A podľa možností šetrne k životnému prostrediu.

Lídrami v ťažbe lítia sú dnes Austrália, Čile, Argentína a Čína. Do Európy sa prakticky všetko lítium dováža. Európska únia a rozvoj elektromobility sú tak závislé od importu zo zahraničia a premenlivých cien suroviny. 

Lítium sa bežne vyskytuje v zemskej kôre, no nie všade. Oproti pevnine sa napríklad nepomerne viac nachádza v moriach. Navyše jeho ťažba nie je jednoduchý proces. Práve naopak, patrí k činnostiam, ktoré najviac zasahujú do ekosystému a negatívne ovplyvňujú životné prostredie.

Ako sa ťaží lítium

Poznáme dva spôsoby ťažby lítia - prvým je ťažba z hĺbky, teda vykopanie veľkej jamy či diery do skaly a mechanické oddelenie cenného kovu od hliny či rudy. Druhá možnosť je využitie podpovrchových vôd (soľaniek) a ich vyplavenie spolu s horninami (vodou) na povrch. Po odparení vody sa lítium získava zo zvyškových suchých solí. Na Salare takto vznikajú umelé obrovské bazény, kde nechajú vaporizovať vodu, aby sa lítium oddelilo od soli.

Tento proces zase spotrebúva hektolitre čistej vody – často zo studní a rezervoárov, ktoré slúžia pri pestovaní plodín, ale aj ako zdroj pitnej vody a miestnym ľuďom či farmárom potom chýba. Navyše, nezriedka ide o zásoby vody potrebnej na iné účely v suchých oblastiach. Mínusom tohto riešenia sú aj vysoké náklady, slabá odolnosť voči počasiu a niekoľkomesačné trvanie procesu extrakcie.

Jedna tona lítia sa tu predáva za 20 000 eur - hlavne do Číny, Ruska, Indie či Švajčiarska. Majú síce omnoho väčšie zásoby ako susedná Argentína alebo Chile (aj tam sa nachádzajú soľné pláne Salar), no exportujú výrazne menej tejto komodity.

Bolívia však chce transformovať ekonomiku vďaka lítiu a stať sa tak Saudskou Arábiou Latinskej Ameriky, no stále sa ekológovia ohradzujú, že to spôsobuje sucho a negatívne zasahuje do krajiny.  

Pokračujeme k vyvierajúcim prameňom (Ojos de Salar alebo Ojos de Agua), teda očiam Salaru alebo vodným očiam. Ide o studenú podpovrchovú vodu vyvierajúcu na soľný povrch a dokazuje nám, prečo je vstup na planinu povolený len s profesionálnymi šoférmi. Zastavíme sa tu na kratšiu fotozastávku.

Pokračujeme v našej ceste a zastavujeme pri pamätníku, kadiaľ prechádzali účastníci Rely Dakar a pri ostrove vlajok. Plaza de las Banderas sú vlajky napichnuté v bloku soli, kde každý hľadá tú svoju krajinu.

Podľa toho, aké sú vlajky roztrhané, môžete vidieť, aké drsné sú tu podmienky čo sa týka silného vetra a dažďa. Monument Dakaru je vytvorený z obrovského kusu soli a je venovaný Rely Dakar, ktorá sa viackrát konala na Salare. Dnes je jej domovom Arabský polostrov.

Hneď vedľa sa nachádza najstarší soľný hotel (Comedor de Sal), ktorý je v súčasnosti múzeom a dá sa tu aj najesť. Nájdete tu sochy zo soli, steny sú slané a môžete využiť aj wc za 5 bolivianos.

Pokračujeme ďalej, smer Isla Incahuasi - ostrov kaktusov, do srdca Salar de Uyuni, ktorý je pre mnohých najkrajšie miesto na Salare. Stretnete sa aj s názvov Inkawasi alebo Inka Wasi, ktorý z jazyka Quechua znamená „dom Inkov“ a zdôrazňuje jeho dôležitosť v inkských dobách. Pred stovkami rokov (pred vynálezom džípov) miestni ľudia využívali Isla Incahuasi ako dočasné útočisko pri prechode cez soľnú pláň.

