Ako sme stopovali gorily v hmle

V minulosti nebolo nič nezvyčajné, že domáci, ktorí obývali oblasti pohoria Virunga, kde dodnes gorily žijú, sa vydávali na poľovačky práve na tieto zvieratá. Nielenže konzumovali ich mäso, ale využívali aj iné jednotlivé časti tela goríl, ktoré boli skvelým artiklom na obchodovanie. 

Napríklad dlane gorily si s veľkou obľubou objednávali bohatí americkí podnikatelia z Wall Street ako exkluzívny popolník do svojej kancelárie. Vypreparovaná hlava dospelého alfa samca mala medzi trofejami tiež poriadne vysokú hodnotu. Populáciu goríl horských sme ako ľudia postupne podobnými krutými zberateľskými výstrelkami tak zdecimovali, že im dodnes hrozí vyhynutie. Ešte prednedávnom sa uvádzali čísla okolo dvesto kusov jedincov, žijúcich na našej planéte. Dnes sa najoptimistickejšie údaje zvyknú vyšplhať až na číslo tisíc. Keďže my v BUBO sa radi o všetkom presviedčame na vlastné oči a sme nadšenými lovcami tých najcennejších zážitkov planéty, vybrali sme sa na návštevu za týmito obdivuhodnými primátmi aj my. Ale poďme pekne po poriadku... 

Dnes sa dá gorila horská pozorovať vo svojom prirodzenom prostredí v troch krajinách Afriky. Keďže gorily nepoznajú hranice medzi krajinami, nemajú pasy, ani nepotrebujú víza, pohybujú sa vo svojom prirodzenom prostredí, ktorým je horský masív sopečného pôvodu Virunga. Ten sa tiahne medzi Demokratickou Republikou Kongo, Ugandou a Rwandou. 

Demokratická Republika Kongo je druhou najväčšou krajinou Afriky. (Len o „pár“ kilometrov štvorcových ju predbieha Alžírsko, ktoré je najväčším štátom kontinentu). Kongo malo pod vplyvom „bieleho muža“ takmer vždy pohnutú históriu. Zoberme si len príklad belgického panovníka Leopolda II., ktorý si z územia veľkého cez dva milióny kilometrov štvorcových spravil svoj súkromný poľovnícky revír. 

Dodnes je to jedno z najväčších území na kontinente, zmietaných neustálymi nepokojmi. Krajinu sužuje nielen nestabilná politická situácia, etnická rôznorodosť, ktorá neprispieva k pokoju a mieru, ale aj výdatná malarická oblasť v povodí druhej najväčšej rieky Afriky. Vejárovité povodie rieky Kongo prechádza takmer celou krajinou. A aby toho ešte nebolo málo, v posledných rokoch tu bolo zaznamenaných viacero prípadov eboly. 

V celkom východnej časti krajiny pri hraniciach s Rwandou sa nachádza už spomínané sopečné pohorie Virunga. Práve tu je vysoká pravdepodobnosť zdržiavania sa gorily horskej. Len málo turistov však volí túto konžskú možnosť, a to práve kvôli vyššie spomínaným nástrahám príliš búrlivej krajiny. Ktovie, možno jedného dňa sa politická situácia upokojí a veci sa pohnú aj v tejto oblasti. No zatiaľ má dnes Kongo iné priority ako rozvoj turizmu. 

Zaujímavosťou je, že práve tento región Konga niekedy patril do najstaršej chránenej oblasti Afriky. Štatút najstaršieho Národného parku v Afrike zvykne byť oficiálne prisudzovaný Krugerovmu Národnému parku v Juhoafrickej Republike z roku 1926. Avšak už začiatkom XX. storočia sa v Kongu pohyboval synovec vtedajšieho belgického panovníka Leopolda II. 

Leopold II. už navždy vošiel do histórie ako krutý panovník, ktorý si spravil z Afriky svoj súkromný poľovný revír. No jeho synovec Albert bol presný opak, teda čo sa prírody týka. Po svojich štúdiách v Európe sa vydal na cestu do afrických kolónií, kde bol zhrozený stavom nielen obyvateľstva, ale aj prírody. A tak v roku 1925 vyhlásil kus tunajšej zeme za Albertov Národný Park, ktorý je dnes premenovaný na Virunga Národný Park, podľa už spomínaného sopečného pohoria, kde sa zdržiavajú aj gorily horské. 