Tento kopcovitý a skalnatý výbežok zeme je vrcholom pozostatkov starovekej sopky, ktorá bola zaliata, keď bola oblasť súčasťou obrovského prehistorického jazera. Hovoríme o časoch siahajúcich do období 40 000 rokov dozadu. Koralové zloženie ostrova je fascinujúcou pripomienkou toho, že tento ostrov bol kedysi súčasťou gigantického jazera a dodnes tu nájdeme krehké koralové štruktúry a ložiská, ktoré často pozostávajú z fosílií a rias.

Kedysi toto osamelé, nadpozemské miesto, tento úžasný kúsok zeme, je v súčasnosti považovaný za jedno z najzaujímavejších miest v celej soľnej púšti. Terén je pokrytý pôvodnými stovkami druhov kaktusov obklopených plochým morom bielych šesťhranných soľných dlaždíc. Tieto obrovské kaktusy sú stovky rokov staré a rastú rýchlosťou jeden cm za rok.

Väčšina z nich je vysoká viac ako dva metre, niektoré dokonca dosahujú neuveriteľných 10 metrov. Ostrý kontrast s neúrodnými soľnými pláňami je to, čo robí bohatý rastlinný život na Inca Incahuasi o to viac fascinujúcim. Neďaleko sa nachádza aj podobný ostrov posiaty gigantickými kaktusmi – Isla del Pescado, teda Rybí ostrov, a to práve vďaka svojmu tvaru, ktorým pripomína rybu plávajúcu v soľnom mori.  

Isla Incahuasi má celkovú rozlohu 24,62 hektárov a nachádza sa 80 km od dedinky Colchani, kde sa dodnes vyrába soľ tradičným spôsobom. Väčšina návštevníkov sa vydáva po turistickom chodníku na vrchol ostrova, kde na vás čaká 365-stupňový výhľad na celú bielu púšť. Túra trvá len 15 minút a ste na vrchole a chodníkom sa vrátite späť tam, kde ste začali formou okruhu.

Pozor na nadmorskú výšku, sme vo výške 3 656 m.n.m. a výšľap je síce krátky, no dá zabrať. Odmenou vám budú surreálne výhľady na nepoškvrnenú bielu púšť, prežijete skutočne emocionálny moment v zachovalej prírode a uvidíte biele zlato všade tam, kam vaše oči dovidia. Je tu možnosť využiť wc na konci okruhu a vstup do areálu vybaví váš sprievodca.

Gurmánske prekvapenie

Pokračujeme ďalej a čaká nás prekvapenie – lahodné bolívijské víno a oriešky či niečo malé pod zub od našich šoférov a kuchárov pri západe slnka. Až 80 km bielej soli na všetky strany, vskutku nevšedný zážitok. Obliekame si zimné veci, a pri zapadajúcich lúčoch salarského slnka sa lúčime so soľnou pláňou a za tmy naša cesta smeruje do dedinky v strede ničoho.

Spíme v dedinke, ktorú nenájdete na mapách (rovnako ako ani cesty na Salare) v príjemnom soľnom hoteli. Nerátajte tu so signálom, sprchou ani teplou vodou. Sme v divočine. Vyjdite radšej von a sledujte hviezdy z vášho „one million star“ hotela. Krajšie prírodné divadlo neuvidíte, no mliečnu cestu možno zahliadnete.

Druhý deň našej expedície náš čaká presun Altiplanom a ďalšie nadpozemské scenérie. Ráno navštívime široko-ďaleko jediné potraviny v dedinke a pokračujeme prvou fotozastávkou pri železničných koľajniciach v blízkosti bolívijsko-čilských hraníc. Vieme sa tu vyhrať s perspektívou a opäť si zhotoviť pamätné zábery.

Železnica

Ferrocacil de Antofagasta a Bolivia – prvou zastávkou je železnica s celkovou dĺžkou tratí 1,537 km. Je to jedna z prvých železníc (1872) postavená na úzky rozchod (762 mm), s trasou, ktorá stúpala z hladiny mora 0 na viac ako 4 500 m.n.m., pričom prepravovala nákladnú dopravu v celkovej hmotnosti takmer 2 milióny ton ročne.

Ukázalo sa, že železnica s takým úzkym rozchodom môže vykonávať prácu štandardnej železnice, a to ovplyvnilo výstavbu ďalších železníc, bola prerobená na rozchod 1 000 mm a funguje dodnes.

Časť Collahuasi bola vo výške 4 815 m.n.m., v čase výstavby, považovaná za najvyššie položenú železnicu na svete. Primárna doprava na železnici bola vždy nerastná, najprv s dusičnanmi (základná zložka výbušnín pred prvou svetovou vojnou) a od roku 2020 sa stala veľmi dôležitou komoditou meď.

Kyselina sírová sa prepravuje do kopca a meď klesá. Železnica prepravovala aj koncentráty iných nerastov a lítiovú soľanku. Doprava medzi Bolíviou a severným Čile nabrala na dôležitosti a pokračuje v tom dodnes.

Sopky

V okolí sa na nás všade usmievajú mohutné sopky a k jednej aj smerujeme. Konkrétne k zastávke Mirador Vulcán Ollagüe. Ide o stratovulkán, ktorý bol činný naposledy pred 65 000 rokmi dozadu. Masívny andezitový stratovulkán v Andách leží na hranici medzi Bolíviou a Čile, konkrétne v regióne Antofagasta v Čile a departemente Potosí v Bolívii. Dnes sa tu ťaží meď.

Jej najvyšší vrchol dosahuje 5 868 m.n.m. a na vrchole má kráter, ktorý sa otvára smerom na juh. Západný okraj vrcholového krátera je tvorený zmesou lávových dómov, z ktorých najmladší má mohutnú fumarolu viditeľnú zdiaľky. Hydrotermálna zmena vytvorila ložiská síry na sopke, ktorá je aj miestom niekoľkých baní na síru.

Intenzívne slnečné žiarenie, výpary, ale aj suchá klíma bránia tvorbe ľadovcov či existencii snehovej pokrývky na sopke. Ollagüe leží v jednej z najsuchších oblastí Južnej Ameriky a súčasná hranica sneženia je teda vyššia ako vulkán. Na Ollagüe sa však našli podzemné ložiská ľadu, ktoré pravdepodobne vznikajú chladením vyparovaním.

Zastavujeme sa na parkovisku pred touto majestátnou sopkou a s obdivom sledujeme stúpajúcu paru z fumarolu. Nachádzajú sa tu aj WC za poplatok a aj občerstvenie.

Lagúny

Pokračujeme po prašnej ceste s našimi profesionálnymi šoférmi a prichádzame k Laguna Cañapa, kde obdivujeme prvé plameniaky. Sme v nadmorskej výške 4 100 m.n.m, všade okolo nás sa týčia majestátne sopky. Drsná bolívijská príroda v tej najsurovejšej podobe. Prechádzame popri stáde vikúň a všade okolo je peruánska hustá tráva stipa ichu a yareta (azorela), ktorá vyzerá ako machový vankúšik.

Toto slané jazero s rozlohou 1,4km2 je posiate bielymi bóraxovými ostrovčekmi. Surovina sa využíva v sklárskom priemysle. V pozadí lagúny sa týči horský masív Cerro Caquella do výšky 5 935 m.n.m.

Po 20 min fotozastávke začíname mať hlad a blížime sa k ďalšej zastávke, kde si dáme chutný obed. Prechádzame panenskou prírodou až k Laguna Honda. Paradoxný je názov - v preklade hlboké jazero, aj keď má hĺbku len 10 cm a je naozaj veľmi plytké. Je to „malá sestra“ Laguny Hediondy, kde si dáme obed. Ďalšie fotozábery, plameniaky a spanilá príroda.

Laguna Hedionda – v preklade smradľavé jazero, je slané jezero s rozlohou asi 3 km2. Svetlá farba nás hypnotizuje počas nášho obeda a vodné vtáky a plameniaky nás stále sprevádzajú. Laguna Hedionda je jedným z 9 malých slaných jezer v andskom Altiplane a leží v nadmorskej výške 4 121 m.n.m.

Prechádzame Cestou Inkov, po ktorej putovali pred vyše 500 rokmi aj Inkovia, keď cestovali na juh ríše. Krátka fotozastávka pri výhľade 7 farieb - Mirador de siete colores.

Obdivujeme okolité hory, ktoré majú rôzne sfarbenia spôsobené minerálmi, napr. žltú farbu spôsobuje síra. Len zopár minút od lagúny sa nachádzajú kamenné bloky, na ktorých sa vyhrievajú miestne viskače. Roztomilejšie zvieratká ste ešte nevideli.

Stúpa nadmorská výška aj intenzita vetra. Prichádzame ku zvláštnym kamenným útvarom a zastavujeme sa pri Kamennom strome (Árbol de Piedra) - najznámejšej kamennej soche, ktorú tu vytvoril vietor.