Aj keď mal spočiatku Albertov Národný Park len okolo 10 000 hektárov, postupne sa rozrástol v dnešnej Konžskej demokratickej republike až na vyše 800 000 hektárov chráneného územia. Netreba však byť úplne naivní. V období zakladania samotnej chránenej oblasti sa v regióne naďalej viedli poľovačky, ktoré boli ospravedlňované vedeckými účelmi. 

Nezabúdajme napríklad na amerického prezidenta Teodora Roosevelta, ktorý sa len pár dní po tom, čo v roku 1909 opustil prezidentský úrad vydal na poľovačku do Afriky. Tam odchytil, prípadne ulovil vyše 11 000 zvierat. Vedcom trvalo približne osem rokov, kým všetko skategorizovali. Samotný Roosevelt sa na margo svojho výletu vyjadril, že jeho cesta bola prevažne na vedecké účely a väčšina zvierat bola poslaná do amerických múzeí. „Ak ma chcete odsúdiť, musíte najprv odsúdiť Americké múzeum prírodných vied a Americké národné múzeum.“ Svoju poľovačku opísal ako skromnú: „Iní lovci kľudne zabijú aj vyše tisíc slonov, ja len jedenásť...“ Tieto slová nám dávajú tušiť bežnú prax vtedajšej doby. Pred vyše sto rokmi sa na prírodu jednoducho pozeralo inak... 

Ukážkovým príkladom chránenia prírody a vnímania svojich zdrojov ako bohatstva je Rwanda. Je to druhé miesto na našom pomyslenom zozname, kde sa dajú v prirodzenom prostredí sledovať gorily horské. Zároveň je to aj miesto, ktoré si vybrala Dian Fossey na založenie svojej výskumnej stanice Karisoke. Rwanda je možno v našich mysliach zapísaná hlavne genocídou z roku 1994, kedy za približne sto dní jej trvania prišlo o život viac než jeden milión ľudí, i keď presný počet obetí sa samozrejme nedá spočítať. V každom prípade ide o horší denný priemer obetí ako mala Druhá svetová vojna. 

Odvtedy si Rwanda prešla značný kus cesty a dnes sa dáva za vzorový príklad mnohým africkým krajinám. Súčasnému prezidentovi Paulovi Kagamemu, ktorý je pri moci od roku 2000, sa podarilo z Rwandy spraviť krajinu, ktorú mnohí prezývajú Švajčiarskom alebo Singapurom Afriky. Švajčiarskom aj kvôli nádhernému horskému prostrediu, v ktorom sa táto krajina, len o čosi väčšia ako polovica územia Slovenska, nachádza. A Singapurom kvôli ekonomickej stabilite, ktorá v regióne Strednej Afriky nemá obdoby. Paul Kagame razí politiku boja proti korupcii a nulovú toleranciu úplatkárstva. 

Rwanda je aj extrémne čistá krajina. Podobne ako Singapur, kde vám za zahodenie papierika na zem hrozia vysoké pokuty, aj Rwanda to zobrala „zostra“. V krajine sú zakázané igelitky. Na hraničnom vstupe do krajiny sa každému kontrolujú kufre. Prípustné sú len látkové tašky, všetky plastové igelitky ostávajú za hranicou. Africký kontinent nie je práve známy svojou čistotou. Naopak, bežná prax je vyhadzovanie plastov popri cestách, kľudne aj z okna autobusu, a tak plasty tvoria pomaly ale isto integrovanú časť poľnohospodárskych políčok. No v Rwande nie! Rwanda vás až zarazí svojou čistotou. Máte pocit, že dýchate čistý horský vzduch, všetky políčka sú extrémne upravené. Takmer by ste čakali za rohom nejakú švajčiarsku kravičku. Rwanda je však viac ako hovädzím dobytkom známa ako celosvetovo uznávaný producent čaju. Čajové plantáže sa zelenajú kam až oko dovidí. V tomto prostredí sa nachádza aj Národný park Volcanoes - cieľ našej cesty. 