Poslednou dnešnou zastávkou bude Laguna Colorada – jedna z najkrajších lagún, ktorá mení svoju farbu a ktorá je zároveň vstupnou bránou do prírodnej rezervácie Andskej fauny a flóry Eduardo Avaroa (vstup do rezervácie máte v cene).

Reserva Nacional de Fauna Andina Educardo je od roku 1973 primárne určená na ochranu miestnej fauny a flóry a ide o najnavštevovanejšiu chránenú rezerváciu v Bolívii.

V nadmorskej výške od 4 200 m.n.m. do 5 200 m.n.n. a rozlohe viac ako 700 000 hektárov nájdete až 96 druhov miestnej fauny, z toho 69 druhov vtákov. Vyskytnú sa tu aj unikátne zvieratá ako andská líška, hus andská, suri alpaka, puma andská, viskača, pštros Nandu, lama vikuňa, kondor andský, andská mačka, pásavec, andský pásavec chlpatý, množstvo druhov kačíc a vtákov vrátane troch endemických druhov plameniakov (chilský, andský a Jamesonov).

Rezervácia je biotopom pre desať druhov plazov (vrátane dvoch jašteríc rodu Liolaemus), obojživelníkov a rýb. Ďalšie domestikované zvieratá, ktoré sa chovajú v dedinách obývaných komunitami Quetena Grande a Quetena Chico, sú lamy a alpaky. Pasenie sa týchto zvierat na pôvodných trávach a rastlinách v rezervácii má však škodlivý vplyv na ochranu parku.

Flóra zahŕňa niekoľko porastov stromov queñua (polylepis), vankúšové rastliny yareta a thola - aromatický ker, ktorý pokrýva altiplano a peruánsku hustú tráva Stipa Ichu. Yareta sa využíva ako palivové drevo a rastie rýchlosťou 1 až 3 mm za rok uprostred skalnatého terénu.

Tento strom z tvrdého dreva, ktorý vyzerá ako penový bublinkový kúpeľ, ale je tvrdý ako kameň, rastie pomaly a dosahuje výšku asi 1,5 m. Môže byť starý až 3 000 rokov. Na miestach s vyššou vlhkosťou sa vyskytuje Tola alebo Thola (Parastrephia lepidophylla), Quinoa a krík Kenua. Dedinčania využívajú vegetáciu ako palivo na kúrenie a varenie.

Celé územie vyzerá ako z inej planéty. Všade naokolo na vás pózujú majestátne vulkány, nachádzajú sa tu horúce pramene, gejzíry, fumaroly či nespočetné lagúny rôznych farieb. Podľa BUBO je najkrajšou práve farebná Laguna Colorada. Sfarbujú ju červené mikroorganizmy, kôrovce a riasy, ktoré obsahujú veľa červeného farbiva a ich konzumácia sfarbuje perie plameniakov na ružovo-červeno.

Jazero je veľmi plytké, menej ako 1 m hlboké a nájdete tu asi 40 druhov vtákov, ktorým Laguna Colorada poskytuje obživu. Na jazere sa nachádzajú aj boraxové ostrovčeky, ktoré sa používajú v sklárskom priemysle. Táto biela farba ostro kontrastuje s červenou farvou vody, a v pozadí vysokých sopiek tomuto miestu pridáva ešte väčšie čaro.

Je úžasné, že sa im darí v takých náročných andských podmienkach a v takej vysokej nadmorskej výške. Zaujímavosťou je napríklad to, že plameniaky spia v kruhoch, aby si zachovali telesné teplo a iba polovica ich mozgu spí.

Živia sa planktónom, ktorý, rovnako ako ostatné druhy plameniakov, z vody filtrujú pomocou svojho špeciálne prispôsobeného zobáku. Pohlavne dospievajú až vo veku 6 rokov a sú monogamné. Hniezdia pritom nepravidelne, často aj obrok.

Po vode plávajú málo, chodia väčšinou po plytkej vody, kde si nenamáčajú perie, ale hľadajú si svoju obľúbenú potravu. Plameniaky sa musia sa najprv rozbehnúť, aby nabrali rýchlosť, no keď sa už rozbehnú, vedia lietať až 50-60 km/hod na vzdialenosť až 600 km.

Lietajú s dopredu natiahnutým dlhým krkom a nohami natiahnutými dozadu za takmer neustáleho rýchleho mávania krídlami, väčšinou v zovretých kŕdľoch v tvare „V“. Pri odpočinku stoja na jednej nohe s hlavou ukrytou pod krídlom. Komunikujú medzi sebou krikom podobným tomu husaciemu.

Ružové až červené sfarbenie plameniakov je podmienené dostatkom rias obsahujúcich kartenoidy (v zajatí, kde sa tieto riasy nevyskytujú, sa musia pre zachovanie sfarbenia peria dodávať umelo, inak by vtáci boli bieli). Perie majú plameniaky mäkké, na hlave a krku krátke a riedke. Pravidelne ho obmieňajú.

Potravu si získavajú z nasávanej a cez lamely filtrovanej vody vďaka špeciálne zakrivenému zobáku, kedy im v zobáku zostávajú drobné bezstavovce a živočíchy, kôrovce, mäkkýše, hmyz a tiež riasy a rozsivky.

Nohami víria bahno na dne, aby voda obsahovala viacero týchto organizmov. Pri väčších hĺbkach aj plávajú a hlavy majú ponorené ku dnu. Väčšie a menšie druh, v závislosti od dĺžky krku zbierajú potravu z rôznych hĺbok, preto si nekonkurujú. Najčastejšie si vyberajú ostrovy v plytkých lagúnach alebo jazerách, kde sú lepšie chránení pred dravcami.

Samica znesie obvykle len jedno vajce o váhe 115 až 140 g na ktorom sa v sedení so samcom striedajú, dožívajú sa priemerne 30 až 40 rokov. Sú monogamné – znesú len jedno vajce, neznesú náhradu, čiže ak sa niečo stane, trvá dlho, pokým sa kolónia rozrastie.

Za západu Slnka zakončujeme tento náročný, no absolútne nádherný deň plný zážitkov v našom „one million star“ hoteli v neďalekej dedinke Guadajara. Len zopár domov, nad hlavou tisíce hviezd, mliečna dráha, južný kríž a žiaden svetelný smog. Ochutnáte výborné červené víno na večeru?

Za skorého rána sa prebúdzame a nocou odštartujeme posledný deň expedície. Prvou zastávkou sú gejzíry Sol de la Mañana (v preklade ranné slnko). Je to jedno z najvyššie položených geotermálních polí s prameňmi síry na svete a najkrajšie sú pri východe slnka, ako už napovedá aj ich názov.

Táto geotermálna oblasť, ktorá sa rozprestiera na rozlohe viac ako 10 km2, leží v nadmorskej výške medzi 4 800 až 5 000 m.n.m. Vulkanická činnost je významná a sírne pramene a bahenné jezerá nepretržite bublú a sálajú paru. Bolívia dokonca vybudovala elektráreň na geotermálnu energiu, aby predala uloženú energiu do Chile, ale využívanie miesta je neekonomické.

A čo tak raňajky po horúcom kúpeli v najvyššej nadmorskej výške našej expedície? Ležať v termálnej vode, keď sa všetko naokolo prebúdza, to je naozaj zážitok. Preto máme po ruke plavky a uterák! Krásne scenérie všade naokolo. Po skvelých raňajkách sa prezliekame do plaviek a vchádzame do 36-stupňovej vody.

Termálny prameň Pulque je prameň, z ktorého vystupuje zohriata voda, často obohatená o minerálne zložky. Voda preniká puklinami do zemskej kôry do značnej hĺbky, kde sa vplyvom tektonických mechanizmov dostáva do blízkosti magmy, o ktorú sa ohrieva a vystupuje smerom nahor. Vhupneme do horúceho bazénika s plytkou vodou a vychutnávame si nezabudnuteľné výhľady.

Čaká nás posledných zopár zastávok predtým, ako vstúpime na územie Čile. Zastavujeme pri Púšti Salvadora Dalího. Máme pocit, že tieto skameneliny a kamenné formácie sme už niekde videli. Napr. na Dalího obrazoch, no tento katalánsky umelec tu údajne nikdy nebol.

Podoba medzi jeho surrealistickými maľbami a týmito scenériami je však priam impozantná. Okolo nás sa prechádza líška andská a v tejto 110 km 2 púšti môžete stretnúť aj pumu andskú, pokiaľ máte dostatok šťastia.

Napriek tomu, že je to suchá oblasť, môžeme tu nájsť niektoré druhy stromov a rastlín, ktoré sa prispôsobili suchu, nízkym teplotám a vysokej slanosti miesta. Pokračujeme suchou a vyprahnutou oblasťou k posledným farebným lagúnam, ktoré patria k najkrajším na Altiplane.