Skoro ráno sa všetci nadšenci stretávame v základnom tábore národného parku. Podáva sa kvalitný čaj, horúca čokoláda a samozrejme aj lahodná káva. V základnom tábore sa začína porada ´rangerov´. Sú to zamestnanci parku, ktorí nielen stopujú gorily, ale tiež sa starajú o ich nepretržitú ochranu. Rwanda si dobre uvedomuje svoje prírodne bohatstvo. O tom sme sa presvedčili, keď sme parkom prechádzali navečer a každých niekoľko sto metrov sme videli stáť ozbrojené stráže, ktoré ochraňujú park 24 hodín denne. Napriek súčasnej osvete a ochrane sa ešte stále stáva, že pytliaci sa snažia z parku ´odniesť si svoje´.  

Ráno je chladno. Predsa len, sme v relatívnej vysokej nadmorskej výške. Pri bráne do parku sa nás tlačí asi tak osemdesiat dobrodruhov. Národný park Volcanoes uvádza, že má okolo desať gorilích rodín, ktoré sú habilitované. To znamená, že sú zvyknuté na to, že ich raz za deň navštívia ľudia. Každá ľudská skupina, ktorá sa chystá na návštevu gorilej rodiny, však nesme prekročiť počet osem turistov. Gorilia rodina môže mať od pár kusov jedincov až po nejakých tridsať. 

Rangeri sa radia. Premeriavajú si naše sily, vekové hranice, schopnosti. Rôzne treky k jednotlivým gorilám môžu trvať pol hodinu, ale aj tri hodiny. Môžu byť menej aj viac náročné, preto je dôležité vedieť si dobre vybrať. Každá gorilia rodina má svoje meno. Napokon sa rozhodne, že my ideme trekovať skupinu s názvom Igisha. Je to jedna z tých väčších. Má vyše tridsať členov a štyri kusy tzv. „silver back“ jedincov. „Silver back“ je niečo ako „alfa samec“ a spoznáme ho podľa toho, že ma sivý chrbát. Preto aj dostal svoje pomenovanie. 

Nasadáme do džípov a smerujeme k začiatočnému bodu nášho treku. Prechádzame políčkom, kde sa vo veľkom pracuje. Krajina má strmý ráz a my sa postupne dostávame do relatívne hustého bambusového porastu. Slnko začína naberať na intenzite. Stále stúpame do hôr. Naša skupina má presne osem ´bubákov´ a dvoch rangerov. Tí sa dorozumievajú vysielačkami so svojimi kolegami, aby nás navigovali. 

Niektorí z nás si požičali zo základného tábora návleky od členkov po kolená. Urobili dobre. Kto si prečítal obsiahle ´BUBO´ pokyny k tomuto zájazdu, má aj kožené rukavice. Tiež urobil dobre. Popri vyšliapanom chodníčku sa často predierame pomedzi rastliny s pichliačmi. Vyzerajú nevinne, ale na spodnej strane listov ukrývajú svoje drsné tŕne. Ich popŕhlenie vyzerá ako žihľavou, ale môže mať veľmi nepríjemný efekt až 24 hodín. 

Stúpame hore už dobrú hodinu. Teraz už poriadne silné slnko nám občas zasvieti priamo na hlavu, podchvíľou sa zas presúvame hustým porastom. Keď už máme pocit, že nám ubúdajú posledné sily, v tej chvíli zastaneme na otvorenom priestranstve. Zastaví sa nám dych. Stretávame známych nášho rangera, ktorí nám oznamujú, že gorilia rodina je blízko.

Sme všetci napätí a v očakávaní. Držíme sa prísnych pokynov, ktoré sme dostali. Ruksaky, ako aj selfie palice nechávame na jednom mieste a každý len s fotoaparátom v ruke a so zatajeným dychom sa vyberáme ďalej do útrob lesa. 

Po pár metroch by sa vzrušenie a naše šťastie dalo krájať v ovzduší. Je to neopísateľný pocit! Gorily pred nami... Jeden z najväčších cestovateľských zážitkov v živote každého z nás. Hlavný ranger nám ukazuje hranicu, pokiaľ sa môžeme priblížiť. Správa parku uvádza, že osem metrov je maximálna vzdialenosť.

Avšak gorilia rodina je zvedavá. Hlavne mladšie jedince majú tendenciu poskakovať takmer na dotyk od nás. „Silver back“ nás má „na háku“. Ukazuje nám svoj striebristý chrbát. Dozvedáme sa však, že je to najvyššia forma dôvery. Ak vám zviera ukáže chrbát, nevidí vaše pohyby, dôveruje vám. 