Laguna Verde (alebo zelená lagúna) sa nachádza v tesnej blízkosti hraníc s Čile. Má rozlohu 1 700 ha a nachádza sa v nadmorskej výške 4 300 m.n.m. Je to najjužnejšia časť Národného parku Eduardo Avaroa a celej Bolívie. Jeho farba sa mení od tyrkysovej po tmavosmaragdovú v závislosti od sily vetra a premiešania sedimentov v jazere.

Zvláštne sfarbenie je spôsobené vysokým obsahom minerálnych látok, ako sú horčík, uhličitan vápenatý, olovo, ale aj jedovatá ortuť či arzén, ktoré sfarbujú vodu v jazere na zeleno, preto je dobré dávať si pozor v prípade, že by ste si ju chceli ísť obzrieť. Vysoký obsah minerálnych aj jedovatých látok spôsobuje, že sa na jazere nevyskytujú plameniaky, tie ale nájdete v bezprostredne susediacej lagúne.

Laguna Blanca (Biela lagúna), ktorá má odlišné chemické zloženie. Geotermálne teplo ohrieva vody, ktoré sa potom vynárajú do Laguna Blanca cez pramene, jazerá sú inak napájané snehovými zrážkami.

Jazero je zriedkavo pokryté ľadom, teplota vody sa pohybuje medzi 13 až 20 °C a UV žiarenie je o 40 % vyššie ako na hladine mora. Podmienky prostredia boli porovnávané s podmienkami na planéte Mars a Laguna Verde bola citovaná ako príklad toho, ako by sa jazero na Marse vyvinulo. V pozadí sa nachádza impozantná sopka Volcán Licancabur, ktorá sa majestátne týči do výšky 5 868 m.n.m. svojím dokonale kónickým tvarom.

Tento stratovulkán na hranici Čile a Bolívie má na vrchole obrovský kráter s priemerom 400 metrov zaplnený jazerom a slúži ako atraktívna lezecká destinácia pre expedičných horolezcov. Jazero je po väčšinu roka pokryté ľadom a je jedným z nejvyššie položených jezier na svete. Napriek teplotám, ktoré klesajú až na –30 °C, má voda v jazere približne 6 °C, čo umožňuje rast vodnej fauny aj v tejto výške.

Kvôli extrémným podmienkam prostredia vzbudzuje život v jazere záujem vedcov. Niekoľko expedícií sem vypravila aj NASA a inštitút SETI. Poznatky o prispôsobení zvierat a rastlín extrémnym podmienkam by mali pomôcť pochopiť vývoj života v jeho najranejšom štádiu.

Sopka disponuje typickou kužeľovou stratovulkanickou stavbu so sklonom 30°. Južne od jazera sa na hranici nachádza další vulkán Juriques (5 704 m.n.m.). Na vlastnej koži tu cítime miestne ľadovo chladné vetry.

Biela lagúna je tiež miestom, kde v BUBO urobíme určite jedny z tých najkrajších záberov. Ešte urobíme zopár fotiek plameniakov, ktorí nám zapózujú a zamávajú na rozlúčku. Jazero je 5,6 km dlhé a 3,5 km široké. Charakteristická biela farba vody, ktorá dala jazeru meno, je spôsobená vysokým množstvom minerálov v ňom. Len úzka chodba oddeľuje Lagunu Blanca od menšej Laguna Verde.

Je to priam božská krajina a hovorí sa, že keď sa priblížite k Bohom až príliš blízko, dajú vám takú malú facku, aby ste nezabudli, kde je vaše miesto.

Lúčime sa s Bolíviou a prichádzame najprv na bolívijskú stranu hranice. Dostávame výstupnú pečiatku, meníme autá a prichádzame na čilskú colnicu. Opúšťame tento magický svet v nadmorskej výške viac ako 4000 m.n.m a zarazu sa ocitneme v najmodernejšej krajine Južnej Ameriky.

Postupne schádzame až do nadmorskej výšky 2 500 m.n.m., do najsuchšej púšte sveta Atacama. Tu nikdy neprší. Ideme do mestečka San Pedro de Atacama a presunieme sa do hotela. Dobre nám padne tento luxus po expedičných dňoch, ktoré sme práve absolvovali. Ale to už je na iný blog.