Celá gorilia rodina pôsobí veľmi prirodzene, uvoľnene a v pohode. Akoby sme tam ani neboli. Áno, mladšie jedince sú na nás zvedavé, ale tie staršie si v úplnom pokoji vychutnávajú svoju zelenú potravu. Ležia v tráve a kŕmia sa. Občas si nájdu nové miestečko, ktoré si rezervujú tým, že si spravia akési malé hniezdo a vyzerá to, že ich nič nemôže v doobedňajšom „snacku“ vyrušiť. Rodina je to veľká a tak prechádzame z jednej strany na druhú, aby sme spoznali aj iných jej členov. A vtom, je to ako blesk z čistého neba!

Náš ranger, ktorý ide posledný, zrazu dostane „pohlavok“ od gorily. Ani nevieme ako prebehla okolo nás. Ranger zostáva v kľude, len nám vysvetľuje: „Je to mladý samec, prešli sme jeho chodníkom. Mňa už tu pozná, a tak mi naznačil, aby mi bolo jasné, koho tá cestička je...“ Aj tak sa nám všetkým na chvíľu zatajil dych. Sú to predsa len voľne žijúce, obrovské divé zvieratá. 

Naša hodinka s týmito fascinujúcimi zvermi ubehla ako päť minút. Nikomu sa nechce odísť, zostali by sme ich tu takto pozorovať ešte celé hodiny. Pravidlá parku sú však pre všetkých rovnaké: maximálne 60 minút a maximálne osem ľudí jedenkrát za deň. V očiach hrdého „silver backa“ vidieť maximálnu a priamočiaru lásku k svojej rodine. Je nám absolútne jasné, že by za každého člena položil svoj život. Rodina je pre neho všetkým.

Je to neskutočne silný pocit. Keď sme s gorilami, takmer nič nehovoríme, ale endorfíny sa nám vylievajú zo všetkých buniek našich tiel. Až potom, keď sa opäť stretávame pri našich ruksakoch, sa nám rozväzujú jazyky. Každý chce zrazu vyrozprávať svoje pocity. Cestou dolu nám je zrazu jedno, či nás niečo po ceste pichá alebo škriabe. Šliapanie nám ubehne neskutočne rýchlo.

Večer v našej lodži si ešte dlho do noci rozprávame každý detail tohto výnimočného dňa. Všetko ešte umocňuje aj atmosféra na izbách. Keďže je relatívne chladno, každá má svoj kozub. Do každého príde zriadenec hotela založiť oheň, ktorý plápolá až do rána a len posilňuje magické pocity v nás... 

No všetko sa raz končí, aj naše rwandské rande s gorilami. Čaká nás však ešte tretie miesto pozorovania gorily horskej v jej prirodzenom prostredí - Uganda. Národný park sa tu volá „impenetrable“, čo znamená nepreniknuteľný, a už to hovorí za všetko. Porast v parku v Ugande je oveľa hustejší ako v Rwande a preto aj pravdepodobnosť spozorovania goríl je nižšia. A keďže my v BUBO sme vyslovenými lovcami zážitkov na celý život, chodíme „na gorily“ radšej do Rwandy.

No treba povedať, že v Ugande sa zasa určite oplatí zažiť safari v Národnom parku Queen Elizabeth. Veľkou atrakciou je najmä tunajšie safari z lode. Voda je život. Pre zvieratá doslova, keď prichádzajú k vode ako k napájadlu a my ich môžeme pozorovať z našej lode na vode. Sme uchvátení, zvieratá prichádzajú takmer na dotyk k nám. Je to úžasné divadlo: slony, hrochy, krokodíly, byvoly, nepreberné množstvo vtákov...

Vnímame celý ten živočíšny orchester a dokonalú hierarchiu divočiny a uvedomujeme si, akí sme šťastlivci, že sa môžeme vrátiť domov s takýmito zážitkami. Možno unavení, spálení africkým slnkom, s nohami doráňanými bodliakmi, no na dosah fascinujúcim tvorom čierneho kontinentu, ich každodenného života... Kto sa dotkol tak autenticky srdca Afriky, ten pochopí...